Rosa na listoch zvestovala včasné ráno a slnko na obzore sa smialo na celý svet. Aj dnes kráčal radostný sloník pomedzi záhradky do Božej základnej školy. Na chrbte mal červenú tašku so zelenými pruhmi a jeho oči rozprávali úprimnosť. Cez ploty nazeral do záhrad a obdivoval kvety, ktoré v nich krásne rástli. – Vedel, že za javorom týčiacim sa blízko pred ním, uvidí tú, ktorú si najviac obľúbil. Krásne záhony, ovocný sad, ktorý v nej bol, vždy upútal jeho pozornosť. Niekedy v nej vídaval mladé dievča, ako pleje burinu, – vtedy sa jej vždy prihovoril.
Dnes ho ale čakalo prekvapenie. – Na lavičke vedľa domu sedelo dievča zamyslené a jej kvety vädli. – Niečo tu nebolo v poriadku, na čo by rozhodne mal prísť, veď slniečko tak radostne žiari – prečo teda smútiť? Pretože sa mu záhradka páčila, aj dievča si obľúbil, rozhodol sa, že jej pomôže. Opatrne prešiel úzkou bráničkou, pričom trochu nalomil jeden stĺpik, ktorý ju držal. – Nuž čo, veď bol sloník. Ako akrobat kládol predné nohy pomedzi kvetiny, aby ich nepolámal, – veď sa to učili v Božej škole. Na tie zadné ale trochu zabudol, takže ostával dobrej vôle len preto, že sa neohliadol späť. Keď potom sledoval pohľad bledej dievčiny, ktorá sa pozerala kamsi za neho, zastal a už sa neodvážil ani pohnúť. – Keby ho len niekto mohol z tej záhradky vyniesť na rukách! Porozumel, že sloníkovia môžu pomôcť len vtedy, keď ich Pán ku pomoci povolá. “Bože pomôž tomu človeku!” – Zaprosil a želal si, aby sa dalo dať späť, čo sa späť už dať nedá. … Pán Ježiš neskôr povolal tohoto sloníka pomáhať ľuďom…