Odpúšťanie je jednou z najdôležitejších súčastí pravého kresťanstva, ktoré prináša veriacemu naozaj pokoj, radosť a spasenie. Keďže ale žijeme v tele porušenom hriechom a obklopujú nás hriešni ľudia, často dochádza ku krivdám, ktoré sa odpúšťajú naozaj len veľmi ťažko. Veriaci človek má potom sklon presvedčiť samého seba, že odpustil i keď to v skutočnosti neurobil.
Druhým extrémom duchovnej hygieny je, keď chce veriaci človek odpúšťať aj napriek tomu, že má konflikt s ľudským predátorom, ktorý o jeho odpustenie nestojí. Ľudský predátor chce poškodzovať a zneužívať. Krivdenie iným sa v jeho živote stáva cestou na dosahovanie svojich osobných cieľov. Na takéhoto predátora sa veriaci človek nemusí hnevať, nemusí ho nenávidieť, ale otázka biblického odpúšťania je v takomto prípade bezpredmetná. Fanatické “odpúšťanie” v takomto prípade môže viesť zločinca len k tomu, že sa bude vysmievať veriacim ľuďom a ďalej bude krivdiť a zneužívať iných. Preto si v tejto úvahe položíme tri dôležité otázky, na ktoré budeme hľadať odpovede:
1. kedy je odpúšťanie bezpredmetné,
2. kedy máme odpúšťať,
3. ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?
1 Kedy je odpúšťanie bezpredmetné
Matúš 10, 16
“Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.”
V tomto svete je veľa ľudských predátorov, ktorí majú niekedy aj kresťanský dizajn. Zneužívajú druhých na dosahovanie svojich cieľov, pričom v srdci Boha nehľadajú a neľutujú, že niekomu ublížili. Fanaticky “odpúšťať” takýmto ľuďom znamená poškodzovať Božie dielo, seba a tiež aj svoju rodinu. Fanatickým “odpúšťaním” navyše veriaci človek učí predátora, že môže činiť zle, že sú veriaci ľudia takí nerozumní, že sa chcú dať zneužívať. Inými slovami ak niekto fanaticky “odpúšťa” vedie toho človeka do hriechu a utvrdzuje ho v ňom.
Božou vôľou nie je, aby veriaci škodili sebe i druhým svojím fanatickým ponímaním náboženstva a utvrdzovali zločincov pri ich zlých skutkoch. Naopak, veriaci majú poukazovať na hriech a v pokoji ponúkať spasenie aj ľudským predátorom. Je preto požehnané, keď sa pre krivdy veriaci nehnevá, keď nepodnecuje v sebe nenávisť a pomstychtivosť. O odpúšťanie sa v takomto prípade ale nejedná, keďže na strane predátora nenachádzame ľútosť alebo nejaký iný prejav pokánia.
“Nehnevať sa” je teda niečo úplne iné ako “odpúšťať”.
Nehnevať sa znamená byť v duchovnej pohotovosti zvestovať predátorovi Evanjelium. Ide o dôležité naplnenie Božej vôle vo svojom vlastnom srdci. “Odpúšťanie” je viac ako “nehnevať sa” a vyžaduje pozitívnu aktivitu aj na strane krivdiaceho človeka.
Ak sa veriaci dokáže na predátora nehnevať, stále môže s ním zotrvávať v konflikte, v rámci ktorého mu bráni činiť zlo. Zastávanie sa Božích princípov často vzbudzuje protivenstvá, ktoré vovádzajú veriacich do konfliktov s predátormi, pri ktorých nemôžu uhnúť stranou, aby tak nezradili svojho Pána Ježiša Krista.
2 Kedy máme odpúšťať
Matúš 6, 15
“Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky.”
Odpúšťanie je teda jednou z najdôležitejších zložiek osobného duchovného života, ktorý prináša človeku spasenie. Je zjavné, že má veriaci človek odpúšťať tým, ktorí o jeho odpustenie stoja a verbálne to aj vyjadria. Keďže ale hovoríme o ľuďoch porušených hriechom, nie vždy dokáže krivdiaci zlomiť v sebe hrdosť a prísť s verbálnou prosbou o odpustenie.
Matúš 22, 37-40
“A on mu odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.”
Každý človek viac alebo menej už ublížil druhému človeku. Preto každý veriaci v sebe pozná boj, keď ho Svätý Duch vedie ku pokániu. Tie naše pokánia sa ľahšie vykonávajú v súkromí pred Hospodinom ako pred ukrivdeným človekom, kde je viac skúšaná pravosť našej osobnej hrdosti.
Možno v deviatych prípadoch dokážeme povedať “prepáč”, ale ten desiaty, v súvislosti s konkrétnym ukrivdeným človekom a danou situáciou môže byť problém. Pokúsme sa nájsť vo svojom živote radosť z odpustenia, keď sa od nás nevyžadovalo verbálne ospravedlnenie.
Vyššie uvedené Božie Slovo vedie veriacich ľudí k odpúšťaniu aj v takom prípade, že na krivdiacom človeku dokážu nájsť nejaké neverbálne známky ľútosti alebo zahanbenia nad svojim konaním. Prirodzene krivdiaci človek nesmie zotrvávať a pokračovať vo svojich zlých skutkoch.
Ján 13, 34-35
“Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.”
Skutočné a požehnané odpúšťanie vedie odpúšťajúceho veriaceho človeka opäť do “rizika” vzťahu s druhým veriacim. Odpustenie neznamená len horko-ťažko podať ruku, nehnevať sa a obchádzať druhého kde sa dá… Odpustenie znamená skúsiť to znova, lepšie a požehnanejšie, vytvoriť lepší a pevnejší vzťah.
Schopnosť odpúšťať s požehnaním svojim bratom a sestrám v Pánovi je najdôležitejším praktickým skutkom, ktorý tvorí cirkev spôsobilú zvestovať Evanjelium Ježiša Krista. Opäť prichádzame k výstrahe Božieho Slova z inej strany, avšak aj táto výstraha rozpráva o zatratených kresťanoch.
Lukáš 14, 34-35
“Soľ je dobrá. Ale ak aj soľ stratí chuť, ako opäť získa svoju slanosť? Nehodí sa ani do zeme, ani do hnoja, a preto ju vyhodia. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.”
Veriaci ľudia, ktorí stratili schopnosť zvestovania Evanjelia pre neodpustenie a vzájomné rozbroje, sa hodia len na zatratenie.
3 Ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?
Požehnané a biblické odpúšťanie určite nie je, keď veriaci neovláda svoje city a vytvára len dizajn odpustenia. Podobne požehnaným odpúšťaním nie je ani stav, keď veriaci ovládne svoje city, ale bývalému krivdiacemu sa vyhýba, kde sa len dá.
Dôležitým poznaním je, že veriaci potrebuje pri odpúšťaní moc Svätého Ducha a ak odpustiť v danej chvíli nedokáže, ide o väčší problém ako bola samotná krivda. Na toto duchovné nebezpečenstvo poukazujú všetky vyššie uvedené Božie Slová. Preto má vyššiu prioritu riešenie osobného neodpustenia ako riešenie danej krivdy.
Keďže sme zložití ľudia a prežívame zložité situácie stáva sa aj to, že obidve zúčastnené strany sa môžu cítiť ukrivdené. Je zaujímavé uvedomiť si, že aj bez potreby hľadania “pravdy”, najvyššia biblická priorita osobného odpúšťania rieši aj takýto problém.
Odpúšťanie s požehnaním musí napĺňať päť Božích podnetov, ktoré v tejto súvislosti nachádzame v Božom Slove. Obrazne ich budeme nazývať “odpúšťaním v dlani”:
1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní,
5. potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia.
3.1 Zahojenie rán, utíšenie bolesti
Deuteronomium 32, 39
Žalmy 62, 2
“Pozrite teraz, že ja, len ja som a okrem mňa iného Boha niet. Ja usmrcujem, ja oživujem, raním i hojím. Niet nikoho, kto by sa mohol z mojej ruky vytrhnúť.”
“Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od neho je moja spása.”
Pán Ježiš Kristus má vo Svätom Duchu moc utíšiť ľudské srdce a zahojiť všetky zranenia. Prvých 25% na ceste k odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas, v ktorom veriaci človek čaká na prejav tejto moci vo svojom vlastnom srdci. Ide o jeden z najväčších zázrakov a prejavov Božej moci v ľudskom živote, ktorý poznám.
Ak sa v srdci veriaceho nehoja zranenia, jeho osobný problém vysoko prevyšuje akúkoľvek krivdu, ktorá mu bola spôsobená. Nehojace sa zranenia totiž poukazujú na fakt, že daný človek buď nechce odpúšťať alebo pri tom nepotrebuje, prípadne nemá k dispozícii moc Svätého Ducha.
Boj o pokoj v srdci a zahojené zranenia je často dlhším modlitebným zápasom, ktorý môže niekedy vyžadovať aj modlitebnú podporu druhých spoluveriacich. Cirkev sa takto stáva v tejto oblasti dôležitou súčasťou duchovného života veriaceho človeka.
3.2 Prekonanie strachu, nové riziko vzťahu
Lukáš 6, 29
“Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, čo ti berie plášť, neodopri ani šaty.”
Víťazstvo nad zraneniami vo svojom vlastnom srdci je veľkým víťazstvom. Napriek tomu však ide len o prvú štvrtinu cesty k požehnanému odpusteniu. Apoštol Pavel hovorí: “Bežte dobrý beh, bojujte dobrý boj…” Ak bežec zastane v prvej štvrtine dráhy, určite svoje preteky prehrá.
Druhých 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas za svoju motiváciu a rozhodnutie byť pripravený ísť s daným človekom opäť do rizika živého vzťahu. Nastaviť druhé líce neznamená nechať sa bez príčiny udierať. Ide o vyjadrenie, že som pripravený prijať riziko spolupráce alebo priateľstva s druhým človekom.
3.3 Konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha
Izaiáš 30, 15
Matúš 13, 58
Skutky 9, 11
“Takto hovorí Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v stíšení a dôvere bude vaša sila, ale vy nechcete…”
“Pre ich nevieru neurobil tam mnoho divov.”
“Pán mu povedal: Vstaň a zájdi do ulice, ktorá sa volá Rovná. V Júdovom dome vyhľadaj muža menom Šavol z Tarzu. Práve sa modlí…”
Pri svojom jednaní veriaci ľudia niekedy najskôr niečo urobia na základe intelektuálneho poznania Biblie a až potom sa na modlitbe pýtajú, či to bolo správne. V ešte horšom prípade osobný kontakt s Kristom úplne vynechajú. Niekedy práve pre absenciu osobného vzťahu s Hospodinom vznikajú krivdy, zranenia a problémy, ktoré by inak nevznikli. Veriaci možno práve takýmto spôsobom skúsili oživiť vzťah s intelektuálnym presvedčením, že robia niečo dobré a výsledkom boli ďalšie zranenia.
Skutočná dôvera k Pánovi Ježišovi Kristovi a zdravý, funkčný život viery vyžaduje, aby veriaci najskôr hľadal vo svojom živote Božiu vôľu pre konkrétne rozhodnutia. Ak veriaci prešiel na ceste k požehnanému odpúšťaniu polovicu, zranenia sa zahojili a veriaci človek je pripravený ísť znovu do rizika. Potom je ale nutné najskôr sa dopytovať Svätého Ducha ako to urobiť. Modlitebné hľadanie konkrétnej cesty a čakanie na Božiu odpoveď je ďalších 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu.
Na tomto mieste je potrebné upozorniť na fakt, že všetky tri štvrtiny boja, behu k požehnanému odpusteniu zaberajú čas a sú namáhavé. Človek zväčša robí namáhavé veci preto, že mu za to stoja. Položíme si dve rovnocenné otázky:
1. Stojí mi Kristus za oživenie vzťahu s druhým človekom?
2. Stojí mi za to ten druhý človek?
Ak je totiž našou odpoveďou, že nám ten druhý človek za to nestojí, hovoríme inými slovami, že nám za to nestojí Kristus, pretože odpúšťanie je podmienkou spasenia.
Kresťanská viera bez moci a požehnania môže mať niekedy korene práve v neodpúšťaní alebo v nepožehnanom a neúplnom odpúšťaní.
Hľadanie konkrétnej Božej vôle cez Písmo, spoluveriacich alebo cez osobnú modlitbu je dôležitou a nevyhnutnou zložkou živej viery. Musí byť preto súčasťou aj pri hľadaní novej cesty k druhému človeku.
3.4 Múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní
1. Korintským 12, 1-6
“Nechcem, bratia, aby ste zotrvávali v nevedomosti o duchovných daroch. Viete, že keď ste ešte boli pohanmi, ťahalo vás to k nemým modlám, ako ste boli k tomu vedení. Preto chcem, aby ste vedeli, že nikto, ak hovorí v Božom Duchu, nepovie: Prekliaty Ježiš!, a nikto nemôže povedať: Ježiš je Pán!, iba ak v Duchu Svätom. Preto sú dary milosti rôzne, ale Duch je ten istý; a rôzne sú aj služby, ale Pán je ten istý; a rôzne sú aj účinky moci, ale Boh je ten istý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých.”
Posledných 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu je rešpektovanie Božích zákonitostí s túžbou ich poznávať a prakticky uplatňovať v duchovnom živote. Povaha a charizma druhého človeka je daná Hospodinom. I keď žijeme v porušenom tele a naše povahy sa prejavujú aj v porušenosti, na veci to nič nemení, že nás Hospodin stvoril rozdielnych a chce, aby sme sa to učili rešpektovať a rozumieť tomu.
Mladý muž si nemôže zobrať za manželku mladú dievčinu len na základe toho, že sú obaja veriaci!
Dvaja pracovníci v cirkvi nemôžu byť v najbližšom vzťahu spolupráce len na základe toho, že sa to niekde odhlasuje!
Dvaja veriaci ľudia si nedokážu rozumieť a zdieľať sa len preto, že sú veriaci!
Ak niekto v cirkvi hľadá spolupracovníka, mal by sa najskôr dopytovať Pána, či je to Jeho vôľa. Ak pozná že áno, ide opäť o modlitebný zápas pri výbere, kto by to mal byť. Niektoré povahy sa jednoducho ťažšie znášajú, nerešpektovať to, znamená nerešpektovať Božie stvorenstvo a Božie zákonitosti.
Ak došlo medzi dvomi ľuďmi ku konfliktu, stalo sa to možno aj pre ich odlišnosť. Preto je dobré v ďalšom ich vzťahu zvážiť spoločenské i pracovné ťažisko ich stretávania. Ak to doteraz nefungovalo “týmto” spôsobom, možno Pán dopustil konflikt, zranenie aj kvôli tomu, aby našli k sebe novú cestu, inú, odlišnú, ktorá ich povahy zaťaží iným spôsobom a bude vyžadovať iné duchovné obdarovania.
Hľadanie nových ciest a nových obdarovaní na druhom človeku je poslednou časťou cesty k požehnanému odpúšťaniu.
3.5 Potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia
Rímskym 6, 14
Rímskym 12, 3
“Lebo hriech nebude panovať nad vami, veď nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.”
“Mocou milosti, ktorá mi bola daná, každému z vás hovorím, aby si nemyslel o sebe viac, ako treba, ale aby o sebe zmýšľal skromne, podľa toho, akú mieru viery každému udelil Boh.”
V tomto biblickom výklade bola cesta požehnaného odpúšťania vyjadrená v štyroch bodoch:
1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní.
Keďže sme ale hriešni ľudia, pravdepodobne budeme na ceste k požehnanému odpúšťaniu padať a zlyhávať. Aby mohli tieto štyri Božie podnety v našich životoch duchovne ožiť, je potrebné uchopiť ich nie svojou vlastnou mocou, ale mocou milosti Pána Ježiša Krista. Znamená to, že vždy, keď na tejto ceste zlyháme, môžeme zlyhanie vyjadriť v pokání na modlitbe s prosbou o odpustenie a o novú silu na tejto ceste pokračovať.
Ak veriaci človek zlyhá na ceste odpúšťania hoc aj stokrát, Stvoriteľ mu chce stokrát odpustiť a stokrát ho opäť vystrojiť, aby mohol ísť ďalej. Milosť Pána Ježiša sa takto stáva “piatym prstom, palcom”, pomocou ktorého môže veriaci človek uchopiť požehnané odpúšťanie – odpúšťanie v dlani. Ostáva teda len jediná otázka: “Stojí nám Kristus – druhý človek za to?”
Slnko hviezdy a tiene