Odpúšťanie v dlani, päť Božích podnetov

Odpúšťanie je jednou z najdôležitejších súčastí pravého kresťanstva, ktoré prináša veriacemu naozaj pokoj, radosť a spasenie. Keďže ale žijeme v tele porušenom hriechom a obklopujú nás hriešni ľudia, často dochádza ku krivdám, ktoré sa odpúšťajú naozaj len veľmi ťažko. Veriaci človek má potom sklon presvedčiť samého seba, že odpustil i keď to v skutočnosti neurobil.

Druhým extrémom duchovnej hygieny je, keď chce veriaci človek odpúšťať aj napriek tomu, že má konflikt s ľudským predátorom, ktorý o jeho odpustenie nestojí. Ľudský predátor chce poškodzovať a zneužívať. Krivdenie iným sa v jeho živote stáva cestou na dosahovanie svojich osobných cieľov. Na takéhoto predátora sa veriaci človek nemusí hnevať, nemusí ho nenávidieť, ale otázka biblického odpúšťania je v takomto prípade bezpredmetná. Fanatické “odpúšťanie” v takomto prípade môže viesť zločinca len k tomu, že sa bude vysmievať veriacim ľuďom a ďalej bude krivdiť a zneužívať iných. Preto si v tejto úvahe položíme tri dôležité otázky, na ktoré budeme hľadať odpovede:

1. kedy je odpúšťanie bezpredmetné,
2. kedy máme odpúšťať,
3. ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?

1 Kedy je odpúšťanie bezpredmetné

Matúš 10,16.

“Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.”

V tomto svete je veľa ľudských predátorov, ktorí majú niekedy aj kresťanský dizajn. Zneužívajú druhých na dosahovanie svojich cieľov, pričom v srdci Boha nehľadajú a neľutujú, že niekomu ublížili. Fanaticky “odpúšťať” takýmto ľuďom znamená poškodzovať Božie dielo, seba a tiež aj svoju rodinu. Fanatickým “odpúšťaním” navyše veriaci človek učí predátora, že môže činiť zle, že sú veriaci ľudia takí nerozumní, že sa chcú dať zneužívať. Inými slovami ak niekto fanaticky “odpúšťa” vedie toho človeka do hriechu a utvrdzuje ho v ňom.

Božou vôľou nie je, aby veriaci škodili sebe i druhým svojím fanatickým ponímaním náboženstva a utvrdzovali zločincov pri ich zlých skutkoch. Naopak, veriaci majú poukazovať na hriech a v pokoji ponúkať spasenie aj ľudským predátorom. Je preto požehnané, keď sa pre krivdy veriaci nehnevá, keď nepodnecuje v sebe nenávisť a pomstychtivosť. O odpúšťanie sa v takomto prípade ale nejedná, keďže na strane predátora nenachádzame ľútosť alebo nejaký iný prejav pokánia.
“Nehnevať sa” je teda niečo úplne iné ako “odpúšťať”.

Nehnevať sa znamená byť v duchovnej pohotovosti zvestovať predátorovi Evanjelium. Ide o dôležité naplnenie Božej vôle vo svojom vlastnom srdci. “Odpúšťanie” je viac ako “nehnevať sa” a vyžaduje pozitívnu aktivitu aj na strane krivdiaceho človeka.

Ak sa veriaci dokáže na predátora nehnevať, stále môže s ním zotrvávať v konflikte, v rámci ktorého mu bráni činiť zlo. Zastávanie sa Božích princípov často vzbudzuje protivenstvá, ktoré vovádzajú veriacich do konfliktov s predátormi, pri ktorých nemôžu uhnúť stranou, aby tak nezradili svojho Pána Ježiša Krista.

2 Kedy máme odpúšťať

Matúš 6,15.

“Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky.”

Odpúšťanie je teda jednou z najdôležitejších zložiek osobného duchovného života, ktorý prináša človeku spasenie. Je zjavné, že má veriaci človek odpúšťať tým, ktorí o jeho odpustenie stoja a verbálne to aj vyjadria. Keďže ale hovoríme o ľuďoch porušených hriechom, nie vždy dokáže krivdiaci zlomiť v sebe hrdosť a prísť s verbálnou prosbou o odpustenie.

Matúš 22,37-40.

“A on mu odpovedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.”

Každý človek viac alebo menej už ublížil druhému človeku. Preto každý veriaci v sebe pozná boj, keď ho Svätý Duch vedie ku pokániu. Tie naše pokánia sa ľahšie vykonávajú v súkromí pred Hospodinom ako pred ukrivdeným človekom, kde je viac skúšaná pravosť našej osobnej hrdosti.

Možno v deviatych prípadoch dokážeme povedať “prepáč”, ale ten desiaty, v súvislosti s konkrétnym ukrivdeným človekom a danou situáciou môže byť problém. Pokúsme sa nájsť vo svojom živote radosť z odpustenia, keď sa od nás nevyžadovalo verbálne ospravedlnenie.

Vyššie uvedené Božie Slovo vedie veriacich ľudí k odpúšťaniu aj v takom prípade, že na krivdiacom človeku dokážu nájsť nejaké neverbálne známky ľútosti alebo zahanbenia nad svojim konaním. Prirodzene krivdiaci človek nesmie zotrvávať a pokračovať vo svojich zlých skutkoch.

Ján 13,34-35.

“Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.”

Skutočné a požehnané odpúšťanie vedie odpúšťajúceho veriaceho človeka opäť do “rizika” vzťahu s druhým veriacim. Odpustenie neznamená len horko-ťažko podať ruku, nehnevať sa a obchádzať druhého kde sa dá… Odpustenie znamená skúsiť to znova, lepšie a požehnanejšie, vytvoriť lepší a pevnejší vzťah.

Schopnosť odpúšťať s požehnaním svojim bratom a sestrám v Pánovi je najdôležitejším praktickým skutkom, ktorý tvorí cirkev spôsobilú zvestovať Evanjelium Ježiša Krista. Opäť prichádzame k výstrahe Božieho Slova z inej strany, avšak aj táto výstraha rozpráva o zatratených kresťanoch.

Lukáš 14,34-35.

“Soľ je dobrá. Ale ak aj soľ stratí chuť, ako opäť získa svoju slanosť? Nehodí sa ani do zeme, ani do hnoja, a preto ju vyhodia. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.”

Veriaci ľudia, ktorí stratili schopnosť zvestovania Evanjelia pre neodpustenie a vzájomné rozbroje, sa hodia len na zatratenie.

3 Ako vyzerá požehnané, biblické odpúšťanie?

Požehnané a biblické odpúšťanie určite nie je, keď veriaci neovláda svoje city a vytvára len dizajn odpustenia. Podobne požehnaným odpúšťaním nie je ani stav, keď veriaci ovládne svoje city, ale bývalému krivdiacemu sa vyhýba, kde sa len dá.

Dôležitým poznaním je, že veriaci potrebuje pri odpúšťaní moc Svätého Ducha a ak odpustiť v danej chvíli nedokáže, ide o väčší problém ako bola samotná krivda. Na toto duchovné nebezpečenstvo poukazujú všetky vyššie uvedené Božie Slová. Preto má vyššiu prioritu riešenie osobného neodpustenia ako riešenie danej krivdy.

Keďže sme zložití ľudia a prežívame zložité situácie stáva sa aj to, že obidve zúčastnené strany sa môžu cítiť ukrivdené. Je zaujímavé uvedomiť si, že aj bez potreby hľadania “pravdy”, najvyššia biblická priorita osobného odpúšťania rieši aj takýto problém.

Odpúšťanie s požehnaním musí napĺňať päť Božích podnetov, ktoré v tejto súvislosti nachádzame v Božom Slove. Obrazne ich budeme nazývať “odpúšťaním v dlani”:

1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní,
5. potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia.

3.1 Zahojenie rán, utíšenie bolesti

Deuteronomium 32,39.
Žalmy 62,2.

“Pozrite teraz, že ja, len ja som a okrem mňa iného Boha niet. Ja usmrcujem, ja oživujem, raním i hojím. Niet nikoho, kto by sa mohol z mojej ruky vytrhnúť.”
“Len v Bohu sa moja duša upokojí, lebo od neho je moja spása.”

Pán Ježiš Kristus má vo Svätom Duchu moc utíšiť ľudské srdce a zahojiť všetky zranenia. Prvých 25% na ceste k odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas, v ktorom veriaci človek čaká na prejav tejto moci vo svojom vlastnom srdci. Ide o jeden z najväčších zázrakov a prejavov Božej moci v ľudskom živote, ktorý poznám.

Ak sa v srdci veriaceho nehoja zranenia, jeho osobný problém vysoko prevyšuje akúkoľvek krivdu, ktorá mu bola spôsobená. Nehojace sa zranenia totiž poukazujú na fakt, že daný človek buď nechce odpúšťať alebo pri tom nepotrebuje, prípadne nemá k dispozícii moc Svätého Ducha.

Boj o pokoj v srdci a zahojené zranenia je často dlhším modlitebným zápasom, ktorý môže niekedy vyžadovať aj modlitebnú podporu druhých spoluveriacich. Cirkev sa takto stáva v tejto oblasti dôležitou súčasťou duchovného života veriaceho človeka.

3.2 Prekonanie strachu, nové riziko vzťahu

Lukáš 6,29.

“Tomu, kto ťa udrie po líci, nastav aj druhé. A tomu, čo ti berie plášť, neodopri ani šaty.”

Víťazstvo nad zraneniami vo svojom vlastnom srdci je veľkým víťazstvom. Napriek tomu však ide len o prvú štvrtinu cesty k požehnanému odpusteniu. Apoštol Pavel hovorí: “Bežte dobrý beh, bojujte dobrý boj…” Ak bežec zastane v prvej štvrtine dráhy, určite svoje preteky prehrá.

Druhých 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu tvorí osobný modlitebný zápas za svoju motiváciu a rozhodnutie byť pripravený ísť s daným človekom opäť do rizika živého vzťahu. Nastaviť druhé líce neznamená nechať sa bez príčiny udierať. Ide o vyjadrenie, že som pripravený prijať riziko spolupráce alebo priateľstva s druhým človekom.

3.3 Konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha

Izaiáš 30,15.
Matúš 13,58.
Skutky 9,11.

“Takto hovorí Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v stíšení a dôvere bude vaša sila, ale vy nechcete…”
“Pre ich nevieru neurobil tam mnoho divov.”
“Pán mu povedal: Vstaň a zájdi do ulice, ktorá sa volá Rovná. V Júdovom dome vyhľadaj muža menom Šavol z Tarzu. Práve sa modlí…”

Pri svojom jednaní veriaci ľudia niekedy najskôr niečo urobia na základe intelektuálneho poznania Biblie a až potom sa na modlitbe pýtajú, či to bolo správne. V ešte horšom prípade osobný kontakt s Kristom úplne vynechajú. Niekedy práve pre absenciu osobného vzťahu s Hospodinom vznikajú krivdy, zranenia a problémy, ktoré by inak nevznikli. Veriaci možno práve takýmto spôsobom skúsili oživiť vzťah s intelektuálnym presvedčením, že robia niečo dobré a výsledkom boli ďalšie zranenia.

Skutočná dôvera k Pánovi Ježišovi Kristovi a zdravý, funkčný život viery vyžaduje, aby veriaci najskôr hľadal vo svojom živote Božiu vôľu pre konkrétne rozhodnutia. Ak veriaci prešiel na ceste k požehnanému odpúšťaniu polovicu, zranenia sa zahojili a veriaci človek je pripravený ísť znovu do rizika. Potom je ale nutné najskôr sa dopytovať Svätého Ducha ako to urobiť. Modlitebné hľadanie konkrétnej cesty a čakanie na Božiu odpoveď je ďalších 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu.

Na tomto mieste je potrebné upozorniť na fakt, že všetky tri štvrtiny boja, behu k požehnanému odpusteniu zaberajú čas a sú namáhavé. Človek zväčša robí namáhavé veci preto, že mu za to stoja. Položíme si dve rovnocenné otázky:

1. Stojí mi Kristus za oživenie vzťahu s druhým človekom?
2. Stojí mi za to ten druhý človek?

Ak je totiž našou odpoveďou, že nám ten druhý človek za to nestojí, hovoríme inými slovami, že nám za to nestojí Kristus, pretože odpúšťanie je podmienkou spasenia.

Kresťanská viera bez moci a požehnania môže mať niekedy korene práve v neodpúšťaní alebo v nepožehnanom a neúplnom odpúšťaní.

Hľadanie konkrétnej Božej vôle cez Písmo, spoluveriacich alebo cez osobnú modlitbu je dôležitou a nevyhnutnou zložkou živej viery. Musí byť preto súčasťou aj pri hľadaní novej cesty k druhému človeku.

3.4 Múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní

1. Korintským 12,1-6.

“Nechcem, bratia, aby ste zotrvávali v nevedomosti o duchovných daroch. Viete, že keď ste ešte boli pohanmi, ťahalo vás to k nemým modlám, ako ste boli k tomu vedení. Preto chcem, aby ste vedeli, že nikto, ak hovorí v Božom Duchu, nepovie: Prekliaty Ježiš!, a nikto nemôže povedať: Ježiš je Pán!, iba ak v Duchu Svätom. Preto sú dary milosti rôzne, ale Duch je ten istý; a rôzne sú aj služby, ale Pán je ten istý; a rôzne sú aj účinky moci, ale Boh je ten istý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých.”

Posledných 25% na ceste k požehnanému odpúšťaniu je rešpektovanie Božích zákonitostí s túžbou ich poznávať a prakticky uplatňovať v duchovnom živote. Povaha a charizma druhého človeka je daná Hospodinom. I keď žijeme v porušenom tele a naše povahy sa prejavujú aj v porušenosti, na veci to nič nemení, že nás Hospodin stvoril rozdielnych a chce, aby sme sa to učili rešpektovať a rozumieť tomu.

Mladý muž si nemôže zobrať za manželku mladú dievčinu len na základe toho, že sú obaja veriaci!
Dvaja pracovníci v cirkvi nemôžu byť v najbližšom vzťahu spolupráce len na základe toho, že sa to niekde odhlasuje!

Dvaja veriaci ľudia si nedokážu rozumieť a zdieľať sa len preto, že sú veriaci!

Ak niekto v cirkvi hľadá spolupracovníka, mal by sa najskôr dopytovať Pána, či je to Jeho vôľa. Ak pozná že áno, ide opäť o modlitebný zápas pri výbere, kto by to mal byť. Niektoré povahy sa jednoducho ťažšie znášajú, nerešpektovať to, znamená nerešpektovať Božie stvorenstvo a Božie zákonitosti.

Ak došlo medzi dvomi ľuďmi ku konfliktu, stalo sa to možno aj pre ich odlišnosť. Preto je dobré v ďalšom ich vzťahu zvážiť spoločenské i pracovné ťažisko ich stretávania. Ak to doteraz nefungovalo “týmto” spôsobom, možno Pán dopustil konflikt, zranenie aj kvôli tomu, aby našli k sebe novú cestu, inú, odlišnú, ktorá ich povahy zaťaží iným spôsobom a bude vyžadovať iné duchovné obdarovania.

Hľadanie nových ciest a nových obdarovaní na druhom človeku je poslednou časťou cesty k požehnanému odpúšťaniu.

3.5 Potreba milosti Ježiša Krista, uchopenie odpustenia

Rímskym 6,14.
Rímskym 12,3.

“Lebo hriech nebude panovať nad vami, veď nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.”
“Mocou milosti, ktorá mi bola daná, každému z vás hovorím, aby si nemyslel o sebe viac, ako treba, ale aby o sebe zmýšľal skromne, podľa toho, akú mieru viery každému udelil Boh.”

V tomto biblickom výklade bola cesta požehnaného odpúšťania vyjadrená v štyroch bodoch:

1. zahojenie rán, utíšenie bolesti,
2. prekonanie strachu, nové riziko vzťahu,
3. konanie s vierou a s vedením Svätého Ducha,
4. múdrosť rešpektovania Božích obdarovaní.

Keďže sme ale hriešni ľudia, pravdepodobne budeme na ceste k požehnanému odpúšťaniu padať a zlyhávať. Aby mohli tieto štyri Božie podnety v našich životoch duchovne ožiť, je potrebné uchopiť ich nie svojou vlastnou mocou, ale mocou milosti Pána Ježiša Krista. Znamená to, že vždy, keď na tejto ceste zlyháme, môžeme zlyhanie vyjadriť v pokání na modlitbe s prosbou o odpustenie a o novú silu na tejto ceste pokračovať.

Ak veriaci človek zlyhá na ceste odpúšťania hoc aj stokrát, Stvoriteľ mu chce stokrát odpustiť a stokrát ho opäť vystrojiť, aby mohol ísť ďalej. Milosť Pána Ježiša sa takto stáva “piatym prstom, palcom”, pomocou ktorého môže veriaci človek uchopiť požehnané odpúšťanie – odpúšťanie v dlani. Ostáva teda len jediná otázka: “Stojí nám Kristus – druhý človek za to?”

Slnko hviezdy a tiene

Biblia a modulárna škola

Moc milosti Pána Ježiša modulárna škola

Milosť Pána Ježiša Krista je veľký dar, ktorý ponúka človeku spasenie, pokoj a Božiu lásku v plnom rozsahu jej moci a krásy.

V poslednom čase sa stretávam s učením, ktoré Božie dieťa o tento krásny dar duchovne ukracuje tým, že ho vrhá pod jarmo iného človeka. Na Ježiša Krista pritom padá tieň, že Jeho milosť celkom nestačí.

Toto učenie podhadzuje Božiemu dieťaťu potrebu nominovaného prostredníka – človeka psychológa, ktorý musí Ježišovi tak trochu pomôcť, aby mohol byť spasený človek naozaj šťastný – oslobodený od akejsi dedičnej poviazanosti.

V rámci tzv. modulárnej školy sa veriacemu človeku ponúka teologický názor, ktorý poukazuje na to, že Božie dieťa môže trpieť zlými pocitmi, duchovnou poviazanosťou, depresiou, ktoré sú zapríčinené nevyznanými hriechmi predkov tohoto veriaceho človeka.

Vzniká potreba prostredníka – “mesiášskeho pomocníka”, ktorý je do tejto funkcie často nominovaný v zmysle akéhosi “duchovného obdarovania”. Tento prostredník má potom Božiemu dieťaťu pomôcť tým, že bude spolu s ním hľadať v jeho minulosti hriechy jeho predkov – rodičov, starých rodičov až do tretieho pokolenia.

Toto jedovaté a manipulatívne učenie sa opiera o tieto starozákonné biblické texty.

Exodus 34,5-7.

Numeri 14,17-18.

Jeremiáš 32,17-18.

Uvedené starozákonné texty rozdeľujú ľudí do dvoch veľmi dôležitých skupín:

  1. ľudia hľadajúci Boha a vyznávajúci svoj hriech,
  2. ľudia ktorí Boha nehľadajú a svoj hriech nevyznávajú.

Tí prví majú zasľúbenie Božej milosti a zhovievavosti, tí druhí spadajú pod Božiu spravodlivosť. Bez Božej milosti sa dôsledky hriechu prenášajú aj na deti a vnukov až do tretieho pokolenia.

Už v týchto textoch je potrebné všimnúť si dôraz na Božie milosrdenstvo a odpustenie. Akonáhle sa človek obracia k svojmu Stvoriteľovi v pokání a prosí o Jeho milosť, Hospodin ruší zákonitosť spravodlivosti cez ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista.

Rímskym 3,23-26.

Božie deti prijali milosť cez Pána Ježiša Krista, ktorý zaplatil svojou krvou za všetky ich hriechy.

Kolosenským 2,13-15.

Uvedené Božie Slovo poukazuje na tri dôležité veci:

  1. Cez Ježiša Krista sú nám odpustené všetky hriechy!
  2. Náš dlžobný úpis je úplne zrušený a je pribitý na kríž!
  3. Kniežatstvá temna sú v našich životoch odzbrojené

a porazené!

Týmto Božím Slovom by som chcel upozorniť na ľudí, ktorí sa stavajú medzi Božie dieťa a Ježiša Krista ako duchovní “mesiášsky pomocníci”.

Božie dieťa ukracujú o vieru v dostatočnú Božiu spasiteľnú moc.

V podstate svojim jednaním obviňujú Pána, že jeho moc nestačí, čím ponižujú Jeho spasiteľnú Božskosť.

Za takýmto jednaním samozvaných duchovných poradcov sa môže ukrývať ich vážny omyl v poznaní Božieho Slova.

Môže ísť ale aj o ľudí poviazaných potrebou sebarealizácie, ktorí môžu vážnym spôsobom poškodzovať Božie deti nielen v oblasti ich viery ale aj v oblasti ich súkromia a osobného života.

Efezským 1,19-23.

Rímskym 8,38-39.

Deti na besiedke zvykneme vyučovať, že keď vyznávame svoje hriechy – nie hriechy svojich rodičov, On je verný. Ide o Božiu garanciu moci a lásky. Jeho mocou dostávame pokoj a oslobodenie.

  1. Jána 1,7.
  2. Jána 1,9.

Na záver by som chcel upozorniť.

Nominovaný prostredník alebo samozvaný človek, ktorý sa stavia ako psychológ medzi Božie dieťa a jeho spasiteľa môže byť pre veriaceho veľmi nebezpečný.

Svojim manipulatívnym jednaním môže získať z minulosti veriaceho človeka citlivé informácie, ktoré môžu byť zneužité.

Toto nebezpečenstvo je obzvlášť dominantné, keď sa za psychológa poradcu nominuje dospelý človek, pričom informácie získava od detí alebo od nevzletilých mladých ľudí, ktorí nedokážu vecne a duchovne správne zhodnotiť jeho konanie.

Do cirkvi medzi veriacich ľudí prichádzali v minulosti a prichádzajú aj v súčasnosti ľudia, ktorí tam chcú realizovať svoje osobné zámery, ktoré nepodriaďujú Božím pravidlám. Bez ohľadu na to, či ide o poviazanosť potrebou sebarealizácie alebo o niečo úplne iné, Božie Slovo na takýchto ľudí upozorňuje.

Matúš 7,21-23.

Na neodpustenie hriechov Božieho dieťaťa Biblia neupozorňuje v súvislosti so skutkami rodičov alebo starých rodičov!

Božie dieťa môže mať neodpustené hriechy a z toho môže mať aj zlé pocity, poviazanosť alebo depresiu. Neodpustenie hriechov ale vychádza vždy z postojov srdca toho konkrétneho veriaceho človeka.

Matúš 6,11-15.

Nie je potrebné vyhľadávať v minulosti veriaceho človeka hriechy jeho predkov! Potrebné je, aby toto Božie dieťa hľadalo vo svojom srdci samo. Ak v ňom nájde neodpustenie, zatrpknutosť alebo hnev, je nutné, aby to ihneď prinieslo pod kríž Pána Ježiša s prosbou o odpustenie.

Som zatrpknutý? Hnevám sa? Neodpustil som?

Ak musím na takéto otázky odpovedať kladne, vovádza ma to do sporu so samým Ježišom Kristom. Na tejto úrovni je preto dôležité hľadať pre seba Božiu vôľu, čistiť svoje srdce krvou Pána Ježiša a prosiť o Božiu pomoc.

Napriek jasnej novozákonnej zvesti, ktorá stavia aktivity vyhľadávania hriechov svojich predkov na úroveň bezbožnosti, ukončím tento biblický výklad starozákonným textom, ktorý je ďalej uvedený v plnom svojom znení.

Ezechiel 18,1-32.

1 Potom mi zaznelo slovo Hospodina:

2 Ako to, že na pôde Izraela používate takéto príslovie: Otcovia jedli trpké hrozno, ale synom stŕpli zuby?

3 Ako žijem – znie výrok Pána, Hospodina – nebudete mať ani používať takéto príslovie v Izraeli!

4 Mne patria všetky osoby – tak osoby otcov ako osoby synov – mne patria! Osoba, ktorá hreší, zomrie!

5 Ak je niekto spravodlivý a uskutočňuje právo a spravodlivosť,

6 nejedáva na vrchoch, oči nedvíha k modlám domu Izraela ani nepoškvrňuje ženu svojho blížneho, ani sa nepriblíži k žene, keď je nečistá,

7 ak nikoho neutláča a vracia dlžníkovi jeho záloh, nedopúšťa sa lúpeže, svoj chlieb dáva hladnému a nahého zaodieva rúchom,

8 ak nepožičiava na úžeru a neberie úrok, od bezprávia odťahuje svoju ruku a spravodlivo rozsudzuje medzi ľuďmi,

9 ak sa správa podľa mojich ustanovení a zachováva moje nariadenia a úprimne ich plní, je spravodlivý a určite bude žiť – znie výrok Pána, Hospodina.

10 No ak splodí syna násilníka, ktorý prelieva krv a dopúšťa sa niektorého z týchto hriechov,

11 hoci otec tieto veci nekoná, ale on jedáva na vrchoch, ženu blížneho poškvrňuje,

12 biedneho a chudobného utláča, dopúšťa sa lúpeže, nevracia záloh a k modlám dvíha svoje oči, pácha ohavnosť,

13 dáva na úžeru a berie úrok – ostane ten nažive? Nebude žiť! Spáchal všetky tieto ohavnosti. Určite zomrie a jeho krv bude na ňom.

14 Ak splodí syna, ktorý uvidí všetky hriechy svojho otca, ktoré popáchal, ale sa bojí a nekoná podobne,

15 teda na vrchoch nejedáva, svoj zrak nedvíha k modlám domu Izraela, ženu blížneho nepoškvrňuje

16 ani nikoho neutláča, ani nezadržuje záloh, ani sa nedopúšťa lúpeže, zo svojho chleba udeľuje hladnému a nahého zaodieva rúchom,

17 od bezprávia odťahuje svoju ruku, neberie úžeru ani úrok, moje nariadenia plní, chodí podľa mojich ustanovení, ten nezomrie za vinu svojho otca. Určite bude žiť.

18 Jeho otec, ktorý sa dopúšťal útlaku, dopúšťal sa lúpeže na bratovi a uprostred svojho ľudu robil, čo nebolo dobré; ten, hľa, zomrie za svoju vinu.

19 Namietali ste: Prečo nenesie syn zodpovednosť za vinu svojho otca? Syn predsa uskutočňoval právo a spravodlivosť, zachovával všetky moje ustanovenia, a keďže ich uskutočňoval, určite bude žiť!

20 Osoba, ktorá hreší, zomrie! Syn neponesie zodpovednosť za vinu svojho otca ani otec neponesie zodpovednosť za vinu syna. Spravodlivosť spravodlivého bude na jednom a vina bezbožného bude na druhom.

21 Ak sa bezbožný odvráti od akéhokoľvek svojho hriechu, ktorý páchal, a bude zachovávať všetky moje ustanovenia, uskutočňovať právo a spravodlivosť, určite bude žiť. Nezomrie!

22 Nijaké priestupky, ktorých sa dopustil, sa mu nebudú pripomínať. Bude žiť pre svoju spravodlivosť, ktorú konal.

23 Či azda môžem mať záľubu v smrti bezbožného – znie výrok Pána, Hospodina – a nie v tom, aby sa odvrátil od svojej cesty a ostal nažive?

24 Ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti, ak spácha neprávosť podobnú ohavnostiam, ktoré páchal bezbožný, ak to robí, môže žiť? Nijaká jeho spravodlivosť, ktorú vykonal, sa nebude pripomínať pre jeho nevernosť, ktorej sa dopustil, ale zomrie pre svoj hriech, ktorý spáchal.

25 Avšak namietate: Pánova cesta nie je správna! Počúvajte, dom Izraela! Nie sú správne moje cesty? Nie sú nesprávne vaše cesty?

26 Ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a pácha neprávosť a preto zomrie, zomrie pre svoju neprávosť, ktorej sa dopustil.

27 Ak sa bezbožný odvráti od svojej bezbožnosti, ktorú páchal, a bude uskutočňovať právo a spravodlivosť, ten si zachová dušu pre život.

28 Keď uvidí a odvráti sa od všetkých svojich priestupkov, ktorých sa dopúšťal, určite bude žiť, nezomrie.

29 Dom Izraela však namieta: Pánova cesta nie je správna. Nie sú správne moje cesty, dom Izraela? Nie sú nesprávne vaše cesty?

30 Preto, dom Izraela, každého z vás budem súdiť podľa vašich ciest – znie výrok Pána, Hospodina. Obráťte sa, odvráťte sa od všetkých svojich hriechov, potom vás neprávosť neprivedie k pádu.

31 Odhoďte od seba všetky svoje hriechy, ktorých ste sa dopúšťali, a utvorte si nové srdce a nového ducha. Veď prečo máte pomrieť, dom Izraela?!

32 Veď nemám záľubu v smrti toho, kto musí zomrieť – znie výrok Pána, Hospodina. Obráťte sa a žite! Ak niekto koná proti Božiemu Slovu a zneužíva druhých ľudí tak, že odhaľuje ich súkromie hľadaním hriechov ich predkov, zožne stratu požehnania, pričom sa Boží hnev môže obrátiť priamo proti takémuto zlovoľníkovi.

Slnko hviezdy a tiene