Odpúšťanie v dlani, päť Božích podnetov

Odpúšťanie je jednou z najdôležitejších súčastí pravého kresťanstva, ktoré prináša veriacemu naozaj pokoj, radosť a spasenie. Keďže ale žijeme v tele porušenom hriechom a obklopujú nás hriešni ľudia, často dochádza ku krivdám, ktoré sa odpúšťajú naozaj len veľmi ťažko. Veriaci človek má potom sklon presvedčiť samého seba, že odpustil i keď to v skutočnosti neurobil.

Druhým extrémom duchovnej hygieny je, keď chce veriaci človek odpúšťať aj napriek tomu, že má konflikt s ľudským predátorom, ktorý o jeho odpustenie nestojí. Ľudský predátor chce poškodzovať a zneužívať. Krivdenie iným sa v jeho živote stáva cestou na dosahovanie svojich osobných cieľov. Na takéhoto predátora sa veriaci človek nemusí hnevať, nemusí ho nenávidieť, ale otázka biblického odpúšťania je v takomto prípade bezpredmetná. Fanatické “odpúšťanie” v takomto prípade môže viesť zločinca len k tomu, že sa bude vysmievať veriacim ľuďom a ďalej bude krivdiť a zneužívať iných. Preto si v tejto úvahe položíme tri dôležité otázky, na ktoré budeme hľadať odpovede:

1. kedy je odpúšťanie bezpredmetné,
2. kedy máme odpúšťať,
3. ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?

1 Kedy je odpúšťanie bezpredmetné

Matúš 10,16.

“Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.”

V tomto svete je veľa ľudských predátorov, ktorí majú niekedy aj kresťanský dizajn. Zneužívajú druhých na dosahovanie svojich cieľov, pričom v srdci Boha nehľadajú a neľutujú, že niekomu ublížili. Fanaticky “odpúšťať” takýmto ľuďom znamená poškodzovať Božie dielo, seba a tiež aj svoju rodinu. Fanatickým “odpúšťaním” navyše veriaci človek učí predátora, že môže činiť zle, že sú veriaci ľudia takí nerozumní, že sa chcú dať zneužívať. Inými slovami ak niekto fanaticky “odpúšťa” vedie toho človeka do hriechu a utvrdzuje ho v ňom.

Božou vôľou nie je, aby veriaci škodili sebe i druhým svojím fanatickým ponímaním náboženstva a utvrdzovali zločincov pri ich zlých skutkoch. Naopak, veriaci majú poukazovať na hriech a v pokoji ponúkať spasenie aj ľudským predátorom. Je preto požehnané, keď sa pre krivdy veriaci nehnevá, keď nepodnecuje v sebe nenávisť a pomstychtivosť. O odpúšťanie sa v takomto prípade ale nejedná, keďže na strane predátora nenachádzame ľútosť alebo nejaký iný prejav pokánia.
“Nehnevať sa” je teda niečo úplne iné ako “odpúšťať”.

Nehnevať sa znamená byť v duchovnej pohotovosti zvestovať predátorovi Evanjelium. Ide o dôležité naplnenie Božej vôle vo svojom vlastnom srdci. “Odpúšťanie” je viac ako “nehnevať sa” a vyžaduje pozitívnu aktivitu aj na strane krivdiaceho človeka.

Ak sa veriaci dokáže na predátora nehnevať, stále môže s ním zotrvávať v konflikte, v rámci ktorého mu bráni činiť zlo. Zastávanie sa Božích princípov často vzbudzuje protivenstvá, ktoré vovádzajú veriacich do konfliktov s predátormi, pri ktorých nemôžu uhnúť stranou, aby tak nezradili svojho Pána Ježiša Krista.

2 Kedy máme odpúšťať

Matúš 6,15.

“Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky.”

Odpúšťanie je teda jednou z najdôležitejších zložiek osobného duchovného života, ktorý prináša človeku spasenie. Je zjavné, že má veriaci človek odpúšťať tým, ktorí o jeho odpustenie stoja a verbálne to aj vyjadria. Keďže ale hovoríme o ľuďoch porušených hriechom, nie vždy dokáže krivdiaci zlomiť v sebe hrdosť a prísť s verbálnou prosbou o odpustenie.

Matúš 22,37-40.

“A on mu odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.”

Každý človek viac alebo menej už ublížil druhému človeku. Preto každý veriaci v sebe pozná boj, keď ho Svätý Duch vedie ku pokániu. Tie naše pokánia sa ľahšie vykonávajú v súkromí pred Hospodinom ako pred ukrivdeným človekom, kde je viac skúšaná pravosť našej osobnej hrdosti.

Možno v deviatych prípadoch dokážeme povedať “prepáč”, ale ten desiaty, v súvislosti s konkrétnym ukrivdeným človekom a danou situáciou môže byť problém. Pokúsme sa nájsť vo svojom živote radosť z odpustenia, keď sa od nás nevyžadovalo verbálne ospravedlnenie.

Vyššie uvedené Božie Slovo vedie veriacich ľudí k odpúšťaniu aj v takom prípade, že na krivdiacom človeku dokážu nájsť nejaké neverbálne známky ľútosti alebo zahanbenia nad svojim konaním. Prirodzene krivdiaci človek nesmie zotrvávať a pokračovať vo svojich zlých skutkoch.

Ján 13,34-35.

“Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.”

Skutočné a požehnané odpúšťanie vedie odpúšťajúceho veriaceho človeka opäť do “rizika” vzťahu s druhým veriacim. Odpustenie neznamená len horko-ťažko podať ruku, nehnevať sa a obchádzať druhého kde sa dá… Odpustenie znamená skúsiť to znova, lepšie a požehnanejšie, vytvoriť lepší a pevnejší vzťah.

Schopnosť odpúšťať s požehnaním svojim bratom a sestrám v Pánovi je najdôležitejším praktickým skutkom, ktorý tvorí cirkev spôsobilú zvestovať Evanjelium Ježiša Krista. Opäť prichádzame k výstrahe Božieho Slova z inej strany, avšak aj táto výstraha rozpráva o zatratených kresťanoch.

Lukáš 14,34-35.

“Soľ je dobrá. Ale ak aj soľ stratí chuť, ako opäť získa svoju slanosť? Nehodí sa ani do zeme, ani do hnoja, a preto ju vyhodia. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.”

Veriaci ľudia, ktorí stratili schopnosť zvestovania Evanjelia pre neodpustenie a vzájomné rozbroje, sa hodia len na zatratenie.

3 Ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?

Požehnané a biblické odpúšťanie určite nie je, keď veriaci neovláda svoje city a vytvára len dizajn odpustenia. Podobne požehnaným odpúšťaním nie je ani stav, keď veriaci ovládne svoje city, ale bývalému krivdiacemu sa vyhýba, kde sa len dá.

Dôležitým poznaním je, že veriaci potrebuje pri odpúšťaní moc Svätého Ducha a ak odpustiť v danej chvíli nedokáže, ide o väčší problém ako bola samotná krivda. Na toto duchovné nebezpečenstvo poukazujú všetky vyššie uvedené Božie Slová. Preto má vyššiu prioritu riešenie osobného neodpustenia ako riešenie danej krivdy.

Keďže sme zložití ľudia a prežívame zložité situácie stáva sa aj to, že obidve zúčastnené strany sa môžu cítiť ukrivdené. Je zaujímavé uvedomiť si, že aj bez potreby hľadania “pravdy”, najvyššia biblická priorita osobného odpúšťania rieši aj takýto problém.

Odpúšťanie s požehnaním musí napĺňať päť Božích podnetov, ktoré v tejto súvislosti nachádzame v Božom Slove. Obrazne ich budeme nazývať “odpúšťaním v dlani”:

1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní,
5. potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia.

3.1 Zahojenie rán, utíšenie bolesti

Deuteronomium 32,39.
Žalmy 62,2.

“Pozrite teraz, že ja, len ja som a okrem mňa iného Boha niet. Ja usmrcujem, ja oživujem, raním i hojím. Niet nikoho, kto by sa mohol z mojej ruky vytrhnúť.”
“Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od neho je moja spása.”

Pán Ježiš Kristus má vo Svätom Duchu moc utíšiť ľudské srdce a zahojiť všetky zranenia. Prvých 25% na ceste k odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas, v ktorom veriaci človek čaká na prejav tejto moci vo svojom vlastnom srdci. Ide o jeden z najväčších zázrakov a prejavov Božej moci v ľudskom živote, ktorý poznám.

Ak sa v srdci veriaceho nehoja zranenia, jeho osobný problém vysoko prevyšuje akúkoľvek krivdu, ktorá mu bola spôsobená. Nehojace sa zranenia totiž poukazujú na fakt, že daný človek buď nechce odpúšťať alebo pri tom nepotrebuje, prípadne nemá k dispozícii moc Svätého Ducha.

Boj o pokoj v srdci a zahojené zranenia je často dlhším modlitebným zápasom, ktorý môže niekedy vyžadovať aj modlitebnú podporu druhých spoluveriacich. Cirkev sa takto stáva v tejto oblasti dôležitou súčasťou duchovného života veriaceho človeka.

3.2 Prekonanie strachu, nové riziko vzťahu

Lukáš 6,29.

“Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, čo ti berie plášť, neodopri ani šaty.”

Víťazstvo nad zraneniami vo svojom vlastnom srdci je veľkým víťazstvom. Napriek tomu však ide len o prvú štvrtinu cesty k požehnanému odpusteniu. Apoštol Pavel hovorí: “Bežte dobrý beh, bojujte dobrý boj…” Ak bežec zastane v prvej štvrtine dráhy, určite svoje preteky prehrá.

Druhých 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas za svoju motiváciu a rozhodnutie byť pripravený ísť s daným človekom opäť do rizika živého vzťahu. Nastaviť druhé líce neznamená nechať sa bez príčiny udierať. Ide o vyjadrenie, že som pripravený prijať riziko spolupráce alebo priateľstva s druhým človekom.

3.3 Konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha

Izaiáš 30,15.
Matúš 13,58.
Skutky 9,11.

“Takto hovorí Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v stíšení a dôvere bude vaša sila, ale vy nechcete…”
“Pre ich nevieru neurobil tam mnoho divov.”
“Pán mu povedal: Vstaň a zájdi do ulice, ktorá sa volá Rovná. V Júdovom dome vyhľadaj muža menom Šavol z Tarzu. Práve sa modlí…”

Pri svojom jednaní veriaci ľudia niekedy najskôr niečo urobia na základe intelektuálneho poznania Biblie a až potom sa na modlitbe pýtajú, či to bolo správne. V ešte horšom prípade osobný kontakt s Kristom úplne vynechajú. Niekedy práve pre absenciu osobného vzťahu s Hospodinom vznikajú krivdy, zranenia a problémy, ktoré by inak nevznikli. Veriaci možno práve takýmto spôsobom skúsili oživiť vzťah s intelektuálnym presvedčením, že robia niečo dobré a výsledkom boli ďalšie zranenia.

Skutočná dôvera k Pánovi Ježišovi Kristovi a zdravý, funkčný život viery vyžaduje, aby veriaci najskôr hľadal vo svojom živote Božiu vôľu pre konkrétne rozhodnutia. Ak veriaci prešiel na ceste k požehnanému odpúšťaniu polovicu, zranenia sa zahojili a veriaci človek je pripravený ísť znovu do rizika. Potom je ale nutné najskôr sa dopytovať Svätého Ducha ako to urobiť. Modlitebné hľadanie konkrétnej cesty a čakanie na Božiu odpoveď je ďalších 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu.

Na tomto mieste je potrebné upozorniť na fakt, že všetky tri štvrtiny boja, behu k požehnanému odpusteniu zaberajú čas a sú namáhavé. Človek zväčša robí namáhavé veci preto, že mu za to stoja. Položíme si dve rovnocenné otázky:

1. Stojí mi Kristus za oživenie vzťahu s druhým človekom?
2. Stojí mi za to ten druhý človek?

Ak je totiž našou odpoveďou, že nám ten druhý človek za to nestojí, hovoríme inými slovami, že nám za to nestojí Kristus, pretože odpúšťanie je podmienkou spasenia.

Kresťanská viera bez moci a požehnania môže mať niekedy korene práve v neodpúšťaní alebo v nepožehnanom a neúplnom odpúšťaní.

Hľadanie konkrétnej Božej vôle cez Písmo, spoluveriacich alebo cez osobnú modlitbu je dôležitou a nevyhnutnou zložkou živej viery. Musí byť preto súčasťou aj pri hľadaní novej cesty k druhému človeku.

3.4 Múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní

1. Korintským 12,1-6.

“Nechcem, bratia, aby ste zotrvávali v nevedomosti o duchovných daroch. Viete, že keď ste ešte boli pohanmi, ťahalo vás to k nemým modlám, ako ste boli k tomu vedení. Preto chcem, aby ste vedeli, že nikto, ak hovorí v Božom Duchu, nepovie: Prekliaty Ježiš!, a nikto nemôže povedať: Ježiš je Pán!, iba ak v Duchu Svätom. Preto sú dary milosti rôzne, ale Duch je ten istý; a rôzne sú aj služby, ale Pán je ten istý; a rôzne sú aj účinky moci, ale Boh je ten istý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých.”

Posledných 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu je rešpektovanie Božích zákonitostí s túžbou ich poznávať a prakticky uplatňovať v duchovnom živote. Povaha a charizma druhého človeka je daná Hospodinom. I keď žijeme v porušenom tele a naše povahy sa prejavujú aj v porušenosti, na veci to nič nemení, že nás Hospodin stvoril rozdielnych a chce, aby sme sa to učili rešpektovať a rozumieť tomu.

Mladý muž si nemôže zobrať za manželku mladú dievčinu len na základe toho, že sú obaja veriaci!
Dvaja pracovníci v cirkvi nemôžu byť v najbližšom vzťahu spolupráce len na základe toho, že sa to niekde odhlasuje!

Dvaja veriaci ľudia si nedokážu rozumieť a zdieľať sa len preto, že sú veriaci!

Ak niekto v cirkvi hľadá spolupracovníka, mal by sa najskôr dopytovať Pána, či je to Jeho vôľa. Ak pozná že áno, ide opäť o modlitebný zápas pri výbere, kto by to mal byť. Niektoré povahy sa jednoducho ťažšie znášajú, nerešpektovať to, znamená nerešpektovať Božie stvorenstvo a Božie zákonitosti.

Ak došlo medzi dvomi ľuďmi ku konfliktu, stalo sa to možno aj pre ich odlišnosť. Preto je dobré v ďalšom ich vzťahu zvážiť spoločenské i pracovné ťažisko ich stretávania. Ak to doteraz nefungovalo “týmto” spôsobom, možno Pán dopustil konflikt, zranenie aj kvôli tomu, aby našli k sebe novú cestu, inú, odlišnú, ktorá ich povahy zaťaží iným spôsobom a bude vyžadovať iné duchovné obdarovania.

Hľadanie nových ciest a nových obdarovaní na druhom človeku je poslednou časťou cesty k požehnanému odpúšťaniu.

3.5 Potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia

Rímskym 6,14.
Rímskym 12,3.

“Lebo hriech nebude panovať nad vami, veď nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.”
“Mocou milosti, ktorá mi bola daná, každému z vás hovorím, aby si nemyslel o sebe viac, ako treba, ale aby o sebe zmýšľal skromne, podľa toho, akú mieru viery každému udelil Boh.”

V tomto biblickom výklade bola cesta požehnaného odpúšťania vyjadrená v štyroch bodoch:

1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní.

Keďže sme ale hriešni ľudia, pravdepodobne budeme na ceste k požehnanému odpúšťaniu padať a zlyhávať. Aby mohli tieto štyri Božie podnety v našich životoch duchovne ožiť, je potrebné uchopiť ich nie svojou vlastnou mocou, ale mocou milosti Pána Ježiša Krista. Znamená to, že vždy, keď na tejto ceste zlyháme, môžeme zlyhanie vyjadriť v pokání na modlitbe s prosbou o odpustenie a o novú silu na tejto ceste pokračovať.

Ak veriaci človek zlyhá na ceste odpúšťania hoc aj stokrát, Stvoriteľ mu chce stokrát odpustiť a stokrát ho opäť vystrojiť, aby mohol ísť ďalej. Milosť Pána Ježiša sa takto stáva “piatym prstom, palcom”, pomocou ktorého môže veriaci človek uchopiť požehnané odpúšťanie – odpúšťanie v dlani. Ostáva teda len jediná otázka: “Stojí nám Kristus – druhý človek za to?”

Slnko hviezdy a tiene

Podvody pri uzdravovaní

Pri uzdravovaní mocou viery sa často páchajú podvody

Viera a osobná potreba Pána Ježiša Krista, ktorá je založená na poznaní Biblie, sebou nesie tri dôležité prvky:

  • je pre osobný život človeka potrebná,
  • je v osobnom živote funkčná, biblické zasľúbenia platia,
  • je v osobnom živote merateľná, nadobúdanie skúseností.

Biblia má byť v živote veriaceho človeka najvyššou autoritou. Na základe tohoto pevného bodu môžeme posudzovať najrôznejšie aktivity skupín veriacich ľudí a kategorizovať ich na:

  • správne,
  • nesprávne,
  • poškodzujúce.

Nesprávne a hlavne poškodzujúce aktivity spravidla k Biblii niečo pridávajú alebo z nej niečo uberajú.

V súčasnosti sa pre niektoré náboženské skupiny stalo “módou” Manipulovať neveriacich ľudí k pozitívnym postojom voči viere. Manipuláciu vykonávajú formou “bombastických” reklám o zázračnom uzdravovaní.

Pretože považujem takýto prístup za poškodzujúci, rád by som v tomto článku zhodnotil takéto aktivity pod autoritou Božieho Slova – Biblie.

Som nevidiaci. V roku 1983 som začal študovať na Gymnáziu pre zrakovo hendikepovanú mládež v Prahe. V roku 1987 som bol prijatý na Matematicko-fyzikálnu fakultu Karlovej univerzity v Prahe, ktorú som aj úspešne ukončil. Neskôr som na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach úspešne absolvoval doktorát a doktorandské štúdium v oblasti informatiky.

Pán Ježiš Kristus mi pri štúdiu veľmi pomáhal a často sa svojou mocou dokazoval v mojom živote práve v oblasti mojej slabosti – slepote.

Tento môj príbeh je určite väčším svedectvom o moci Pána Ježiša, ako keby som bol na začiatku uzdravený a do roka by na to “všetci” zabudli.

Napriek tomu som bol počas uplynulého obdobia kontaktovaný viacerými náboženskými šarlatánmi, ktorý si chceli na mojom živote vylepšovať svoj osobný sfanatizovaný imidž. Tohoto obťažovania som sa zbavil až potom, keď som týchto ľudí začal stavať do merateľnej zodpovednosti viery:

1. Ja verím, že keď bude Pán Ježiš Kristus chcieť, že mi môže darovať zrak!
2. Ja verím, že to môže urobiť aj cez človeka, ktorý príde za mnou, bude sa modliť a keď s vierou položí na mňa ruky, stane sa to!
3. Ja ale tiež verím, že ak sa to nestane, tak je tento človek podvodník, ktorý zneužíva ľudí so zdravotným hendikepom, pričom parazituje na Cirkvi Božích detí!

Keď som toto začal svojim potenciálnym liečiteľom hovoriť, zrazu sa z môjho života vytratili. Kázali o viere a moci, ale pritom ju sami nemali.

Musím povedať, že od roku 1983 som sa stretol v zmysle uzdravovania vierou zväčša len so šarlatánmi. Títo ľudia trpeli neovládateľnou potrebou sebarealizácie, pričom svojim “liečiteľským” prístupom poškodzovali nielen mňa ale aj Evanjelium Pána Ježiša Krista.

Keď sa niekedy prechádzame s manželkou po meste, stretávame ľudí s čiernymi okuliarmi alebo na invalidnom vozíku, ktorí majú v ruke klobúk a zbierajú peniaze.

Človeku až stisne srdce.

Keď potom niekedy ideme po meste trochu neskôr, nevidiaci zrazu odkladá čierne okuliare, vozíčkár vstane z vozíka a obaja sa poberajú domov. Je po šichte, komparz sa skončil.

Žiaľ takáto pretvárka a komparz sa zo sveta v súčasnosti tlačí aj do prostredia veriacich ľudí. Osobne som zažil niekoľko evanjelizačných mítingov so zameraním na uzdravovanie vierou, v rámci ktorých komparzisti odhadzovali barle a vstávali z vozíkov. Pritom ale človek niektorých poznal už predtým a zdravotné problémy veru nemali.

Bolo to smutné pozorovať, ako na takéto mítingy prichádzajú skutoční vozíčkári, moji nevidiaci spolužiaci z gymnázia, ľudia na barlách a vo viere dvíhajú ruky. Po mítingu zase na vozíčkoch odchádzali alebo krivkali na barlách…

Po skúsenostiach z Prahy sa mi takéto aktivity protivia obzvlášť preto, že boli spravidla spojené s dobrovoľnými zbierkami, ktoré bývali mimochodom veľmi štedré.

Aktivity viery týkajúce sa liečenia alebo vyháňania démonov môžu byť aj priamo nebezpečné. Ľudia, ktorí sa zaoberajú takýmto liečením, môžu mať výnimočnú danosť hypnózy. Pomocou hypnózy ovplyvnia svoju obeť. Nemocný človek sa v tej chvíli môže začať cítiť lepšie, vyliečený však nie je!

Hypnóza môže obeť navyše poškodiť psychicky, čo sa ale prejaví až neskôr.

Danosť hypnózy a veľký vplyv na skupinu spoluveriacich navyše spôsobuje v “liečenej” obeti vnútorný strach pred exorcistom, liečiteľom. Poškodzovaný cieľ je takto ľahšie zraniteľný a manipulovateľný.

Vzniká vážna obava slobodne a verbálne hodnotiť “liečebný” proces aj v kritickom zmysle.

Osobnú vieru v Pána Ježiša Krista založenú na autorite Biblie poznám ako krásnu, funkčnú a v osobnom živote jasne merateľnú. Preto by som sa chcel ďalej zamyslieť pod autoritou Písma nad uzdravovaním vierou a Božím Slovom, ktoré o takomto uzdravovaní hovorí.

 

Prečo Pán Ježiš uzdravoval?

Matúš 8,16-17.
Lukáš 7,18-23.
Lukáš 13,12-17.

Podľa Božieho Slova je človek dedične porušený hriechom. Boh Stvoriteľ je pravdivý, spravodlivý a láskavý. Preto človeka neklame a upozorňuje ho na porušenosť, ktorú nadobudol hriechom v Raji.

Stvoriteľ chce naplniť na človeku nielen svoju pravdivosť ale aj spravodlivosť a lásku. Spravodlivá odplata za hriech je však smrť. Keby Pán naplnil svoju spravodlivosť bez Jeho veľkej lásky, ľudstvo by dnes už neexistovalo.

Pre svoju Lásku sa ale rozhodol, že svoju spravodlivosť naplní tak, že za ľudské hriechy bude trestať samého seba v Pánovi Ježišovi Kristovi na kríži. Človek, ktorý túto zástupnú obeť potrebuje a vyzná to pred ľuďmi, je očistený krvou Pána Ježiša. Z viery je takto považovaný za čisté Božie dieťa.

Naplnenie tohoto krásneho a veľkého projektu spasenia sa stalo narodením, vystúpením, dielom, ukrižovaním a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša Krista.

O Mesiášovi boli napísané v Starom Zákone proroctvá, na základe ktorých mohli veriaci ľudia Pána spoznať. Poznanie Mesiáša sa stalo dôležitým prvkom spásonosnej viery.

Ján Krstiteľ prežil v tejto oblasti neistotu: “Si Ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?”

Kristus upozornil Jána cez jeho učeníkov na Izaiášove proroctvo, že keď Boží Mesiáš vystúpi, bude robiť nevídané zázraky kriesenia mŕtvych a uzdravovania. To bude jedným zo znamení, cez ktoré Boží ľud pozná svojho Mesiáša.

Ak chce dnes niekto konať podobné znamenia v podobnom rozsahu, robí zo seba mesiáša, ktorý je ale mesiáš falošný. Skutky, ktoré robil Pán Ježiš nerobil nikto predtým a nebude robiť ani nikto potom.

Pán Ježiš teda uzdravoval, vyháňal démonov a kriesil z mŕtvych pre dve dôležité skutočnosti:
1. pre znamenie o svojom Mesiášstve,
2. pre svoju lásku k ľuďom.

Keď pre svoju lásku chce sám Boh človeka uzdraviť, potom ho naozaj uzdraví a výsledok je merateľný tak, ako to vidíme v Evanjeliách.

Keď ale liečiteľ začne rozprávať, že Boh miluje nemocného človeka, a preto ho chce uzdraviť, násilne tým podsúva Bohu, čo má robiť.

Z nemocného človeka takto robí obeť, cieľ svojho poškodzovania a z Boha svojho otroka, ktorého má na povel.

Jedinou výnimkou môže byť v takomto prípade evanjelista, ktorý sa naozaj drží Božej vôle a Božia vôľa je naozaj uzdravenie nemocného človeka.

V takomto prípade je ale Božia moc merateľná, k uzdraveniu naozaj dôjde a dôjde k nemu hneď na mieste.

Boží evanjelista sa pritom vystavuje “riziku odhalenia”, ak k uzdraveniu nedôjde, chyba je v prvom rade v ňom.

Nie sú potrebné žiadne klamstvá, komparz, duchovné cvičenia, uzdravenie je zjavné a merateľné.

 

Väčšie skutky ako konal Kristus

Ján 14,11-14.
Ján 6,51-63.

Ľudia, ktorí chcú zneužívať Cirkev Pána Ježiša, vyhľadávajú v Biblii takéto odseky – Ján 14,11-14.

“Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec je vo mne! Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Amen, amen, hovorím vám, že aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi a urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi. Keď ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím.”

Tento text je možné vyložiť v súlade s prioritami Písma, ktoré boli vyzdvihnuté v prvej podkapitole. Tiež je dôležitý kontext predčítaného odseku. Pán vypočuje, keď to bude “v Jeho Mene” teda v súlade s Jeho vôľou.

Pri naplnení priorít Božieho Slova, kontextu a aj ďalšieho predčítaného textu môžeme dôjsť k jedinému záveru. Slová, ktoré hovoril Pán sú “Duch”, duchovné, je potrebné chápať ich v tomto zmysle.

Väčšie skutky ako robil Kristus neznamená, že sa z kresťanov stanú veľkí liečitelia!

Znamená to, že bude cez nich Evanjelium rozšírené po celej zemi, čo sa aj stalo!

K uzdravovaniu vierou môže dôjsť, ale nebude to uzdravovanie v takom rozsahu, aby symbolizovalo prítomnosť Mesiáša!

Ľudia zneužívajúci Cirkev na svoj vlastný prospech vykladajú takéto biblické texty ako Kristov podnet na rozširovanie Biblie.

Z ich hľadiska to znamená, že veriaci ľudia budú konať skutky väčšie, ako konal Kristus, teda skutky ktoré v Biblii nie sú uvedené.

Takýmto učením pridávajú k Písmu svoje náuky, na základe ktorých môžu umlčať každú biblickú argumentáciu. Svoje tvrdenie stotožňujú s Božou Vôľou bez potreby autority Božieho Slova.

 

Prioritou diela Ježiša Krista bolo spasenie a nie uzdravovanie

Matúš 8,2-4.
Marek 7,32-37.
Lukáš 5,13-14.
Lukáš 8,54-56.
Ján 3,13-16.

Uvedené odseky z Božieho Slova poukazujú na to, že prioritou pôsobenia Ježiša Krista bolo spasenie ľudí a nie ich telesné zdravie.

Dominantou kresťanského učenia je očakávanie na novú realitu bez porušenia, na ktorú sa veriaci môže tešiť po fyzickej smrti.

Ak sa niekto snaží vytvoriť “nebo” na zemi formou učenia o prosperite a fyzickom zdraví, je potrebné v jeho jednaní hľadať egoistické motivácie, ktoré sa tam určite nachádzajú!

 

Kristus pri uzdravovaní nerobí reklamnú estrádu, pozor na falošných prorokov!

Matúš 7,13-23.

Kristus upozorňuje, že do Božieho Kráľovstva vedie úzka cesta, teda nie cesta prosperity a nutnosti telesného zdravia. Špeciálne poukazuje na falošných liečiteľov a exorcistov – vyháňačov démonov.

V uvedenom biblickom texte sa títo falošní exorcisti dokonca aj pred samým Kristom vystatujú: “Pane, či sme v tvojom mene nerobili mnoho mocných činov?”

Je tu zreteľné vystatovačné chválenkárstvo. Falošní exorcisti a liečitelia si potrpia na publiku a estráde “veľkých činov”.

 

Dvanásť znakov poškodzujúceho liečiteľstva

Zamyslime sa teraz nad tým, ako odlíšiť spoločenstvo s falošnými liečiteľmi a exorcistami od skutočnej Cirkvi Božích detí.

Dôležité je uvedomiť si, že falošné liečiteľstvo a exorcizmus sebou nesie prvky agresivity a manipulativity. Cieľom Božieho dieťaťa nie je bojovať proti falošným liečiteľom a exorcistom, ale vyhnúť sa im a upozorniť na toto nebezpečenstvo aj druhých spoluveriacich.

Náboženská agresivita sa môže prejaviť aj v súčasnosti manipulatívnym jednaním namiereným proti osobe človeka alebo “lynčovaním” pomocou jazyka, slov a intríg.

Minulosť ľudstva je pretkaná smutnou históriou náboženských vojen. Nechceme preto súdiť a poukazovať na konkrétnych ľudí alebo spoločenstvá! Falošní liečitelia a exorcisti sú už odsúdení a raz budú musieť pred Pánom dávať počet zo svojho jednania.

Chceli by sme ale oddeliť správne biblické učenie od falošnosti a upozorniť na nebezpečenstvo nemocných ľudí – potenciálne ciele útoku.

Nižšie je uvedených dvanásť bodov, ktoré môžeme nájsť pri poškodzujúcom liečení vierou. Čím viac sa z týchto bodov v spoločenstve veriacich ľudí nachádza, tým je toto spoločenstvo kontaminovanejšie a poškodzujúcejšie.

1.
Násilné privlastňovanie pohnútok Stvoriteľovi

Potenciálny liečiteľ poukazuje v Biblii na všeobecné pravdy o Božej Láske, o tom ako uzdravoval Kristus a ako uzdravovali aj učeníci. Tieto všeobecné pravdy potom smeruje na konkrétnu osobu.
“Pán je Láska, preto ťa má rád a chce ti dať zdravie!”
Nikto nemôže privlastňovať Bohu svoje presvedčenie ako Jeho vôľu! Ten kto takto robí, robí si zo Stvoriteľa svojho otroka a nemocného človeka – cieľ svojho útoku poškodzuje.
Výnimkou je prípad, keď liečiteľ koná v súlade s Božou vôľou a s Jeho požehnaním. Uzdravenie sa potom dostaví ihneď a je jasne merateľné.

2.
Preferencia prosperity, zdravia, širokej cesty

Potenciálny liečiteľ poukazuje na zdravie ako na preferovaný dôsledok Božej vôle. Ľudský život je ale omnoho komplikovanejší. V kresťanskej viere sa nemá vyzdvihovať široká cesta, zdravie, prosperita…
Sám Pán Ježiš Kristus bol ukrižovaný. Mučeník Štefan ukameňovaný. Podobne bol kameňovaný aj apoštol Pavel…
Neznamená to, že Pán nemôže alebo nechce požehnať svojmu dieťaťu aj niečo dobré! V živote veriaceho človeka sú ale aj iné priority, ktoré môžu priniesť aj veci zlé.
Znevažovanie kríža a preferujúci výber širokej cesty je druhým prvkom, ktorý sa manipulatívne používa pri odporúčaní uzdravovania vierou.

3.
Uzdravovanie po častiach

Keď veriaci evanjelista koná v súlade s Božou vôľou, uzdravenie príde hneď a je jasne merateľné.
Ak liečiteľ neuspeje a svoj nezdar musí “ukrývať” za teológiu postupného uzdravovania, určite nekoná v súlade s Božou vôľou!
Pán Ježiš na jednom mieste v Biblii uzdravil nevidiaceho akoby na dvakrát. Stalo sa to ale pri jedinom stretnutí, takže bol výsledok zjavný hneď a ľahko merateľný.
Marek 8,23-25.
Je tým vyjadrené, že nevidiaci človek, ktorý nevidel od malička dostal dva dary:
1. Zdravé oči a nervovú sústavu – teda fyzické zdravie,
2. porozumenie zmyslu farieb, hrán, tvarov, perspektívy
– teda zdravé videnie.
Podobne je uzdravenie hluchého a nemého človeka tiež akoby komplikovanejšie.
Marek 7,32-35.
Pán hovorí slová – effatha, otvor sa. Človek dostal opäť dva dary:
1. Zdravý sluch – fyzické zdravie,
2. porozumenie hovorenej reči, dar zrozumiteľného jazyka.
Ak sa “liečiteľ” ukrýva za teológiu postupného uzdravovania, nekoná s Božím mandátom!
Niečo iné je navštevovať nemocných spoluveriacich bratov a sestry a modliť sa v pokore za ich uzdravenie. Takúto aktivitu Písmo odporúča, ale neočakáva sa pritom za každú cenu zázrak.
Pán potom môže požehnať rekonvalescenciu alebo na radosť veriacich ten zázrak nakoniec aj urobiť.

4.
Odsudzovanie neuzdraveného

V spoločenstvách nakazených extrémistickou teológiou o uzdravovaní sa všeobecne prijíma odsudzujúci postoj voči veriacim ľuďom, ktorí sa zúčastnili uzdravovania, ale pritom uzdravení neboli.
Hovorí sa o nich, že majú nejaký nevyznaný hriech alebo slabú vieru.
Pritom je v Božom Slove napísané: “Nesúďte, lebo budete súdení!” Matúš 7,1-5.

5.
Démonizovanie človeka

V spoločenstvách nakazených extrémistickou teológiou o uzdravovaní sa nesmie kritizovať vedúci kazateľ – liečiteľ. Priamy zákaz síce neexistuje, ale ak sa nájde niekto, kto si dovolí kritický postoj, býva znevažovaný intrigami. Ide o akési “lynčovanie” jazykom.
Preto ak sa kriticky ozve človek, ktorý bol uzdravovaný, ale k uzdraveniu nedošlo, býva znevažovaný. Častou formou znevažovania je, že ho spoluveriaci začnú označovať ako človeka poviazaného démonom.
Podobne, ak nedošlo k uzdraveniu a človek si pritom ani nemusí sťažovať, býva jeho choroba označovaná ako súvisiaca s nejakým démonským poviazaním. Čo je opäť len forma znevažovania a poškodzovania nemocného človeka.

6.
Podvádzanie o uzdravení s túžbou zapadnúť do kolektívu

V spoločenstvách nakazených extrémistickou teológiou o uzdravovaní sú nemocní a neuzdravení veriaci ľudia znevažovaní.
Pretože majú v týchto spoločenstvách priateľské väzby na iných spoluveriacich, nechcú stratiť priateľstvá a porozumenie. Preto radšej začnú podvádzať, že sa ich Boží Duch dotkol a boli uzdravení.
Pri štúdiu v Prahe som sa stretol s viacerými ľuďmi, ktorí tvrdili, že majú uzdravený sluch, ale pritom nepočuli, čo im rozprávam. Prípadne tvrdili, že sa im vracia zrak na postupno, ale v skutočnosti sa im zrak zhoršoval pretože mali degeneratívne ochorenie sietnice.

7.
Podvádzanie o predchádzajúcej nemoci s túžbou zapadnúť do kolektívu

V spoločenstvách nakazených extrémistickou teológiou o uzdravovaní sú vyzdvihovaní takí ľudia, ktorí sa javia ako uzdravení.
Takéto vyzdvihovanie uzdravených je silnou motiváciou k tomu, aby človek najskôr podvádzal, že je nemocný. Potom sa začne tváriť ako uzdravený.
Poznám športovca, ktorý “uveril v Boha” v takomto spoločenstve, predtým mu nič nebolo, inak by nemohol športovať, ale potom sa tváril ako uzdravený a perfektne zapadol do kolektívu.

8.
Používanie nedefinovaných pojmov

V akýchkoľvek extrémistických spoločenstvách je používanie nedefinovaných pojmou mocným verbálnym nástrojom výkonu moci.
Vyjadrenia “má démona” alebo “choroba má démonský pôvod” sú nedefinované vyjadrenia. Človeku nie je jasná podstata bytia démona, často nepozná ani podstatu niektorých chorôb. Pritom ale rozdeľuje choroby na démonské a bežné, privlastňuje druhým démonskú chorobnú poviazanosť…
Pri takýchto vyjadreniach má v extrémistických spoločenstvách pravdu ten, kto najviac “kričí” alebo “vedúci liečiteľ”.

9.
Utajovanie neúspešných pokusov o uzdravovanie

Neúspešné pokusy o uzdravovanie sú pre vedenie extrémistických skupín traumatizujúce. Preto sa o nich nerozpráva. Pomaly upadajú do cieľavedomého zabudnutia.
Potichu sa žiada, aby sa na takúto tému nerozprávalo. Ten, kto kriticky otvára otázky o neúspešných pokusoch o uzdravenie býva znevažovaný.

10.
Odvádzanie pozornosti od liečiteľa alebo exorcistu

Pri uzdravovaní v extrémistických spoločenstvách sa vždy hovorí len o hriechu alebo viere nemocného.
Je neprípustné kriticky hodnotiť liečiteľa a privlastniť mu nedostatok viery alebo hriech. Ak sa niekto odváži hodnotiť liečiteľa kriticky, býva znevažovaný.

11.
Vnútorný strach pred liečiteľom alebo exorcistom

Liečitelia alebo exorcisti v extrémistických náboženských skupinách majú vytvorený okruh spolupracovníkov a z toho vyplývajúci vplyv na veriacich ľudí.
Kriticky sa ozvať, znamená byť “lynčovaný” formou ohovárania a intríg.
Liečitelia môžu mať tiež danosť hypnózy, ktorou dokážu ovplyvniť druhého človeka.
Namiesto toho, aby mal veriaci človek v takomto spoločenstve v pastorovi prirodzenú autoritu a dôveru, prežíva vnútorný strach konať naozaj slobodne.

12.
Vyvyšovanie osoby liečiteľa alebo exorcistu

Posledným rozpoznávacím prvkom extrémistických skupín veriacich ľudí je nadmerné vyvyšovanie pastora – liečiteľa. Takýto pastor sa stáva “bytosťou medzi človekom a Bohom”, je privyknutý na vyvyšovanie a nebráni sa mu.

 

Dvanásť rozpoznávacích prvkov falošného liečiteľstva

Nižšie je uvedených dvanásť bodov, ktoré môžeme nájsť pri poškodzujúcom liečení vierou. Čím viac sa z týchto bodov v spoločenstve veriacich ľudí nachádza, tým je toto spoločenstvo kontaminovanejšie a poškodzujúcejšie:

1. násilné privlastňovanie pohnútok Stvoriteľovi,
2. preferencia prosperity, zdravia, širokej cesty,
3. uzdravovanie po častiach,
4. odsudzovanie neuzdraveného,
5. démonizovanie človeka,
6. podvádzanie o uzdravení s túžbou zapadnúť do kolektívu,
7. podvádzanie o predchádzajúcej nemoci s túžbou zapadnúť do kolektívu,
8. používanie nedefinovaných pojmov,
9. utajovanie neúspešných pokusov o uzdravovanie,
10. odvádzanie pozornosti od liečiteľa alebo exorcistu,
11. vnútorný strach pred liečiteľom alebo exorcistom,
12. vyvyšovanie osoby liečiteľa alebo exorcistu.

 

Požehnané uzdravovanie vierou

Ján 15,7-10.

Na konci tejto úvahy by som chcel zdôrazniť, že som veriaci človek. Preto verím, že Pán Ježiš Kristus môže uzdraviť aj zázračne!

Počas trvania mojej viery od roku 1981 som bol svedkom niekoľkých zázračných uzdravení, ktoré prebehli objektívne a boli jasne merateľné!

Modlitebníci vo všetkých prípadoch chceli ostať v pokore utajení tak, aby uzdravený človek ani nevedel, že sa za neho modlili.

Týmto nechcem generalizovať správnosť formy modlitieb za uzdravenie. Konštatujem len moju osobnú skúsenosť.

Uvediem príklad:

Jednej žene – matke zistili rakovinu v inoperabilnom štádiu a rozsev po celom tele. Mala dieťa na strednej škole.

Modlitebník ju poznal, chytilo ho to za srdce a začal sa za tú ženu modliť, aby jej Pán dal zdravie. Ak by nebolo Božou vôľou darovať jej dlhý život, aby jej dal zdravie aspoň po ukončenie stredoškolského štúdia jej dieťaťa.

Po niekoľkých modlitbách choroba ustúpila.

Po ukončení štúdia jej dieťaťa na strednej škole sa rakovina vrátila a žena umrela behom niekoľkých mesiacov.

Nerozumiem životnému príbehu tejto matky a nerozumiem ani životnému príbehu jej dieťaťa.

Rozumiem však tomu, že Pán počuje modlitbu svojho dieťaťa, keď je táto modlitba hovorená v pokore a súlade s Jeho Duchom.

Slnko, hviezdy a tiene