Dôkaz Božej existencie, Biblia a vedecké hypotézy

Vedecké evolučné hypotézy sú často považované za dôkazy podporujúce ateizmus. V školách sa deti učia formulovať vedecké hypotézy o vzniku sveta, často sa im nepriamo podhadzuje nelogické učenie, že sa jedná o dôkazy Božej neexistencie. V ateistickom prostredí si na takéto učenie človek pomaly privyká v zmysle ľudového príslovia: “Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.”

Keďže ale môže byť poznanie Boha v osobnom živote niečím veľmi dôležitým, pokúsim sa teraz zhodnotiť vedu a hypotézy kriticky, vecne a prísne logicky.

Objasnime si najskôr, čo znamená pojem “hypotéza”. Môžeme si napríklad otvoriť encyklopedický slovník cudzích výrazov a dozvieme sa toto: “hypotéza – domnienka, predpoklad, výklad nepreverených javov”.

Veda nedokáže správne definovať a opísať množstvo javov z minulosti a prítomnosti. Vedci ich môžu len predpokladať a svoje predpoklady opísať bez dôkazov pomocou vedeckej terminológie. Takýmto domnienkam hovoríme vedecké hypotézy, ktorým môžu niektorí ľudia nanajvýš uveriť, exaktnými dôkazmi však nie sú.

Neustálym opakovaním takýchto hypotéz a ich vyučovaním na školách vznikla vedecká ateistická paradigma, na základe ktorej ateistická komunita ľudí všeobecne prijíma ako fakt, že svet vznikol bez Božieho zásahu, náhodne – pôsobením fyzikálnych a chemických zákonitostí.

Keďže sa ale jedná len o hypotézy, ktoré sa nedajú dokázať, je potrebné zdôrazniť, že vznikom tejto vedeckej ateistickej paradigmy vznikla najhlbšia viera na svete – viera v to, že Boha niet, viera bez spätnej väzby. Veriaci ateista si nemá ako spätne potvrdiť, že je jeho viera správna – žiadny Boh je mlčiaci Boh.

Veda dokáže vytvárať do určitej miery funkčné teoretické modely v oblastiach, ktoré sú človekom merateľné a overiteľné. Tieto teoretické modely však majú nedostatky, neplatia za každých okolností. Vo vesmíre boli napríklad pozorované singularity, v rámci ktorých fyzika tak ako ju poznáme teraz neplatí – čierne diery, “hranica” vesmíru. Veda má svoje obmedzenia, nemôže skúmať nedosiahnuteľné entity, preto nemôže skúmať ani Boha.

Ak človek ale použije svoju myseľ bez predsudkov, ak sa bude držať vecných pozorovaní a racionálnych faktov, myseľ ho určite dovedie na prah poznávania Stvoriteľa. V tejto úvahe by som chcel obhájiť dve tvrdenia:

1. Božia existencia sa dá dokázať vecným spôsobom.
2. Človek môže spoznávať živého Boha, lebo mu to tento Boh
umožnil.

1 Veda a viera

Pred uvedením dôkazu o Božej existencii by som sa chcel zamyslieť nad podstatou ľudského prijímania informácií vo všeobecnosti. Chcel by som poukázať na to, že človek dokáže prijímať informácie a učiť sa len na základe viery. Ak chce niekto vyskúšať nový prací prášok, najskôr uverí reklame alebo známemu alebo uverí, že to, čo si kúpi je naozaj prací prášok. Až potom nadobudne skúsenosť a až po niekoľkých skúsenostiach začíname rozprávať o poznaní, že je napríklad taký prášok dobrý.

Keď ide malé dieťa prvýkrát do autobusu s rodičom, uverí, že ho rodič nechce poškodiť a že ho ten “veľký stroj” nezabije. Po viacerých skúsenostiach viery nadobúda poznanie, ako sa takýto dopravný prostriedok môže využívať…

Viera vo všeobecnosti je vždy prvým krokom na ceste ľudského poznávania. Jeden profesor na Karlovej univerzite, ktorý prednášal teóriu množín povedal: “Věda je víra!” Povedal to na základe toho, že celá matematika a všetky vedecké odvetvia, ktoré matematiku využívajú, teda všetky vedecké odvetvia, sú postavené na systéme axiom – tvrdení, ktoré sa nedokazujú, musia sa prijať vierou. Niektoré z nich sú jednoduché a vyzerajú logicky napríklad: “Existuje prázdna množina.”

Niektoré však už nie sú celkom triviálne, ako napríklad axioma výberu: “Pre každý neprázdny súbor neprázdnych množín existuje funkcia, ktorá z každej množiny tohoto súboru vyberá práve jeden prvok.”
V prvom prípade si snáď každý povie, že asi prázdna množina existovať bude, ale v druhom prípade je už potrebné zamyslieť sa, čo vlastne táto axioma tvrdí a či je naozaj pravdivá. Veda je naozaj viera, tento fakt je možné len prijať. Až na základe skúseností s vedou poznávame prírodu a svet okolo nás.

Ľudia trpiaci predstavami vedeckej ateistickej paradigmy považujú vedu za niečo viac, ako je viera v Boha. V tomto odseku chcem len zdôrazniť, že veda a viera v Boha sú vo svojej podstate rovnocenné prístupy. Veriaci človek to skúsi s nejakým Bohom, na základe skúseností viery začína poznávať, že tento Boh naozaj je a v podstate prestáva byť v pravom slova zmysle veriacim, lebo už vie, už ho potom pozná.

Rozdiel medzi vedou a vierou v Boha dokonca nie je ani v tom, že je viera osobná, ktorá sa nedá odovzdať. Jadrový fyzik tiež neodovzdá laikovi, čo vyskúmal, lebo mu tento laik nebude rozumieť podobne, ako ateista neporozumie veriacemu.

Výhodou viery v Boha je, že skúsiť to s Bohom môže každý. Jadrovú fyziku každý študovať nemôže.

Ak sa budeme ďalej zamýšľať nad dôkazom Božej existencie a vierou, nechceme vyzdvihovať niečo menejcenné. Zámerom je len poukázať na skutočnosť, že veriť v Boha je niečo tak racionálne a merateľné ako je aj vedecký výskum. Človek môže v osobnom živote Boha spoznávať, vnímať od Neho komunikačnú i praktickú spätnú väzbu a nakoniec nadobúdať poznanie o jeho existencii a vzťahu s Ním.

2 Dôkaz Božej existencie, o symetriách

V Biblii je zapísaná veľmi zaujímavá zmienka: Rímskym 1,20.
“Lebo jeho neviditeľnú skutočnosť, jeho večnú moc a božstvo možno od stvorenia sveta poznávať uvažovaním zo stvorených vecí…”

Keďže som kedysi uveril, že je Biblia Božie Slovo, uveril som aj tomu, že je v nej napísaná pravda, na ktorú sa dá spoľahnúť. Preto som pred rokmi začal hľadať v prírode akýsi Boží podpis najvyššieho Autora – Stvoriteľa. Očakával som, že podpis bude jednoduchý, aby mu mohol porozumieť každý človek, zároveň však bude mať veľmi vysokú výpovednú hodnotu o Božom Stvoriteľskom Autorstve.

Tento Boží podpis som našiel, nazval som ho “Dôkaz symetrií”:

Keby svet vznikal náhodne, bez pričinenia živej a mysliacej Stvoriteľskej Bytosti s estetickým cítením:

1. bol by rozmanitý, plný diverzity,
2. bol by stabilný a funkčný,
3. ale nebol by plný symetrií, ako je ten náš svet.

Na pravej ruke máme päť prstov ako na ľavej, i keď by z funkčného hľadiska bolo možno lepšie, keby ich bolo šesť a niektoré by sa mohli ohýbať aj opačným smerom.

Máme symetrické rozloženie v tvári aj napriek tomu, že by sa náš nervový systém vedel adaptovať aj na nesymetrické rozloženia zrakových a sluchových receptorov.

Ak sa zamyslíme nad zvieratami, nachádzame opäť množstvo symetrií, ktoré z funkčného hľadiska nie sú potrebné, a teda nemuseli byť podmienené evolúciou.

V oblasti hmyzu môžeme byť šokovaný nad nepotrebnými symetriami nielen v oblasti tiel, ale aj v oblasti kresieb – napríklad motýlie krídla.

Nech sa zahľadíme kdekoľvek, všade na nás budú volať z prírody symetrie: “Pozri, takto náhodný proces nefunguje! Tu tvorila živá bytosť s estetickým cítením.”

Niektoré symetrie sú dôležité z hľadiska funkčnosti – napríklad vtáčie krídla, ktoré musia byť dve s rovnocenným tvarom a v rovnocennom postavení. Väčšina symetrií však nie je potrebná. Keby svet vznikal náhodou v evolučnom procese musel by vyzerať úplne inak.

Stvoriteľ sa na svojom stvorenstve podpísal jasne a zrozumiteľne. Problém nespočíva v tom, či Ho človek môže nájsť, problém spočíva v tom, či Ho nájsť chce.

3 Biblia a prvá cesta autobusom

Na základe kapitoly 2 považujem Božiu existenciu za dokázanú. Ak si tento dôkaz prečítal človek, ktorý Boha nepotrebuje a chce sa intelektuálne presviedčať o ateizme, určite nájde celú hromadu prázdnej argumentácie, ktorá nebude rešpektovať vyššie uvedené vecné skutočnosti.

Touto úvahou sa nechcem hádať. Hádky tohoto typu nemajú žiadny zmysel. Článok som napísal len preto, lebo ma fascinuje tento úžasný Boží podpis a pravdivosť Biblie. Zároveň by som chcel dať podnet tým ľuďom, ktorí v živote niečo hľadajú a možno práve v tejto chvíli prežívajú neistoty spôsobené nekorektnou interpretáciou vedeckej ateistickej paradigmy.

V úvode tohoto článku bol sľúbený opis dôkazu Božej existencie “Dôkaz symetrií” z kapitoly 2.

Druhým sľubom bolo, že každý človek môže osobne spoznať živého Boha, lebo mu to tento Boh umožnil. V ďalšom texte sa budem venovať opisu, aké kroky je potrebné urobiť, aby sme mohli túto úžasnú Bytosť spoznať.

Najdôležitejším momentom pri poznávaní živého Boha je ľudská motivácia. Človek, ktorý Boha vnútorne potrebuje, tomu sa poznať dá. Ak ale niekto chce urobiť len pokus, pri ktorom “vloží Boha do svojej skúmavky” a bude Ho sledovať čisto z intelektuálneho hľadiska, takémuto človeku sa Boh spoznať nedá.

Mohli by sme začať úplne všeobecne porovnávaním jednotlivých Bohov a svätých Písem, cez ktoré sa ľuďom zjavovali. Takýto prístup je ale neprirodzený. Ak chcem použiť autobusovú dopravu, aby som sa dostal na konkrétne miesto, nezačnem skúšať všetky autobusy v meste. Niekomu jednoducho uverím a skúsim ten autobus, ktorý mi poradí.

Mojou skúsenosťou je, že som našiel v Biblii pravdu a viera, ktorá je založená na tejto pravde naplnila môj život poznaním živého Boha. Stala sa v mojom živote vierou so spätnou väzbou, Bohom, ktorý rozpráva.

Ak človek zostane na autobusovej zastávke a bude spochybňovať trasy všetkých liniek, nikdy nedôjde do cieľa. Osobné poznanie živého Boha vyžaduje osobné a konkrétne rozhodnutie, nedá sa urobiť bez toho, aby hľadajúci človek niekomu uveril. Skúsiť to s Bibliou stojí zato:

1. krok viery,
2. prvá skúsenosť,
3. ďalšie skúsenosti,
4. poznávanie živého Boha.

Biblia je napísaná pre človeka, a preto ju môže záujemca čítať od ktorejkoľvek kapitoly. Najľahšie však spozná Božiu Vôľu, keď začne Evanjeliami. Evanjeliá tvoria štvoro dverí, ktorými je potrebné prejsť na ceste k poznávaniu celej Biblie. Tieto dvere sú však zamknuté, kľúčom k nim je krátka modlitba: “Pane, prosím rozprávaj sa so mnou a daj sa mi spoznať.”

Druhou prioritou pri čítaní Biblie je zameranie sa na celý Nový Zákon. Ak človek dodrží túto postupnosť, a nakoniec začne čítať Starý Zákon, bude mu rozumieť lepšie, lebo ho bude vnímať vo svetle celého Nového Zákona.

Malá pripomienka, Nový a Starý zákon sú časti Biblie, Starý Zákon je na začiatku. Evanjeliá sú na začiatku Nového Zákona.

4 Biblia ako cesta z mora relativizmov

Jedným z najväčších problémov človeka je záplava relativizmov, v ktorej sa nachádza. Jedni rozprávajú to, iní ono, každý druhý niečo svojim rozprávaním sleduje a chce ďalších využiť pre svoje ciele.

Bolo by veľmi dobré mať po ruke všeobecné merítko, na základe ktorého by bolo možné orientovať sa absolútne správne, pevný bod, ktorý by nebol zakotvený v relativizmoch ľudských poloprávd a klamstiev.

Niečo podobné vyjadril aj Archimedes v oblasti fyziky: “Dajte mi pevný bod a ja pohnem Zemeguľou.”

Takýto pevný bod som objavil v Biblii bez Apokryf. Táto časť Biblie – Starý a Nový Zákon je pevným bodom, Božím Slovom, na základe ktorého môžeme posudzovať všetky ostatné učenia. Bibliu bez Apokryf prijímajú všetky kresťanské cirkvi, je pre mňa tou pravou a jedinou správnou ekuménou, ktorú poznám.

V Biblii môže človek nájsť zasľúbenia od živého Boha, môže si ich prisvojiť vierou a čakať vo svojom živote na Boží dotyk, vychádzajúci z týchto zasľúbení.

Biblia nevedie človeka do jarma iných ľudí, ale naopak dáva mu slobodu a schopnosť správne posudzovať slová rečníkov a pisateľov. Nech Vám Pán požehná cestu hľadania tak, aby ste mohli osobne spoznať tú úžasnú živú Bytosť, ktorá stvorila svet.

Ako sme teda dokázali, že sa človeku Boh chce dať osobne poznať? Dôkaz je postavený na osobnom empirickom teste. Keď má človek osobnú motiváciu Boha poznať a podvoliť sa Mu, na základe čítania Biblie Ho môže skúsiť. Formou komunikačnej a praktickej spätnej väzby bude mať dôkaz, že takýto živý Boh existuje a že sa mu chce dať poznávať.

Slnko hviezdy a tiene

Odpúšťanie v dlani, päť Božích podnetov

Odpúšťanie je jednou z najdôležitejších súčastí pravého kresťanstva, ktoré prináša veriacemu naozaj pokoj, radosť a spasenie. Keďže ale žijeme v tele porušenom hriechom a obklopujú nás hriešni ľudia, často dochádza ku krivdám, ktoré sa odpúšťajú naozaj len veľmi ťažko. Veriaci človek má potom sklon presvedčiť samého seba, že odpustil i keď to v skutočnosti neurobil.

Druhým extrémom duchovnej hygieny je, keď chce veriaci človek odpúšťať aj napriek tomu, že má konflikt s ľudským predátorom, ktorý o jeho odpustenie nestojí. Ľudský predátor chce poškodzovať a zneužívať. Krivdenie iným sa v jeho živote stáva cestou na dosahovanie svojich osobných cieľov. Na takéhoto predátora sa veriaci človek nemusí hnevať, nemusí ho nenávidieť, ale otázka biblického odpúšťania je v takomto prípade bezpredmetná. Fanatické “odpúšťanie” v takomto prípade môže viesť zločinca len k tomu, že sa bude vysmievať veriacim ľuďom a ďalej bude krivdiť a zneužívať iných. Preto si v tejto úvahe položíme tri dôležité otázky, na ktoré budeme hľadať odpovede:

1. kedy je odpúšťanie bezpredmetné,
2. kedy máme odpúšťať,
3. ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?

1 Kedy je odpúšťanie bezpredmetné

Matúš 10,16.

“Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.”

V tomto svete je veľa ľudských predátorov, ktorí majú niekedy aj kresťanský dizajn. Zneužívajú druhých na dosahovanie svojich cieľov, pričom v srdci Boha nehľadajú a neľutujú, že niekomu ublížili. Fanaticky “odpúšťať” takýmto ľuďom znamená poškodzovať Božie dielo, seba a tiež aj svoju rodinu. Fanatickým “odpúšťaním” navyše veriaci človek učí predátora, že môže činiť zle, že sú veriaci ľudia takí nerozumní, že sa chcú dať zneužívať. Inými slovami ak niekto fanaticky “odpúšťa” vedie toho človeka do hriechu a utvrdzuje ho v ňom.

Božou vôľou nie je, aby veriaci škodili sebe i druhým svojím fanatickým ponímaním náboženstva a utvrdzovali zločincov pri ich zlých skutkoch. Naopak, veriaci majú poukazovať na hriech a v pokoji ponúkať spasenie aj ľudským predátorom. Je preto požehnané, keď sa pre krivdy veriaci nehnevá, keď nepodnecuje v sebe nenávisť a pomstychtivosť. O odpúšťanie sa v takomto prípade ale nejedná, keďže na strane predátora nenachádzame ľútosť alebo nejaký iný prejav pokánia.
“Nehnevať sa” je teda niečo úplne iné ako “odpúšťať”.

Nehnevať sa znamená byť v duchovnej pohotovosti zvestovať predátorovi Evanjelium. Ide o dôležité naplnenie Božej vôle vo svojom vlastnom srdci. “Odpúšťanie” je viac ako “nehnevať sa” a vyžaduje pozitívnu aktivitu aj na strane krivdiaceho človeka.

Ak sa veriaci dokáže na predátora nehnevať, stále môže s ním zotrvávať v konflikte, v rámci ktorého mu bráni činiť zlo. Zastávanie sa Božích princípov často vzbudzuje protivenstvá, ktoré vovádzajú veriacich do konfliktov s predátormi, pri ktorých nemôžu uhnúť stranou, aby tak nezradili svojho Pána Ježiša Krista.

2 Kedy máme odpúšťať

Matúš 6,15.

“Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky.”

Odpúšťanie je teda jednou z najdôležitejších zložiek osobného duchovného života, ktorý prináša človeku spasenie. Je zjavné, že má veriaci človek odpúšťať tým, ktorí o jeho odpustenie stoja a verbálne to aj vyjadria. Keďže ale hovoríme o ľuďoch porušených hriechom, nie vždy dokáže krivdiaci zlomiť v sebe hrdosť a prísť s verbálnou prosbou o odpustenie.

Matúš 22,37-40.

“A on mu odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.”

Každý človek viac alebo menej už ublížil druhému človeku. Preto každý veriaci v sebe pozná boj, keď ho Svätý Duch vedie ku pokániu. Tie naše pokánia sa ľahšie vykonávajú v súkromí pred Hospodinom ako pred ukrivdeným človekom, kde je viac skúšaná pravosť našej osobnej hrdosti.

Možno v deviatych prípadoch dokážeme povedať “prepáč”, ale ten desiaty, v súvislosti s konkrétnym ukrivdeným človekom a danou situáciou môže byť problém. Pokúsme sa nájsť vo svojom živote radosť z odpustenia, keď sa od nás nevyžadovalo verbálne ospravedlnenie.

Vyššie uvedené Božie Slovo vedie veriacich ľudí k odpúšťaniu aj v takom prípade, že na krivdiacom človeku dokážu nájsť nejaké neverbálne známky ľútosti alebo zahanbenia nad svojim konaním. Prirodzene krivdiaci človek nesmie zotrvávať a pokračovať vo svojich zlých skutkoch.

Ján 13,34-35.

“Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.”

Skutočné a požehnané odpúšťanie vedie odpúšťajúceho veriaceho človeka opäť do “rizika” vzťahu s druhým veriacim. Odpustenie neznamená len horko-ťažko podať ruku, nehnevať sa a obchádzať druhého kde sa dá… Odpustenie znamená skúsiť to znova, lepšie a požehnanejšie, vytvoriť lepší a pevnejší vzťah.

Schopnosť odpúšťať s požehnaním svojim bratom a sestrám v Pánovi je najdôležitejším praktickým skutkom, ktorý tvorí cirkev spôsobilú zvestovať Evanjelium Ježiša Krista. Opäť prichádzame k výstrahe Božieho Slova z inej strany, avšak aj táto výstraha rozpráva o zatratených kresťanoch.

Lukáš 14,34-35.

“Soľ je dobrá. Ale ak aj soľ stratí chuť, ako opäť získa svoju slanosť? Nehodí sa ani do zeme, ani do hnoja, a preto ju vyhodia. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.”

Veriaci ľudia, ktorí stratili schopnosť zvestovania Evanjelia pre neodpustenie a vzájomné rozbroje, sa hodia len na zatratenie.

3 Ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?

Požehnané a biblické odpúšťanie určite nie je, keď veriaci neovláda svoje city a vytvára len dizajn odpustenia. Podobne požehnaným odpúšťaním nie je ani stav, keď veriaci ovládne svoje city, ale bývalému krivdiacemu sa vyhýba, kde sa len dá.

Dôležitým poznaním je, že veriaci potrebuje pri odpúšťaní moc Svätého Ducha a ak odpustiť v danej chvíli nedokáže, ide o väčší problém ako bola samotná krivda. Na toto duchovné nebezpečenstvo poukazujú všetky vyššie uvedené Božie Slová. Preto má vyššiu prioritu riešenie osobného neodpustenia ako riešenie danej krivdy.

Keďže sme zložití ľudia a prežívame zložité situácie stáva sa aj to, že obidve zúčastnené strany sa môžu cítiť ukrivdené. Je zaujímavé uvedomiť si, že aj bez potreby hľadania “pravdy”, najvyššia biblická priorita osobného odpúšťania rieši aj takýto problém.

Odpúšťanie s požehnaním musí napĺňať päť Božích podnetov, ktoré v tejto súvislosti nachádzame v Božom Slove. Obrazne ich budeme nazývať “odpúšťaním v dlani”:

1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní,
5. potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia.

3.1 Zahojenie rán, utíšenie bolesti

Deuteronomium 32,39.
Žalmy 62,2.

“Pozrite teraz, že ja, len ja som a okrem mňa iného Boha niet. Ja usmrcujem, ja oživujem, raním i hojím. Niet nikoho, kto by sa mohol z mojej ruky vytrhnúť.”
“Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od neho je moja spása.”

Pán Ježiš Kristus má vo Svätom Duchu moc utíšiť ľudské srdce a zahojiť všetky zranenia. Prvých 25% na ceste k odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas, v ktorom veriaci človek čaká na prejav tejto moci vo svojom vlastnom srdci. Ide o jeden z najväčších zázrakov a prejavov Božej moci v ľudskom živote, ktorý poznám.

Ak sa v srdci veriaceho nehoja zranenia, jeho osobný problém vysoko prevyšuje akúkoľvek krivdu, ktorá mu bola spôsobená. Nehojace sa zranenia totiž poukazujú na fakt, že daný človek buď nechce odpúšťať alebo pri tom nepotrebuje, prípadne nemá k dispozícii moc Svätého Ducha.

Boj o pokoj v srdci a zahojené zranenia je často dlhším modlitebným zápasom, ktorý môže niekedy vyžadovať aj modlitebnú podporu druhých spoluveriacich. Cirkev sa takto stáva v tejto oblasti dôležitou súčasťou duchovného života veriaceho človeka.

3.2 Prekonanie strachu, nové riziko vzťahu

Lukáš 6,29.

“Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, čo ti berie plášť, neodopri ani šaty.”

Víťazstvo nad zraneniami vo svojom vlastnom srdci je veľkým víťazstvom. Napriek tomu však ide len o prvú štvrtinu cesty k požehnanému odpusteniu. Apoštol Pavel hovorí: “Bežte dobrý beh, bojujte dobrý boj…” Ak bežec zastane v prvej štvrtine dráhy, určite svoje preteky prehrá.

Druhých 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas za svoju motiváciu a rozhodnutie byť pripravený ísť s daným človekom opäť do rizika živého vzťahu. Nastaviť druhé líce neznamená nechať sa bez príčiny udierať. Ide o vyjadrenie, že som pripravený prijať riziko spolupráce alebo priateľstva s druhým človekom.

3.3 Konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha

Izaiáš 30,15.
Matúš 13,58.
Skutky 9,11.

“Takto hovorí Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v stíšení a dôvere bude vaša sila, ale vy nechcete…”
“Pre ich nevieru neurobil tam mnoho divov.”
“Pán mu povedal: Vstaň a zájdi do ulice, ktorá sa volá Rovná. V Júdovom dome vyhľadaj muža menom Šavol z Tarzu. Práve sa modlí…”

Pri svojom jednaní veriaci ľudia niekedy najskôr niečo urobia na základe intelektuálneho poznania Biblie a až potom sa na modlitbe pýtajú, či to bolo správne. V ešte horšom prípade osobný kontakt s Kristom úplne vynechajú. Niekedy práve pre absenciu osobného vzťahu s Hospodinom vznikajú krivdy, zranenia a problémy, ktoré by inak nevznikli. Veriaci možno práve takýmto spôsobom skúsili oživiť vzťah s intelektuálnym presvedčením, že robia niečo dobré a výsledkom boli ďalšie zranenia.

Skutočná dôvera k Pánovi Ježišovi Kristovi a zdravý, funkčný život viery vyžaduje, aby veriaci najskôr hľadal vo svojom živote Božiu vôľu pre konkrétne rozhodnutia. Ak veriaci prešiel na ceste k požehnanému odpúšťaniu polovicu, zranenia sa zahojili a veriaci človek je pripravený ísť znovu do rizika. Potom je ale nutné najskôr sa dopytovať Svätého Ducha ako to urobiť. Modlitebné hľadanie konkrétnej cesty a čakanie na Božiu odpoveď je ďalších 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu.

Na tomto mieste je potrebné upozorniť na fakt, že všetky tri štvrtiny boja, behu k požehnanému odpusteniu zaberajú čas a sú namáhavé. Človek zväčša robí namáhavé veci preto, že mu za to stoja. Položíme si dve rovnocenné otázky:

1. Stojí mi Kristus za oživenie vzťahu s druhým človekom?
2. Stojí mi za to ten druhý človek?

Ak je totiž našou odpoveďou, že nám ten druhý človek za to nestojí, hovoríme inými slovami, že nám za to nestojí Kristus, pretože odpúšťanie je podmienkou spasenia.

Kresťanská viera bez moci a požehnania môže mať niekedy korene práve v neodpúšťaní alebo v nepožehnanom a neúplnom odpúšťaní.

Hľadanie konkrétnej Božej vôle cez Písmo, spoluveriacich alebo cez osobnú modlitbu je dôležitou a nevyhnutnou zložkou živej viery. Musí byť preto súčasťou aj pri hľadaní novej cesty k druhému človeku.

3.4 Múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní

1. Korintským 12,1-6.

“Nechcem, bratia, aby ste zotrvávali v nevedomosti o duchovných daroch. Viete, že keď ste ešte boli pohanmi, ťahalo vás to k nemým modlám, ako ste boli k tomu vedení. Preto chcem, aby ste vedeli, že nikto, ak hovorí v Božom Duchu, nepovie: Prekliaty Ježiš!, a nikto nemôže povedať: Ježiš je Pán!, iba ak v Duchu Svätom. Preto sú dary milosti rôzne, ale Duch je ten istý; a rôzne sú aj služby, ale Pán je ten istý; a rôzne sú aj účinky moci, ale Boh je ten istý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých.”

Posledných 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu je rešpektovanie Božích zákonitostí s túžbou ich poznávať a prakticky uplatňovať v duchovnom živote. Povaha a charizma druhého človeka je daná Hospodinom. I keď žijeme v porušenom tele a naše povahy sa prejavujú aj v porušenosti, na veci to nič nemení, že nás Hospodin stvoril rozdielnych a chce, aby sme sa to učili rešpektovať a rozumieť tomu.

Mladý muž si nemôže zobrať za manželku mladú dievčinu len na základe toho, že sú obaja veriaci!
Dvaja pracovníci v cirkvi nemôžu byť v najbližšom vzťahu spolupráce len na základe toho, že sa to niekde odhlasuje!

Dvaja veriaci ľudia si nedokážu rozumieť a zdieľať sa len preto, že sú veriaci!

Ak niekto v cirkvi hľadá spolupracovníka, mal by sa najskôr dopytovať Pána, či je to Jeho vôľa. Ak pozná že áno, ide opäť o modlitebný zápas pri výbere, kto by to mal byť. Niektoré povahy sa jednoducho ťažšie znášajú, nerešpektovať to, znamená nerešpektovať Božie stvorenstvo a Božie zákonitosti.

Ak došlo medzi dvomi ľuďmi ku konfliktu, stalo sa to možno aj pre ich odlišnosť. Preto je dobré v ďalšom ich vzťahu zvážiť spoločenské i pracovné ťažisko ich stretávania. Ak to doteraz nefungovalo “týmto” spôsobom, možno Pán dopustil konflikt, zranenie aj kvôli tomu, aby našli k sebe novú cestu, inú, odlišnú, ktorá ich povahy zaťaží iným spôsobom a bude vyžadovať iné duchovné obdarovania.

Hľadanie nových ciest a nových obdarovaní na druhom človeku je poslednou časťou cesty k požehnanému odpúšťaniu.

3.5 Potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia

Rímskym 6,14.
Rímskym 12,3.

“Lebo hriech nebude panovať nad vami, veď nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.”
“Mocou milosti, ktorá mi bola daná, každému z vás hovorím, aby si nemyslel o sebe viac, ako treba, ale aby o sebe zmýšľal skromne, podľa toho, akú mieru viery každému udelil Boh.”

V tomto biblickom výklade bola cesta požehnaného odpúšťania vyjadrená v štyroch bodoch:

1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní.

Keďže sme ale hriešni ľudia, pravdepodobne budeme na ceste k požehnanému odpúšťaniu padať a zlyhávať. Aby mohli tieto štyri Božie podnety v našich životoch duchovne ožiť, je potrebné uchopiť ich nie svojou vlastnou mocou, ale mocou milosti Pána Ježiša Krista. Znamená to, že vždy, keď na tejto ceste zlyháme, môžeme zlyhanie vyjadriť v pokání na modlitbe s prosbou o odpustenie a o novú silu na tejto ceste pokračovať.

Ak veriaci človek zlyhá na ceste odpúšťania hoc aj stokrát, Stvoriteľ mu chce stokrát odpustiť a stokrát ho opäť vystrojiť, aby mohol ísť ďalej. Milosť Pána Ježiša sa takto stáva “piatym prstom, palcom”, pomocou ktorého môže veriaci človek uchopiť požehnané odpúšťanie – odpúšťanie v dlani. Ostáva teda len jediná otázka: “Stojí nám Kristus – druhý človek za to?”

Slnko hviezdy a tiene