Skutky apoštolov
a
trochu filozofie
Kniha skutkov apoštolov a Kniha Kazateľa
Milan Hudec
2012
Chcel by som poďakovať svojej manželke
Elenke za neúnavnú pomoc pri organizovaní
skupiniek biblického štúdia, pre ktoré som
s Božou pomocou pripravoval tento výklad.
Za neustálu ochotu čítania Biblie a
biblických slovníkov ďakujem svojej mame
Blažene Hudecovej.
Ďakujem všetkým bratom a sestrám, ktorí
svojimi modlitbami podporili písanie tohoto
výkladu. Ich podporu som pociťoval obzvlášť
pri štúdiu tých úsekov Písma, ktoré mi
boli spočiatku úplne nejasné.
Najviac som však vďačný svojmu Pánovi
Ježišovi Kristovi, ktorý mi vytvoril
prostredie a daroval prostriedky k
napísaniu tohoto zväzku aj napriek tomu, že
som nevidiaci. Nech Mu je za to chvála a
vďaka - amen.
autor: RNDr. Milan Hudec, PhD.
rok: 2012
mobil: 0905 433 922
mail: mhudec@savbb.sk
www: HTTP://www.cvv.umb.sk/personal/mhudec
Obsah
Úvod ....................................................... 5
Cirkev
Skutky 1
I. ......................................................... 7
Zasľúbenie Svätého Ducha
Nanebovstúpenie Ježiša Krista .......................... 7
Spoločenstvo Božích detí ............................... 8
Dvanásty apoštol ....................................... 8
Dialógy ................................................ 8
Podvod o jazykoch
Skutky 2
II. ........................................................ 11
Zázrak pri zoslaní Svätého Ducha ....................... 11
Zvláštna doba a ľudské reakcie ......................... 12
Počiatok zmierenia ..................................... 12
Prvý krok, prvý dar... ................................. 13
Počiatok nového biblického obdobia ..................... 13
Dialógy ................................................ 14
Podvod o uzdravovaní
Skutky 3,4
III. ....................................................... 15
Moc Ducha .............................................. 15
Slovo .................................................. 16
Závisť ................................................. 16
Naplnenie Svätým Duchom ................................ 17
Charizmatici zo Skutkov ................................ 17
Dialógy ................................................ 18
Polopravdy
Skutky 5
IV. ........................................................ 19
Klamstvo a klamstvo .................................... 19
Podstata rastu Cirkvi .................................. 20
Konflikt Cirkvi a mŕtvej zbožnosti ..................... 21
Dialóg v pravde Písma a v krotkosti .................... 21
Dialógy ................................................ 21
Cirkev, múdrosť a intelekt
Skutky 6,7
V. ......................................................... 23
Naplňovanie potrieb .................................... 23
Múdrosť a intelekt ..................................... 23
Dejiny Evanjelia ....................................... 24
Prebodnuté srdce a fanatizmus .......................... 24
Dialógy ................................................ 25
Prechod k širšej misii
Skutky 8
VI. ........................................................ 27
Prenasledovanie a misia ................................ 27
Podvod o druhej skúsenosti... .......................... 28
Izaiáš ................................................. 29
Dialógy ................................................ 29
Problémy viery a poznania
Skutky 9
VII. ....................................................... 31
Problém "Saul" ......................................... 31
Problém "Ananiáš" ...................................... 31
Problém "Pavel" ........................................ 32
Problém "Damašek" ...................................... 33
Problém "Barnabáš" ..................................... 33
Problém "Tabita" ....................................... 34
Dialógy ................................................ 34
Predsudky a Evanjelium
Skutky 10
VIII. ...................................................... 37
Slovo a Duch ........................................... 37
Čas viery .............................................. 38
Človek a Boh ........................................... 38
Evanjelium ............................................. 39
Nový život ............................................. 39
Dialógy ................................................ 39
Zákon a Cirkev
Skutky 11,12
IX. ........................................................ 41
Skutky o skutkoch ...................................... 41
Kresťanstvo ............................................ 41
Prenasledovanie ........................................ 42
Viera a povery ......................................... 42
Svet a Božia moc ....................................... 43
Dialógy ................................................ 43
Dielo apoštola Pavla
Skutky 13
X. ......................................................... 45
Prvá Pavlova misijná cesta ............................. 45
Evanjelium ............................................. 46
Dialógy ................................................ 47
Otče náš! .............................................. 47
Desatoro Otčenáša ...................................... 50
Nevera a viera
Skutky 14
XI. ........................................................ 51
Najskôr Židom... ....................................... 51
Duchovné vzdelávanie k závislosti na... ................ 51
Urazená nábožnosť a nakradnuté zázraky ................. 52
Upevňovanie a vzdelávanie .............................. 52
Dialógy ................................................ 53
Problém, rozpor a autority
Skutky 15
XII. ....................................................... 55
Nejasnosti v názoroch .................................. 55
Duchovné autority ...................................... 55
Autorita Božieho Slova ................................. 56
Reakcia starších ....................................... 56
Konsenzus a radosť z napomenutia ....................... 57
Druhá Pavlova misijná cesta ............................ 57
Dialógy ................................................ 58
Odovzdávanie Evanjelia
Skutky 16
XIII. ...................................................... 59
Vzdelávanie ............................................ 59
Vedenie Božím Duchom ................................... 60
Začiatky... ............................................ 61
Pravda, pravda a peniaze ............................... 61
Boží charakter ......................................... 62
Dialógy ................................................ 62
Okolnosti a predsudky
Skutky 17
XIV. ....................................................... 65
Praktické otázky ....................................... 65
Nepokoj mlčať a neznámy Boh ............................ 65
Dialógy ................................................ 66
Cirkev a svet
Skutky 18
XV. ........................................................ 67
Zamestnanie a práca v cirkvi ........................... 67
Agresia sveta v cirkvi ................................. 68
Tretia Pavlova misijná cesta ........................... 68
Dialógy ................................................ 69
Prejavy Svätého Ducha
Skutky 19
XVI. ....................................................... 71
Kristov krst a Svätý Duch .............................. 71
Duchovná moc ........................................... 72
Zmena myslenia ......................................... 72
Nábožnosť a remeslo .................................... 73
Dialógy ................................................ 73
Bdejte!
Skutky 20
XVII. ...................................................... 75
Spolupráca ............................................. 75
Kázanie a lúčenie ...................................... 75
Svedectvo a výstraha ................................... 76
Svetlo a temnoty, synovia diabla ....................... 77
Dialógy ................................................ 77
Náboženská zloba
Skutky 21,22
XVIII. ..................................................... 79
Reč Svätého Ducha cez ľudí ............................. 79
Nenávisť a fanatizmus nábožných ľudí ................... 79
Rozhodnutie srdca a pravda ............................. 80
Dialógy ................................................ 80
Dve tváre a dva jazyky
Skutky 23,24
XIX. ....................................................... 83
Biele steny cirkví a kniežatá .......................... 83
Sklon k politike ....................................... 83
Božia moc a úklady ..................................... 84
Prvý Félixov záujem .................................... 84
Druhý Félixov záujem ................................... 84
Dialógy ................................................ 85
Svedectvo
Skutky 25,26
XX. ........................................................ 87
Okolnosti svedectiev ................................... 87
Priama reč ............................................. 88
Dialógy ................................................ 88
Povzbudenie
Skutky 27
XXI. ....................................................... 89
Ľudská sloboda a zázrak dobrej rady .................... 89
Výčitky alebo povzbudenie? ............................. 90
Dar prítomnosti úprimnej viery ......................... 90
Dialógy ................................................ 91
Naplnenie
Skutky 28
XXII. ...................................................... 93
Boh ľudských sŕdc ...................................... 93
Modlitby a uzdravenia .................................. 94
Svedectvo v Ríme ....................................... 94
Dialógy ................................................ 94
Duchovné dary a múdrosť
Kazateľ 1
XXIII. ..................................................... 97
Úvod ku Knihe Kazateľ .................................. 97
Čo je v ľudskom počínaní márnosťou? .................... 98
Hľadanie Božej múdrosti ................................ 98
Pokazené stvorenstvo a Kristus ......................... 99
Dialógy ................................................ 99
Duchovný rast
Kazateľ 2
XXIV. ...................................................... 101
Na počiatku... ......................................... 101
Druhý krok ............................................. 101
Filozofia života ....................................... 102
Záver z uvažovania nad realitou ........................ 102
Pokoj a radosť od Svätého Ducha ........................ 103
Dialógy ................................................ 103
Čas Božieho jednania
Kazateľ 3
XXV. ....................................................... 105
Obdobia ľudského života ................................ 105
Požehnanie ............................................. 106
Božie časy reality ..................................... 106
Dialógy ................................................ 107
Chcieť dostať hneď, niekedy znamená stratiť navždy! .... 107
Spoločenstvo, mladosť a staroba
Kazateľ 4
XXVI. ...................................................... 111
Duchovný dopyt sveta ................................... 111
Pohľad na Cirkev Božích detí ........................... 112
Cirkev a staroba ....................................... 113
Dialógy ................................................ 114
Vy mladí... ............................................ 114
Dialóg s Hospodinom
Kazateľ 5
XXVII. ..................................................... 117
Svedectvo .............................................. 117
Modlitba ............................................... 118
Sľuby .................................................. 118
Reči ................................................... 119
Prečo to ... dovolíš Hospodine?! ....................... 119
Bohatstvo bez požehnania ............................... 120
Miera Svätého Ducha .................................... 120
Dialógy ................................................ 120
Prosba o požehnanie
Kazateľ 6
XXVIII. .................................................... 123
Dostatok a nenaplnenosť ................................ 123
Modlitba ............................................... 123
Dialógy ................................................ 124
Čo je lepšie...
Kazateľ 7
XXIX. ...................................................... 125
Dobré meno... .......................................... 125
Kam ísť... ............................................. 125
Čo počúvať... .......................................... 126
Začiatok a koniec ...................................... 126
Múdrosť a bláznovstvo .................................. 127
Samozvaná múdrosť... ................................... 128
Kristus ................................................ 128
Dialógy ................................................ 128
Svetská vrchnosť
Kazateľ 8
XXX. ....................................................... 131
Vzťah k vladárom ....................................... 131
Čas a súd ľudských skutkov ............................. 132
Krivdy a ľudské "hneď" ................................. 132
Božia múdrosť .......................................... 133
Dialógy ................................................ 133
Život a smrť
Kazateľ 9
XXXI. ...................................................... 135
Podobný osud ........................................... 135
Božie deti, Cirkev ..................................... 136
Situačnosť a Svätý Duch ................................ 136
Výkon múdrosti ......................................... 136
Dialógy ................................................ 137
Rady pre Cirkev
Kazateľ 10
XXXII. ..................................................... 139
Mŕtva mucha duchovného života .......................... 139
Bláznivé srdce ......................................... 139
Cirkev a politika ...................................... 140
Požehnanie v štáte ..................................... 140
Oplotenia sveta ........................................ 141
Dar múdrosti a známosti ................................ 141
Lenivosť, zábava a moje "ja" ........................... 141
Dialógy ................................................ 141
Posledné napomenutia
a
suma Božej múdrosti
Kazateľ 11,12
XXXIII. .................................................... 143
Ži a daj žiť! .......................................... 143
Skús to s Hospodinom! .................................. 144
Mladosť ................................................ 144
Staroba ................................................ 145
Dobrý Základ ........................................... 145
Dialógy ................................................ 145
Záver ...................................................... 147
O Izraeli a Judsku ..................................... 147
Rozdelenie ............................................. 147
Proroctvá .............................................. 148
Koniec... .............................................. 148
Úvod
Novozákonná kniha Skutky apoštolov a starozákonná Kniha
Kazateľa sú veľmi odlišné diela. Preto je možno zvláštne výklady
týchto kníh zaviazať do jediného zväzku. Motívom k napísaniu
takejto kombinácie výkladov bol zámer opísať dianie v Cirkvi
Božích detí, poukázať na pôsobenie Svätého Ducha, a potom sa
hlbšie zamyslieť nad pálčivými otázkami života v Cirkvi, nad
otázkami týkajúcimi sa súkromného života veriacich a tiež aj nad
postojmi, ktoré by mali veriaci ľudia v Cirkvi zaujať voči dianiu
vo svete. Cirkev je prvotriedne opisovaná v Skutkoch apoštolských.
Kniha Kazateľa zase hlbokým a strhujúcim spôsobom odkrýva mnoho
múdrosti vo vzťahoch ľudí navzájom, a tiež aj vo vzťahu človeka
a jeho Stvoriteľa. Túto múdrosť by Cirkev Božích detí mala sebou
jednoznačne niesť, lebo pochádza od Tvorcu Cirkvi - od Svätého
Ducha.
Autorom Skutkov apoštolov je evanjelista Lukáš. Dalo by sa
povedať, že prvým dielom Skutkov je Evanjelium podľa Lukáša. Lukáš
v evanjeliu opísal celý život Pána Ježiša, pričom v Skutkoch
pokračuje opisom vzniku a diania v Cirkvi Božích detí. Obidve
tieto svoje knihy venoval svojmu priateľovi Teofilovi, ktorý sa
pravdepodobne o tieto informácie veľmi zaujímal.
Lukáš 1,1-4.
Pretože Skutky apoštolov opisujú Pavlove uväznenie v Ríme,
nemohli byť napísané skôr, než bol Pavel uväznený, teda pred rokom
60 - 61 n.l.
Evanjelista Lukáš bol Pavlov lekár a spolucestujúci na jeho
misijných cestách. Preto bol veľmi dobre informovaný o dianí
v prvej Cirkvi Božích detí. Kniha skutkov je tak napísaná veľmi
precízne a presne. Mnoho z informácií, ktoré nesie sa dali neskôr
archeologicky alebo historicky potvrdiť. Ide hlavne o opisy
starovekých miest alebo vtedajších vladárov.
Kološanom 4,14.
Filemónovi 1,24.
2. Timoteovi 4,11.
Dominantnou témou Skutkov apoštolských je zoslanie a pôsobenie
Svätého Ducha. Príchodom svätého Ducha sa svojim spôsobom začalo
nové biblické obdobie - obdobie milosti, v ktorom sa má rozhlásiť
Evanjelium Pána Ježiša všetkým národom po celej zemi. Táto kniha
zároveň dosvedčuje apoštolstvo pisateľov epištol.
Skutky apoštolov môžeme rozdeliť na tri hlavné "podkapitoly":
I. - Skutky 1-7 - Prvá Cirkev v Jeruzaleme
II. - Skutky 8-12 - Prechod k širšej misii do Judska, Samárie
a tiež aj ďaleko za hranice Izraela (Filipova zvesť eunuchovi
kráľovny Kandácés)
III. - Skutky 13-28 - Dielo apoštola Pavla
V tretej časti sa nachádzajú opisy troch veľmi známych
Pavlových misijných ciest:
1. - Skutky 13-14 - Z poverenia Antiochijského zboru išli Pavel
a Barnabáš na Cyprus.
2. - Skutky 15,36.-18,21. - Cesta do Macedónie, Acháje a Efezu
6
spolu so Sílasom
3. - Skutky 18,22.-21,25. - Táto cesta sa začala pobytom
v Efeze a pokračovala vyslaním delegácie Božích detí z misijných
zborov spolu s Pavlom do Jeruzalema, ktorá niesla finančnú zbierku
pre Cirkev v Jeruzaleme. Pri pobyte v Myléte - Skutky 20 Pavel
predpovedá svoje mučeníctvo.
7
Cirkev
Skutky 1
I.
Zasľúbenie Svätého Ducha
Nanebovstúpenie Ježiša Krista
Skutky 1,1-12.
Kniha skutkov sa stáva často predmetom názorových nezhôd, ktoré
vychádzajú z odlišného pohľadu veriacich na pôsobenie Svätého
Ducha. Jedna skupina tvrdí, že Svätý Duch pôsobil na zemi od
stvorenia sveta, a práve preto mohol človek poznávať svojho
Stvoriteľa. Druhá skupina poukazuje na to, že pred zoslaním
svätého Ducha na zemi pôsobila iná Božia moc. Už prvé dva verše
prvej kapitoly poukazujú na tento názorový problém a riešia ho!
Kristus dal svojim apoštolom prikázania práve cez Svätého Ducha,
a to ešte pred Jeho zoslaním! Keď teda Pán zasľubuje, že po Jeho
odchode na zem pošle utešiteľa, nerozpráva o akomsi "fyzickom"
príchode Božieho Ducha! Chce len ubezpečiť svojich učeníkov, že
Pán vynaloží omnoho viac svojej moci a lásky nato, aby svoje deti
potešoval, napomínal a vyučoval ich. Zoslanie teda nie je príchod,
ale prejav väčšej Božej moci, ktorá má pôsobiť na zemi až do
druhého príchodu Pána Ježiša.
Zároveň na tomto mieste Pán vysvetľuje, čo to znamená byť
pokrstený Svätým Duchom. Krst Božím Duchom je úzko spätý s Jeho
zoslaním na zem alebo Jeho "zoslaním" do ľudského srdca. Keď
človek príjme do svojho srdca Božiu moc a lásku, vydá tým svoj
život nielen radosti z Božej prítomnosti, ale aj krížu, ktorý chce
každé úprimné Božie dieťa niesť. Krstu Svätým Duchom je teda možné
rozumieť ako chvíli, keď človek v srdci takéto rozhodnutie učiní
alebo ako celému zvyšku svojho života, v ktorom sa krst Svätým
Duchom v jeho živote napĺňa formou duchovného rastu.
Kristus na tomto mieste, v ktorom zvestuje v krátkom čase
naplnenie Božích starozákonných zasľúbení, nezvestuje príchod
Svätého Ducha ako niečo fantastické alebo zázračné! Zdôrazňuje ale
jeden veľmi podstatný sprievodný jav, ktorý možno vidieť na tých
ľuďoch, ktorí Božieho Ducha prijali do srdca. Chcú a zvestujú
evanjelium Pána Ježiša po celom svete - nielen pred tými, ktorí
ich nevysmejú alebo pred tými, ktorí im dajú zapravdu! Svojim
životom i slovom zvestujú spasenie všetkým ľuďom, každý podľa
svojich obdarovaní a možností.
Posledná časť tohoto odseku upozorňuje, že Kristus už nepríde
pri svojom druhom príchode na zem prirodzenou cestou, napríklad
tak, že sa narodí... Príde nadprirodzene - tak, ako z tejto zeme
aj odchádzal. Preto ak sa rozmôže učenie, že Pán Ježiš je už na
zemi a že sa napr. vtelil do niektorého človeka, takéto učenie je
isto falošné a plné klamstiev.
8
Spoločenstvo Božích detí
Skutky 1,13-14.
Evanjelium Pána Ježiša nerozpráva len o osobnom spasení
jednotlivcov! Kresťanská viera, ktorá odmieta spoločenstvo
spoluveriacich, nemôže pochádzať z Božieho Ducha! Stvoriteľ svojim
Duchom zhromažďuje svoj ľud, vkladá im do sŕdc jednomyseľnosť -
zhodu, porozumenie. Ešte pred zoslaním svätého Ducha tento Duch
pôsobil na veriacich, ktorí hneď vytvorili prvú Cirkev! Túto svoju
Cirkev Hospodin zakrátko podporil veľkou mocou, ktorá začala
pôsobiť na letnice.
I/a) Ako rozumiete zhode v Cirkvi Božích detí? Musia si vždy
myslieť všetci to isté?
I/b) Ako by ste definovali prvú Cirkev a čím sa líši od
dnešných cirkví?
I/c) Ako opisuje tento odsek Písma Máriu - Ježišovu matku a ako
Jeho bratov - rovnocenne alebo nerovnocenne s ostatnými?
I/d) Tento odsek Písma opisuje jednu veľmi potrebnú aktivitu
živej Cirkvi - akú?
Dvanásty apoštol
Skutky 1,15-28.
Ďalším názorovým problémom, ktorý Kniha skutkov prináša je
voľba nového apoštola namiesto Judáša. Táto voľba totiž vzbudzuje
u niektorých veriacich neistotu, či sa udiala v súlade s Božou
vôľou - veď ostatných apoštolov vyberal Pán Ježiš sám! Keďže však
v Písme nenachádzame na túto voľbu kritický pohľad, je potrebné
lepšie sa zamyslieť nad predčítaným textom. Nachádzame v ňom totiž
príkaz, citovaný zo Starého zákona, na základe ktorého má Judášove
miesto nahradiť iný učeník. Apoštoli našli dvoch takých, ktorí
úprimne nasledovali Krista od začiatku Jeho pôsobenia. Podľa
starozákonných zvyklostí, pomocou modlitby a lósu z nich vybrali
jedného ako náhradu za Judáša. Táto voľba sa teda neudiala len
preto, že mal niekto zlý pocit, že mu do tucta chýba jeden!
Napriek tomu je ešte vhodné zamyslieť sa aj nad tým, prečo si
Pán povolal do služby aj Pavla. Aj Pavel sa nazýval apoštolom -
bolo jeho videnie, v ktorom sa stretol s Kristom, od Svätého
Ducha? V tejto chvíli možno trochu porozumieme, prečo môže mať
niekto požehnanie, keď sa modlí v súkromí v jazyku. Slovenčina
nerozdeľuje pojem apoštol - ako jeden z dvanástich a apoštol - ako
poslaný od Krista. Pán svojim Svätým Duchom povolal mnoho
prorokov, apoštolov, učiteľov... Ľudský jazyk nemá dostatok
pojmov, aby jednoducho vyjadril niektoré Božie pravdy. Je potrebné
používať opisnú reč, ktorá je zdĺhavá a neprehľadná. Dar
modlitebného jazyka s jeho porozumením je krásnym darom, pomocou
ktorého môže ľahko Božie dieťa komunikovať so svojim Tvorcom.
Dialógy
I/a) Zhoda v Cirkvi sebou nesie zhodu v základných otázkach
9
viery. Vo všetkých ostatných názoroch táto zhoda vyjadruje skôr
toleranciu, rešpektovanie náhľadu brata alebo sestry. Rozdielne
názory na krásu, správnosť môžu v láske vytvárať jedinečnú
atmosféru rozmanitosti a súčasne porozumenia v jednotnej zhode.
I/b) Prvá a zároveň aj súčasná Cirkev je každé zhromaždenie
úprimných veriacich v Ježiša Krista, v ktorom sa vždy svojim
Duchom nachádza aj sám Pán Ježiš. Je tam teda telo i Hlava. Dnešné
cirkvi majú na rozdiel od prvej Cirkvi štatút inštitúcie, čo
nemusí byť zlé do tej miery, kým tento štatút nie je povýšený na
Boží nástroj v ruke Stvoriteľa. V prvej Cirkvi sa nadovšetko
rešpektovalo Božie Slovo, dnes sa niekedy kladie na úroveň Písma
napríklad tradícia, liturgia alebo cirkevná ústava, čo je veľmi
nebezpečným prehodením priorít.
I/c) Patria do spoločenstva ako rovnocenní bratia a sestra.
Mária nemá žiadnu Božskú moc!
I/d) Touto aktivitou je spoločné schádzanie sa na modlitby.
Boh Stvoriteľ nám dáva silu vyrovnávať sa s okolnosťami, ktoré
sa zmeniť nedajú, dáva nám odvahu meniť s vierou okolnosti, ktoré
sa zmeniť dajú a dáva nám múdrosť vedieť rozlíšiť jedni od
druhých.
10
11
Podvod o jazykoch
Skutky 2
II.
Zázrak pri zoslaní Svätého Ducha
Skutky 2,1-12.
V niektorých kresťanských kruhoch je veľmi rozšírené také
učenie o jazykoch zo Svätého Ducha, ktoré upozorňuje na
2. kapitolu Skutkov s výkladom, že každé úprimné božie dieťa musí
prijať spolu so Svätým Duchom aj dar modlitebného jazyka. Veriaci
sa v takomto spoločenstve často modlia nezrozumiteľnou rečou,
doslova bublajú, hlaholajú, chrchotajú a hvizdotajú, čím chcú
poukázať, že aj v ich spoločenstve pôsobí svojim Duchom sám
Hospodin. Ak má niekto námietku, že nerozumie ich bublaniu,
pripustia niekedy, že mu nerozumejú ani oni sami, ale že je takýto
prejav v cirkvi prirodzený, lebo ho nachádzame už pri zoslaní
Svätého Ducha v druhej kapitole Skutkov apoštolských. Takýto
postoj veriacich je buď nebezpečný omyl alebo prehnaný podvod ich
duchovného učiteľa! Druhá kapitola Skutkov totiž neopisuje
nezrozumiteľné jazyky pri modlitbách, ale cudzie jazyky pri kázaní
a výklade Božieho Slova! Inými slovami, ak by dar takýchto jazykov
mal indikovať prítomnosť Svätého Ducha, potom každý úprimný
veriaci by musel začať spontánne - bez učenia - rozprávať cudzím
jazykom. Slováci by takto začali rozprávať napríklad po nemecky,
maďarsky, rusky, francúzky... a plynule by týmito jazykmi
vykladali Bibliu. Presne toto sa totiž stalo v Skutkoch a nestalo
sa to na akési nadprirodzené samovzdelávanie, ktorému nikto
nerozumie! Apoštoli rozprávali cudzími jazykmi preto, aby im
rozumeli aj cudzinci a aby aj tí mohli prijať Evanjelium Pána
Ježiša! Boží Duch teda nepôsobil chaos, ale naopak - porozumenie!
Zdalo by sa, že k pohanom bol prvýkrát poslaný apoštol Peter.
Božie Slovo ale jednoznačne odhaľuje fakt, že Boží Duch hneď pri
svojom príchode zvestoval spasenie všetkým, nielen židom! Stalo sa
tak úplne naisto preto, aby sa tento zázrak stal znamením pre celý
svet, že totiž Kristus prišiel umrieť naozaj za všetkých ľudí!
Je veľmi zaujímavé, že tí, ktorí šíria vyššie spomínané učenie
o jazykoch, nikdy nezačnú rozprávať cudzím jazykom, aby boli na
úžitok nejakému prítomnému cudzincovi... Bohu nie je potrebné
nakradnúť slávu klamstvom, ani zázrak nie je potrebné imitovať
bľabotaním, ktoré dokáže zabľabotať hocijaký podvodník! Hospodin
má dosť slávy - rozpráva o tom aj dar cudzej reči z druhej
kapitoly Skutkov. Kto sa môže takýmto darom "popýšiť"?
Apoštol Pavel síce rozpráva aj o dare nezrozumiteľného
modlitebného jazyka, ktorý slúži modliacemu na vzdelávanie veľmi
zvláštnym spôsobom. Zároveň pri tejto zmienke (1. Korintským 14)
však jednoznačne pripomína, že nie je v súlade so Svätým Duchom
modliť sa v takomto jazyku nahlas. Hlasitú modlitbu v tomto jazyku
pripúšťa len vtedy, keď by niekto nezrozumiteľný jazyk zároveň aj
vykladal. Tento odsek však môžeme jednoznačne uzavrieť tak, že dar
cudzích jazykov z predčítaného odseku Písma je niečo úplne iné,
než dar nezrozumiteľných jazykov pri modlitbe!
Rozdiely
a) Skutky 2 - Cudzie jazyky
12
a) 1. Kor. 14 - Nezrozumiteľné jazyky
b) Skutky 2 - Výklad Písma, kázanie
b) 1. Kor. 14 - Modlitby
c) Skutky 2 - Na vzdelávanie druhých
c) 1. Kor. 14 - Na osobné vzdelávanie
Preto nie je možné používať 2. kapitolu Skutkov ako
argumentáciu pri obhajovaní nezrozumiteľných modlitebných jazykov.
Naopak, ak niekto dostane dar cudzieho jazyka, má ho použiť na
vzdelanie druhých, ktorí v jeho okolí isto existujú
a neargumentovať 14. kapitolou Korinťanom, že ho má používať
v súkromí!
Dar cudzieho, zrozumiteľného jazyka je však veľmi zriedkavý -
som presvedčený, že je zriedkavým preto, lebo sa nedá imitovať!
II/a) Ako riešiť problém v spoločenstve veriacich, keď niektorí
pri svojich modlitbách vydávajú nezrozumiteľné zvuky a tvrdia, že
sa modlia jazykom?
Zvláštna doba a ľudské reakcie
Skutky 2,13-21.
II/b) Ako reagovať podľa príkladu apoštola na výsmech z našej
viery?
II/c) Je možné, aby sa niektorý z našich snov stal pre nás
proroctvom? Ako odlíšiť nepodstatný sen od sna, cez ktorý nám Pán
niečo zvestuje?
II/d) Rozpoznali ste už niektoré znaky mäkkého letorastu dejín
- totiž, že je už blízko druhý príchod Pána Ježiša? Ktoré?
Počiatok zmierenia
Skutky 2,22-36.
Stvoriteľova láska je taká veľká, že ešte skôr, než bol človek
vôbec schopný pochopiť, že potrebuje spasenie, hneď na začiatku
pripravil cestu zmierenia. V dobe Cirkvi Pána Ježiša sa táto
úžasná Božia láska prejavuje zvestovaním, kázaním Božieho Slova.
Preto je výklad Písma nutnou zložkou živej Cirkvi, ktorá sa nedá
nahradiť ničím iným! Keď apoštoli vykladali Písma, nehľadali
slová, ktoré by sa nikoho nedotkli alebo také slová, aby niekoho
neurazili... Rozprávali kontrastné jasné slová: "Ktorého ste
zavraždili... Ale Boh Ho vzkriesil... čoho sme my všetci
svedkami... Pánom učinil Boh toho Ježiša, ktorého ste vy
ukrižovali..." Len jasná a jednoznačná reč mohla obviniť
hriešnikov. Duch Svätý mohol pôsobiť cez apoštolov len vtedy, keď
sa nebáli ľudí a vedeli sa k Nemu jasne priznať. Kresťania dnes
možno dokážu vyznať vieru pred neveriacimi priateľmi, ale zastať
sa vecí Pána Ježiša v cirkevných inštitúciách už nedokážu.
Priateľstvá, ktoré si tu vytvorili sú im drahšie než obeť Ježiša
Krista. Odkrýva sa tak šokujúca skutočnosť, že viera pre niekoho
znamená len členstvo v klube priateľov a sympatizantov. Otvoreným
vyjadrením k nesprávnemu jednaniu sympatizantov sa niekedy stratia
aj priatelia aj sympatizanti - a predsa ide niekomu o ten klub,
13
nie o Kristovu Cirkev!
Príklad prvej Cirkvi poukazuje na to, že pre veriacich bol
Kristus skutočne na prvom mieste. Preto mohlo byť kázané Božie
Slovo s mocou a veľkým požehnaním. Cez úprimných veriacich, ktorí
Pána Ježiša nechcú predať za pohodu, priateľstvo alebo nejaké
výhody, sa potom v moci a požehnaní prejavuje Božia láska voči
svetu. Prejavuje sa čistou a mocnou zvesťou kázaného Evanjelia.
Bez tejto aktivity Svätého Ducha by nikto nemohol prijať spasenie
a zmieriť sa so svojim Stvoriteľom.
Prvý krok, prvý dar...
Skutky 2,37-41.
Prvý krok, ktorí po vypočutí Evanjelia urobili v srdci niektorí
neveriaci, bolo hlboké dojatie nasledované otázkou: "čo máme
robiť?..." Touto otázkou si nielen pripustili o sebe pravdu, ale
sa navyše učeníkov aj pýtali na ďalšie kroky svojho duchovného
života. Pokánie je hlboký zážitok, v ktorom sa chce človek zmeniť,
chce napraviť, čo pokazil a pýta sa ako! Takéto pokánie nemá nič
spoločné s intelektuálnym vierovyznaním, s ktorým sa dnes dosť
často stretávame.
Vo chvíli, keď novoverci učinili pokánie a dali sa pokrstiť,
dostali dar Svätého Ducha! Nemala prísť žiadna druhá skúsenosť,
žiadne ďalšie zostúpenie Božej moci! Zvesť Svätého Ducha zo
Skutkov apoštolských učí jednoznačne o jednom spásonosnom pokání,
ktoré sebou nesie zmierenie sa zo Stvoriteľom a daruje človeku do
srdca Božieho Ducha. Prítomnosť Tohoto Ducha potom pôsobí duchovný
rast a zmenu k lepšiemu.
Počiatok nového biblického obdobia
Skutky 2,42-47.
Zoslaním Svätého Ducha na Cirkev Božích detí nastalo nové
biblické obdobie - obdobie milosti. Cirkev dostala obrovskú moc
zvestovať Slovo a žiť príkladný život tak, aby mohli mnohí
spoznať, že je Hospodin v Ježišovi Kristovi skutočný a živý Boh
Stvoriteľ.
Jedným zo znakov pôsobenia Svätého Ducha bol fakt, že veriaci
ZOTRVÁVALI na modlitbách, v učení, v spoločnom obcovaní... Dnes sa
niekedy niekto zapáli, príde do spoločenstva alebo začne
v spoločenstve niečo robiť, čo vypadá ako duchovné a dobré, ale
nezotrvá! Aby človek vytrval, musí pre seba prijať veľkú Božiu
moc, ktorá ho potom drží aj v časoch, keď je jeho charakter
skúšaný. Vo viere zotrvajú len tí, ktorí Pána zo svojho srdca
postupne neodstránia.
II/e) Ako si predstavujeme spoločný majetok v Cirkvi? Je tento
spoločný majetok komúnou, o ktorej sme mohli počuť v rámci
niektorých politických filozofií?
14
Dialógy
II/a) Je veľmi dobré, aby sa v takom prípade vykladalo Božie
Slovo na danú tému. Nezrozumiteľne a nahlas sa modliaci človek by
nemal prísť tak do konfliktu s druhým bratom, ale skôr s Božím
Slovom, ktoré mu jeho brat prináša. Ak by nemohol nájsť v Písme
argument, ktorý by podložil jeho správanie a neuposlúchol by
napomenutie osobné, skupinkové a ani napomenutie pred Cirkvou
Božích detí, mal by byť pokladaný za neveriaceho človeka.
II/b) Apoštol sa nenahneval ani neurazil, ale začal svoj postoj
vysvetľovať. Jeho vysvetlenie potom jedna časť poslucháčov
prijala, druhá odmietla.
II/c) Áno je to možné, je to jedným zo znakov doby, v ktorej
žijeme. Zvesť sna by sme vždy mali porovnávať so zvesťou Biblie
a prípadne si vymodliť, aby nám Pán poslal spoluveriaceho s darom
porozumenia snom a poslaním objasniť nám ten náš sen. Aby sme
takéhoto človeka našli, je potrebné rozprávať sa s druhými bratmi
a sestrami aj o osobnejších veciach.
II/d) Takéto znaky sú napríklad: Zhoršujúca sa ekologická
situácia, informačné technológie - množstvo negatívnych
informácií, zvýšená ľudská podráždenosť, hlásanie Evanjelia po
celom svete, vznik štátu Izrael...
II/e) V prvej Cirkvi bolo nutné riešiť problém obrovských
sociálnych rozdielov. Fakt, že niektorí veriaci doslova trpeli
podvýživou, bolo nutné akútne a ihneď riešiť. Preto sa zriadil
spoločný Cirkevný majetok. Zbierky však boli vždy dobrovoľné,
nepoužívali sa ani morálne ani iné donucovacie prostriedky - Boží
Duch otváral ľuďom srdcia pre milosrdenstvo.
Principiálne Evanjelium nehlása odovzdávanie majetku! Naopak,
vedie človeka k pocitu zodpovednosti za zverený majetok a žiada od
neho, aby tento majetok považoval za jemu zverenú vec, s ktorou má
pred Hospodinom správne hospodáriť. Inými slovami, má vedieť byť
aj štedrý, má vedieť aj požičať,... ale nemá svojim majetkom -
teda darmi podporovať lenivosť druhých alebo ich bezcharakternosť,
keď s požičanou vecou nezaobchádzajú šetrne.
"Nech sa v mojom živote napĺňa Tvoja vôľa, môj Bože!" - Takýmto
postojom sa človeku už tu na zemi otvára nebo naplnenia a radosti.
"Nech sa v tvojom živote napĺňa tvoja vôľa, človeče!" - Takýmto
rozhodnutím vydáva Boh Stvoriteľ svojvoľného človeka do moci
pekla, ktoré je plné utrpenia už tu na zemi.
15
Podvod o uzdravovaní
Skutky 3,4
III.
Moc Ducha
Skutky 3,1-10.
Pojem charizmatické zhromaždenia sa v dnešnej dobe stal
odstrašujúcim symbolom vyjadrujúcim faloš aj napriek tomu, že je
tento pojem úplne biblický a správny. Každé zhromaždenie Božích
detí by totiž malo byť charizmatické - plné moci svätého Ducha
a Jeho obdarovaní. Prečo sa dnes ľudia pozerajú na tzv.
charizmatické spoločenstvá s negatívnym predsudkom?
Peter a Ján išli na modlitebné zhromaždenie s vedomím, že
konajú v súlade s Božou vôľou. Chceli sa stretávať so
spoluveriacimi, chceli si čítať Božie Slovo a chceli sa modliť.
Ich motiváciou k spoločnému stretávaniu na modlitby bola túžba
lepšie spoznávať svojho Boha a túžba stretávať sa s bratmi
a sestrami. Pretože takto naplňovali vo svojom živote Božiu vôľu,
Stvoriteľova moc a požehnanie ich neopúšťalo. Keď uvideli
zdravotne postihnutého človeka, ktorý nemohol chodiť, prežili voči
nemu záujem pomôcť mu. Boli pohnutí milosrdenstvom tak, že chceli
aj jemu odovzdať lásku v moci Svätého Ducha, ktorú im daroval Pán
Ježiš Kristus. Efekt takéhoto konania bol šokujúci - stal sa taký
zázrak, aké robieval sám Pán Ježiš!
Dnešná doba je špecifická prevracaním Písma a zamieňaním
množstva priorít. Keď sa chystajú niektoré stretnutia letničných
alebo charizmatických spoločenstiev, nachádzame v nich jednanie,
ktoré Skutky apoštolov nikdy neopisovali:
a/1) Apoštoli išli na modlitby, a pritom uzdravili.
a/2) Dnes idú veriaci uzdravovať, pričom sa im navyše dosť
často nedarí.
b/1) Apoštoli išli medzi veriacich, pričom uzdravili.
b/2) Veriaci dnes chodievajú medzi neveriacich, aby
uzdravovali.
c/1) Apoštoli nespájali svoju službu s finančnými darmi.
c/2) Veriaci pri svojich mítingoch poriadajú zbierky.
Na základe týchto troch kontrastov môžeme povedať, že nie vždy
majú veriaci motiváciu k spoločnému čítaniu Biblie, modlitbám
a vzájomnému odovzdávaniu skúseností... Táto motivácia býva
nahradená túžbou prežiť senzáciu a získať tak argument proti
neveriacim, ktorý by im potom mohli so sebapovyšovaním "otĺkať
o hlavu". Kresťanské stretnutie, ktoré sa propaguje aj tým, že sa
tam bude diať uzdravovanie, ponižuje živého Boha, lebo
nerešpektuje Jeho vôľu! Kto môže povedať, či bude Pán chcieť
niekoho uzdraviť!?
Druhý z vyššie uvedených kontrastov poukazuje na fakt, že
apoštoli nepoužívali senzáciu na zvestovanie Evanjelia. Nešli
robiť Evanjelizáciu s reklamou zázrakov uzdravenia! Išli sa modliť
a v rámci tejto ich bohoslužby Pán učinil zázrak, čo spätne
spôsobilo úžasný evanjelizačný potenciál! V súčasných cirkvách sa
táto priorita dosť často prehadzuje, čo spôsobuje síce početnú
účasť na niektorých evanjelizačných stretnutiach, ale zároveň
v ľuďoch budí túžbu vidieť zázrak, ktorý keď potom neuvidia,
16
ponižujú Pána Ježiša.
Posledným kontrastom sú finančné motivácie. Milodary sú
v cirkvi niečo úplne prirodzené a správne. Však zbierka pri
stretnutí, na ktoré prídu aj neveriaci ľudia a na ktorom boli
propagované aj zázraky je nebiblická. Každý si môže oprávnene
položiť otázku: "Nechceli poriadatelia na tomto početnom stretnutí
náhodou len dobre zarobiť?" Cirkev má žiť z milodarov veriacich,
pričom motiváciou k takýmto darom nesmie byť nič iné, než úprimná
pohnútka budovať a udržiavať Cirkev Božích detí. Veriaci musia byť
zainteresovaní do diania v cirkvi natoľko, aby vedeli presne, na
čo sa ich milodary použijú. Anonymné zbierky o ktorých sa už nikdy
nikto nedozvie ako sa použili, sú niečím neprirodzeným, čo sa dá
veľmi ľahko zneužiť na sebaobohacovanie.
Touto úvahou som nechcel povedať, že každé charizmatické alebo
letničné zhromaždenie je zlé! Chcel som len poukázať na fakt, že
sa v nich často porušujú niektoré biblické princípy, čo v konečnom
dôsledku pôsobí škodu Božiemu Kráľovstvu. Želal by som si, aby
všetky Božie deti boli charizmatické a aby si radi pripomínali
Letnice so všetkou úctou voči svojmu Bohu a s rešpektovaním celého
Božieho Slova. Totiž práve tak, ako sú prehnané a nesprávne
niektoré tzv. charizmatické postoje, tak isto sú nesprávne aj
postoje tých veriacich, ktorí zase na druhej strane podceňujú
a odsudzujú akýkoľvek zázračný, charizmatický prejav Svätého
Ducha. Božie Slovo aj v tejto oblasti jasne vymedzuje cestu živej
Cirkvi Božích detí, ktorá netrpí extrémnymi dôrazmi...
Slovo
Skutky 3,11-26.
III/a) Malo uzdravenie evanjelizačný potenciál? Prečo dnes
uzdravovania tento potenciál niekedy nenesú?
III/b) Čo vyznali apoštoli pri uzdravení chromého?
III/c) S čím spája apoštol úprimné ľudské pokánie?
III/d) Ktoré dve veci sa udiali v dôsledku úprimného
spoločenstva Božích detí?
III/e) Ku komu bol Kristus poslaný najskôr a čo to pre nás
znamená dnes?
Závisť
Skutky 4,1-22.
Úprimné a živé zvestovanie Božieho Slova musí jednoznačne
prinášať aj reakciu kniežatstva temnosti. Božie Slovo je aj mečom,
ktorý rozdeľuje hriech a svätosť. Pretože má človek sklon tieto
dva nezlúčiteľné fenomény vo svojom srdci spájať, dostáva sa často
do konfliktu s Božím Slovom. Na tento konflikt reaguje niekto
pokáním, iný ďalšou zlobou.
Keď zákonníci videli požehnanie práce apoštolov, dostávali sa
do konfliktu so Svätým Duchom, ktorý chceli riešiť násilím. Práca
apoštolov ohrozovala ich česť a postavenie, navyše apoštolom
závideli požehnanie, a tak sa im snažili prikázať, aby Božie Slovo
nehlásali.
17
III/f) Ako reagovať, keď sa dostaneme do konfliktu s cirkevnou
vrchnosťou?
Naplnenie Svätým Duchom
Skutky 4,23-31.
Keď sa apoštoli vrátili od zákonníkov a vyrozprávali v Cirkvi,
čo sa im dialo, celé spoločenstvo sa modlilo, aby mohli smelo
a jednoducho kázať Božie Slovo. Obzvlášť by som chcel upozorniť na
verše 29-30, z ktorých jasne vidieť priority kázania
a uzdravovania. Božie deti majú kázať jasne a smelo zvesť
Evanjelia, kým Svätý Duch bude činiť zázraky. Znamená to, že
veriaci človek má mať pohnútku k zvestovaniu a nie pohnútku
k poriadaniu stretnutia za účelom uzdravovania! Keď sa ale bude
cirkev držať celého Božieho Slova, sám Hospodin bude pôsobiť
v spoločných zhromaždeniach aj zázračnú moc, ktorá príde
znenazdajky a oslávi nášho Stvoriteľa.
Po týchto modlitbách bolo zhromaždenie naplnené Svätým Duchom,
pričom sa neudial žiadny div! Však dôkazom tohoto naplnenia bolo
kázanie Božieho Slova bez strachu a zároveň jasne, zrozumiteľne.
V každej cirkvi by mal existovať tento fenomén! Pán na základe
modlitieb dáva charizma jasného vyučovania v biblickom poznaní. Je
prirodzené, aby sa za svojich kazateľov modlilo celé spoločenstvo.
Charizmatici zo Skutkov
Skutky 4,32-37.
Na záver sa ešte vrátime k biblickému pojmu "charizma",
"charizmatik", "charizmatický". Niekedy sa tento pojem spája len
s mocou činenia divov a zázrakov, čo nie je správnym pohľadom! Pán
dáva množstvo svojich darov - chariziem, medzi ktoré nepatria len
jazyky a moc uzdravovať! Keď niekto dokáže zarobiť veľa peňazí,
a pritom nepodvádzať a keď tieto peniaze dokáže použiť na podporu
duchovných prác v cirkvi, je rozhodne charizmatik! Keď niekto
dokáže pomáhať postihnutým ľuďom a uľahčovať im ich ťažký stav
s požehnaním od Pána, je opäť charizmatikom! Ak je niekto dobrým
spovedníkom, jedná sa opäť o charizma od Svätého Ducha...
Každé spoločenstvo úprimných Božích detí je nutne charizmatické
v zmysle, že každé obdarovanie je charizma. Veriaci
v spoločenstvách by mali poznať alebo by mali chcieť poznať svoje
osobné charizma. Obdarovania svojich detí chce Pán použiť tak, aby
sa vzájomne dopĺňali a vytvárali prostredie, v ktorom bude zjavná
a vo vzájomných vzťahoch vyvážená moc živého Boha, prejavujúca sa
v láske a porozumení. Vyváženosť Božích obdarovaní spočíva v tom,
že nie sú všetci učitelia alebo pomocníci... Jeden dokáže robiť
to, iný ono, čím si všetci môžu v láske uvedomovať, že sú si
navzájom potrební a rovnocenní.
18
Dialógy
III/a) Uzdravenie chromého jednoznačne poukázalo na Božiu moc,
čo určite niektorých ľudí priviedlo k Pánovi Ježišovi. Dnes sa
niekedy prehadzuje priorita a vopred sa poukazuje na to, že sa
bude niekde uzdravovať. Človek takto zo seba robí všemocného Boha.
Hospodin sa k takýmto aktivitám potom nepriznáva, zázraky sa
nedejú, čo niektorí veriaci potom kompenzujú imitáciami, že totiž
boli uzdravení napr. čiastočne alebo že sa trochu lepšie cítia...
Neveriaci ľahko porozumejú tomuto podvodu a od Krista sa vzdialia
ešte viac, než boli predtým.
III/b) Poukázali jednoznačne na to, že uzdravenie nespôsobili
oni svojou mocou, ale Kristus cez nich - neprivlastnili si slávu,
ktorá im nepatrila.
III/c) Keď človek učiní úprimné pokánie, Pán mu prestane
počítať hriechy - zmieri sa s človekom. Pokánie je ale aj prvým
krokom k naplneniu v pozemskom, telesnom živote.
III/d) Prejav moci Svätého Ducha a zvestovanie Božieho Slova
neveriacim ľuďom. Pripomínam, že moc Svätého Ducha sa prejavuje
cez charizmy veriacich, ktorým je potrebné rozumieť v celej šírke
Božieho Slova - teda nie len uzdravovanie a jazyky!
III/e) Najskôr bol poslaný k Židom. Pre nás to znamená asi
toľko, že sa máme snažiť zvestovať Evanjelium v prvom rade
nábožným kresťanom, ktorí Krista vo svojom živote nepoznajú
a neopúšťať ich so slovami, že ich viera nie je pravá.
III/f) Apoštol jasne poukázal na priority: Cirkevnú vrchnosť je
potrebné a dobré poslúchať. Keď sa ale dostávajú príkazy starších
do rozporu s Božím Slovom, je potrebné v prvom rade poslúchať
Božiu radu a nie nariadenia ľudí.
Kresťanská zbožnosť, ktorá nenesie požehnanie a moc Svätého
Ducha, je najťažšou formou odvrátenia sa od Stvoriteľa.
19
Polopravdy
Skutky 5
IV.
Klamstvo a klamstvo
Skutky 5,1-12.
Okolnosti niekedy stavajú človeka pred otázku, či má alebo nemá
klamať. Túto otázku potom niekto vyrieši tak, že síce neoklame,
ale zároveň ani nepovie celú pravdu. Ananiáš tiež neklamal -
naozaj pole predal a časť získaných peňazí priniesol do Cirkvi.
Apoštol Peter hneď pripomenul, že to nebolo povinnosťou predávať
pole a že Ananiáš ani nemusel odovzdať získané peniaze. Keby bol
Ananiáš povedal pravdu, že predali s manželkou pole a že prinášajú
časť získaných peňazí, bolo by to požehnaním pre veriacich aj pre
darcov. Nedostatok v jednaní Ananiáša spočíval v tom, že chcel
presvedčiť svojich bratov a sestry, že predal pole a všetko
doniesol Cirkvi. Jeho polopravda mu mala priniesť uznanie, úctu
a obdiv spoluveriacich. Ananiášova polopravda viedla neskôr jeho
ženu ku klamstvu, keď sa jej apoštol priamo opýtal, či za celú
prinesenú čiastku predali pole. Manželia sa dohodli, že budú
podvádzať, lebo túžili po úcte a zároveň sa im polopravda nezdala
byť až taká zlá ako klamstvo.
Prvé veľmi vážne pozastavenie z predčítaného odseku Písma
spočíva v tom, že Božie Slovo kladie polopravdy na tú istú úroveň
ako klamstvá!
Klamstvo Ananiáša a Zafíry však nepatrilo medzi obyčajné
klamstvá. Tento manželský pár si zaumienil, že síce podporí
Cirkev, ale zároveň si z tejto svojej podpory trochu nechá aj pre
seba. Pred ostatnými ľuďmi však budú vypadať ako úžasní ľudia,
ktorí predali pole a odovzdali všetky peniaze Cirkvi. Ich prístup
bol označený ako podvádzanie Svätého Ducha a museli za tento čin
umrieť.
V dnešnej dobe je toto Božie Slovo tiež veľmi aktuálne.
Niektorí duchovní pracovníci robia zo seba veľmi obetavých ľudí,
ale pritom je ich počínanie dosť poznačené aj zištnosťou pre
samého seba. Nejeden duchovný pracovník poukazuje na svoju
obetavosť pri práci v zbore a poukazuje na to, ako bol povolaný od
Svätého Ducha. Takýmto vysvetlením maskuje svoj druhý motív na
prácu v cirkvi, ktorým býva niekedy cirkevný plat, inokedy potreba
odpracovať si niekoľko rokov praxe po teologickom štúdiu... Keď sa
nájde sponzor na podporu duchovnej práce, hneď sa nájdu aj
"povolaní" pracovníci od Božieho Ducha. Takáto špina sa veľmi
podobá špine Ananiáša a Zafíry. Duchovní pracovníci rozprávajú
o svojich povolaniach, ktoré až pričasto menia práve vtedy, keď sa
prestane financovať ich práca a začne sa financovať nejaká iná -
nič ľahšie, než prežiť nové povolanie a bezočivo oklamať svojich
bratov a sestry, že ide o presvedčenie srdca.
Na pôde cirkvi sa niekedy poriadajú teologické semináre
s vysvetlením, že ide o vážnu duchovnú potrebu spoločenstva.
Postranný motív, podľa ktorého prednášajúci musia takéto semináre
poriadať, aby ich mohli vykázať na teologickej fakulte ako
pedagogickú alebo vedeckú činnosť, tie sa radšej ani nespomínajú.
Vydávajú sa dobré knihy s biblickými námetmi a poukazuje sa na
20
ich duchovnú potrebu. O fakte, že autori museli publikovať, aby
tieto publikácie mohli vykázať na akademickej pôde svojej
teologickej fakulty, o tom už nikto nerozpráva!
Nebolo zlé, že Ananiáš a Zafíra predali pole, preto nie je zlé
ani to, že sa poriadajú vyššie uvedené semináre alebo vydávajú
spomínané knihy... Od Božieho dieťaťa sa ale žiada, aby pravdivo
opisovalo svoje pohnútky k duchovnej práci. Veď je také ľahké
povedať: "Musím publikovať, snáď to Pán požehná..." "Musím
poriadať seminár, snáď sa k tomu Pán prizná..." "Musím si
odpracovať prax, Pane prosím pomôž mi, aby to slúžilo na budovanie
Cirkvi!" "Pane Ježiši - nemám dostatok a nemôžem si nájsť
zamestnanie. Tu sa ukazuje platená práca v cirkvi, do ktorej si ma
nepovolal, ale prosím zmiluj sa nado mnou a pomôž mi, aby som si
mohol zabezpečiť rodinu a zároveň prosím požehnaj moju budúcu
prácu, aby Tvoja Cirkev mohla rásť. Ak sa v budúcnosti ukáže od
Teba povolaný pracovník, rád mu toto miesto uvoľním. Keď ale teraz
túto prácu nechce vykonávať nikto a ja mám nedostatok, prosím
o Tvoje požehnanie!"
Božie Slovo veľmi varuje pred tým, aby časť svojich motívov
človek ukrýval za vedenie od Svätého Ducha! Príklad Ananiáša
a Zafíry symbolizuje, že pri takomto podvádzaní veriaci človek
môže veľmi ľahko a veľmi rýchlo prísť o všetko požehnanie
a dokonca aj o svoj duchovný život - o účasť v Božom Kráľovstve.
Podstata rastu Cirkvi
Skutky 5,13-16.
Prečo náš cirkevný zbor nerastie? Táto otázka sa stala veľmi
aktuálna. Duchovní pracovníci riešia mnoho teologických problémov,
aby dostali akési zjavenie, čo majú robiť, aby mohli prijať
požehnanie.
Veriaci sú ochotní počúvať množstvo rád, sú ochotní prakticky
ich vo svojich životoch skúšať až do tej miery, kým sa tieto rady
nedotknú ich vlastného nesprávneho konania. Ak niekto poukáže na
nečestné, nesprávne alebo polopravdivé konanie niektorého
duchovného pracovníka, často si z neho urobí automaticky
nepriateľa. Duchovný pracovník potom využije svoj vplyv, aby
kritika pred druhými ľuďmi zhodil a jeho radu odstránil "z cesty".
Prvá Cirkev rástla, lebo veriaci v nej zachovávali čistotu
svojich motívov, pohnútok! Radikálne odstraňovali a riešili hriech
na základe poznania Písem! O takejto Cirkvi je napísané, že ich
ľud zveleboval! Je možné povedať niečo podobné aj o dnešných
cirkevných inštitúciách?
V cirkvi, v ktorej jej kňazi, pracovníci zachovávajú čistotu
svojich motívov a odstraňujú z nej hriech, v takejto cirkvi isto
pôsobí aj sám Boží Duch. Tento Duch potom dáva požehnanie veriacim
a pôsobí aj rast takejto cirkvi. Ak sa ale kňazi, pracovníci
cirkvi urážajú vždy, keď ich niekto napomenie a nie sú ochotní
meniť svoje postoje k lepšiemu, takáto cirkev je odsúdená na zánik
v množstve krásnych a vzletných kázní, ktoré sebou nesú len
prázdne slová bez požehnania od Svätého Ducha.
IV/a) Môže sa prejavovať moc Svätého Ducha aj na
bezcharakternom pracovníkovi cirkvi?
21
Konflikt Cirkvi a mŕtvej zbožnosti
Skutky 5,17-26.
IV/b) Môže vzniknúť konflikt medzi čestne a nečestne
jednajúcimi veriacimi ľuďmi v cirkvi?
IV/c) Ako sa líši jednanie cirkevného pracovníka, ktorý všetko
stavia na svojom vplyve a jednanie toho, ktorý všetko stavia na
povolaní a vôli Svätého Ducha?
IV/d) Má útlak v Božích deťoch vyvolať odvetnú reakciu?
IV/e) Ako konali zákonníci, keď dali apoštolov zatvoriť do
väzenia, keď ale boli apoštoli medzi ľuďmi, agresívne sa voči nim
nesprávali?
Dialóg v pravde Písma a v krotkosti
Skutky 5,27-42.
Zákonníci a farizejovia nehľadali vo svojom nábožnom živote
Božiu vôľu. Hľadali viac vplyvu, viac slávy a svoje postoje
formovali na základe telesných pohnútok. Chceli oslabovať vplyv
veriacich ľudí, ktorí si úprimne ctili Hospodina a zároveň chceli
získavať vplyv pre samého seba. Keď sa v cirkvi vytratí potreba
poznať celú zvesť Božieho Slova, keď sa vytratí potreba dialógov
za účelom priblížiť sa k správnejšiemu poznaniu a nahradí sa
aktivitami získania väčšieho vplyvu na čo najväčšie množstvo
spoluveriacich, potom isto nejde o živú vieru, ale iba o mŕtvu
zbožnosť plnú pretvárok, intríg a vzájomnej nevraživosti.
Apoštolovia reagovali na takýto zákonnícky prístup pokojným
dialógom. Vyjadrili svoje presvedčenie, boli ochotní prijať
prenasledovanie, ale nikdy nezačali bojovať proti zákonníkom tak,
že by akýmkoľvek spôsobom podkopávali pred druhými ľuďmi ich
autoritu alebo oslabovali ich vplyv! Pretože apoštolovia skutočne
z celého srdca hľadali Božiu vôľu pre svoj život, Svätý Duch sa
k nim potom priznal a podržal ich - stal sa nepriateľom ich
nepriateľov, pričom apoštolom požehnal a rozhojnil ich dielo.
Diabol chce oklamať Božie deti a zapliesť ich do osobných
sporov, v ktorých potom nemôžu prijať požehnanie.
Dialógy
IV/a) Nie, pri takomto človeku ide len o ľudskú moc - Svätý
Duch nepožehná hriech!
IV/b) Takýto konflikt je dokonca nutný - nemožno ho obísť!
Božie dieťa sa chce držať Pána a z toho neustúpi, čím prekáža
nečestne jednajúcim veriacim ľuďom.
IV/c) Je to kontrastná odlišnosť osobného boja od nezištného
budovania cirkevného spoločenstva.
IV/d) Rozhodne nie! Svätý Duch neprišiel zmeniť inštitúcie
a politické zriadenia - prišiel zvestovať Evanjelium všetkým
ľuďom, teda aj Jeho odporcom v cirkevných inštitúciách.
IV/e) Konali pokrytecky tak, aby nestratili vplyv na masy ľudí.
Ich vplyv im dával moc a slávu, po ktorej tak túžili.
22
Mnoho storočí známy termín "kresťanstvo" niekomu poukazuje na
ľudskú zlobu, inému na Božiu lásku. Je zaujímavé sledovať dvoch
ľudí, ako sa hádajú s pojmom kresťanstva na perách, pričom každý
rozpráva o niečom úplne inom.
23
Cirkev, múdrosť a intelekt
Skutky 6,7
V.
Naplňovanie potrieb
Skutky 6,1-7.
Keď sa viacerí veriaci zídu za účelom poznávania Božej vôle -
čítania Biblie, vytvárajú Cirkevné spoločenstvo. Pre takéto
spoločenstvo je úplne prirodzené, že v prvom rade preferuje
čítanie Písma. Cez Bibliu Pán zjavuje človeku svoju lásku, vyučuje
ho, ako správne riešiť svoje životné otázky... Prvoradou sa takto
stáva zvesť o Kristovi, vyučovanie v Jeho Slove a až keď človek
pozná zjavené Božie pravdy, môže ich vo svojom živote vyskúšať
a zhodnotiť, či mu pomáhajú alebo nie. V tomto odseku Biblie ale
čítame aj o niečom inom! V živej Cirkvi Božích detí ľudia chcú
poznať aj potreby svojho okolia. Kristus nemá byť v životoch
veriacich ľudí len akousi filozofiou, ale má ovplyvňovať aj ich
rozhodnutia a motivovať ich ku skutkom zainteresovanosti a lásky
voči druhým ľuďom.
Nie je možné, aby Svätý Duch viedol veriacich k mnohému
kázaniu, modleniu a zároveň ich neviedol aj k praktickej forme
vzájomnej podpory a spolupatričnosti. Úprimná živá viera sa dá
rozpoznať aj tým, že sú reči jazyka vyvažované skutkami rúk. Ak
veriaci človek dokáže len mnoho rozprávať, pričom jeho život
nepotvrdzuje slová, takýto veriaci človek je posadnutý tou
najhoršou formou odvrátenia sa od Stvoriteľa. Lepšie je neveriť,
ako mať takúto jedovatú vieru plnú prázdnych slov.
Múdrosť a intelekt
Skutky 6,8-15.
Mnohí ľudia poukazujú na vieru ako na niečo menejcenné
a pochybné. Iní vidia vo viere len únik z reality, ktorý si
privlastňujú poväčšine strápení ľudia. ... Biblia poukazuje na
skutočnosť, že je živá viera v Pána Ježiša Krista veľmi
realistická, logická. Inými slovami sa nikto nemusí strachovať, že
jeho viera v Krista po intelektuálnych rozhovoroch stroskotá -
ukáže sa ako nepravdivá. Viera v Pána Ježiša je tak hrozne
pravdivá a logická, že by sa Božie deti pri rozhovoroch o svojom
Bohu mali cítiť až trochu nepríjemne, že totiž ten druhý v dialógu
nemá šancu mať alebo obhájiť inú pravdu. Tento fakt niekoho môže
viesť do pýchy a povyšovania sa nad druhých ľudí. Charakterných
veriacich ľudí však vedie do zodpovednosti a pokory neponižovať
druhých, nevyvyšovať seba, ale zvestovať v krotkosti Ježišove
spasenie, ktoré má pomôcť aj druhým ľuďom.
V/a) Mohol sa život na zemi vyvinúť náhodou?
V/b) Prečo Boh trpí násilie?
V/c) Aký je rozdiel medzi vierou a vedeckými závermi?
V/d) Na čo poukazuje ekológia v prítomnosti?
24
Dejiny Evanjelia
Skutky 7,1-53.
Pre úprimných veriacich je prirodzené, že sa so svojou vierou
a skúsenosťami s Kristom chcú zdieľať aj s druhými ľuďmi. Takéto
zdieľanie by nemalo byť násilné, malo by rešpektovať slobodu
druhých ľudí a rozhodne by nemalo byť dotieravé, nemalo by
obťažovať. Súčasnosť je možno charakteristická aj tým, že
kresťania obťažujú druhých, keď im rozprávajú o svojich pravdách.
Navyše často odovzdávajú ľuďom plytké teologické teórie, ktoré
vysvetľujú pomocou smiešnych pomôcok, obrázkov alebo pravidiel ako
napr. "Štyri duchovné zákony". Takáto paródia na kresťanstvo sa
dnes stala realitou, takže ak sa niekto dozvie, že sme kresťania,
vzbudí to v ňom skôr nedôveru, než záujem.
Keď zvestoval Evanjelium Pána Ježiša Štefan, poukázal na
najdôležitejšiu zložku viery - osobný vzťah človeka a jeho Boha.
Abrahám uveril Bohu a poslúchol ho... Mojžiš tiež uveril
a poslúchol... Patriarchovia viery počnúc Abrahámom uverili, že
ich Stvoriteľ miluje a chce im požehnať. Žiadny z týchto ľudí sa
nesklamal vo svojom Bohu! Preto aj dnes viera neponúka v prvom
rade teologické pravdy, ale vzťah! Žiadnemu človeku nemôžeme
dokázať, že je naša viera pravdivá, ale každý človek ju môže
skúsiť vo svojom živote. Stvoriteľ chce realisticky meniť
okolnosti nášho života tak, aby sme mohli žiť plnší, šťastnejší
a radostnejší život. Pokiaľ by bola viera len akousi teológiou,
bola by veľmi trapná. Ak ale rozpráva o žijúcom Bohu Stvoriteľovi,
ktorý naozaj existuje, potom nejde len o intelekt, ale aj o ľudské
chcenie, túžbu, potrebu vyskúšať priateľstvo so živým Bohom.
Štefan upozornil vo svojej reči na to, že je Boh dobrým otcom, že
je Spasiteľom a priateľom, ale zároveň aj spravodlivým Stvoriteľom
a Bohom. Milujúci, všemocný a vševediaci Boh rešpektuje ľudskú
slobodu a v rámci tejto slobody mu ponúka priateľstvo, pomoc
a zmierenie so sebou samým.
Nech už má človek za sebou akýkoľvek život, cez Krista sa mu
ponúka zmierenie a naplnenie. Je zaujímavé, že pri rozhodovaní
čomu alebo komu veriť, viac zaváži ľudské srdce než intelekt.
Prebodnuté srdce a fanatizmus
Skutky 7,54-61.
Božie Slovo človeka vždy zasiahne do srdca. Takýto obraz
nevyjadruje niečo zlé, bolestivé, ale niečo veľmi osobné.
Farizejovia nechceli uvažovať o počutých slovách, zapchali si uši
- pre slobodu, ktorú im Hospodin daroval, mali na takýto prístup
právo. Každý človek má právo slobodne si vybrať svoje
presvedčenie. U farizejov táto ich sloboda spôsobila odlúčenie sa
od Božej lásky, čo sa aj ihneď prejavilo na ich ukrutnom čine.
Byť nábožný poväčšine neznamená osobne poznať Stvoriteľa
a uvedomovať si Jeho lásku, pravdivosť a spravodlivosť. Mŕtva
nábožnosť môže viesť k ukrutným skutkom sfanatizovaných ľudí,
ktorí majú veľmi ďaleko k všetkému, čo je pekné a skutočne cenné.
Na konci tejto kapitoly nachádzame ešte zmienku o Saulovi
z obdobia, keď ešte neuveril v Pána Ježiša. Tento Saul neskôr
25
úplne zmenil svoje zmýšľanie a stal sa apoštolom Pavlom. Jeho
príklad nám rozpráva o tom, že ľudí nemáme odsudzovať, ale pokiaľ
chcú, v láske im rozprávať o našom drahom Spasiteľovi. Pán nám
zanechal Bibliu, aby sme ju mohli čítať a poznávať Ho. Daroval nám
modlitbu, aby sme sa s Ním mohli rozprávať a daroval nám Cirkev -
spoluveriacich, aby sme mohli posilňovať a byť posilnený vierou
druhých ľudí.
Dialógy
V/a) Hypotéza o evolúcii rozpráva o vývoji života na zemi.
Keďže ide o hypotézu, ide len o akúsi predstavu, ktorá sa dá na
základe doteraz poznaných vedeckých poznatkov vyvrátiť. Napr.
druhý zákon termodynamiky poukazuje na zvyšovanie entropie -
chaosu a znižovanie informácie. Neživé štruktúry sa nevyvíjajú,
ale majú sklon zvyšovať svoj chaos. Pokiaľ ide o živé organizmy,
z genetického hľadiska nemôže dochádzať ku kríženiu medzi
jednotlivými druhmi, a teda aj k ich vývoju na iné, vyššie
organizované druhy...
V/b) Boh Stvoriteľ človeku nikdy nezoberie slobodu, teda aj
slobodu od samého seba. Keby to urobil, vznikol by z človeka
stroj, ktorý automaticky vykonáva nejakú prácu. Keby človek v Raji
nemohol zhrešiť, robil by len dobre, ale robil by to bez lásky ako
stroj. Hodnota lásky vzniká, keď žijúca bytosť chce konať dobro
z vlastného rozhodnutia. Hospodin nehľadá na svete stroje, ale
milujúcich ľudí, a tak trpí násilie, dáva každému človeku
príležitosť vybrať si slobodne svoj životný postoj a cieľ.
V/c) Každá vedecká disciplína v sebe obsahuje niekoľko
jednoduchých, základných tvrdení, ktorých pravdivosť sa nedá
v rámci danej disciplíny dokázať. Takéto tvrdenia nazývame axiómy.
Je potrebné jednoducho im veriť. Z nich sa potom pomocou logiky
dajú odvíjať ďalšie, zložitejšie tvrdenia. Kristus a Jeho
Evanjelium je axiómom ľudského života. Z neho človek môže pomocou
logiky odvinúť množstvo poznania, ktoré mu uľahčí život a pomôže
mu pri riešení zložitých životných situácií. Preto je viera
v Krista plnohodnotným darom od Stvoriteľa, ktorý sa nedá odvrhnúť
ako menejcenný alebo nelogický...
V/d) Dá sa vedecky aj biblicky zdôvodniť, že tento svet prežíva
posledné roky svojej existencie. Skleníkový efekt, ozónová diera,
zvyšovanie sa vibrácií zemských kier, znečistené ovzdušie..., to
všetko spôsobuje zmenu klímy, zemetrasenia, záplavy... V dôsledku
preľudnenosti nastáva ekonomická i politická kríza, smerujúca
k tretej svetovej vojne. Pritom však ničivá sila jednej jadrovej
ponorky presahuje ničivú silu trhavín použitých počas celej druhej
svetovej vojny... Vzniká tiež nová kríza v oblasti odovzdávania
informácií - človek prijíma také množstvo správ, že je schopný ich
akurát ukladať, ale nedokáže ich zodpovedne triediť. Vydáva sa
takto výberom informačných zdrojov do rúk majiteľov masmédií alebo
do rúk autorov kníh. Prežíva rozčarovania, sklamania, ktoré nutne
neskôr končia v skepse, trpkosti a v nezáujme o čokoľvek. Nedôvera
voči všetkému potom človeku odoberá možnosť prijať živé evanjelium
Pána Ježiša...
Niektorí ľudia najskôr chcú, a potom obhajujú svoj zámer.
K životu pristupujú krásnym spôsobom tí, ktorí chcú najskôr
objaviť a obhájiť pravdu, až keď ju nájdu, činia v srdci
26
rozhodnutie ísť za ňou.
27
Prechod k širšej misii
Skutky 8
VI.
Prenasledovanie a misia
Skutky 8,1-4.
Veriaci ľudia niekedy prežijú počas svojho života obdobie
politického režimu, v ktorom cirkvi neboli prenasledované
a zároveň prežijú obdobie, v ktorom cirkvi potláčané boli. Takýto
ľudia majú sklon porovnávať, či je pre Cirkev Božích detí lepšie
prenasledovanie alebo nie. V knihe skutkov čítame pohľad na jedno
i druhé obdobie a môžeme porovnať ich výhody a nevýhody:
POKOJ
V pokojnom období sa Cirkev nešírila tak veľmi do okolia. Na
druhej strane v tomto období vyrastal silný miestny zbor, schopný
riešiť dokonca aj sociálne problémy veriacich.
PRENASLEDOVANIE
Počas prenasledovania sa zmenšila schopnosť Cirkvi, vytvárania
sociálnej pomoci. Na druhej strane sa veľmi znásobila jej
evanjelizačná sila.
ZÁVER
Cirkev Božích detí sebou niesla evanjelizačný potenciál vždy,
bez ohľadu na obdobie, v ktorom žila. Obdobie len umocnilo alebo
umiernilo jeho silu. Ak cirkvi v prítomnosti evanjelizačný
potenciál úplne strácajú, nejedná sa o nepriaznivé obdobie ale
o ich duchovné umieranie! Podobný pohľad je prirodzený aj vzhľadom
na schopnosť cirkvi produkovať majetok na sebareprodukciu a pomoc
druhým!
PODPORA
Novozákonná Cirkev nebola nikdy podporovaná politickým
zriadením! Politické zriadenie ju nanajvýš tolerovalo bez
prenasledovania, čo sme označili ako obdobie pokoja. Situácia, keď
štát podporuje cirkvi je úplne absurdná a nemá v Biblii žiadnu
obdobu! Takáto situácia vznikla v dejinách prvý krát až začiatkom
4. storočia, keď bola kresťanská cirkev v Ríme uznaná ako štátom
uznávaná cirkev. Od tohoto obdobia sa potom odvíjalo celé množstvo
špinavej politiky, keď bola cirkev zaťahovaná do vojen, násilia,
prenasledovania inovercov... Fakt, že aj v prítomnosti sú
kresťanské cirkvi priamo finančne alebo nepriamo podporované
štátom, sebou nesie hrozbu, že sa kresťanské cirkvi opäť zneužijú
na neo-útlak druhých ľudí. Takýto útlak sa môže odohrať v úplne
iných dimenziách - napr. mediálne potláčanie výberom informácií
a odovzdávaním poloprávd, zneužívanie cirkví pri politických
kampaniach, sebaobohacovanie sa ľudí, ktorí v cirkvi prijali
platené miesto, ale v skutočnosti nenaplnili biblické kritériá
duchovného pracovníka... Ak štát podporuje cirkev, je to
principiálne nesprávny prístup, ktorý je možné udržať len na
základe tlaku cirkevného kléra, ktoré na základe takejto štátnej
podpory samo profituje. Cirkev, ktorú musí podporovať štát je
mŕtva, neschopná samostatného života! Štátom platení duchovní
pracovníci odmietajú samofinancovanie z časti preto, lebo ich
povolanie do služby nie vždy vychádzalo z biblických princípov
a keby došlo k samofinancovaniu, veriaci ľudia by neboli ochotní
28
podporovať neosvedčených pracovníkov. Z druhej časti sa
samofinancovanie odmieta, lebo v cirkvách vzniklo množstvo umelo
vytvorených platených miest, ktoré sú buď nepotrebné alebo Svätý
Duch nechce, aby daná denominácia pracovala v danej oblasti, a tak
jej na to ani neposkytuje prostriedky. Platené miesta však pre
niekoho znamenajú v prvom rade finančné zabezpečenie a Božia vôľa
je až druhoradá! Pokiaľ by si cirkev platila len skutočne
potrebných pracovníkov povolaných od Božieho Ducha, môže s úplnou
istotou prejsť na samofinancovanie od nasledovného - budúceho
mesiaca! Svätý Duch nie je klamár, a preto sa o svoju cirkev
postará! Akékoľvek iné filozofie sú len špekulácie profitujúceho
cirkevného kléra alebo úplne pomýlených kresťanov, ktorí Bibliu
buď často nečítajú alebo ju nechcú cele rešpektovať!
Podvod o druhej skúsenosti...
Skutky 8,5-25.
Teológia o druhej skúsenosti tvrdí, že keď je človek pokrstený,
musí ešte prežiť zostúpenie Svätého Ducha na svoju osobu, čo sa
prejaví prijatím nového duchovného daru alebo silným emocionálnym
zážitkom. Je to podobne nesprávny pohľad, ako pohľad na zoslanie
Svätého Ducha, ktorý vyjadruje, že pred zoslaním Svätý Duch na
zemi nebol. Niekedy sa modlíme - "posväť sa Meno Tvoje...", ale
Božiu prítomnosť vo svojich životoch znesväcujeme tým, že z Boha
robíme človeka, ktorý je raz tam, potom tu, a kým niekam neprišiel
tak tam ani predtým nebol... Božia existencia je svätá -
nepochopiteľná! Preto nedokážeme v plnosti rozumieť Božiemu
jednaniu, a tak nachádzame len pripodobnenia niektorých Jeho činov
v našom - ľudskom jazyku! Takýmito pripodobneniami sú napr.
zoslanie, zostúpenie, prijatie Svätého Ducha... Pretože sa
v Skutkoch často píše o krste, pričom už nie je spomínaná žiadna
ďalšia druhá skúsenosť, je potrebné aj tomuto predčítanému odseku
rozumieť v kontexte z celou Knihou skutkov!
Keď je teda niekto pokrstený v Meno Pána Ježiša Krista,
plnohodnotne prijal svätého Ducha i celé spasenie! Prijatie
Svätého Ducha, o ktorom čítame v tomto odseku Písma, poukazuje na
moc, ktorá bola daná Cirkvi Božích detí a nie na druhú skúsenosť!
Práve duchovní pracovníci Cirkvi Božích detí môžu vzkladať ruky
a povolávať tak do ďalších duchovných prác! Duchovné povolanie
sebou nesie zmocnenie - prijatie novej Božej moci a milosti, ktorá
bude danému človeku pomáhať pri jeho práci v Cirkvi. Keď
apoštolovia vzkladali ruky a veriaci prijali svätého Ducha,
vznikol takto nový zbor Cirkvi Božích detí, ktorý dostal svojich
pracovníkov a Božiu moc a požehnanie k duchovným prácam. Všimnite
si, že takéto práce nemohol vykonávať človek - predtým čarodejník
- ktorý videl zištné ciele sebapovyšovania a sebaobohacovania
a kládol ich pred sväté povolanie od Božieho Ducha! Spasenie
pravda nestratil - apoštolovia ho nabádali ku pokániu, ale
v Cirkvi pracovať nemohol! Z kontextu dokonca vyplýva, že v cirkvi
už nikdy pracovať nemohol, lebo svojou zištnosťou nadobudol zlú
povesť. Božím dieťaťom ale ostať mohol a pre Božiu lásku bol
v cirkvi veľmi vítaní, Pán ho nechcel zatratiť!
VI/a) Aký je rozdiel medzi bežným členom Cirkvi a pracovníkom
Cirkvi?
VI/b) Aké kritériá musí naplniť pracovník Cirkvi navyše od
29
bežného člena a aké má napĺňať aj bežný člen?
VI/c) Ako rozumiete formálnemu členstvu v cirkevných
inštitúciách?
Izaiáš
Skutky 8,26-40.
Hneď ďalší odsek predčítaného Písma poukazuje na fakt, že
Eunuch nepotreboval druhú skúsenosť! Zároveň sa ale ešte nemohol
stihnúť osvedčiť, aby na neho apoštol mohol vzkladať ruky
a zmocniť ho tak pre biskupstvo v niektorej z duchovných oblastí.
Filip začal Eunuchovi vysvetľovať Izaiáša od tej časti, ktorú
Eunuch práve čítal. Kresťania niekedy chcú zo seba robiť múdrych
a vysvetľujú podstatu príchodu Krista, Jeho obeť,..., v takom
poradí, ktoré sa im zdá byť správne. Zabúdajú pritom, že
v skutočnosti nepoznajú vnútorné otázky človeka, z ktorým
komunikujú, a tak ho skôr otrávia suchou teológiou, než mu pomôžu
nájsť živého Pána Ježiša. Svätý Duch veriacich vedie aj k tomu,
aby Božie deti rešpektovali oblasť záujmu druhých ľudí
a rozprávali sa s nimi o tom, čo ich skutočne trápi a zaujíma. Vo
všetkých oblastiach je potom možné nájsť aj Božiu vôľu pre daného
človeka a riešiť jeho problém v Duchu Písma. (Pre bližší výklad
Izaiáša viď "Prorok Izaiáš" z r. 1999 autor je totožný s autorom
týchto úvah)
VI/d) Čo predchádzalo Eunuchovmu krstu?
Dialógy
VI/a) Žiadny! Veriaci ľudia sú si úplne rovnocenní a rovnako
potrební
VI/b) Členom Cirkvi Božích detí sa stáva každý, kto úprimne
potrebuje spasenie Pána Ježiša a vyznáva ho ako Božieho Syna.
Pracovník Cirkvi musí byť najskôr osvedčený ako čestný človek
a musí poznať svoje obdarovania - charizma - v ktorých potom môže
byť povolaný do duchovnej práce so všetkou zodpovednosťou pred
Bohom i Cirkvou. (viď 1. Timoteovi 3 o biskupstve)
VI/c) Formálne členstvo v Biblii nenachádzame, preto je
potrebné jasne si uvedomiť čo takéto členstvo v skutočnosti
znamená a aké kritériá majú formálni členovi spĺňať. Členstvo
v cirkevnej inštitúcii rozhodne nie je členstvom v Cirkvi
spasených Božích detí! Preto sa nesmie takéto členstvo dávať do
súvislosti s krstom! Aby mohli cirkevné inštitúcie plniť svoju
funkciu, je nutné v nich krstiť bez prijímania novopokrstených
kresťanov za formálnych členov! Formálne členstvo sebou nesie
hlasovacie právo, a teda istý potenciál riadiť cirkev, čo podľa
Biblického učenia nemôžu robiť novoverci! Formálne členstvo teda
oveľa prirodzenejšie súvisí s biskupstvom! Formálni členovia
cirkevnej inštitúcie majú byť teda osvedčení v službe i poznaní
tak, že ich hlas bude cirkevnú denomináciu budovať a nie ju
rozkladať. Ak niekto porušuje Biblické princípy, je nutné vylúčiť
ho s formálneho členstva, aby svojim hlasom nezaťahoval celú
denomináciu do hriechu. Vylúčenie z formálneho členstva prirodzene
neznamená stratu podielu na Božom spasení. O skutočnom spasení
30
človeka rozhodne sám Boží Duch v deň posledného súdu podľa Božieho
Slova zapísaného v Biblii.
VI/d) úprimné vyznanie, že je Kristus Boží Syn, z čoho vyplýva
aj vyznanie, že je Spasiteľ a zároveň vyznanie, že ho sám Eunuch
potrebuje na očistenie svojich hriechov.
Veriaci človek by mnoho chcel, pritom skutočne zvládne len
málo. Tento nelichotivý stav chcú niektorí veriaci zakrývať
falošnou teológiou, že v moci Svätého Ducha dokážu ihneď urobiť
čokoľvek, čím z Boha vytvárajú svojho služobníka - gina, ktorého
môžu kedykoľvek vypustiť zo svojej lampy.
31
Problémy viery a poznania
Skutky 9
VII.
Problém "Saul"
Skutky 9,1-9.
Veriaci ľudia niekedy prežívajú akési teologické problémy,
ktoré vyplývajú z ich úprimnej viery a zároveň z nedostatočného
poznania Božej vôle zapísanej v Biblii. Výsledkom takýchto
problémov sú potom unáhlené závery, nesprávne pohľady na vieru
druhých ľudí, túžby po zázrakoch, ktoré zatieňujú skutočnú Božiu
milosť a moc... Na základe takýchto ľudských nedokonalostí potom
vznikajú v spoločenstvách napätia alebo ak sa v nich nachádza
viacero ľudí s nedokonalým poznaním svojho Boha, vznikajú celé
zbory, ktoré sa extrémne orientujú nesprávnym a nepožehnaným
smerom. Na základe tejto úvahy rozoberieme deviatu kapitolu
Skutkov ako návod na riešenie šiestich problematických postojov
úprimne veriacich ľudí. Táto kapitola jedinečným spôsobom opisuje
správne jednania Božích detí a tiež aj jednanie človeka, ktorý vo
svojom živote práve objavil cestu do Božieho Kráľovstva.
Saul bol človek, ktorý vyštudoval vtedajšiu teológiu. Bol veľmi
vzdelaný a poznal zvesť, ktorú hlásal Pán Ježiš. Napriek tomu
Stvoriteľa tvrdošíjne odmietal, a dokonca bol schopný vraždiť
Božie deti.
Veriaci ľudia majú niekedy sklon odsudzovať druhých ľudí zo
slovami: "Ten Krista už odmietol. Jemu Božie spasenie nepatrí..."
Príklad Saulovho života poukazuje na nesprávnosť a ohromnú
trúfalosť v zmýšľaní veriacich, keď iného človeka vo svojej mysli
"zatratia pre Božie Kráľovstvo". Saul bol pred Hospodinom
vyvolenou nádobou, Božím milovaným, ktorého čakal podiel na Božom
spasení! Túto skutočnosť mohol poznať len sám jediný Hospodin! Keď
veriaci ľudia odsudzujú druhých na "zatratenie", majú problém
viery, ktorý sme označili ako "problém Saul". Títo veriaci zatiaľ
ešte nespoznali do hĺbky veľkú Božiu milosť, Jeho moc a nespoznali
ani svoju vlastnú malosť, nedokonalosť a biedu. Ľudia s "problémom
Saul" bývajú často veľmi zádrapčiví, nezmierliví, agresívni vo
svojich postojoch voči druhým ľuďom, pritom si ale svoje nesprávne
jednanie nedokážu uvedomiť a pripustiť si tento omyl.
VII/a) Ako pomôcť ľuďom s problémom viery typu "Saul"?
Problém "Ananiáš"
Skutky 9,10-16.
Keď sa Ananiáš dozvedel, že má ísť za Saulom, začal svojmu Bohu
ihneď namietať: "Veď to je ten, ktorý vraždí Tvoj ľud!" Ananiášova
logika správne poukazovala, že je takýto podnik nebezpečný. Navyše
možno aj on trochu trpel "Saulovským problémom" a nechcel si
pripustiť, že ten vrah - Saul tiež môže prijať Božie Kráľovstvo!
Ľudská logika Ananiášovi prinášala opačné zmýšľanie, ako
32
zmýšľanie, ktoré od neho žiadal Svätý Duch.
Je úplne bežným zjavom, že sa v okolí Božích detí dejú
nepríjemné veci, ktorým nerozumejú, ktoré na nich nepriaznivo
vplývajú a ľudskej logike sa často zdá, že sa už nič nedá robiť!
Ľudská logika tvrdí, že už nemá zmysel ďalej kázať, ďalej
napomínať, ďalej povzbudzovať a veriaci človek má sklon utiecť od
problému a skúsiť si nájsť pre svoj život krajšie prostredie. Keby
Ananiáš takto "zdupkal" od Božieho povolania, možno by v Biblii
chýbali všetky Pavlove epištoly. Kresťania, ktorí milujú logiku
a pritom strácajú vieru začínajú prežívať druhý problém úprimnej
viery - "problém Ananiáš". Príčinou vzniku takéhoto nesprávneho
rozpoloženia nebýva duchovné detinstvo, ale naopak - hlboké
poznanie Písma kombinované so strácaním živej viery - úprimného
vzťahu so Stvoriteľom. Logika potom rozpráva "nie", Svätý Duch
prikazuje - "áno"! Pre veriaceho človeka je niekedy prirodzené
začať konať alebo pokračovať v práci, ktorá sa zdá byť už vopred
prehratá alebo zbytočná... Logika je dobrá, aj poznanie Biblie je
dobré, aby však človek nepodľahol "problému Ananiáš", je nutné
svojho Boha v živote stále hľadať a neustále Ho hlbšie, osobnejšie
spoznávať. To sa dá len vtedy, keď to človek vo svojom srdci
potrebuje.
VII/b) Ako pomôcť veriacemu človeku s problémom typu "Ananiáš"?
Problém "Pavel"
Skutky 9,17-22.
Keď Saul prijal Evanjelium Pána Ježiša, začal byť úžasne
aktívny - ihneď kázal, pričom vôbec neľutoval, že pred celým
svojim okolím takto pripustil, že robil predtým zle. Pre
jednoduchosť budeme Saula od chvíle uverenia nazývať Pavlom. Však
tento Pavel ešte nebol tým Pavlom, ktorého poznáme z epištol!
Rozprával veľa, náruživo, nedočítali sme sa ani, že by ho
Stvoriteľ k takémuto kázaniu povolal. Nakoniec ho Židia
i hellénisti chceli zabiť, lebo ich svojimi rečami jednoducho
rozčuľoval, zhadzoval a dráždil.
Keď niekto práve príjme Evanjelium, má sklon všade rozprávať
o svojom novom poznaní. Za nejaký čas potom jeho reči vyvolávajú
skôr odpor, než zvedavosť a záujem. Práve narodených nováčikov vo
viere veľmi často sprevádza ďalší problém viery, budeme ho nazývať
"problém Pavel". Takýto ľudia chcú do celého sveta "kričať", že
našli niečo fantastické, pritom si ale vôbec nevšímajú skutočné
potreby svojho okolia. Problém "Pavel" takto sebou nesie na jednej
strane niečo pekné - "zvestovanie Evanjelia", na druhej strane
niečo nesprávne - "nezáujem o druhých zakrytý vlastnou túžbou
týchto ľudí doslova obrátiť na správnu vieru". Odovzdať Evanjelium
človeku dokáže len sám Svätý Duch, veriaci sú len biedne nástroje
v Božích rukách! Preto je nutné na základe modlitieb, rozhovorov
a čítania Písma hľadať pre seba osobnú cestu povolania a Božej
vôle.
O Pavlovi neskôr nebolo počuť niekoľko rokov. Až po tomto čase
jeho duchovného rastu sa z neho stal ten Pavel, ktorého poznáme
z čítania druhej polovice Knihy skutkov a jeho epištol.
VII/c) Ako pomôcť ľuďom, ktorí trpia problémom typu "Pavel"?
33
Problém "Damašek"
Skutky 9,23-25.
Pavel bol vyvolenou Božou nádobou. Od začiatku sa na ňom
prejavovala túžba vzdelávať druhých ľudí, aby mohli poznať
spasenie a veľkú Božiu moc. Keď ho chceli za jeho slová v Damašku
zavraždiť, mohlo by sa zdať, že Pán urobí zázrak a Pavla z mesta
slobodne vyvedie. Veď podobne urobil aj v prípade apoštolov, keď
ich zavreli do väzenia, pričom ich Boží Duch vyviedol zázračným
spôsobom zo žalára a daroval im tak slobodu!
Veriaci ľudia niekedy trpia túžbou prežiť niečo fantastické,
zázračné. Táto túžba je v nich tak silná, že zatieňuje samého
Ježiša Krista a Jeho vôľu! Veriaci začínajú veriť pre zázraky aj
napriek tomu, že napr. v Skutkoch apoštolských veriaci prežívali
zázraky pre svoju hlbokú vieru - teda mali úplne opačnú prioritu
medzi vierou a zázrakmi. Keď niekto začína veriť kvôli zázrakom,
prežíva ďalší duchovný problém - "problém Damašek". Keby Pavel
prežíval takýto problém, nedal by sa spustiť v koši z hradieb
mesta a neutekal by pred prenasledovateľmi! Suverénne by veril, že
ho Hospodin zachráni. Stvoriteľ ale niekedy chce, aby človek sám
použil prostriedky, ktoré mu daroval a zveril. Takýmito
prostriedkami sú napríklad aj nohy, zdravie, pomoc
spoluveriacich... Pavel netrpel problémom "Damašek" a nečakal na
zázrak - jednoducho použil prirodzenú cestu vyslobodenia, ktorá sa
mu ponúkala. Pretože Pavel nečakal zázraky, ale hlboko veril Bohu,
že bude spasený, preto mohol Svätý Duch neskôr aj cez neho
niektoré zázraky učiniť!
VII/d) Ako pomôcť človeku, u ktorého láska k zázrakom ohrozuje
lásku ku Kristovi, a teda prežíva problém typu "Damašek"?
Problém "Barnabáš"
Skutky 9,26-31.
Keď Pavel prišiel do Jeruzalema, nemohol spoluveriacim
poslúžiť, lebo sa ho ľudia báli. Tak isto aj v prítomnosti niekto
nemôže slúžiť, lebo mu veriaci ľudia nedôverujú alebo ho
nepoznajú... Barnabáš sa prejavil ako skutočné Božie dieťa, ktoré
nehľadá len svoju slávu, ale hľadá slávu živého Stvoriteľa. Preto
svojim bratom a sestrám odovzdal svedectvo, dobrozdanie na Pavla,
aby sa ho nestrachovali. Vedel, že cez tohoto človeka Pán veľmi
žehná veriacim i neveriacim a tak túžil, aby toto požehnanie
prijali aj veriaci v Jeruzaleme. Barnabáš netrpel závisťou,
nechcel byť ani podobný Pavlovi alebo sa priživiť popri jeho
sláve, chcel jednoducho vyzdvihnúť druhého človeka, aby mohlo
Božie Kráľovstvo lepšie rásť.
Na veriaceho niekedy zaútočí duch lenivosti alebo závisti,
takýto duch potom bráni tomu, aby veriaci druhého veriaceho
vyzdvihol a doporučil iným jeho obdarovanie - charizma. Niekedy sa
človeku jednoducho nechce, inokedy sa mu zdá, že ten druhý má už
beztak dosť slávy a možno aj trochu závidí... Nakoniec sa pri
takomto prístupe odníme požehnanie, ktoré im Pán chcel darovať cez
charizma ich spoluveriaceho. Problém viery, keď veriaci prežíva
takýto démonický útok a nezachová sa ako Barnabáš, nazveme
34
"problém Barnabáš".
VII/e) Ako pomôcť človeku, ktorý prežíva problém typu
"Barnabáš"?
Problém "Tabita"
Skutky 9,32-43.
Medzi niektorými veriacimi existuje plytké presvedčenie, že Pán
Ježiš chce každého človeka uzdraviť. Ak potom takíto veriaci
stretnú nemocného, za ktorého sa modlia, pričom ale tento nemocný
nevyzdravie, dokážu tohoto postihnutého človeka surovo zhodiť, že
má slabú vieru alebo nevyznaný hriech... Ich počínanie je potom
oveľa bezohľadnejšie než počínanie neveriacich, ktorí z nemocným
aspoň súcitia, chcú ho potešiť a prípadne mu prakticky pomôcť.
Keby takýto bezohľadní veriaci ľudia stretli napr. Eneáša,
ktorý ležal od ôsmych rokov, určite by ho poriadne potupili, lebo
bol dlho nemocný, kým ho Pán neuzdravil! Tabita dokonca umrela pre
chorobu! Pritom mala však výborné svedectvo od spoluveriacich
bratov a sestier. Ak niekto verí pre uzdravovanie, začína z neho
vyrastať úžasný surovec! Najskôr je potrebné úprimne veriť,
neodsudzovať druhých ľudí z hlbokým poznaním svojej malosti
a Božej nepochopiteľnej veľkosti. Pán dáva charizma, v ktorom
človek dokáže úžasne súcitiť s druhými ľuďmi. Takýto človek
doslova trpí s nimi, takže nedokáže myslieť na uzdravovanie len
ako na prejav Božej moci, alebo ako na niečo fantastické...
V prvom rade trpí s nemocným, čo ho vedie k prosbe za to, aby ten
druhý mohol žiť alebo vyzdravieť. Takýto veriaci nerozoberá
teológiu o uzdravovaní v domnení, že keď niečo pochopí intelektom
a uverí svojmu presvedčeniu, že sa potom na ňom začne prejavovať
Božia moc! Keď Peter chcel zobudiť z mŕtvych Tabitu, všetkých
vyhnal - nekonala sa žiadna estráda, žiadne divadlo na účet
nemocného! Peter si o Tabite veľa vypočul a bol pohnutý
milosrdenstvom! Potom sa za ňu modlil a prosil Boha o zmilovanie.
Práve takáto modlitba bola vypočutá!
Ak v niekom prevažuje túžba sa ukázať alebo ukázať svoju pravdu
o uzdravovaní, pritom ale tento človek nedokáže ani pravidelne
navštevovať nemocných, lebo ho to unavuje, ak navyše takýto
veriaci vyzdvihuje Božiu moc a poukazuje, že by sa malo diať
uzdravovanie, práve prežíva duchovný problém "Tabita".
VII/f) Ako pomôcť veriacemu s problémom typu "Tabita"?
VII/g) Ako pomôcť neveriacim, ktorí sú sklamaní z kresťanstva,
lebo stretli veriacich ľudí, ktorí práve trpeli niektorým z vyššie
uvedených duchovných problémov?
Dialógy
VII/a) Napomenutie im pravdepodobne nepomôže, lebo sa chovajú
duchovne detinsky. Potrebujú pravidelné a kvalitné duchovné
vzdelávanie. Je možné napr. pre nich vymodliť duchovného vodcu,
učiteľa.
VII/b) Ak má niekto dostatočné duchovné vzdelanie, pritom ale
stráca živú vieru - osobný kontakt s Hospodinom, potrebuje
predovšetkým dve veci: Modlitbu, aby ho Pán zastavil a osobné
35
svedectvo vo veľmi súkromnej oblasti, aby mohol vidieť, aká je
viera v životoch druhých ľudí osobná, vrúcna a živá. Niekedy môže
pomôcť aj napomenutie.
VII/c) Je dobré začať ich vzdelávať v tej oblasti, v ktorej sa
prejavujú ako obdarovaní. Keď pri duchovnom vzdelávaní nadobudnú
vedomie, že je veľmi potrebné poznať potreby druhých ľudí, ich
obdarovanie môže byť rozhojnené podobne ako u apoštola Pavla.
VII/d) Trochu biblickým vzdelávaním, ale hlavne modlitbou.
Takýto človek je vo veľkom nebezpečenstve, lebo jeho problém je
problémom jeho srdca, v ktorom je ohrozená prvá láska ku Kristovi.
Poväčšine pomáha, keď sa za neho niekto modli a pritom mlčí -
rozprávaním a napomínaním by takéhoto človeka mohol uraziť alebo
zatvrdiť.
VII/e) Podobne, ako v bode d) je v jeho srdci ohrozená prvá
láska ku Kristovi - v prvom rade teda pomáha modlitba v súkromí.
VII/f) Podobne ako u d), e).
VII/g) Svet len veľmi ťažko vyjadruje ospravedlnenie alebo
pripustenie si omylu. Na veriacich ľuďoch by neveriaci mali
skutočne vidieť Svätého Ducha aj v tom, že tí dokážu robiť to, čo
oni sami nedokážu. Ako prvý krok je teda doslova nutné
ospravedlniť sa a vysvetliť danú problematiku krátko, v zmysle
vyššie uvedených úvah.
Nie je možné s istotou odhadnúť, kto prežíva aký duchovný
problém. Preto veriaci človek nesmie triediť druhých do akýchsi
kategórií. Keď sa ale na niekom začne prejavovať niektorý z vyššie
uvedených duchovných problémov, je dobré začať komunikáciu čo
najlepšie - aby sa vzťahy nebortili, ale budovali. Neskôr sa môže
ukázať, že išlo o niečo úplne iné, čo bude vyžadovať aj zmenu
prístupu.
Pred niekoľkými rokmi som stratil zrak pri úraze. Pán ma
doteraz neuzdravil, ale napriek tomu sa doslova zázračne postaral
o to, aby som aj ako nevidiaci mohol napísať tieto úvahy. Na
základe sebapoznania, ktoré som nadobudol, mám obavu zo svojho
vlastného srdca, že keby som dostal zrak naspäť, že by som pomaly
od Pána Ježiša odišiel a na Jeho milosť zabudol. Som slobodný,
a preto mi Kristus na jednej strane nedá zrak, pričom ma na druhej
spúta, aby som Ho už nikdy neopustil! Slobodu mi ponechá, a tak je
pre mňa najdôležitejšie, aby som zotrval pri Ňom a neopustil Ho.
Veľmi Ho milujem, Je mi drahší než zrak a o svojom srdci si chcem
pripustiť takú pravdu o akej som sám presvedčený!
Milan Hudec - autor
36
37
Predsudky a Evanjelium
Skutky 10
VIII.
Slovo a Duch
Skutky 10,1-8.
Pri rozhovoroch o viere v Pána Ježiša Krista si zúčastnení
často kladú nasledovné otázky: "Prečo veriť práve v Krista, keď je
veľa iných náboženstiev?" "Prečo vôbec veriť - existuje Boh, dá sa
dokázať Jeho existencia?" "Prečo by som mal čítať Bibliu, určite
je poznanie obsiahnuté aj v iných knihách?!" ...
V tejto chvíli by možno bolo zaujímavé odpovedať na tieto
otázky. Pretože sme ale na podobné otázky hľadali odpovede
v kapitole V. - Skutky 6,7 "Cirkev, múdrosť a intelekt" pokúsime
sa zamyslieť nad takýmto dialógom trochu inak.
Rímsky stotník Kornélius hľadal vo svojom živote naplnenie.
Nepoznal Krista, ani nemal skúsenosti s vierou v Izraelského Boha
Hospodina! Napriek tomu sa modlil k akémusi Bohu, o ktorom bol
presvedčený, že musí byť! Jeho logika a skúsenosti s modlitbou mu
poukazovali na duchovný svet, v ktorom jeho modlitby mali odozvu.
Kornélius veril v dobrého Boha, chcel žiť taký život, za aký by sa
nemusel hanbiť žiadny kresťan! Pretože mal Kornélius vo svojom
srdci sklon hľadať dobré a odmietať zlé, jeho modlitby smerovali
automaticky k Bohu, ktorý svojou podstatou vyjadroval to isté.
Kornélius nepoznal Starý Zákon, nebol Žid, len sa modlil! Boží
Duch ho hľadal a duch Kornéliov hľadal svojho Stvoriteľa s celou
úprimnosťou. Aby mohol človek nájsť svojho Stvoriteľa, je nutné,
aby bol v jeho srdci podobný prístup, ako mal stotník Kornélius.
Keď sa potom tento hľadajúci človek dozvedel o Ježišovi Kristovi
cez apoštola Petra, nekládol si žiadne otázky, lebo jeho duch
harmonizoval so Slovom, ktoré o Kristovi počul. On totiž hľadal
práve takéhoto Boha, ktorý miluje, je spravodlivý, pravdivý
a ktorý prišiel spasiť človeka!
Keby bol Kornélius chodieval na rôzne špiritistické seanse,
keby chodil do pohanských chrámov, kde by hľadal rôzne čary,
energie a možno ich aj spájal s formou prostitúcie tak, ako sa to
v takýchto chrámoch robievalo, na jeho modlitby by sa
pravdepodobne ozval iný boh - knieža tohoto sveta. Peter by nebol
poslaný za ním a on by si možno v rôznych dialógoch kládol otázky:
"Prečo práve Kristus?" "Nemôže byť poznanie obsiahnuté aj v iných
knihách, než v Biblii?" ...
Ľudia niekedy kladú svoje otázky úprimne, inokedy nimi len
maskujú skutočnú túžbu svojho srdca. Ak niekto naozaj hľadá svojho
Stvoriteľa v hĺbke svojho ducha, zaraduje sa Slovám Biblie, lebo
mu pomáhajú práve tohoto Stvoriteľa poznávať...
VIII/a) Kornélius urobil niečo veľmi podstatné - čo to bolo?
38
Čas viery
Skutky 10,9-23.
Peter bol veľmi Bohabojný Žid, a preto keď mal videnie, aby
jedol potravu, ktorú Židia z náboženského hľadiska odmietali,
chcel ju odmietnuť aj on. Nevšimol si dokonca ani to, že mu ju
ponúka sám Boh - teda tá bytosť, pre ktorú chcel potravu
odmietnuť, aby naplnil Božiu vôľu. Petrova nábožnosť mu v tejto
chvíli bránila vykonať to, čo od neho Stvoriteľ žiadal. Je veľmi
nesprávne postaviť náboženské tradície, zvyklosti pred autoritu
Božieho Slova - Biblie. Keby bol Peter ostal nábožne ortodoxný,
svojim jednaním by vydával na zatratenie človeka, ktorý úprimne
hľadal svojho Tvorcu!
Keď človek verí už dlhší čas, isto si vypestuje rôzne návyky,
postoje, naučí sa hľadieť na druhých v zmysle "robíš dobre, robíš
zle"... Možno dokonca trochu aj pozabudne na svoje vlastné
nesprávne jednania a buduje tak v sebe množstvo predsudkov -
predpojatostí voči niektorým ľuďom alebo skupinám ľudí. Prejde pár
rokov, za ktoré si veriaci postaví doslova stenu medzi sebou
a okolím. Keď potom možno zaznie v jeho srdci tichý hlas, ktorý
napomína človeka, aby neodsudzoval, aby niekam išiel, aby niečo
skúsil, aby znovu zopakoval návštevu...., často nedokáže
zareagovať podobne ako reagoval Peter. Odmietne svojho Stvoriteľa
pre svoje náboženské predsudky a zachová sa tak voči niekomu hrubo
a bezohľadne.
VIII/b) Môže dostať kresťan videnie, ktoré je v rozpore
s Bibliou?
Človek a Boh
Skutky 10,24-33.
Keď prišiel Peter ku Kornéliovi, stalo sa niečo úplne
prirodzené. Kornélius sa modlil a Hospodin mu poslal svojho
služobníka - isto to bude teda veľký človek. Preto sa mu Kornélius
poklonil.
Ak dá Pán Ježiš príležitosť, aby sme mohli niekomu zvestovať
Evanjelium, tento človek má často sklon "klaňať" sa nám. Možno
v nás vidí poradcu, možno priateľa, možno niečo iné, pričom začne
byť výrazný fakt, že tento človek nie je závislý na svojom Bohu,
ale na nás! Takýto stav býva veľmi nebezpečný, lebo sa ľudia
rozhodnú chodievať do cirkvi nie kvôli Bohu, ale kvôli osobnosti
zbožňovaného človeka. Pritom však zostáva človek človekom a aj tá
najlepšia a najvýraznejšia osobnosť urobí niekedy chybu alebo
upadne do niečoho zlého. S pádom osobnosti potom padne aj jej
ctiteľ a odnesie to Stvoriteľ, lebo pohoršenie, ktoré na základe
toho vznikne, býva poväčšine pohoršením proti kresťanstvu. Apoštol
Peter obstál vo svojom povolaní a ihneď zdvihol Kornélia zo
slovami, že aj on je len obyčajný človek. Peter povedal o sebe
pravdu, aby aj Kornéliovi mohla byť odovzdaná pravda o jeho
Stvoriteľovi. Viera ľudí nesmie stáť na osobnostiach, ale na
osobnom vzťahu s ich Bohom!
VIII/c) Ako sa postaviť voči vlastnému jednaniu, ktorým si
chceme vytvoriť u druhých ľudí dobrý image?
39
Evanjelium
Skutky 10,34-43.
Keď Peter začal zvestovať Evanjelium, ako prvé vyzdvihol fakt,
že Boh miluje každého človeka bez ohľadu na jeho pôvod a minulosť!
Peter nielen že vyzdvihol Božiu lásku, ale upozornil ihneď na
svoju vlastnú nedokonalosť, že on, ako ortodoxný Žid, túto
skutočnosť pochopil len vtedy! Kresťania často zo seba robia
mudrlantov, ktorí majú vyššie poznanie a nedokážu si pripustiť
omyl, lebo by ich to príliš zhodilo! Keď im Pán potom niekoho
pošle, aby sa cez nich dozvedel Evanjelium, sú ochotný radšej sa
prieť, hádať aj napriek tomu, že ten poslaný človek môže mať
v niečom pravdu a dotyčných kresťanov poučiť. Základný princíp pri
zvestovaní Evanjelia Pána Ježiša je rovnocennosť medzi ľuďmi
a Božia láska, ktorá sa má na jednaní kresťanov prejaviť!
VIII/d) Skúste jednoducho odovzdať Evanjelium Pána Ježiša
Krista!
Nový život
Skutky 10,44-48.
Prijatie Pána Ježiša nie je len filozofiou, ktorá síce zmení
názor, ale nedokáže zmeniť ľudské srdce a jeho život. Boží Duch
dáva človeku praktickú silu, pomáha mu tak, že po niekoľkých
rokoch úprimnej viery človek už ani nevie neveriť, lebo spoznal
osobne svojho Boha. Ak by chcel svojho Stvoriteľa opustiť, bolo by
to možné len zmenou túžby svojho srdca, ktorá sa dá vyjadriť asi
takto: "Pane ja viem, že si, ale nemám záujem žiť tak, ako to Ty
odomňa žiadaš! Našiel som si totiž inú lásky..."
VIII/e) Aké máme skúsenosti viery?
Dialógy
VIII/a) Poslal pre Petra - mal záujem počuť svedectvo a aktívne
hľadal človeka, cez ktorého by mu mohlo byť Božie Slovo
zvestované.
VIII/b) Petrove videnie nebolo v rozpore so Starým Zákonom,
lebo v prorokovi Izaiášovi sa jasne píše, že bude Evanjelium
hlásané po celej zemi. Peter nepoznal dobre Božie Slovo, a tak sa
mu zdalo, že je videnie v rozpore so Zákonom Božím. Preto keď aj
dnes majú kresťania niekedy videnia, nikdy nie sú v rozpore so
Starým alebo Novým Zákonom Biblie! Každé videnie je potrebné
preskúmať na základe pohľadu a poznania Biblie.
VIII/c) Človek sa chce páčiť druhým a principiálne to nie je
zlé. Chceme mať priateľov, chceme byť užitoční... Keď sa ale
chceme tak veľmi páčiť a ukazovať, že tým zatieňujeme Božiu
veľkosť, naše jednanie je totožné s pýchou. Človek sa niekedy
ukazuje na úkor iného človeka, čo je zase prejavom nelásky
a nezáujmu. Život veriaceho človeka by nemal byť zameraný na to,
čo si o ňom myslia druhí, čo urobiť, aby sa ukázal... Úprimný
kresťan by mal chcieť žiť tak, aby jeho život mohol byť príkladom.
40
Nikdy by druhých ľudí nemal pútať na seba namiesto toho, aby ich
pútal na Krista a nikdy by nemal druhých v neláske zhadzovať. Ak
niečo také niekedy urobí, je to dobrým dôvodom na vyznávanie
hriechu svojmu Bohu s túžbou o zmenu postojov a jednania.
VIII/d) Človek bol stvorený ako slobodný, teda aj slobodný od
svojho Stvoriteľa. Mohol, ale nemusel Ho poslúchať. Pre túto
ľudskú slobodu človek nie je strojom, ale bytosťou, ktorá je
schopná milovať. Keď sa človek v Raji od svojho Boha odvrátil, Pán
mu pre svoju lásku ponúkol cestu zmierenia - Krista. V dejinách
človek musel najskôr spoznať, že je veľmi ťažké žiť bez Boha.
Potom mu Pán daroval Zákon, ktorý keby dodržiaval, žilo by sa mu
omnoho ľahšie. Podstatou bolo, aby človek zistil, že nie je
schopný dodržať Boží zákon a robiť to, čo je dobré a správne. Tak
si začal uvedomovať potrebu Spasiteľa. Až potom mohol prísť
Kristus a dať sa ukrižovať za ľudské nedostatky. Boh je
spravodlivý, preto za hriech musel prísť aj trest! Radšej však
trestal samého seba, aby mohol potom pre svoju lásku prijať
každého, kto o Jeho milosť prejaví záujem. K tomuto poznaniu Pán
viedol v dejinách celý židovský národ. V tomto národe zachoval
Svoje Slovo a v tomto národe sa narodil aj Spasiteľ. Stalo sa tak
preto, aby všetky národy mohli porozumieť Božej láske a prijať
zmierenie.
VIII/e) Prežil som videnia, v ktorých ma Pán vyučoval ako
Petra. Prežil som modlitby, ktoré mi Boh naplnil a požehnal. Na
základe modlitieb Pán prakticky menil moj život v konkrétnych
veciach. Viera pre mňa znamená však aj prijatie kríža - odriekanie
si toho, čo je zlé a čo škodí mne alebo druhým ľuďom.
Ateizmus je hlboká viera v boha, ktorý sa volá "Niet Ho".
Nábožnosť bez čítania Biblie, osobnej potreby Spasiteľa a bez
svedeckého života, býva tou najhoršou formou nevery!
41
Zákon a Cirkev
Skutky 11,12
IX.
Skutky o skutkoch
Skutky 11,1-18.
Pán Ježiš prišiel umrieť za ľudí, aby mohol každý zdarma prijať
podiel na Božom kráľovstve. Žiadny ľudský skutok nemôže Kristovi
pomôcť niekoho spasiť! Niektorí kresťania však aj napriek tomu
chcú vykazovať vo svojom živote istú dávku skutkov, ktorú keď
nedosiahnu, začnú mať obavy o svoje spasenie. Podobne potom
pristupujú aj voči druhým ľuďom, od ktorých žiadajú istú mieru
skutkov, aby ich mohli prehlásiť v srdci za Božie deti. Podobný
prístup mali aj bratia Jeruzalemskej cirkvi oproti novoveriacim
pohanom. Preto ich veľmi prekvapilo jednanie Petra, ktorý týchto
pohanov dokonca krstil! Pretože sa v Jeruzaleme jednalo o skutočnú
Cirkev Božích detí, veriaci nakoniec porozumeli Božiemu jednaniu.
IX/a) Je možné, aby zákonníctvo v cirkvi pretrvávalo aj napriek
tomu, že bolo objasnené v zmysle Božieho Slova?
IX/b) Ak nejde pri ľudskom spasení o skutky, prečo potom chcú
veriaci konať inak, než konali predtým?
IX/c) Ako pohliadnuť na omyl alebo hriech Božieho dieťaťa, aby
sa nejednalo o zákonnícke odsudzovanie?
Kresťanstvo
Skutky 11,19-30.
Židia, ktorí utekali z Jeruzalema pred prenasledovaním, mali
sklon zvestovať spasenie opäť len Židom. Túžba po skutkoch
v človeku vždy drieme, lebo si chce spasenie zaslúžiť. Morálka
vyučuje, že niečo zobrať len tak je nezodpovedné, chamtivé alebo
lakomé! Takáto morálka sa však môže veľmi ľahko stať pravým opakom
vo chvíli, keď človek nedokáže prijať žiadny dar zdarma! Z morálky
sa takto stane len akési pozlátko, ktorým je prikrytá ľudská pýcha
a hrdosť.
Napriek tomu, že veriaci z Jeruzalema mali sklon zvestovať
Evanjelium len Židom, dokázali robiť nápravy vo svojom zmýšľaní
a začínali pokladať aj druhých ľudí za seberovných. Dokonca, keď
spasenie prijali pohania, poslali im vzdelaných učiteľov, aby
mohli správne rozumieť obeti Pána Ježiša Krista.
V takejto Cirkvi potom pôsobil Svätý Duch a dialo sa mnoho
prirodzených i nadprirodzených vecí, svedčiacich o Božej
prítomnosti. V tomto období vznikol aj ten starý pojem -
"kresťanstvo".
Od tej doby ubehlo mnoho storočí. Kresťanstvo sa tak rozšírilo,
že začalo niektorých ľudí motivovať k tomu, aby sa aj oni vydávali
za kresťanov a získali tak vplyv, sociálnu pomoc alebo politický
výhody. Vo štvrtom storočí sa kresťanstvo v Ríme uzákonilo ako
štátne náboženstvo podporované vládou. Začiatkom štvrtého storočia
n.l. sa preto do kresťanstva začínali votierať podvodníci, ktorí
42
z neho nakoniec vytvorili mocenský nástroj. Živú vieru zmenili na
náboženskú ideológiu, ktorou zväzovali druhých ľudí. Kresťanstvo
sa začínalo stávať symbolom vojen, násilia a prevratov.
Ak dnes niekto vyjadrí - "kresťanstvo" - nepovie vôbec nič! Je
potrebný ďalší dialóg k tomu, aby začínalo byť jasné, či má na
mysli živú vieru alebo spútavajúcu náboženskú ideológiu alebo či
je dokonca príslušníkom náboženského kléra, ktorý chce získať
ďalšiu ovečku do košiara aj preto, že z početnosti cirkvi vlastne
žije.
IX/d) Ako vyjadrujeme svoje postoje?
Prenasledovanie
Skutky 12,1-12.
Cirkev, ktorá nepodvádzala Krista ako neviestka svojimi
zmluvami so svetom, bola vždy prenasledovaná. Nikdy však nebola
prenasledovaná preto, že by chcela organizovať politické prevraty!
Veriaci ľudia chceli rozprávať o Pánovi Ježišovi pravdu tak, ako
ich to učí Božie Slovo. Takýto prístup nezniesli vtedajší nábožní
Židia a neznášajú ho ani nábožní ľudia dnes, keď si namiesto
úprimnosti vyvolili vieru s pretvárkou. Cirkev Božích detí
prenasledovali aj vladári sveta a robili to vždy, keď im to
vyhovovalo a mali z toho zisk. Napriek tomu Cirkev nikdy
neuzavrela zmluvu s týmito ľuďmi, aby tak dosiahla zmier na úkor
kompromisov vo viere!
Peter sa dal radšej uväzniť, než aby vo svojom srdci poodstrčil
Krista trochu stranou. Napriek tomu vo väzení spokojne spal. Musel
vedieť, že ho na druhý deň budú pravdepodobne kameňovať! Pre jeho
živú vieru mal ale pokoj, lebo si bol istý, že sa to môže stať len
s Božím dovolením! Navyše vedel, že keby aj hneď umrel, čaká ho
krajšia a plnšia realita, než je tá, ktorú poznal v tomto živote.
Hospodin cez neho ukázal svojim deťom, kým skutočne Je. Svojich
detí sa dokáže zastať za akýchkoľvek podmienok niekedy
prirodzeným, inokedy nadprirodzeným spôsobom.
IX/e) Ak som bol niekedy vydaný do prenasledovania za svoje
presvedčenie, ako som sa vyrovnával s úzkosťou?
Viera a povery
Skutky 12,13-17.
Keď Pán urobil zázrak a vyviedol Petra z väzenia, stalo sa tak
aj pre mnohé modlitby veriacich. Napriek tomu títo ľudia
nedokázali hneď uveriť, že ich Hospodin vypočul. Mali skôr sklon
veriť povere, že prišiel Petrov duch a ktovie čo od nich chce!
Živá viera je v človeku vždy ohrozovaná miestnymi poverami
a zvyklosťami, ktoré sú v rozpore s Božím Slovom. Ak si niekto
povie, že sa ho takýto prístup netýka - veľmi sa mýli! Mnohoročné
návyky nedokáže nikto úplne striasť - driemu v ňom a čakajú na
prebudenie. Preto je, tak ako aj všetko ostatné, potrebné vieru
živiť. Keď človeka niečo zaujme, automaticky sa tomu venuje. Ak
človek skutočne potrebuje a miluje Krista, automaticky bude jeho
viera živená. Preto je opäť najpodstatnejšou otázkou ani nie tak -
43
"ako vieru živiť" - ale - "či mám záujem v srdci poznávať svojho
Boha Stvoriteľa"?!
Svet a Božia moc
Skutky 12,18-25.
Niekedy by sa mohlo zdať, že Stvoriteľ nežiada spravodlivosť aj
od neveriacich ľudí. Posledný odsek tejto kapitoly však poukazuje
na pravý opak! Veriaci ľudia ale nie sú povolaný k tomu, aby
videli konajúcu Božiu spravodlivosť! Napriek tomu niektorí veriaci
chcú vidieť akúsi Božiu pomstu, čo je veľmi bezcharakterný
a neláskavý postoj!
Hospodin málokedy ukazuje svojim deťom jednanie Svojej
spravodlivosti. Neukazuje im tresty za príkoria, ktoré sa možno
napáchali práve voči nim! To ale neznamená, že tieto tresty
v spravodlivosti neprichádzajú! Nepoznáme životy druhých ľudí, ale
Božie Slovo jasne poukazuje na to, že ak niekto odmietne Kristove
spasenie z milosti, dostane sa mu skutočnej čistej Božej
spravodlivosti, ktorá netrpí predsudkami, ani nedostatkom
potrebných informácií.
Dialógy
IX/a) Zákonníctvo vždy drieme v srdciach veriacich, preto je
potrebné uvedomovať si túto potenciálnu hrozbu. V Cirkvi úprimných
Božích detí však nedostane priestor na konanie, bude hubené hneď
v zárodkoch.
IX/b) Ak niekto úprimne uverí, prirodzene nechce robiť niečo
zlé. Úprimná viera znamená aj úprimnú zmenu postojov. Takáto zmena
sa potom určite prejaví aj na skutkoch, čo ale neznamená, že si
veriaci týmito skutkami chce spasenie zaslúžiť.
IX/c) Mýlime sa všetci, úprimné Božie deti dokážu svoj omyl
pripustiť. Aj hrešíme všetci v tej či onej veci, úprimní kresťania
svoj hriech vyznávajú pred Hospodinom, trápi ich, čo urobili
a ďalej to robiť nechcú. V danej oblasti sú sami sebe nepriateľom.
IX/d) O kresťanstve je nutné pripustiť si verejne všetky pravdy
a dávať ich do kontrastu s Božím Slovom.
IX/e) Úzkosť v takomto prípade prichádza, ale pomocou modlitby
má človek moc prekonať ju. Veľkou pomocou v takomto prípade sú
modlitby druhých veriacich.
Počúvanie je prirodzená vlastnosť človeka, ktorý je schopný
viesť dialóg. Svätý Duch nežiada, aby Jeho deti o viere druhých
ľudí presviedčali, chce len, aby sa o nej dokázali porozprávať!
44
45
Dielo apoštola Pavla
Skutky 13
X.
Prvá Pavlova misijná cesta
Skutky 13,1-12.
Povolanie apoštola Pavla do služby je opisované veľmi zvláštne.
Svätý Duch povedal: "Nože mi oddeľte Barnabáša a Saula ku dielu,
ku ktorému Som ich povolal!" Boží hlas je tu opisovaný ako niečo
jasne zrozumiteľné, o čom sa nedá pochybovať! Dnes si môžeme klásť
otázku, či to bol nejaký hlas v srdci niektorého z veriacich alebo
či to bolo proroctvo niektorého z nich alebo či dokonca naozaj
zázračne zaznel v zhromaždení nejaký nadprirodzený hlas... Ako
mohli vtedajší veriaci vedieť tak isto, že išlo o Svätého Ducha?
Ako vedeli Barnabáš a Saul, k čomu ich Svätý Duch povolal? V Božom
Slove akoby chýbalo vysvetlenie niečoho, čo sa zdá byť veľmi
podstatné! Je predsa dobré poznať Božiu vôľu a vedieť rozpoznávať,
či je pohnútka inšpirovaná Stvoriteľom alebo niekým iným. Keďže sa
v tomto texte nenachádza konkrétne vysvetlenie, je zjavné, že ide
o čosi úplne prirodzené a v živote úprimných Božích detí bežné.
Kresťanstvo sa po mnohých storočiach často tak veľmi vzďaľuje
od svojho Boha, že v takýchto odsekoch Písma hľadá skôr kultické
formy akýchsi proroctiev! Niekoho niečo napadne a hneď v tomto
nápade chce dotyčný vidieť Božie poslanie. Vysvetľuje ako to
prežil a čo pritom cítil, možno svojim vysvetlením niekoho aj
presvedčí, a ten chce tiež podobne cítiť a prežívať... Takto
začína v kresťanstve vznikať kultický obrad! Aby sa dalo dobre
cítiť a prežívať, je potrebné vytvoriť správnu atmosféru,
prostredie...
Apoštol Pavel nechcel uctievať svoje fantasmagórie! Keď vedel,
do čoho ho Svätý Duch povolal a kam ho posiela, znamenalo to, že
jeho presvedčenie nestojí len na relativizmoch pocitov!
V predčítanom odseku Písma nachádzame, že sa Božie deti
pôstili. Žiaľ, aj v pôste vidí moderné kresťanstvo často len
kultický obrad! Kresťania prestanú jesť, dokážu vychudnúť až na
kosť, pričom majú pocit, že sa takto zapáčia svojmu Bohu. Zmysel
pôstu je rozviazať putá neprávosti - Izaiáš 58! Putá neprávosti,
hriech, zlé sklony sa dajú odstraňovať len pôstom - teda
odriekaním toho, čo sa páči ľudskému telu. Pôst je akékoľvek
odriekanie, ktoré je sprevádzané modlitbou - prosbou o Božiu pomoc
a podporu. Ak má niekto pomôcť druhému človeku, poväčšine to od
neho vyžaduje pôst. Pri pôste s Hospodinom sa Božie deti učia, aby
boli schopné poradiť - premáhajú lenivosť. S Kristom idú prakticky
slúžiť - odnímajú svoj čas sebe a dávajú ho druhým. Vyznávajú
svoje zlé vlastnosti a sú si sami sebe v tejto oblasti nepriateľom
- aby neubližovali. ...
Apoštol Pavel bol vzdelávaný známym učiteľom - Gamalielom. Isto
si musel veľa odriekať, kým "zložil" pri ňom "skúšky". Uvedomoval
si, že je to jednak ťažké, ale že sa mu zároveň darí a videl v tom
Božiu pomoc. Takto mohol spoznávať svoje charizma - obdarovanie,
a teda aj povolanie od Svätého Ducha. Ak sa Božie dieťa takto
nepôstí, nikdy nespozná ani svoj dar, ani Božie povolanie do
služby! Je to niečo úplne prirodzené, a tak jasné, že to pisateľ
46
tohoto odseku Biblie nepovažoval za potrebné ani opisovať.
Apoštol poznal svoje povolanie a ostáva už len ozrejmiť si, ako
mohol poznať, že chce Svätý Duch, aby išiel práve vtedy vykonávať
svoje povolanie. Pavel sa nachádzal medzi spoluveriacimi v Cirkvi
Božích detí. Pôstili sa a modlili, čo prakticky znamenalo, že
videli potreby svojho okolia a chceli v pôste vydať svoj čas, svoj
majetok, chceli premôcť lenivosť... a skutočne slúžiť svojmu
Spasiteľovi. Pavlovi spoluveriaci nielenže videli potreby svojho
okolia, ale videli aj Pavlove charizma a požehnanie, ktoré im
z neho vyplývalo. Pre Cirkev Božích detí je potom úplne prirodzené
modliť sa za takéhoto človeka a je aj prirodzené pre starších
v Cirkvi, aby na neho položili ruky a pomodlili sa za neho
v zmysle vyslania do služby. Takéto jednanie veriacich ľudí je
úplne prirodzené a je možné prežívať ho aj v dnešnej dobe!
S istotou potom môžeme povedať, že toho alebo onoho poslal Svätý
Duch.
Takéto povolanie sa dnes často zamieňa s prijatím "duchovnej"
platenej funkcie. Niekto vyštuduje teológiu, možno ju vyštuduje
preto, lebo ho inde na školu neprijali, dostane diplom, odslúži si
povinnú prax a zamestná sa v cirkvi napr. ako kazateľ, farár,
misionár alebo katechét... V takejto mašinérii štátneho školstva
sa prirodzene môžu nachádzať aj ľudia, ktorí prežili Pavlovské
povolanie od Svätého Ducha, ale nachádzajú sa tam aj takí, ktorí
nemajú jasno v základných otázkach viery a ktorí potrebujú byť
najskôr spasení, aby mohli začať duchovne vzdelávať druhých.
Povolanie a vyslanie do služby v Skutkoch apoštolských vychádzalo
vždy z úprimnej viery, z túžby prijať duchovný pôst
a z konkrétneho obdarovania, ktoré daný veriaci prijal a na
základe ktorého nadobudol v danej oblasti prirodzenú autoritu.
Akýkoľvek odklon od takéhoto postupu v povolávaní do duchovnej
práce znamená znevažovanie Božej vôle! Kresťania dnes idú
častokrát kázať, pomáhať, ..., ale pritom nemajú záujem poznať, či
to od nich chce aj Svätý Duch! Hospodin dá vždy dostatok
pracovníkov v tých oblastiach, v ktorých má dané spoločenstvo
veriacich pracovať. Ak Stvoriteľ nedáva pracovníkov, je možné, že
ich nedáva pre množstvo závisti a pýchy, ktorá vládne medzi
veriacimi. Pre niekoho totiž môže byť veľmi ťažké pripustiť si, že
Pán žehná v niektorej oblasti viac druhým bratom alebo sestrám než
mne! Kresťania prosia za prorokov a kazateľov, ale prorokov
a kazateľov, ktorí sú medzi nimi, tých nenávidia pre Božie Slovo,
ktoré im rozprávajú.
Pretože bol Pavel povolaný a vyslaný podľa Božej vôle, Pán sa
k nemu priznával v moci, pravde, spravodlivosti a láske. Takéto
povolanie a vyslanie muselo byť nutne sprevádzané modlitbami
a pôstom. Evanjelista Lukáš, cez ktorého napísal Pán Skutky
apoštolov, zapísal aj krátky návod Pána Ježiša, ako sa modliť. Nad
týmto pohľadom na modlitbu sa zamyslíme v tejto kapitole
v odseku "Otče náš".
Evanjelium
Skutky 13,13-52.
X/a) Prečo si apoštol Pavel vybral práve takú misijnú cestu,
ktorá viedla cez Seleuciu, Cyprus, Salamínu, Pamfíliu a Antióchiu?
X/b) Ako reagovali Židia, keď počuli Evanjelium?
47
X/c) Pavlova reč bola silná a požehnaná - čo spôsobila?
Dialógy
X/a) Svätý Duch neprikazuje vždy ísť na konkrétne miesto,
niekedy len prikazuje ísť. Je potom na samotnom človeku, aby si
vybral cestu kam ísť s vierou, že ho bude sprevádzať živý
Hospodin.
X/b) Mnoho Židov prijalo Evanjelium, však mnoho z nich
Evanjelium odmietlo pre závisť voči apoštolom. Človek môže
odmietnuť Svätého Ducha aj tak, že neprijíma človeka, cez ktorého
mu Pán svoje Slovo zvestuje.
X/c) Spôsobila obrátenie mnohých ľudí, na druhej strane
spôsobila nenávisť a závisť tých, ktorí v sebe živili túžbu po
sláve a sebaocenení.
Otče náš!
Lukáš 11,2-4.
Modlitba sa často prirovnáva k duchovnému dýchaniu. Pred
niekoľkými storočiami väčšina veriacich ľudí nemala k dispozícii
Božie Slovo, ktoré dnes nachádzame bežne v Biblii. Modlitbu však
mali veriaci ľudia k dispozícii vždy, bez ohľadu na vek,
okolnosti, choroby...
Existuje veľa modlitieb k najrozličnejším bohom, ale iba
skutočná modlitba k Pánovi Ježišovi môže priniesť svoje ovocie
plné moci a Božej slávy. Čo je to "skutočná modlitba k Pánovi
Ježišovi"? Kristus sám učí svojich učeníkov správne sa modliť:
Náš Otče, ktorý si v Nebesiach, nech sa posvätí Tvoje Meno'
nech príde Tvoje Kráľovstvo, nech sa stane Tvoja vôľa
ako v Nebi, tak aj na zemi!
OTEC
Hospodin nie je len veľký Stvoriteľ, ktorý vyformoval celý
svet! Sám sa pokladá za Otca svojich detí! Deti často ublížia
svojim rodičom, povedia im príkre slová alebo na nich zabudnú vo
víre starostí tohoto sveta. Myslím, že môžeme obdivovať mnohé
matky a mnohých otcov, ktorí zabúdajú na príkoria, nepočítajú
svojim deťom rany, ktoré im boli zasadené. Rodičovské odpustenie
sa často podobá úplnému zabudnutiu, takže ich lásku možno deti
niekedy aj zneužívajú.
Veriaci človek sa často bojí o svoje spasenie pre hriech,
pričom zabúda, že jeho Boh nie je len jeho Stvoriteľ, ale
predovšetkým Otec! Pretože je Hospodin nielen Otcom, ale aj
spravodlivým Bohom, nikdy neprijme človeka bez pokánia, teda
z hriechom. Keby totiž prijal s ľuďmi aj hriech, vytvoril by
z Neba novú porušenú zem, na ktorej by panoval aj diabol. Pán
odmieta hriech a s ním aj hrešiacich ľudí, pritom však úžasne
trpí, lebo je ich Otcom! Túžobne vyzerá svojich synov a dcéry, aby
zlomili v sebe hrdosť pýchy a navrátili sa k Nemu v pokání, aby im
mohol s radosťou a láskou darovať novú milosť. Byť poviazaný
zlobou, znamená ubližovať svojmu drahému Otcovi, ktorý je
48
v Nebesiach.
NA NEBESIACH
Stvoriteľ nie je "dobrým dedkom s bradou"! Nie je človekom, aby
sme si Ho vedeli predstaviť. Je to zvláštna bytosť, plná pravdy,
lásky a spravodlivosti. Žiadna predstava, ani popis, ani soška,
ani obraz nevystihne Jeho Božskú podstatu! Spoznávať Ho môžu len
úprimné Božie deti cez modlitbu a čítanie Písma v živote plnom
živej viery. Nikto nedokáže potom odovzdať takéto poznanie Boha,
ale každému sa ponúka formou spasenia z milosti cez Pána Ježiša
Krista. Je úžasné nosiť v srdci čosi, čo sa nedá vystihnúť jazykom
a ani napísať na papier!
POSVÄŤ SA
Či Hospodin nie je beztak už dosť svätý? Je potrebné takto sa
modliť? Hospodin skutočne nepotrebuje našu modlitbu o svoju
svätosť. Však my potrebujeme takúto modlitbu, aby sa posväcovala
zmienka o Ňom v našich životoch! Jeho meno - všetko, čo o Ňom
dokážeme vyrozprávať - to všetko je posudzované podľa našich
skutkov. Ľudia môžu vidieť Boha len cez veriacich ľudí! Ak niekto
v sebe živí zlobu, trpkosť, pretvárku, lakomosť, závisť, robí pred
druhými ľuďmi z Boha zlostníka, lakomca plného závisti a mnohej
inej špatnosti! Slová, že sa ľudia nemajú pozerať na kresťanov,
ale na Neho samého, sú len plytké, smiešne ospravedlňovania svojej
vlastnej špiny!
Pane, posväť sa v našich životoch Tvoje meno!
PRÍĎ TVOJE KRÁĽOVSTVO
Ako radi veriaci niekedy pozerajú na tento svet! - "Ešte by som
chcel to alebo ono,..., a potom už môžem aj umrieť." Je
prirodzené, že najväčšou túžbou veriaceho, je podiel na Nebeskom
kráľovstve. Máme sa tešiť na novú realitu, ktorá už nebude
porušená hriechom. Človek má však niekedy aj iné lásky, s ktorými
smilní s pokryteckou modlitbou na perách: "Príď kráľovstvo Tvoje
tak ako v Nebi, tak aj na zemi!"
STAŇ SA TVOJA VÔĽA
Božia vôľa je pre človeka niekedy šokujúca. Niekedy totiž pre
neho znamená nemoc, neúspech alebo dokonca aj smrť. Chceme naozaj
vydať svoj život do Božích rúk s dôverou, že všetko, čo sa nám
deje, je v Božej moci. Stvoriteľovej láske nie je možné rozumieť,
lebo táto láska pozná všetko a vidí aj budúcnosť. Človek pozná len
málo a často si nepamätá ani minulosť. Slová, "staň sa Tvoja
vôľa", vyjadrujú zmierenie so Stvoriteľom a ochotu prijať z Jeho
ruky čokoľvek.
Dávaj nám náš povšedný chlieb každého dňa!
POVŠEDNÝ CHLIEB
Človek dostal množstvo darov, o ktorých ani veľmi nerozmýšľa,
že by boli niečím špeciálne alebo výnimočné. Ľudia majú poväčšine
zdravé ruky, nohy, počujú a vidia, môžu premýšľať, chutí im jedlo
a bežne sa spoliehajú aj na hmat... Poväčšine sú si sebestačný!
Nájdu si okruh priateľov a známych, naučia sa využívať ich aj svoj
vplyv. Po niekoľkých rokoch ľudského života takto vyrastie človek,
ktorý je možno kresťan, ale v skutočnosti nepociťuje potrebu Božej
milosti v každodennom živote, lebo je sebestačný. Nábožní
kresťania sa možno pričasto modlia: "Chlieb náš každodenný, daj
nám dnes..." Pritom sa však pravidelne zabúdajú modliť pred
prácou, lebo to nepotrebujú - myslia si, že to nepotrebujú, svoj
život dokážu prežívať aj bez Božej pomoci. Ich modlitba je potom
prázdnou formalitou pri kresťanskom obrade!
49
Vo chvíli, keď človek stratí niektorý z Božích darov, začne si
do hĺbky uvedomovať, čo vlastne mal a aké veľké sú dary, ktoré
predtým prežíval ako samozrejmosti.
Aj keď Hospodin ponechá človeku všetku milosť, aj tak ostáva
človek na Ňom závislý. Nanajvýš sa môže stať, že o tom nevie!
Odpusť nám naše hriechy, lebo aj my sami odpúšťame
každému svojmu vinníkovi a neuvoď nás v pokušenie,
ale nás zbav zlého!
ODPUSŤ NÁM
Každý človek potrebuje odpustenie. Podľa učenia Pána Ježiša ho
ľudia nepotrebujú len vo chvíli, keď Ho do srdca prijali a prežili
znovuzrodenie, ale ho potrebujú každým dňom! Ak má niekto zo seba
pocit, že prežil deň bez hriechu, trpí vážnym sebaklamom!
Stvoriteľovi nejde o to, aby Jeho deti prijali vysvetlenie, že sú
zlé - hriešne bez porozumenia! On chce, aby človek s porozumením
a pochopením prijal o sebe celú pravdu. Stvoriteľ prišiel spasiť
hriešnych ľudí, nie spravodlivých!
MY ODPÚŠŤAME KAŽDÉMU
Stvoriteľ prijíma pred seba veriacich tak, ako oni prijímajú
svojich hriešnikov. Ak je kresťan poviazaný závisťou, zlobou alebo
nenávisťou proti svojmu blížnemu, jeho modlitba nebude nikdy
vypočutá! Jedinou možnou cestou ďalšieho života s Bohom je pokánie
a zmierenie sa so svojim blížnym! Kristovi nejde len o falošné
úsmevy a dvojtvárny život, v ktorom sa veriaci v jednej
spoločnosti na svojho blížneho usmieva a v druhej ho ohovára!
Svätý Duch žiada skutočné odpustenie a skutočnú lásku! Kým veriaci
neprežije takúto lásku voči svojim vinníkom, má dvere do Nebies
zatvorené! Jeho viera je len zbožnosťou, pomocou ktorej klame
a utešuje seba i druhých.
Čo chce človek živiť vo svojom srdci voči druhým, to bude
Hospodin živiť vo svojom "srdci" voči nemu samotnému. "Ako vy
meriate druhým, tak bude aj vám namerané..." Božie Slovo tu nedáva
žiadnu výnimku, žiadna povaha nie je silnejšia než Boží Duch,
ktorý má moc zlámať tvrdé ľudské srdce, keď o to veriaci človek
úprimne prosí. Ak nemilujem každého, mám príležitosť modliť sa za
samého seba, za svoje pokánie a za návrat k živej úprimnej viere.
NEUVOĎ NÁS V POKUŠENIE
Kresťan sa veľmi teší, keď sa mu niečo podarí. Má radosť, že
dokázal obstáť. Kristus ale upozorňuje na to, že sa nám v živote
darí len vtedy, keď na nás Pán nedopustí okolnosti, ktoré by sme
nedokázali uniesť ani svojim obdarovaním, ani svojou povahou, ani
svojim charakterom! Cesta posväteného života existuje pre
veriaceho len jedna - každý odklon znamená nové zlyhania, ktoré
nemuseli byť. Keď nám Hospodin pripraví pre nás primerané
okolnosti, potom sa nám môže dariť a hovoríme tomu požehnanie.
ZBAV NÁS ZLÉHO
Zlo je v prvom rade živou bytosťou, bezbožne orientovanou
slobodnou vôľou - bytím, ktoré nehľadá svojho Stvoriteľa. Je ľahké
stretnúť v živote zlo, ktoré sa prejavuje cez ľudí, ktorí chcú
ubližovať, chcú ponižovať a robiť druhým zle! Pán Ježiš poukazuje
na to, že naše boje nie sú proti telu a krvi, ale proti mocnostiam
temnosti! Kresťan sa nesmie mstiť, vracať úder úderom. Boj proti
všetkému zlému sa začína modlitbou: "Zbav nás od zlého!" Jediný
Hospodin sa môže zastávať svojich detí a On jediný je schopný
činiť tak v celej pravdivosti a spravodlivosti. Preto jedine v Ňom
má byť útočisko veriaceho!
50
Desatoro Otčenáša
1. - Otec...
2. - na Nebesiach...
3. - posväť sa...
4. - príď Tvoje Kráľovstvo...
5. - buď vôľa Tvoja...
6. - povšedný chlieb...
7. - odpusť nám...
8. - aj my odpúšťame...
9. - neuvoď nás v pokušenie...
10. - zbav nás zlého...
51
Nevera a viera
Skutky 14
XI.
Najskôr Židom...
Skutky 14,1-7.
Keď apoštolovia zvestovali Evanjelium Pána Ježiša, vchádzali
najskôr do židovských synagóg. Vo svojom srdci neživili ani
trpkosť, ani pohoršenie voči Židom aj napriek tomu, že mali mnoho
dôvodov živiť takúto trpkosť. Židia ich prenasledovali, utláčali,
rozširovali proti nim množstvo intríg a klamstiev... Dalo by sa
očakávať, že keď niekde začnú zvestovať Evanjelium, židovskú
synagógu z ďaleka obídu!
Podobnú situáciu prežívajú úprimní veriaci aj v súčasnosti
v cirkevných inštitúciách. Nábožní pokrytci sa im protivia,
závidia im požehnanie, podrážajú ich a šíria proti nim intrigy
podobne, ako pred vekmi Židia proti apoštolom. Takýto prístup
falošnej ľudskej nábožnosti nie je ničím novým, lebo sa s ním
potýkala už aj prvá Cirkev Božích detí! Novým môže byť len prístup
úprimných veriacich, ktorí niekedy žiaľ príjmu do srdca aj
nepožehnané a nesprávne novoty. Dosť často sa totiž veriaci ľudia
odvracajú od svojich materských cirkevných inštitúcií s hromadou
trpkosti a odsudzovania. Začínajú hľadať tzv. lepšie spoločenstvá,
o ktorých sa potom veľmi mylne domnievajú, že v nich mŕtva
zbožnosť nemôže vzniknúť!
Podľa príkladu apoštolov je správne zvestovať Evanjelium
v prvom rade v tej cirkevnej inštitúcii, v ktorej sa nachádzame.
Cirkevné inštitúcie Božie deti nemajú opúšťať na základe
pohoršenia, hnevu, trpkosti alebo odsudzovania! V kritickom
prípade však z nich môžu byť vylúčení, vyštvaný pre svoju túžbu
úprimne sa držať zvesti Božieho Slova. To neznamená, že veriaci
nemôže navštíviť žiadny zbor inej cirkevnej inštitúcie!
Apoštolovia kázali všetkým, nie len Židom! Skutočným domovom pre
veriaceho nie je cirkevná inštitúcia, ani steny kostola, ale
spoločenstvo úprimných veriacich, ktoré môžeme označiť ako
dynamickú, živú Cirkev Božích detí.
Ak v zbore niektorej cirkevnej inštitúcii živá Cirkev úplne
zanikne a nábožní pohania trvale odmietajú a protivia sa biblickej
zvesti, potom je úplne na mieste začať si hľadať - nie nový domov,
ale domov, ktorý sme doteraz postrádali.
Duchovné vzdelávanie k závislosti na...
Skutky 14,8-18.
Ak má veriaci človek naozaj povolanie od Božieho Ducha, aby
vzdelával druhých alebo im zvestoval Evanjelium,..., je úplne
prirodzené, že na ňom vidieť Božie požehnanie. Toto požehnanie je
často veľmi výrazné podobne, ako keď apoštolovia uzdravovali
nemocných. V tomto odseku ich preto chceli prehlásiť za vtelených
bohov.
52
Ak Pán niekomu v duchovnej práci žehná, je nutné premýšľať nad
tým, ako vyjadriť, že aj ten najpožehnanejší pracovník je len
človek, ktorý trpí pod mnohými svojimi slabosťami i neresťami.
Niekomu by sa mohlo zdať, že stačí krátko vyjadriť pravdu o svojej
prirodzenosti a vzdať Bohu slávu. Takéto vyjadrenie však poväčšine
druhí ľudia nedokážu prijať. Apoštolovia museli vynaložiť mnoho
energie, aby presvedčili zástupy, že nie sú ničím väčší alebo
lepší!
Jedným zo zradných podvodov ľudského srdca býva aj skrytý
podvod duchovných pracovníkov. Krátko vyjadria o sebe pravdu,
krátko svojmu Bohu vzdajú slávu a potom vec nechajú tak. Síce
vidia, že ich druhí majú za niečo väčšie, než je človek, ale
v hĺbke srdca im to lichotí a svedomie opili svojim krátkym
bezvýznamným prejavom pravdivého pohľadu na samého seba.
XI/a) Keby apoštolovia urobili podobný podvod vo svojom srdci,
ako by sa ďalej zmenila ich práca?
XI/b) Je možné, aby aj apoštolovia trpeli neresťami?
XI/c) Čo znamená biblické vyjadrenie - trpieť neresťou?
Urazená nábožnosť a nakradnuté zázraky
Skutky 14,19-20.
XI/d) Ako by sme charakterizovali počínanie Židov? K čomu by
sme ho mohli pripodobniť? Ako by sme mohli zhodnotiť ich duchovný
stav, ich vzťah k Stvoriteľovi?
XI/e) Apoštol Pavel upadol pri kameňovaní do mdlôb, ktoré boli
pokladané za jeho smrť - čo mohli učeníci urobiť, keď sa Pavel
prebral z bezvedomia a neurobili to, lebo by to nebolo správne?
Upevňovanie a vzdelávanie
Skutky 14,21-28.
V Cirkvi Božích detí je prirodzené, aby sa veriaci stretávali
k vzájomnému vzdelávaniu v poznaní Božieho Slova. Takéto
vzdelávanie je prirodzené robiť troma spôsobmi:
a) Vo veľkých zhromaždeniach - pri výklade Písma (napr. pri
nedeľných Bohoslužbách)
b) V menších skupinách s dialógom (napr. pri biblických
hodinách)
c) Vo dvojici alebo trojici s hlbokými osobnými rozhovormi (To
je možné len vtedy, keď v cirkvi existujú úprimné priateľské
vzťahy. V živej Cirkvi takéto vzťahy existujú!)
Duchovné vzdelávanie je možné robiť len s modlitbou a pôstom!
Požehnanie neprichádza samo, veriaci si ho vymodlí. Však modlitba
bez pôstu neprináša mnoho požehnania. Modliaci sa kresťan by mal
chcieť aj obetovať svoj čas, svoje záujmy a dať ich na "oltár" ako
obeť svojmu Bohu v skutočnom sebaobmedzujúcom duchovnom pôste,
ktorý nemá nič spoločné s bezduchým odriekaním si potravy! (Izaiáš
58)
53
Dialógy
XI/a) Ľudia, ktorým zvestovali Evanjelium, by neboli závislí na
Pánovi Ježišovi Kristovi, ale na nich samých. Navyše by
apoštolovia stratili požehnanie a ľudia, ktorí by sa na nich
spoliehali, by čoskoro zistili, že už niet na čo sa spoľahnúť.
Odvrátili by sa od apoštolov a pohoršili by sa na samom Pánovi
Ježišovi Kristovi! Práca Apoštolov by tak narobila viac zla než
dobra a lepšie by bolo ju ani nezačínať! Ich nedostatok by bol
väčším hriechom, ako keby Boha na začiatku vo svojom srdci
odmietli.
XI/b) Pretože sú len ľuďmi, je to úplne prirodzené!
XI/c) Niekto neresti miluje a živí ich vo svojom srdci.
Apoštolovia nestratili svoju telesnosť, preto mali k nerestiam
tiež sklon, ale trpeli, keď sa ich telesnosť dostávala do
konfliktu s ich túžbou konať správne, podľa Božieho Slova. Takýto
konflikt v človeku je veľmi nepríjemný a keď veriaci nechce robiť
zle, trpí.
XI/d) Ich nábožná mŕtva zbožnosť bola tou najhoršou formou
odvrátenia sa od Stvoriteľa. Je možné uveriť a za nejaký čas
Hospodina v srdci opustiť. Zároveň je ale možné ostať v cirkvi
a cítiť sa byť hlboko nábožne založený. Takáto prevrátenosť sa
potom prejaví navonok až vtedy, keď sa stretne s "vanutím" Svätého
Ducha. Prejaví sa zlobou, nenávisťou, trpkosťou, svojvôľou
a rôznymi klamstvami.
XI/e) Učeníci mohli prehlásiť, že sa stal zázrak a že Pán
vzkriesil Pavla z mŕtvych. Apoštolovia však nikdy Kristovi nešli
zázraky "nakradnúť"! Nepotrebovali vymýšľať si klamstvá
a o zázrakoch rozprávali len vtedy, keď sa skutočne stali!
T. G. Masaryk povedal, že len osol nemení svoje názory, pretože
nemôže.
Božie Slovo poukazuje, že názory nemení v prvom rade pyšný
človek, pretože nechce!
54
55
Problém, rozpor a autority
Skutky 15
XII.
Nejasnosti v názoroch
Skutky 15,1-3.
Cirkev Pána Ježiša nikdy sebou neniesla jednotu v názoroch, ale
vždy dokázala názorové rozdielnosti riešiť pod najväčšou autoritou
Písma. Niektoré názory boli dokonca považované za tak dôležité, že
bolo nutné riešiť ich aj formou búrlivých dialógov, ktoré
prerastali až do hádok! Keďže ale hádky v Cirkvi nemôžu pretrvávať
a nie je požehnané nechať problém nevyriešený, apoštolovia našli
spôsob, ako takéto nezhody v chápaní Božieho Slova riešiť.
XII/a) Ako apoštolovia vyriešili nezhodu v názoroch?
XII/b) Ako by sme charakterizovali názorové nezhody, pre ktoré
je lepšie prijať radšej búrlivý dialóg alebo hádku, ako ich nechať
len tak?
XII/c) Ako by ste charakterizovali názorové nezhody, ktoré
nestoja za to, aby boli vzťahy medzi veriacimi zaťažené
kontraverziami?
Duchovné autority
Skutky 15,4-12.
Konflikt medzi apoštolmi poukazuje na spôsob riešenia takéhoto
problému a tiež aj na príklad skutočných duchovných autorít.
Apoštolovia nechceli uniknúť pred jadrom problému a nechceli
ani presadiť samého seba. Nezískavali medzi bratmi vplyv,
nehľadali cestičky, ako presadiť svoj názor. Keby niečo takéto
robili, podobali by sa skôr na svetských politikov a nie na ľudí,
ktorí chcú pravdivo nájsť Božiu vôľu. Napriek názorovým nezhodám,
nedochádzalo medzi nimi k podrážaniu, osobným útokom jedného proti
druhému, k zhadzovaniu, ale naopak dokázali spoločne zvestovať
evanjelium Pána Ježiša a spolupracovať. Ich spolupráca nebola len
formálna, ich jazyk nebol rozdvojený - to znamená, že
nespolupracovali len naoko, aby ich ľudia neohovorili. V prvom
rade teda museli vyriešiť problém svojho vlastného srdca a až
potom bolo možné ďalej pokračovať v službe.
Problému sa vždy dotýkali na najbolestivejšom mieste v mnohých
dialógoch a hľadali riešenie v prvom rade v Písme.
Keďže ich postoje boli pred Hospodinom správne, prejavila sa na
nich moc Božieho Ducha takou formou, že Pán z nich vybral
jednotlivca, cez ktorého im objasnil správny pohľad. Je
pozoruhodné, že ostatní pozorne a potichu načúvali slovám Petra.
Petrove slová nikoho neurazili aj napriek tomu, že boli tvrdo
napomínajúce: "Čo teda pokúšate teraz Boha..."
1. Ak v spoločenstve veriaci utekajú pred pálčivým problémom
a neriešia ho formou dialógov, ide o vážnu duchovnú chorobu!
2. Ak v zhromaždení veriacich neexistuje duchovná autorita, ide
o čas vážneho Božieho mlčania spôsobeného ľudským hriechom!
56
Autority niekedy v spoločenstve nie sú preto, lebo sa nikto
nechce na osobnej úrovni pevne držať Božích prikázaní. Častejšie
však tieto autority síce v zbore sú, ale nie je záujem vypočuť si
ich slová pre hrdosť a pýchu, ktorá v spoločenstve vládne viac než
Kristus!
Duchovná autorita nespočíva v zriadení duchovnej funkcie
z pozície cirkevnej inštitúcii. Skutočnou duchovnou autoritou býva
taký veriaci, cez ktorého Pán často rozpráva, a preto cez neho
môžu druhí ľudia prijať požehnanie. Ak si niekto vymodlí svojho
duchovného vodcu, získa toľko požehnania, koľko by inak nikdy
nedostal!
Na záver tohoto odseku je potrebné vážne zdôrazniť, že skutočná
duchovná autorita nikdy nevníma seba za viac než sú druhí
spoluveriaci! Nenadúva sa pýchou a pokladá sa len za nedokonalý
nástroj v Božích rukách.
Autorita Božieho Slova
Skutky 15,13-21.
Pretože nám Hospodin zanechal svoje Slovo, žiadna skutočná
duchovná autorita nemôže tvrdiť čosi, čo je v nesúlade s Písmom!
Božie deti s darom múdrosti a známosti vždy vychádzajú z poznania
Biblie! Z tohoto dôvodu sú ich postoje kontrolovateľné a je možné
nad nimi premýšľať, rozumieť im. Keď duchovné autority vyjadria
svoje postoje, je možné vždy týmto postojom rozumieť na základe
štúdia Písma a logického uvažovania! Preto nie je možné, aby
niekto v cirkvi vyjadril čosi, čo je v rozpore s biblickými
princípmi a zároveň tvrdil, že prorokuje nové veci z Božím
požehnaním! V Cirkvi Božích detí ostáva vždy najvyššou autoritou
zvesť Biblie, cez ktorú všetci veriaci môžu osobne poznávať svojho
Stvoriteľa.
Keď apoštolovia riešili problém zapísaný v Knihe skutkov,
vychádzali vždy zo zvesti Písem.
Reakcia starších
Skutky 15,22-29.
Bratia starší v Skutkoch považovali za Božiu vôľu, aby najskôr
problém medzi sebou vyriešili, a potom svoj pohľad odovzdali tým,
ktorí ich žiadali o vysvetlenie. Takéto počínanie je ľahké opísať,
ale prakticky vyžaduje veľa času, možno veľa štúdia Písem a veľa
rozhovorov. Nakoniec je potrebné úsudok odovzdať tým, ktorí sa
pýtali, čo opäť žiada čas na napísanie listu alebo čas na návštevu
a rozhovor.
Ak Nás Pán používa na riešenie niektorých duchovných problémov
ako duchovné autority, môžeme si klásť otázky:
Obetujem čas na vypočutie bratov a sestier?
Obetujem čas na štúdium, modlitby a dialógy, aby som mohol
dospieť k správnym záverom?
Dokážem prijať službu druhých duchovných autorít?
Uvedomujem si zodpovednosť, ktorú nesiem za svoje vyrieknuté
57
slová?
Konsenzus a radosť z napomenutia
Skutky 15,30-35.
Záverom duchovného riešenia niektorých problémov v Cirkvi
Božích detí býva konsenzus v podstatných a vážnych otázkach.
Nerodí sa trpkosť ani pocit poníženia u tých, ktorí sa mýlili!
Naopak, Božie deti sa môžu radovať, že sú opäť bližšie k svojmu
Stvoriteľovi. Napomínanie vidia ako milosť - jednu z foriem
Božieho požehnania.
Napomínanie však veľmi uráža pyšných a hrdých ľudí, ktorí v ňom
vidia poväčšine len to, čo sami prežívajú, keď napomínajú druhých
- povyšovanie sa!
Úprimné Božie deti túžia po lepšom poznaní svojho Boha a keď
ich urazí napomenutie brata alebo sestry, vidia v tom v prvom rade
svoj vlastný hriech!
XII/d) Čo robiť, keď ma napomenie spoluveriaci, ktorý sa však
svojimi postojmi a aj svojim napomínaním stavia buď proti
biblickým princípom alebo nevychádza z reality pre nedostatok
informácií?
Druhá Pavlova misijná cesta
Skutky 15,36-41.
Prvá časť tejto kapitoly opisuje riešenie teologického
problému. Apoštolovia v pokore, pod vedením Božieho Ducha našli
správne riešenie a zjednotili sa v ňom. Záver tejto kapitoly
pojednáva o rozdelení apoštolov, čo by mohlo znamenať, že nie
každý problém v Cirkvi sa dá riešiť. Svojim spôsobom je takéto
tvrdenie pravdivé, však rozhodne neznamená, že sa niektoré
teologické problémy riešiť nedajú! V závere tejto kapitoly totiž
nešlo o názorovú nezhodu, ale o nezhodu v dôvere voči druhému
človeku. Jeden apoštol úprimne dôveroval Jánovi Markovi, druhý mu
úprimne nedôveroval. Dôvera v druhého veriaceho človeka nevychádza
z nejakého učenia, ale z osobných skúseností z daným človekom.
V takomto prípade je síce možné všeličo si ujasniť formou dialógu,
ale niekedy to jednoducho nestačí. Získanie dôvery pri spolupráci
je preto veľmi dôležité a potrebné. Spolupracovať môžu len takí
veriaci ľudia, ktorí si dôverujú. Ak vznikne nedôvera, je možné
riešiť ju len časom, v ktorom sa táto dôvera opäť vybuduje.
Niektorí teológovia vykladajú koniec tejto kapitoly tak, že
v Cirkvi môže vzniknúť situácia, že si jedni robia po svojom
a druhí tiež po svojom a že sa pritom rozídu. Apoštolovia sa tu
ale nerozišli pre teologický problém v názoroch na výklad Písem!
Jednalo sa tu o niečo úplne iné - o stratu osobnej dôvery voči
druhému človeku.
Každý teologický problém je v Cirkvi riešiteľný! Je to možné
však len vtedy, keď človek dokáže byť nepriateľom samému sebe
a keď dokáže uprednostniť druhý názor pred svojim v prípade, keď
porozumel, že ten jeho nebol správny.
Božie deti majú komunikovať medzi sebou a riešiť rôznosť
58
svojich postojov buď vzájomným dopĺňaním a rešpektovaním alebo
zmenou názorov. Tak môže v Cirkvi rásť Božia sláva a Cirkev sa
stane pre svet veľmi príťažlivou, lebo v nej začnú platiť iné
pravidlá - Božie...
Dialógy
XII/a) Apoštolovia rešpektovali duchovné autority navzájom
medzi sebou a dokázali sa ísť s problémom radiť s druhými
spoluveriacimi. Vedeli obetovať čas aj peniaze, aby išli za
takýmito autoritami a viedli s nimi dialóg.
XII/b) Učenie, ktoré človeka vrhá pod zákon, odvádza ho od
Božej milosti alebo učenie, ktoré rozkladá život Cirkvi tým, že
dovoľuje kvasiť hriechu, takéto učenie musí byť odstránené, aby
tak bola zachovaná Cirkev Božích detí. Je doslova nutné zasadiť sa
za v tejto oblasti za správne postoje aj napriek vzniku
kontraverzií. Ak je medzi veriacimi Boží Duch, určite veriaci
takéto názorové nezhody charakterovo zvládnu a nebude ich to viesť
do vzájomnej nelásky, nevraživosti alebo zatrpknutosti. Svätý Duch
dokáže zvládnuť každé ľudské srdce, ktoré Ho o to prosí.
XII/c) Akékoľvek učenie, ktoré vyznáva Pána Ježiša ako
Spasiteľa, ktoré zároveň vedie ľudí do pokánia a stavia ich pod
kríž a milosť Pánovu, ktoré navyše nedovoľuje rásť hriechu a ktoré
sa zároveň odlišuje od iného jemu podobného, nestojí za žiadnu
hádku! Aj keď veriacich spája Pán Ježiš Kristus, ostávajú aj
naďalej rozdielnymi ľuďmi, s rozdielnymi túžbami, rozdielnou
hĺbkou chápania Božieho Slova, s rozdielnymi obdarovaniami...
Takéto názorové nezhody nie je potrebné riešiť v napätých
dialógoch, ale je možné dopĺňať sa navzájom svojimi pohľadmi
a rešpektovať jeden druhého v láske a porozumení.
XII/d) Napomenutie nemusí byť správne z najrozličnejších
príčin. Vtedy je prirodzené nadviazať s napomínajúcim človekom
dialóg a problém si vyjasniť. Uraziť sa, pomyslieť si potichu
svoje alebo mlčky ignorovať napomenutie rozhodne nie je správne -
Pán chce, aby si Jeho deti rozumeli a komunikovali spolu.
Mať a vedieť rešpektovať skutočné duchovné autority je
nenahraditeľným Božím požehnaním živej Cirkvi Božích detí.
59
Odovzdávanie Evanjelia
Skutky 16
XIII.
Vzdelávanie
Skutky 16,1-5.
Veľmi častým kresťanským komplexom býva nechuť k odovzdávaniu
Evanjelia Pána Ježiša Krista. Okolitý svet o Evanjeliu mlčí alebo
sa takému učeniu vysmieva a veriaci človek začína prežívať
duchovný útok mocností temnosti, ktorý je často zavŕšený démonským
víťazstvom - vybudovaným komplexom v srdciach veriacich. Kresťania
sa hanbia ozvať, majú strach pred posmechom, z vlkmi sa učia vyť
a s ovečkami presvedčivo bečať! Zakomplexovaní veriaci majú pocit,
že je viera menejcenná a diabol sa raduje takémuto víťazstvu.
Zakomplexovaný veriaci je skutočne jedným z najhorších
rozvratníkov Božieho kráľovstva na tejto zemi. Ani ateistická
propagácia nevery nedokáže tak škodiť Kristovi, ako Mu škodí
hriech v cirkvách a zakomplexovaní veriaci.
Svetáci poukazujú na ľudí, ktorí majú strach vyjadriť svoj
názor, že sú obyčajné nuly! Takýto pohľad sa zdá byť nelichotivý,
ale Písmo takýchto veriacich odsudzuje oveľa viac! Nula totiž
nenesie sebou zápornú hodnotu! Kristus pripomína, že kto Jeho
zaprie pred ľuďmi, toho aj On zaprie pred svojim nebeským Otcom!
Niekto by sa mohol ohradiť, že je strach silný a že netreba tak
ostro odsudzovať zakomplexovaných veriacich. Kresťanský komplex
však sebou nesie aj ďalšie veľmi špinavé a nepekné hodnoty:
Veriaci chcú mať často dobré vzťahy so svetom a predávajú za ne
Pána Ježiša Krista! Svojim mlčaním bezcharakterne uvrhujú druhých
ľudí do zatratenia! Svojou zahanbenosťou zhadzujú Spasiteľa, akoby
On bol bytosťou, za ktorú je potrebné hanbiť sa! Na druhej strane
chodia takíto ľudia do kostolov, čítajú si Bibliu a budujú vo
svojom živote dve tváre - pokrytectvo, ktoré je tak veľmi
odsudzované aj vo svete!
Je zaujímavé, že sa zakomplexovaní kresťania síce nedokážu
zastať vecí Pána Ježiša, ale keď ide o ich vlastné veci ako
napríklad majetok, slávu, výhody alebo dokonca o obyčajnú reklamu
nejakého výrobku, tam sa zastávajú svojich názorov až nadmieru.
Takýto prístup býva veľmi výrazný v politickej oblasti - veriaci
človek, ktorý len málokedy priznal svoju vieru pred druhými,
niekedy dokáže tvrdo a nepríjemne nanucovať svoje politické
presvedčenia! Vybudovaním kresťanského komplexu diabol veľmi
triumfuje!
Apoštol Pavel takýmto komplexom nikdy netrpel! Pána Ježiša
Krista si skutočne do hĺbky srdca ctil a vážil. Božieho Slova sa
dokázal zastať nielen vo svete, ale aj vo vtedajšej skorumpovanej
cirkvi! Vedel jasne oddeliť špinavé od čistého a vždy naplno,
jasne, kontrastne vyjadroval poznanie, ktoré mu Pán Ježiš zveril.
Svojim mlčaním alebo zmierlivou rečou nezakopal ani jedinú hrivnu,
ktorá mu bola zverená!
Pán si ho preto používal aj pri vzdelávaní ďalších učeníkov,
medzi ktorých patrí v prvom rade Timoteus. Skutočnému biblickému
vzdelávaniu sa nedá rozumieť len ako škole, v ktorej si žiaci
niečo vypočujú a niečo prečítajú... Biblické vzdelávanie sebou
60
nesie vždy vzťah troch bytostí! Veriaceho človeka duchovne
dospelejšieho, veriaceho človeka duchovne mladšieho a Pána Ježiša
Krista. Medzi mladším a starším kresťanom takto vzniká vzťah,
v ktorom sa nerozoberajú len neosobné teologické problémy, ale
v ktorom sa teologické pravdy vzťahujú na najosobnejšie potreby
veriaceho človeka. V takomto vzťahu duchovne mladší kresťan môže
vidieť nielen slová, ale aj život veriaceho človeka, ktorého mu
Pán poslal, aby ho cez neho vyučil svojmu Zákonu a milosti.
V neosobnom kresťanstve, kde sa veriaci stretnú možno len v nedeľu
a na biblickej hodine, sa tento vzťah úplne vytráca. Ich biblické
vzdelávanie preto nemôže byť požehnané.
XIII/a) Mám svojho duchovného vodcu? Ak nie prečo?
XIII/b) Použil si ma Pán na vedenie druhého človeka? Ak nie
prečo?
XIII/c) Bolo správne, že sa dal Timoteus obrezať? Prečo to bolo
správne alebo nesprávne?
Vedenie Božím Duchom
Skutky 16,6-11.
Na zvestovanie Evanjelia sa veriaci často pozerajú ako na jasne
vyjadrenú Božiu vôľu. Určitým spôsobom je takýto pohľad správny,
lebo Pán naozaj chce, aby všetci poznali Jeho spasenie. Na druhej
strane však nie vždy chce, aby bolo Evanjelium zvestované na tom,
či onom mieste a nie vždy chce, aby ho zvestovali tí, či oní
ľudia! Z tohoto dôvodu nemôže byť požehnaná každá evanjelizácia!
Ak cirkev v tejto oblasti nehľadá skutočnú Božiu vôľu, je veľmi
možné, že veriaci ľudia začnú zvestovať Božie Slovo bez
prítomnosti Svätého Ducha! Takúto aktivitu diabol rád zneužije.
Namiesto Svätého Ducha bude pri takejto evanjelizácii prítomný on
sám. Spôsobí mnoho negatívnej propagácie Božieho Kráľovstva, takže
by bolo lepšie radšej neísť evanjelizovať ako ísť!
Veriaci ľudia niekedy naštudujú celé biblické knihy a na
základe takéhoto štúdia potom prestanú potrebovať vedenie Svätým
Duchom - zdá sa im, že už poznajú všetko a potreba osobného
kontaktu s Bohom sa začína vytrácať.
Apoštoli v Skutkoch boli síce biblicky vzdelaní ľudia, ale ich
potrebu osobného kontaktu s Bohom to nijak neoslabilo! Nepodľahli
svojej pýche, nechvastali sa poznaním Písem, ale vyznávali, že
potrebujú neustálu Božiu pomoc. Tak sa stalo, že im Pán ukázal, že
na niektoré miesta jednoducho nemajú ísť zvestovať! Dnes by možno
veriaci odpovedali tomu tichému hlasu vo svojom svedomí, že tento
hlas nevie čo hovorí, lebo zvestovanie Evanjelia je niečo dobré!
Inými slovami by v srdci zahriakli Svätého Ducha a ďalej by išli
svojimi vlastnými zbožnými cestičkami, ktoré sa až príliš často
končia v zatratení.
XIII/d) Ako prežívam osobné dialógy s Pánom? Akým spôsobom mi
Pán rozpráva a akým spôsobom Mu ja odpovedám?
61
Začiatky...
Skutky 16,12-15.
Napriek tomu, že apoštoli mali zjavenie, kde majú ísť zvestovať
Evanjelium, nemali žiadny konkrétny návod ako začať alebo kam na
tom mieste majú konkrétne ísť! Zapálení kresťania by boli niekedy
najradšej, keby z nich Pán urobil naprogramované stroje bez
vlastnej vôle. Odpadla by tak ich zodpovednosť správneho
rozhodovania a teda aj láska v srdci. Stroje nemilujú, len robia
to, na čo ich naprogramovali. Veriaci ľudia majú milovať! Voči
ľuďom, ku ktorým sa prihovárajú majú cítiť pozitívny vzťah.
Zvestovanie Evanjelia bez takéhoto vzťahu je len trapnou
produkciou prázdnych slov a skutky sa stávajú len lacnými gestami!
Svätý Duch chce, aby jeho deti nešli na niektoré miesta, ale
zároveň chce, aby na iných miestach sami zatúžili ísť za tým či
oným človekom - je to prejav prirodzenej lásky a začiatok
spoločenstva, ktorému sa v Biblii hovorí Cirkev Božích detí. Medzi
učeníkmi a Lydiou vznikol vzťah. Tento vzťah určite nebol
jednostranný! Lydia chcela, aby zvestovatelia Evanjelia u nej
ostali, čo mohlo byť spôsobené len tým, že aj oni v nej nevideli
len neosobný objekt svojej propagácie!
Zdalo by sa, že začiatok tejto evanjelizácie bol malý, slabý.
Bola oslovená len jediná žena. Božie Slovo však napriek tomu na
tomto mieste začalo rásť. Evanjelium tu pevne zapustilo svoje
korene. Svedectvo jediného človeka môže byť síce malým začiatkom,
ktorý však môže mať veľký, Boží koniec.
Pravda, pravda a peniaze
Skutky 16,16-26.
Je zaujímavé uvedomiť si, prečo Pavel z nevôľou niesol pravdu,
ktorú o nich rozprávala veštica. Veď svojim spôsobom tiež
zvestovala Evanjelium - podporovala učeníkov, ktorí jasne
rozprávali o Svojom Spasiteľovi! Apoštolovi však pri zvestovaní
Evanjelia nestačila len vyveštená pravda! Jednoznačne požadoval,
aby tí, čo zvestujú Krista boli zároveň úprimní veriaci.
Vyrieknutá pravda musela byť postavená na svedeckých životoch, čím
sa z tejto pravdy stalo niečo úplne iné - Božie Slovo.
Keby veštica prijala živú vieru v Pána Ježiša, isto by inak
vyjadrovala svoju pravdu. Nezdôrazňovala by, že sú apoštoli Boží
poslanci, ale že Kristus môže a chce spasiť každého! Dôraz jej
svedectva by sa takto preniesol z úprimnej viery zvestovateľov na
samého Boha a jeho Spasiteľskú lásku.
Pavlove jednanie sa ukázalo ako opodstatnené. Keď z veštici
vyhnal vešteckého ducha, jasne sa ukázalo, že v jej prípade nejde
o zvestovanie Božieho Slova, ale o peniaze. Je úžasne nebezpečné
spolupracovať pri evanjelizáciach s ateistami! Aj keby stokrát
podporili naše kázanie, ich motív býva úplne iný, než motív
úprimných veriacich. Evanjelium je možné s požehnaním zvestovať
len so spolupracovníkmi, ktorí už boli vo viere osvedčení a ktorým
aj my dokážeme dôverovať.
XIII/e) Ako hodnotíme evanjelizácie, v ktorých je použitý pri
zvestovaní film o Ježišovi?
62
Boží charakter
Skutky 16,27-40.
Do evanjelizácie apoštolov sa zapojila aj neveriaca veštica,
pričom sa táto, aj keď krátka, spolupráca obrátila nakoniec proti
apoštolom a Evanjeliu. Pavel správne reagoval, keď sa proti
takejto spolupráci búril a Pán ich nakoniec oslobodil od dôsledkov
zloby ľudí, ktorí robili z evanjelizácii propagáciu svojho
vešteckého podniku. Je zaujímavé, že niektorí z ľudí, ktorí
apoštolov držali vo väzení, boli ochotní prijať do srdca Pána
Ježiša. Na Pavlovi sa prejavil Boží charakter tak, že aj keď sa
síce väzenské brány otvorili, neutiekol kvôli tomu, aby neurobil
zle strážiacim vojakom. Kresťan má niekedy sklon nemať v láske
všetkých, ktorí sú voči nemu v opozícii. Na tomto príklade sa
ukazuje, prečo Pán nabáda milovať aj nepriateľov. Žiadny kresťan
nemôže vedieť, kto a kedy prijme zvesť o Kristovi. Aby Boží ľud
mohol byť svetlom sveta, nutne musí milovať aj svojich nepriateľov
- Boží Duch k tomu dáva dostatok moci, sily aj lásky.
XIII/f) Keď sa Pavel odvolával na svetský zákon, robil dobre?
Nebolo lepšie odísť v pokoji a nežiadať zadosťučinenie?
Dialógy
XIII/a) Táto otázka je čisto osobná. Duchovného vodcu však
veriaci ľudia nemajú niekedy pre svoju pýchu a neochotu dať sa
poučiť.
XIII/b) Je možné, že človek nežije pred Hospodinom svedecký
život, a tak mu Pán neposiela duchovne mladších bratov a sestry,
aby mohli na jeho príklade duchovne rásť. Táto otázka je opäť
veľmi osobná.
XIII/c) Pán Ježiš nevyžaduje dodržiavanie židovského Zákona.
U Timotea to bol prejav lásky voči Židom, ktorých nechcel
pohoršiť, ale chcel im zvestovať spasenie.
XIII/d) Táto otázka je veľmi osobná. Rozprávať sa s Bohom je
možné na modlitbách, pri čítaní Písma. Pán dáva aj zjavenia, sny,
prorocké slová, ktoré veriaci môže porovnávať s Bibliou
a považovať ich za osobný Boží príhovor...
XIII/e) Ak vo filme účinkovali neveriaci herci alebo je jeho
produkcia organizovaná cez neveriacich, môže takýto film spôsobiť
viac škody, než osohu. Vo filmových ateliéroch je veľmi bežné, že
herci holdujú sexu, peniazom, vedú ľahkovážny život a často sa
bavia tým, že si strieľajú z úloh, ktoré im boli pridelené...
Produkcia býva poznačená tvrdým obchodom, v ktorom ide len
o peniaze a propagáciu... Zapletenie sa so svetom môže vyvolať
množstvo skrytého alebo aj otvoreného pohoršenia. Ak je však film
hraný a produkovaný úprimnými Božími deťmi, môže byť takáto služba
veľmi požehnaná len vtedy, keď ešte navyše aj tí, ktorí ho práve
púšťajú neveriacim, rešpektujú Božiu vôľu podľa príkladu apoštolov
v tejto kapitole Skutkov.
XIII/f) Pán Ježiš nechce, aby boli Jeho deti považované za
hlupákov. Štát dáva k dispozícii zákony, ktoré keď nie sú
v rozpore s Božím Slovom, môže každý veriaci vo svojom živote
uplatniť! Tím, ktorí dali učeníkov spalicovať, bolo určite na
svedectvo, že síce apoštol chcel zadosťučinenie, ale keď ho
63
dostal, nechcel sa mstiť a vyšiel týmto ľuďom v ústrety. Takto im
bolo odovzdané svedectvo, o ktorom by isto ani nepremýšľali, keby
mali pocit, že si môžu voči Pavlovi dovoliť čokoľvek.
Ak niekto nepracuje, isto nič nepokazí. Tvrdí kritici bývajú
často leniví alebo neochotní spolupracovať. Pracovitý človek sa aj
pomýli, sem-tam niečo aj pokazí, a preto býva jeho kritika veľmi
cenná.
64
65
Okolnosti a predsudky
Skutky 17
XIV.
Praktické otázky
Skutky 17,1-15.
XIV/a) Ktoré časti Biblie by ste použili na zvestovanie
Evanjelia tak, aby ste sa dotkli aktuálnych ľudských problémov
a ponúkli zároveň ich riešenie?
XIV/b) Čo v našom okolí spôsobí zvestované Božie Slovo?
XIV/c) Ako reagovať na násilie sveta, ktoré sa niekedy obracia
proti veriacim Božím deťom?
XIV/d) Čo znamená uprednostniť niekoho a vyslať ho do
konkrétnej duchovnej práce? Aké duchovné požiadavky kladieme na
veriaceho človeka, aby mohol byť vyslaný?
XIV/e) Môžem do niektorej duchovnej práce vyslať druhého
veriaceho aj ja? Do akej?
XIV/f) Ako rozumieť vzájomnému podvoľovaniu sa? Komu sa
podvoliť a komu nie?
Nepokoj mlčať a neznámy Boh
Skutky 17,16-34.
Jednou zo známok duchovnej detinskosti je odsudzovanie alebo
odmietanie všetkého, čo nie je totožné s učením Biblie. Veriaci
odsudzujú rozjarené spoločnosti pri pohárikoch alkoholu, odmietajú
katolicizmus pre jeho tendenciu dopĺňať ucelenú biblickú zvesť
a spolu s ním odmietajú aj katolíkov. Často sú odmietané aj všetky
ostatné väčšie a možno i menšie cirkevné inštitúcie, lebo každá
z nich sebou nesie aj niečo nebiblické. Nábožní veriaci sa veľmi
pohoršujú, keď ich susedia, spolupracovníci, ..., nežijú podľa
biblických princípov... Takýto prístup veriacich potom nakoniec
spôsobí, že sa stanú osamotenými čudákmi, s ktorými nikto nechce
nič mať a ktorí dokonca majú problém aj vo svojom duchovnom živote
- Kristus neprišiel dať svojim deťom spasenie preto, aby odsúdili
svet!
Keď apoštol Pavel prišiel do Atén, uvidel množstvo modiel
a ľudskej nerozumnosti, ktorá sa prejavovala dôverou v kamenné,
kovové i drevené sošky. Náboženstvo bolo v každom veku zapletené
s politikou a obchodom! Preto aj v Aténach remeselníci radi
vyrábali bôžikov z drahých kovov a kameňa, lebo sa dali jednoducho
dobre predať. Mŕtva zbožnosť dávala vladárom do rúk úžasnú zbraň
"hromadného ničenia"! Táto zbraň sa volá presvedčenie más, ktoré
bolo kedysi formované predovšetkým nábožnosťou. Túto úlohu dnes
preberajú masmédiá, cez ktoré vladári tohoto sveta najskôr
presvedčia verejnosť, táto potom začne presadzovať a zastávať
tendencie bohatých majiteľov masmédií. Bohovia, modly na tomto
svete vždy boli, sú a isto vždy aj budú až do chvíle druhého
príchodu Pána Ježiša Krista!
Pavel mal v Aténach mnoho príležitostí kritizovať prostredie,
66
myslenie ľudí, ich naivitu, pochybných bohov... Keby tak robil,
nikto by sa nedozvedel o Spasiteľovi! Apoštol si jasne uvedomoval,
že nie je správne odsudzovať svet a zhadzovať ho. V tom
prevrátenom svete dokázal kázať a vysvetľovať Božie Slovo.
Neoddelil sa od sveta, ale vo svete kázal, čím dal druhým ľuďom
príležitosť premýšľať nad životom. Keď našiel oltár zasvätený
neznámemu Bohu, využil túto príležitosť, aby verejne vyznal Krista
a objasnil Boží plán spasenia ľudstva. Keby mal Pavel v srdci
hromadu predsudkov a odsudzovačnú pýchu, nedokázal by iné, než
ľudí vo svete ponížiť a odsúdiť.
Božia vôľa je, aby Jeho deti rozprávali svoje svedectvá,
vysvetľovali Božie Slovo, dávali svojim životom pozitívny
príklad... Pán k tomu veriacim daroval svojho Svätého Ducha, ktorý
dáva ľuďom moc, aby v tomto všetkom mohli pred svetom obstáť.
Dialógy
XIV/a) Aby mohol veriaci človek vybrať v mysli aktuálny odsek
Biblie, je v prvom rade potrebné pravidelne Bibliu čítať. Každá
biblická časť sa dá aktuálne použiť, lebo je každá pre človeka
aktuálna! Skúste povedať svoje svedectvo o tom, ktorú časť Písma
ste aktuálne použili a ako ste to urobili!
XIV/b) Božie Slovo vždy spôsobuje rozdelenie. Poslucháči sa
rozdelia na tých, ktorí Božiu zvesť prijmú a na tých, ktorí ju
odmietnu a budú zhadzovať. Aj ľudské srdce sa rozdelí, lebo začne
byť zjavné, čo je v ňom dobré a čo zlé.
XIV/c) Apoštolovia na takéto násilie nikdy nereagovali ďalším
násilím! Pravdivo vysvetľovali okolnosti, nikdy nezapreli Pána
Ježiša Krista, pre ktorého boli ochotní aj trpieť.
XIV/d) Svätý Duch nám niekedy odkryje obdarovanie iného
veriaceho. Môžeme na ňom vidieť aj Božie požehnanie v odkrytej
oblasti. Je potom prirodzené takéhoto človeka prednostne žiadať
o službu vo veciach, do ktorých ho povolal sám Pán. Na takomto
človeku by malo byť zjavné ovocie Svätého Ducha.
XIV/e) Tým, že ja sám niekoho oslovím a požiadam o službu,
vyjadrujem svoj záujem o dianie v Cirkvi Božích detí. Takýto
záujem by mal byť prirodzený pre každého veriaceho.
XIV/f) Veriaci by sa mali podvoľovať jeden druhému vždy
v porozumení vecí, v pravdivosti, láske a pod najvyššou autoritou
Písma. Poväčšine ak je niekto obdarovaný v nejakej oblasti
duchovného života, má druhým čo povedať a býva požehnaním podvoliť
sa mu. Opäť pripomínam, že by na takom človeku malo byť viditeľné
ovocie Božieho Ducha.
Informácie by nemali slúžiť k tomu, aby im ľudia verili! Majú
v človeku len inšpirovať proces premýšľania. Ak si niekto vytvára
názory len na základe viery k prijatým informáciám, isto sa
zakrátko stane ľahko manipulovateľným nástrojom v rukách iného
človeka!
67
Cirkev a svet
Skutky 18
XV.
Zamestnanie a práca v cirkvi
Skutky 18,1-11.
V súčasnosti vzniklo presvedčenie, že keď sa niekto chce naplno
venovať cirkevnej práci, musí byť v cirkvi zamestnaný a brať za
svoju duchovnú prácu plat. Apoštol Pavel sa isto venoval svojej
misii a kázaniu naplno. Nemal k dispozícii literatúru, ani
počítače, aby si mohol ľahko pripravovať svoje kázne, ale aj tak
sa zamestnal v oblasti remesla, v ktorom bol vyučený a popri
svojej práci vykonával misiu a tiež aj kázaval každú sobotu. Keď
počujeme dnes niektorých platených kazateľov, ako si sťažujú, že
sú preťažení a že nemôžu pravidelne kázať dvakrát do týždňa,
môžeme len povedať, že sú buď úplne neschopní a ich práca nie je
požehnaná alebo že sú úplne leniví a svoj plat berú nečestným
spôsobom. Pavel bol veľmi výkonným misionárom a tiež aj kazateľom,
však popri svojej duchovnej práci dokázal bez problémov vykonávať
aj svoje remeslo, ktorým sa živil. Som presvedčený, že práve
takýto prístup spôsobil, že jeho práca bola požehnaná.
Pohliadnime na dve skupiny ľudí:
Cirkevní pracovníci, ktorí pracujú len v rámci cirkvi, strácajú
praktické kontakty s ľuďmi okolo seba. Niekedy chodia dokonca
pomedzi ľudí v podivných sutanách alebo sa od ľudí úplne oddelia.
Bežný človek si voči nim vypestuje hromadu predsudkov na základe
skúseností, že sú títo ľudia viac či menej odtrhnutí od reality.
Ich výklady Písma nesú nezmyselné aplikácie, ktoré vyvolávajú na
tvárach poslucháčov úsmev alebo rozhorčenie. Takýmto ľuďom sa
ťažko nadväzujú kontakty s okolím, ktoré sa potom nesú len na
úrovni návštev, rozhovorov... Takéto návštevy a rozhovory sú často
nevítané u ľudí, lebo im berú čas, ktorý by inak využili na prácu.
Vedenie cirkvi, zborov sa takto oddeľuje od ľudí a vzniká
situácia, keď síce jeden človek robí v zbore všetko, ale robí to
umelo a zle. Možno sa aj snaží zapájať do spolupráce druhých, čo
však viazne na konflikte vznikajúcom z jeho cirkevného platu.
Veriaci ľudia si môžu právom pomyslieť: "Prečo to chce od nás, keď
jeho za to platia? Čo potom bude robiť on? Za čo bude brať plat?"
Ostáva teda jediné riešenie - väčšinu musí urobiť jeden a to zase
prináša duchovné nepožehnanie!
Druhou možnosťou je príklad apoštola Pavla. Pracoval, a preto
nebol odtrhnutí od reality. Jeho aplikácie boli realistické a mal
aj čas popri práci jednať s ľuďmi! Tí ho mohli vidieť, ako jedná
v praktickom živote a vážiť si jeho príkladu. Jeho duchovná práca
mohla takto stáť na prirodzených vzťahoch, prirodzenej,
nevynucovanej vážnosti a na múdrosti, ktorú dostával od Hospodina,
aby mohol vykladať Písmo a byť dobrým spovedníkom. Však ani Pavel
nemohol za týchto okolností viesť celú duchovnú prácu sám, čo bolo
ďalším požehnaním! Mal okolo seba skupinu duchovných pracovníkov
a svojou časťou sa len zaradil do tejto spolupráce! Nemohli
vznikať žiadne opodstatnené negatívne kritiky alebo intrigy.
Ak je cirkevný zbor veľmi veľký - napr. 1500 aktívnych členov,
práca plateného pracovníka je opodstatnená a je prirodzené vybrať
68
ho spomedzi takých veriacich, ktorí už boli v duchovnej práci
vyskúšaní a je za nimi vidieť ovocie Svätého Ducha. Ak sa ale
jedná o zbor, ktorý má napr. 100 členov a má pritom dvoch alebo
troch platených pracovníkov, jedná sa isto o skrytý alebo zjavný
podvod! V takomto prípade sa dá nájsť aj motivácia aj konkrétny
vinník, ktorý je za túto špinu v cirkvi zodpovedný. Zodpovednosť
sa od neho niekedy nedá vyžadovať pred ľuďmi, vzhľadom na
zamotanosť medziľudských a pracovných vzťahov. Však naisto bude
takýto človek bratý na zodpovednosť pred živým Bohom. Každé
nečisté správanie rozleptáva Cirkev Božích detí - na jednej strane
sú v tejto otázke peniaze, na druhej ľudské životy! Je veľmi
vážnou vecou prijať v cirkvi plat a začať pracovať - môže to byť
totiž buď požehnaním alebo zlorečením pre naše okolie!
Agresia sveta v cirkvi
Skutky 18,12-22.
V predchádzajúcom odseku apoštol Pavel prežil jednu veľmi
nepríjemnú skúsenosť. Vtedajšia cirkev ho odmietla a on vyjadril,
že odchádza kázať pohanom. Napriek tomu však neostal voči Židom
zatrpknutý a dokázal zvestovať Božie kráľovstvo dokonca aj
predstavenému synagógy.
Je zaujímavé pozorovať, ako sa voči Pavlovmu pôsobeniu
postavila cirkev. Okrem toho, že proti nemu šírila množstvo intríg
a obvinení, nezdráhala sa do svojho boja zapojiť aj svet. Keďže
išlo o duchovnú spoluprácu sveta v cirkvi a sveta mimo nej, bolo
možné verejne páchať násilie!
Dnes prežívame dobu, keď sa agresia prejavuje nielen fyzickým
násilím, ale aj potláčaním druhých formou moderného spôsobu
šírenia informácií. V listoch, cez internet, masmédiá je možné
veľmi ľahko jednému alebo viacerým veriacim v nejakej denominácii
"nadrať" tým, že ich predstavitelia cirkvi zhodia a nespravodlivo
pošpinia. Na základe falošných alebo deformovaných informácií je
ľahké získať sponzorstvá na podporovanie nie vždy požehnaných
cirkevných aktivít... Inými slovami, prežívame dobu, ktorá je síce
moderná, ale nesie sebou mnoho podobného tej, ktorú prežíval
apoštol Pavel. Apoštolov príklad je preto úžasným dokladom
a svedectvom, že Božie dieťa môže aj v ťažkej dobe milovať
druhých, že môže duchovne pracovať a dokonca mať svoju prácu aj
požehnanú od svojho Boha. Prenasledovania, zhadzovania, podrazy,
intrigy tie vždy boli a vždy aj budú až do druhého príchodu Pána
Ježiša Krista.
Tretia Pavlova misijná cesta
Skutky 18,23-28.
XV/a) Niesol som už poníženie alebo utrpenie, ktoré bolo
spôsobené tým, že som sa chcel držať Slov Pána Ježiša Krista?
XV/b) Ako hodnotiť štátne platy cirkevných zamestnancov?
XV/c) Aké podmienky by som stanovil pre pracovníka, ktorý by
mal byť platený cirkvou?
69
Dialógy
XV/a) Táto otázka môže byť v ľudskom živote veľmi dôležitá. Ak
totiž niekto nezakúsil utrpenie alebo poníženie pre Pána Ježiša,
je veľmi možné, že ho nezakúsil preto, že mu Pán nestál za to, aby
sa zastal Božích právd pred ľuďmi. Takýto postoj môže veriacemu
zobrať živú vieru a spasenie.
XV/b) Pohania, štát nikdy nemusel podporovať Cirkev Božích
detí! Naopak, táto Cirkev bola vždy tak životaschopná, že dokázala
pomáhať (aj finančne) iným. Ak dnes štát podporuje cirkevné
inštitúcie štátnymi platmi, sú v tom isto nielen politické, ale aj
mnohé iné špinavé motivácie. Takáto podpora môže byť Cirkvi Božích
detí len na zlorečenie.
XV/c) Viď 1. Timoteovi 3,1-13.!
Prenasledovanie od sveta, ktoré sa deje v cirkvi a tiež aj mimo
nej je veľmi nepríjemné a býva pre človeka ťažké. Pán dáva svojim
deťom mnoho zasľúbení a slov povzbudenia...
Žalm 52,1-11.
Nech Pán Ježiš požehná a pomôže každému, kto sa nebojí
a nehanbí zastať sa vecí svojho Boha...
70
71
Prejavy Svätého Ducha
Skutky 19
XVI.
Kristov krst a Svätý Duch
Skutky 19,1-12.
Pri čítaní prvého odseku tejto kapitoly je prirodzené zamýšľať
sa nad správnosťou teológie, ktorá tvrdí, že veriaci človek má
prežiť tzv. druhú skúsenosť s Bohom. Znamená to, že Božie deti po
krste ešte niečo potrebujú, čo sa na nich prejaví neskôr tak, že
do ich života vstúpi Svätý Duch a oni začnú rozprávať jazykmi
alebo činiť zázraky alebo prorokovať...
Predčítaný odsek však nič takého nerozpráva, takže ani nie je
potrebné hľadať na vysvetlenie oporu v iných odsekoch Písma.
Navyše som presvedčený, že v Biblii nie sú spomenuté prípady
druhých skúseností viery! Veriaci ľudia v Efeze totiž nepoznali
Pána Ježiša - boli pokrstení len Jánovým krstom! Inými slovami to
boli ľudia, ktorí ešte nevedeli, že Mesiáš už prišiel. Pána Ježiša
síce očakávali, ale nemali príležitosť zaradiť sa do Cirkvi Božích
detí, lebo ani nevedeli, že existuje - nevedeli o krste v meno
Pána Ježiša a nevedeli o zostúpení Svätého Ducha! Inými slovami
títo ľudia nemohli prežiť v živote druhú skúsenosť, lebo ešte
nemali ani prvú!
Vo chvíli, keď veriaci ľudia v Efeze prijali Pána Ježiša do
sŕdc a dali sa pokrstiť, prijali zároveň aj svätého Ducha. Tak sa
to dialo v Cirkvi vždy a nikdy v tejto oblasti nenastane zmena! Ak
niekto úprimne príjme Krista a dá sa pokrstiť, nepotrebuje žiadnu
druhú skúsenosť vo svojej viere! Od chvíle prijatia Pána do srdca
nastane pre človeka nové obdobie - obdobie duchovného rastu,
v ktorom je človek vyučovaný intelektuálne i charakterovo
a pomaly, postupne sa mení na lepšieho človeka. Takúto premenu pre
každého zaručuje prítomnosť Božieho Ducha, takže ostáva len
zamyslieť sa nad tým, či rastieme dostatočne rýchlo, či Pánovi
niečím neprekážame alebo či vôbec rastieme... Každé Božie dieťa je
svetlom sveta, preto musí rásť. Ak niekto duchovne nerastie, nech
neklame samého seba, lebo naisto nie je Božím dieťaťom! Boží Duch
mení charaktery, láme povahy a odbúrava zlé návyky...
Ľudia niekedy žijú v ilúzii o samom sebe - zdá sa im totiž, že
duchovný rast je vidieť už po týždni alebo po mesiaci.
V niektorých oblastiach možno áno, ale vo väčšine isto nie! Ľudské
charaktery a povahy sú pritvrdé nato, aby boli tak ľahko
formovateľné! Však pre Božiu moc a lásku sa dokážu vždy meniť
k lepšiemu. Táto zmena je ale často pozorovateľná až po niekoľkých
rokoch. Veriaci človek bol predtým iný, než je dnes - takéto
porovnanie odhaľuje zázračnú Božiu moc a zároveň úžasnú ľudskú
malosť, biedu.
Keď Pavel vzložil na veriacich v Efeze ruky, vstúpil do nich
Svätý Duch a oni prorokovali. Táto udalosť však nie je
zovšeobecnená, teda to neznamená, že každý, kto príjme Pána a dá
sa pokrstiť, musí začať rozprávať jazykmi a prorokovať! Je
množstvo iných prejavov Svätého Ducha, ktoré sa prejavujú v súlade
s charizmou - s obdarovaním. Niekto teda dokáže byť výborným
spovedníkom, iný dokáže výdatne prakticky pomôcť, ďalší
72
zrozumiteľne vykladá Písmo...
XVI/a) Ako poradiť veriacemu človeku, ktorý prežíva depresie zo
seba, že totiž nedokáže žiť tak, aby naplnil svoje predstavy živej
viery?
Duchovná moc
Skutky 19,13-18.
Človeka vždy veľmi lákalo vlastníctvo moci, slávy alebo chcel
byť niečím výnimočným, čo upúta pozornosť druhých. Preto aj
veriacich ľudí môže lákať charizma, ktoré sa prejavuje
nadprirodzenou mocou. Uzdravovanie, vyháňanie démonov je síce
možno lákavé, ale môže byť veľmi nebezpečné! Ak veriaci človek
začne robiť niečo podobné bez požehnania a povolania od Svätého
Ducha, nielen že sa mu nebude dariť, ale moc temnosti sa môže
tvrdo postaviť aj proti jemu samotnému! Keby človek vedel, aké
hrozné bytosti ho obklopujú, od ktorých je chránený len Božou
mocou, od strachu by nevládal ani žiť. Dostať sa do konfliktu
s démonskými silami bez Božieho požehnania, sa môže len veľmi
ľahkovážny a neznalý človek! Ak si preto chce niekto privlastniť
nadprirodzené obdarovanie pomocou meditácií, nejakého opakovania
formúl alebo pomocou duchovných cvičení, je takmer isté, že skončí
veľmi zle! Hospodin dáva charizma priamo, bez potreby akýchkoľvek
meditácií. Ak človek od Pána dostane nadprirodzené obdarovanie,
dostane aj anjelov na svoju ochranu. Veriaci vystrojený Božou
mocou sa nemusí strachovať!
XVI/b) Ako vnímame duchovný svet, ktorý nás obklopuje?
XVI/c) Veríme, že existujú anjeli a démoni? Čo sú to démoni?
Zmena myslenia
Skutky 19,19-22.
Veriaci sa niekedy veľmi zaoberajú výkladom Biblie preto, aby
sa uistili, že majú urobiť ten, či onen skutok, o ktorom sa im
síce zdá, že by ho mali urobiť, ale zároveň sa im do toho veľmi
nechce pre najrôznejšie dôvody. Niekedy si dokonca obhajujú, že to
Pán od nich nechce, a teda nemusia urobiť nič! Keď človek Pána
Ježiša veľmi nemiluje, nechce pre neho veľa urobiť a často si
svoju nelásku obhajuje pomocou teológie, ktorá sa zastáva jeho
nečinnosti. Veriaci ľudia v Efeze pálili čarodejnícke knihy
napriek tomu, že tieto knihy boli veľmi drahé a znamenali v tej
dobe často celé majetky! Nepotrebovali žiadnu dogmu, ani učenie,
ktoré by ich nútilo urobiť takýto skutok! Kristova láska
nerozkazuje, nežiada, ale čaká, čo veriaci človek sám urobí...
V evanjeliách raz zákonník pozval Pána Ježiša, ale neuctil si
Ho ako svojho Stvoriteľa. Jedna ľahká žena však v tej chvíli
pochopila, že ju Kristus prišiel spasiť a plakala pri jeho nohách,
pričom mu vlasmi utierala z nôh svoje slzy. Božia láska čaká na
slobodné rozhodnutie v našich srdciach...
73
Nábožnosť a remeslo
Skutky 19,23-41.
Ľudia boli vždy nábožní, veriaci. Niekedy verili bôžikom -
soškám, dnes veria ideológiám alebo sebe. Takéto "náboženstvá"
boli vždy spojené s nejakými remeslami. Na ľudskom presvedčení,
viere sa vždy dalo dobre zarábať! Pretože pochádzame s pohanských
národov, je pre nás prirodzené zaťahovať remeslá - zárobky aj do
kresťanských cirkví. Obyčajní ľudia síce možno úprimne veria, ale
niekto druhý má z toho zisk, zárobok a tento človek už ani zďaleka
nemusí byť tak isto úprimný vo svojej viere! Neúprimní ľudia,
ktorí nachádzajú v cirkvách remeslo, môžu byť veľkou prekážkou
živej viery. Ak totiž Božia vôľa nebude podporovať ich zárobok,
budú sa proti nej stavať a použijú všetok svoj intelekt nato, aby
to urobili šikovne a nestratili tak živobytie. Žiadne remeslo
nesmie byť položené pred Pána Ježiša Krista. Platené miesta
v cirkvách môžu byť veľmi požehnané, ale aj veľmi zlorečené! Je
doslova nutné pri ich zriaďovaní dodržiavať hierarchiu Božieho
povolávania do práce - človek sa musí najskôr osvedčiť, ako Boží
povolaný a obdarovaný služobník. Spoločenstvo musí potrebovať jeho
službu a musí byť schopné ju zaplatiť! Sám apoštol Pavel sa
napríklad nedal vydržiavať a radšej si na živobytie zarábal.
Neobmedzilo ho to ani v kázaní, a navyše bol schopný pomôcť
druhému človeku aj materiálne...
Dialógy
XVI/a) Viď výklad epištoly Rimanom, kapitoly 6-8. vo zväzku
"Aktívne budovanie spoločenstva Božích detí"
XVI/b) Pôsobenie duchovných mocností je možné vnímať napr. aj
ako nám naklonené alebo nenaklonené srdcia druhých ľudí v našom
okolí. Duchovný svet pôsobí aj na naše srdce - zlá nálada môže byť
prejavom duchovnej moci, ktorá má záujem narušiť vzťahy...
XVI/c) Biblia opisuje démonov ako Božích anjelov, ktorí sa
pridali k satanovi do vzbury proti Bohu. Duchovné bytosti isto
existujú!
Láska nežiada vysvetlenia dogmy, ale sama urobí pre Krista
všetko, lebo veľmi miluje.
74
75
Bdejte!
Skutky 20
XVII.
Spolupráca
Skutky 20,1-5.
XVII/a) Ako rozumieť celej šírke biblického významu slova
"napomínať"?
XVII/b) Ako by sa dali vyjadriť výhody spolupráce? Je v Cirkvi
Božích detí spolupráca nutná?
XVII/c) Ako by sa dali vyjadriť akési pravidlá, ktoré
spolupráca od ľudí vyžaduje? Musí si vôbec človek uvedomovať, že
spolupráca žiada niečo viac - je možné pokračovať v práci takým
štýlom, ako pri práci jednotlivca?
Kázanie a lúčenie
Skutky 20,6-16.
Priebeh bohoslužieb býva častým predmetom dialógov. Obzvlášť
v dĺžke biblických výkladov sa náhľady veľmi rôznia. Niekto
očakáva krátke slovo, v extrémoch len päť minút, iný presadzuje,
že keď je o čom rozprávať, že sa môže rozprávať aj päť hodín.
Jednotlivé názorové skupiny veriacich dokonca majú sklon niekedy
až obviňovať jedni druhých, že sú buď leniví počúvať alebo leniví
pracovať a chcú presedieť v modlitebni celé dni...
Príklad kázania apoštola Pavla poukazuje na prirodzenú
vlastnosť človeka, že totiž poslucháč nedokáže sústrediť svoje
myšlienky príliš dlho! Nejde tu ani o lenivosť, ani o nejaký iný
hriech, je to len úplne obyčajná danosť, ktorú je preto potrebné
rešpektovať. Ten, kto si pripravuje výklad, má byť natoľko
zodpovedný, že si veci tak premyslí, aby ich dokázal odovzdať
maximálne za 45 minút. Po tomto čase je potrebné urobiť väčšiu
alebo menšiu prestávku. Ak ide o náročné štúdium, a teda sa jedná
o prednášky a poslucháčov, je kladený väčší nárok aj na
počúvajúcich. Prednáška by mala trvať maximálne 90 minút bez
prestávky. Obidva tieto údaje sú však hraničné a je potrebné takto
im aj rozumieť. Kazateľovi by nemalo ísť o to, aby vyčerpal
publikum, jeho cieľom je vyčerpať tému!
Ak sa kazateľ zodpovedne zmocní svojej úlohy, môžu sa ku kázni
zodpovedne postaviť aj poslucháči, čo sa prejaví sústredeným
počúvaním. Nezodpovednosť sa teda môže prejaviť na obidvoch
stranách: V kázni je možné mlátiť "slamu na prázdno", trieskať
hlúposti, rozprávať siahodlhé "poviedky starej matere", ale aj
poslucháči môžu vyrušovať, driemať, spať, pobehovať hore dolu...
Aby Cirkev prinášala ovocie Svätého Ducha, je nutná spolupráca.
Kazateľ vždy má spolupracovať so svojimi modlitebníkmi, s publikom
a prirodzene aj s Duchom Svätým. V tejto spolupráci by navyše mal
ten svoj diel priniesť kvalitný a premodlený!
Urobil teda apoštol Pavel zle, keď predĺžil slovo až na
niekoľko hodín dlho do noci? V predčítanom odseku sa nejedná
76
o bežné kázanie! Pavel sa chcel rozlúčiť s bratmi a sestrami.
Pretože sa jednalo o skutočnú Cirkev Božích detí, existovalo medzi
nimi veľa vzťahov, priateľstiev, čo sa prejavilo predĺžením
spoločného stretnutia. Pán ich preto neopustil a pomohol svojou
mocou vzkriesiť brata, ktorý únavou zaspal a vypadol z okna.
Pretože majú veriaci mnoho vzťahov s druhými ľuďmi, z čoho
vyplývajú aj prirodzené záväzky lásky, je bezohľadné predlžovať
kázeň z najrozličnejších dôvodov a nerešpektovať záväzky a vzťahy
poslucháčov! Ak niekto nezodpovedne predlžuje svoje kázanie
a nedodržiava termíny, robí to poväčšine preto, že nebol ochotný
kvalitne sa pripraviť alebo veľmi rád počúva samého seba.
Svedectvo a výstraha
Skutky 20,17-27.
Apoštol Pavel hneď na začiatku tohoto odseku vydáva dobré
svedectvo o samom sebe! Nevedie ho to však do pýchy, ani to nerobí
preto, aby zhodil druhých spoluveriacich! Chcel len poukázať na
vlastnom príklade, že je možné žiť naplnený život s Kristom tak,
aby tento život bol na slávu Bohu a na svedectvo druhým ľuďom.
Súčasná cirkev sebou nesie často učenie, ktoré tvrdí, že nikto
nedokáže žiť príkladný život podobne, ako ho žil apoštol Pavel! Je
zaujímavé, že táto cirkev zároveň stráca aj Božiu moc a prejavy
Svätého Ducha! Každý veriaci môže a má žiť podľa príkladu
Pavlovho! Keď Kristus žiada celý ľudský život, nežiada nič
nemožné! Človek však často miluje všeličo viac než Krista, pritom
sa ale skrýva v tme, za pekne znejúce slová, ktoré sú v nesúlade
s jeho životom. Len ľudská prevrátenosť a faloš spôsobujú, že
kresťanstvo stráca svoju duchovnú moc! Kresťania sú schopní
dokonca obhajovať svoj nevykúpený život teológiou, ktorá tvrdí, že
sme všetci zlí, ale Kristus nás aj tak miluje a spasí - zmeny
k lepšiemu nežiada. Úprimné pokánie prináša zmenu v živote, zmenou
človek opúšťa zlé a nachádza nové, Božie povolanie. Ak nedokážeme
s apoštolom vydať podobné pravdivé svedectvo o samom sebe, netrpme
ilúziou o svojom kresťanstve a zmierme sa s Bohom! V Božom Slove
nachádzame mnoho vysvetlení a zjavení, ktoré nám chce Pán odhaliť,
pričom používa svoju Cirkev. Máme potrebu spoločenstva so svojim
spovedníkom? Máme svojho duchovného učiteľa a spolumodlitebníka?
Ak nedokážeme vydať svedectvo ako Pavel, hľadajme svoje spasenie,
aby sme ho navždy nestratili!
Apoštol sa cíti byť zodpovedný za svoje slová. Poukazuje na to,
že nič nezamlčal a odovzdal celú zvesť Písma. Znamená to, že ani
priateľom nerozprával len ľúbivé slová. Nešetril ani tvrdšími
napomenutiami. Tak isto, ak mu bol niekto nesympatický, vedel ho
aj povzbudiť a modliť sa za požehnanie pre neho! Ak niekto
nedokáže alebo nechce odovzdať celú Božiu vôľu pre najrôznejšie
dôvody, nie je čistý od krvi druhých ľudí! Je to teda to isté, ako
keby napomáhal vraždiť ich!
Hospodin sa chce prejaviť v moci, láske a pravde aj dnes.
Veriaci si môžu klásť otázku, či oni sami nie sú náhodou príčinou
nepožehnania, a teda či nepatria medzi Božích nepriateľov aj
napriek tomu, že sa nazývajú kresťanmi.
77
Svetlo a temnoty, synovia diabla
Skutky 20,28-38.
Keď sa Pavel lúčil veľmi upozorňoval na nebezpečenstvo príchodu
ľudí, ktorí budú ťažiť z Cirkvi Božích detí. Sám seba dal za
príklad, že nikdy nežiadal za svoju prácu peniaze a že si vždy
zarobil na svoje živobytie. Chcel tým vyjadriť svoje čisté motívy,
ktoré potvrdil aj svojim životom. Zároveň ale vystríha pred takými
veriacimi, ktorí takéto čisté motívy mať nebudú! Cirkev nesmie
slúžiť na sebaobohacovanie alebo na získavanie slávy, vplyvu, či
politickej moci! Inými slovami Pavel poukázal na to, že Božie deti
budú niekedy nútené niesť bremeno intríg, podrazov
a znemožňovania, lebo ich dielo bude stáť v rozpore so záujmami
ľudí, ktorí Krista nebudú mať na prvom mieste vo svojom živote!
Jednanie takýchto ľudí sa podobá jednaniu politikov, ktorí
používajú jazyk na vyjadrovanie čohokoľvek, bez ohľadu na
pravdivosť svojich slov! Majstrovsky s ním dokážu zaobchádzať tak,
aby dosahovali svojich zámerov, pričom potláčajú úprimný Boží ľud.
Takýto Boží nepriatelia nasadzujú masky zbožnosti a svoje intrigy
ukrývajú, aby ich nikto neodhalil. Duchovný zápas úprimných
veriacich spočíva aj v tom, že si realisticky pripustia prítomnosť
takýchto ľudí, že sa ale nepridajú na ich stranu a zároveň im ani
nebudú vracať ich útoky rovnakým, nečestným a špinavým spôsobom.
Ak Božie dieťa v takomto boji zvíťazí pred samým Hospodinom, On
sám sa stane jeho pomstiteľom a záchrancom!
Nech Pán žehná všetkým svojim deťom, aby sa podobná diabolská
provokácia v ich živote nevydarila a aby neopustili čistú cestu
nasledovania svojej prvej lásky - Krista...
Dialógy
XVII/a) Biblický význam "napomínanie" sa neobmedzuje len na
vyjadrenie disciplinárneho napomenutia alebo na upozornenie na
omyl alebo chybu! Nesie sebou aj povzbudzovanie, upozorňovanie na
možné nebezpečenstvá... Biblickému napomínaniu je nutné rozumieť
v celej jeho významovej šírke!
XVII/b) Pre znovuzrodených veriacich je spolupráca prirodzená,
vyhľadávajú ju kvôli tomu, že napomáha šíreniu Evanjelia. Pri
spolupráci vznikajú vzájomné vzťahy, veriaci si môžu byť navzájom
oporou. Spolupráca navyše umožňuje rozdeliť jednotlivé úlohy podľa
obdarovaní, čo veľmi vylepší kvalitu i kvantitu výsledku.
XVII/c) Jednotlivec nemusí komunikovať s druhými ľuďmi, čo je
pri spolupráci vylúčené! Komunikácia pri spolupráci nie je ani
zbytočný komfort, ani prebytočná byrokracia! Bez vzájomnej
komunikácie nejde o spoluprácu, ale o chaos plný nezhôd,
nedorozumení a omylov.
Spolupráca od človeka vyžaduje, aby si každý kriticky uvedomil,
aké sú jeho možnosti a schopnosti - na základe toho je potom
prirodzené rozdeliť úlohy tak, aby sa veriaci vzájomne dopĺňali.
Aby mohla existovať spolupráca, je nutné uvedomiť si, že táto
spolupráca vyžaduje koordináciu, a teda aj duchovnú autoritu -
veriaceho, ktorý prežije za celý priebeh práce zodpovednosť a má
navyše dar spoluprácu riadiť. Existencia autority vyžaduje
napomínanie a podvoľovanie sa jedných druhým...
78
Božie dieťa musí často podstupovať zápas medzi synmi temnôt -
vystupujú s maskou a konajú v temnosti. Ich hlavnými zbraňami
bývajú úklad a jazyk.
79
Náboženská zloba
Skutky 21,22
XVIII.
Reč Svätého Ducha cez ľudí
Skutky 21,1-16.
Ľudia si často predstavujú prorokovanie - reč Svätého Ducha cez
človeka - ako nejakú nemennú pravdu. Prorokovanie sebou naozaj
môže niesť aj takýto silný náboj zjavenia, múdrosti a poznania.
V predčítaných odsekoch Božieho Slova však nachádzame aj iný
pohľad na prorokovanie! Svätý Duch môže cez človeka odovzdať
informáciu, pričom tento človek nerozumie o čo v skutočnosti ide.
Zjaveniu rozumie ten, pre ktorého je proroctvo určené... Bratia
apoštola Pavla ľutovali, že musí umrieť a odporúčali mu, aby do
Jeruzalema nechodil. Verili Bohu, že im zjavil pravdu, ale
nerozumeli povolaniu apoštola Pavla, že má mnoho trpieť a nakoniec
byť zabitý pre meno Pána Ježiša, aby sa Evanjelium dostalo aj pred
vysokých hodnostárov, dokonca až pred trón Rímskeho cisára. Pavel
bol s touto svojou úlohou uzrozumený a prijímal ju s radosťou, že
môže naplňovať Božiu vôľu. Jeho bratia videli len svoje city
a apoštolovo utrpenie - ich láska a nepoznanie Pavlovho povolania
spôsobili, že ho ľutovali a odhovárali ho od cesty do Jeruzalema.
Je teda možné prorokovať a rozumieť hĺbke proroctva, ale je
možné aj prorokovať a podstate nerozumieť, lebo je určená pre
niekoho iného. Je to niečo podobné ako s hovorením jazykmi -
niekto sa modlí v jazykoch a nerozumie zmyslu, iný sa modlí a môže
modlitbu aj vykladať, lebo jej rozumie.
XVIII/a) V predčítanom odseku boli spomenuté aj prorokyne -
dovoľuje Božie Slovo prorokovať a kázať aj ženám alebo iba mužom?
Nenávisť a fanatizmus nábožných ľudí
Skutky 21,17-40.
Skúsime sa zamyslieť nad tromi duchovnými stavmi veriacich
ľudí:
1. - Človek nájde svojho Spasiteľa a úprimne sa pridržiava Jeho
Slova. Vo viere nevidí len filozofiu, ale v prvom rade v nej
dostáva úprimný vzťah s druhou živou bytosťou - s Bohom
Stvoriteľom a Spasiteľom. Túto bytosť nechce ani klamať, ani pred
ňou nechce niečo ukrývať, takýto človek má len jednu tvár.
2. - Veriaceho človeka niekedy zlákajú okolnosti robiť niečo,
čo je v nesúlade s Božou vôľou. Takéto skutky ho odvádzajú od
Božej lásky, pritom však môže tento človek ostať veľmi pobožný.
Nachádza v živote svoje ďalšie tváre, ktoré nutne potrebuje, aby
mohol vyzerať aj zbožne a zároveň robiť aj niečo proti svojmu
Bohu. Tento človek však ešte nie je odvrhnutý od svojho Boha,
stojí len na veľmi dôležitej životnej križovatke, na ktorej ho
Hospodin volá naspäť, aby nestratil večný život.
3. - Diabol veľmi rád podvedie veriaceho človeka, keď stojí na
svojej životnej križovatke tým, že sa ho snaží dostať do konfliktu
80
s Božími deťmi. Rozhodujúci človek sa potom prestane sústreďovať
na Božiu vôľu a začne ho ovládať nesympatia voči druhému človeku
aj napriek tomu, že sa tento druhý človek chce úprimne držať Božej
vôle. Veriaci sa potom rozhodne ísť cestou zatratenia s dôvodov
čistého trucu proti svojmu blížnemu, čím úplne stratí podiel na
Božom spasení. Veľmi často zostáva takýto človek zbožným kresťanom
a zároveň najhorším odporcom, ktorý vedie vojnu proti Božiemu ľudu
a teda tiež aj proti samotnému Stvoriteľovi.
Židia v Jeruzaleme veľmi trpeli takýmto odvrátením sa od Božej
lásky. Znenávideli si Krista a znenávideli aj Jeho učeníkov! Ak
veriaci človek stratí takýmto spôsobom prítomnosť Svätého Ducha,
v jeho srdci sa usídli duch zloby a fanatickej nenávisti, ktorá je
prudko smerovaná proti Božím deťom! Podobné jednanie je možné
vidieť aj na Židoch v Jeruzaleme, ale zároveň je veľmi zreteľné aj
v dejinách kresťanstva. Ak si niekto myslí, že je dnes už iná doba
a takouto nábožnou zlobou už ľudia nezvyknú trpieť, obávam sa, že
tento človek žije vo svojich nepravdivých ilúziách a v skutočnosti
nevidí realitu! Diabol je majstrom psychológie aj dnes! Aj dnes
dokáže ovládnuť ľudské srdce vo chvíli, keď človek v sebe začína
živiť hnev a zlobu... Kedysi sa lynčovalo fyzicky, dnes sa lynčuje
aj jazykom - mediálne. Informácie odovzdávané ľuďom sú z 99
% neoveriteľné a ľahko môžu byť aj dezinformáciami. Niekoho
potupiť je to najľahšie, čo veriaci ľudia vo svojej nenávisti
dokážu urobiť.
XVIII/b) Ako prijímam informácie? Ako si ich overujem? Koľko
energie vynakladám na to, aby som mohol mať istotu, že som prijal
informáciu a nie dezinformáciu? Ako hľadám pravdu?
Rozhodnutie srdca a pravda
Skutky 22,1-30.
Na situácii, pri ktorej bol Pavel uväznený, je veľmi smutné, že
vtedajší veriaci aj keď mali príležitosť počúvať pravdivé
vysvetlenie okolností, nemali chuť podvoliť sa pravde Svätého
Ducha. Ich pánom bola zloba a podľa toho potom aj jednali.
Apoštolovi viac pomohol neveriaci tisícnik alebo stotník, než
jeho bratia, ktorí mali túžbu zabiť ho pre svoju rýdzu zlobu. Pán
Ježiš poukazuje v evanjeliách na skutočnosť, že keď sa zlý duch
vráti do človeka a nájde tam čisté prostredie, v ktorom býval
Svätý Duch, povolá ďalších sedem démonov a posledné skutky tohoto
človeka bývajú horšie, než tie prvé!
Bratia a sestry - nedajme sa podviesť diablovi, lebo už nikdy
nenájdeme svoje spasenie. Budeme zatratení s hlbokým presvedčením,
že je naša viera správna, pravá a čistá...
Dialógy
XVIII/a) V Starom i Novom Zákone nachádzame službu žien. Žena
rozhodne nie je menejcenná než muž! Hospodin dáva aj ženám podobné
zjavenia a obdarovania ako aj mužom. Božie Slovo však upozorňuje,
že keď je žena viazaná v rodine v ktorej sa stará o svoje deti, že
by potom nebolo správne, aby zanedbávala rodinu s fanatickým
presvedčením, že ju zanedbávať môže, lebo ide slúžiť Bohu! Muž
81
matku nikdy nedokáže nahradiť - toto Božie zjavenie je veľmi
potrebné rešpektovať.
XVIII/b) Je veľmi nerozumné len tak veriť čomukoľvek, čo
počujeme! Ak si nás niekto získa svojim výborným prejavom reči,
nikdy nezabudnime, že ešte o jeho skutočnom charaktere nemusíme
vedieť nič! Na neoverených informáciách nemožno stavať. Informácie
začínajú byť hodnoverné až vtedy, keď ich povie napr. človek,
ktorého osobne poznáme a videli sme ho aj v jeho prehrách alebo
výhrach a na základe takéhoto praktického poznania si získal našu
dôveru. Ale aj tak je dobré vypočuť si pohľad druhých bratov alebo
sestier a doslova nutné vypočuť si druhú názorovú stranu! Keď
v tomto všetkom človek obstojí - nemôže si byť istý, ale mal by sa
modliť, aby ho sám Hospodin uistil Svojim Slovom a zjavením Jeho
pravdy.
Málokto dokáže tak nenávidieť, ako nenávidí kresťan
postrádajúci Svätého Ducha tých, ktorí sa svojho Stvoriteľa
úprimne pridŕžajú.
82
83
Dve tváre a dva jazyky
Skutky 23,24
XIX.
Biele steny cirkví a kniežatá
Skutky 23,1-5.
Veľkňaz Ananiáš zneužíval svoju moc. Namiesto toho, aby si
vypočul obvineného človeka, dal ho biť ihneď, ako sa mu jeho reč
prestala páčiť. Takýmto jednaním porušoval ako prvý Boží Zákon.
Cirkevné postavenie môže veľmi ľahko viesť človeka do podobného
hriechu. Bez toho, aby si vyššie postavený cirkevný hodnostár
vypočul obviňovaných, môže mať sklon ich zhadzovať a ponižovať,
aby sa zapáčil tým veriacim, ktorých podpore sa teší. Zvesť
Božieho Slova ale vyučuje, že je správne vypočuť si najskôr
všetkých, je správne poradiť sa a modliť sa a až potom vynášať
svoje rozhodnutie. Takéto jednanie je v priamom rozpore s jednaním
človeka, ktorý na scénu prichádza už s vypestovaným a živeným
predsudkom proti niektorým svojim bratom a sestrám!
Pán Ježiš v evanjeliách vyučuje, že v Cirkvi Božích detí už
niet hodnostárov. Všetci sú si rovní ako bratia, ktorí dokážu pod
vedením Božieho Ducha rešpektovať svoje rôzne obdarovania. Preto
je nezmyselné nazývať niektorého z týchto bratov vrchnosťou len
preto, že zastáva funkciu v cirkevnej inštitúcii! Vrchnosťou sa
rozumie nadriadený v práci alebo štátny úradník, pričom tieto
miesta môžu zastávať aj Božie deti! Proti takejto vrchnosti nie je
správne zlorečiť - to vyplýva z Božieho Zákona. Kedysi,
v židovskom národe, zastával veľkňaz aj štátnickú úlohu - preto
apoštol Pavel povedal na svoje ospravedlnenie, že nevedel, že je
veľkňazom. Keby to vedel, nezlorečil by mu.
V súčasnosti je v ľuďoch podporovaná zloba i nenávisť proti
niektorým politickým skupinám alebo jednotlivcom. Robiť politické
kampane a používať k tomu akékoľvek prostriedky je pre svet
prirodzené. Božie dieťa však veľmi zlyháva, keď sa dá diablovi
naviesť k zlorečeniu alebo aj skutkom, ktoré sú postavené proti
tej, či onej vrchnosti. Úprimná viera má všetkým prinášať Nebeské
Kráľovstvo a nie štátne politické reformy, v ktorých sa jedni
stavajú proti druhým!
Sklon k politike
Skutky 23,6-10.
Apoštol Pavel nechcel robiť zle a chcel sa držať Božieho Slova.
Však okolnosti boli pre neho tak ťažké, že v jednej chvíli
zapochyboval o Božej moci a chcel Svätému Duchu pomáhať. Tento
svoj pád si sám v nasledujúcej kapitole priznáva ako hriech,
ktorého sa dopustil - Skutky 24,21. Politikou svojho jazyka chcel
rozdeliť Židov proti sebe, aby sa začali hádať a aby sa tak jedna
ich skupina začala zastávať jeho samého. Skutočne dobre poznal
vtedajšie pomery, lebo sa mu to naozaj podarilo! Napriek tomu
tento svoj skutok sám Pavel považuje za svoj omyl. Človek nemusí
84
splietať reči jazyka do nástrah a klásť "oká" intríg! Boh je dosť
silný, aby sa svojho dieťaťa zastal aj bez použitia neprávosti!
Veriacim diabol niekedy kladie nástrahy, ktoré ich lákajú
splietať "osídla" rečí proti svojim nepriateľom. Boží Duch však
jednoznačne velí: "Milujte tých, ktorí vám zle činia!"
Božia moc a úklady
Skutky 23,11-35.
Pavel sa nemusel strachovať! Napriek všetkým úkladom ho Pán
potešuje a zároveň mu dáva poznať svoju moc. Oslovil srdce svojho
dieťaťa, ktoré prezrádza organizovaný zločin - sprisahanie na
úkladnú vraždu veriacich Židov. Navyše otvára srdce rímskeho
vojaka, ktorý pod strážou niekoľkých stovák vojakov odvádza Pavla
do bezpečia. Uvážme, aké nákladné bolo vystrojiť takúto výpravu -
tisícnik takto navyše oslabil svoju vlastnú moc! Bohu Stvoriteľovi
však nie je nič nemožné! Pavel mal slúžiť svedectvom v Jeruzaleme
a potom mal ísť slúžiť inam - na všetkých týchto cestách ho
chránil sám Boží Duch svojou veľkou mocou.
XIX/a) Akým spôsobom môže potešovať Boží Duch?
XIX/b) Poznáme nejaký organizovaný zločin v dejinách
kresťanstva? Aký?
Prvý Félixov záujem
Skutky 24,1-23.
XIX/c) Je Božou vôľou brániť sa obvineniam, keď je niekto
nespravodlivo obviňovaný?
XIX/d) Aj dnes sa často používa pojem "sekta" - ako by sme
charakterizovali sektu? Je sektou všetko čo sa odlišuje od nášho
domovského spoločenstva?
Félix už vedel o učení, ktoré šírili učeníci Pána Ježiša. Mal
záujem lepšie ho spoznať a vedel, že aj jeho manželka - Židovka -
má túžbu dozvedieť sa o tomto učení viac. Pretože však bol Félix
politikom a diplomatom, nechcel si rozhnevať vplyvných Židov a tak
svoje vyjadrenie naoko odložil - bola to pravá diplomatická cesta
skúseného politika, ktorý dokáže svoj jazyk použiť veľmi obratne.
Druhý Félixov záujem
Skutky 24,24-27.
Félix s manželkou počúvali evanjelium z Pavlových úst, keď však
tento začal rozprávať nielen o odpustení, ale aj o spravodlivosti
a pravdivosti, ktorú úprimná viera sebou musí niesť, zachoval sa
Félix opäť diplomaticky: "Odíď, neskôr si ťa ešte vypočujeme,
teraz máme mnoho povinností..." Félix si neuvedomoval, že túto
diplomatickú reč predniesol samému Svätému Duchu, ktorý veľmi
dobre vedel, že má Félix aj druhý záujem - týmto zájmom boli
klamstvá, krádeže, moc a neviazaný život.
85
Pre Félixa a jeho manželku už "neskôr" nebolo - obidvaja
zahynuli a pravdepodobne zahynuli nezmierení so Stvoriteľom!
Aj dnes človek niekedy uplatňuje podobnú diplomaciu - možno
chce počuť o evanjeliu, ale zároveň nechce prijať celé Božie
Slovo. "Potom" je veľmi ľahkým argumentom, ktorý často prináša
smrť.
Dialógy
XIX/a) Cez Božie Slovo, cez druhých veriacich, cez zjavenia vo
snoch, cez proroctvá...
XIX/b) Napríklad sväté vojny, svätá inkvizícia, zvestovanie
kresťanstva v Amerike spojené s vyvražďovaním Indiánov...
XIX/c) Jednoznačne áno, robil tak Job v Starom Zákone a podobne
aj Pavel v Novom Zákone. Mlčať zo zatrpknutosti je isto zlé
a v nesúlade s Božou vôľou!
XIX/d) Sektári obviňujú všetkých ostatných, že nemajú správne
poznanie Písma, pričom nie sú veľmi ochotní diskutovať o tom.
Sekta nerešpektuje celú Bibliu alebo k nej ešte niečo pridáva.
Sektárstvo sebou nesie neschopnosť pripúšťať si omyly a meniť
názory k lepšiemu. Spoločenstvá z druhých denominácií rozhodne
nemusia byť nutne sektou!
To, čo v nás ustrnulo, umiera!
86
87
Svedectvo
Skutky 25,26
XX.
Okolnosti svedectiev
Skutky 25,1-27.
Keď ľudské poníženie trvá niekoľko mesiacov, človek má sklon
búriť sa, odporovať a pokiaľ je veriaci, často sa aj pohoršiť voči
svojmu Bohu. Ľudia sú príliš biedny a slabí - rozprávajú ako pre
nich Stvoriteľ veľmi veľa znamená, keď však sú zaťažení
okolnosťami, sú schopní veľmi rýchlo vzplanúť, a pritom vo chvíli
zahodiť všetky svoje verbálne zásady. Niesť utrpenie a ponižovanie
je ťažké. Až keď niekto pochopí, aký je nespoľahlivý a slabí,
začína prežívať do hĺbky, pravdivo, sebapoznanie.
Apoštol Pavel bol väznený niekoľko rokov. Židia ho neustále
obviňovali a strojili úklady, ako by ho zabili. Nikdy si nemohol
byť istý, či nepríde tajné komando s verdiktom smrti! Svetskí
hodnostári si ho síce vypočuli, ale ich jednanie bolo poznačené
svetským zmýšľaním natoľko, že buď očakávali peniaze alebo sa
chceli zapáčiť Pavlovým protivníkom, čo mohlo opäť v apoštolovi
provokovať množstvo neistôt a beznádeje.
Pavel pritom túžil po priateľských vzťahoch, po spoločenstve
veriacich, možno ho niekedy lámali aj túžby po partnerke -
v samote väzenia je všetko pálčivejšie, ľudské nenaplnené potreby
sa prejavujú omnoho silnejšie...
Svojim príkladom však Pavel jednoznačne svedčí, že je jeho
vládcom naozaj sám Stvoriteľ. V jeho živote pôsobil Svätý Duch tak
silno, že kedykoľvek bol Pavel predvolaný na súd, nikdy tam
neprišiel v depresii, malomyseľnosti a beznádeji! Jasne vedel, že
má svedčiť o Kristovi aj cisárovi a rozumel svojmu povolaniu!
Nechcel unikať pred Božou vôľou, lebo sa pre Neho skutočne
rozhodol žiť - za obeť doniesol všetko svoje súkromie a všetky
svoje osobné potreby! Jazykom málo rozprával ako Boha miloval,
svojim životom však kričal o vrúcnej láske voči svojmu
Stvoriteľovi.
Dnes majú veriaci sklon veľa rozprávať o svojej láske, keď sú
ale zaťažení, ukazuje sa, že tejto lásky je veľmi poskromne! Keď
človeka dostihne realita, rozhodnutia viery akoby strácali svoju
skutočnosť a človek radšej chce všetko vidieť inak, aby si
nahrabkal trochu toho, čo skutočne miluje.
Apoštol mohol na základe svojej čistej viery stáť aj pred
vladármi im na svedectvo, čo sa dnes úplne vytráca, lebo sa
vytráca aj skutočný hlboký zápal pre Pána Ježiša Krista. Kresťania
síce možno až pričasto svedčia a možno až pričasto aj
v masmédiách, do ktorých sa dostali ani nie tak na základe Božieho
povolania ako na základe svojho svetského vplyvu. Ostali im slová
bez svedeckých životov, čo je ako vôňa potravín, ktorá zostáva nad
vyprataným stolom - slinky sa zbiehajú, človek by aj jedol, ale
potravy niet. Takéto miesta len pripomínajú hlad a robia ho ešte
neznesiteľnejším.
XX/a) Čo ma zaujalo na osobe Pavla z doteraz prečítaných
kapitol Skutkov apoštolských?
XX/b) Môžeme sa podobať Pavlovi?
88
Priama reč
Skutky 26,1-32.
Keď Pavel rozprával svoje svedectvo, nesnažil sa hrať na žiadnu
politiku. Nechcel nejak psychologicky ovplyvňovať svojich
poslucháčov, nechcel sa ani pred nimi vykresliť ako lepší, ani
svoju reč nechcel využiť len na sebaoslobodenie! Jeho reč bola
priama, jasne vyjadril aj svoju túžbu, aby sa jeho poslucháči
stali kresťanmi - nechcel ich obrátiť na vieru on, chcel to
prenechať Svätému Duchu! O Pánovi Ježišovi rozprával jasne, jasne
sa vyjadril aj k Jeho zmŕtvychvstaniu a radšej bol ochotný znášať
poníženie, že blázni. Pri tomto všetkom sa ale ani raz nepovýšil
a nedal najavo nič také, že by bol človekom s väčším zjavením -
nad vecou!
Najväčšími zbraňami Pavla bola pravda, láska, pokora a priamosť
s požehnaním od Svätého Ducha. Svedectvo s takýmito kvalitami hýbe
aj srdcami veľkých vladárov, ktorí majú dosť majetku a slávy,
a tak nehľadajú veľmi svoje spasenie!
XX/c) Skúste si odovzdať svoje svedectvo - máte čo povedať?
Dialógy
XX/a) Táto otázka je veľmi osobná. Čo sa týka autora týchto
úvah, vyjadril to v prvej časti tejto kapitoly.
XX/b) Jednoznačne áno, sme takí istí ľudia ako bol aj on! Možno
sme si zvykli na nedostatok lásky a pravdy v našich srdciach,
a tak máme sklon dávať Pavla za nedosiahnuteľný príklad - takéto
učenie je však rozhodne nepravdivé! Jediným nedosiahnuteľným
príkladom bol Pán Ježiš Kristus - môžeme sa Mu podobať stále viac
a viac, ale nikdy nebudeme ako On. Apoštol Pavel však takýmto
príkladom nie je - je možné žiť tak isto, ako žil aj tento
apoštol.
XX/c) Na túto výzvu by som nechcel dať príklad odpovede -
skúste premýšľať nad Božou mocou vo svojom živote!
Svedectvá ľudských životov rozprávajú aj vtedy, keď ľudia
mlčia.
89
Povzbudenie
Skutky 27
XXI.
Ľudská sloboda a zázrak dobrej rady
Skutky 27,1-20.
Akonáhle začne človek pociťovať, že ho chce niekto manipulovať
alebo obmedzovať, začína sa v ňom vytvárať antipatia voči tomu,
kto je príčinou jeho obmedzovania. Človek vyhľadáva slobodu a keď
ju nenachádza, snaží sa vytvoriť si aspoň ilúziu slobody, aby sa
mohol cítiť dobre. Napriek tomu, že sa ľudia tak veľmi snažia byť
nezávislí, je ich nezávislosť, sloboda niekedy veľmi podivná. Na
jednej strane niekedy nedokážu ani len prijať dobre mienenú radu -
urážalo by to ich hrdosť, že neboli sami schopní vymyslieť niečo
dobré, na druhej strane, keď sa im niečo nepodarí, dokážu dlho
vyčítať, že keby ich niekto dôrazne presvedčoval, neprihodilo by
sa im nič zlé! Sloboda sa takto stáva v ústach mnohých ľudí úplne
prázdnym sloganom, ktorý v ich životoch nenesie žiadnu hodnotu!
Pán Ježiš Kristus rešpektuje skutočnú ľudskú slobodu! Tento
pojem znamená pred ním veľmi veľa - človeku je dovolené zachovať
sa tak, ako si zamanie... Boh nikoho neprinúti naplňovať svoju
vôľu, ale teší sa, keď tak ľudia robia z vlastného presvedčenia.
Stvoriteľ dáva človeku takú čistú a otvorenú slobodu, že sa
niekomu možno čas od času zazdá, že by ani nebolo tak zlé, byť
trochu pri Stvoriteľovi pripútaný. Veď by sa veriaci človek
nemusel báť, že ho zvedie hriech, lebo by vlastne nemohol hrešiť.
Hospodin stvoril človeka tak, aby bol podobný Jemu samému, teda
aby bol schopný tvoriť, milovať, niečo chcieť i nechcieť... Tieto
hodnoty môžu existovať len vtedy, keď je rešpektovaná sloboda
človeka.
Keď apoštol Pavel radil, aby nevychádzali na more, rešpektoval
ľudskú slobodu podobne, ako to robí sám svätý Duch. Vedel, že
stroskotajú a že budú musieť znášať útrapy na mori, ale napriek
tomu len radil, aby prezimovali tam kde sú. Neorganizoval
presviedčanie - nezískaval pre svoju vec vplyvných ľudí,
nevyhrážal sa, že čosi urobí... Poradil, a potom bol ochotný niesť
bremeno nesprávneho rozhodnutia spolu s ľuďmi, o ktorých vedel, že
mu ich poslal sám Hospodin, aby od neho dostali svedectvo o živej
viere a Pánovi Ježišovi. Je to úžasný príklad prístupu Božieho
dieťaťa voči druhým ľuďom, ktorý tak často chýba veriacim
v prítomnosti! Proroctvo jedinca často zaniká v jeho hriešnej
túžbe presvedčiť, dosiahnuť niečo podľa svojich predstáv, v túžbe
získať vplyv a prevahu. Takto Pán Ježiš nikdy nekonal!
Pretože apoštol nezlyhal pred svojim Bohom, nikoho si
nepohneval, proti nikomu nebojoval. Keby boli vtedy na lodi
prítomní ľudia zo súčasnosti, možno by sa urazili už preto, že sa
Pavel vôbec ozval. Pán upozorňuje na to, že v posledných dobách
ochladne láska mnohých - keď niekto vyjadrí svoj odlišný názor,
často sa to pokladá za útok. Ľudia sú podráždení a neschopní
počúvať sa. Ich srdcia plné zloby sa stavajú proti druhým len
preto, že tí druhí vyjadrili čo si myslia. Napriek tomu, že sú
dnes ľudia voči sebe podráždenejší, že ich informačná smršť zmieta
a nedokážu kontrolovať ani svoje city, ani pravdivostné hodnoty
90
informácií, napriek tomu dáva apoštol príklad správneho prístupu
Božieho dieťaťa. Je správne a potrebné vyjadriť svoj pohľad,
zároveň je správne nevnucovať ho a neznásilňovať ľudí do niečoho,
čo odmietajú. Takýmto spôsobom sami raz zistia, že sa im možno
neprihováral človek, ale Svätý Duch a skôr či neskôr prežijú aj
svoju zodpovednosť za svoje rozhodnutia a svoje skutky.
Výčitky alebo povzbudenie?
Skutky 27,21-29.
XXI/a) Keď Pavel pripomína svoju dobrú radu, je možné
charakterizovať jeho pripomienku ako výčitku, ktorá nič nerieši,
a navyše rozbíja medziľudské vzťahy?
Apoštol upozorňuje na svoje nové videnie. Napriek zlému
rozhodnutiu kormidelníka a majiteľa lode, Pavel poukazuje na
východisko, ktoré je svojim spôsobom veľmi pozitívne. - Nikto
nezahynie! Keďže apoštol už raz radil a radil dobre, jeho slová
majú v kritickej chvíli úplne inú váhu. Navyše pri svojej minulej
rade poslúchol svojho Boha a rešpektoval ľudskú slobodu, čo
spôsobilo, že pri svojej druhej rade nestáli proti nemu urazení
nepriatelia, schopní radšej obetovať svoj život, ako si pripustiť
omyl. Možno sa to zdá byť zvláštny záver - urazený človek však
niekedy dokáže tak veľmi prepadnúť svojej zlobe a pýche, že radšej
volí smrť, než vyznanie svojho omylu. Bežným prejavom tohoto
hrozného dôsledku ľudskej porušenosti je zatvrdené srdce človeka,
ktorý bol predtým Božím dieťaťom.
Dar prítomnosti úprimnej viery
Skutky 27,30-44.
Na lodi s Pavlom bolo asi 270 ľudí. Medzi nimi sa našli
lodníci, ktorí pre veľké útrapy nedôverovali Pavlovi a chceli
z lode utiecť na člne. V tejto chvíli dáva apoštol svoju tretiu
radu a tentokrát ju vyslovuje s podmienkou: "Ak dovolíte, aby
ušli, nezachránime sa!" Svätý Duch cez Pavla pokoril aj 270 ľudí
a stačil na to jediný Boží služobník! Tentokrát Pavla na slovo
poslúchli! Veriaci človek je niekedy natoľko malomyseľný, že sa mu
zdá, že Stvoriteľ akosi nedokáže alebo nechce zmeniť ťažkú
situáciu... Tento úžasný príklad Pavlovej viery však poukazuje na
to, že keď sa hoc aj jediný veriaci úprimne drží svojho Boha,
tento Boh sa zastane svojich vecí celou svojou Božskou mocou.
XXI/b) Prečo teda niekedy nie je na veriacich jasne vidieť
Božiu moc?
Ak je úprimné Božie dieťa medzi neveriacimi ľuďmi, znamená jeho
prítomnosť pre ostatných vždy požehnanie. Ak veriaci odloží svoju
úprimnosť stranou a svojho Boha opustí, nesie zodpovednosť nielen
za seba, ale aj za všetkých ostatných ľudí, ktorých mu Hospodin
zveril.
Napriek veľmi ťažkým okolnostiam bol Pavel silným povzbudením.
Neprežíval depresiu, ani malomyseľnosť, ale naopak rozdával okolo
seba Ducha pokoja a pravdy, ktorý tak silne pôsobil, že celá
depresívna posádka odložila svoju skľúčenosť. Ľudia dokonca začali
91
jesť s vierou, že im to bude potrebné - možno to bola ich prvá
životná skúsenosť so svojim Stvoriteľom.
XXI/c) Čo musím urobiť ja, aby som bol podobným svetlom, ako
bol Pavel?
XXI/d) Ako sa Hospodin zastal Pavla?
Dialógy
XXI/a) Človek má sklon pre svoju zlobu v srdci ponižovať
druhých ľudí. Jedným z prostriedkov na takéto jednanie sú výčitky.
Výčitky, ktoré odznejú bez príčiny, len preto, aby pripomínali
omyl, dokážu rozbíjať manželstvá, priateľstvá, spoločenstvá
veriacich ľudí, ale aj pracovné kolektívy, vlády štátov... Pavel
nevyčíta takýmto spôsobom! Len pripomenul, že sa Stvoriteľ chcel
zastať ľudí už pred plavbou, ale títo ľudia ho neposlúchli.
Zároveň s touto pripomienkou poukazuje, že tým Božia láska
neochladla a ďalej volá k poslušnosti. S touto pripomienkou dáva
apoštol novú nádej. Nejde teda o špinavú výčitku, ale
o zvestovanie malého spasenia ich životov.
XXI/b) Dnes sa veriaci ľudia často vnucujú a nerešpektujú
ľudskú slobodu. Nedokážu nasadnúť "na jednu loď" s ľuďmi, ktorí
odmietli ich radu a správajú sa ako urazené malé deti. Nedokážu
zabudnúť na minulosť a vyčítajú. Tak strácajú sami všetko
požehnanie a nemôžu byť teda ani požehnaním pre druhých!
XXI/c) Na túto osobnú otázku by si mal každý odpovedať vo
svojom srdci sám.
XXI/d) Pán sa priznal k Pavlovi tak, že sa ho zastával pokojom
v srdci, dával mu svoje zjavenia a nakoniec nedovolil, aby ho
vojaci zavraždili. Kvôli nemu nezavraždili ani ostatných väzňov,
čo bolo opäť len ďalším požehnaním pre apoštolovo okolie.
Sloboda je pojem, pod ktorým si každý človek predstaví niečo
iné.
92
93
Naplnenie
Skutky 28
XXII.
Boh ľudských sŕdc
Skutky 28,1-6.
Suverenita a hrdosť v ľudskom srdci môžu spôsobiť, že človek
začne mať sklon k veľmi zvláštnej forme žitia. Vo svojej
porušenosti si osvojí nadradené postoje absolútnej nezávislosti,
ktorými začne celému svojmu okoliu dávať znať, že bez ohľadu na
mienku iných si môže urobiť čokoľvek a nemusí sa nikomu za to
zodpovedať. Takýto postoj môže prinášať aj mladosť, ktorá
nepoznala vo svojom živote Krista a ktorá je vrhnutá do reality
bežného života. Povinnosti v práci, voľný čas, svoje záujmy, pocit
nezávislosti z pravidelných výplat, ..., všetky tieto pojmy
v človeku vybudujú akúsi suverenitu, z ktorou sa človek buď
vyrovná v Duchu Božieho Slova alebo navždy stratí Božie
kráľovstvo.
Keď Pavel stroskotal na ostrove a Pán zachránil všetkých podľa
svojho zjavenia, opäť dal poznať svoju blízkosť a moc. Dopustil,
aby apoštol zobral také tŕnie, v ktorom bola ukrytá vretenica.
Napriek tomu nedopustil, aby ho uhryzla, čím v prvej chvíli
vyvolal apatiu u domorodcov namierenú proti Pavlovi. Pretože sa
však apoštolovi nestalo nič zlé, apatia sa zmenila na pohostinnosť
a uctievanie.
Ak si človek nedokáže uvedomiť, že je závislý aj na druhých
ľuďoch vo svojom okolí, často si potom nedokáže uvedomiť, ako
veľmi ho Pán chráni, keď mu dáva hoc aj len jediného priateľa
alebo človeka, ktorý mu rozumie! Ak mladosť ignoruje vzťahy
s druhými ľuďmi, skôr či neskôr sa tak "popáli", že pre budúcnosť
už "dostane rozum" - trochu dospeje! Božie Slovo poukazuje na
fakt, že vzťahy s druhými ľuďmi sú veľmi podstatné. Nevedie
veriacich do nezávislosti, ale do komunikácie s požehnaním od
samého Stvoriteľa. Na jednej strane majú veriaci zvestovať
Evanjelium aj napriek pohoršeniu, na druhej strane si majú ľudí vo
svojom okolí vážiť a rešpektovať ich potreby. Keď sa veriaci drží
svojho Boha celým svojim srdcom, Hospodin môže urobiť v jeho
živote niečo podobné, ako zažil Pavel s domorodcami. Stvoriteľ
naklonil ich srdcia, čím veľmi pomohol nielen apoštolovi, ale aj
celej lodnej posádke.
Niekedy sa môže zdať, že v našom živote takéto Božie vedenie
akoby nebolo. Akoby Hospodin zabudol - namiesto naklonených sŕdc
stretávame zlobu a nesympatiu. Tento biblický príklad však
poukazuje, že aj Pavlovo požehnanie začalo akoby "nepožehnaním"!
Barbari na začiatku obvinili Pavla z toho, že bol vrah! Pán Ježiš
týmto dopustením ale sledoval zámer, ktorý sa ukázal až neskôr. Je
veľmi dobré nerobiť predčasné závery o svojom živote a vyčkať na
svojho Boha! Stvoriteľ drží všetky okolnosti pevne vo svojich
rukách a keď Ho neopustí veriaci človek, neopustí ani On svoje
dieťa! Po krízach zvykne prichádzať oveľa väčšie požehnanie...
94
Modlitby a uzdravenia
Skutky 28,7-10.
Tento odsek Písma spája uzdravovanie jednoznačne s modlitbou.
Pretože sa Pavel držal vo svojom živote Božej rady, jeho modlitba
bola vypočutá a ľudia, za ktorých sa modlil, boli uzdravení. Toto
požehnanie malo opäť veľký zmysel - v tom čase neexistovali
poisťovne, ani sociálna podpora! Stroskotanci sa stali v tom čase
poväčšine žobrákmi bez akéhokoľvek majetku. Požehnanie cez Pavla
spôsobilo, že stroskotanci dostali na cestu všetko, čo potrebovali
- uvedomme si, aké ťažké, z ekonomického hľadiska, muselo byť, že
na nejakom ostrove pribudlo 270 nemajetných ľudí. Pán sa však
dokázal postarať o všetkých! Božie dieťa má byť požehnaním pre
svoje okolie, a preto nemôže myslieť len na seba v akejsi
predstave nezávislosti.
XXII/a) Máme sa modliť za uzdravenie druhých ľudí?
XXII/b) Ako by sme vyjadrili podmienky požehnania takejto
modlitby?
XXII/c) Ak po modlitbe nedôjde k uzdraveniu, musí sa vždy
jednať o nepožehnanie?
Svedectvo v Ríme
Skutky 28,11-31.
Najhlbšou pravdou o tom, prečo Stvoriteľ Pavlovi žehnal, je
fakt, že sa Pavel stotožnil s Božou vôľou. Chcel robiť to, čo pre
neho Pán pripravil. Z tohoto dôvodu sa celé roky svojho života
nestrachoval akoby nepriaznivých okolností, lebo vedel, že ide
s Hospodinom. Čo je ale zaujímavé, apoštol mal naplnený život,
v ktorom sa mohol realizovať, mať úspech a tiež aj sebe primeranú
úctu dokonca aj od veľmi silných ľudí tohoto sveta.
Niekedy hľadáme svoje naplnenie a zároveň sa bránime ceste,
ktorú nám ponúka Stvoriteľ. Takýto prístup je dlhou cestou
sklamaní, rozčarovaní a prehier. Keď sa človek naozaj zmieri so
svojim milujúcim Bohom, zistí, že tento Boh nielen dokáže využiť
jeho život na úžasné veci, ale že je tento Boh naozaj milujúcim
Bohom - že pozná cesty ľudských sŕdc a že ich chce naplniť tak,
aby mohlo byť jeho dieťa šťastné...
XXII/d) Je teda teológia prosperity pravdivá?
Dialógy
XXII/a) Tzv. necharizmatické cirkvi niekedy upadajú do
nezdravého spánku, v ktorom jedni na druhých úplne zabúdajú
a nemodlia sa za seba navzájom. Ak máme len trochu pozitívny vzťah
k druhej bytosti, je prirodzené modliť sa za ňu, keď trpí
v nemoci!
XXII/b) Modlitebník musí mať živý vzťah s Bohom a urovnané
vzťahy s druhými ľuďmi. Zároveň musí byť jeho modlitba inšpirovaná
skutočnou túžbou a nielen neosobnou povinnosťou! Ak je narušená
niektorá z týchto hodnôt, stáva sa z modlitebníka buď pokrytec
95
alebo herec s roľou modlitebníka.
XXII/c) Životu druhého človeka rozumie len sám Hospodin. Nikto
nevie, aký celý a skutočný zmysel má život druhého človeka.
Nepoznáme svoje povolania a Božiu vôľu pre druhých ľudí, nepoznáme
ani to, v čom spočíva ich naplnenie. Preto nikto nemôže povedať,
že ak Pán neuzdraví, že ide jednoznačne o nepožehnanie!
XXII/d) Teológia prosperity je pravdivá do tej miery, že
Hospodin pozná svoje deti a napĺňa ich potreby! Stvoriteľ nám
pomáha a vytrhúva nás z pohrôm realistického života. Ľudské
naplnenie však poväčšine nespočíva ani v zdraví ani v majetku!
Dokonca je málo takých ľudí, ktorí by dokázali prijať v prebytku
jedno i druhé a zároveň by ich to neodviedlo od Božej prítomnosti!
Preto Pán prideľuje svoje požehnania vyvážene tak, aby mohli jeho
deti prejsť týmto svetom, byť na svetlo druhým, a zároveň ich
uchráni od takých pokušení hriechu, ktoré by ich navždy odviedlo
od Neho Samého - od večného života. Ak si niekto predstaví pod
pojmom "požehnanie" len zdravie a majetok, je to veľmi trapná
predstava!
Naplnením Božej vôle človek nájde svoje vlastné naplnenie.
96
97
Duchovné dary a múdrosť
Kazateľ 1
XXIII.
Úvod ku Knihe Kazateľ
Kniha Kazateľa patrí do skupiny piatich starozákonných kníh
označovaných spoločným názvom - Svitky. Sú to - Kniha Ester,
Pieseň piesní, Plač Jeremiášov, Kniha Rút a Kniha Kazateľa. Tieto
knihy sa predčítavali v rámci židovských bohoslužieb pri
príležitosti piatich najväčších židovských sviatkov.
Kniha Kazateľa bola predčítavaná koncom septembra na Slávnosti
stánkov, keď sa končil - podľa židovského kalendára - starý rok
a začínal nový. Práve táto slávnosť teda pripomínala večný kolobeh
času a ľudskú márnosť, o čom je zmienka hneď v prvej kapitole
tejto biblickej knihy.
Predpokladá sa, že autorom tejto knihy je Šalamún, ktorý už ale
v dobe jej písania nebol kráľom. V hebrejskom originály tohoto
diela sa nachádza veľa arameizmov - vplyvu reči, ktorou sa
rozprávalo v dobe Ezdrášovej a Nehemiášovej po návrate
z Babylonského zajatia. Z toho by mohlo vyplývať, že nemohla byť
napísaná skôr ako v r. 300 p.n.l., a že ju teda nemohol napísať
Šalamún. Keďže sa však kedysi odovzdávali správy len na veľmi
nedokonalých informačných médiách, ktoré niekedy hraničili až
s ústnym podaním, ukazuje sa takýto argument ako neopodstatnený.
Skutočný historický doklad o autorovi neexistuje, preto budem
ďalej pokladať za autora Šalamúna, ktorý skutočne vo svojom živote
vyskúšal všetko, čo sa v tejto knihe píše a bol aj kráľom Izraela.
Šalamún navyše prosil svojho Boha o dar múdrosti, ktorý mu
Hospodin naozaj požehnal! Na sklonku vlády sa ale Šalamún odvrátil
od čistej živej viery - brával si za manželky pohanky a staval im
navyše v Izraeli oltáre ich bohov. Knihu Kazateľ by bolo možné
pokladať za neskoršie Šalamúnove pokánie, ktorým nepriamo vyznáva
svoje poblúdenie a navracia sa k svojmu Stvoriteľovi.
Ako autor tohoto zväzku verím, že je autorom Knihy Kazateľa
Šalamún a nepovažujem za potrebné ďalej sa touto otázkou zaoberať.
Toto filozofické dielo by sa mohlo zdať na prvý pohľad
pesimistické, bez možnosti východiska z márnosti tohoto sveta.
V kontexte celej knihy je však najprirodzenejšie zhodnotiť ju ako
veľmi realistické dielo, ktoré neuniká pred nepríjemnosťami
a zbytočnosťami ľudského života. Ľudský život hodnotí ako márny
a ťažký, keď v ňom človek nenájde Spasiteľa, na druhej strane ak
človek uverí a prijme spasenie Pána Ježiša Krista, jeho život
nadobudne hodnoty, zmysel, pravdivosť i krásu.
"Suma toho všetkého je: Boha sa boj a Jeho prikázaní ostríhaj!"
V tomto zväzku sa budeme zamýšľať nad touto knihou v zmysle
múdrosti, ktorú môže odovzdať Božím deťom novozákonnej Cirkvi,
o ktorej sme čítali v Skutkoch apoštolských...
98
Čo je v ľudskom počínaní márnosťou?
Kazateľ 1,1-11.
Úspech pôsobí na každého človeka trochu iným spôsobom. Jedni sa
radi okázale vychvaľujú, iní sa radi vychvaľujú skrytou formou,
aby ich mohli potom chváliť ešte aj za "skromnosť". Ďalší svoj
úspech ukrývajú a chvália sa sami pred sebou koľko dosiahli a ako
im nejde o slávu tohoto sveta. Niektorí pri svojom úspechu
neurobia nič, nechajú ísť okolnosti prirodzeným behom udalostí
a sú možno naozaj skromní, ale sú aj takí, ktorým úspech nestačí
a hneď sa ženú za ďalším a ďalším...
Veriaci človek môže byť úspešný aj v cirkvi - jeho charizma
prináša ovocie a dielo ktoré koná požehnáva sám Hospodin. Aj na
veriaceho človeka pôsobí úspech veľkou silou, aby vyskúšal jeho
charakter. Určite dobre poznáme milý rozpor vo výraze, keď tvár
rozpráva - "som skromný", a oči kričia - "jupííí podarilo sa mi!"
Niekto dokáže prijať úspech a zvládnuť ho, iného naopak ovládne
úspech a človek začne byť iným človekom.
"Márnosť márností: Povedal Kazateľ!" Aký biedny je človek,
ktorému sa zdá, že dosiahol alebo urobil niečo výnimočné! Tisíce
ľudí pred ním dosahovali a robili výnimočné veci a často aj oveľa
výnimočnejšie. Tisíce ľudí trpeli potom pýchou alebo zvládali svoj
úspech a zostávali skromní... Niekto možno krásne spieva, iný
krásne káže, ďalší je výborný pomocník alebo je zručný, niektorí
vedia načúvať ľudskému srdcu alebo vytvárať vzťahy..., však nič
z toho nie je väčšie ako druhé, žiadny úspech nie je úspešnejší
než iný! Ak svoje schopnosti človek nepoloží pred Kristov kríž
s vedomím svojej nedokonalosti, akákoľvek práca sa stáva
márnosťou, dokonca aj práca v cirkvi!
Človek sa narodí, pracuje, raduje sa a trpí a napokon umrie
a rodia sa ďalší... Z tohoto nezmyselného kolobehu je možné
vymaniť sa jediným spôsobom - prijatím spasenia Pána Ježiša
Krista. Toto spasenie dáva ľudskému životu novú hodnotu, zmysel
byť druhým ľuďom svetlom a pomocou, vodítkom k ich spaseniu. Živá
viera zmení smrť, koniec na začiatok niečoho krajšieho
a zmysluplnejšieho než je tento život.
XXIII/a) Prečo Stvoriteľ ponecháva človeka v kolobehu márnosti
tohoto života?
Hľadanie Božej múdrosti
Kazateľ 1,12-14.
Šalamún si uvedomoval, že pri svojom kraľovaní potrebuje
múdrosť od Hospodina. Keby nechal Izrael, aby sa jeho dejiny
odvíjali samovoľne, prinieslo by to mnoho utrpenia a násilia.
Preto chcel vládnuť a chcel vládnuť múdro, aby sa Izrael stal
príjemným domovom mnohých rodín.
Takýto prístup je veľmi aktuálny aj pre novozákonnú Cirkev
Božích detí. Ak Stvoriteľ dal, aby bol niekto v staršovstve,
presbyterstve, ..., chcel tiež, aby rozhodoval múdro a ak sa mu
múdrosti nedostáva, aby ju hľadal v Biblii a pri rozhovoroch
s bratmi a sestrami. Rozhodovanie v Božej múdrosti pripraví potom
ďalším spolubratom a sestrám príjemné prostredie - ich Cirkevný
99
domov.
Kristus nechce aby Jeho deti stavali kostoly, robili programy,
spievali a hrali, kázali a vyučovali sa navzájom bez toho, aby
mali vybudovaný osobný vzťah s Ním samým! Ak človek nemá v Pánovi
Ježišovi dobrého priateľa a otca, ak sa s Ním nedokáže porozprávať
a poradiť, ak Božie Slovo nemení jeho ľudské postoje, potom sú
všetky cirkevné aktivity len nepríjemným trudom - prácou, ktorá
nemá žiadny zmysel!
Kazateľova múdrosť rozpráva do tejto doby, aby sa kresťania
nesnažili budovať formy a dogmy, ale úprimnú vieru v samom srdci,
ktorá potom osloví mnohých ľudí. Nadmerná cirkevná okázalosť,
bohatstvo, propagácia, dokonca aj nadmerné teologické vzdelávanie
- to všetko hubí Svätého Ducha, ktorý sa chce prejavovať v ľudskom
srdci a na skutkoch človeka prirodzeným a krásnym spôsobom, ktorý
je príťažlivý a lákavý sám o sebe - nepotrebuje propagáciu ani
bohatstvo ani múdrosť poznania histórie... Naopak bohatstvo,
múdrosť i propagácia potrebujú Svätého Ducha, aby mohli existovať
v ľudskom srdci a nezničiť ho pýchou!
Pokazené stvorenstvo a Kristus
Kazateľ 1,15-18.
"Čo je krivé nedá sa narovnať..." Tieto slová vypadajú na prvý
pohľad veľmi skepticky. Vo svojej podstate ale skrývajú hlbokú
pravdu o tomto svete. Keď sa Adam a Eva vzbúrili proti Bohu
a obviňovali Ho, že je On príčinou ich falše, odlúčili sa od
Božieho požehnania. Zem im začala prinášať tŕnie a bodľačie, každá
práca sa stala namáhavou a neprinášala len dobré ale aj zlé. Toto
zlorečenie ľudstvo nesie sebou až podnes! Lieky majú vedľajšie
účinky, priemysel ničí prírodu, pohodlie spôsobuje choroby a tie
vyžadujú ďalšie lieky... Vedci sa hrozia skutočnosti, že je Zem
odsúdená na ekologický zánik bez toho, aby mal niekto osobný
záujem zničiť ju! Ak sa niekto pokúsi narovnať toto krivé
stvorenstvo, určite sa mu to nepodarí! Ak niekto začne budovať
Božie kráľovstvo formou vylepšovania štátnych zriadení, upadá do
beznádejnej márnosti, lebo jeho práca prinesie viac zlého než
dobrého. Svet nie je potrebné meniť, treba ho nechať, aby sa valil
svojou cestou korytom svojich dejín. Božie dieťa nemá budovať
svet, ale Božie kráľovstvo v srdciach ľudí, ktorí vo svete žijú!
Je to jediná cesta ako skutočne pomôcť človeku osobne a nepriamo
aj svetu. Svet nikto nezastaví na jeho šialenej ceste do
sebazničenia, ľuďom sa však dá pomôcť pre milosť spasenia Pána
Ježiša Krista.
XXIII/b) "Kde je mnoho múdrosti, tam je i mnoho hnevu. Ten, kto
rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť.. - Ako to myslel Kazateľ?
Nie je teda správne vzdelávať sa?
Dialógy
XXIII/a) Veľmi pekne to vysvetľuje apoštol Pavel: "Na mieste
Ježiša Krista vás prosím, zmierte sa z Bohom!" Človeku je daný na
tejto zemi čas, v ktorom sa môže zmieriť so svojim Bohom cez
spasenie Pána Ježiša.
100
XXIII/b) Múdrosť, ktorá nie je vedená Svätým Duchom síce môže
niesť mnoho pravdy, ale nedokáže túto pravdu vyvažovať láskou!
Takáto múdrosť mentoruje, uráža, znechucuje, zlostí sa, čím
spôsobuje hnev a svár. Posvätená múdrosť rovnakou mierou prináša
aj lásku a dokáže niesť kríž sebaobmedzovania, aby uľahčila
blížnemu.
"Príroda" pravdepodobne rozdelila spravodlivo len rozum - nikto
si totiž nesťažuje, že ho má málo...
101
Duchovný rast
Kazateľ 2
XXIV.
Na počiatku...
Kazateľ 2,1-3.
Keď niekto príjme do života Pána Ježiša Krista, niekedy začne
mať pocit, že by mal dokázať lepšie hodnotiť realitu, ktorá ho
obklopuje. Byť Božím dieťaťom je predsa privilégium a výborný dar,
z čoho niekomu ihneď vyplynie, že má druhým čo do života povedať!
Novoverec potom začne rozprávať, poučovať a buď sa strapní alebo
otrávi svojich poslucháčov. Zjavne sa pri ňom uplatní výrok: "Keby
som sa nebol býval ozval, bol by som ostal filozofom..."
Realistický pohľad na prijatie Pána Ježiša do srdca je taký, že
vôbec nesúvisí s ľudským poznaním. Človek akurát vyzná, že
potrebuje Spasiteľa a dostane Ho - dostane večný život a Svätého
Ducha ako učiteľa. Žiadny prvák na základnej škole nie je hneď
inžinierom, aj keď možno niektoré reči detí sú tak suverénne, že
takto nedokážu rozprávať ani mnohí inžinieri! Človek, ktorý prijal
Pána prijal aj duchovné detinstvo, v rámci ktorého sa začína učiť
rozumieť svetu, ktorý ho obklopuje. Duchovné detinstvo je
charakteristické aj tým, že nemá veľmi rado zodpovednosť a chce si
ešte trochu "užiť" sveta, pobaviť sa, a to každý na takej vekovej
úrovni, v akej sa práve nachádza.
Boží Duch však čoskoro začne poukazovať na to, že
nezodpovednosť a hravosť len berie a neprináša. Nezodpovedný
človek nevytvára hodnoty, ktoré sám potrebuje! Medzi takéto
hodnoty patrí napríklad aj poznanie - hravosť zabije čas, učenie
ho využije.
Na počiatku duchovného rastu býva skutočne niekedy takto málo
múdrosti a prvým krokom na ceste poznávania býva krok, ktorý
človeka vedie do zodpovednosti. Nejde tu o vedenie z pozície
prinútenia, ale o krok poznania a osobnej skúsenosti, ktorý
v človeku pôsobí nové postoje a nové rozhodnutia. Začína sa mu
zdať, že je detinská nezodpovedná hravosť márna, nenaplňuje ho
a jeho potreba siaha ďalej. Prirodzene chce byť zodpovedný a chce
pracovať, aby produkoval hodnoty. Pretože rozprávame o veriacich
ľuďoch, chce tieto hodnoty produkovať na slávu Pána Ježiša Krista.
XXIV/a) Ako by sme zhodnotili život veriaceho človeka, ktorý sa
stále správa nezodpovedne a nemá záujem vytvárať hodnoty?
Druhý krok
Kazateľ 2,4-10.
Prvý krok duchovného rastu úzko súvisí aj s vekom človeka.
Vyššie uvedené sebapoznanie a zrod novej potreby vytvárať hodnoty
prežívajú podobne aj neveriaci ľudia. Životy neveriacich
a veriacich ľudí sa začínajú vážnejšie odlišovať až pri vzťahu
k zodpovednej práci. Vidina peňazí, úspechu, dostatku niekoho
vedie do závislosti na práci, takže dotyčný človek doslova
102
prestáva žiť, jeho život sa zmení len na prácu. Iní ľudia veriaci
i neveriaci postupne zisťujú, že je práca síce na jednej strane
dobrá a potrebná, na druhej sebou nesie nezmyselný kolobeh. Niekto
by sa mohol chcieť z takéhoto kolobehu vymaniť tým, že začne svoju
prácu vylepšovať, zväčšovať jej rozsah alebo svoju kvalifikáciu,
pričom však zistí, že spotreboval všetok svoj čas, vyprodukoval
veľa hodnôt, ale vo svojej podstate z nich nič nemá! Ak ho práca
napĺňa, môže sa nanajvýš tešiť z tejto práce, viac v živote
nedostane! Možno by niekto povedal, že sa dokáže tešiť z veľkých
účtov v banke, z veľkých domov, ktoré mu patria, z množstva žien,
ktoré sa majú k nemu veľmi milo... Ak je ale zamestnaný naplno
prácou, to všetko mu nepatrí! Ak prácu odloží a začne si užívať,
stane sa nezodpovedným dieťaťom z prvého odseku tejto úvahy!
Veriacim ľuďom Boží Duch poukazuje na to, že práca nesmie byť
zmyslom života. Človek na jednej strane nemá žiť pre prácu, na
druhej nemá ani stratiť zodpovednosť a stať sa nezodpovedným
dieťaťom! Pán Ježiš chce mať zo svojich detí takých ľudí, ktorí
neodhodia milosrdenstvo, lásku a Jeho múdrosť pre porušený pocit
zodpovednosti neustále pracovať.
Apoštol Pavel pracoval natoľko, aby si zabezpečil živobytie
a aby aj on mohol niečím materiálnym prispieť do Cirkvi Božích
detí. Zároveň však dokázal svoju pracovitosť obmedziť natoľko, aby
mal čas aj na službu v Cirkvi, aj na ľudí, ktorých mu Pán
posielal, a teda aby bol skutočne svetu na pomoc - cez neho mnohí
mohli prijať Evanjelium Pána Ježiša Krista.
XXIV/b) Ako zhodnotiť ľudský život, keď v ňom človek nenachádza
pre prácu ani chvíle odpočinku, ani chvíle pre službu druhým? Môže
takto žiť aj Božie dieťa?
Filozofia života
Kazateľ 2,11-16.
Neveriaci ľudia, ktorí vo svojom živote venujú čas aj na
uvažovanie o ňom, dochádzajú niekedy k záveru, že nejde o múdrosť
ani o nerozum, lebo okolnosti sú často tak silné, tak mocne
vplývajú na ľudí, že múdrosť múdrym nepomôže a podobne ani nerozum
neuškodí nerozumným! Napriek tomu si radšej títo ľudia vyberú
rozumnosť a istú mieru zodpovednej práce s vedomím, že musia tento
život nejak prečkať a urobiť si ho znesiteľným. Dokážu v ňom síce
nájsť aj radosť aj potešenie, ale nejaký hlboký zmysel v ňom
nenachádzajú - chcú zužitkovať márnosť svojho života čo
najlepšie...
XXIV/c) Môže mať takýto postoj, ako bol uvedený v tomto odseku,
aj veriaci človek? Ak nie, prečo nie?
Záver z uvažovania nad realitou
Kazateľ 2,17-23.
Ak si chce človek zakladať na tomto svete a na majetku alebo
produktoch svojej tvorivosti a pracovitosti, môže veľmi ľahko
skončiť ako nadávajúci nešťastník, ktorý mnoho vyprodukoval
a nakoniec zistil že sa s tým nebude nakladať podľa jeho predstáv.
103
Božie Slovo poukazuje aj na takýto stav, v ktorom sa človek
môže ocitnúť a ktorý mu zároveň vôbec nepomôže. Často je zbytočné
snažiť sa, aby produkty našej práce dostali do rúk správni ľudia
a aby s nimi správne nakladali, lebo keď ich napokon niekto do rúk
dostane, ukáže sa, že nebol správnym človekom, ktorý by vyhovoval
predstavám toho človeka, ktorý hodnoty vytvoril.
Svätý Duch poukazuje v predčítaných slovách, že človek nemôže
na zemi vytvárať trvalé hodnoty! Jedinou trvalou hodnotou, ktorá
na tomto svete trvá len v čase života daného človeka je láska
a pravda. Tieto hodnoty si človek odnesie až za hrob, kde budú
trvať ďalej. Na tomto svete však nie je možné vytvoriť nič
materiálne, čo by prečkalo večnosť! Preto ak pracujeme v Cirkvi
Božích detí, je veľmi potrebné uvedomiť si túto zložku reality,
ktorá nás obklopuje. Jedinou cestou, ako zachovať túto Cirkev je
živá viera, ktorá dôveruje Svätému Duchu, že sa on sám o svoje
deti postará aj v budúcnosti. Táto živá viera prináša aj mieru
zodpovednosti a produktívnej práce, prináša aj duchovné
vzdelávanie s modlitbou, ale nikdy neprináša márnosť
nezodpovednosti alebo márnosť spútanosti prácou! Kresťania niekedy
upadnú do márnosti práce - starajú sa o stavby kostolov,
modlitební, organizujú evanjelizácie, vedú cirkevné zbory tak, že
Svätý Duch už nemá priestor, aby tiež niečo urobil! Nie je
zriedkavé vídať upracovaných, uťahaných kresťanov s množstvom
zodpovednosti, ktorí úplne stratili požehnanie a ak by v takomto
stave ostali dlhšie, možno by stratili aj vieru!
Vedieť sa spoľahnúť na Svätého Ducha je zázrak, na ktorý
poukazuje záver tejto kapitoly Božieho Slova...
Pokoj a radosť od Svätého Ducha
Kazateľ 2,24-26.
Ak má niekto skutočne živý vzťah so svojim Stvoriteľom, Svätý
Duch ho postupne vyučí, že jediným pevným bodom, jedinou trvalou
hodnotou je sám Hospodin. Na tejto hodnote človek stojí i padá
a len s Bohom môže nadobudnúť poznanie, v ktorom dokáže obstáť
i v zodpovednosti, dokáže produktívne pracovať, ale nestratí
pritom všetok svoj čas. Ostane mu aj na odpočinok a pomoc druhým
s vierou, že o jeho veci sa postará Hospodin svojou veľkou mocou.
Ak živú vieru človek začne strácať, začne zároveň strácať aj pokoj
a čas - začne sa snažiť všetko poistiť prácou, zabezpečiť tak, aby
to nemohlo zlyhať až nakoniec opäť len zistí, že sa takéto
zabezpečenie dosiahnuť nedá a začne potrebovať opäť len Božiu
pomoc - Jeho zabezpečenie.
Dialógy
XXIV/a) Veriaci ľudia duchovne rastú oveľa pomalšie, než sa im
zdá! Preto je možné, že na danom človeku sme si duchovný pokrok
len nevšimli! Ak ale takýto stav pretrváva mnoho rokov, je na
mieste premýšľať o tom, čo je pre toho človeka prvoradé - Pán
Ježiš alebo niečo iné!
XXIV/b) Tento problém prežívajú hlavne tí ľudia, ktorí uverili
v Pána Ježiša už ako starší v čase, keď dávali na prácu prílišný
104
dôraz. Uvedomiť si omyl svojho postoja je dosť ťažkou cestou
duchovného návratu k niečomu, čo nebude znamenať nezodpovednosť,
ale čo nebude zároveň ani hravým detinstvom. Božie dieťa sa
postupne naučí aj v práci spoliehať sa na svojho Boha -
spolupracovať so Svätým Duchom.
XXIV/c) Život veriaceho človeka má veľmi hlboký zmysel - byť
svetu svetlom, aby mohli aj druhí ľudia nájsť spasenie Pána Ježiša
Krista. Veriaci človek môže v živote budovať hodnoty pravdivej
lásky, ktorá vytrvá až do stvorenia novej zeme a nového neba,
ktoré po svojom druhom príchode Pán pripravil pre svoje deti.
Niektorí ľudia chodia poznávať svet, iní chodia, aby svet
poznal ich.
105
Čas Božieho jednania
Kazateľ 3
XXV.
Obdobia ľudského života
Kazateľ 3,1-10.
Telesná prirodzenosť núti človeka, aby sa snažil dosiahnuť
svoje zámery čo najskôr. Malý chlapec by aj hneď chcel byť
strojvodcom, dievčatká sa hrajú na mamy... Deti síce dospejú, ale
túžba mať niečo čo najskôr v nich ostáva mladá a pôsobí im často
utrpenie z toho, že nemajú vysnívané túžby.
Niektoré národy sa strachujú vojen a politických prevratov, iné
sa tešia v mieri. Chudobnejšie štáty sa snažia dosiahnuť úroveň
bohatších a vzniká rozčarovanie, keď sa im to nedarí.
Nemocní ľudia túžia po zdraví a boja sa smrti, zdraví sa nad
nemocou a otázkami smrti radšej ani nezamýšľajú...
Božie Slovo poukazuje na ľudský porušený prístup k životu,
v ktorom sa človek snaží siloumocou zmeniť čas, obdobie, ktoré
prežíva alebo ho naopak chce zmraziť, aby nikdy nepominulo. Keby
sa radšej dokázal vyrovnať s okolnosťami, zmieriť so svojim časom
života, mohol by oveľa lepšie využiť prežívané obdobie svojho
času. Školákovi sa nechce učiť, hľadá si výhovorky a odbieha od
povinností - keby sa vedel zmieriť s časom svojho študentstva,
prijal by oveľa ľahšie množstvo informácií, ktoré by mu mohli
v budúcnosti veľmi pomôcť.
Pretože má človek sklon robiť vždy niečo iné, než od neho chce
jeho Stvoriteľ, stráca požehnania, kazí dielo sebe i druhým
a trápi sa, že je svojim spôsobom neúspešný!
Pán dáva čas vzdelávania, ktorý keď pominie, človek už nebude
mať čas učiť sa, aj keby to možno potom chcel. Dáva čas detinstva,
do ktorého sa v dospelosti už nedá vrátiť aj napriek tomu, že by
možno bolo úžasné zahodiť na chvíľu povinnosti a zodpovednosť. Pán
dáva aj čas partnerstva, ktorý keď človek predbehne svojou
aktivitou, môže stratiť rodinné zázemie na celý život...
Cirkev tiež prežíva svoj čas - môže prežívať čas požehnania
alebo čas zlorečenia, môže žiť na Božiu slávu alebo zarmucovať
Svätého Ducha! Božie deti nemajú chcieť zmeniť čas cirkvi, ale
zmieriť sa s ním - nepohoršiť sa a budovať Božie dielo v takom
čase, aký Pán na cirkev dopustil. Veriaci človek môže v každom
čase hľadať Božiu vôľu a poznávať realitu času v ktorom žije!
Pán Ježiš niekedy chce, aby sa Jeho deti vrúcne modlili
a mlčali, inokedy chce, aby rozprávali a niekedy je potrebné
rýchlo sa chytiť manuálnej práce... Keď Stvoriteľ dá človeku
poznať čas, v ktorom žije a pomôže mu zmieriť sa s ním, je to
veľkým požehnaním, v ktorom môže nájsť veriaci veľa Božej
múdrosti.
XXV/a) Ako riešiť duchovný stav, v ktorom je človek nezmierený
s okolnosťami a túži ich zmeniť?
XXV/b) Môže človek niečo dosiahnuť aj napriek tomu, že ešte
nebol čas to mať?
106
Požehnanie
Kazateľ 3,11-15.
Prijať Božie požehnanie znamená inými slovami vyčkať na čas,
v ktorom Hospodin naplní. Ak niekto akýmkoľvek spôsobom predbehne
okolnosti a nasilu chce dosiahnuť svoje predstavy, skutočne sa mu
to aj môže podariť, ale nakoniec aj tak zistí, že vysnívané
a dosiahnuté veci mu neprinášajú uspokojenie.
Ľudia, ktorí sa naučia alebo prinútia čakať na Hospodina a na
Jeho naplnenie, naučia sa zapierať samého seba. O takých rozpráva
Pán, že sú hodní Božieho kráľovstva a požehnania.
Pán pozná ľudské srdce, pozná túžby človeka a preto, že ho
miluje svojou veľkou láskou, chce ho aj naplniť! Preto pôsobí čas
duchovného vzdelávania, aby sa Jeho dieťa naučilo zaobchádzať
s požehnaním, ktoré mu On sám chce darovať. Potom zmení okolnosti
a požehná, pričom Jeho dar veriacemu človeku vytrvá a naplní ho.
Keď ale niekto predbehne Svätého Ducha a zoberie si sám, pokazí
pekné a ublíži nielen sebe ale aj druhým.
Hospodin dopúšťa na človeka rôzne časy - dobré i zlé a chce,
aby si človek pamätal, čo v nich zažíva! V živote sa všetko
opakuje. To čo sme prežili mi, sa bude opakovať v životoch iných
ľudí. Dobrí žiaci v Božej škole sa takto naučia na samom sebe, ako
pomôcť druhým, keď im ich Stvoriteľ pošle, aby odovzdali svoje
skúsenosti svojim bratom a sestrám. Ak niekto trpí hriechom
natoľko, že sa hanbí za svoje poklesky a nedokáže o nich
rozprávať, nedokáže ani viesť druhého človeka k jeho Stvoriteľovi!
Pán Ježiš je svetlo, v tomto svetle máme odhaľovať naše súkromia,
aby sa ľahšie išlo všetkým tým, ktorí idú za nami.
Božie časy reality
Kazateľ 3,16-22.
Pretože väčšina ľudí nechce rešpektovať Božie časy a nechce sa
ani učiť od svojho Boha, ako vyčkať čas požehnania, je zem plná
utrpenia a nezmyselnosti. Cirkev Božích detí ale môže vypadať
úplne inak - môže sa vymaniť z nezmyselností a začať produkovať
príklad krásneho Božieho detinstva, ktoré od svojho Boha prijíma
svojim časom všetky požehnania.
Vo svete netreba ľuďom zazlievať, že nedokážu správne odhadnúť
politické okolnosti a volia nesprávne politické strany, netreba im
zazlievať, že svojim jednaním rozbíjajú svoje rodiny..., ale je
potrebné vedieť pri nich stáť a byť ochotní im pomôcť, kedykoľvek
to potrebujú! Veriaci ľudia a cirkev nesmú rozdávať moralizmy, ale
v prvom rade krásny príklad niečoho, čo sa dá dokonca aj v tomto
svete vybudovať - naplnený život človeka s pokojom a požehnaním.
Jedinou možnou cestou k takémuto životu je živá viera v Pána
Ježiša Krista, ktorú môže skúsiť každý človek...
Pán dopúšťa na ľudí časy dobré i zlé, aby ich preosial - ten,
kto Hospodina naozaj miluje, neopustí Ho ani v čase zlom, v ktorom
je karhaný a vyučovaný tak, aby mohol neskôr prijať z Božej
láskavej ruky omnoho väčšie požehnanie, než mal predtým.
107
Dialógy
XXV/a) Poznávaním Božieho Slova, ale predovšetkým modlitbou
a pôstom! Pôstu prirodzene rozumieme v prvom rade tak, že ide
o akékoľvek odriekanie si pre Pána Ježiša Krista. Teda nielen
o odriekanie jedla! Pán poukazuje: "Kto neberie svoj kríž
a nenasleduje ma nie je ma hoden!" Toto Božie Slovo je veľkým
zasľúbením pre všetkých, ktorí sa chopia svojich krížov
a nasledujú Pána Ježiša!
XXV/b) Rozhodne áno, dokonca ľudia tak veľmi často robia, čo
ich neskôr privádza do celkového rozčarovania zo života.
Chcieť dostať hneď, niekedy znamená stratiť navždy!
Ján 11,1-18.
Veriaci ľudia sa niekedy zamýšľajú nad svojim životom alebo nad
životmi spoluveriacich, či je ich viera dosť úprimná, lebo sa
v ich živote deje niečo nedobré a navyše Pán Ježiš akoby modlitby
ani nepočul. O Lazarovi je napísané, že ho Pán miloval, ale
napriek tomu tento človek nebol uchránený od nemoci, dokonca keď
sa Kristus dozvedel, že je nemocný, ostal ešte dva dni tam kde bol
a nešiel mu na pomoc! Lazar preto nakoniec umrel a pochovali ho.
Ľudia a dokonca aj veriaci ľudia majú sklon odsudzovať iných,
vyjadrujú sa o ich životoch tak, akoby im dobre rozumeli -
predčítaný odsek Písma poukazuje na dve veľmi podstatné veci:
Človek nikdy nedokáže porozumieť životu iného človeka, a to ani
vtedy nie, keď je presvedčený, že mu dobre rozumie.
Človek tak isto nedokáže plne porozumieť Božiemu jednaniu.
Táto hlboká pravda o ľudskom ponímaní druhých ľudí a ponímaní
Božieho jednania by mala viesť veriacich k tomu, aby neuzatvárali
priľahko to, čo sa deje im alebo niekomu inému. Aj keď ide o veľmi
ťažké veci, Pán chce, aby sme ich zverovali Jemu a netrpeli
malomyseľnosťou, keď sa akoby nič nevylepšuje, keď akoby Hospodin
nepočul modlitby...
Keď Božie deti prestanú posudzovať životy iných a naučia sa
dúfať vo svojho Boha aj vtedy keď mlčí, vytvoria krásne prostredie
rovnocenných súrodencov, ktorí očakávajú na svojho Otca
a Priateľa. Posudzovať život druhého človeka, odsudzovať
a uzatvárať svoje pohľady znamená inak povedané aj povýšiť sa nad
druhého a jeho ponížiť - ľudia, ktorí takto robia, pravdepodobne
nezakúsia Božiu moc a Jeho lásku, lebo ju svojimi činmi nepriamo
odmietajú.
To, čo sa dialo Lazarovi Pán použil na slávu Stvoriteľa
a v konečnom dôsledku aj na požehnanie ľuďom. Stvoriteľ chce tak
isto použiť aj naše životy, naše srdcia Mu to môžu dovoliť alebo
zakázať podľa toho, čím ich plníme.
Ján 11,19-33.
Ako reaguje veriaci človek, keď prežíva niečo ťažké? Niekto
reaguje výčitkou: "Pane, keby si prišiel skôr, nestalo by sa to!
..." Iný zase vyjadrí akúsi svoju vieru: "Pane, ja viem, že vo
večnom živote to bude lepšie..." Marta vyjadrila zvláštnu výčitku
s načúvaním. Po Božom uistení, že jej Pán požehná, vyjadrila
108
vieru, že vo večnom živote bude dobre, ale že by si ona želala
pomoc teraz. Pán ju záhadne uistil, že On je večnosť, požehnanie
i vzkriesenie! Od tejto chvíle v nej ešte viac ožila nádej
a detinské očakávanie na pomoc od svojho Boha.
Pán nechce, aby sme v srdciach uzavreli a zhodnotili okolnosti
s vierou, že sa nič nedá robiť a že to bude v Božom kráľovstve
lepšie. Nechce ani aby sme zatrpkli vo výčitkách a obviňovaniach.
Akúkoľvek situáciu môžeme prinášať pred Hospodina na modlitbách -
aj kvôli tomu sa dal za nás Kristus ukrižovať! Pán rozpráva: "Ak
nebudete ako deti, nevojdete nikdy do Božieho kráľovstva!" - Mat.
18,3. Deti často dôverujú svojim rodičom aj v situáciách, ktoré sú
nepríjemné, ťažké a ktorým nerozumejú. Však preto, že sú deťmi,
zveria sa do rúk rodičov bez toho, aby si vyžadovali vysvetlenie.
Svojim životom možno nedokážeme porozumieť, ale Hospodin nám
napriek tomu ponúka svoju láskavú pravicu plnú moci, lásky
a porozumenia.
Veriaci ľudia majú sklon niekoho vyvyšovať, iného ponižovať -
príklad Márie a Marty odhaľuje nezmyselnosť takého jednania. Marta
sa v predčítanom odseku zachovala ako veriaca na jednotku, neskôr
však venovala nadmieru času na posluhovanie, čím úplne zanedbala
Božie Slovo! Mária sa prejavila plytkou výčitkou, za ktorou sa jej
už Boha ani nechcelo počúvať. Neskôr však odložila posluhovanie,
aby mohla naslúchať Božiemu Slovu a uctila si Krista obeťou veľmi
drahého oleja. Ktorá z týchto sestier mala väčšiu vieru? Ktorá
viac milovala Krista? Som si istý, že na tieto otázky človek nikdy
nenájde odpoveď, lebo mu to ani neprislúcha, aby ju hľadal! Mária
a Marta boli vždy pred Hospodinom rovnocenné, svojimi darmi sa
dokázali dopĺňať tak, že vždy jedna nahradila nedostatok tej
druhej. Tento ich príklad by si mali veriaci priviazať na svoje
srdce a nikdy naň nezabudnúť! Nemáme sa totiž odsudzovať, ale
dopĺňať! Obdarovania iných, vyvážia naše nedostatky a naše
obdarovania majú vyvažovať nedostatky druhých. Takáto úžasná
rovnocennosť s Božím požehnaním potom naisto vzkriesi "našich
Lazarov"! Prakticky to znamená, že priamo vo svojom živote potom
prežijeme Božiu moc - pomoc tak, že sa nám už nebude dať
pochybovať o realite Božej existencii.
Ján 11,34-45.
Ľuďom sa niekedy zdá byť kresťanská viera plná príkazov
a zákazov. Zdá sa im, že Kristus je neosobným Bohom, ktorý žiada
na tejto zemi niesť len kríž a zasľubuje za to spasenie. Ježišov
plač nad Lazarovým hrobom rozpráva však o pravom opaku! Kristus
neplakal preto, že Lazar umrel - predsa vedel, že ho môže
kedykoľvek oživiť! Už na začiatku tejto kapitoly poukazuje na
zázrak, ktorý učiní!
Prečo teda Kristus plakal?
Som si úplne istý tým, že plakal preto, že sa dokázal vžiť do
cítenia ľudí, ktorí Ho obklopovali! Cítil ich beznádej, bol im
v Duchu prítomní, keď plakali nad mŕtvym Lazarom. Cítil aj to, že
sa bude Márii a Marte žiť bez Lazara oveľa ťažšie - cítil to
v srdciach ľudí, ktorí okolo Neho stáli a plakal...
Ako hrozne podviedol diabol človeka, ktorému vložil do srdca
presvedčenie, že je náš Boh neosobný a plný príkazov...
Pán Ježiš cíti aj v tejto chvíli s každým jedným z nás a možno
plače! Ponúka nám svoju pomoc a želá si, aby sme ju prijali. Želá
si, aby sme sa stali deťmi, ktoré zabúdajú na krivdy a hnev voči
druhým. Chce, aby sme sa naučili detinsky Mu dôverovať a vložiť sa
109
do Jeho rúk. Hriech spasiť nemôže, ale plače a želá si, aby mohol
spasiť nás.
Túto jeho výzvu môže z Jeho ruky prijať každý človek...
Nech nám v tom Pán Ježiš Kristus pomôže a požehná!
110
111
Spoločenstvo, mladosť a staroba
Kazateľ 4
XXVI.
Duchovný dopyt sveta
Kazateľ 4,1-6.
Veľmi výrazným faktorom pri jednaní ľudí zo sveta je ľudské
ego. Celé dejiny sú poväčšine vytvárané jednaním, v ktorom človek
hľadá v prvom rade svoje záujmy a až potom je v tom lepšom prípade
ochotný vidieť záujmy druhých. V horšom prípade, ktorý je oveľa
častejší, ho záujmy iných vôbec nezaujímajú. V dôsledku
egoistických prístupov vladárov, kráľov, prezidentov, ..., sú
dejiny plné vojen, násilia a útlaku, ktorý nachádzame vo svete tak
isto dnes, ako aj pred vekmi! Je nebiblické myslieť si, že je
demokracia ohľaduplnejšia, než feudálny alebo otrokársky režim!
Násilia nie je vo svete menej, mení sa len forma realizácie tohoto
násilia! Kedysi feudál alebo otrokár používal priamo bič, meč,
pušky alebo delá. Dnes používajú utláčatelia najskôr masmédiá, aby
si získali podporu verejnosti, aby presvedčili davy, že je niekto
"zlý" alebo "dobrý"! Cez masmédiá vytvoria v predstavách más
virtuálnu realitu, v ktorej býva často najväčší grázel dobrákom
a pokojne žijúci človek zločincom. Presvedčenie más potom začne
fungovať na spôsob sudcu Lyncha, lebo davy začnú podporovať
"dobrákov" aby urobili poriadok so "zločincami" v tej virtuálnej
realite, ktorá však nikdy skutočne neexistovala. Zločinci, králi,
prezidenti a majitelia veľkých syndikátov potom surovo postrieľajú
pokojne žijúce obyvateľstvo, ktoré sa spravodlivosti nikdy
nedočká. Skutočná realita nebude ale nikdy zverejnená, lebo
masmédiá vlastnia ľudia, ktorí vidia v prvom rade svoje ego!
Som presvedčený, že najhorším režimom, ktorý má prísť je
nadnárodná demokracia, ktorá odmieta národné cítenie. Nebude
najhoršia preto, že by išlo o obzvlášť jedovaté učenie alebo
o obzvlášť zlých ľudí! Najhoršou sa stane z troch príčin - v prvom
rade ovládne celý svet, jej dosah bude najväčší, v druhom rade
bude nadnárodnou len pre slabé národy, pre silné bude veľmi
národocentristická, tretím faktorom nového útlaku je už spomínané
ľudské ego.
Vznikom nadnárodných bánk a menových fondov získavajú len tí
najmajetnejší prostriedok, ktorým potlačia všetkých ostatných. Po
ukončení Druhej svetovej vojny sa po tridsiatich rokoch takmer
všetok kapitál Západného nemecka nachádzal v rukách dvoch percent
obyvateľstva. Tí, čo zbohatli si skupovali krachujúcich a stávali
sa ešte bohatšími... Vo svetovom merítku táto zákonitosť znamená
asi toľko, že bude svet patriť pár ľuďom, akejsi "šľachte", ktorá
bude ovládaná svojim egom a bude vlastniť nástroj útlaku -
masmédiá...
Nechcem v tejto úvahe rozoberať politiku a dejiny, chcel by som
len poukázať na to, že vývojom ľudstva sa nezmenšuje útlak, naopak
mierne sa zväčšuje, ale hlavne sa mení jeho forma, čo si mnohí
ľudia neuvedomujú a žijú v ilúziách, že je na svete menej násilia
než pred vekmi!
Do tohoto sveta píše Kazateľ zvesť Božieho Slova. Svet je plný
násilia a potrebuje úprimne veriacich ľudí, ktorí sa vedia zastať
112
utláčaných, pomôcť im a byť im oporou. V prítomnosti to v prvom
rade znamená asi toľko, aby veriaci človek neprijímal hneď
anonymné, neoverené správy televízie, novín a internetu, lebo
tieto médiá síce poväčšine odovzdávajú pravdy ale nie celé!
Polopravdami vytvárajú virtuálne predstavy, aby presvedčili masy
o tom, o čom chcú... Napríklad ak vám niekto prepadne dieťa
a ublíži mu, potom to urobí druhý, tretí, ..., i deviatykrát,
možno si na ten desiaty zoberiete palicu, vystriehnete násilníka
a zo zúfalstva mu rozbijete hlavu tak, že mu ju budú musieť
zašívať v nemocnici. Ak vás tento desiatykrát nafilmuje televízia
a zverejní váš čin s komentárom, že ste násilne na niekoho
zaútočili, bude to svojim spôsobom pravda, ale rozhodne nie
celá... Svet je plný provokácií a poloprávd, Božie deti, Cirkev by
sa nemala zúčastňovať na podporovaní takéhoto útlaku! Ľudia vo
svete hľadajú porozumenie, zázemie, ktoré im môže dať len skutočná
Cirkev, v ktorej vládne Božie Slovo - Biblia a sú v nej úprimní
veriaci. Keď sa ale cirkevné inštitúcie začnú zapletať do
poloprávd masmédií, keď začnú podporovať virtuálnych dobrákov,
úplne stratia požehnanie i záujem ľudí zo sveta o zvesť Evanjelia!
XXVI/a) Čo znamená predčítané Božie Slovo na osobnej úrovni
ľudského života? Ako sa chovať voči svojmu najbližšiemu okoliu?
Pohľad na Cirkev Božích detí
Kazateľ 4,7-12.
Svetská múdrosť vždy čerpala z Božieho Slova a to, čo je v nej
dobré, bolo vždy od Hospodina! Svetská múdrosť poukazuje na to,
aká výhodná a dobrá je spolupráca - keď sa viacerí ľudia dohodnú,
že sa budú podporovať, žije sa im oveľa ľahšie, ako keby sa
pretĺkali svetom sami. V prítomnosti vznikol jeden zvláštny
paradox - múdrosť z predčítaného Božieho Slova sa zachovala vo
svete, však v Cirkvi sa vytráca. Je známa povesť o kráľovi
Svätoplukovi, ktorí na smrteľnej posteli káže svojim synom zlomiť
zväzok prútov. Synovia zväzok neprelomia, ale keď im dá každému
jeden prút, poľahky ho zlomia. Názorne im takto vysvetľuje, že ak
budú držať pohromade, ich kráľovstvo bude silné. Ak sa ale
rozdelia vo svároch a nezhodách, ich ríša rýchlo zanikne, čo sa aj
v dejinách naozaj stalo.
Synovia kráľa Svätopluka nevedeli držať spolu, lebo im chýbala
základná sila, ktorá je k tomu potrebná - moc Svätého Ducha. Moc
Svätého Ducha sa v Cirkvi Božích detí musí prejavovať a prejavuje
sa aj vzájomnou súdržnosťou a podporovaním sa v dobrých,
požehnaných skutkoch a postojoch. Ak sa veriaci ľudia úprimne
držia svojho Boha a prvoradým je pre nich Kristus a nie ich
vlastné ego, vzniká úžasná spolupráca, v ktorej sa spoločne buduje
Božie Kráľovstvo a spoločne potláča akýkoľvek hriech!
Je zaujímavé, že dnes pričasto rozprávajú o Svätom Duchu
jednotlivci, ktorí nie sú schopní s niekým sa v spolupráci
a podporovaní spojiť! Aj v tejto oblasti platí Božie Slovo
z Evanjelií - "Kto neberie svoj kríž a nenasleduje Ma, nie je Ma
hoden!" - Hovorí Pán Ježiš. Pri spolupráci znamená niesť kríž
napríklad aj to, že nemusí byť vždy tak, ako chcem ja, ale môže
byť aj tak, ako chcú iní, ale vždy v súlade s Božím Slovom!
113
Cirkev a staroba
Kazateľ 4,13-16.
Medzi veriacimi ľuďmi niekedy vzniká tzv. generačný problém.
Keďže Cirkev Božích detí od pradávna v sebe zahŕňala všetky
generácie, môžeme si klásť oprávnenú otázku, prečo majú k sebe
dnes generácie tak ďaleko a prečo to kedysi tak nebývalo.
Keď sa človek narodí, prežije pravdepodobne prvú šokujúcu
zmenu. Bolo mu predtým dobre a teplo, dokonca nemusel ani dýchať
a zrazu ho oslepuje svetlo, musí dýchať, dotýkajú sa ho drsné ruky
a ak náhodou nezaplače, dostane ešte aj po zadku...
V šiestich rokoch človeka čaká ďalšia zmena. Detstvo bez
pravidelných povinností sa zmení na život školáka.
Puberta je ďalšou šokujúcou zmenou, v ktorej chlapci niekedy
vystrájajú kúsky ako dospelé kohúty a jednanie dievčat sa podobá
jednaniu pravých slepačích nosníc...
Puberta pominie, človek dospeje aj rozumovo a založí si rodinu.
Začne si uvedomovať ďalšiu šokujúcu zmenu, predtým vytvárali
rodinnú pohodu druhí a on ju len užíval, teraz musí začať "kopať
uhlie" sám a produktívne vytvárať nielen pohodu v rodine, ale aj
materiálne hodnoty, aby bolo z čoho žiť.
Ďalšou šokujúcou zmenou je doba, keď deti odrastú a rodičia sa
musia naučiť žiť sami, lebo ich deti už majú svoju rodinu a nemôžu
sa im venovať tak, ako predtým.
Na sklonku dní si človek začne uvedomovať, že už zostarol
a množstvo vecí mu nejde tak, ako mu to išlo predtým. Začína byť
odkázaný aj na pomoc druhých a opäť sa musí vyrovnávať so zmenou,
ktorá ho dáva stranou diania, učí ho prijímať dary a umožňuje mu
sledovať to, čo on sám po sebe zanechal... Poslednou zmenou je
schopnosť vyrovnať sa so smrťou, ktorá začína klopať na dvere
života...
Ľudia prežívajú mnoho zmien a každá z týchto zmien od nich
žiada, aby sa s ňou dokázali vyrovnať a prijať, privlastniť si
nové okolnosti. Keď to človek dokáže, získa mnoho požehnania
a stane sa požehnaním aj pre druhých. Ľudia, ktorí sa bránia týmto
nutným zmenám, často zničia život nielen sebe, ale aj druhým
ľuďom, o ktorých tvrdia, že ich milujú!
Generačný problém spočíva v nepochopení staršej a mladšej
generácie. Božie Slovo však odkrýva nedorozumenia a rieši ich.
Napriek tomu však čosi ako generačný problém pretrváva i naďalej!
Predčítaný odsek Písma kriticky hodnotí starobu, poukazuje na
fakt, že byť starším sebou nemusí ihneď niesť aj kvalitu - byť
múdrejším! Starí ľudia si niekedy potrpia na úcte, na tom, aby ich
mladší počúvali a boli im poslušní. Však Ich život ale niekedy
nemusí byť takým, aby si zaslúžil úctu, ich slová nemusia niesť
múdrosť a ich rozprávanie bývajú niekedy siahodlhé monológy,
v ktorých sa sami stratia a nedokážu sa už vrátiť ani k jadru
myšlienky, o ktorej začali rozprávať! Starší človek sa môže naozaj
ľahko stať "starým kráľom a bláznom, ktorý sa už ani poučiť
nedá..." Starší ľudia ťažko prijímajú poučenie od mladších a keď
navyše ich náhľady sú naozaj nesprávne, predčítané Božie slovo
plne vystihuje ich život i situáciu, v ktorej sa nachádzajú! Toto
už ale nie je generačný problém, ale pýcha starca, ktorý sa chce
povyšovať nad mládežou len preto, že je starší.
Aby niekto mohol žať úctu, musel najskôr mnoho rokov žiť tak,
aby si jeho život úctu zaslúžil! Ak niekto chce, aby ho druhí
114
počúvali, musí sa najskôr zbaviť radosti s počúvania samého seba!
Ak chce, aby si vážili jeho rady, musia tieto rady niesť veľa
Božej múdrosti! Ak ale tieto kvality starší človek postráda
a vynucuje si úctu príkazmi a mentorovaním, chová sa ako násilník
- "starý kráľ a blázon, ktorý sa už ani poučiť nedá..."!
Božie Slovo napomína mladých ľudí, aby si vážili starobu aj
napriek tomu, keď táto za sebou nezanecháva život, ktorý by si
bolo treba vážiť. Písmo však rozhodne nekáže, aby mladí ľudia
poslúchali bláznivé rady starších, nekáže aby si vážili životy,
v ktorých starší ľudia presadzovali svoj egoizmus a nehľadali
svojho Stvoriteľa!
Preto je aktuálne opýtať sa, či pri nedorozumení medzi starším
a mladším ide naozaj o generačný problém! Či náhodou nejde len
o pýchu a agresivitu starších ľudí, ktorí sa chcú povyšovať
a ukazovať čo všetko dokázali a akí sú múdri, koľko majú úžasných
skúseností... Ak totiž ide o tento druhý prípad, nejde
o nedorozumenie medzi generáciami, ale o hriech, ktorý je potrebné
z Cirkvi vykoreniť...
Dialógy
XXVI/a) V osobnom živote by malo viesť úprimných veriacich
k pomoci druhým ľuďom, k tomu, aby vedeli aj prakticky ukázať, že
je ich kráľom Pán Ježiš Kristus.
Vy mladí...
... Keď mal dvadsať rokov, pozoroval u seba akúsi mladícku
dravosť, energiu. Trochu sa jej bál, lebo niesla sebou nielen
pozitívum, ale aj negatívum mladosti. Teraz, po pätnástich rokoch,
mal sklon skôr nereagovať, čakať a ísť tou ľahšou cestou. Smutné
tváre jeho priateľov ho upozornili, že takýto prístup nesie sebou
nielen pozitívum, ale aj negatívum dospelosti. Ak niekoho
zhadzujú, ponižujú ho a seba na jeho úkor povyšujú, je asi
nesprávne mlčať...
Pomaly vstal a začal kontrolovať svoje vojsko a zbrane. Batérie
ťažkého delostrelectva dal vyčistiť a zastrieľať na presnosť. Sám
skontroloval software i hardware obsluhujúci raketové strely
a protivzdušnú obranu... Jednoducho povedané, začal sa pripravovať
na tvrdý boj. Možno práve pre svoj vek, pre uplynulých pätnásť
rokov, riešil v sebe neistotu - bude to boj požehnaný od
Hospodina? Nepriateľ je veľmi silný - nebude jeho jednotka
rozmetaná pri návale nepriateľských striel?
Možno sa to zdá zvláštnym prirovnaním, ale jazyk je veľmi ťažká
zbraň! Niekto si strieľa len tak, aby si odpočinul a uvoľnil sa,
iný páli zo zloby a nenávisti alebo z hnevu. Málokto však pri
rozprávaní zodpovedne pracuje pri hájení Božieho kráľovstva.
Je úžasne trapné, keď staroba nedokáže povedať mladosti iné než
výčitky, zhadzovania a ponižovania. Keď sa navyše už nenájdu
vážnejšie argumenty, zadrapí sa aj do toho, ako a kde mládež sedí,
rozchýri sa nejaká intriga, čo zase tí mladí porobili... Tak pyšná
staroba zhadzuje a povyšuje sa a pre dizajn živí v sebe ešte aj
druhú tvár: "Veď my máme mladých predsa radi! Veď je to naša
budúcnosť!"
115
Možno ide práve o negatívum mladosti, keď pri takomto prístupe
má sklon zobrať "nohy na plecia" a utekať od pyšných agresorov
v úctyhodnom veku. Možno je to pre mladosť iba prirodzené, že
utečie...
Je však správne ostať mlčať a pozerať na takéto ponižovanie?
Veď ak má niekto snáď šesťdesiat a nedokáže inak, než začínať
svoju reč slovami - vy mladí - mentorovať, zhadzovať a poúčať, má
isto aj dostatočný vplyv na to, aby tých mladých poriadne zhodil
v očiach svojich mnohých známych a priateľov! Zdá sa mi, že je zlé
mlčať a stať sa tak spoluvinníkom útlaku.
Neostáva iné, než vyčistiť delá a precízne prekontrolovať
zbrane, aby nebolo niečo povedané z nenávisti, zlosti alebo
pomsty. Hospodine prosím, požehnaj tento boj a uviaž svojho
služobníka na silnú reťaz, aby snáď nevykonal niečo, čo od neho
nechceš! Zároveň však prosím, daruj mu odvahu vyjadriť vplyvným
šesťdesiatnikom, že nerobia správne aj za tú cenu, že sa urazia
a že to budú pokladať za útok na svoju osobu! Ty ochráň svojho
služobníka, aby mohla Tvoja Cirkev prežiť a rásť...
116
117
Dialóg s Hospodinom
Kazateľ 5
XXVII.
Svedectvo
Ľudská myseľ sa stáva často tmou, do ktorej sa chce človek
ukryť pred druhými ľuďmi i pred svojim Stvoriteľom. Nahovára si,
že v nej, v úplnom súkromí, porovnáva možnosti, kladie protiklady
na rozhodovanie a keď sa náhodou rozhodne urobiť niečo, za čo by
ho hrýzlo svedomie, snaží sa nájsť spôsob, ako vymazať z mysle
napomínajúci hlas.
Určite je veľmi ťažkou otázka, ktorou sa opýtame odkiaľ
prichádza nápad, nová myšlienka, objav... Psychológ by isto okolo
tejto oblasti rozvinul veľkú diskusiu a možno aj napísal nejakú
vedeckú prácu.
Podstate ľudského myslenia, jeho princípom a komunikácii
s duchovnými bytosťami nerozumiem, ale môžem porozprávať o jednej
svojej skúsenosti:
Myslenie je dialóg aj vtedy, keď si človek neuvedomuje, že sa
rozpráva... Je to dialóg medzi mnou, Bohom a diablom.
- Podľa ľudských intelektuálnych schopností dáva Svätý Duch
i duch nesvätý človeku nápady, ktoré sú špecifické tým, že človek
ani nevie, odkiaľ mu do mysle prišli.
- Stvoriteľ i satan ponúka možnosti, ktoré vychádzajú
z ľudských skúseností a medzi ktorými si človek pri svojom
premýšľaní vyberá.
- Samostatne človek premýšľa len o tom, čo skúsil, videl, čomu
porozumel, ale aj pri takomto premýšľaní je veľmi jednoduché
pozastaviť sa a v mysli prosiť Boha o pomoc a požehnanie pri
rozhodovaní.
Človek v zásade trpí ilúziou, že je jeho premýšľanie úplne
súkromné a týka sa len jedinej osoby - jeho samotného. Preto sa
dopúšťa mnohých bezočivostí bez toho, aby si to vážne uvedomoval -
suverénne odvráva svojmu Bohu, že nechce, nemá záujem, že sa mu
niečo nepáči... Dlhý čas venuje premýšľaniu nad niečím zlým
a kochá sa v tom... A odváži sa dokonca aj povedať Svätému Duchu:
"Budeš ticho!"
Súkromím temnoty svojej mysle posadnutý kresťan potom prichádza
pred Hospodina na modlitbu, povie čo chce a za čo ďakuje, niekedy
dokonca aj vyjadrí, že je presvedčený o niečom, že to chce aj Boh
a nakoniec povie amen! Takýto kresťan sa potom diví, že v jeho
živote Pán Ježiš mlčí a viera je akási slabá...
Som si istý, že živá viera žiada od človeka zmenu myslenia! Do
temnoty súkromia ľudskej mysle musí zasvietiť jasné svetlo,
v ktorom začne človek nachádzať tri bytosti - seba, Boha a diabla.
autor
118
Modlitba
Kazateľ 5,1-3.
Keď Šalamún začína rozprávať o dialógu so Stvoriteľom, začína
hneď na začiatku tým, čo sa mu zdá byť ako najdôležitejšie - nie
hovoriť, ale načúvať. Ešte predtým, ako človek otvorí ústa, Pán
vie čo chce povedať! Keď ale rozpráva Stvoriteľ, povie niečo dva
i trikrát, ale človek nerozumie, čo chcel povedať! Ľudské poznanie
je obmedzené, jeho túžby ho často nesú ako vietor malé pierko,
a tak sa stane, že Božie slovo len veľmi ťažko preniká do ľudského
vedomia. Šalamún túto skutočnosť jasne chápe nielen teoreticky,
ale aj prakticky, zo skúseností zo samým sebou. O modlitbe preto
rozpráva v prvom rade ako o načúvaní Božiemu hlasu. Zároveň
poukazuje, aby človek nevynášal vo svojej mysli priľahko závery
a rozhodnutia, lebo v skutočnosti stojí pred Hospodinom a rozpráva
sa s Ním. Úctivosť pri takýchto rozhovoroch, primeraná pokora
a vedomie svojej porušenej ľudskosti sebou nesú tajomstvo veľkých
modlitebníkov.
Veriaci ľudia na modlitbách často veľa rozprávajú. Dokonca majú
toľko drzosti, že sú schopní bez podloženia biblickým textom
povedať: "Pane Ty predsa chceš to a ono a nechceš niečo iné. Tebe
sa páči tamto a nenávidíš druhé..." Človek takto nielenže nemá
záujem načúvať, ale dokonca Bohu privlastňuje čo sa Mu páči a čo
nie, čo chce a čo nechce! Božie dieťa pravda môže poznať Božiu
vôľu a vyššie uvedeným spôsobom to aj vyjadriť, ale pozor!!! Boh
je na Nebesiach a človek na zemi. Ak človek pričasto vyjadruje
takto Božiu vôľu a nehľadá vo svojich vyjadreniach biblický
kontext, je možné, že vyjadruje len svoju vôľu a Stvoriteľa tým
ponižuje a uráža! Prevrátené modlitby sa potom skôr stávajú
prednáškou pre druhých bratov a sestry, ako skutočnou modlitbou.
Verejná hlasitá modlitba môže byť naozaj dobrým prostriedkom
k tomu, ako prinútiť druhých ľudí, aby si vypočuli, čo im chce
modlitebník povedať.
Šalamún nezakazuje na modlitbách rozprávať, ale doporučuje
rozprávať menej a viac načúvať hlasom svojej mysle a rozpoznávať
v nich rady drahého Stvoriteľa.
XXVII/a) Ako rozumiete svojim modlitebným dialógom? Mohli by
ste povedať svoje svedectvo z tejto oblasti?
XXVII/b) Ako rozumiete tretiemu veršu tejto kapitoly?
Sľuby
Kazateľ 5,4-5.
Telesná prirodzenosť človeka núti nejakým spôsobom presadiť
svoje ja. Prejavuje sa nielen mnohými rečami, neochotou počúvať,
ale aj priveľkou ochotou sľubovať s tým, že človek prezentuje, ako
dokáže splniť aj veľké sľuby. Inými slovami ukáže svoje úžasné
schopnosti a prednosti. Na túto skutočnosť Pán Ježiš poukazuje
v evanjeliách, kde prikazuje, aby Jeho deti neprisahali. Ich
ubezpečenia majú byť jednoduchými pokornými sľubmi - keď niekto
povie áno, má to znamenať skutočne áno...
Veriaci sľubujú v mysli i na modlitbách aj svojmu Stvoriteľovi.
Ich sľub môže byť veľmi ľahko prísahou, ktorá sebou nesie
119
suverenitu: "Bože ja to pre teba urobím!" Takáto prísaha nemusí
sebou niesť slovíčko "prisahám", dôležitá je duchovná podstata -
ľudská suverenita, ktorá chce Bohu sama niečo dať. Ak sa človek dá
diablovi naviesť na takúto prísahu, sľub, isto neobstojí!
Keď ale veriaci sľúbi svojmu Bohu niečo s pokorou a vyznaním,
že i pri tomto sľube potrebuje Jeho pomoc a požehnanie, keď navyše
je tento sľub v súlade s Božou vôľou, ostáva jediná bytosť, ktorá
by mohla sľubujúcemu človeku prekaziť naplnenie takéhoto záväzku -
sám sľubujúci, jeho zradné srdce.
Je lepšie nedávať sľub svojmu Bohu, ako Hospodina klamať
a sľuby neplniť.
Reči
Kazateľ 5,6-7.
Je veľmi zvláštne, ako dáva Šalamún do súvislosti skutky tela
a reči. Jednoznačne poukazuje, že väčšiu prioritu pri Božom súde
budú mať ľudské slová, než ľudské činy! Chce zdôrazniť skutočnosť,
že niekto môže aj zhrešiť - urobiť niečo zlé, keď ale ústami vyzná
svoj hriech a požiada o milosť Pána Ježiša Krista, tento hriech mu
bude odpustený. Na druhej strane môže človek žiť pomerne pekný
život a nerobiť ktovie ako zlé veci, keď jeho ústa budú vyjadrovať
bezbožnosti a zlo, celý jeho život bude zlý!
Toto starozákonné tajomstvo krásne približuje Pán Ježiš
v evanjeliách, kde poukazuje na mnohých miestach na to, ako veľmi
sú závažné ľudské reči...
Napríklad keď niekto pomôže svojmu blížnemu, a potom stále
rozpráva, že to urobil zo súcitu a poukazuje na to, aký je dobrý
a schopný, tak poníži svojho blížneho, že by bolo lepšie nič
neurobiť. Reči vedia pokaziť mnoho dobrých a požehnaných skutkov!
XXVII/c) Ako rozumiete siedmemu veršu tejto kapitoly?
Prečo to ... dovolíš Hospodine?!
Kazateľ 5,8-12.
Veriaci ľudia majú niekedy sklon zasahovať do diania v štáte
s úmyslom zvrhnúť vládnu štruktúru alebo zmeniť režim... Vedie ich
k tomu poznanie, že sa okolo nich deje nespravodlivosť. Pán ale
nevyučuje v Biblii ako robiť prevraty, ale naopak, poukazuje na
to, že je Evanjelium možné zvestovať bez ohľadu na štátne
zriadenie. Na prvom mieste má byť Božie Kráľovstvo a nie akýsi
lepší režim, ktorý nebude nikdy dobrý!
Predčítaný odsek Písma poukazuje na rozčarované pohľady
veriacich, ktorí si v srdci rozprávajú: "Prečo toto dovolíš
Hospodine? Veď je to tak nespravodlivé!" Šalamún tu vysvetľuje, že
človek nedokáže v plnosti rozumieť spravodlivosti! Naopak má sklon
závidieť, všímať si u druhých len to dobré a túžiť tiež po niečom
takom. S dobrými vecami ale prichádza aj zodpovednosť a práca. Ak
ide navyše o neveriacich ľudí, ktorí vlastnia veľké majetky alebo
majú moc, pričom ani jedno ani druhé nedostali s požehnaním od
Hospodina, prinášajú im tieto veci viac zlého než dobrého, čo
nemusí byť hneď na prvý pohľad vidno.
120
Aby človek mohol rozhodnúť, čo je spravodlivé a čo nie, musel
by mať absolútne dokonalé, nekonečné poznanie, ktoré rozhodne
nemá!
Bohatstvo bez požehnania
Kazateľ 5,13-17.
Napriek tomu, že Božie deti chcú žiť pre Krista, určite ich
zároveň láka aj vyhliadka akéhosi pohodlia v tomto svete.
Pohodlie, blahobyt sám o sebe nie je ani zlý, ani dobrý. Stáva sa
však veľmi nepožehnaným, keď veriaci nerozpozná alebo nechce
rozpoznať tichý hlas svojho Boha vo svojej mysli a prisvojí si
niečo, čo mu Pán nechce dať. Obzvlášť súčasnosť je veľmi
provokujúca tým, že si ľudia môžu vybaviť všeličo pomerne
jednoducho - niekedy stačí podpis vplyvného priateľa, inokedy zase
stačí zdvihnúť telefón a zavolať nejakú digitálnu službu, veľké
finančné obnosy sa dajú poukázať kartou krátkym príkazom -
okolnosti môžu človeka priviesť do takej situácie, v ktorej sa
veľmi ľahko dá vykonať niečo veľké a nie príliš čestné, čo
Hospodin nechce. Čokoľvek človek nadobudne bez požehnania, bude mu
to len na zlé.
Ak kresťan urobí niečo takéto raz, dvakrát i viackrát, jeho
život začne byť sprevádzaný nezdarmi a nepokojom. Je veľmi ťažké
vracať sa potom v mysli naspäť, priznávať si pred Hospodinom omyly
a prosiť o pomoc. Diablova rada v takejto situácii znie asi takto:
"Nepremýšľaj o tom človeče! To zlé sa ti nestalo pre to, že si
nedbal na Boží hlas! Zabudni na minulosť a ži s Hospodinom čestne
v prítomnosti." Boží hlas ticho upozorňuje: "V prítomnosti sa so
Mnou dá čestne a správne žiť len vtedy, keď si ochotný riešiť
svoju minulosť..."
Miera Svätého Ducha
Kazateľ 5,18-20.
Pán Ježiš cez Šalamúna poukazuje na svoju štedrosť. Podstatou
živej viery nie je chudoba, ale život, v ktorom človek berie len
od Hospodina a čaká na požehnanie. Niekto dostane viac majetku,
iný viac slávy, ďalšiemu Pán dá múdrosť a možno sa nájde aj taký,
ktorý si požalostí, že nič dobré nedostal. Takýto človek však isto
nevie čo má a zatiaľ neobjavil veľkú Božiu múdrosť a lásku, ktorou
ho Pán miluje.
Chcel by som veľmi povzbudiť k mnohým a živým dialógom so
Stvoriteľom i diablom. Modlite sa, aby ste v nich našli hlas
Svätého Ducha a dokázali ho rozpoznať od ducha nesvätého. Živý
vzťah s Pánom Ježišom prináša do života priehrštia menších
i väčších zázrakov...
Dialógy
XXVII/a) Táto otázka je osobná.
121
XXVII/b) Podobne, ako prichádza únava na človeka, ktorý veľa
pracuje, tak sa stáva bezbožným ten, kto Bohu na modlitbách veľa
rozpráva s neochotou naslúchať. Takýto človek skôr či neskôr
prestáva poznať skutočnú Božiu vôľu pre seba i druhých.
XXVII/c) Keď niekto priveľa sníva o tom čo nemá a aké by to
bolo mať to, začína byť spútaný svetom a hnaný silou mamonu či
slávy. Podobne ak niekto priveľa rozpráva, nedokáže sa celkom
kontrolovať a z jeho úst začínajú vychádzať urážky, zhadzovania
a nepravdy, čím sa odlučuje od Božej lásky.
Keby si človek dokázal uvedomiť, v ktorých chvíľach, pri svojom
premýšľaní, odpovedá Stvoriteľovi neba a zeme, pravdepodobne by
dochádzal vo svojich myšlienkach k úplne odlišným záverom, ako sú
tie, ktoré robí v ilúziách úplného súkromia svojho myslenia.
122
123
Prosba o požehnanie
Kazateľ 6
XXVIII.
Dostatok a nenaplnenosť
Kazateľ 6,1-12.
Ľudia majú niekedy sklon pozorovať druhých, všímať si pri nich
ich materiálne prebytky a uvažovať, či je im len dobre, keď majú
toľko dobrých vecí. Takýto pohľad môže byť neúplný nielen
v zmysle, že neberie do úvahy aj trápenia druhých ľudí. Neúplnosť
takéhoto závistného pozorovania môže spočívať aj v tom, že si
závistlivý pozorovateľ neuvedomuje, že vlastníctvo samo o sebe
nemusí prinášať ani potešenie ani naplnenie. Človek môže mať
všetkého prebytok, materiálne sa mu môže dariť, ale duševne ho to
nemusí napĺňať a môže byť popri svojom bohatstve veľmi nešťastný.
Preto ak si niekto predstavuje šťastie tak, že nadobudne väčší
majetok, je možné, že ho v živote čaká veľké rozčarovanie. Možno
bude nadmieru pracovať, aby niečo dosiahol, možno sa bude trápiť
mnoho rokov a nakoniec zistí, že nie je ani šťastnejší ani
pokojnejší, navyše je ešte aj veľmi vyčerpaný a znechutený...
Aby práca mohla priniesť naplnenie a radosť, musí za ňou stáť
Hospodin so svojim požehnaním. Ľudská práca býva človeku na úžitok
len vtedy, keď človek v prvom rade hľadá vo svojom živote svojho
Boha a Spasiteľa. Keď potom nachádza Jeho vôľu a lásku, nachádza
aj prácu s požehnaním, ktoré prináša nielen duševné, ale aj
duchovné naplnenie.!
Aby mohol byť ľudský život požehnaný, je nutné mať živý vzťah
s Pánom Ježišom Kristom. Tento vzťah sa buduje v prvom rade
v dialógu človeka a Boha na modlitbách...
Modlitba
Pane Ježiši!
Prosím Ťa, pomôž nám rozpoznať Tvoju vôľu a učiň, aby sme si ju
privlastnili a zamilovali. Prosím, zmeň naše srdcia tak, aby sme
si neospravedlňovali to, čo je zlé a učili sa rozumieť Tvojej
veľkej láske voči nám.
Privoď na nás zmenou našich sŕdc požehnanie. Priznaj sa k našim
skutkom a buď nám prítomný pri našom premýšľaní. Nezavrhni nás vo
svojom strašnom hneve a vybuduj nielen nás a naše rodiny, ale aj
zhromaždenie Tvojich detí, do ktorého chodievame.
Nauč nás viesť Tvoju Cirkev, pomôž nám niesť kríž a rozbi
svojou mocou všetky diablove pozície, ktorými decimuje Tvoj ľud
v našom zbore!
Prosím, nezabudni na nás a prijmi aj túto našu modlitbu. Ja Ti
ďakujem za všetko požehnanie, ktoré sme mohli až doteraz od Teba
prijať. Ďakujem za ochranu od zlého a aj za to, že si často
naprával za nami to, čo sme my pokazili.
Náš drahý Pán, nech Ti je chvála a sláva na veky vekov!
Amen.
124
Dialógy
Bolo by veľmi dobré, keby toto štúdium mohlo byť zamerané na
ten najpodstatnejší dialóg - dialóg so Stvoriteľom pri modlitbe.
Ak máte pre tento návrh porozumenie a máte záujem urobiť si
modlitebné stíšenie, rád by som takýto dialóg podporil. Prosím,
nemodlite sa len za svoje veci, ale skúste sa modlitebne zastať aj
vecí svojich blížnych. Skúste sa na modlitbách v porozumení
zjednotiť a predkladať Pánovi aj svoj zbor!
Ak ale v srdci necítite nutkanie, aby ste sa modlili aj za
niečo iné, než sú vaše osobné záležitosti, nehrajte pred
Hospodinom divadlo a predkladajte Mu len svoje veci - On vašu
modlitbu príjme! Nerobte si však potom o sebe ilúzie, že ste veľký
modlitebník a že máte v srdci mnoho lásky... Kristus ale prišiel
na zem milovať a umrieť aj za malých ľudí, ktorí dokážu
v úprimnosti za Ním prichádzať.
Rozhodne sa však nedajte oklamať diablovi a nerobte z modlitieb
predstavenie, v ktorom herci vyjadrujú to, čo skutočne necítia!
Nech Pán vaše modlitby požehná!
Hoc aj tá najlepšie zorganizovaná cirkev plná úprimne
zapálených ľudí, bez Božieho požehnania a modlitieb, len živorí
a hynie.
125
Čo je lepšie...
Kazateľ 7
XXIX.
Dobré meno...
Kazateľ 7,1.
Na tomto mieste Božieho Slova sa stretávame so zvláštnym
pohľadom na meno človeka. Zvláštnym sa môže zdať preto, lebo dnes
meno nespájame s ľudskými činmi a jeho charakterom tak, ako to
bývalo kedysi. Meno preto nemôže byť ani dobré, ani zlé, ľudia ho
používajú len na identifikáciu, určenie jednotlivcov. Kedysi však
meno nieslo viac informácií - mohli byť v ňom zachytené starosti
rodičov o dieťa alebo nejaký závažný čin, ktorým sa nositeľ mena
vyznamenal... Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že meno o svojom
nositeľovi niečo rozprávalo - aký je, ako jedná, akú má povahu...
Keď Hospodin povedal: "Som ktorý som." Vyjadril tým, že je
Bohom bez mena - totiž že žiadny smrteľník nemôže posúdiť Jeho
činy, opísať Jeho charakter a svojim spôsobom zhrnúť Božie
vlastnosti do ľudských naučení. Boh Stvoriteľ je nado všetkým,
vytvára morálku, určuje, čo znamená láska a nenávisť, stanovuje čo
je dobré a čo zlé - preto nemôže mať meno, ktoré by stanovilo,
akým Je On sám!
Predčítaný odsek Písma upozorňuje, že je lepšie byť dobrým pred
Hospodinom i ľuďmi, než vlastniť výborné prostriedky na pomoc
druhým. Neprajný človek môže mať veľké prebytky, nie je však
pomocou nich schopný byť niekomu oporou!
Nech je však už človek dobrý, alebo zlý, svet mu prináša
množstvo starostí. Umrieť, znamená navrátiť sa do inej reality,
v ktorej prevláda Božia láska a jeho moc. Smrť preto nie je niečo
hrozné, ale naopak, lepšie ako narodenie! V Duchu Evanjelia Pána
Ježiša ostáva povedať spolu s apoštolom Pavlom už len jediné: "Na
mieste Ježiša Krista vás prosím, zmierte sa s Bohom!" Je to výzva
k tomu, aby tá nová realita mohla byť pre človeka trvalým domovom
a nie len miestom krátkeho odpočinku so starostí života na tejto
zemi.
Kam ísť...
Kazateľ 7,2-4.
Ľudia túžia po blahobyte. Vidia v ňom radosť, zábavu,
bezstarostnosť a zdá sa im, že by bolo najlepšie prežiť takto celý
život. Písmo ale poukazuje na vážnu duchovnú zákonitosť - žiadny
človek neznesie nadmieru pohody a pohodlia a každý človek má svoju
mieru, svoje meno. Stvoriteľ dáva svojim deťom toľko radosti
a blahobytu, koľko je pre nich a ich okolie najlepšie. Ľudia,
ktorí vo svojom srdci Boha nehľadajú, chcú nadobúdať viac a viac
materiálnych výhod, čo z nich robí horších a horších ľudí.
Množstvo peňazí, dostatok dokáže hrozným spôsobom zdeformovať
ľudský charakter a urobiť z dobráka sebeckého človeka bez záujmu
o druhých. Ľudské charaktery majú svoju nosnosť, ktorú pozná len
126
sám Hospodin.
Je lepšie neísť sa uvoľniť a radovať v dostatku - ľudia sa radi
bavia, ale Písmo doporučuje niečo iné. Je lepšie ísť do domu
smútku a niekomu pomôcť, než si užívať život len pre samého seba.
Kristus tento pohľad vysvetľuje do väčšej hĺbky: "Radujte sa
s radujúcimi a plačte s plačúcimi..." Ak veriaci dokáže v živote
zobrať aj kríž, isto nestratí všetko potešenie! Dostane ho dosť,
aby jeho život mohol byť naplnený, ale cez neho zároveň bude
naplnenie prúdiť aj k druhým ľuďom.
XXIX/a) Prečo je lepšia žalosť ako smiech, ako sa môže žalosťou
polepšovať srdce?
Čo počúvať...
Kazateľ 7,5-7.
Karhanie je pre človeka niečo nepríjemné. Dokážeme sa chovať
dokonca tak prevrátene, že keď nás niekto upozorní na nejaký
nedostatok alebo hriech, chceme si za každú cenu obhájiť svoje
jednanie aj napriek tomu, že cítime a rozumieme, že sme zlyhali.
Človek chce byť chválený, lichotí mu to a lahodí to jeho
sebaláske. Moderná psychológia dokonca počíta s touto ľudskou
porušenosťou a doporučuje vo vzťahoch neprichádzať s druhými do
konfliktov - najlepšie nič nepovedať, aby nevznikla medzi
spolupracovníkmi studená vojna.
Božie Slovo v tomto smere propaguje pravý opak. Ten, kto má vo
svojom srdci Svätého Ducha dokáže prijať napomenutie! Môže to byť
pre neho ťažké, môže to znamenať isté bremeno kríža
a sebazaprenie, ale je to vždy zvládnuteľné! Niekto poukazuje na
prejavy Božej moci ako na rozprávanie jazykmi, uzdravovanie...
Jedným z najväčších prejavov Božieho pôsobenia sú však meniace sa
ľudské srdcia - ľudia, ochotní pripustiť si omyl alebo vyznať
hriech!
Ak má v sebe cirkev prevažne takých ľudí, ktorí odmietajú
karhanie a radšej prijímajú ľahko vyrieknuté chvály, takáto cirkev
práve umiera, lebo v nej zaniká Boží ľud. V Cirkvi Božích detí
naopak zaniká sklon hnevať sa pre napomenutie a sklon robiť si
priateľov pomocou plytkých lichôtok.
XXIX/b) Prečo sú ľahkovážna radosť a plytké lichôtky prirovnané
k praskotu tŕnia pod hrncom?
XXIX/c) Útlak robí múdreho bláznom a dar hubí srdce i rozum. -
Ako tomu rozumieme?
Začiatok a koniec
Kazateľ 7,8-10.
Všetko čo človek v živote dostane vyžaduje od neho
zodpovednosť. Obstáť v zodpovednosti býva ťažké, túžba obstáť
vedie Božie deti pred Hospodina na modlitbu na kolená. Odmietnuť
zodpovednosť znamená premrhať hrivnu a stať sa o niečo duchovne
chudobnejším. Preto je lepšie, keď už človek zdarne ukončí svoju
prácu s Božím požehnaním, než stav, keď sa práve do práce púšťa.
Každý koniec však prináša človeku aj nový počiatok niečoho iného.
127
Výraz "koniec" sám o sebe nemá zmysel! Každý koniec znamená aj
začiatok pre niečo iné a každý začiatok znamená aj koniec niečoho
druhého! Preto je prirodzené s trpezlivosťou prijímať tento
kolobeh Božieho vzdelávania a nechovať sa vysokomyseľne
a rozdrapene. Na hodinách Božej školy je možné aj neobstáť! Človek
potrebuje úzky kontakt so svojim Bohom, aby rozumel, čo od neho
Pán chce, potrebuje modlitby a požehnanie práce - keď to všetko
v trpezlivosti znáša, Pán mu dáva zdarné konce jeho prác.
Apoštol Pavel toto slovo vysvetľuje v Epištole Rimanom:
"Trpezlivosť pôsobí vyskúšanosť a vyskúšanosť nádej a táto nádej
nezahanbuje!" Ak chce Božie dieťa prežiť zázraky viery, jeho viera
musí byť trpezlivá.
XXIX/d) Prečo nie je rozumné, keď si človek myslí, že predtým
bolo lepšie než je teraz?
Múdrosť a bláznovstvo
Kazateľ 7,11-22.
XXIX/e) Dobrá je múdrosť s dedičstvom a ešte viacej tým, ktorí
vidia slnko. - Ako tomu rozumieť?
Božie Slovo pripodobňuje múdrosť k veľkému bohatstvu. Byť
múdrym neznamená byť schopným porozumieť množstvu kníh a pamätať
si množstvo informácií! Intelekt a biblická múdrosť sú úplne
rozdielne pojmy!
Keď si veriaci človek pripúšťa Božie Slovo a necháva Ho aby
menilo jeho život a zmýšľanie, stáva sa múdrym bez ohľadu na jeho
intelektuálne schopnosti. Poznáva, že Pán na ľudí dopúšťa dobré
i zlé, možno si nedokáže vysvetliť prečo, ale dôveruje že Ho
k tomu vedú pohnútky Jeho lásky. Preto sa nebráni silou mocou ani
zlému, ktoré prichádza od Hospodina, lebo aj toto býva pre
úprimných veriacich požehnaním.
V zlý čas Pán vzdeláva svoje deti, ktoré vo dňoch svojho
strádania rastú duchovne oveľa viac, než vo dňoch svojej radosti.
Pán zachováva svoj ľud na ceste spasenia aj striedaním radosti
s niečím ťažkým. V ťažkostiach veriaci veľmi hľadá Svojho Boha
a primkýna sa k Nemu, hľadá Jeho ochranu...
Pán však nedopúšťa zlé len kvôli duchovnému vzdelávaniu.
Dopúšťa jedno i druhé, aby tu ateista po ňom nenašiel žiadnej
stopy! V Boha nikdy nikto neuverí preto, že Ho k tomu dovedie
logika, vždy bude mať po ruke aj inú logiku, ktorá ho bude od Boha
odvádzať. Stvoriteľ to takto činí preto, aby Jeho deti
neprichádzali za Ním kvôli tomu, že je to strategicky alebo
materiálne výhodné. Veriaci hľadajú Stvoriteľa preto, že ich tento
svet nenapĺňa, odmietajú neprávosti, ktoré v ňom vládnu a hľadajú
niečo lepšie - potom nájdu Pána Ježiša Krista a východisko
z biedy, ktorá je v nich aj okolo nich.
Keď človek úprimne Bohu uverí, možno potom pochopí, že aj
príroda aj logika ukazuje na svojho Stvoriteľa. Aby ale mohla
pravda povedať, že je pravdou, musí najskôr začať v ľudskom živote
vládnuť. Kým človek Boha nemá, snaží sa vládnuť svojej logike,
mysleniu a teda aj pravde - tak nikdy nemôže nájsť cestu logiky
k svojmu Bohu. Neveriaci ľudia najskôr chcú a až potom myslia tak,
aby dosiahli čo chcú...
XXIX/f) Nebuď príliš spravodlivý, ani príliš bezbožný! - Ako
tomu rozumieť?
128
Samozvaná múdrosť...
Kazateľ 7,23-26.
Úprimný veriaci človek má niekedy sklon uvážiť si, že je dobré
byť múdrym. Na základe toho začne nadnesene premýšľať, hodnotiť
a správať sa tak, že celé jeho okolie má intenzívny pocit, že
tento zvláštny kresťan zabudol na svoju omylnosť, nedokonalosť,
čiastočné poznanie... Keď niekto veľmi chce byť múdrym, je možné,
že to chce pre svoju vlastnú pýchu. K takému veriacemu sa Hospodin
neprizná a múdrosť od neho teda utečie! Človek potom možno urobí
mnoho rozhodnutí, tieto mu však prinesú len omyly a nepožehnanie.
Človek poviazaný duchom pýchy a sebaistoty býva ľahkou korisťou
samého diabla. Muž, trpiaci na takúto duchovnú chorobu, býva
nesený vlastným rozumom aj do vzťahu so ženou, o ktorej si
predstavuje, že sa stane jeho partnerkou v ďalšom živote. Nikdy
nikto nedokáže odhadnúť srdce druhého človeka! Preto ani muž
nemôže odhadnúť srdce ženy a keď trpí vyššie uvedeným hriechom,
stáva sa na žene závislým. Jej ruky sa pomaly stávajú osídlami,
ktoré si vôbec neuvedomuje. Keď ale niekedy nadobudne jasnejšiu
chvíľku vo svojom myslení a trochu si uvedomí, že sa od Hospodina
odklonil, hebké ruky ženy sa zmenia na oceľové laná, ktoré nemožno
pretrhnúť.
Múdrosť je dar, ktorý môže človek získať len od Hospodina,
nikdy ho nedosiahne vlastnou prácou a premýšľaním! Práca
a premýšľanie bez požehnania môže človeka priviesť nanajvýš do
pýchy, v ktorej môže stratiť nielen požehnanie v tomto živote, ale
aj podiel na spasení.
Kristus
Kazateľ 7,27-29.
Záver tejto kapitoly plnej ponaučení poukazuje na jednu vážnu
novozákonnú skutočnosť. Niet spravodlivého človeka na zemi!
Obrazne iba jeden z tisícich, teda jeden z celej populácie bol
spravodlivý - Pán Ježiš Kristus!
Hospodin síce stvoril dobrý svet, ale človek sa od Neho
odklonil. Napriek tomu mu ale zasľúbil Spasiteľa, ktorý ako jediný
spravodlivý umrie za hriechy a porušenosť všetkých ľudí. Kvôli
Nemu majú slová Biblie zmysel, pre Krista sa môžeme modliť, On nám
zachoval skutočnú živú dynamickú Cirkev Božích detí až podnes.
Nech Mu je za to chvála a vďaka na veky vekov!
Dialógy
XXIX/a) V utrpení a žalosti úprimní veriaci prichádzajú na
modlitby k svojmu Bohu a obnovujú tak svoj vzťah s Ním. Prítomnosť
Svätého Ducha potom mení ich srdcia k lepšiemu.
XXIX/b) Lebo trvajú len veľmi krátko, pominú tak, ako horiace
suché tŕnie.
XXIX/c) Keď nám niekto ubližuje, máme sklon sa mstiť, vracať
každý úder úderom - tak robia len bezbožníci. Čím je väčší útlak
129
a ponižovanie, tým viac v človeku horí túžba odplácť zlým zlé.
Daru je možné rozumieť ako rýchlo nadobudnutému majetku, ktorý
človek svojim charakterom nedokáže uniesť. V tomto prípade však
výraz "dar" skôr vyjadruje úplatný dar proti druhému človeku.
Takýto dar naozaj v srdci hubí ľútosť, spravodlivosť a privádza
človeka na cesty ukrutnosti, keď začína privilegovať štedrých
a potláčať ostatných bez ohľadu na to, čo od neho chce Pán.
XXIX/d) Pretože aj zlý čas býva požehnaním a často ešte väčším
než pohoda a dostatok.
XXIX/e) Dedičstvu je možné rozumieť ako materiálnemu dostatku.
Ak niekto rešpektuje Božie Slovo a živý v sebe vzťah s Pánom
Ježišom, keď má navyše dostatok, ktorý mu neberie vieru, je jeho
život dobrý pred Hospodinom. Vidieť páľavu slnka môže znamenať
obrazne prácu. Keď teda človek s takýmto požehnaním dokáže navyše
ešte aj pracovať a tvoriť hodnoty býva požehnanie ešte väčšie.
Lenivosť a záhaľka môže toto všetko úplne pokaziť!
XXIX/f) Človek má niekedy sklon byť príliš spravodlivým vo
svojich rečiach, pritom jeho skutky za týmito rečami veľmi
zaostávajú. Je správne skromne si uvedomiť aký sme a podľa toho
v krotkosti Božieho Ducha rozprávať. Podobne môže človek opustiť
Božiu krotkosť aj na druhú stranu a stať sa nezodpovedným zle
činiacim človekom bez potreby korigovať svoje reči a jednanie na
základe poznania Písma. Je dobré nerobiť ani jedno ani druhé, ale
zotrvávať v čistom živom vzťahu s Pánom Ježišom Kristom.
Múdrosť sa nedá vytvoriť, možno ju len prijať.
130
131
Svetská vrchnosť
Kazateľ 8
XXX.
Vzťah k vladárom
Kazateľ 8,1-4.
Kresťanské cirkevné inštitúcie sa v dejinách často zúčastňovali
politického života. Kresťania so slovami "v mene Ježiša Krista",
potláčali iné vládnúce skupiny, dobývali nové svetadieli
a vyvražďovali miestne obyvateľstvo, upaľovali a vraždili
opozíciu... Kresťanstvo bolo veľmi často zneužité na dobyvačné
ciele a svet má sklon zneužívať ho aj v súčasnosti! Ak je niekto
len trochu vzdelaný v dejepise, môže nájsť v pojme "kresťanstvo"
skrytú agresivitu, ako bola agresia napríklad Hitlera alebo
Stalina. Preto ak sa v súčasnosti povie "kresťan", je veľkou
otázkou, čo to vlastne znamená! Niekto by možno namietol, že
v dejinách a súčasnosti nerobili zle kresťania, ale takzvaný
kresťania, ktorí to o sebe len tvrdili, ale nežili podľa
biblických právd. Takýto pohľad by bol správny vtedy, keby cirkvi
dokázali vylučovať zo svojho stredu bezbožne jednajúcich ľudí,
keby neprijímali medzi seba tých, ktorí sa ešte neosvedčili pred
Pánom i ľuďmi... Úprimní veriaci majú pokladať za blížneho každého
človeka, ale za spoluveriaceho môžu pokladať len toho, kto nielen
vyznáva, ale aj žije taký život, ktorý sa páči samému Pánovi
Ježišovi! Kresťanstvo však medzi seba často prijíma kohokoľvek,
kto povie "verím" a nevylučuje zo svojho stredu smilníkov,
zlodejov, klamárov... Väčšiu váhu má často vplyv zle činiacich
ľudí, ich peniaze, než Božia vôľa! Preto ak niekto povie, že
v dejinách a súčasnosti robili a robia zle kresťania, jeho pohľad
nie je nesprávny!
V súčasnosti cirkvi akoby duchovne oslabli, prejavy Božej moci
sú minimálne, takže z tela Ježiša Krista ostáva len akási suchá
kostra členstva, cirkevných štruktúr, funkcií a ekonomiky, za
ktorou sa nedá nájsť nič iné, než nachádzame vo svete!
Prečo sa Božia moc neprejavuje tak, ako kedysi? Prečo svetu
"nechutia a nevoňajú" slová kresťanov napriek tomu, že čítame
o poliach bielych ku žni? Prečo ľudia orientujú svoje hľadanie
Stvoriteľa skôr na rôzne iné filozofie a náuky ako na kresťanstvo?
Božie Slovo z predčítaného textu neradí bojovať proti zlým
vladárom, ani neradí spolupracovať s nimi a využívať teda cirkev
na politické ciele! Písmo vedie veriacich k tomu, aby sa
podvoľovali vláde. Znamená to, že má zostávať i naďalej vzťah
nadriadenosti a podriadenosti, že teda cirkev nemá spolupracovať
a že má byť navyše poslušná, teda nemá byť akousi politickou
opozíciou! Veriaci nemôžu robiť niečo, čo je bezbožné, teda nemôžu
poslúchnuť vladára a ísť napríklad vraždiť! Napriek tomu majú byť
poslušní vo všetkých otázkach, ktoré nesiahajú na živosť ich
viery! Cirkev takto môže zožať mnoho požehnania, môže svedčiť
malým i veľkým tohoto sveta, pričom nikdy nepoužije žiadnu formu
agresie. Prioritou je zvestovanie Evanjelia, táto priorita je však
potláčaná, keď sa cirkev zapletá do politických zápasov, lebo tak
z objektov evanjelizácie robí politických oponentov, súperov na
jednej strane a výhodných politických partnerov na strane druhej!
132
Šalamún radí ostríhať slovo kráľove nie pre vypočítavosť, ale pre
prísahu Božiu - sme zaviazaní byť v tomto svete svetlom! Božia
múdrosť rozjasňuje tvár - tvrdosť ľudských pohľadov má mäknúť
a veriaci človek má vedieť prijať kohokoľvek a komunikovať
s kýmkoľvek zo sveta, lebo nám Stvoriteľ posiela rôznych ľudí! Ak
ich my ale v srdci odsúdime ešte predtým napríklad za nesprávny
politický postoj, prestávame byť schopní zvestovať Evanjelium,
prestávame byť teda živou Cirkvou Božích detí a meníme sa na
vyschnutú kostru členstva a štruktúr cirkevných inštitúcií!
Tak ako z hľadiska Písma nesmie byť cirkevná inštitúcia nikdy
zapojená do politického diania, tak jednotliví veriaci môžu byť
postavení aj na popredné miesta v politike, kde môžu ako
jednotlivci presadzovať Božie cesty a pravdy. Krásny príkladom je
Jozef v Egypte.
Keby cirkev obstála v predčítanej Božej rade a zachovávala by
čistotu vo svojom strede, nemohol by nikdy nikto povedať, že
kresťanstvo narobilo veľa zla! Dodnes by bola príťažlivá a ľudia
by nachádzali cestu k Stvoriteľovi v oveľa väčšej miere, než ju
nachádzajú v súčasnosti!
Čas a súd ľudských skutkov
Kazateľ 8,5-9.
XXX/a) Prečo robia ľudia všeličo zlé a neboja sa trestu?
XXX/b) Prečo robia zle niekedy aj kresťania, ktorí majú
presvedčenie, že je Boh spravodlivý?
XXX/c) "Niekedy vládne človek nad človekom na svoje zlé." - ako
tomu rozumieť?
V predčítanom odseku Pán poukazuje na svoju zvrchovanosť, ktorá
sa prejavuje aj príchodom, časom ľudskej smrti. Ľudský život má
hlboký zmysel a závisí to len na človeku, či ho dokáže nájsť!
Zmysel ľudského života sa prejavuje aj v zodpovednosti ľudského
konania vo všedné dni - niekto svoje dni využije pre seba s dávkou
bezohľadnosti voči druhým, iný vo svojich dňoch hľadá Božiu vôľu.
Nikto však nemôže utiecť z tohoto boja, ani skrátiť ani predĺžiť
dni svojho života. Predčítané Slovo dokonca poukazuje, že je
Hospodin zvrchovaný aj nad násilnými formami úmrtia! Pán dopustí
vraždu alebo samovraždu až potom, keď usúdi, že sa má daný človek
navrátiť k Nemu. Božím dopustením sa teda nikto nezbaví viny
z prestúpenia prikázania - nezabiješ, ale zároveň ani Bohu nikto
nemôže prekaziť plán, ktorý má s jednotlivými ľuďmi!
Krivdy a ľudské "hneď"
Kazateľ 8,10-15.
Stvoriteľ je nielen láskavý, ale aj spravodlivý Boh! Ak niekto
prijme Pána Ježiša Krista do srdca a túži po Jeho milosti, vyznáva
tak, že je zlý a potrebuje odpustenie. Keď navyše o takéto
odpustenie prosí - takýmto ľuďom bude odpustené a ich hriechy budú
spravodlivo zaplatené krvou Pána Ježiša Krista. Znamená to, že aj
za tie moje hriechy Kristus na kríži trpel!
Ostatní ľudia budú súdení spravodlivo, bez milosti, lebo ju
133
sami odmietli. Spravodlivý súd nepríde hneď, ale rozhodne príde!
Možno by sme si želali, aby všetci hneď pykali za to, čo robia -
potom by sme však ani my nemohli byť spasení! Stvoriteľ nedopúšťa
súd hneď a dáva ľuďom čas, v ktorom sa môžu k Nemu navrátiť
a nájsť Jeho milosť - takýto čas sme dostali aj my a nebolo by
správne "brať" ho druhým ľuďom. Preto Božie kráľovstvo trpí ešte
násilie a bude tak až do druhého príchodu Pána Ježiša Krista.
Keď Pán dopúšťa na svoje deti aj radosť a naplnenie, je to
zvláštnou milosťou. Za touto milosťou je však potrebné vidieť aj
duchovnú skúšku, či človek dokáže zotrvať pri svojom Bohu aj
v čase, keď mu je dobre, či nezačne byť chamtivý a chcieť ešte
viac alebo či sa nestane skúpim a nezabudne byť aj štedrý vo
svojich daroch. Nech človek prežíva čokoľvek vždy sa to odvíja zo
vzťahu jeho a jeho Boha. Tento vzťah je síce skrytým, ale zato
jedinečným a pravdivým merítkom úprimnej viery, ktoré ostáva
odhalené len Bohu a danému človeku.
Božia múdrosť
Kazateľ 8,16-17.
Veriaci ľudia majú sklon zapájať cirkevné inštitúcie do
politického diania so slovami: "Musíme podporiť dobré! Tá vláda je
zlá! ..." Božie Slovo jednoznačne poukazuje na to, že žiadny
smrteľník nedokáže vystihnúť svojim rozumom, prečo sa deje na
svete to, či ono - prečo to Pán dopúšťa. Nedokáže teda ani
vystihnúť Božie jednanie v štáte, v ktorom žije a tak sa stáva, že
Hospodin dopúšťa vlády a cirkevné inštitúcie sa protivia Božej
vôli a chcú dané vlády zhodiť a iné podporiť. Veriaci takto
strácajú množstvo požehnania a robia si množstvo nepriateľov
v tomto svete.
Ak si Božie dieťa dokáže pripustiť obmedzenie svojho intelektu
a neschopnosť pochopiť Božie dopustenia vo svojej hĺbke
a podstate, začne byť v Božej ruke výborným nástrojom a sám
Hospodin mu bude postupne odhaľovať a ukazovať svoju múdrosť, čím
mu bude vysvetľovať aj svoje dopustenia.
Dialógy
XXX/a) Niekedy nechcú uvažovať a teda nevedia, že zlý skutok
prináša aj im samotným niečo zlé. Inokedy vedia, že trest nepríde
hneď a potom, ako si hovoria: "Potom sa uvidí..." Človek dokonca
urobí niečo zlé niekedy aj napriek tomu, že si uvedomuje, že trest
príde hneď - takéto jednanie sa dá charakterizovať ako démonská
spútanosť.
XXX/b) Vedia, že trest nepríde hneď a dúfajú, že sa
v budúcnosti s Bohom ešte stačia zmieriť - je to veľmi nebezpečný
postoj, lebo im Pán už nemusí dať príležitosť na to, aby ich v ich
živote zastavil. Inokedy môže ísť aj o zákonitosť hriechu, ktorá
žije v ich tele, pričom jej Božie dieťa niekedy podľahne s dúfaním
a vyznávaním, že potrebuje milosť Pána Ježiša Krista - keď človek
robí to, čo robiť nechce, Pán neodníma od neho svoje milosrdenstvo
a dáva mu nové príležitosti obstáť.
XXX/c) Na prvý pohľad sa niekedy zdá, že je dobre vladárom,
134
ktorí majú "všetko" a rozhodujú o druhých... Ich život je ale
často ťažký a prináša im zlé - nepriateľstvá, nenávisť, samotu
a niekedy aj smrť.
Je to veľký omyl, ak niekto usúdi, že rozumie dejinám.
135
Život a smrť
Kazateľ 9
XXXI.
Podobný osud
Kazateľ 9,1-6.
Realistické poznanie života potvrdzuje Božie Slovo, že veriacim
i neveriacim ľuďom sa často dejú podobné nepríjemnosti. Preto sa
automaticky ponúka otázka, čo viac má úprimný veriaci od druhých
ľudí!
Kým ľudia, ktorí Boha vo svojom srdci nehľadajú, ostávajú
ponechaní napospas náhodilostiam - dobrým i zlým, život veriacich
je vedený pevnou a láskavou rukou Svätého Ducha. Náhodilosti môžu
presiahnuť schopnosti človeka, ktorý býva potom preťažený buď
formou niečoho zlého alebo niečoho dobrého. Výsledkom býva
pohoršenie, nerozumné rozhodnutia, depresie a v krajnosti aj
samovraždy... Život veriacich je na prvý pohľad veľmi podobný
životom druhých ľudí - prihodí sa im totiž nielen dobré, ale aj
zlé. Však v dobrom i zlom je im prítomný sám Hospodin, ktorý
nedopustí, aby boli preťažení a museli zlyhať. Navyše svojou
múdrosťou človeka vyučuje v dobrý i zlý čas, takže je možné
povedať, že všetko, čo Božie dieťa zažije mu Pán obracia na dobré.
Častou duchovnou skúsenosťou býva, že veriaci najviac poznávajú
realitu života a najviac sa učia milovať práve v ťažkostiach - tak
sa neskôr môžu stať ľuďmi, schopnými pomôcť druhým, lebo začínajú
rozumieť utrpeniu, ktoré sami z časti prežili.
Keď Pán dopúšťa na svoje deti zlé, dáva s dopustením aj
východisko, koniec kríža. V prípade neveriacich ľudí koniec
utrpenia nemusí existovať! Iba ak by našli vo svojom srdci Krista,
Pomocníka, Boha, Otca i Priateľa, ktorý by ich život zmenil pre
svoju lásku a moc.
XXXI/a) Čo konkrétne poznáte v súčasnosti, čo je zlé a musia to
prežívať podobne veriaci i neveriaci?
XXXI/b) Ako rozumiete tretiemu veršu, že je ľudské srdce plné
šialenstva?
Posledná časť tohoto odseku poukazuje na zmysel života. Živí
vedia, že majú umrieť - že sa budú musieť postaviť pred Božiu
spravodlivosť. Preto môžu zmeniť svoju neveru alebo pokrytectvo na
vieru a čistý, priamy život. Mŕtvy nevedia nič - je tým jasne
poukázané na to, že teológia o očistci je len falošným ľudským
výmyslom, ktorý môže niekoho falošne upokojiť, aby zotrval
v hriechu, čím mu zoberie zmysel života - možnosť zmierenia sa so
svojim Stvoriteľom. Akákoľvek teológia, ktorá tvrdí, že ešte aj po
smrti bude možné nejakým spôsobom priblížiť sa k Bohu alebo
nadobudnúť novú možnosť formou reinkarnácie je odporným učením
pochádzajúcim od živého diabla, lebo človeka podvádza a oberá ho
o možnosť duchovného zmierenia, o možnosť života a požehnania.
136
Božie deti, Cirkev
Kazateľ 9,7-10.
Pán vedie svoje deti k tomu, aby dokázali od Neho prijímať
dobré i zlé s vedomím, že ich vrúcne miluje. Nechce ich len
karhať, ale chce im dávať aj radosti a naplnenie v tomto živote!
Zmienka o Božej láske však sebou nesie aj isté povzbudenie.
Stvoriteľ očakáva, že Jeho deti, Cirkev nebude trpieť lenivosťou.
Veriaci majú hľadať Božiu vôľu, rozumieť jej a vykonať to, čo od
nich chce Pán a čo je v ich silách! Božie deti sa nemôžu oddávať
lenivosti, lebo by automaticky začali strácať podiel na spasení
Ježiša Krista.
Vedomie, že nás Hospodin miluje je krásne, ale zároveň aj
neúplné. S týmto vedomím by malo prichádzať aj poznanie svojho
obdarovania a Božích zámerov pre náš život. Čo Pán odo mňa chce?
Aký je ten môj diel pri budovaní Cirkvi a zvestovaní Evanjelia?
Situačnosť a Svätý Duch
Kazateľ 9,11-12.
XXXI/c) Ako by ste vyložili jedenásty verš?
Žiadne nadanie, žiadna škola, vzdelanie, moc, peniaze, vplyv
alebo čokoľvek iné neurobia z človeka boha, ktorý by dokázal
vidieť do budúcnosti a na základe toho sa rozhodnúť čo
najsprávnejšie, optimálne. Celú budúcnosť i prítomnosť pozná len
Hospodin a pre svoje deti pôsobí také situácie, ktoré pre nich
znamenajú požehnanie. Človeku a dokonca aj veriacemu človeku sa
môžu zdať na prvý pohľad zlé. Môžu tak vypadať aj na druhý i tretí
pohľad, úplne by im človek mohol porozumieť len vtedy, keby bol
vševedúci ako Stvoriteľ. V akejkoľvek situácii preto ostáva Božím
deťom len jediné - dôvera. Spočívajú v dlaniach láskavého Boha,
ktorý všetko vie, je všemocný a ktorý ich vrúcne miluje...
Výkon múdrosti
Kazateľ 9,13-18.
Záver tejto kapitoly by sa dal zhrnúť asi takto:
Ľudský život má hlboký zmysel, ktorý sa fyzickou smrťou
uzavrie. Po smrti už nebude možné dobiehať nedostatky života!
Napriek tomu, že sa všetkým ľuďom deje podobne, je Božia
múdrosť darovaná človeku viac ako bláznovstvo ateizmu alebo
pohanstva. Človek v múdrosti dokáže viac pre požehnanie
a situačnosť, ktorú vytvára sám Hospodin svojim Svätým Duchom pre
svoje deti. Aj ten najdômyselnejší intelekt môže stroskotať, keď
je intelektom neveriaceho alebo pokryteckého človeka, ktorý
v srdci Stvoriteľa nehľadá! Na druhej strane môže aj jednoduchá
myseľ vytvoriť veľké dielo, keď sa podvolí vedeniu Pána Ježiša
Krista.
Viera teda nie je len akousi teológiou, učením, ktoré sa netýka
reality! Naopak, Pán chce zasahovať a aj zasahuje do životov
137
svojich detí realisticky. Je krásnym príkladom, že jediný úprimný
veriaci môže vyslobodiť celé mesto z nepriateľského obkľúčenia,
keď sa dá viesť vo svojom počínaní Svätým Duchom! Tak ako môže
úprimná viera veľmi pomôcť, tak môže jediný hriešnik zahubiť mnoho
dobrého! Je to svojim spôsobom zvláštnou výzvou, aby sme si
hľadali dobrých priateľov, dobrých radcov, dobrých pomocníkov...
Lebo náš život môže veľmi ľahko stroskotať "rukou" zlého priateľa,
pomocníka, či radcu...
Dialógy
XXXI/a) Napríklad vojny, zhoršujúce sa klimatické podmienky...
XXXI/b) V ľudskom srdci existuje istá moc, sila hriechu, ktorá
ho núti nepripustiť si omyl, presadzovať svoje nepravdy alebo
neschopnosti aj napriek tomu, že človek vie, že nerobí správne.
Táto šialenosť môže vyústiť do konfliktu, v ktorom sa radšej ľudia
rozídu, než by si mali niečo pripustiť. V krajnosti takáto
šialenosť človeka vyhecuje radšej voliť smrť ako priznanie.
XXXI/c) Človek je závislý nielen na svojich danostiach, ale aj
na druhých ľuďoch a okolnostiach, ktoré nemôže ovplyvniť. Preto
nezávisí beh na rýchlych...
Zmysel života hľadáme na najrôznejších miestach, ale vždy ho
nachádzame vo vlastnom srdci.
138
139
Rady pre Cirkev
Kazateľ 10
XXXII.
Mŕtva mucha duchovného života
Kazateľ 10,1.
Je prirodzené, že sa nerozumne konajúcim ľuďom ich nerozumnosti
už ani tak veľmi nepočítajú. Všetci si akosi zvykli, že dotyční
poväčšine "vyvádzajú", a tak už ani nemá veľmi zmysel im niečo
rozprávať a upozorňovať ich. Zároveň im ale málokto dôveruje,
nezverí im zodpovednú prácu!
Keď sa však Božie dieťa pridŕža Božích rád a snaží sa konať
zodpovedne a múdro, stačí malý omyl alebo nedostatok a hneď si ho
všetci všimnú! Možno povedia: "Aha, aj tento je taký istý ako
väčšina ľudí! Už mu nebudeme dôverovať!"
Ak je niekto v Cirkvi postavený do zodpovednej práce, je dobré
nezabúdať na túto zákonitosť. Vedenie práce sa podobá plávaniu.
Kým sa niekto nevydá na jazero, môže si na brehu posedieť, môže
meditovať a v lenivosti vymýšľať, ako tí druhí na hladine plávajú
zle a ako by to mali robiť lepšie... Ak sa však človek rozhodne
pracovať, vydá sa na vodu a začne plávať. Ak by len na chvíľu
prestal, začne sa topiť!
Malé nedostatky, chvíľkové zlyhania môžu pokaziť celé dielo! Na
príčine však nie sú tí, ktorí si nedostatok všimnú, ale človek,
ktorý sa rozhodol Kristovi slúžiť, a potom prácu opúšťa, aby sa
mohol venovať tomu, čo ho viac baví alebo z čoho má viac zisku.
Bláznivé srdce
Kazateľ 10,2-3.
V Starom Zákone vyjadruje pravica moc, schopnosť konať. Srdcom
sa rozumie túžba - to čo človek cíti, chce. Božia múdrosť
poukazuje na to, že srdce múdrych je po ich pravici - sú ochotní
a chcú produktívne pracovať. Svojou prácou nadobudnú hodnoty,
ktorými obohatia sami seba a pomocou ktorých budú aj schopnejší
pomôcť druhým. Nerozumní ľudia sa dajú ovládať lenivosťou - ich
srdce je po ich ľavici. Dokonca aj keď sú na ceste - keď niečo
robia, trpia, že musia robiť - ich srdce trpí nedostatkom.
Božie deti v Cirkvi majú pracovať na svojom spasení a podobne
i na spasení druhých. Chodiť pravidelne do kostola a stále len
brať, dokonca mať v srdci problém, či sa mi vôbec chce ísť do
kostola, je v Božích očiach nerozumné. Živá Cirkev Božích detí
v sebe skrýva činorodú prácu, zápal za Božie kráľovstvo - takáto
Cirkev potom rastie a býva veľmi požehnaná.
140
Cirkev a politika
Kazateľ 10,4.
Cirkevné inštitúcie sa v dejinách často zapájali do politických
sporov, dokonca viedli aj mocenské, tzv. "sväté" vojny. Šalamún
oddeľuje svetskú politiku od Božej múdrosti. Božie deti doslova
vedie k tomu, že nesmú byť politickou opozíciou! Práve krotkosť
a pokora je to, čo svetu chýba. Poväčšine práve pokora dokáže
urovnať spory a poukázať na Svätého Ducha! Toto poslanie musí byť
pre Cirkev prvoradé, lebo je na zemi práve preto, aby cez ňu ľudia
mohli nájsť svoje spasenie. Kristus nikdy neviedol svojich
učeníkov do sporov s vladármi, ale naopak, oddeľoval politické
spory od Cirkvi: "... Ukážte mi peniaz!" - Hovorí zákonníkom.
Keďže bol na ňom obraz cisára, poukázal na múdrosť, ktorú
pripomína aj Kazateľ v predčítanom texte: "... Dajte cisárovi to,
čo je cisárove a Bohu to, čo je Božie!"
Cirkev nemôže byť požehnaná, keď sa zapája do politických
sporov, v ktorých suverénne propaguje názory väčšiny svojho kléra!
Cirkev nemôže byť jednotná v politických pohľadoch, lebo ju
nespája politické vyznanie, ale niečo úplne iné - vyznanie viery!
Ak teda propaguje politický názor, jedná sa tak nielen o agresiu
voči svojim politickým oponentom, ale aj o agresiu kléra
niektorých kňazov a kazateľov voči členom cirkvi, ktorí s nimi ich
náhľad nezdieľajú. Takýto dvojnásobný rozkol nemôže priniesť ani
pokoj ani požehnanie! Kazateľ svoju zmienku ešte upresňuje
v ďalších veršoch...
Požehnanie v štáte
Kazateľ 10,5-7.16-17.20.
Naozaj sa stáva, že v štáte bývajú zlé vlády, neschopné alebo
také, ktoré viac dbajú na seba než na ľudí. Napriek tomu nie je na
Cirkvi Božích detí, aby túto skutočnosť nejak menila! Akú máme
vládu, je len vecou Božou - vysvetľuje to aj apoštol Pavel v 13.
kapitole Epištoly Rimanom.
Ak je však v štáte veľa úprimných Božích detí a vytvárajú
krásne spoločenstvo Cirkvi, verím, že im Pán požehná aj dobrú
vládu. Keď v štáte väčšina ľudí Boha vo svojom srdci nehľadá
a Cirkev sa mení len na množstvo cirkevných inštitúcií,
denominácií, ktoré majú sklon hlavne sa medzi sebou hádať
a osočovať, v takom štáte pravdepodobne Kristus nepožehná ani
dobrú vládu.
Nemyslím si, že kvalita vlády vždy závisí na kvalite Cirkvi. Je
tajomstvom pre človeka, prečo Pán dopúšťa takú, či onakú vládu.
Keď je však vláda zlá, Božie deti by mali prežívať duchovné zápasy
za lepšiu vládu, modliť sa za tú, ktorú majú a spytovať svoje
vlastné srdcia, či si vôbec niečo lepšie zaslúžia! Pre skutočnú
Cirkev Božích detí býva aj zlá vláda požehnaním, lebo ju
v ťažkostiach vedie k rýchlejšiemu duchovnému rastu.
Naopak dobrá vláda môže byť na jednej strane požehnaním, na
druhej veľkou skúškou. Keď je človeku dobre, ľahko sa od Hospodina
odvracia.
141
Oplotenia sveta
Kazateľ 10,8-9.
Ľudia vo svete majú svoje práva, zákony, majú svoje ploty,
ktoré im oddeľujú majetky... Ak príde násilník, ktorý začne proti
druhým robiť úklady - kopať jamu, aby im zobral čo im patrí - borí
plot a odvaľuje deliace kamene, tento násilník nebude žiť dlho
v pokoji. Násilím rozdeľovať - štiepať drevo, znamená vydávať sa
nebezpečenstvu. Pod plotmi bývajú hadie hniezda, čo ale neznamená,
že sa pod každým plotom nachádza jeden jedovatý had! Násilník
možno rozborí deväť plotov, ale až pri desiatom ho pohryzie zmija.
Táto zákonitosť platí aj pre spravodlivosť v cirkevných
inštitúciách. Ten, čo robí zlo, nebude ho robiť dlho! Naopak,
posvätený život prináša mnoho bezpečia a Božiu ochranu.
Dar múdrosti a známosti
Kazateľ 10,10-15.
XXXII/a) Ako rozumieme výrazu - dar známosti a dar múdrosti?
Ako sa od seba odlišujú?
XXXII/b) Ako rozumieme 10. veršu?
XXXII/c) Ako súvisí 11. verš s múdrosťou a teda aj s 10.
veršom?
XXXII/d) Ako vyložíte 12-15. verš?
Lenivosť, zábava a moje "ja"
Kazateľ 10,18-19.
Lenivosť spôsobuje, že ľudské okolie chátra. Ak sa duch
lenivosti vyskytuje aj medzi veriacimi ľuďmi, chátra Cirkev! Keď
sa jedná o spoločenstvo, v ktorom existuje veľa priateľstiev
a v ktorom je aj finančný dostatok, niekto by mohol povedať, že je
tam dobre a ľudia si spolu rozumejú. Božie Slovo ale vysvetľuje,
že nejde o porozumenie vo Svätom Duchu, iba o vzájomné spolužitie
v blahobyte a lenivosti. Pre takéto spoločenstvo je potom veľmi
prirodzené organizovať spoločné výlety, spoločné stretnutia,...
ktoré si zaplatia zo svojich vlastných desiatkov a bude im spolu
dobre... Po rokoch sa ale stane niečo zvláštne - ostanú v ňom len
starci a stareny, lebo tento zbor bol misijne mŕtvy! Zbor, ktorý
je misijne mŕtvy, je úplne mŕtvy. Ak v kresťanskom spoločenstve
vládne duch lenivosti, zrodí sa v ňom i hriech a skôr či neskôr je
takéto spoločenstvo odsúdené na zánik.
Dialógy
XXXII/a) Známosťou sa rozumie skôr schopnosť zapamätať si
a znalosti správne kombinovať. Dar múdrosti poukazuje skôr na
schopnosť správneho poznania reality a správnych aplikácií
142
znalostí. Dary múdrosti a známosti sa môžu v spolupráci výborne
dopĺňať.
XXXII/b) Nerozumný prístup je chcieť robiť ihneď a bez
premýšľania - napríklad krájať tupým nožom. Múdrosť ale radí nôž
nabrúsiť a až potom robiť - krájať. Každá duchovná práca najskôr
vyžaduje modlitby a zamyslenie a až potom fyzický výkon.
XXXII/c) Tzv. zaklínanie bolo spojené s použitím protilátky. Ak
niekto musel ísť na miesto, kde bolo veľa hadov, bolo prirodzené
najskôr užiť protilátky a až potom ísť. Nerozumný človek
nepremýšľal a hneď išiel. Až keď ho uhryzol had, začal hľadať
pomoc, pričom sa stávalo, že ho k zaklínačovi často prinášali už
mŕtveho alebo krátko pred smrťou.
XXXII/d) Múdry človek dokáže tak poradiť, že jeho rada skutočne
pomôže. Nerozumní ľudia nielenže nemajú pravdu, ale podľa svojich
slov sa aj sami riadia a doplácajú na svoju nerozumnosť. Nie je
dobré napomínať nerozumných ľudí, lebo radu neprijmú a navyše sa
stanú napomínajúcemu človeku nepriateľmi, ktorí budú proti nemu
snovať intrigy - v Božích očiach je to označené ako šialenstvo.
Ľudská hrdosť niekedy spôsobuje, že človek považuje dobre
mienenú radu za útok proti svojej vlastnej osobe.
143
Posledné napomenutia
a
suma Božej múdrosti
Kazateľ 11,12
XXXIII.
Ži a daj žiť!
Kazateľ 11,1-3.
Častým prejavom konzumného života je nezáujem o druhých ľudí.
Osobná dravosť niečo dosiahnuť alebo užiť si života bráni tomu,
aby si človek našiel čas a venoval ho niečomu, čo nakoniec nebude
patriť jemu samému. Existuje celá škála výhovoriek, prečo nemôžem
pomôcť, pozastaviť sa, ísť do zhromaždenia alebo na skupinku
biblického štúdia...
Som nevyspatý, musím relaxovať...
Mám rodinu, v prvom rade sa musím venovať jej...
Mám veľa práce v zamestnaní...
Chodím na smeny a preto nemôžem...
Našiel som si dievča, budem sa ženiť...
Mám dieťatko, musím sa o neho starať...
Ako pekne znejú tieto výhovorky - nesú totiž v sebe dosť veľkú
dávku múdrosti a charakternosti, ktorá dokáže úplne zakryť fakt,
že pre mňa už Kristus neznamená toľko, ako možno znamenal kedysi
predtým. V jednom podobenstve Pán Ježiš rozpráva, že Boh pozval na
svadbu mnoho hostí, tí sa však vyhovárali podobne, ako to bolo
uvedené vyššie. Keď Hospodin uvidel, že je pre týchto ľudí všeličo
drahšie než On sám, odvrátil sa od nich a začal si hľadať takých
hostí, ktorí by Ho milovali skutočne celým srdcom, nie len ústami
prázdnych alebo poloprázdnych vyznaní, za ktorými skutky len tak
krivkajú alebo vôbec nejdú!
Boh nechce človeku všetko brať, naopak, chce mu všetko darovať.
Keď si ale človek namiesto Neho vyberie zamestnanie, rodinu,
dievča, ..., potom má iného, nového boha, na ktorého sa nadeje.
Tento mu však pravdepodobne nič nedá ale naopak, ešte mu
i zoberie!
Pán chce človeka naplniť, ale zároveň chce, aby človek vždy na
prvom mieste v srdci uctieval Jeho samého. Stvoriteľ vie, že len
takto môže byť každý človek skutočne šťastný. Ak veriaci nestratí
svoju prvú lásku - Krista - potom sa nikdy nezmení Boží dar v jeho
srdci na nového boha, ktorému začne slúžiť! Svoj chlieb dokáže
púšťať po vode - dokáže rozdávať z darov, ktoré mu Pán požehnal
a myslieť aj na druhých ľudí. Zamestnávateľ si bude musieť
uvedomiť, že je i väčší pán na svete, než je on. Rodina nedostane
všetok čas a dievča či chlapec sa budú musieť prispôsobiť tomu, že
skutočným Bohom nie je on či ona, ale Stvoriteľ... Kristus človeku
vždy zachová to čo mu dáva, nikto to nemusí tak pevne držať vo
svojich rukách, že mu až nezvyšuje čas na svojho Boha! Ži a daj
žiť - hovorí ľudská múdrosť. Božia vôľa je podobná, navyše
pripomína len to, že sa "žiť a dať žiť" dá len v požehnaní
a zmierení so Stvoriteľom tohoto sveta.
Keď veriaci nestratí svoju prvú lásku, zistí jednu zvláštnu
vec: Chlieb, ktorý púšťa po vode sa mu jedného dňa vráti - láska
a dobré skutky robia priateľov a priatelia radi pomôžu aj v čase,
144
keď sa všetci ostatní odvrátia.
Keď zotnú strom, padne na jednu stranu, nikdy nie na dve! Keď
umrie starý človek, narodí sa do Božieho kráľovstva alebo sa
narodí do ešte hlbšieho odpadnutia od Stvoriteľa! Na akú stranu
padá ten náš strom života? Nikdy nespadne i trochu na stranu živej
viery i trochu na stranu konzumného života! Kam teda padá?
Skús to s Hospodinom!
Kazateľ 11,4-8.
Ľudská viera niekedy vypadá ako abstraktná teória, ktorá
neplatí pre život, ale pre niečo iné. Božie Slovo poukazuje, že
živá viera sa úzko dotýka života, práce, vzťahov, rozhodovania...
Ak sa niekto bojí vetra, nebude siať a teda ani žať! Ak má človek
strach urobiť krok viery vo svojom praktickom živote, nezíska ani
požehnanie pri práci, ani skúsenosť živej viery, ktorá vyúsťuje do
spasenia. Boha je naozaj možné dať na prvé miesto v živote a potom
s dúfaním v Neho robiť také rozhodnutia, ktoré sa z racionálneho
hľadiska nemusia skončiť dobre, ale ktoré sa páčia Bohu a ktoré On
sám potom podrží a požehná!
Veriaci žiaľ niekedy abstraktne veria a žijú pritom život
pohanov nie pre zlé skutky, ale preto, že Boha pri svojom
každodennom rozhodovaní nepotrebujú! Zabezpečia si prácu,
postarajú sa o rodinu, zabehnú za vplyvným známym aby niečo
vybavil, všetko bez potreby Božej rady, a potom prídu do kostola
abstraktne nad niečím pouvažujú a myslia si, že je ich viera živá.
Skús to s Hospodinom! Začni robiť veci inak - tak, aby sa viac
páčili Tvojmu Stvoriteľovi a zistíš, že budeš musieť urobiť kroky
viery! Neboj sa krokov viery, modlievaj sa pred nimi a pros Boha
o pomoc - tak zistíš, že tento Boh skutočne existuje a je
dobrotivý, láskavý a všemocný!
Ak máš strach, že sa ťa Hospodin nezastane a nikdy sa nedáš na
cestu krokov viery vo svojom živote, nebudeš nikdy žať požehnanie
a nikdy Boha skutočne nespoznáš!
Mladosť
Kazateľ 11,9-10.
Mladosť sebou prináša mnoho záujmov a záľub. Záver tejto
kapitoly poukazuje, že Pán nechce zobrať človeku ani mladosť!
Naopak, povzbudzuje: "Raduj sa vo dňoch svojej mladosti!"
Pripomína však, že sa ani mladosť nesmie stať človeku bohom
a prevládnuť v jeho živote nad Božím Slovom Biblie. Ak niekto
nájde Spasiteľa už ako mladý, niet väčšieho požehnania.
XXXIII/a) Prečo je lepšie prijať Spasiteľa v mladosti než
v pozdejšom veku?
145
Staroba
Kazateľ 12,1-8.
Staroba prináša ľuďom mnoho nepríjemných skutočností, ktoré sú
na začiatku tejto kapitoly obrazne vymenované:
"Kým sa nezatmie slnko..." - vyjadruje slabnúci zrak. "Keď sa
budú triasť strážcovia domu..." - rôzne telesné ťažkosti, choroby.
"Keď prestanú pracovať melúce..." - zväčšujúca sa neschopnosť
produktívne pracovať. "Zavrú sa dvere do ulíc..." - ťažšie sa bude
chodiť, dokonca až môže byť človek pripútaný na lôžko. "A človek
povstane na hlas vtáka..." - problémy so spánkom. "Aj vysoké
miesta sa budú báť..." - prídu závrate, "ťažko sa povlečie
kobylka" - myseľ otupie, a to, čo predtým bolo ľahké na
premýšľanie, neskôr sa stane veľmi ťažkým.
Prečo Kazateľ takto podrobne vymenúva fyzické limitácie
staroby? Mladší ľudia niekedy odsudzujú starých, že by mali to, či
ono a pritom si neuvedomujú ich limitácie, ktoré vznikajú práve
starobou. Od zostarnutých ľudí už nemožno žiadať toľko, ako keď
boli mladší! Je to vážnou výzvou k tolerancii a k tomu, že práca
napr. aj v Cirkvi Božích detí ostáva stále viac a viac na mladších
ľuďoch.
Toto Slovo je zároveň napomenutím pre starších, aby si
uvedomili, že niektoré z týchto limitácií sú aj ich bremenom,
a teda nemôžu zostávať pri tých prácach ktoré činili kedysi. Ak si
niekto túto skutočnosť neuvedomí, nielen že veľa pokazí, ale
navyše sám seba zosmiešni pred druhými, takže stratí vážnosť,
ktorú nadobúdal možno celý život.
Stvoriteľa je možné uctiť si aj v dňoch staroby napríklad tým,
že človek dokáže opustiť prácu i funkcie, ktoré zastával ako
mladší s vedomím, že v jeho živote to už fyzicky nefunguje tak,
ako kedysi. Tento krok je možno veľmi ťažký pre tých, ktorý boli
zvyknutí slúžiť a ktorí teraz musia začať službu prijímať od
druhých. Krotkosť v Božom Duchu však dokáže aj túto životnú skúšku
zvládnuť tak, že i starý človek môže byť krásnym príkladom Božieho
detinstva.
Dobrý Základ
Kazateľ 12,9-14.
XXXIII/b) Ako by sme zhrnuli múdrosť Knihy Kazateľa?
XXXIII/c) Ako by sme zhrnuli múdrosť Knihy Kazateľa v Duchu
Nového Zákona?
XXXIII/d) Čo dalo čítanie tejto knihy mne?
Dialógy
XXXIII/a) Človek ľahšie nadobúda vedomosti, ľahšie sa formuje
a má pred sebou dlhší čas Božej výchovy, čo znamená, že sa dokáže
viac priblížiť k Bohu, než keby Ho spoznal neskôr.
XXXIII/b) Nadovšetko je dôverovať Stvoriteľovi a snažiť sa
činiť to, čo On od nás chce.
146
XXXIII/c) V novozákonnom ponímaní by sa dalo povedať, že je
nadovšetko prijať spasenie Pána Ježiša Krista so všetkou
úprimnosťou a začať žiť život viery.
XXXIII/d) Táto otázka je osobná, nie je možné odpovedať na ňu
všeobecne.
Robeniu kníh niet konca a mnoho čítať je zomdlením tela. Suma
všetkej múdrosti je báť sa Boha a ostríhať Jeho prikázania.
147
Záver
Lebo oči Hospodinove chodia sem a tam po celej zemi,
aby dokázal svoju silu pri tých, ktorých srdce je celé
obrátené k Nemu...
O Izraeli a Judsku
2. Paralipomenon 16,9.
Po ukončení vlády kráľa Šalamúna sa Izrael rozpadol na dve
časti: Severná sa naďalej nazývala Izrael, južná Judsko. Hlavným
mestom Izraela sa neskôr stala Samária, hlavným mestom Judska bol
Jeruzalem. V Jeruzaleme aj naďalej vládli kráľovia z dynastie
Dávidovej, v Izraeli sa snažili o vládu tí, ktorí neuznávali
Davidovu dynastiu. Ich vlády boli poväčšine krátke a sprevádzané
násilím. Napriek tomu, že sa Izrael vzbúril a oddelil, Hospodin
posielal svojich prorokov nielen do Judska, ale aj do Izraela.
Robil tak napriek tomu, že tieto dva novovzniknuté štáty viedli
proti sebe často vojny, ktoré im obidvom veľmi škodili.
V tejto kapitole budeme čítať o vojne kráľa Báša zo Izraela
proti kráľovi Azovi z Judska. Prvá polovica vlády kráľa Azu bola
zaujímavá tým, že sa spoliehal na Hospodina, čo sa prejavilo aj
pri vojne proti Etiópanom (Núbijcom) a Líbijcom, pri ktorej sám
Hospodin požehnal víťazstvo. Kráľ Aza sa ale neskôr odvrátil od
Stvoriteľa a začal sa spoliehať na svetské, racionálne okolnosti,
ktoré sa prejavili aj v zmluve, ktorú uzatvoril so Sýriou proti
Izraelu, aby tak dosiahol víťazstvo.
Rozdelenie
2. Paralipomenon 16,1-6.
Rozdelenie Izraela na Izrael a Judsko pripomína rozdelenie
cirkvi. Rôzne denominácie, názory pronárodné a nadnárodné,
tendencie byť na štáte závislí alebo nebyť... Tieto rozdelenia
tiež spôsobujú "vojny" medzi veriacimi ľuďmi!
Veriaci majú sklon vidieť vo veriacich s iným názorom ľudí,
ktorí sa nepáčia Hospodinovi. Stvoriteľ však posielal svojich
prorokov aj do Judska, aj do Izraela!
Božou vôľou je neviesť vojny, ale naslúchať si navzájom,
spoločne hľadať Božiu vôľu pod autoritou Písma.
Podobne ako kráľ Aza, aj veriaci v dnešnej dobe hľadajú tzv.
istoty. Snažia sa zabezpečiť cirkev aj seba organizačne
i finančne, čo nemusí byť zlé, ale stáva sa to zlým vtedy, keď
hľadajú oporu vo svete, štáte, organizáciách takým spôsobom, že
prestávajú byť závislí na Stvoriteľovi. Vieru v Božiu pomoc
v budúcnosti nahrádzajú zmluvné istoty... Tieto istoty sú niekedy
dosahované aj formou darčekov pre vplyvných ľudí tohoto sveta.
Podobne urobil kedysi aj Judský kráľ Aza.
Aza zvíťazil nad Izraelom formou svojej bezbožnosti. Aj
148
bezbožné jednanie môže viesť k zdanlivému víťazstvu!
Proroctvá
2. Paralipomenon 16,7-11.
Boží prorok poukazuje, že Aza nielen stratil svojim jednaním
omnoho väčšie víťazstvo, ale že stratil aj požehnanie a uvrhol
Judsko do mnohých vojen, ktoré by inak nemuseli byť!
Božia vôľa bola, aby sa Judsko spoľahlo na Hospodina a nie na
Sýriu! Božia vôľa bola, aby Izrael neviedol vojny proti Judsku!
Tento príklad z dejín môže vo veriacich vyburcovať nové postoje
voči iným veriacim - neviesť boje a nebyť závislými na svete!
Poukázanie na Božiu vôľu stálo proroka stratu slobody - je to
výzvou k odvážnym skutkom viery. Kto nevyzná Krista pred ľuďmi,
teda aj pred veriacimi ľuďmi, toho nevyzná ani On pred svojim
nebeským Otcom!
Prorokom v cirkvi nemá ísť o vojny a násilné zmeny, ale
o pravdivé a jasné vyrieknutie Božieho zjavenia.
Koniec...
2. Paralipomenon 16,12-14.
Aza umrel v chorobách a strate závislosti na svojom Bohu - tak
isto môžu umierať aj dnešní kresťania - v duchovných chorobách
a strate požehnania.
Cirkev dnes principiálne nepotrebuje vieru a Svätého Ducha, je
závislá na štáte, obhajuje platené cirkevné funkcie. Nových kňazov
vzdeláva v škole, ktorá patrí pod štátny vysokoškolský zákon.
Platené miesta, vedecké tituly, teologická prax môžu byť
motiváciou k štúdiu a môžu spôsobiť príliv neveriacich kňazov na
neobsadené funkčné miesta.
Príklad z Česka, kde teologická fakulta je vedená v rámci
cirkvi, poukazuje, že nie je nutné zriaďovať teológiu v rámci
štátnych univerzít!
Môžeme sa opýtať, prečo stráca dnes cirkev požehnanie?
Prečo strácajú požehnanie kazatelia a cirkev nerastie?
Boh je dosť silný aby požehnal, ale chce celé srdce a závislosť
na Ňom - priestor pre vieru a oddelenosť od sveta!
Prežívame čas pred druhým príchodom Pána Ježiša Krista,
okolnosti v cirkvách sa pravdepodobne nezmenia, lebo ide
o pôsobenie ducha tejto doby. Ako jednotlivci by sme ale týmto
okolnostiam mali rozumieť, nepodporovať zlé a nestratiť tak
požehnanie aj v osobnom živote...
"Vezmi si čo chceš!" - Povedal boh tohoto sveta. "Ale potom
zaplať za to!"
