Prorok
Daniel
"Keď teda uvidíte ohavnosť spustošenia, o ktorej hovoril prorok
Daniel, že stojí na svätom mieste - kto čítaš, rozumej - vtedy tí,
ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy!"
Matúš 24,15-16.
Milan Hudec
2012
Chcel by som poďakovať svojej manželke
Elenke za neúnavnú pomoc pri organizovaní
skupiniek biblického štúdia, pre ktoré som
s Božou pomocou pripravoval tento výklad.
Za neustálu ochotu čítania Biblie a
biblických slovníkov ďakujem svojej mame
Blažene Hudecovej.
Ďakujem všetkým bratom a sestrám, ktorí
svojimi modlitbami podporili písanie tohoto
výkladu. Ich podporu som pociťoval obzvlášť
pri štúdiu tých úsekov Písma, ktoré mi
boli spočiatku úplne nejasné.
Najviac som však vďačný svojmu Pánovi
Ježišovi Kristovi, ktorý mi vytvoril
prostredie a daroval prostriedky k
napísaniu tohoto zväzku aj napriek tomu, že
som nevidiaci. Nech Mu je za to chvála a
vďaka - amen.
autor: RNDr. Milan Hudec, PhD.
rok: 2012
mobil: 0905 433 922
mail: mhudec@savbb.sk
www: HTTP://www.cvv.umb.sk/personal/mhudec
Obsah
Požehnanie v zajatí
I. ......................................................... 5
Úvod ................................................... 5
Politické okolnosti .................................... 5
Vernosť na osobnej úrovni .............................. 6
Počiatok požehnania .................................... 7
Zjavenie budúcnosti
II. ........................................................ 9
Kráľove sny ............................................ 9
Danielova aktivita viery ............................... 9
Modlitba ............................................... 10
Vyznanie ............................................... 10
Výklad snov ............................................ 11
Uhoľný kameň a Božie detinstvo ......................... 12
Osobné zásady
III. ....................................................... 13
Pre svet prirodzené... ................................. 13
Pod lupou sveta ........................................ 14
Náklonnosť kráľa, vyznanie ............................. 14
Hospodin kontra svet
Kristus v Starom Zákone ................................ 15
Pozoruhodnosť sveta
Nabuchodonozorove vyznanie ............................. 16
Psychické poruchy
a
zmysel života
IV. ........................................................ 17
Ďalší sen a Svätý Duch ................................. 17
Zvesť kráľovho sna ..................................... 18
Pravdivý výklad ........................................ 18
Naplnenie Božieho Slova ................................ 19
Čas milosti
V. ......................................................... 21
Zábava, zabudnutie a rúhanie ........................... 21
Vláda od Hospodina ..................................... 22
Mene, mene tekel ufarsin ............................... 22
Štyria králi
VI. ........................................................ 25
Závisť a vernosť ....................................... 25
Náklonnosť kráľa a štátne zákony ....................... 25
Dôraz v opakovaní ...................................... 26
Autority
svetské a cirkevné ......................................... 27
1.
Pravda a zmysel života ................................. 27
2.
Zodpovednosť a povinnosť ............................... 27
3.
Čistota životov ........................................ 28
4.
Duchovné dary a služba ................................. 29
5.
Príklad a povolanie .................................... 29
6.
Cirkevné funkcie ....................................... 30
7.
Boh Hospodin ........................................... 31
S Hospodinom
až za Jordán... ............................................ 33
Modlitebné stíšenie
Očakávaj na Stvoriteľa a Spasiteľa! .................... 33
úvaha
Pred svojim "Jordánom" ................................. 34
Božia vôľa v čas povolania
Krok viery ............................................. 35
Božia moc v súčasnosti
Skúsenosti viery ....................................... 36
Spasenie Pána Ježiša Krista
Držitelia Božej moci ................................... 37
Dejiny ľudstva
po Babylonskej ríši
VII. ....................................................... 39
Štyri zverotvory
striebro, meď, železo a hlina .......................... 39
Desať rohov
Spojenie nezlúčiteľných kultúr ......................... 40
Kráľovstvo Pána Ježiša Krista
Dejiny piatich prstov v dlani .......................... 40
Výklad ................................................. 41
Zapečatené povzbudenie
VIII. ...................................................... 43
Dvojrohý baran
Doba strieborná ........................................ 43
Jednorohý a štvorrohý kozol
Doba medená a železná .................................. 43
Posledný roh,
diablova moc ........................................... 44
Prorocký kľúč pre budúcnosť
2300 dní ............................................... 44
Výklad ................................................. 45
Hriech a odpustenie
IX. ........................................................ 47
Vyplnenie spustošenia Jeruzalema ....................... 47
Desatoro kajúcnej modlitby ............................. 48
Božia odpoveď .......................................... 48
Sedemdesiat týždňov rokov .............................. 49
Dve polovice posledného týždňa rokov ................... 50
Kontakt so Stvoriteľom
X. ......................................................... 51
Zármutok a Boží príhovor ............................... 51
Čas Božieho vypočutia .................................. 52
Božia a ľudská múdrosť, posilnenie ..................... 53
Znamenie doby
XI. ........................................................ 55
Štyria perzskí králi ................................... 55
Kráľovia severu a juhu ................................. 56
Úlisnosť a faloš ....................................... 57
Pokrytectvo viery ...................................... 58
Posledné svetové vojny ................................. 59
Na sklonku dejín
XII. ....................................................... 61
Posledné súženie ....................................... 61
Zapečatené proroctvo ................................... 61
1290 dní bielenia rúch ................................. 62
1335-ty deň - záver .................................... 63
Požehnaný pôst ............................................. 65
Obeť a pôst ............................................ 65
Nevypočuté modlitby, odmietnutý pôst ................... 66
Pôst nesmie byť prázdnym asketizmom! ................... 66
Požehnanie v zajatí
I.
Úvod
Okolnosti, ktoré sú opisované na začiatku Danielovho proroctva
spadajú do 590-tych rokov p.n.l. - kráľ Nabuchodonozor obkľúčil
Jeruzalem, dobyl ho a mnoho Židov odviedol do Babylonského
zajatia.
Prvých šesť kapitol Knihy Daniel opisuje skôr históriu
a okolnosti, v ktorých bol prorok Daniel povolaný do služby
zvestovania Božích zjavení. V siedmej až dvanástej kapitole sa
vytráca historické pozadie, Daniel začína rozprávať v prvej osobe.
Prijíma videnie, v ktorom je zdôraznený údel Izraela vo vzťahu
k ostatným národom.
Danielovo proroctvo zachytáva súčasnosť - 590-te roky p.n.l.
a vo videní budúcnosti pokračuje až do druhého príchodu Pána
Ježiša Krista v moci a sláve. Preto je táto kniha zaradená medzi
apokalyptické knihy. Svojou terminológiou a opisom udalostí sa
miestami veľmi podobá na Knihu zjavenia Jána z Nového Zákona.
Súčasná kritická veda prakticky jednomyseľne nesúhlasí s tým,
že by tento dokument bol napísaný Danielom v šiestom storočí
p.n.l. Kritici tvrdia, že knihu zostavil neznámy autor okolo roku
165 p.n.l., pretože obsahuje proroctvá o pobabylonských kráľoch
a vojnách, ktoré sú tým presnejšie, čím viac sa blížia k tomuto
dátumu. Tvrdí sa, že táto kniha vznikla preto, aby povzbudila
Židov v boji proti Antiochovi Epifánovi. Židia ju vraj hneď
prijali ako pravú a vzápätí ju zaradili do hebrejského kánonu.
Takéto pohľady sú vyvrátiteľné nielen na základe biblického
učenia - v nájdených fragmentoch rukopisu Knihy Daniel dochádza
k posuvu z Hebrejčiny do Aramejčiny a naopak. Táto skutočnosť
vyššie uvedené kritiky a pochybnosti vyvracia, lebo k takýmto
jazykovým posuvom v 160-tych rokoch p.n.l. nemohlo dôjsť!
Z hľadiska biblického učenia táto kniha dáva sama o sebe
svedectvo, že je písaná v období odvlečenia Židov do Babylonského
zajatia, teda v šiestom storočí p.n.l. Navyše sa na ňu odvoláva aj
sám Pán Ježiš v Evanjeliu Matúša, v 24. kapitole, verš 15, čo
Božím deťom jednoznačne kvalifikuje túto knihu ako ľuďom
zvestované Božie Slovo.
Politické okolnosti
Daniel 1,1-7.
Veriacich ľudí niekedy trápia politické okolnosti, ktoré
prežívajú v štáte, v ktorom žijú. Kladú si otázky, či budú mať
dostatok, či nebudú prenasledovaní... Prvá kapitola Knihy Daniel
opisuje krásnym spôsobom požehnanie, ktoré môžu prijať Božie deti
aj napriek najhorším politickým okolnostiam!
Judský kráľ Jojakym si nectil Hospodina a bol veľmi ukrutný aj
voči druhým ľuďom. V Judskom kráľovstve dokonca zavádzal aj nútené
práce a dával vraždiť tých, ktorí sa mu odvážili postaviť na
odpor. Stvoriteľ napomínal Jojakyma cez proroka Jeremiáša a chcel
6
ho viesť aj v jeho politických rozhodovaniach. Jojakym však nedbal
na Božiu radu, čo neskôr prinieslo svoje trpké ovocie, keď bol
Jeruzalem obkľúčený a dobytý babylonským kráľom Nabuchodonozorom.
Napriek odklonu Židov od Hospodina, Stvoriteľ nezabudol na úprimnú
vieru niektorých svojich detí! Síce dovolil, aby bol do Babylona
zobratý aj Daniel s tromi ďalšími spoluveriacimi, vzápätí však
mení porobu na požehnanie. Keby Daniel ostal v Jeruzaleme alebo
v Judsku, určite by sa mu nedostalo toľko úcty a blahobytu, koľko
ho čakalo na kráľovskom dvore v Babylone.
Môžeme si položiť otázku: Ktoré Danielove jednanie mu prinieslo
toľké požehnanie aj v tak kritickej a zlej situácii?
Vo zvyšku tejto úvahy sa budeme zamýšľať nad Danielovým
jednaním, jeho postojmi, ktoré sa zapáčili Bohu a ktoré neskôr tak
veľmi požehnal.
Vernosť na osobnej úrovni
Daniel 1,8-16.
Daniel patril medzi privilegovaných ľudí - bol vybratý
s niekoľkými ďalšími, aby sa stal niečím, čo by sa dnes dalo
označiť ako kandidát na ministra. Už toto by sa dalo považovať za
požehnanie a Daniel sa mohol tešiť dostatku, radovánkam,
špičkovému vzdelávaniu... Mnoho veriacich by si asi za týchto
okolností povedalo, že je dobré byť Božím dieťaťom, ďakúvali by
každý večer svojmu Bohu na modlitbách a užívali tzv. požehnanie.
Niektorých by takýto blahobyt možno odviedol od Božej lásky -
v dostatku by zabudli na svojho Stvoriteľa i Spasiteľa. Možno by
sa stalo aj to, že by takáto situácia viedla k polemikám, či
prijímať blahobyt alebo ho odmietnuť a mnohí by isto obhajovali
ľahký život s množstvom presvedčivých argumentov!
Daniel nechcel obhajovať svoje záujmy. Poznal Boha v osobnej,
živej viere a chcel Ho i naďalej poznávať. Tento zámer v jeho
srdci spôsobil, že sa nevybral cestou sebaobhajovania, nepoužil
svoju inteligenciu na to, aby presviedčal seba i svoje okolie, že
by robil v súlade s Božou vôľou, keby jedol a pil do sýtosti. Boží
zákon mu zakazoval jesť sýtu stravu, ktorú mu na kráľovskom dvore
ponúkali. On sa však nevzbúril proti násilnému vladárovi, ani
suverénne, demonštratívne v nejakom geste neodmietol ponúkanú
stravu! Boží Duch mu radil, aby v krotkosti oslovil svojho
nadriadeného, vysvetlil mu svoje rozpoloženie, a skromne ho
požiadal, či by nemohol skúsiť jesť to, čo mu Boží Zákon dovoľuje.
Navrhol len pokus na niekoľko dní s vierou, že sa jeho zámeru
zastane sám Hospodin, ktorého si takto chcel ctiť a vážiť.
Hospodin sa zastal svojho služobníka a naklonil k nemu srdce
náčelníka dvoranínov. Ten sa síce bál vzdorovať kráľovmu rozkazu,
ale zároveň prižmúril oko, keď správca, ktorý mal na starosti
Danielov blahobyt, dovolil, aby Daniel so svojimi priateľmi jedli
desať dní len strovu. Navyše spôsobil, že Daniel a jeho traja
spoluveriaci vypadali po desiatych dňoch stravovania sa podľa
Božej rady oveľa lepšie, než tí ostatní. Správcu to viedlo
k súhlasu - dovolil im, aby jedli zeleninu, strukoviny a obilniny,
namiesto sýtych pokrmov kráľovského dvora.
Daniel sa priznal k svojmu Bohu a jeho Boh sa priznal k nemu.
Obstál v skúške živej viery a nepoužil svoju inteligenciu na
obhajovanie svojich skutkov proti Božej vôli. Odložil blahobyt
7
a radšej riskoval kráľov hnev, čo v tom čase znamenalo hrozbu
trestu smrti. Vybral si striedmosť namiesto blahobytu, a tým
všetkým navyše neporušil ani novozákonnú radu apoštola Pavla
z trinástej kapitoly Epištoly Rimanom. Pavel tu nabáda veriacich
nebúriť sa proti vladárom a pokorne im odvádzať všetky dane, lebo
v životoch veriacich vidí jedinú vážnu "podlžnosť" tomuto svetu -
"podlžnosť" lásky. Svet potrebuje vidieť pokoru, úctu, rozumnosť,
pravdivosť, spravodlivosť vo všetkej krotkosti. Daniel si nemohol
prečítať Epištolu Rimanom, ale časť jej zvesti mu odovzdával
v srdci do vedomia sám Boží Duch.
Danielov postoj a správanie sa takto stali úžasným praktickým
merítkom živej viery aj v súčasnosti. Môžeme podľa jeho príkladu
skúšať svoje vlastné postoje voči nadriadeným i vladárom. Môžeme
premýšľať, či rozprávame z presvedčenia alebo rozprávame
presviedčajúc seba i druhých, aby sme si mohli urobiť to, čo sa
nám tak veľmi urobiť chce...
Počiatok požehnania
Daniel 1,17-21.
Stvoriteľ požehnal Danielove vzdelávanie a tiež aj vzdelávanie
jeho troch spoluveriacich. Nadobudli mnoho poznatkov, ktoré navyše
vo svojom srdci podriadili Božej vôli, čím sa stali múdrymi pred
Hospodinom. Svojim poznaním a živou vierou sa stali požehnaním pre
celé svoje okolie.
V súčasnosti je niekedy aktuálny problém lenivosti. Veriacim sa
nechce učiť, a dokonca sa im niekedy nechce ani duchovne
vzdelávať. Lenivosť je matkou hriechu a môže odňať od človeka
všetko požehnanie, ktoré mu Stvoriteľ zamýšľa darovať! Živá viera
Božie deti núti, aby prinášali aj obete - medzi takéto obete patrí
isto nielen obeť času pre duchovné vzdelávanie, ale aj obeť času
pre všeobecné vzdelávanie, ktoré môže človek podriadiť pod
autoritu Božieho Slova. Vzdelané úprimné Božie deti sa môžu stať
výkonným nástrojom v Božej ruke. Týmto som nechcel zdôrazniť
potrebu maturitných vysvedčení a vysokoškolských diplomov! Človek
sa môže vzdelávať najrôznejším spôsobom a nepotrebuje pritom
žiaden certifikát. Stačí, keď Boží Duch vie o jeho schopnostiach,
lebo práve tento Duch ich môže použiť k niečomu dobrému.
Danielovými postojmi, trpezlivosťou a poslušnosťou sa nezačalo
len jeho osobné povýšenie a požehnanie! Stal sa veľmi potrebným
a žiadaným štátnym úradníkom, cez ktorého Pán spôsobil mnoho
dobrého. Navyše Daniel napísal krásnu prorockú knihu, ktorá sa
stala požehnaním pre mnohé generácie počas vyše dvoch tisícročí.
O tomto požehnaní a Danielovej múdrosti si budeme čítať vo
všetkých nasledujúcich kapitolách prorockej Knihy Daniel.
Danielove požehnanie bolo veľmi zvláštne aj z politického
hľadiska - v Babylone sa zmenili vládcovia - neskôr nastúpil na
trón Baltazár, Dárejos, Cýrus, mohli by sme povedať, že sa zmenil
režim, ale Danielove požehnanie pretrvalo i naďalej...
8
9
Zjavenie budúcnosti
II.
Kráľove sny
Daniel 2,1-13.
V predčítanom odseku Písma je poukázané, že Stvoriteľ dáva
svoje zjavenia nielen svojim deťom, ale dokonca aj neveriacim
vládcom. Kráľ Nabuchodonozor mal za sebou isto veľa násilia, vrážd
a nespravodlivostí. Napriek tomu sa mu snívajú sny od Hospodina,
ktoré rozprávajú o jeho veľkej moci a nedotýkajú sa neprávosti,
ktorú konal. Aj Nabuchodonozor bol Božím svätoslužobníkom podľa
Božej rady - Rimanom 13,1-8. Boh ho ustanovil na trón, dovolil mu
vládnuť a dopustil, aby robil aj zlé veci. Pre spurných ľudí,
ktorí si nectili Hospodina sa stal Nabuchodonozor akýmsi
"pomstiteľom". Pre Božie deti sa stal požehnaním - nástrojom
milosti.
Nabuchodonozor síce dostal vo svojich snoch zjavenie, ale
nerozumel mu. Navyše to bol natoľko múdry panovník, že mu bolo
úplne jasné, že ak sa nejaký mudrc dozvie obsah sna, určite si
nájde k nemu nejakú rozprávočku, ktorú bude prezentovať ako jeho
výklad. Preto mal Nabuchodonozor zvláštnu požiadavku - mudrci
musia povedať nielen výklad, ale aj obsah jeho snov. Ak to niekto
dokáže, bude zjavné, že má nadprirodzené schopnosti a bude sa tak
dať veriť aj jeho výkladu.
Kráľov úmysel bol korunovaný vraždením mudrcov. Doba sa od tých
čias pramálo zmenila - čítame najrôznejšie články o vešticiach,
mudrcoch, astrológoch, parapsychológoch..., ktorých keby dostal do
rúk kráľ Nabuchodonozor so svojimi snami, určite by sa nedožili
pokojného konca svojho života!
Horšie však bolo, že medzi mudrcov Babylona patril aj Daniel.
Bolo to už po druhý raz, keď začal byť v ohrození života. Daniel
však nikdy nechcel robiť prázdny imidž, nikdy nechcel klamať, aby
na základe podvodu niečo dosiahol. Navyše si ctil toho Boha, od
ktorého pochádzali kráľove sny. Bol ním jediný Boh Stvoriteľ - Boh
Abrahámov a Izákov, Boh, ktorý sa zjavil ľuďom v Pánovi Ježišovi
Kristovi. Tento Boh zvestoval svoj príchod na zem v moci a sláve
už v Nabuchodonozorových snoch, kde ako uhoľný kameň rozrazil
všetky ľudské kráľovstvá.
Pretože bol Daniel naozaj múdry, začal si uvedomovať, že
potrebuje Božiu pomoc a že sám bez Hospodina nedokáže povedať
obsah snov a nedokáže ich ani správne vyložiť.
Danielova aktivita viery
Daniel 2,14-19.
Danielovo počínanie by sa nám mohlo na prvý pohľad trochu
nepáčiť. Predsa sa mal najskôr modliť a až potom ísť za kráľom!
Daniel však videl, že ide o životy mnohých ľudí, navyše dôveroval
svojmu Bohu, že sa ho neskôr zastane a vypočuje jeho modlitbu.
Jeho čin sa podobal skoku do hlbokej vody aj napriek tomu, že
10
nevedel plávať. Vo chvíli, keď sa začal topiť, začal sa so svojimi
priateľmi aj modliť! Povedal pred kráľom, že mu sen vyloží - keby
neobstál, bol by zavraždený medzi prvými. Daniel ale dúfal v Boha,
poznal Ho ako živú bytosť schopnú meniť ľudské životy. Začal sa
modliť a požiadal o modlitebnú podporu aj svojich spoluveriacich.
Vyznal takto sám pred sebou, že mu jeho múdrosť nestačí a že
navyše potrebuje pomoc aj od svojich bratov v Pánovi Ježišovi
Kristovi.
Modlitba
Daniel 2,20-23.
K živej a úprimnej Danielovej dôvere a viere sa Stvoriteľ
priznal a zjavil mu sen aj s jeho výkladom. Túto životnú prekážku
v Babylone by Daniel sám nikdy neprekonal! So svojim Bohom po boku
ju nielen prekonal, ale bol na jej základe aj povýšený do
postavenia, ktoré by inak nemohol dosiahnuť žiadnym spôsobom!
Vážený čitateľ, Danielova ďakovná modlitba je veľkým
povzbudením a zasľúbením v konkrétnych životných ťažkostiach.
V tejto chvíli si ju môžeme privlastniť aj my, môžeme urobiť krok
viery, ak to od nás okolnosti vyžadujú s nádejou, že Danielov Boh
je aj naším Bohom, ktorý v láske a moci očakáva naše modlitby...
Vyznanie
Daniel 2,24-30.
Keď Pán zjavil Danielovi obsah snov a ich výklad, dalo by sa
očakávať, že tento človek s radosťou pobeží pred kráľa a všetko čo
vie doslova "vyklopí". Večer potom kľakne na modlitbe pred
Hospodina a vyjadrí svoje vrúcne ďakujem.
Daniel mal ale trochu iný problém - najskôr musel povedať niečo
iné. Daniel najskôr potreboval pred samým kráľom - na verejnosti -
vyjadriť dve vyznania. V prvom vyjadril, že to nie je v ľudskej
moci, aby človek mohol odhaliť obsah i výklad snov. Zároveň ale
poukazuje na Stvoriteľa, ktorý je mocným Bohom a môže vykonať
všetko. Upozornil tak kráľa na existenciu jediného Stvoriteľa,
ktorého takto mohol babylonský kráľ začať vo svojom srdci
potrebovať. Druhým vyznaním bolo vyznanie o samom sebe. Daniel
vyjadril, že to, čo bude rozprávať nie je z jeho hlavy, že nejde
o jeho dokonalosť, ale že ide len o Božiu milosť, v ktorej sa Pán
nad ním zmiloval a svojim zjavením ho zachránil od istej smrti.
Daniel takto nezvestoval len výklad snov, ale zvestoval
v podstate Evanjelium Pána Ježiša Krista. Učinil osobné vyznanie,
poukázal na Božiu existenciu a výkladom sna zvestoval príchod Pána
Ježiša v moci a sláve.
11
Výklad snov
Daniel 2,31-45.
Po Danielovom výklade Nabuchodonozorových snov prešlo vyše dva
a pol tisíc rokov. Na základe toho je možné lepšie porozumieť
tomu, čo Daniel rozprával.
Najjednoduchším porozumením Danielovho výkladu je - zobrať ho
doslova, bez potreby porozumieť hlbšie významu jeho jednotlivých
slov.
Proroctvo začína v období vlády Nabuchodonozora v Babylonskej
ríši, preto je prirodzené rozumieť zlatej hlave ako Babylonii.
Egypt a Assýria boli veľkými ríšami, ktoré existovali dávno pred
Babylonským kráľovstvom. Keďže je však proroctvo lokalizované od
Babylonského kráľovstva, nie je v ňom Egypt a Assýria spomínaná.
Striebro symbolizuje Perzskú ríšu, meď zase ríšu Grécku.
Starý Rím a jeho nová forma Európskej únie je železo. Nohy
z hliny a železa označujú novú svetovú veľmoc, ktorá už
v súčasnosti naberá konkrétnu podobu Šanghajskej koalície. V tejto
koalícii majú dominantné slovo Rusko a Čína.
Danielovým kráľovstvám je však dobré rozumieť trochu hlbšie.
Nejde tu len o zjednodušené vykreslenie dejín, ide o mocnosti
tohoto sveta, ktoré veľmi ovplyvnili nielen izraelské dejiny ale
aj vývoj myslenia ľudí na celej zemi.
Za kráľa Nabuchodonozora a podobne aj nejaký čas pred ním, kráľ
znamenal zvrchovanú moc, božstvo. Ľudia ho nedokázali vnímať inak
a jeho rozhodnutia chápali ako nemenné, ktorým je nutné podriadiť
sa. Tak boli kráľovstvá za čias Nabuchodonozora zlatou hlavou,
a preto mohol Daniel povedať: "Tou zlatou hlavou kráľ
Nabuchodonozor, to si ty!"
Vývoj spoločnosti však išiel ďalej a čoraz širšie vrstvy
obyvateľstva chápali, že je lepšie, keď nemá v rukách moc jediný
vládca, lebo tento človek je nielen omylný, ale môže byť aj zlý,
ukrutný. Postaviť sa proti kráľovmu rozhodnutiu začalo prestávať
byť svätokrádežou. Toto obdobie je obdobím, keď zlato strácalo
svoj lesk - je vyjadrené striebrom - kráľ si už nemohol dovoliť
čokoľvek, napriek tomu, že ešte stále bol zvrchovaným vládcom.
Meď vyjadruje obdobie aliancií, politických zmlúv, na základe
ktorých existovali silné zväzky, v ktorých sa v ľuďoch už
vypestoval zmysel pre spoluprácu.
Pretože je však človek porušený, jeho moc nedokáže obstáť len
na jeho charaktere v zmysle pre spoluprácu. Vládca musí robiť
jednak politiku - pekné slová, jednak musí tvrdo potláčať
akýchkoľvek rozvracačov. Táto forma vlády je vyjadrená železom
prvej Rímskej ríše a tiež aj rodiacim sa železom jej novej formy -
Európskej únie. V 13. kapitole Knihy zjavenia Jána je železná
Rímska ríša vyjadrená hlavou šelmy, ktorá dostala ranu od meča,
ale opäť ožila. Touto ranou sa stal rozpad prvej Rímskej ríše.
Prežívame obdobie, keď sa šíria informácie poukazujúce na
rodiacu sa tvár nového kráľovstva zo železa a hliny. Vznikajúca
Šanghajská koalícia spája kultúry, ktoré sa dovtedy nikdy spojiť
nepodarilo - Rusko, Čína, India, Pakistan...
V tomto novom politickom zväzku diabol pripravuje nové spôsoby
zvádzania, potláčania a zväzovania ľudí.
Pohľad na Danielov výklad skúsim vyjadriť ešte inými slovami:
Zlatou hlavou a striebrom, absolútnou mocou je vyjadrené čosi
ako otrokársky režim.
12
Meď a železo symbolizuje akýsi feudalizmus a jeho novú formu
v kapitalizme.
Železo zmiešané s hlinou bude sebou niesť nové spoločenské
vzťahy, z ktorých satan vytvorí armádu pripravenú na Harmageddon.
S podobným prístupom budeme neskôr vykladať aj tie kapitoly
proroka Daniela, v ktorých sa už neopisujú dejiny, ale ide v prvom
rade o zjavenie budúcnosti.
Uhoľný kameň a Božie detinstvo
Daniel 2,46-49.
Nabuchodonozorove sny končili pádom balvanu, ktorý rozdrtil
všetky kráľovstvá. Týmto kameňom sa stane Pán Ježiš Kristus, ktorý
pri svojom druhom príchode v moci a sláve zriadi Tisícročné
kráľovstvo. V ňom bude vládnuť s láskou a spravodlivosťou On sám.
Po uplynutí doby Tisícročného kráľovstva Pán učiní všetko nové -
Nebesia i Zem. Pánova vláda bude potom pokračovať v láske
a spravodlivosti mimo čas, teda večne.
Daniel svojim výkladom zvestoval nielen budúcnosť, zvestoval aj
Evanjelium, zvestoval vládu najvyššieho Boha. Dal tak
Nabuchodonozorovi príležitosť pokoriť sa pred Ním a nakoniec
zachránil a povýšil nielen seba, ale aj svojich troch
spoluveriacich. Stvoriteľ sa takto už druhýkrát priznal na
babylonskom dvore k Danielovi. Jeho láska a moc sa ponúka všetkým
Božím deťom aj dnes. Pán ale žiada taký charakter a srdce cez
milosť Pána Ježiša, ako mal kedysi prorok Daniel.
13
Osobné zásady
III.
Pre svet prirodzené...
Daniel 3,1-7.
Vo svete sa deje mnoho vecí, ktoré sa ľuďom zdajú byť
prirodzené a ani sa nad nimi nezamýšľajú. Napriek nezmyselnosti
alebo nespravodlivosti je človek schopný konať, lebo si privykol,
že sa niečo bežne deje - teda je to normálne. Pred niekoľkými
rokmi sa väčšine ľuďom zdalo, že je komunizmus prirodzeným
zriadením a nič iné okrem neho nie je. Pre generáciu, ktorá
vyrastá dnes, je prirodzené všetko, čo sa okolo nás deje
v súčasnosti. Veriaci i neveriaci ľudia si napríklad každoročne
nakúpia sviečky, kahančeky, kryté proti vetru i nekryté, nakúpia
umelé i živé kvety a potom si idú svorne páliť ohníčky na hroby
svojich pozostalých na všech svätých. Na cintorínoch sa stretnú
jednoduchší i hlbokomyseľní, bohatí i chudobní, docenti,
profesori, doktori i ľudia bez titulov a všetci sa jednomyseľne
tvária vážne, zapaľujú si svoje ohníčky bez ohľadu na svoju vieru
či neveru... Veď je to normálne, tak sa to robí! Mnohí dokonca
nakúpia i benzín, aby mohli odcestovať a zapaľovať svoje ohníčky
aj v iných mestách... Veď čo by ľudia povedali, keby na tom ich
hrobe nič nehorelo! A možno by mali aj pravdu, že si nevážia
svojich zosnulých... To by bola hanba! Pre človeka je prirodzené
hádať sa, vadiť, zhadzovať sa, ohovárať a po smrti vyjadrovať úctu
- nuž čo, veď ale robí sa to, či nie? ...
V Babylone bolo prirodzené pre kráľa, aby sem - tam postavil
dáky obraz alebo sochu nejakého boha a prikázal všetkým, aby sa
tomuto dielu klaňali. Nešlo o logiku a možno ani o vieru - tak sa
to robilo, robili to všetci, a preto to bolo prirodzené!
Úprimní veriaci mali oddávna pokušenie vyjadrovať rebéliu proti
svetu. Veriaci človek má sklon povyšovať seba so suverenitou
prehlásení: "Vy ostatní robíte nezmysly! Ja také niečo robiť
nebudem! Je to hriech, bezbožnosť! Ja to robiť nebudem!"
Keď človek príjme do srdca Pána Ježiša Krista, trvá poväčšine
dosť dlhý čas, kým sa stane skromným vo svojom zmýšľaní! Veď
predsa Božie deti tu nemajú byť na to, aby svet odsudzovali!
Naopak majú slúžiť ako skromný, ale zároveň pozitívny príklad pre
tento svet. Ľudia budú vždy robiť to, na čo si po mnohé generácie
privykli a budú to robiť aj veriaci ľudia. Božie dieťa, keď
porozumie okolnostiam, nemá začať odsudzovať, ale má iba začať žiť
tak, aby nekonalo proti svojmu svedomiu a Božej vôli, ktorá mu
bola zjavená.
Veľa ľudí robí možno niečo zlé len preto, že v tom vyrástli,
nevenovali premýšľaniu o tom dostatok času. Ich zvyk môže byť tak
silný, že sa im zdá byť hriechom zmeniť ho. Títo ľudia veľmi
potrebujú vo svojom živote skromný pozitívny príklad Božieho
dieťaťa...
14
Pod lupou sveta
Daniel 3,8-12.
Jeden múdry človek povedal: "Všetko, čím človek vyniká, mu robí
len nepriateľov. Ak chceš byť úplne obľúbený, musíš byť úplne
priemerný!"
Byť priemerným - splynúť s väčšinou - v krajine, kde je priemer
položený dostatočne vysoko, aby človek mohol žiť spokojne
a v dostatku, znamená inými slovami mať najľahší život.
Akonáhle chce veriaci človek uctievať hodnoty, ktoré nie sú
dané náboženskými tradíciami alebo bežnými zvyklosťami, ale sú
dané napríklad Božím Slovom zapísaným v Biblii, začne vynikať.
Ľudia si ho začnú všímať, lebo vyčnieva z radu. Ak navyše takýto
človek zožne ešte aj úspech, požehnanie, okolitý svet si začne
klásť mnoho otázok. Je tento človek naozaj taký zbožný, ako
vypadá? Asi bude taký istý ako aj my, ale ukazuje len svoju
masku!? Postrážime si ho, lebo takýto ľudia nebývajú!
Božie deti sú preto vždy pod lupou sveta. Jedných len zaujíma,
či to myslia naozaj úprimne, iní zase závidia a len čakajú na
príležitosť, kedy by mohli Božie dieťa potupiť. Dokonca nie je
zriedkavý ani taký prípad, že úprimný veriaci svojim presvedčením
niekomu skríži plány a nechtiac sa stáva konkurenciou, ktorú je
treba odstrániť z cesty.
Danielovi priatelia boli konkurenciou všetkým tým, ktorí mali
ambície získať tak vysoké postavenie, ako mali oni. Takýchto ľudí
bolo isto veľmi veľa! Preto keď rešpektovali Božiu vôľu
a neklaňali sa Nabuchodonozorovmu obrazu, ihneď sa našli
žalobníci, ktorí sa išli veľmi radi zavďačiť kráľovi a požalovať
ich.
Som presvedčení, že Danielovi spoluveriaci nechceli provokovať
a nechceli ani suverénne ukazovať svoj odlišný názor! Boli len
skromným pozitívnym príkladom. Keďže zároveň boli svojim
závistlivcom tŕňom v päte, ich čin bol pred kráľom prezentovaný
ako vzbura.
Je veľmi zaujímavé uvedomiť si, že keby mali ich závistlivci
pravdu a ich čin by bol naozaj vzburou proti kráľovmu rozkazu,
Hospodin by sa ich pravdepodobne nezastal a neskôr by zhoreli
v rozpálenej peci!
Nepožehnanie mnohých kresťanských aktivít aj dnes spočíva možno
v tom, že veriaci prinášajú namiesto skromného pozitívneho
príkladu vzburu proti vrchnosti, vláde, zvyklostiam, všeličo
demonštratívne vyjadrujú... Potom sa divia, že ich aktivity neboli
sprevádzané prítomnosťou Svätého Ducha.
Náklonnosť kráľa, vyznanie
Daniel 3,13-18.
Kráľ Nabuchodonozor bol Danielovi a jeho spoluveriacim
priateľsky naklonený, a tak ich nedal hneť zavraždiť. Najskôr si
ich zavolal a chcel ich vypočuť. Svedčí to aj o jeho zmysle pre
spravodlivosť, ktorý možno nebol dokonalý, ale na vtedajšie pomery
bol na dosť vysokej úrovni. Sme vývojovo vyše dvetisíc rokov
ďalej, ale aj dnes by nejeden politik konal priamo a nespytoval
15
sa, či sa dopočul pravdu alebo nepravdu. Zahájil by príslušné
protiopatrenia, ktoré by nejakým spôsobom nepohodlných ľudí
odstavili z funkcií. Dokonca aj veriaci ľudia dajú dnes často na
slová, intrigy a začnú konať... Nabuchodonozorov zmysel pre
spravodlivosť bol vyšší než zmysel pre spravodlivosť niektorých
súčasných kresťanov!
Traja Danielovi priatelia pred Nabuchodonozorom jasne,
kontrastne, dalo by sa povedať ostro vysvetlili, že je pre nich
najvyššou autoritou Boh Stvoriteľ. Preto nemôžu uposlúchnuť kráľov
rozkaz a dokonca si myslia, že im kráľ ublíži len vtedy, keď to
ich Boh dovolí.
Nabuchodonozor bol pohan a zároveň bol ale aj skúsený človek.
Možno práve preto nevedel porozumieť týmto trom ľuďom a považoval
ich jednanie za vzburu. Nabuchodonozor sám používal náboženstvo na
zjednocovanie a manipuláciu ľudí, aby potom v davoch išli za neho
bojovať proti bezbožníkom inej viery. V dejinách sa konalo to isté
aj pod rúškom kresťanstva! Prirodzene teda chápal postoj troch
Danielových spoluveriacich ako snahu o uchvátenie moci. Jeho
logika a skúsenosť mu nedokázali odhaliť ich počínanie v inom
svetle.
Nabuchodonozor bol pravdepodobne sklamaný, keď ľudia, ktorým
sám dal tak veľkú moc, chceli ohroziť jeho trón. Som presvedčený,
že takéto zmýšľanie bolo najväčšou príčinou pre jeho prchlivý hnev
a miestni intrigáni to veľmi dobre vedeli! Práve tento vzťah
chceli vo svojich plánoch zneužiť. Nabuchodonozor dal rozpáliť pec
a miestni intrigáni sa isto veľmi tešili, lebo neverili, že by
nejaký Boh skutočne existoval a mohol sa zastať svojich detí.
Hospodin kontra svet
Kristus v Starom Zákone
Daniel 3,19-27.
Babylonská pec na vykonávanie trestu smrti mala akési čeľuste -
otvor, ktorý sa dal zavrieť a otvoriť. Táto pec bola mnohonásobne
rozpálená a keď doniesli kati poviazaných odsúdencov pred tieto
čeľuste a čeľuste sa otvorili v kultickom obrade výkonu trestu
smrti, šľahajúci plameň bol tak veľký, že kati v náhlej horúčave
umreli. Traja Danielovi priatelia padli do pece poviazaní.
Pretože sa títo ľudia držali vo svojom počínaní svojho Boha,
Stvoriteľ sa ich zastal a nič sa im nestalo. Miestni intrigáni
v tejto chvíli pravdepodobne zobrali nohy na plecia a stali sa
nezvestnými, lebo si uvedomovali, že nie sú z azbestu a že aj ich
náboženstvo je len ľudský výmysel.
Udalosť, ktorá sa v Babylone stala je však zároveň aj
symbolická! Štvrtou bytosťou v peci bol sám Pán Ježiš Kristus.
V Novom Zákone 1. Korintským 3,15. čítame, že každé Božie dieťa
prejde do Tisícročného kráľovstva s Kristom len ako cez oheň. Oheň
spáli všetko, čo je zo sveta, z hriechu - z "Babylona". Tri Božie
deti padli do pece poviazané - ich putá boli z Babylona a zhoreli.
Tak zhorí pri druhom príchode všetok hriech, všetka nečistota,
ktorá sa nachádza v životoch veriacich. Svetáci umrú ešte skôr -
hneď pri zjavení Syna človeka v moci a sláve.
Môžeme si tak položiť otázku: "Čo v tej rozpálenej peci ostane
zo mňa? Čo ostane z mojej viery?"
Udalosť v Babylone bola symbolická, čas vtedajšej prítomnosti
16
sa odvíjal ďalej... Keď kráľ uvidel, že ľudia, ktorých odsúdil
žijú, prestrašil sa a zavolal, aby vyšli z pece. Možno by sa dalo
očakávať, že si títo ľudia povedia: "Počkaj kamarát! Je nám tu
dobre, lebo sme tu s úžasnou Bytosťou plnou moci a lásky. Hodil si
nás sem, tak čakaj!" Títo ľudia však mali svojho Boha aj v srdci
a tento Boh ich učil podvoľovať sa svetskej vrchnosti. Preto ihneď
poslúchli, čím opäť skromne vyjadrili, že v ich prípade nešlo
o vzburu a suverenitu, ale iba o živú vieru, ktorá s pokorou
prijíma svojho svetského kráľa.
Pozoruhodnosť sveta
Nabuchodonozorove vyznanie
Daniel 3,28-33.
Myslím, že kráľ Nabuchodonozor porozumel, o čo išlo týmto ľuďom
a urobil niečo, čo by dnes nedokázal urobiť nejeden kresťan!
Vyznal svoj omyl, ako kráľ verejne zmenil svoj názor a vyvýšil
Boha Stvoriteľa, ktorý sa tak zreteľne zastal svojich detí. Dalo
by sa namietať, že ak kráľ takéto niečo urobí, úplne to podlomí
jeho autoritu. On ale neváhal a dokonca vydal edikt o tom, že sa
nikto v Babylone nesmie rúhať Danielovmu Bohu.
Niekedy si kladieme otázky, prečo Stvoriteľ tak dlho zhovieva
so svojim príchodom a dopúšťa tak veľa neprávosti... Jednou
z odpovedí na túto otázku je fakt, že vo svete sú ľudia, ktorí
síce neveria, ale ktorí majú v srdci oveľa čistejší charakter než
mnohí kresťania. Títo ľudia robia mnoho vecí na základe zvyklostí,
tradícií a sú v podstate spútaný dobou, zvyklosťami a zlým
kresťanským príkladom, čo im bráni vo svojom živote nájsť Pána
Ježiša Krista. Títo ľudia potrebujú jeden veľký Boží dar - čas...
17
Psychické poruchy
a
zmysel života
IV.
Ďalší sen a Svätý Duch
Daniel 4,1-6.
Kráľ Nabuchodonozor mával nočné mory, zlé sny, ktoré ho trápili
a ktoré mu nakoniec Daniel vyložil. Danielovým výkladom nočné mory
prestali, kráľ porozumel, čo mu chcel Stvoriteľ povedať. Nielen že
tomu porozumel, ale dokonca vyznal, Že Boh Stvoriteľ je jediným
skutočným Bohom.
Napriek tomu prichádza ďalší sen, ktorému kráľ opäť nerozumie.
Nabuchodonozor sa však už trochu zmenil - nežiada počuť aj sen aj
jeho výklad, a dokonca ani nechce dať zavraždiť toho učenca, ktorý
by mu sen nevedel vyložiť. Možno sa "zmenili" aj učenci - nikto si
po predchádzajúcich skúsenostiach netrúfol vymýšľať. Učenci radšej
priznali, že výklad nepoznajú.
Keby kráľa Nabuchodonozora hodnotil moderný psychiater,
pravdepodobne by povedal, že tento človek má nábeh na nejakú
psychickú poruchu. Prejavilo sa to predchádzajúcimi nočnými
morami, opäť sa mu snívajú živé, desivé sny a neskôr sa ukáže, že
sa táto choroba naozaj prejaví aj priamo - kráľ zošalie. Myslím,
že takýto pohľad na Nabuchodonozora je úplne opodstatnený. Zároveň
si ale uvedomujem aj to, že moderná psychiatria nerozumie podstate
chorôb, ktoré skúma a ktoré sa snaží liečiť! Psychiatrická porucha
u kráľa Nabuchodonozora bola Božím dopustením - jeho sny, mory
boli Božími príhovormi, ktoré ho viedli ku pokániu! Moderná
psychiatria veľmi plytko hodnotí tzv. psychické onemocnenia, lebo
sa snaží nájsť ich podstatu v ľudskom tele, v mozgu. Podstata
týchto javov však môže byť úplne inde - môže patriť do oblasti
duchovna, do tej oblasti, kde existuje podstata ľudského bytia,
ktorá rozhodne do fyzického tela nepatrí!
Štvrtá kapitola Proroka Daniela poukazuje na dve veľmi
podstatné skutočnosti v živote kráľa Nabuchodonozora:
- Dokázal vzdať Bohu slávu a priznať si chybu.
- Zároveň sa cítil byť silný a svojmu kráľovstvu rozumel ako
dielu svojich rúk. Bol presvedčený, že to bola jeho vlastná moc,
ktorá ho upevnila. Navyše kráľ Nabuchodonozor robil mnoho zlého,
čo vyplývalo z moci, ktorú mal.
Tieto dve skutočnosti vyjadrujú zvláštny duchovný problém -
kontrast medzi charakterom na jednej strane a svojvôľou, zlobou na
strane druhej. Stvoriteľ chcel riešiť Nabuchodonozorov život tak,
že chcel tohto človeka nájsť pre svoje Kráľovstvo. Chcel mu
darovať večný život, a tak mu posiela ďalší sen. Moderný psychológ
by povedal - ďalší prejav jeho psychickej poruchy...
18
Zvesť kráľovho sna
Daniel 4,7-15.
Je zaujímavé uvedomiť si, že sa kráľ zveruje Danielovi práve
preto, že sa mu zdá, že je v ňom Duch Svätých Bohov - Svätý Duch!
Nabuchodonozorove vyjadrenie je navyše zvláštne tým, že hovorí
o Stvoriteľovi v jednotnom i množnom čísle naraz - jeden Duch
viacerých Bohov. Krásne tým reprezentuje Božiu trojjedinosť. Kráľ
Nabuchodonozor bol veľmi zvláštny človek...
Pojem Babylon je v Biblii často používaný ako symbol sveta. Je
dobré uvedomiť si, že Nabuchodonozor je úžasným starozákonným
symbolom pohana, ateistu, ku ktorému sa v období milosti, Cirkvi
Božích detí prihovára sám Svätý Duch...
Pán Ježiš cez Svätého Ducha naozaj hľadá svoje nové deti
v najhoršom svete - v Babylone a dáva im poznať svoju moc často
veľmi zvláštnym spôsobom.
Veriaci ľudia si niekedy kladú otázku, aký zmysel má život
psychicky narušených ľudí. Štvrtá kapitola Proroka Daniela
poukazuje nielen na to, že takéto životy majú zmysel, ale že
dokonca psychicky narušení ľudia môžu robiť v srdci rozhodnutia -
majú teda svojim spôsobom jasné vedomie, ktoré je však spútané
železnou alebo medenou obručou psychického obmedzenia. Preto je
veľmi potrebné pristupovať k takýmto ľuďom ako k seberovným!
V kráľovom sne sa používa výraz "sedem časov". "Čas" je
potrebné chápať ako mieru skutočného času, ako niečo ucelené, čo
sa zvykne opakovať. Prirodzená časová miera, ktorá sa pravidelne
opakuje je rok. Preto budeme ďalej rozumieť pojmu "niekoľko časov"
ako vyjadreniu "niekoľko rokov".
Pravdivý výklad
Daniel 4,16-24.
Tak ako Babylon symbolizuje svet, kráľ Nabuchodonozor
symbolizuje pohanstvo, ateizmus, tak prorok Daniel symbolizuje
Cirkev Božích detí, ktorá svetu prináša zvesť spasenia.
V Danielovi bol naozaj Svätý Duch podobne, ako prebýva dnes
v Cirkvi Božích detí. Týmto nechcem stotožniť cirkevné inštitúcie
s prítomnosťou Božieho Ducha! Chcem len poukázať, že dnes na svete
je Cirkev Božích detí, ktorá Stvoriteľa reprezentuje a ktorá má
v sebe Svätého Ducha. Táto Cirkev Božích detí sa často nachádza aj
v cirkevných inštitúciách. Keď sa z týchto inštitúcií však živá
cirkev vytratí, robia tieto cirkevné inštitúcie viac zla, než sa
deje vo svete.
V Danielovi bol Svätý Duch - znamená to, že bol Daniel nielen
láskavý a spravodlivý, ale aj pravdivý. Nabuchodonozorovi vyložil
sen úplne pravdivo aj napriek tomu, že jeho výklad kráľovi
prorokoval šialenstvo, teda niečo veľmi zlé. Kráľ sa mohol
nahnevať a dať Daniela zavraždiť. Cirkev Božích detí však nikdy
nezaprie svojho Pána, preto Daniel nezaprel ani pravdu, ani lásku,
ani spravodlivosť s vierou, že je v Božích rukách.
19
Naplnenie Božieho Slova
Daniel 4,25-34.
Kráľ Nabuchodonozor si vypočul výklad, možno o ňom aj premýšľal
a pravdepodobne naň neskôr zabudol. Keď sa však raz kochal v diele
svojich rúk, keď sa cítil byť bezpečným s potenciálom veľkej moci,
prišlo na neho Božie proroctvo a Božie Slovo sa v jeho živote
naplnilo so všetkou silou a Božou mocou. Kráľ zošalel, psychiater
by povedal, že sa prejavila jeho nemoc. Veriaci ľudia by dnes
povedali, že sa zahalilo jeho vedomie a on prestal byť schopným
rozlišovať a rozhodovať. Božie Slovo však poukazuje na to, že je
šialenstvo len psychickým putom, ktoré zväzuje prejav, myseľ, ale
nezväzuje vedomie a rozhodovanie!
Po siedmych rokoch kráľ učinil v srdci pokánie, porozumel, že
svoju moc mal len z Božej ruky - to všetko pochopil počas svojho
šialenstva, a až potom vyzdravel! Hospodin mu navrátil všetku moc
a jeho sláva bola ešte väčšia ako predtým. Uvedomme si, aký veľký
to bol zázrak. Počas siedmych rokov kráľovej psychickej nemoci
mohol vládu prebrať iný kráľ, ktorý by si svoju moc potom držal
a nedovolil by, aby jeho trón opäť uchvátil Nabuchodonozor! Boh
Stvoriteľ povyšuje i ponižuje - všetko čo máme, je z jeho ruky.
Zmienkou o psychických poruchách som nechcel vyjadriť to, že
psychické poruchy znamenajú, že dotyčný človek je viac hriešny ako
druhí ľudia! Niečo také nevyplýva ani z predčítaného textu! Čo som
však chcel veľmi zdôrazniť je fakt, že aj životy psychicky
narušených ľudí majú veľmi hlboký zmysel a že ich vedomie
a rozhodovanie v srdci je úplne jasné. Ich myseľ a prejavy sú však
spútané putom psychickej nemoci...
20
21
Čas milosti
V.
Zábava, zabudnutie a rúhanie
Daniel 5,1-9.
Úvodom tejto kapitoly je potrebné dať si do kontrastu jednanie
kráľa Nabuchodonozora, keď dobíjal Jeruzalem a jednanie jeho syna,
keď dal doniesť ukoristené čaše z Jeruzalemského chrámu, aby
z nich pil on i jeho hostia.
Židovský národ sa odvracal od Hospodina a nedržal sa Jeho rád.
V Jeruzaleme začal panovať duch násilia, mamonárstva
a najrôznejších modiel, čo spôsobovalo mnoho ľudských utrpení.
Hospodin preto dopustil na Jeruzalem, aby ho ovládli Babylonské
vojská - kráľ Nabuchodonozor sa stal Božím nástrojom
spravodlivosti. Napriek dopusteniu na Jeruzalem Pán nezanevrel na
na úprimných veriacich, medzi ktorých patril aj prorok Daniel.
Požehnal mu a cez neho ukazoval svetu - Babylonu,
Nabuchodonozorovi, že je len jediný Boh, ktorý je skutočne živý
a pravdivý. Nabuchodonozor sa prejavil ako charakterný človek -
vedel si pripustiť omyl a vyznať ho pred druhými ľuďmi. Vzdal
dokonca Bohu chválu a slávu napriek modloslužbe, ktorá bola v jeho
krajine veľmi rozšírená. Vo svojom charaktere mal však vážny
nedostatok - bol samospravodlivý, vedomý si svojej sily a moci.
Keď ho však Stvoriteľ navštívil psychickou nemocou, neodvrátil sa
v zatrpknutí, ale po čase si uvedomil, že všetko čo človek má, je
len z Božej ruky.
Nabuchodonozorov syn však mal iné záujmy - holdoval hostinám
a na skutky svojho otca úplne zabudol. Vo svojom živote nehľadal
všemocného Boha, mal sklon skôr k akejsi konzumnosti - užiť si,
kým je čas. Pri takejto zábave dal doniesť posvätné čaše
z Jeruzalemského chrámu a nalieval do nich sebe i hosťom.
Niekto by možno povedal, že prepadnúť Jeruzalem a vyplieniť ho
je väčší hriech, než piť víno z posvätných čiaš Jeruzalemského
chrámu. Na tieto dva skutky dvoch Babylonských kráľov je možné
pohliadnuť aj inak: Nabuchodonozor síce vyplienil mesto, ale
urobil to na Božie dovolenie, neskôr všemocného Boha vo svojom
živote hľadal a našiel! Vyznanie o Stvoriteľovi učinil pred celým
Babylonom. Jeho syn Balsazár nekonal ako Boží nástroj
spravodlivosti, konal iba ako podnapitý roztopašný človek, ktorý
svojim konaním vyjadruje, že mu nie je nič sväté.
Apoštol Pavel poukazuje v 13. kapitole Rimanom, že svetskí
králi, vrchnosť, sú svätoslužobníkmi v Božích rukách, cez ktorých
Pán žehná i dopúšťa zlé. Kráľa Nabuchodonozora takto mohol použiť,
ale kráľ Balsazár bol nepoužiteľný - holdoval vínu, zábave,
nestrachoval sa rúhať Hospodinovi a pritom všetkom úplne zabudol
na Božie skutky, ktoré sa udiali počas vlády jeho otca. Stal sa
takto skôr dopustením, než nástrojom...
Stvoriteľ dáva človeku čas, v ktorom si môže uvedomiť svoj omyl
a rozhodnúť sa ísť inakšou cestou svojho života. Takýto čas dal aj
kráľovi Nabuchodonozorovi, zdá sa, že ho tento človek využil
a Stvoriteľa vo svojom živote našiel. Kráľ Balsazár bol na Božie
volanie hluchý - svoj čas úplne prepásol. Dostáva už len zjavenie
Božích súdov, ktorému navyše ani nevedel porozumieť.
22
Vláda od Hospodina
Daniel 5,10-17.
Kráľ Nabuchodonozor bol nástrojom v Božích rukách. Napriek
tomu, že kráľ Balsazár holdoval radovánkam a v živote nehľadal
trvácnejšie hodnoty, Hospodin Danielovi aj cez neho požehnal.
Veriaci ľudia sa niekedy boja, že práve existujúca svetská vláda
je obzvlášť zlá a prinesie im biedu a utrpenie. V tomto odseku
čítame opäť doklad, že veriaci človek, ktorý sa drží Hospodina,
nemusí trpieť strachom o svoj život alebo o to, či bude mať čo
jesť! Človek je pred Hospodinom oveľa viac ako poľná tráva, však
aj tráve dáva Stvoriteľ vzrast tak, že mnohí obdivujú, keď sú lúky
krásne zakvitnuté...
Každá svetská vláda je v Božích rukách a veriaci človek môže
dostávať požehnanie v každom režime, bez ohľadu na to, či je tento
režim Božím nástrojom alebo iba Božím dopustením. To neznamená, že
sa veriaci ľudia musia mať vždy dobre! Znamená to len toľko, že
všetky okolnosti drží Hospodin pevne vo svojej moci a je dosť
silný, aby tieto okolnosti dokázal aj zmeniť. Človek často
nerozumie okolnostiam, ale vždy môže prichádzať na modlitbách
k svojmu Bohu a prosiť, aby tieto okolnosti Stvoriteľ zmenil.
Veriaci ľudia dnes niekedy strácajú požehnanie Božej ochrany
a opatery, lebo sa rozhodnú robiť niečo zlé a pritom vyžadujú, aby
sa ich Stvoriteľ zastával. Búria sa proti vrchnosti, zhadzujú ju
slovne ale aj zapájaním sa do rôznych kampaní, podporujú politické
strany proti druhým stranám, hnevajú sa a živia v sebe hnev...
Daniel je krásnym príkladom jednania Božieho dieťaťa a požehnania,
ktoré z toho vyplýva.
Mene, mene tekel ufarsin
Daniel 5,18-31.
Čas kráľa Balsazára sa naplnil a Hospodin mu poslal zjavenie,
ktorému síce nerozumel, ale ktoré mu mohol vyložiť Daniel. Aj
napriek tomu, že Balsazár zavolal nakoniec k výkladu Božie dieťa -
Daniela, už mu nebolo pomoci. Zjavenie, ktoré mu bolo poslané
nedávalo nádej v pokání, bolo jednoduchým a strašným rozsudkom:
Boli sčítané skutky kráľa Balsazára - ukončené - už k nim
nebolo možné nič pridať ani ubrať!
Tieto skutky boli odvážené - zhodnotené a ukázalo sa, že za
veľa nestáli. Boli plné jedného strašného boha - modly, ktorá sa
volá "ja".
Peres - rozdelený - znamená koniec Balsazárovho života
i kráľovstva.
Každý človek má v tomto živote čas svojej milosti. Keď tento
čas pominie, nedokáže mu už pomôcť nikto a nič. Boží súd dopadne
na ľudský život ako uhoľný kameň a rozrazí ho.
Keď nám niekto ubližuje, najradšej by sme hneď reagovali
a vracali každý úder dvoma našimi. Hospodinova rada znie, nevracať
údery, ale dopriať ľuďom čas milosti. Veriaci ľudia niekedy
nerešpektujú Božiu vôľu a strácajú tak všetko požehnanie. Vedieť
niesť kríž znamená aj to, že dávame druhým ľuďom príležitosť
uvedomovania si svojho hriechu. Je to príležitosť, aby sa mohli
23
navrátiť k svojmu Bohu a byť s Ním šťastní. Keď veriaci človek
dokáže prijať potupu, Hospodin dokáže pri ňom všetku svoju moc.
Pre Božiu lásku sa ľuďom nedeje hneď zle, niekedy to vyzerá
tak, ako by Božia spravodlivosť ani neexistovala. Keď však prejde
čas Božej milosti a človek sa neodvracia od svojich neprávostí,
prichádza Boží súd. Prichádza čas, keď je ľudský život sčítaný,
odvážený a rozbitý...
Je veľmi dôležité, aby veriaci človek pozoroval na Boží hlas
a neupokojil svoje srdce v hriechu. Dariť sa môže dlho i vo zlom,
potom však prichádza Božie sčítanie a odváženie, pri ktorom sa už
nedajú napraviť predošlé chyby ani ich vyznať v pokání!
Svet je v rukách zvrchovaného vládcu, ktorého spravodlivosť
a moc je veľká a láskavá. Človeku sa môže niekedy zdať, že Boha
niet, jeho čas milosti mu preteká cez prsty, keď v zábave,
zabudnutí, rúhaní alebo akejsi trpkosti stráca podiel na spasení
Pána Ježiša Krista...
Na kráľovi Balsazárovi sa prejavil otcov charakter - za
nepriaznivý výklad Daniela nedal zavraždiť. Vykonal to, čo sľúbil
a vykonal to možno s presvedčením, že hneď na druhý deň dá
posilniť stráže, zostrí výcvik vojska... Upevní tak Babylon pred
vpádom Médov alebo Peržanov, čím sa vyhne Božiemu zlorečeniu.
Možno bol Danielovi aj vďačný, že ho upozornil na Médsku hrozbu...
Boží čas sa však už v jeho živote naplnil, Boží súd sa už odvrátiť
nedal.
24
25
Štyria králi
VI.
Závisť a vernosť
Daniel 6,1-13.
- Niektorí ľudia Boha nehľadajú, sú spokojní so svojim
presvedčením a žijú zo dňa na deň...
- Niektorí zase unikajú pred informáciou o spasení, aby snáď
nemuseli uveriť a zmeniť svoj život...
- Iní proti Bohu priamo bojujú, vyjadrujú sa proti nemu
a zhadzujú všetko, čo sa len trochu dotýka viery v Pána Ježiša...
- Ďalší v Boha veria, ale žijú si tak, ako sa im zapáči - ich
viera je síce úprimným presvedčením, ale nedotýka sa ich životov
a záujmov...
- Niektorí ľudia sú veriaci a chodia pravidelne do kostolov,
snažia sa žiť morálne, ale v srdci živia proti niekomu hnev,
závisť alebo nenávisť...
- Iní veriaci sa snažia prijímať Božie Slovo, žijú nielen
morálne, ale vo svojich vyznaniach na modlitbách sa snažia čistiť
aj svoje srdce. Nechcú však urobiť niečo, čo od nich žiada Boží
Duch alebo robia iné, čo im Boží Duch zakázal s výhovorkou, že
Boží Duch od nich chce presne to, čo robia...
- Do siedmej skupiny by sa dali zaradiť ľudia, ktorí veria
v Pána Ježiša a žijú život s presvedčením tak, ako to od nich
Stvoriteľ skutočne chce. V tejto skupine sa nachádzajú skutočné
Božie deti, o ktoré sa Hospodin stará tak, ako sa staral kedysi aj
o proroka Daniela.
Prvých šesť spomínaných skupín ľudstva, sú len formy pohanstva,
ateizmu, prevrátenosti v odlúčení od skutočnej Božej lásky...
Danielovi spolupracovníci, ktorí boli spolu s ním ustanovení do
vedenia štátu trpeli závisťou. Tento prejav nelásky a bezbožnosti
vo svojom srdci živili aj napriek tomu, že im Daniel nijak
neublížil. Jednoducho bol úspešnejší, bol požehnaný a prijímal od
Hospodina mnoho múdrosti. To všetko urážalo závistlivcov,
v ktorých sa začala závisť meniť na nenávisť a tá splodila intrigy
a úklady proti Danielovi.
Je vylúčené, aby úprimný veriaci človek trpel takouto svetskou
neresťou. Boží Duch v srdci úprimného veriaceho hubí každú závisť
či nenávisť!
V tejto chvíli si môžeme položiť otázku, každý sám pre seba:
"Nežije niečo také aj v mojom srdci? Som skutočne Božím dieťaťom?"
Náklonnosť kráľa a štátne zákony
Daniel 6,14-23.
Prorok Daniel sa držal svojho Stvoriteľa, preto bol schopný
zvestovať tohto Boha aj takým ľuďom, ako boli babylonskí králi.
26
Kráľ Dárejos nebol výnimkou - Daniela si obľúbil, v jeho múdrosti
videl požehnanie a osoh. Napriek tomu, že bol kráľ, neurážal sa,
že je Daniel múdrejší!
Keď ale vydal zákon, na ktorí ho naviedli zlomyseľní úkladníci,
nemohol ho zmeniť - babylonský kráľ nemohol meniť svoje vlastné
slová, taký bol babylonský zákon. Pretože si Dárejos Daniela veľmi
obľúbil, bol skrúšený, smutný zo situácie, ktorá vznikla. Určite
si uvedomil, ako ho dobehli a začal sa spoliehať na toho Boha,
ktorého mu Daniel už zvestoval. Daniela síce hodil do jamy
s levmi, ale hodil ho tam s vierou v Boha, že sa mu nič nestane.
Stvoriteľ sa zastal Dárejovej viery a Danielovej čistoty - svojou
mocou zaviazal levom papule a spútal ich laby tak, že sa Danielovi
naozaj nič nestalo.
Pretože kráľ Dárejos pravdepodobne neveril svojim úradníkom,
zapečatil jamu, aby snáď niekto neprišiel a Daniela nezavraždil!
Keby mal Dárejos iba vieru a náklonnosť k Danielovi, skutok
viery by sa však strachoval urobiť, pravdepodobne by nastala na
jeho dvore vzbura, lebo by porušil babylonský zákon. Keby bol
Daniel síce veriaci, ale jeho život by nebol svedeckým životom -
čistým pred Hospodinom, nestačila by ani Dárejova viera, ani jeho
náklonnosť, ani jeho skutok viery a nestačila by ani viera
a modlitby proroka Daniela - levy by ho roztrhali.
Tieto duchovné zákonitosti platia v Cirkvi Božích detí aj dnes!
Dôraz v opakovaní
Daniel 6,24-28.
Po víťazstve viery Stvoriteľ nielen zachránil Daniela, ale
upevnil aj Dárejovu moc! Božie požehnanie sa prejavilo aj na jeho
panovaní. Prejavom Božej moci získal nad úkladníkmi právo
vyplývajúce z babylonského zákona a dal ich potrestať podobne, ako
to oni úkladili Danielovi.
Záver prvej polovice Knihy proroka Daniela sa končí veľmi
vážnou upomienkou, že sa Danielovi vodilo dobre nielen za kráľa
Nabuchodonozora, za kráľa Balsazára - jeho syna, ale dokonca aj za
kráľa Dáreja, ktorý bol z úplne inej dynastie a dokonca aj za
kráľa Cýra, ktorý bol Peržanom! Nie je ani len pomysliteľné, aby
sa takáto náklonnosť štyroch kráľov dala vysvetliť inak, než ako
požehnanie vyplývajúce z Božej moci! Stvoriteľ Danielovi žehnal
preto, lebo sa správal k vrchnosti presne podľa Jeho vôle.
Výkladom Božieho Slova, ako prijímať svetské a cirkevné autority -
vrchnosť sa budeme zaoberať v ďalšej úvahe.
Na základe Danielovho svedectva urobil kráľ Dárejos vyznanie,
ktoré sa veľmi podobalo vyznaniu kráľa Nabuchodonozora. Či neskôr
Dárejos prijal vieru do srdca tak, ako Nabuchodonozor, to vie už
len sám Hospodin...
27
Autority
svetské a cirkevné
Sedem zastavení
1.
Pravda a zmysel života
Matúš 17,24-27.
Pán Ježiš v predčítanom odseku prikázal svojim učeníkom, aby
zaplatili poplatok dvojdrachny aj napriek tomu, že v tejto platbe
videl nespravodlivosť voči nim. Je zaujímavé uvedomiť si, že keby
sa Kristus neozval a nejakým spôsobom - možno aj zázračným - by
zaobstaral peniaze na tento poplatok, učeníci by poplatok
zaplatili a pravdepodobne by ani neuvažovali, či sa jedná o niečo
správne alebo nie! Kristus však situáciu využíva na vzdelávanie
svojich učeníkov a my si z nej môžeme zobrať aj dnes dve veľmi
potrebné a aktuálne ponaučenia.
- Pán Ježiš v prvom rade svojim učeníkom priamo odkrýva
realitu. Poukazuje na nespravodlivosť veľmi kontrastne. Svätý Duch
nechce, aby jeho deti žili vo falošných politických, kultúrnych
alebo triednych presvedčeniach! Svojim deťom odhaľuje pravdu takú,
aká skutočne realisticky existuje - nemediálne, osobné odovzdanie
takýchto právd nie je rebéliou proti vrchnosti ani proti vládam!
- Kristus však zároveň vysvetľuje najdôležitejší zmysel
kresťanského života: "... ale aby sme ich nepohoršili, ... zaplať
za seba i za nás!" Božie dieťa má byť svetlom sveta. Má prinášať
Evanjelium všetkým, teda aj vyberajúcim poplatky, colníkom,
daňovníkom, vladárom... Prioritu má Kristovo spasenie a nie
revolta! Každý človek potrebuje počuť zvesť Božieho Slova.
Akonáhle prichádza veriaci do konfliktu so svetom v oblasti
politiky, správy, majetkov,... prestáva byť schopným zvestovať
v láske Božie spasenie. Preto je v týchto oblastiach pre cirkev
podstatné nepohoršovať, aby mohla slúžiť tomu, k čomu bola
povolaná - byť soľou zeme, prinášať svedecký život a Evanjelium
Pána Ježiša Krista všetkým ľuďom.
2.
Zodpovednosť a povinnosť
Rimanom 13,1-8.
Apoštol Pavel vysvetľuje, že je každá vrchnosť Božím
dopustením! Inými slovami, vládcovia v štáte môžu byť len takí,
akých si ľudia v danom štáte zaslúžia! Výroky, ktoré poukazujú na
niektoré zriadenia, že sú od diabla, sú biblicky neopodstatnené,
stoja proti Božiemu Slovu a hodnotia štátne okolnosti veľmi plytko
a povrchne! Aj zle činiaci panovník je Božím dopustením, dokonca
na sklonku dejín, keď sa zjaví v tele sám antikrist a prevezme
vládu na svete, bude to Božím dopustením, lebo si ľudia iného
nezaslúžia!
Takáto zmienka o Božej moci je krásne ilustrovaná na živote
proroka Daniela, ktorý rešpektoval Božie dopustenie v Babylone,
28
nebúril sa aj napriek tomu, že kráľ Nabuchodonozor vyplienil
Jeruzalem, že bol schopný dať vyvraždiť stovky ľudí... Prorok
Daniel mal veľmi požehnaný život a Stvoriteľ si ho nakoniec použil
aj k tomu, aby k sebe priviedol samého kráľa Nabuchodonozora.
Predčítaný odsek Písma poukazuje opäť na dve veľmi podstatné
veci:
- Božie dieťa má rešpektovať Božiu vôľu a teda aj rešpektovať
štátne politické zriadenia! Zapájať sa do odbojov, revolúcií,
protivládnych kampaní nie je vecou Božích detí. Svet si svoje
otázky svojim časom vyrieši a zmení formu útlaku v súlade s Božím
dopustením. Úprimný veriaci má vo víre a dravosti sveta oveľa
podstatnejšiu úlohu - Evanjelium.
- Božie Slovo poukazuje, že aj veriaci ľudia využívajú služby
štátneho zriadenia, a teda sú povinní platiť dane. Písmo
nepripúšťa akýkoľvek kompromis, že veriaci človek môže časť daní
odviesť napríklad na cirkev! Božie deti však majú jeden vážny dlh
- dlh lásky, svedeckého života. Svet má dosť hádok, nepokojov,
najrôznejších právd a uhlov pohľadov... Svet hľadá Boží pokoj
a mal by ho nachádzať v životoch úprimných veriacich. Toto je dlh,
ktorý má každý kresťan povinnosť splácať celý život. "Kto neberie
svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden!" - Hovorí Pán Ježiš
v evanjeliách. Je len málo ľudí na svete, ktorí sú schopní
nevracať úder úderom a ktorí sú schopní milovať svojich
nepriateľov. Týchto málo ľudí prezentuje svetu Božie kráľovstvo,
Evanjelium, prináša mu Kristovo spasenie...
3.
Čistota životov
1. Petra 2,11-20.
Apoštol Peter zdôrazňuje, že je potrebné podvoľovať sa
akejkoľvek vrchnosti. Týka sa to teda aj nadriadených vo svetských
zamestnaniach, nielen štátnych úradníkov! Každá vrchnosť má
v kompetencii istý druh správy - oblasť, rozsah moci. Touto
oblasťou je určený dosah jej moci, čo má byť pre Božie dieťa
smerodatné. Robiť kampane proti vrchnosti v zamestnaniach opäť nie
je vecou Božích detí!
Proti Božiemu dieťaťu však môže povstať vrchnosť aj
nespravodlivým spôsobom. Predčítaný odsek nenabáda k protiúderu,
ale k tomu, aby dotyčná vrchnosť v prípade spomínaného veriaceho
bojovala proti samému živému Bohu! To je možné len vtedy, keď
život veriaceho bude pred Pánom Ježišom Kristom čistý. "Mne
pomsta, ja odplatím..." Hovorí Hospodin v Starom Zákone. Keď sa
Božie dieťa vrúcne drží Pána Ježiša, Kristus sa ho napokon zastane
sám! Je ale veľmi zlé, keď vrchnosť právom vystupuje proti
veriacemu, lebo tento naozaj urobil niečo zlé. V takejto chvíli
veriaci človek prestáva byť svetlom sveta a naopak, napomáha, aby
si ľudia vo svete mohli hovoriť: "Veď aj veriaci žijú len tak, ako
aj my alebo ešte horšie..."
Jedine čistota životov Božích detí môže polámať útoky diabla.
Táto čistota sa prejavuje v dvoch veľmi podstatných veciach:
- Kristova milosť, ktorú vidieť na úprimných konkrétnych
vyznaniach a ktorá patrí len takým veriacim, ktorí o sebe dokážu
hovoriť pravdu - teda vyznávať hriechy...
- Druhou zložkou čistoty kresťanského života je duchovný rast.
29
Svätý Duch pôsobí v životoch veriacich ľudí, a tí sa stávajú
pomaličky lepšími. Na úprimnom Božom dieťati je duchovný rast
rozhodne merateľný - pozorovateľný. Človek, ktorý poznal veriaceho
pred rokmi a stretáva sa s ním aj v prítomnosti, musí pripustiť
sám pred sebou, že sa tento veriaci človek trochu zmenil. Svedecký
život svet obviní, lebo na ňom svet vidí moc Božieho Ducha.
4.
Duchovné dary a služba
1. Korintským 12,1-11.
V cirkvi Božích detí je potrebné rozumieť autoritám inak, než
autoritám zo sveta! Pán Ježiš v evanjeliách rozpráva: "Nevolajte
sa rabi, ani nikoho nenazývajte svojim majstrom... Jediný je váš
majster, vodca - Kristus..." V cirkvi Božích detí teda nejde
o nadriadenosť z hľadiska funkcií. Duchovní pracovníci v cirkvi
Božích detí nie sú funkcionári a nemajú právo prikazovať s pozície
moci! Sú to naši bratia a sestry, a teda sú nám všetkým rovní.
Napriek tomu Božie Slovo na viacerých miestach poukazuje, aby sme
sa podvoľovali jeden druhému. O aké podvoľovanie teda ide? Božie
Slovo rozpráva o prirodzených autoritách, ktoré sú dané od samého
Svätého Ducha. Boží Duch rozdeľuje duchovné dary, jedných vyučuje
tomu, druhých inému. Prirodzené obdarovanie je prvou zložkou,
ktorú Božie deti automaticky pri svojich bratoch a sestrách
rešpektujú. Jednému Pán veľmi žehná pri kázaní, inému pri
diakonii, ďalšiemu pri pastorácii alebo aj pri nejakej praktickej
pomoci v oblasti remesla...
Nerešpektovať prirodzené obdarovania, znamená nerešpektovať
Božiu vôľu!
Duchovný dar však nie je jedinou kvalitou, ktorú musí mať
duchovný pracovník! O druhej nutnej zložke povolania do práce
v cirkvi rozpráva nasledujúci odstavec Písma.
5.
Príklad a povolanie
1. Timoteovi 3,1-13.
Duchovný pracovník nemôže mať len nadanie, práca v cirkvi
Božích detí nutne vyžaduje aj ďalšie vlastnosti:
- Svedecký život
- Slušné správanie
- Štedrosť a pohostinnosť
- Nesmie byť poviazaný alkoholizmom ani inou drogou
- Nemôže byť svárlivý
- Nesmie byť lakomý, zameraný na peniaze
- Musí počestne spravovať svoj vlastný dom, rodinu
- Nesmie byť nováčik
- Nesmie mať rozdelený jazyk - na jednom mieste rozprávať tak,
na inom inak
- Musí byť úprimný veriaci a v práci v cirkvi vyskúšaný
Do duchovnej práce Pán teda povoláva len takých ľudí, ktorí
splňujú vyššie uvedené kritériá a majú jasne vyhranený pohľad na
30
svoje duchovné obdarovanie, ktoré prináša požehnanie im aj ich
okoliu.
Stvoriteľ často pripravuje človeka na povolanie do duchovnej
práce. Možno sa na niekom prejavuje obdarovanie a niektoré
z vyššie uvedených vlastností. Keď ich však nespĺňa všetky, ešte
na prácu v cirkvi nedozrel!
Ak niekto prijal duchovnú prácu a pravidelne zlyháva
v niektorej z vyššie uvedených vlastností alebo ak sa na ňom
neprejavuje Božie obdarovanie, takýto človek narobí v cirkvi viac
zla, ako zlomyseľník, ktorý by sa na robenie zla v cirkvi priamo
sústredil! Duchovná práca je výborná vec, ale žiada od veriaceho
človeka veľa zodpovednosti a odriekania!
Tento odsek by mal byť vážnym motívom na prehodnotenie svojich
postojov a povolaní do práce v cirkvi Božích detí.
6.
Cirkevné funkcie
Matúš 23,1-12.
Stvoriteľ nám odkryl, že je potrebné rešpektovať svetskú
vrchnosť, vlády (1,2,3)... Takouto vrchnosťou je aj legislatíva -
zákonodarstvo, ktoré ustanovilo právnu formu zhromažďovania sa
veriacich, ktorá sa volá "cirkevná inštitúcia". Cirkevná
inštitúcia musí mať svoju ústavu, stanovy - tak je to dané
legislatívou, ktorú má úprimné božie dieťa rešpektovať. Keby sme
dnes navrhovali ústavu nejakej cirkevnej inštitúcie, naši vnuci
alebo aj deti by v nej už našli chyby a možno by nás obviňovali,
že sme hriešni, lebo sme napísali nedokonalú cirkevnú ústavu.
Každá cirkevná ústava je a aj bude nedokonalá, lebo ju písal len
človek. Možno bol úprimný a myslel všetko veľmi vrúcne a dobre,
ale bol len človekom!
Od ústavy preto netreba žiadať, aby bola dokonalá, lebo
dokonalou je len Biblia! Biblia je najväčšou ústavou úprimných
veriacich Božích detí! Ústava cirkevnej inštitúcie však musí spĺňa
niekoľko bodov, aby Božie dieťa neviedla do hriechu:
- Nesmie brať veriacemu osobnú slobodu
- Musí vyznávať Ježiša Krista ako Spasiteľa a Stvoriteľa
- Nesmie nútiť Božie deti páchať hriech
Všetko ostatné sú len formy, vyplývajúce z legislatívy,
duchovného poznania a tradícií. Božie Slovo teda učí rešpektovať
cirkevné inštitúcie ako svetskú moc, ale zároveň vyjadruje, že
v takýchto inštitúciách existuje skutočná cirkev Božích detí, pre
ktorú majú platiť pravidlá z dvoch vyššie uvedených odsekov (4,5).
Je veľkým požehnaním, keď sa do staršovstiev alebo
presbyterstiev dostanú duchovné autority, ktoré takéto kritériá
spĺňajú. Pozor, rozhodne to však nie je automatické a nedeje sa
tak vždy! Vo vedeniach cirkevných zborov niekedy dokonca
nachádzame aj alkoholikov, lakomcov, svárlivcov, nováčikov, ...
Často tam sú ľudia, ktorí konajú veci, na ktoré nie sú obdarovaní
a podľa toho všetkého tak aj vyzerá cirkevný zbor, ktorý vedú.
Chcel by som veľmi zdôrazniť, že je veľkým požehnaním, keď sa
funkcia v cirkevnej inštitúcii zlúči so skutočným duchovným
povolaním (4,5).
Pán Ježiš v predčítanom odseku poukazuje, že aj v cirkevných
inštitúciách je potrebné rešpektovať autority bez ohľadu na to, či
31
robia dobre alebo zle! Podľa apoštola Pavla majú ľudia
v cirkevných zboroch také staršovstvá a presbyterstvá, aké si
skutočne zaslúžia! Preto tak, ako pri akejkoľvek inej svetskej
vrchnosti je nutné podvoľovať sa vedeniu cirkevného zboru
v oblasti ich kompetencie - teda v oblasti vedenia tohoto zboru.
Na druhej strane podobne, ako aj zamestnávateľ nemôže zasahovať do
osobných životov svojich zamestnancov, ani vedenie zboru nemôže
zasahovať do osobných aktivít členov cirkvi. Výnimkou je
poukazovanie na hriech, nespravodlivosti, ... Takto však do života
veriaceho človeka môžu zasahovať všetci ľudia a Božie dieťa by
malo považovať takéto zastavenie ako prejav Božej milosti
a náklonnosti!
V tejto dobe si ľudia niekedy kladú otázku, prečo cirkev nie je
taká, ako aj pred vekmi? Na základe predchádzajúcich úvah by som
chcel povedať jediné - cirkev Božích detí je presne taká istá ako
aj pred dvoma tisíckami rokov, akurát žije v iných pomeroch
a podmienkach! Božie Slovo nás učí rešpektovať tieto pomery, učí
nás rozumieť im a byť svetlom pre svet aj v prítomnosti. Prakticky
to znamená byť svetlom pre svet v cirkevných inštitúciách aj mimo
nich...
7.
Boh Hospodin
Matúš 23,13-36.
Keď sa človek trochu naučí poznať svet, zistí, že je v ňom veľa
nespravodlivosti. Keď nájde v živote Krista a nájde domov
v nejakej vetvy cirkvi Božích detí, ktorá bude existovať
pravdepodobne v rámci nejakej cirkevnej inštitúcii, zistí, že aj
v cirkvi je všeličo zlé a miestami sa to až priveľmi podobá svetu.
Takéto zistenie dokáže veľmi podlomiť vieru a človek trpí
v duchovných depresiách, až kým si neujasní, že si poplietol
inštitúciu s cirkvou - cirkevnú inštitúciu s cirkvou Božích detí.
V cirkvi Božích detí sa dajú nájsť aj pády, aj hriech, ale
k tomu vždy aj pokorné vyznania hriechu, modlitby a odpustenia!
Cirkev Božích detí je nezmenená, človek si len musí ujasniť, čo
hľadá, na čo kladie dôraz a čo mu je drahé.
Boh Stvoriteľ v poslednom predčítanom odseku pripomína, že On
nie je slabým, bezmocným Bohom - Beda tým, ktorí zneužívajú
cirkevné inštitúcie, aby dosahovali svojich cieľov alebo svoj
vlastný úžitok, zakrývajúc svoje zámery zbožnými výrazmi tváre
a krásne uhladenými slovami...
32
33
S Hospodinom
až za Jordán...
Modlitebné stíšenie
Očakávaj na Stvoriteľa a Spasiteľa!
Žalm 57
Starozákonná a novozákonná doba sa od seba odlišujú aj
podobajú. Život pred niekoľkými tisícročiami sebou niesol
jednanie, ktoré často nepodliehalo štátnym zákonom. Ľudia
presadzovali svoje záujmy formou hrubej sily. Zabitie zlodeja
alebo prepadnutie suseda a vyvraždenie jeho rodiny boli pomerne
bežnou formou vykonávania svojej moci. Ľuďom Starého Zákona išlo
veľmi často o holý život.
V období Nového Zákona sa začínajú formovať väčšie štáty,
štátne zákony majú väčší dosah a aj keď človek musí často pre
všeličo trpieť, jeho problémom už nebýva až tak často problém
života a smrti. V súčasnosti je známy pojem "humanizmus", máme
najrôznejšie dôchodkové zabezpečenia a sociálne podpory.
Kedysi išlo Dávidovi skutočne o život. Jeho žalm je preto plný
strachu, zúfalstva. Zároveň v ňom ale nachádzame dôveru vo svojho
Boha Stvoriteľa, túžbu vyrozprávať ťažobu na modlitbe a zveriť ju
tak do Božích rúk. V závere žalmu Dávid vyznáva vo viere, že sa
nemusí báť, ale už v čase útlaku môže ďakovať svojmu Stvoriteľovi,
že je s ním a že ho podrží. Davidova viera zlomila aj strach pred
násilím a smrťou!
Dnes veriacim poväčšine nejde o holý život, ale sú niekedy
potláčaní druhými ľuďmi podobne, ako bol Dávid. Strach z potupy,
zo straty zamestnania, osočovanie inými, strach z príchodu
nedostatku často spôsobujú utrpenie. Davidov príklad poukazuje, že
človek môže predkladať svoju ťažobu svojmu Bohu. Božie Slovo
vyzýva k viere, ktorá na modlitbách upokojí ľudské srdce.
Stvoriteľ vo svojej láske chce pomôcť každému!
Aby mohol veriaci človek prijať toto veľké požehnanie, jeho
srdce musí byť pre jeho Boha otvorené! Srdce, ktoré živí zlobu,
trpkosť, svárlivosť alebo dokonca nenávisť je srdcom, ktoré sa
Stvoriteľovi nikdy neotvorí! Možno by sa zdalo, že peknými slovami
alebo pravidelným čítaním Písma alebo možno verejnou modlitbou
prekonáme problém svojho srdca a naše modlitby budú vypočuté
podobne, ako aj Davidove. Ak je však naše srdce živené zlobou,
cestou k Stvoriteľovi je jedine osobné pokánie pred Pánom Ježišom.
Božie Slovo nám ponúka aj týmto žalmom moc, ktorú si môžeme
a aj nemusíme privlastniť. Božie požehnanie môžeme prijať aj
v túto chvíľu. Poznáme k nemu cestu a Hospodin vo svojej láske
čaká, aby sme mu zjavili svoje utrpenia. Chce ich chytiť do
svojich rúk, zastať sa svojich detí a požehnať až prehojne.
34
úvaha
Pred svojim "Jordánom"
Józua 3
Ľudský život by sa dal pripodobniť k akejsi ceste. Človek je
pútnikom, ktorý vo svojom živote stretáva dobré i zlé, niekedy
trpí, inokedy sa zase raduje, pracuje alebo odpočíva, má svoje
túžby, záujmy a ciele... Veriaci človek kráča po ceste svojho
života spolu so svojim Spasiteľom - Ježišom Kristom. Prakticky to
znamená, že sa snaží rozpoznať, či sa jeho správanie a smer
životnej cesty páči jeho Bohu. Keď si nevie poradiť, prosí o pomoc
alebo radu a svojim časom ju od Stvoriteľa dostáva. Živá viera
odmieta ľudské svojvoľné "chcel by som" a vyučuje človeka
vyjadrovať skôr túžbu po poznaní Božej vôle: "Pane, ja by som to
chcel takto, ale Ty vieš, čo je správne! Poraď mi prosím! Dobre
som sa zachoval vtedy a vtedy?"
Nový Zákon označuje ľudskú životnú cestu, ktorá je úzko
prepojená s praktickým hľadaním Božej vôle ako duchovný rast. Čím
je veriaci dlhšie na takejto životnej ceste, tým viac je schopný
pomôcť, porozumieť druhým ľuďom, byť oporou...
Cesta židovského národa z Egypta do zasľúbenej zeme by sa dala
ľahko prirovnať k ľudskému životu. Som presvedčený, že dokonca má
niesť tento symbol, a teda aj množstvo praktických poučení pre
nás! Niekedy totiž prežívame útek do "Egypta", inokedy útlak
v "Egypte", dokonca môžeme prežiť aj výzvu, aby sme ten svoj
"Egypt" opustili a rozhodli sa nasmerovať cestu svojho života
podľa novej zjavenej Božej vôle. Môžeme prežívať cestu viery,
ktorá vedie cez vyprahnutú púšť, kde je náš život sprevádzaný síce
aj akousi Božou pomocou, kde ale v prvom rade trpíme pre
najrôznejší nedostatok, neporozumenie, kde akoby Stvoriteľ nepočul
naše modlitby...
Izraelský národ prešiel množstvom poníženia v Egypte a spoznal
aj Božiu moc, keď prechádzal cez Červené more, kde sa vody
rozostúpili a neskôr padli na jeho protivníkov. Možno by sa dalo
povedať, že po takýchto skúsenostiach Izraelci už nikdy
nezapochybujú o Božej láske a moci! A predsa nebolo tak... Na
ceste púšťou počas dlhých rokov utrpenia zabúdali na svojho Boha,
prestávali dúfať a ak by som povedal, že boli niekedy ovládaný
skepsou a trpeli depresiami, hnevom, že vôbec niekedy z Egypta
vyšli, povedal by som len pravdu!
Som presvedčený, že sme už všetci zakúsili vo svojom živote
Božiu moc. Pán Ježiš sa nás zastal, pomohol nám alebo odstránil
nejaké prekážky a my sme v slzách radosti ďakovali za Jeho zázrak
a naše vyslobodenie. Máme teda skúsenosti viery, Božie svedectvá
vo svojom vlastnom živote.
Keď človek vyjde z toho svojho "Egypta" a prežije radosti
viery, prvé očarenia, stáva sa často nepríjemným človekom, lebo
všetkých obťažuje svojimi zážitkami, vnucuje Evanjelium a často ho
vnucuje aj takým ľuďom, ktorí tiež kedysi vyšli zo svojho "Egypta"
a potom na tej svojej púšti duchovne umreli. Skúsili teda to, čo
ešte ten mladý kresťan neskúsil, čo si vo svojej naivite nedokáže
ani len predstaviť, a predsa teraz prichádza za nimi a vnucuje im
svoje detinské zážitky viery, ktoré oni sami kedysi poznali aj vo
svojom živote.
Keď si rodič predstaví, ako jeho dieťa prestane rásť
a zakrpatie, potom zostarie, zvráskavie, ale vzrastom sa naďalej
35
podobá päťročnému dieťaťu, určite sa zhrozí a v dúfaní poprosí
Stvoriteľa, aby jeho deti od niečoho takého uchránil. Keď človek
uverí v Boha a vyjde zo svojho "Egypta", keď prežije zázraky viery
a potom sa duchovne zastaví, je to podobná hrôza, ako porucha
rastu dieťaťa! Vo svojom duchovnom raste musí každý kresťan prejsť
aj obdobím svojej duchovnej púšte! Prvotné zázraky a nadšenie sa
začne pomaly meniť na skepsu, vyprahnutosť, prichádzajú aj
depresie a neistoty, či ešte Boh je na Nebi! Prakticky to môže
vypadať tak, že veriaci začne chápať realitu, vnímať ju
a poznávať. Uvidí, že sa aj kresťania dokážu hádať. Na jednej
strane bude vidieť v životoch veriacich akúsi vzájomnú
nevraživosť, na druhej strane bude počúvať ich zbožné modlitby -
existuje vôbec Stvoriteľ? Potom si vypočuje v televízii hádku
neveriacich a veriacich, v ktorej padne veľa výčitiek, že totiž
cirkevné inštitúcie žijú aj z daní neveriacich a že je to
nespravodlivé. Možno si nalistuje podobné hádky na internete
a vypočuje názory svojich veriacich bratov, že je dobré brať
peniaze zo štátu, ale zároveň ho obvinia jeho iní neveriaci
priatelia, že patrí medzi zlodejov. A veriaci človek má potom ešte
aj osobné problémy. Akoby nestačilo okolie plné svárov a zvady,
prichádza hrozba prepustenia zo zamestnania. Mladý človek prežíva
samotu, lebo sa zatiaľ akosi ešte nestretol so svojim životným
partnerom. Niekto vie niesť takúto samotu bez problémov, iného
táto samota dusí v ťažkých depresiách. Iný si možno partnera
nájde, ale namiesto očakávaného neba na zemi, prežije iba novú
realitu... Veriaci človek sa potom modlí vyprahnutý a Boh akoby
nepočul. Zasľúbenia prichádzajú, sem tam Pán i trocha pomôže, ale
púšť zostáva púšťou, vyprahnutosť vyprahnutosťou, skepsa
a depresie ubíjajú duchovný život viery.
Božie Slovo poukazuje na to, že židovský národ trpel na púšti
prevažne kvôli tomu, že nedokázal a nechcel od Hospodina prijať
to, čo mu Boh ponúkal. Židia začali túžiť po všeličom čo mali vo
svete, pričom zabúdali, že v Egypte boli aj tvrdo potláčaní.
Stvoriteľ chce naše životy vyviesť z našej púšte, ale potrebuje
pritom takých veriacich, ktorí Mu dokážu otvoriť svoje srdce
a v pokání sa k Nemu navracať. Duchovná púšť je hrozná, lebo v nej
môžu ľudia skutočne aj duchovne zahynúť a stratiť aj posledné
zbytky živej viery.
Božia vôľa v čas povolania
Krok viery
Predčítaný odsek Božieho Slova opisuje ľudí, ktorí práve prešli
svojou životnou púšťou. Opisuje doráňaných ľudí, unavených ľudí,
ľudí, ktorí sa dlho museli potýkať s depresiami a zúfalstvom.
Myslím, že to najsilnejšie, čo ich v ten čas ovládalo, bola únava
- únava z viery, únava z Boha, ktorý ich vodil štyridsať rokov po
púšti a nepovolil, až kým pred Ním v srdci nekapitulovali! Unavený
židovský národ sa utáboril na mieste Šitím pred Jordánom.
Takýmto unaveným a znechuteným ľuďom zaznelo Božie Slovo, Božie
osobné povolanie, ktoré ich malo viesť do konkrétneho skutku
viery. "Prejdite cez Jordán, cez tú rozvodnenú rieku s celým
svojim majetkom! Choďte a urobte to!" Ako človek by som asi mohol
povedať: "Pane Bože, čo to zase žiadaš! Veď sa to nedá!" Možno by
som sa aj ako človek rozplakal a možno by som svojho Boha práve na
tomto mieste svojho života neuposlúchol a duchovne zahynul. Božie
36
povolanie však nezvykne zaznieť všeobecne! Boží hlas znel ďalej
a konkrétne určil, ako cez ten Jordán prejsť: "Kňazi, zoberte
Truhlu Zmluvy a choďte popredu a vojdite prví do vôd Jordánu,
potom sa stane zázrak, potom sa vody rozídu a vy všetci budete
môcť cez Jordán prejsť!" V novozákonnej dobe by sa dalo povedať,
že sú kňazmi všetci, ktorým je zverená akákoľvek duchovná práca.
Čo si asi títo kňazi pomysleli? "Máme ísť prví!? A čo ak sa nič
nestane? Zosmiešnime sa pred všetkými a oni nás potom ešte aj
ukameňujú! Bože, či niet nejaké racionálnejšie riešenie - veď už
nevládzeme! Po toľkom utrpení žiadaš krok viery, a to ešte tak
veľký!" Aj kňazi mohli duchovne umrieť a neuposlúchnuť Božiu vôľu.
Možno by potom na brehu Jordánu vzniklo nejaké mesto, ktoré by
neskôr zničilo nejaké zemetrasenie a svet by sa nikdy nedozvedel
Evanjelium Pána Ježiša Krista.
Je veľmi potrebné, aby v ťažký čas veriaci človek dal na Božiu
radu. Veľké povolania viery prichádzajú takmer vždy v ťažký čas!
Keď je človeku najťažšie, prichádza Hospodin a žiada, aby človek
urobil krok viery, aby začal opäť dúfať v nemožné, aby sa
rozpomenul, že kedysi dávno Stvoriteľ rozdelil vody Červeného
mora, aby ho spasil.
Duchovná púšť má v ľudskom živote hlboký zmysel - robí z ľudí
lepších ľudí, schopnejších pracovať na Božom diele. Keď táto púšť
pominie, prichádza povolanie. Toto povolanie nie je adresované
naivným kresťanom, ale skúsenejším, ktorí už aj trpeli a ktorí
možno práve teraz nevládzu. Aby nás Hospodin spasil, dal sa
ukrižovať, "rozdelil vody Červeného mora" a urobil to aj kvôli
tomu, aby sme ho možno aj v tejto chvíli neodmietli.
Božia moc v súčasnosti
Skúsenosti viery
Izrael poslúchol, kňazi vyšli s Truhlou zmluvy a vošli do vôd
Jordánu. Zázrak sa nestal predtým! Zázrak sa stal až potom, keď
títo veriaci ľudia urobili svoj krok viery. Kňazi nešli hneď po
suchu! Najskôr si zamočili nohy a vypadalo to veľmi racionálne,
veľmi realisticky, ale išli ďalej! Až potom zakročil Hospodin
a podržal pritekajúce vody a ostatným vodám dovolil odtiecť. Keď
sa tento zázrak stal, všetci pochopili, že Boh na nebi ešte je!
Bolo to pre nich isto obrovským povzbudením a ich ďalšou
skúsenosťou živej viery. Táto udalosť však mala ešte jeden háčik.
Ohromné masy vôd stáli stranou, akoby ich niečo držalo
a pravdepodobne sa hromadili. Vytvorila sa priehrada bez
hradiaceho múra. Božie Slovo znelo: "Choďte popred vysokú vodnú
stenu a verte, že vás nezaleje. Verte tomu, lebo som to povedal Ja
Hospodin!" Kladiem si otázku: "Išiel by som? Asi áno a pritom by
som sa triasol strachom, že sa možno každú chvíľu utopím."
Keď Stvoriteľ povolá, učiní pre službu aj priestor. Človek sa
však často cíti tak malý, tak neschopný, tak biedny, že sa začne
báť. Kladie si otázky: "Dokážem to?" Človek sám by určite
nedokázal nič! Veriaci človek, ktorého sprevádza Božia moc, prejde
nielen cez svoj "Jordán", ale bude mať požehnané aj za Jordánom!
Izraelský národ sa dočkal zasľúbenej zeme tak, ako sa dočká každé
Božie dieťa svojho zasľúbenia.
Kladiem si otázku: "Máme svoje zasľúbenia?" Mali sme vôbec
niekedy záujem takéto zasľúbenia dostať, prosievali sme Boha za
svoje túžby a konzultovali sme ich s našim Bohom?" Pán Ježiš chce,
37
aby sme prosili, chce nás vyučovať, požehnať nám a svojim časom
nás naplniť. Chce to pre svoju lásku, ktorou nás miluje. Pre túto
lásku sa dal za nás ukrižovať, a potom vstal z mŕtvych, aby sme
všetci mohli prijať cez pokánie svoju životnú cestu nášho
duchovného rastu.
Spasenie Pána Ježiša Krista
Držitelia Božej moci
Ján 1,12.
Pán Ježiš nezobral veriacich a nepoložil ich do neba! Naopak,
iba ich vyviedol z ich "Egypta" a dal im právo a moc prejsť cez
ten ich "Jordán"! K nášmu spaseniu vedie cesta, ktorá je veľmi
podobná ceste izraelského národa. Môžeme ju prijať, odmietnuť,
môžeme duchovne zvíťaziť alebo uprostred cesty aj duchovne umrieť.
Pán Ježiš Kristus však dal každému právo vydať sa touto cestou
a moc na tejto ceste svojho života obstáť, zvíťaziť.
38
39
Dejiny ľudstva
po Babylonskej ríši
VII.
Štyri zverotvory
striebro, meď, železo a hlina
Daniel 7,1-7.
Siedmou kapitolou sa v Knihe proroka Daniela začína časť
proroctiev o dejinách sveta, ktoré sa z časti už naplnili
a z časti ešte len naplniť majú. Jednotlivé proroctvá - sny -
netvoria z časového hľadiska postupnosť, nenaväzujú časovo na
seba. Sú to pohľady, ktoré otvárajú veriacim ľuďom isté zorné uhly
porozumenia dejín sveta.
Siedma kapitola vyjadruje dejiny sveta od pobabylonského
obdobia až po veľký Boží súd a druhé stvorenie nového,
neporušeného sveta.
Veľké, rozbúrené more symbolizuje svet porušený hriechom.
Stvoriteľ však na tento svet nezanevrel a už v Raji zasľúbil
Spasiteľa, cez ktorého sa budú môcť ľudia navrátiť k Nemu.
Ľudia kedysi nemohli pochopiť, že sú hriešni a potrebujú
Spasiteľa. Preto bol nutný vývoj ich porozumenia samému sebe
a sveta v ktorom žijú.
Vývoj ľudského zmýšľania inicioval a viedol sám Hospodin svojim
Svätým duchom. Štyri vetry symbolizujú pôsobenie Božieho Ducha na
celý svet.
Proroctvo je datované do obdobia Babylonskej ríše, preto podľa
výkladu z veršov 16-28 štyri zverotvory symbolizujú kráľovstvá,
ktoré mali prísť po páde Babylonskej ríše. Podľa
Nabuchodonozorovho sna z druhej kapitoly ide o:
- striebro, lev s krídlami orla,
- meď, medveď s rebrami v zuboch,
- železo, leopard so štyrmi krídlami a hlavami,
- hlina so železom, najväčšie zviera so železnými zubami
a desiatimi rohmi.
Dobu striebornú, Perzskú ríšu symbolizuje lev, lebo bola dravá.
Krídla symbolizujú jej rýchlu rozpínavosť, ktorá bola náhle
a násilne ukončená pri námornej bitke s Gréckou flotilou pri
Salamíne. Pozdvihnutie zo Zeme a zmena na podobu človeka so srdcom
človeka symbolizuje, že v tejto veľmoci Pán vzbudil osobnosť
Xerxesa, ktorý počúval Jeho hlas a umožnil návrat židovského
národa z Babylonského zajatia.
Dobu medenú, Grécku ríšu symbolizuje medveď, ktorý mal sklony
všetko požierať. Vojská Gréckej ríše v dejinách dobývali jedno
kráľovstvo za druhým tak rýchlo, že sa niektoré légie stratili
a nevedeli sa už vrátiť naspäť. Úplne stratili kontakt s centrom
vedenia ich vojny.
Dobu železnú, dva hnáty na soche z druhej kapitoly, hlava šelmy
zo Zjavenia, ktorá mala ranu od meča, ale opäť ožila, stará Rímska
ríša a jej nová podoba v Európskej únii je symbolizovaná leopardom
- dravou šelmou. Štyri krídla symbolizujú rozpínavosť do celého
sveta - Európa, Ázia, Afrika a Amerika. Štyri hlavy šelmy
40
symbolizujú, že táto ríša nemá plne jednotné politické vedenia, je
možné chápať ju ako viacero politických sfér vplyvu. Je to však
jeden organizmus, jedna šelma a pôjde do boja vždy jednotne.
Dobu hlinenú so železom, poslednú ríšu, ktorá sa rodí
v šanghajskej organizácii spolupráce symbolizuje zviera, ktoré je
úplne iné. Nemá konkrétnu podobu a je najväčšie zo všetkých.
Miešanie hliny a železa symbolizuje federáciu kultúr, ktoré sa
doteraz nepodarilo nikdy spojiť. Táto šelma pokryje celú Zem. Jej
desať rohov symbolizuje, že pôjde o celosvetovú federáciu
desiatich etník. Už dnes môžeme v nej nachádzať etniká doteraz
nezlúčiteľné slovanstvo, čínske a arabské kultúry...
Desať rohov
Spojenie nezlúčiteľných kultúr
Daniel 7,8-12.
Do poslednej celosvetovej federácie povstane antikrist. Jeho
vláda zvrhne, pokorí, asimiluje tri etniká do jedného štátu, čím
sa celosvetová federácia desiatych štátov zmení na federáciu
ôsmych štátov.
Táto zmena poslednej federácie a vystúpenie antikrista sa dá
očakávať na konci obdobia rán božej milosti a na začiatku obdobia
rán Božieho hnevu. Je možné, že sa táto zmena bude diať aj počas
obdobia rán Božej milosti. Vystúpenie antikrista však nastane až
po vytrhnutí Božích detí - Cirkvi Pána Ježiša Krista z obdobia
milosti, ktoré prežívame v súčasnosti.
V druhej kapitole Daniela čítame, že sa posledná ríša ukončí
pádom uhoľného kameňa, ktorý nebol v rukách človeka. Ríša
antikrista bude ukončená druhým príchodom Pána Ježiša Krista
v moci a sláve.
Druhým príchodom Pána Ježiša sa začne obdobie milosti, za
ktorým budú súdení všetci ľudia podľa kníh ich skutkov
a ospravedlňovaní tí ľudia, ktorí sú zapísaní v knihe milosti
Ježiša Krista.
Príchodom Pána Ježiša v moci a sláve sa ukončia dejiny hriechu,
nie však dejiny Zeme. Symbolizuje to odňatie moci zvieratám do
času, ktorý je vymeraný. Ide o obdobie milosti - "Tisícročné"
kráľovstvo s Pánom Ježišom Kristom. Po tomto období bude všetok
hriech uvrhnutý do ohnivého jazera pri poslednom súde, ktorý je
symbolizovaný otvorenými knihami.
Kráľovstvo Pána Ježiša Krista
Dejiny piatich prstov v dlani
Daniel 7,13-15.
Kráľovstvo Pána Ježiša sa teda začne na tejto zemi
"tisícročným" kráľovstvom. Po jeho ukončení bude veľký Boží súd
a nové stvorenie nového neporušeného sveta.
V tomto novom svete budú Božie deti žiť večne s Pánom Ježišom
Kristom v radosti zo svojej práce, ktorá im bude potešením a bude
sa podobať skôr záľubám než práci.
Celosvetové biblické dejiny a Evanjelium Pána Ježiša Krista je
41
možné zhrnúť pomocou piatich biblických pojmov. Budeme tomu ďalej
hovoriť Evanjelium v dlani. Každá ruka má päť prstov a každý prst
má svojho "brata" na druhej ruke. Každý z piatich nižšie uvedených
biblických pojmov má svojho "brata", preto ak hovoríme o jednom,
musíme povedať aj o druhom z nich:
1.
Palec, prvé stvorenie - Genezis, druhý palec druhé stvorenie,
ktoré prebieha práve teraz podľa slov pána Ježiša Krista - "idem
vám pripraviť príbytok..." - Genezis II.
2.
Ukazovák, fyzické narodenie, druhý ukazovák, nové narodenie
z Vody a Ducha Božieho.
3.
Prostredník, fyzická smrť, druhý prostredník, druhá smrť pri
veľkom Božom súde, ide o smrť tých, ktorí neprijali milosť Pána
Ježiša Krista.
4.
Prstienok, vzkriesenie Božích detí do "tisícročného"
kráľovstva. Druhý prsteník, druhé vzkriesenie neveriacich pre
veľký Boží súd. "Blahoslavený ten, ktorý má podiel na prvom
vzkriesení. Nad tým už druhá smrť nemá moc." Zjavenie 20,6.
5.
Malíček, prvý príchod Pána Ježiša Krista, druhý malíček, druhý
príchod Pána Ježiša Krista v moci a sláve.
Pán Ježiš nám dal dve ruky s piatimi prstami. Je to zároveň
symbolom dejín Jeho Evanjelia. Ak plne porozumieme zmyslu
biblických pojmov Evanjelia v dlani, porozumieme dejinám
a všetkému, čo pre nás Pán urobil.
Výklad
Daniel 7,16-28.
Väčšina proroctiev je v Biblii napísaná preto, aby im človek
mohol pri ich štúdiu porozumieť. Preto sa na konci Knihy zjavenia
Jána píše: "Nezapečať slov proroctva tejto knihy, lebo čas je
blízko!" Zjavenie 22,10.
1.
Biblické proroctvá sú preto datované - môžeme poznať historické
obdobie, v ktorom boli písané.
2.
Majú v biblii svoje dešifrovacie kľúče. Kľúčom k tejto kapitole
je jej výklad vo veršoch 16-28 a tiež druhá kapitola Proroka
Daniela.
3.
Používajú symbolickú reč, ktorá je definovaná jazykom Starého
Zákona a historickými či etnickými okolnosťami židovského národa.
Napríklad Kniha zjavenia Jána je datovaná do času Rímskej ríše,
keď bol Ján vo vyhnanstve na ostrove Patmos.
Popis histórie pomocou zverotvorov draka a šelmy (kapitoly 12
a 13) má kľúč v sedemnástej kapitole, kde anjel tieto symboly
objasňuje.
Biblické proroctvá Starého i Nového Zákona musia byť navyše
kompatibilné. Kapitoly 12, 13 a 17 zo Zjavenia musia teda
42
korešpondovať s kapitolami 2 a 7 Proroka Daniela.
Vo výklade proroctva tejto kapitoly sa nachádza upresnenie, že
antikrist dostane moc nad veriacimi ľuďmi do "čias, času a pol
času". Ide o identickú symboliku ako je symbolika v Knihe zjavenia
Jána, kde sa poukazuje na symbolických 3.5 roka rán Božej milosti
(kapitoly 8-12 - sedem trúbení anjelov) a 3.5 roka rán Božieho
hnevu (kapitoly 15-16 - sedem vyliatych čiaš).
Podľa výkladu tohoto proroctva povstane antikrist až po
vytrhnutí Božích detí, počas apokalyptickej Cirkvi.
Stane sa tak počas obdobia rán milosti alebo na prelome období
rán Božej milosti a rán Božieho hnevu.
Apokalyptická Cirkev bude znášať symbolických 3.5 roka
antikristove príkoria.
43
Zapečatené povzbudenie
VIII.
Dvojrohý baran
Doba strieborná
Daniel 8,1-4.
Jazyk, ktorý používali ľudia pred tisíckami rokov, bol veľmi
nedokonalý. Nemal slovné vyjadrenia na množstvo skutočností, ktoré
sa preto museli opisovať, pripodobňovať. V súčasnosti je obrazná,
symbolická reč skôr kuriozitou alebo umením básnika. Racionálne
zmýšľajúci človek súčasnosti má k dispozícii najrôznejšie
terminológie na pomerne presné vyjadrenie svojich myšlienok. Pred
vekmi však bola obrazná reč a symbolika pri vyjadrovaní doslova
nutnosťou.
Danielove videnia sú symbolické a je potrebné nad nimi
premýšľať, lebo Daniel nemal k dispozícii potrebnú terminológiu.
Jeho videnia rozprávajú o etnickom vývoji, o mocenskom dosahu
a náboženskom ponímaní sveta, božstiev a ľudských osobností.
Rozprávajú o spasení a potrebe spasenia, o antikristovi a príchode
tisícročného kráľovstva... To všetko nemohlo byť odovzdané inak,
než symbolicky! Niektorí ľudia dnes obviňujú Bibliu, že je písaná
nárokom v symboloch a obrazoch, aby jej reči nebolo možné dobre
rozumieť a aby si z nej každý mohol zobrať to, čo mu vyhovuje. Je
naozaj veľa ľudí takých, ktorí si z Biblie vyberajú len niečo, aby
ju zneužili na realizovanie svojich vlastných zámerov.
Biblia však nemohla byť písaná inak a pokiaľ človek pristupuje
k jej zvesti čestne a nie je lenivý študovať ju s modlitbou,
prosbou o pomoc, zisťuje, že je táto Kniha bez rozporností.
Jednotlivé jej časti súvisia, podporujú sa, nadväzujú na seba, čím
poukazujú, že mnohým ľuďom v dejinách diktoval Božie Slovo jediný
- Svätý Duch!
Dvojrohý baran symbolizuje Perzskú ríšu, ktorá pozostávala
z koalície Médov a Peržanov. Neskôr perzský vplyv a moc prevážil,
čo symbolizuje väčší baranov roh.
Baran drgal na sever, juh a západ, čo symbolizuje historické
smery rozpínavosti Perzskej ríše.
Jednorohý a štvorrohý kozol
Doba medená a železná
Daniel 8,5-8.
Geograficky na západ od centra Perzskej ríše sa začala rozpínať
ríša Grécka. Sparťanská výchova gréckych vojakov je známa podnes
nebojácnosťou, dravosťou a tvrdosťou. V bitke pri Gaugamelách táto
odvaha a zúrivosť v kombinácii so stratégiou pomohla grékom pod
vedením Alexandra Veľkého poraziť početnú prevahu Perzského
vojska. Dva rohy barana boli zrazené a Perzská ríša už nebola
schopná čeliť Gréckej rozpínavosti.
Keď kozol zmocnel, zlomený bol jeho veľký roh. Symbolizuje to
rozpad Gréckej ríše po smrti Alexandra Veľkého.
44
Kozlovi narástli štyri značné rohy, čo symbolizuje nástup
diadochov Alexandra Veľkého. Z Gréckej ríše vznikli štyri mocenské
bloky, vedené Alexandrovými nástupcami - diadochmi.
Neskôr sa zlúčili do dvoch mocenských blokov, ktoré v histórii
nachádzame pod pojmami Ptolemaiovci a Seleukovci.
Nepresne môžeme povedať, že sa jedná o moslimské -
ptolemaiovské štáty a kresťanské - seleukovské štáty. V jedenástej
kapitole Daniela sú vedené pod biblickými pojmami:
- kráľovia juhu, Ptolemaiovci,
- kráľovia severu, Seleukovci.
Jedenásta kapitola nepíše o kráľovi, ale o kráľoch, lebo sa
v dejinách v týchto oblastiach vystriedalo veľa kráľov.
Na štyroch rohoch tohoto kozla neskôr vznikla Rímska ríša -
doba železná z Nabuchodonozorovho sna.
Posledný roh,
diablova moc
Daniel 8,9-12.
V Grécku sa zrodil pojem demokracia. Grécka kultúra sa
rozšírila do celého sveta, takže aj v súčasnosti môžeme okolo seba
nachádzať demokratické, filozofické prvky, ktoré majú začiatok
v Gréckej ríši.
Na konci dejín má vzniknúť celosvetový federatívny štát
desiatich republík, z ktorého povstane antikrist. Posledný roh
kozla symbolizuje povstanie antikrista, ktorý bude pri svojej moci
využívať kultúrne a filozofické prvky, ktoré vznikli v Gréckej
ríši.
Duch diablov, antikrist naozaj zvrhol nebeských anjelov na zem
- Zjavenie 12. Odvážil sa dotknúť ich Kniežaťa - Krista, keď Ho
dal ukrižovať.
Opona v Božom chráme sa roztrhla, bola odňatá ustavičná obeť,
Jeruzalemský chrám bol zborený.
Po týchto udalostiach bola pravda hodená na zem, židovský národ
odmietol svojho Spasiteľa.
Tieto udalosti sa už stali a duch diablov mocnie na krídlach
demokracie, svet pomaly speje ku zjaveniu diabla v tele
antikrista.
Po vytrhnutí Božích detí a odňatí moci Svätého Ducha, vstúpi
diabol do tela antikrista a nastanú posledné, apokalyptické časy -
2. Tesalonickým 2,1-9.
Prorocký kľúč pre budúcnosť
2300 dní
Daniel 8,13.14.26.
Symbolických 2300 dní je tajomstvo, ktoré v súčasnosti nie je
človeku odkryté. Keď sa Izrael navráti k svojmu Bohu a príjme
Spasiteľa, pečať tohoto proroctva bude zlomená. Človek porozumie
symbolike 2300 dní - dĺžke tohoto symbolického dňa, na základe
čoho sa mu odkryjú ďalšie biblické proroctvá. Tieto proroctvá budú
potešením a povzbudením pre Cirkev posledných časov.
45
Výklad
Daniel 8,15-27.
Kľúč k porozumeniu proroctva ôsmej kapitoly je zapísaný vo
veršoch 15-27 a v druhej kapitole Proroka Daniela.
Pred Danielom sa postavil ktosi ako muž - Kristus, Božie Slovo.
Pán Ježiš Danielovi odhaľuje časť proroctva. Symboliku 2300 dní
necháva ukrytú do čias poslednej Cirkvi.
46
47
Hriech a odpustenie
IX.
Vyplnenie spustošenia Jeruzalema
Daniel 9,1-2.
Zákonitosti vo svete určujú dĺžku a kvalitu dôsledkov udalostí.
Ak sa napríklad niekto poreže nožom, je jasné, že ho nejaký čas
bude rana bolieť. Ak si človek zlomí ruku, hojenie zlomeniny bude
trvať dlhšie a ak tento človek nebude po úraze kvalitne ošetrený,
kosť sa mu správne nezrastie a dôsledky ponesie celý život...
Podobné zákonitosti platia aj v duchovnej oblasti. Konkrétny
hriech prináša človeku konkrétne zlo, ktoré niekedy trvá dlhšie,
inokedy kratšie a môže trvať aj celý život. Ak niekto nerešpektuje
napríklad Božie prikázanie - nezosmilníš - môže na svet priviesť
nemanželské dieťa. V takomto prípade môžu vzniknúť nešťastné
manželstvá, nenormálne vzťahy rodičov k nechceným deťom a neskôr
nenávisť detí k takýmto rodičom. Toto konkrétne zlo zväčša trvá
potom celý život.
Nový Zákon rozpráva o spasení z milosti, o Božej láske
a odpustení. To ale neznamená, že prestávajú platiť prirodzené
duchovné zákonitosti - konkrétne hriechy stále prinášajú konkrétne
ťažkosti. Pri ich pôsobení síce človek môže prijať odpustenie, ale
zároveň musí niesť aj ich prirodzený dôsledok.
Stvoriteľ môže v takýchto ťažkých okolnostiach pomáhať,
potešovať a svojim časom človeka nakoniec z ťažkostí aj vyviesť.
Zákonitosti však zostávajú také, ako ich Boh na počiatku stvoril.
Židovský národ páchal v Jeruzaleme ohavnosti - králi sa stávali
ukrutnými, začínali uctievať bohov s vierou, ktorá ich odvádzala
od Božích právd a Jeho lásky. Odvrátenie od Hospodina sa stále
prehlbovalo. Izrael postupne strácal Božiu ochranu, čo sa nakoniec
odrazilo v okolnostiach, v ktorých kráľ Nabuchodonozor svojim
vojskom obkľúčil Jeruzalem, dobyl ho, vyplienil a väčšinu
obyvateľstva odvliekol do Babylonského zajatia. Stalo sa to
v niekoľkých vojnách, takže je veľmi ťažké presne odhadnúť
začiatok času proroctva deviatej kapitoly Proroka Daniela.
V týchto hrozných chvíľach možno mnohí Židia začali volať na
svojho Boha, však dôsledky ich vierolomnosti už priniesli svoje
trpké ovocie podľa prirodzených duchovných zákonitostí. V tejto
kapitole je zachytená aj modlitba proroka Daniela, ktorá je
krásna, kajúca, pravdivá a ktorú Stvoriteľ vypočul tak, že
Danielovi zjavil čas, po ktorom pominie dôsledok hriechu. V čase
babylonského zajatia Pán veľmi pomáhal všetkým, ktorí sa k Nemu
v srdci navrátili. Však čas - 70 rokov - ktoré sa mali naplniť,
kým sa prirodzene pokryla neprávosť židovského národa, ten
nezmenil.
Sedemdesiat rokov mali trvať dôsledky vierolomnosti Izraela. Po
týchto sedemdesiatych rokoch Stvoriteľ dopustil zmenu okolností
tak, že Babylonská vláda sa zmenila na Perzskú a Židom sa otvorila
možnosť návratu naspäť do Jeruzalema. Toto zasľúbenie sa skutočne
naplnilo v časoch Nehemiáša, ktorý bol pohárnikom perzského kráľa
a ktorý mohol kráľovi predložiť prosbu, aby mohol ísť a znovu
vystaviť múry Jeruzalema. Táto prosba bola požehnaná, kráľovo
srdce bolo k nemu naklonené a Božie zasľúbenie sa začalo plniť.
48
O duchovnej zákonitosti, ktorá sa konkrétne prejavila
v Babylonskom zajatí a po sedemdesiatych rokoch návratom do
Jeruzalema prorokuje aj Jeremiáš 29,10.
Ak sa však človek neodvráti od hriechu, jeden zlý dôsledok
nasleduje iný a ľudský život sa stáva šedivý, realisticky
nepríjemný, v ktorom človek pomaly prestáva cítiť Božie volanie.
Ďalší text tejto kapitoly bude ilustrovať krásnu modlitbu,
ktorá môže byť úžasne živou aj pre súčasného človeka hľadajúceho
Božie požehnanie.
Desatoro kajúcnej modlitby
Daniel 9,3-19.
V Danielovej modlitbe by som chcel vyzdvihnúť niekoľko veľmi
podstatných prístupov jeho srdca i rozumu. Myslím, že by sa mali
nachádzať v každej úprimnej kajúcnej modlitbe:
1. - Daniel sa modlí k Bohu, ktorého považuje za živú bytosť
s vedomím, že ho táto bytosť počúva.
2. - Modlí sa s vierou v Božiu lásku.
3. - Modlí sa s vierou v Božiu moc.
4. - Modlí sa s pokorou, že on je len človek a rozpráva sa
s Bohom Stvoriteľom.
5. - Daniel úprimne ľutuje skutky svojho národa - jeho modlitba
nie je len formálna.
6. - Dokáže na modlitbe verbálne vyznať hriech a pripustiť si
ho bez najmenších sebaospravedlňovaní.
7. - Vyjadruje svoju spoluúčasť so židovským národom, aj keď by
sa dalo predpokladať, že on sám hriechy nepáchal. V súčasnosti
poznáme ducha, ktorý odsudzuje skutky cirkvi a seba stavia do
akejsi svätosti stranou. Tento duch je úplne odlišný tomu,
v ktorom sa modlil prorok Daniel.
8. - Daniel vyznáva konkrétny hriech, ktorým "rehabilituje"
konkrétnych ľudí: "Nepočúvali sme na hlas Tvojich prorokov, ktorí
nám hovorievali v Tvojom mene!"
9. - Napriek všetkému zlému, čo sa stalo, v Danielových slovách
niet ani náznak trpkosti voči Stvoriteľovi.
10. - Prosí o konkrétnu zmenu okolností, dôveruje, že ju Boh
môže uskutočniť "teraz".
Božia odpoveď
Daniel 9,20-23.
Veriaci ľudia sa pri svojich modlitbách majú sklon len akosi
vyrozprávať, častokrát si nevedia ani len predstaviť, ako by im
mohol ich Boh odpovedať. Niekedy Božiu odpoveď dokonca počuť ani
nepotrebujú alebo nechcú.
Modlitba je vždy dialógom človeka a Stvoriteľa! Ak sa niekto
modlí bez potreby počuť odpoveď, je to asi na takej úrovni ako
preberať gorálky ruženca alebo točiť modlitebným mlynčekom
hinduistu!
Na Danielovu modlitbu prichádza odpoveď a podobne prichádza
49
svojim časom odpoveď aj na modlitby úprimných Božích detí!
Na modlitby vierolomníkov Stvoriteľ mlčí!
Stvoriteľ niekedy odpovedá, ale človek tento hlas nie je
schopný počuť pre svoj nezáujem alebo silné iné záujmy.
Na Danielovu modlitbu vyšlo Slovo - Kristus, ktorý začal svojim
Svätým Duchom vplývať na vládcov a formovať tak dejiny do
situácie, v ktorej neskôr Xerxez dovolil Nehemiášovi znovu
postaviť Jeruzalem.
Božiu odpoveď Danielovi sprostredkoval anjel Gabriel. Anjel
znamená v preklade "poslaný", "vyslaný". Odpovede na naše modlitby
môžu byť tiež sprostredkované a poväčšine aj sprostredkované
bývajú formou výkladov Božieho Slova, formou rozhovorov alebo slov
druhých ľudí alebo tiež formou čítaného Božieho Slova...
Vyjadrenie svojej požiadavky Bohu, je teda len prvou časťou
úprimnej modlitby! Existujú aj protestantské ružence modlitebných
slov, za ktorými už nie je záujem niečo počuť a na ktoré sa neskôr
často úplne zabúda.
Sedemdesiat týždňov rokov
Daniel 9,24-25.
Danielovi Stvoriteľ neodpovedal len na jeho prosbu, ktorá sa
týkala Babylonského zajatia. Poukázal na dejiny Izraela od
Babylonského zajatia až po prvý príchod Pána Ježiša Krista.
Izrael spáchal množstvo neprávostí, ktoré prinášajú podľa
duchovných zákonitostí mnoho zlého. Danielovi bolo zjavené, že aj
po navrátení sa židov zo zajatia, bude tento národ vierolomný.
Dostane však čas na návrat k Hospodinovi a na učinenie pokánia.
Tento čas mal trvať 70 týždňov rokov.
Na konci tohoto času mal prísť na svet Mesiáš - Pán Ježiš
Kristus.
Sedemdesiat týždňov rokov je časové obdobie, od vydania príkazu
na obnovenie Jeruzalema perzským kráľom Xerxezom až po udalosti
ukrižovania Pána Ježiša a zostúpenie Svätého Ducha na Letnice.
V starom zákone sa používal výraz pre sedem ukončených rokov
"týždeň rokov", 50-ty rok sa bral ako "sedem týždňov rokov".
Keď sa teda v predčítanom odseku rozpráva o sedemdesiatych
týždňoch, je tým myslený časový údaj meraný na skutočné a nie
symbolické roky.
Židia preto mohli očakávať narodenie Pána Ježiša Krista
v konkrétnom časovom období.
Od vydania príkazu na obnovenie Jeruzalema až po dokončenie
obnovy a návrat židovského národa prešlo sedem týždňov rokov - 49
rokov. Jeruzalem sa podarilo obnoviť napriek "úzkosti časov",
napriek tomu, že boli podmienky obnovy ťažké a namáhavé.
Od tohoto času po verejné vystúpenie Mesiáša prešlo 62 týždňov
rokov - 434 rokov.
Obdobie prvého príchodu Pána Ježiša Krista, teda obdobie od
Jeho verejného vystúpenia až po nástup novozákonnej Cirkvi
a zoslanie Svätého Ducha trvalo posledný jeden týždeň rokov -
7 rokov.
Na základe tejto informácie je možné predpokladať, že aj
obdobie druhého príchodu Pána Ježiša Krista bude trvať jeden
týždeň rokov, teda 7 rokov (v Zjavení Jána sedem symbolických
rokov - dvakrát čas, časy a pol času).
50
Dve polovice posledného týždňa rokov
Daniel 9,26-27.
V poslednom týždni rokov Božieho volania k pokániu židovský
národ nespoznal svojho spasiteľa a dal ho ukrižovať.
Izrael a Jeruzalem bol vydaný do moci Rímskej ríše, chrám bol
zborený a židia neskôr rozohnaní do celého sveta. Napriek tomu, že
boli židia vydaní do moci sveta, dni sveta sú spečatené a jeho
koniec sa priblížil.
Ukrižovaním a zmŕtvychvstaním Pán Ježiš uzatvoril Novú zmluvu
so všetkými ľuďmi, ktorí chcú prijať Jeho spasenie.
Pánova moc roztrhla oponu svätyne v chráme, čím bola ukončená
starozákonná doba obetí.
Hospodin dopustil Na Izrael pustošiacu ohavnosť, ktorá prišla
v roku 70 n.l. po ukrižovaní Pána Ježiša Krista.
Podobne, ako mal židovský národ vymeraný čas milosti 70 týždňov
rokov, aj pohania majú svoj čas milosti. Tento čas bude ukončený
vytrhnutím Božích detí.
Po vytrhnutí sa aktivuje prirodzená zákonitosť dôsledkov
hriechu, nastane apokalyptické obdobie druhého príchodu Pána
Ježiša, ktoré bude ukončené príchodom Mesiáša v moci a sláve.
51
Kontakt so Stvoriteľom
X.
Zármutok a Boží príhovor
Daniel 10,1-9.
Prorok Daniel bol veriaci človek, ktorý sa veľa modlieval. Jeho
modlitby neboli len prázdnym formalizmom na upokojenie svedomia.
Nemodlieval sa ani spôsobom, v ktorom sa chcel vyrozprávať Bohu
bez záujmu naslúchať. Slová jeho modlitieb boli rozprávané
v súlade s cítením jeho srdca, pričom vo svojom srdci dokázal
veľmi súcítiť aj s druhými ľuďmi. Svojho Boha pokladal za živú
Bytosť, ktorá ho počuje, ktorá je všemocná a ktorá je plná lásky.
Zároveň však v tejto Bytosti videl aj spravodlivého Boha
Stvoriteľa, ktorý nikdy nezaprie samého seba, aby tak ponechal
nepotrestanú zlobu, ubližovanie.
Danielova úprimnosť, viera a túžba žiť aj pre druhých
spôsobili, že Stvoriteľ počul jeho modlitby a odpovedal na
Danielov hlas.
Prorok Daniel najskôr smútil, trápil sa a vo svojom žiali sa
utiekal k svojmu Bohu. Jeho zármutok spôsobil, že mu prestalo
chutiť jesť, takže začal prichádzať pred svojho Boha v pôste. Táto
kvalita sa v súčasnosti často obracia na ruby, pretože veriaci
ľudia dosť často nedokážu súcítiť s druhými. Pristupujú
k modlitbám len s formálnymi prosbami, aby im Stvoriteľ pomohol.
Navyše chcú, aby ich modlitba bola dosť silná, a tak niekedy začnú
postiť, pričom sa ich pôst podobá skôr na redukčnú diétu než na
zármutok ducha!
Danielova úprimnosť spôsobila, že tento človek mohol prijať od
svojho Boha nové zjavenie:
Stvoriteľ sa tentokrát neprihovára Danielovi pri modlitbe.
Prorok bol spolu s niekoľkými mužmi na brehu rieky Hiddekel -
Tigris. Keď dostal zjavenie, nešlo len o nejakú psychickú víziu -
druhí muži, ktorí boli s ním síce nevideli zjavenie, ale boli
svedkami čohosi nadprirodzeného, čo ich vystrašilo a viedlo
k úteku. Symbolika tejto príhody poukazuje na druhý príchod Pána
Ježiša Krista. Keď sa Boží Syn zjaví vo svojej moci a sláve,
úprimní veriaci ho priamo uvidia, pre bezbožníkov to však bude
hrôzostrašný úkaz, pred ktorým sa budú chcieť ukryť, lebo budú
jasne cítiť, že im ide o život. Pri druhom príchode Pána Ježiša
však už takýto útek nebude možný.
Kto sa zjavil prorokovi Danielovi?
Bol to muž v ľanovom rúchu, prepásaný čistým zlatom z Úfazu.
Bielosť jeho rúcha symbolizuje nepoškvrnenosť, podobne aj zlato,
ktoré navyše poukazuje, že táto jeho čistota sa získava pomocou
spaľujúceho ohňa, ktorý pohltí všetky nečistoty. Úfaz je bližšie
neurčené miesto, odkiaľ pochádzalo rýdze zlato - týmto výrazom je
teda čistota ešte zdôraznená. Jedná sa teda o bytosť - Pána Ježiša
Krista, ktorého jednanie a charakter je čistý, rýdzi.
Jeho driek bol ako drahokam taršíš - priehľadný, zelený. Zelená
farba s priehľadnosťou a cenou drahokamu sa v Starom Zákone spája
so zelenkavou dúhou, ktorú Boh stvoril ako symbol zmierenia -
čistej, láskavej milosti, ktorú môžu prijať všetci ľudia cez obeť
Pána Ježiša Krista.
52
Jeho tvár bola ako blesk a oči ako horiace fakle - Jeho pohľad
prepaľuje aj najhlbšie ľudské vnútro, vidí všetko - tejto bytosti
nemôže nič uniknúť.
Jeho ramená a nohy boli podobné lesklej medi, čo je symbolom
moci. Táto bytosť je všemocnou bytosťou. Slová tejto bytosti majú
moc tvoriť dejiny sveta...
Prorokovi Danielovi sa jednoducho zjavil Ježiš Kristus -
Stvoriteľ a Spasiteľ sveta.
Zjavenie sa odohralo na zvláštnom mieste - na brehu rieky
Hiddekel - Tigris, ktorá je napájaná prítokmi stekajúcimi
z perských pohorí. Celé zjavenie sa bude teda týkať perských
kráľov v súvislosti s príkazom obnoviť Jeruzalem.
Čas Božieho vypočutia
Daniel 10,10-14.
Ruka Pána Ježiša pozdvihla Daniela z úplného poníženia na
kolená a dlane jeho rúk. Stvoriteľ neočakáva od ľudí akési
bezduché poníženie. Očakáva len poníženie, v ktorom úprimne
priznávajú svoju hriešnosť, porušenosť. To je možné len na
kolenách, pri kajúcej modlitbe. Človek, ktorý takto robí, môže
prijať aj Božie oslovenie: "ľúby muž, ľúba žena."
V ďalšom texte mojej úvahy budem priamo citovať Božie slovo,
lebo je toto slovo priamym zasľúbením pre všetkých úprimných,
veriacich modlitebníkov:
"Od prvého dňa, ako si priložil svoje srdce, aby si rozumel
a ponižoval sa pred svojim Bohom, uslyšané sú tvoje slová a ja som
prišiel príčinou tvojich slov!"
"Ale knieža perzského kráľovstva stálo oproti mne 21 dní -
a hľa Michael, jedno z prvých kniežat mi prišlo na pomoc a ja som
pozostal tam, pri perzských kráľoch."
Modlitby úprimných Božích detí sú vypočuté ihneď! Stvoriteľ
ihneď jedná, však prejav jeho moci nemusí prichádzať hneď!
V Danielovom prípade je opisované pôsobenie Pána Ježiša Krista
spolu so Svätým Duchom na srdcia perzských kráľov. Fakt, že Xerxez
prijal Nehemiáša nebol samozrejmosťou. Hospodin musel svojim
Duchom spôsobiť, že v správny čas sa na kráľovský post dostane
človek, ktorý bude ochotný prijať Nehemiášovu prosbu.
Xerxez musel byť navyše v takom vnútornom rozpoložení a v takej
politickej situácii, ktorá mu umožňovala Nehemiáša podporiť.
V treťom roku panovania Xerxeza sa Daniel modlil. Ihneď vyšla
moc - Kristus a Duch Svätý, ktorí 21 dní vytvárali situáciu, na
základe ktorej mohla byť neskôr prijatá prosba Nehemiáša.
Človek na základe svojej modlitby čaká niekedy zmenu "hneď".
Stvoriteľ nezaprie samého seba a neodstráni protivníkov jeho detí
z ich cesty násilím. Na základe modlitieb však začne ihneď konať.
Situácia sa na prvý pohľad možno nebude meniť aj celý rok, však
Stvoriteľ v skrytosti už pôsobí na srdcia ľudí, vykonáva zmeny,
ktorým veriaci často vôbec nerozumie, však na konci tohoto
pôsobenia a zmien nastane zlom - situácia umožní...
Človeku sa otvoria nové možnosti, Boh Stvoriteľ vypočul...
Božiemu Duchu nebráni len svet okolo Božích detí, bráni Mu aj
53
svet v srdciach Jeho detí. Stvoriteľ častokrát začne konať, začne
vytvárať nové okolnosti a možno by už trvalo len krátko, keď by
nastal zlom, však veriaci človek potom vo svojej netrpezlivosti
zasiahne svojimi skutkami a rečami tak, že pokazí Svätému Duchu
všetku prácu, ktorú možno vytváral aj niekoľko rokov. Na základe
úprimných modlitieb Boh premáha svet v nás i mimo nás, aby mohol
svoje deti naplniť a požehnať. Keď si ale toto uvedomíme, musíme
si zároveň pripustiť, že vyslyšanie niektorých modlitieb stojí
a padá na tom, či práve my budeme ochotní vykonať vo svojom srdci
a myslení zmeny, ktoré od nás Stvoriteľ očakáva a vyžaduje...
Božia a ľudská múdrosť, posilnenie
Daniel 10,15-21.
Od videnia, ktoré mal Daniel, ho opustili všetky sily. Keď
človek veľmi trpí, očakávajúc na Božie zmilovanie, je možno
povzbudivé dozvedieť sa, že Stvoriteľ počuje modlitby, ale zároveň
ubíjajúce uvedomovať si, že je potrebné vyčkať na Boží čas: "Koľko
to bude konkrétne v mojom živote? Nezlyhám a nepokazím pôsobenie
Svätého Ducha? Chcem vôbec čakať? ..."
Pán Ježiš sa v takýchto chvíľach dotýka človeka a posilňuje ho
svojou mocou a láskou. Svoj čas síce nezmení, ale dokáže vykonať
to, že ten čas človeku ubehne rýchlo a že v čas svojho čakania má
dosť sily niesť svoj kríž a byť tak hodný Božieho spasenia.
"Neboj sa ľúby mužu! Pokoj ti! Buď silný a len buď silný!"
V ťažkých situáciách takto dostávajú Božie deti pokoj,
dostávajú novú silu obstáť a nakoniec, po uplynutí Božieho času
dostávajú svoje malé, osobné spasenie...
Keď Stvoriteľ vybojoval svojim Duchom návrat židovského národa
do Jeruzalema a opäť ich vo svojej vlasti upevnil, prichádzalo
nové obdobie vývoja ľudstva - medená časť gigantickej sochy,
grécka ríša, o ktorej sme uvažovali v kapitole VII a VIII.
54
55
Znamenie doby
XI.
Štyria perzskí králi
Daniel 11,1-4.
Prorok Daniel venoval veľa času modlitbám za svoj národ. Želal
si, aby bol tento národ prepustený z Babylonského zajatia. Na
základe týchto modlitieb mu Pán ukázal nielen blízku budúcnosť -
pád Babylona pod mocou Peržanov a následné prepustenie zo zajatia,
ale aj vzdialenejšiu budúcnosť. Obsah jedenástej kapitoly je práve
zjavením vzdialenejšej budúcnosti, o ktorej sa dnes už môžeme
dozvedieť čiastočne z dejín, čiastočne však stojí ešte pred nami,
ako udalosti konca - udalosti druhého príchodu Pána Ježiša Krista.
Božie Slovo z jedenástej kapitoly si teda rozdelíme na tri
časti:
1. - Daniel 11, 1-32. - história
2. - Daniel 11,33-39. - história a súčasnosť
3. - Daniel 11,40-45. - budúcnosť
Pretože prežívame veľmi zvláštne obdobie, v ktorom sa môže veľmi
ľahko zmeniť súčasnosť na históriu a budúcnosť na prítomnosť,
chcel by som upozorniť, že je táto kapitola tohoto výkladu písaná
dňa 17.10. 2001 - na pomedzí vekov z bodu 2 a 3.
Pretože sa v tejto úvahe budeme odvolávať na udalosti
z histórie, bolo by veľmi dobré, keby sme mali možnosť porovnať si
výklad týchto udalostí s opisom v konkrétnej historickonáučnej
knihe. Veľmi zaujímavou a rozšírenou historickonáučnou knihou na
Slovensku je Kronika ľudstva. V ďalších úvahách budeme preto
používať nielen odvolávky do Biblie, ale aj terminológiu
a odvolávky do Kroniky ľudstva, ktorú budeme v krátkosti označovať
nasledovne - [K.Ľ. str. n, termín].
Božie Slovo je pripodobňované k svetlu, teda k jasnej,
zrozumiteľnej ceste. Možno práve preto sa začiatok jedenástej
kapitoly Proroka Daniela začína zmienkou o štyroch perzských
kráľoch. Táto zmienka totiž presne určuje, kde v dejinách treba
začať hľadať začiatok tohoto proroctva:
V dobe proroctva panoval perzský kráľ Dárejos, o ktorom nie sú
zachované historické záznamy. Po ňom povstali ešte traja perzskí
králi - Kýros (Cýrus), Kambýses a Dárejos Veľký. Po nich nastúpil
vládu štvrtý, najväčší z nich - Xerxes I. viď [K.Ľ. str. 100,111,
Perzská ríša, Xerxes I.]. Biblické zjavenie nezachytáva presný
popis dejín. Preto sú v ňom vynechané zmienky napr.
o uzurpátorovi, ktorý na chvíľu uchvátil perský trón, ale vzápätí
bol porazený, takže sa jeho kratučká vláda z hľadiska Izraela
nijak neprejavila. Podobne aj králi za Xerxom I. už neurčovali
dejiny, snažili sa len z posledných síl zachovať rozpadajúcu sa
Perzskú ríšu, ktorá napokon úplne zanikla pod vojenskou mocou
Alexandra Veľkého - viď [K.Ľ. str. 131, Svetová ríša Alexandra
Veľkého].
Týmto historickým úvodom je jednoznačne určené, kde sa
v dejinách proroctvo začína. Nasledovné udalosti teda naväzujú na
pád Perskej ríše a neskôr aj na pád Gréckej ríše. Grécka -
Alexandrova ríša sa naozaj rozpadla na štyri časti, ktoré prevzali
56
do vlády tzv. diadochovia - nástupcovia Alexandra Veľkého.
Je potrebné uvedomiť si, že Perská ríša bola obrovská. Keď moc
prevzala Grécka ríša, rozpínala sa ešte viac a zaberala územia
v Ázii, Európe a Afrike. Jej rozpadom vznikli štyri veľké bloky,
ktoré sa neskôr sformovali do dvoch veľmocí - Biblia ich opisuje
ako Kráľovstvo severu a Kráľovstvo juhu. Grécka filozofia sa však
nerozpadla - prežila a ovplyvnila politické udalosti celého sveta.
V Gréckej ríši sa prvýkrát zrodil pojem "demokracia", ktorý prežil
históriu dvoch tisícročí a je stále aktuálnym aj v našej
súčasnosti.
Kráľovia severu a juhu
Daniel 11,5-19.
Alexandrova Grécka ríša sa rozpadla po viacerých bojoch medzi
jeho nástupcami - diadochmi - na štyri časti [K.Ľ. str. 132,
diadochovia]: Ptolemaiova - Egypt a Koilésýria, Seleukova - Sýria,
Lysimachova - Trácia a Malá Ázia, Kassandrova - Macedónia a časť
Kilikie [K.Ľ. str. 136, Štvrtá vojna diadochov].
Daniel 11,5. opisuje rozmach Ptolemaiovcov pod vedením
Ptolemaia I. Jeden z veliteľov Ptolemaia I. - Seleukos I. sa
vzmohol ešte viac, čím vznikajú dva filozofické smery -
ptolemaiovský a seleukovský [K.Ľ. str. 136, Prvá vojna diadochov].
Biblické pojmy - kráľ severu a kráľ juhu sa vyhranili v Piatej
a Šiestej vojne diadochov, kde sa Macedónia akoby spojila so
Sýriou, Tráciou a Malou Áziou - vládcom týchto oblastí budeme
hovoriť seleukovci - králi severu. Ptolemaiovcom - kráľom juhu
ostal Egypt a Koilesýria [K.Ľ. str. 138,140, Piata vojna
diadochov, Šiesta vojna diadochov - koniec obdobia diadochov].
Daniel 11,6-8. opisuje koniec Druhej sýrskej vojny a priebeh
Tretej sýrskej vojny - sú to vojny medzi kráľom severu a kráľom
juhu.
Ešte raz pripomínam, že v tomto historickom období budeme
rozumieť kráľovi severu ako jednému z vladárov seleukovcov
a kráľovi juhu ako jednému z vladárov ptolemaiovcov.
Medzi seleukovcami a ptolemaiovcami bol naozaj vytvorený
rodinný zväzok za účelom vytvoriť mier. Tento zväzok však vo
svojom poslaní zlyhal, čo vyústilo do Tretej sýrskej vojny,
v ktorej boli seleukovci - Kráľovstvo severu - porazení [K.Ľ. str.
142, Druhá a Tretia sýrska vojna]. Opäť pripomínam, že Biblia
nechce zachytiť dejiny úplne presne, poukazuje len na také
udalosti, ktoré skutočne vážnejším spôsobom ovplyvnili priebeh
dejín. Preto v nej nie je zmienka napr. o Prvej sýrskej vojne,
ktorá mala skôr charakter menšej roztržky, než vážneho presunu
mocenských pozícií [K.Ľ. str. 140, Prvá sýrska vojna].
Daniel 11,9-12. opisuje udalosti Štvrtej sýrskej vojny
[K.Ľ. str. 144, Štvrtá sýrska vojna], v ktorej seleukovci (sever)
zaútočia na ptolemaiovcov (juh), ale vojnu prehrajú.
Daniel 11,13-17. opisuje Piatu sýrsku vojnu. Jeruzalem bol
v tom čase pod nadvládou Egypta - ptolemaiovcov [K.Ľ. str. 148,
Piata sýrska vojna].
Daniel 11,18-19. - opisuje vážnu porážku seleukovcov -
Antiochova alebo sýrska vojna [K.Ľ. str. 150, Koniec seleukovskej
nadvlády]. Ostrovmi sa biblicky môže myslieť pobrežná krajina
alebo odľahlejšia časť zeme. Takýto opis pekne vystihuje moc
57
expandujúcej Rímskej ríše. Konzulom je myslený rímsky vojvodca
Lucius Scipio, ktorý Antiocha III. porazil v bitke pri Magnézii.
Úlisnosť a faloš
Daniel 11,20-32.
Veľkým špecifikom proroctva Daniel jedenásť je, že sa toto
proroctvo nedá vyložiť symbolicky. Jeho úvod doslova spočítava
panovníkov, neskôr sú v ňom opisované udalosti formou vzájomnej
náväznosti s vyzdvihnutím konkrétnych detailov. V náväznostiach je
použité množstvo ukazovacích zámen - to všetko znemožňuje
symbolický výklad, takže pri štúdiu tejto kapitoly neostáva
čitateľovi nič iné, než študovať dejiny a porovnávať ich s Božím
Slovom.
V závere tejto kapitoly nachádzame zmienku o tzv. udalostiach
konca, ktoré vnášajú do proroctva trochu obraznosti, ale pritom ho
neoberajú o jeho konkrétne smerovanie, ktoré sa pre budúcnosť
začína formovať vždy už aj v súčasnej politike svetových veľmocí.
Daniel 11,20. - V tomto verši je spomenutý kráľ, ktorý,
nedokáže postaviť dostatočne silné vojsko, aby si pomocou neho
dobyl mocenské postavenie. Na zlikvidovanie svojich najmocnejších
protivníkov teda použije politický manéver - dá podnet silnejšiemu
kráľovi, aby si podmanil jeho protivníkov a za odmenu z ich
bývalého územia odvádzal pre seba daň. Takýto politický ťah urobil
kráľ Eumenes II. Sotér - Pergamonský kráľ, ktorý dal podnet
Rimanom, aby vyhlásili vojnu Macedónskemu kráľovi. Macedónia bola
v niekoľkých rokoch porazená a rímskou mocou rozdelená na štyri
časti. Kráľ Eumenes II. po niekoľkých rokoch umrel, však neumrel
ani v boji ani formou vzbury proti nemu [K.Ľ. str. 150,152,
Zlikvidovanie Macedónie, Pergamon r. 159].
Daniel 11,21-24. - Po Sýrskej vojne a likvidácii Macedónie
[K.Ľ. str. 150, Koniec seleukouskej nadvlády, Zlikvidovanie
Macedónie] začína mocensky vystupovať Antiochos IV. Epifánes -
brat Seleuka IV., ktorý síce nebol legitímne korunovaný, ale ktorý
získal moc na základe mnohých nečestných a úlisných politických
ťahov. Nástup jeho moci nedokážu zvrátiť ani legitimní panovníci
nad daným územím - "vodcovia zmluvy".
Antiochos IV. Epifánes bol podľa tohoto proroctva zakladateľom
úlisnej politiky rozdeľovania, intrigovania, dezinformácií, ktorá
bola zakorenená do filozofickej podstaty demokracie zrodenej
v Gréckej ríši. Princípy takejto vládnej politiky zakotvenej
v demokracii s hybnou silou v polopravdách masmédií môžeme
pozorovať aj v súčasnosti.
Daniel 11,25-28. - Antiochos IV. napadol a porazil Egypt -
Kráľovstvo juhu a po návrate vylúpil Jeruzalemský chrám - "jeho
srdce bude proti svätej zmluve" [K.Ľ. str. 152, Vzbura
Makabejčanov].
Daniel 11,29-32. - Antiochos Epifánes urobil neskôr ešte jeden
pokus o ovládnutie Egypta, ktorý bol však prekazený rímskou
intervenciou - "loďstvu Kytejcov" je možné v tom čase rozumieť len
ako rímskemu loďstvu. Kytejci boli potomkovia Lábanových synov,
ktorí osídľovali ostrov Cyprus a zaoberali sa námorným obchodom.
Neskôr sa dávali najímať ako žoldnieri. V časoch Antiocha IV. bol
Cyprus pod nadvládou Ríma.
Antiochos po neúspechu v Egypte dal zasvätiť jeruzalemský chrám
58
olympskému bohu Diovi - "... a budú stáť z jeho strany ramená
a poškvrnia svätyňu, pevnosť a odstránia ustavičnú obeť..."
[K.Ľ. str. 152, Vzbura Židov proti okupačnej vláde].
V posledných čítaných textoch je poukazované na ľstivú
úlisnosť, akej predtým ešte nebolo. Je preto prirodzené pokladať
toto obdobie svetových dejín za obdobie, v ktorom sa zrodil nový
druh vládnych politík - demokracia spojená s otroctvom v symbióze
s úlisnosťou jazyka. Je tu poukázané na zrod štátnych zriadení,
v ktorých budú ľudia jednak slobodní, ale zároveň neslobodní,
v ktorom sa bude môcť o všetkom rozprávať, ale zároveň sa o niečom
rozprávať nebude môcť...
V súčasnosti v demokratických krajinách otroctvo akoby
neexistovalo. Zároveň sú však ľudia spútavaní mediálnymi
polopravdami, ktoré v nich vytvárajú "virtuálnu realitu" -
zmýšľanie, ktoré nereprezentuje skutočnosť. V politických školách
sa mladí politici vyučujú, ako ovplyvňovať rečami poslucháčov,
investuje sa do politických kampaní, z čoho jednoducho vyplýva, že
ľudské slovo stratilo svoju niekdajšiu hodnotu. V súčasnej
politike sa používa len ako nejaký nástroj, ktorým je potrebné
niečo otvoriť, vypáčiť, zaskrutkovať. Keď sa tento nástroj otupí,
zoberie sa iný - nové slová bez váhy a hodnoty...
Nový duch, ktorý sa kedysi zrodil, dnes už naplno pôsobí na
populáciu celého ľudstva.
Pokrytectvo viery
Daniel 11,33-39.
V predchádzajúcich odsekoch boli opísané dejiny podľa
Danielovho proroctva približne od perzského kráľa Cýra až po
Antiocha IV. Epifána. Dalo by sa teda povedať, že sú to dejiny
približne až po prelom letopočtov. V poslednom predčítanom odseku
sa objavili výrazy ako - "prečistiť sťa ohňom, očistiť ich,
zbieliť..." - tieto výrazy sú v Novom Zákone jednoznačne späté
s cirkvou Božích detí. Keďže predchádzajúce proroctvo končí
približne na prelome letopočtov, keď na Zem prišiel Kristus prvý
krát a po Jeho odchode bol zoslaný na zem Svätý Duch, je
prirodzené pokladať predčítaný odsek za proroctvo pre Cirkev
Božích detí.
Obdobie, ktoré prežívame je skutočne obdobím, keď mnohí klesajú
pod tlakom okolností. Úprimní veriaci boli v dejinách
prenasledovaní napr. aj ako kacíri a keď sa náhodou nejakému
spoločenstvu duchovne darí, mnohí sa k takýmto ľuďom pripájajú len
v úlisnosti a pokrytectve svojej viery, lebo je to v tom čase pre
nich výhodné. Táto situácia sa už v dejinách nejak výrazne
nezmení!
Kto sú dnes tými kráľmi severu a kráľmi juhu?
Podľa predčítanej časti Písma a dokladu z dejín, je možné medzi
kráľov severu zaradiť západnú časť Ázie a Európu, teda svet bielej
rasy. Tento svet viedol od pradávna vojny s druhým svetom
moslimov, ktorých je možné označiť ako kráľov juhu.
Automaticky sa ponúka otázka: Čo Amerika?
Keďže ide o oblasť, ktorá v čase proroctva nebola známa,
biblicky by sa dala označiť ako "ostrovy" - teda vzdialená zem,
ďaleké končiny. Keď Božie Slovo v posledných častiach tejto
kapitoly poukazuje na kráľov severu, nepoužíva výraz "ostrovy",
59
a to aj napriek tomu, že poukazuje na odľahlejšie miesta Afriky
výrazmi "Lýbovia, Etiópovia". Preto je možné biblickému proroctvu
rozumieť tak, že v dobách pred koncom sveta Americký kontinent
stratí politický potenciál veľmoci, ktorý sa presunie na kráľov
severu - na Európu. Napriek tomu, že je takýto výklad
z historického hľadiska presvedčivejší, je možné tiež rozumieť
kráľom severu aj ako "kráľom" západnej Ázie, Európy a Ameriky
dohromady. - V tomto prípade by sa však dalo očakávať, že bude
mocenské postavenie Ameriky v proroctve jednoznačne vyjadrené - čo
nie je!
"A rečený kráľ bude robiť podľa svojej vôle..." - V posledných
dobách je prorokované kráľom severu, že nájdu nového boha, ktorého
nectili nikdy ani ich otcovia ani nikto druhý. Ateizmus je
skutočne najmladšou formou viery, ktorá potláča akékoľvek iné
náboženstvo. Človek vo svojej viere vo svoj úsudok a vlastný rozum
začal potláčať pojem viery vo svojej podstate, pričom vyzdvihuje
akési fakty, vedu, poznanie... Dnes už ľudia zväčša zabudli na to,
že ich fakty, ich veda, ich poznatky stoja len na viere, axiomoch.
Zabudli, že je pre človeka veriť prirodzené a že okrem viery nič
iné nemá! Hľadajú fakty s túžbou nájsť svoje šťastie a naplnenie.
Však to, že si vytvorili svoju vlastnú vieru, to si zväčša
pripustiť nechcú. Táto nová viera sa niekedy prejavuje láskavo,
inokedy ukrutne a fanaticky podobne, ako aj všetky ostatné!
Kristus poukazuje na vieru, ktorá vedie k láske a pravde bez
predsudkov a sebaklamov. Ponúka ju ako jedinú pravdivú vieru,
ktorú môže vo svojom živote vyskúšať každý človek...
Nový svet má sklon uctievať si "boha pevností" - majetok a moc,
"boha, ktorého neznali jeho otcovia" - ateizmus. Toto božstvo dnes
cez všetky médiá presviedča ľudí o svojej pravdivosti, žehná
zločincom a podvodníkom a snaží sa presvedčiť ľudí, že v ňom môžu
nájsť svoje šťastie a naplnenie.
Posledné svetové vojny
Daniel 11,40-45.
Posledný odsek tejto kapitoly sa začína slovami: "A v tom čase,
keď tomu bude mať byť koniec..." Je tým poukázané na to, že sa tu
už bude rozprávať o časoch tesne pred druhým príchodom Ježiša
Krista. Z nášho hľadiska je to teda odsek, pojednávajúci o našej
budúcnosti.
S kráľmi severu sa majú "podŕgať" králi juhu. Arabský svet by
teda mal iniciovať konflikt s bielou rasou. Králi severu však
v tejto vojne zvíťazia, pričom sa zachovajú ukrutne - budú doslova
vyvražďovať moslimský svet. Nebude ušetrený ani štát Izrael,
ničiacej vojne uniknú len potomkovia pokolení Edoma, Moába
a prvotina synov Amonových. Myslím, že nie je potrebné v tejto
úvahe rozoberať, ktorým štátikom alebo územiu okolo Izraela sa
ničivá vojna vyhne.
Ku kráľom severu sa pripoja aj Lýbovia a Etiópovia, čím je
vyjadrené, že sa k bielej rase proti moslimom pripojí aj čierna
rasa. Etiópovia alebo Núbijci sú národy na juh od Egypta, Lýbovia
sú národy na západ od Egypta.
V biblickom ponímaní sa svetové strany udávajú vždy vzhľadom na
Izrael. Keď však boli opisované kráľovstvá severu a juhu, neboli
opisované ako kráľovstvo zo severu alebo kráľovstvo z juhu! Výrazy
60
"Kráľovstvo severu" a "Kráľovstvo juhu" preto určujú skôr vzájomnú
polohu, než polohu voči štátu Izrael! V posledných veršoch tejto
kapitoly však nachádzame zmienku, že "kráľa severu" prestrašili
správy z východu a zo severu - tieto určenia poukazujú na
konkrétnejšie územia, ležiace na východ a sever od Izraela!
Krátko pred druhým príchodom Ježiša Krista, keď biela rasa
ovládne moslimský svet, je prorokované, že sa proti nej postavia
dvaja konkrétni králi, ktorých je možné vzhľadom na zemepisné
určenie označiť ako Čína a Rusko.
Je zaujímavé uvedomiť si, že kráľ severu túto vojnu prehrá.
"Ale potom príde ku svojmu koncu a nebude ho!"
Božie Slovo v evanjeliách poukazuje na to, že ľuďom poskytuje
dosť informácií nato, aby vedeli rozpoznať blížiaci sa druhý
príchod Ježiša Krista. Jedenásta kapitola proroka Daniela
v súvislosti so súčasným politickým dianím je toho jednoznačným
dôkazom! V Biblii sa človek nedočíta presného dátumu konca sveta,
ale rozpozná podľa nej beh udalostí svetových dejín, a teda aj
"mäkkosť letorastu dejín" - ktorý poukazuje na skorý príchod
"leta"...
61
Na sklonku dejín
XII.
Posledné súženie
Daniel 12,1-3.
Krátko pred koncom dejín našej Zeme zverí Stvoriteľ časť svojej
moci archanjelovi Michalovi, ktorý s touto mocou dopustí na Zem
množstvo súženia. Mnoho storočí Boží Duch držal dejiny vo svojich
rukách tak, aby človek nemohol pokaziť prírodu, aby sa náhodile
nestalo niečo, čo by narušilo prirodzené prírodné cykly. Pred
koncom dejín Stvoriteľ zmení svoje jednanie - dá priestor ľudskej
zlobe, dovolí robiť človeku také veci, ktoré nezvratne narušia
prírodu a prestane brániť náhode, aby aj táto mohla tragicky
zasiahnuť do diania posledných časov.
Úplne pred druhým príchodom Ježiša Krista dokonca Stvoriteľ
začne v hneve trestať ľudskú pýchu - sám bude vytvárať nepriaznivé
okolnosti v hneve nad ľudskou zlobou a ukrutnosťou.
Počas symbolických siedmych rokov posledných dôb nastanú dve
obdobia - 3,5 roka - čas, (dva) časy a pol času - rán Božieho
dopustenia a 3,5 roka rán Božieho spravodlivého hnevu.
Po veľkom súžení nastane pri druhom príchode Pána Ježiša Krista
tzv. prvé vzkriesenie a za ním tzv. Tisícročné kráľovstvo. V tomto
období budú Božie deti žiť tu na Zemi s Pánom Ježišom Kristom,
pričom bude zákonitosť hriechu spútaná - na Zemi budú fungovať
rajské podmienky, radosť, naplnenie... Po tomto období nastane
vzkriesenie všetkých ostatných ľudí, ktorí vstanú z mŕtvych na
odsúdenie. Po veľkom Božom súde učiní Stvoriteľ všetko nové -
Nebesia i Zem. Podrobnejšie o týchto udalostiach píše Kniha
zjavenia Jána. Na začiatku dvanástej kapitoly proroka Daniela sú
tieto okolnosti len stručne zhrnuté, aby vyjadrili Božiu moc,
Božiu spravodlivosť a zasľúbenie pre Božie deti, ktoré do sŕdc
prijali spasenie Pána Ježiša Krista.
Zapečatené proroctvo
Daniel 12,4-9.
Pán Ježiš upozorňuje v evanjeliách, že nikto nedokáže presne
určiť, kedy príde koniec dejín tohoto sveta. V Danielovom
proroctve je toto Božie upozornenie vyjadrené slovami, že
proroctvo, ktoré Daniel povedal, je zapečatené - zatvorené pred
ľudským porozumením! V tomto proroctve však Daniel zvestuje ešte
niečo navyše: "...Zapečať knihu až do času, keď bude mať byť
koniec!" Krátko pred koncom dejín našej Zeme bude podľa slov Pána
Ježiša rozmohnutá vedomosť. Daniel na toto obdobie poukazuje
v trochu inom zmysle! V tomto období sa Božie proroctvo konca
odomkne ľudskému poznaniu! Človek bude môcť porozumieť, kedy príde
na Zem Pán Ježiš Kristus v moci a sláve!
Obraz rieky a dvoch mužov na jej opačných brehoch symbolizuje
prelom obdobia hriechu a obdobia bez hriechu, ktoré čaká na Božie
deti. Muž v bielom rúchu - Kristus čaká na svoje deti, aby ich
62
mohol naplniť radosťou s práce, ktorá sa v nadchádzajúcom veku
bude podobať skôr koníčku alebo zábavke, pri ktorej sa človek
neunaví, ale poteší. Zábavkou však nebude, lebo bude niesť zmysel
a bude veľmi potrebná!
Archanjel sa opýtal Ježiša Krista, kedy príde koniec. Pán Ježiš
nepovedal presný dátum, lebo ten pozná len Boh Stvoriteľ, ale
upozornil na obdobie 3,5 symbolických rokov rán Božieho
dopustenia, upozornil na poslednú vojnu proti Izraelskému národu,
v ktorej sa svojho ľudu zastane sám Hospodin svojou mocou. To bude
znameniami blízkeho konca sveta!
1290 dní bielenia rúch
Daniel 12,10-13.
V posledných dobách nastane zvláštne neporozumenie, zvláštne
oddelenie ľudí... Úprimné Božie deti budú skúšané a bielené -
Stvoriteľ na nich dopustí všeličo zlé, ale nikdy nie tak, aby to
nemohli uniesť! Zo zlým bude dopúšťať aj východ zo zlého a bude sa
svojou mocou pri nich prejavovať, zastávať sa ich. Však táto moc
bude ukrytá pred vierolomníkmi, pokrytcami a úlisnými ľuďmi, ktorí
zo seba budú robiť kresťanov len naoko! Stvoriteľ nebude
usvedčovať úlisníkov z hriechu, ale nechá ich činiť podľa ciest
ich prevráteného srdca. Preto nebude kresťan ako kresťan - jeden
z nich bude "voňať" Božím Duchom, druhý bude "zapáchať" svojou
úlisnosťou. Rozdelení budú veriaci medzi sebou navzájom, Božie
deti budú oddelené od zloby sveta - lebo neprijmú znamenie
úlisnosti - symbolických 666 - ktoré rozpráva, že keď človeka
druhí nevidia, alebo nevedia odhadnúť jeho čestnosť, môže aj
zaintrigovať, aj zaklamať, aj pokradnúť...
Božie deti budú vždy ochotné rozprávať o svojich skutkoch
pravdu, čo ich oddelí od zvyšku sveta. Svet potrebuje a očakáva
úlisnosť - spoluprácu vo tme! Zlodej potrebuje podržať zlodeja
a byť priateľom klamárovi znamená zastať sa jeho klamstiev proti
svojmu blížnemu...
Stvoriteľ to všetko v posledných dobách ponechá, aby to rástlo
a spoluvytvorilo zánik našej Zeme.
Toto obdobie sa začalo formovať od doby, "keď bola odstránená
ustavičná obeť" - od doby, keď sa po ukrižovaní Pána Ježiša Krista
v chráme roztrhla opona, ktorá vyjadrovala oddelenie svätyne od
zvyšku sveta. Odmietnutie starozákonných obetí bude trvať
symbolických 1290 dní! Na konci tohoto obdobia, keď už začne
prebiehať symbolických 3,5 roka rán Božieho dopustenia, nastane
vytrhnutie Božích detí. Po vytrhnutí sa naplno rozvinie všetkých
sedem symbolických rokov Božích rán utrpenia.
Blahoslavený je ten človek, ktorý sa dočká symbolických 1335
dní - blahoslavený, kto bude mať podiel na prvom vzkriesení!
Daniel v tomto proroctve poukázal, že sa ku koncu dejín odomkne
ľudské porozumenie a človek bude môcť presne pochopiť, kedy príde
Kristus druhýkrát. Keby sme dnes vedeli, koľko trvá v skutočnosti
jeden symbolický deň z uvedených 1290, vedeli by sme presne
vypočítať od ukrižovania Pána Ježiša, kedy príde vytrhnutie. Táto
informácia nám však dnes chýba - ľudia sa ju dozvedia, až keď
vytrhnutie nastane! Po vytrhnutí Božích detí sa však už bude dať
presne vypočítať dĺžka symbolického dňa, lebo to bude obdobie od
ukrižovania až po vytrhnutie vydelené číslom 1290. Takto sa ľudia
63
dozvedia presný čas, keď bude mať prísť Kristus v moci a sláve -
1335-1290=45 symbolických dní, ktoré majú prejsť od vytrhnutia až
po druhý príchod Ježiša Krista.
Blahoslavený ten, ktorý bude mať podiel na udalosti 1335-teho
dňa dejín našej Zeme...
1335-ty deň - záver
Prorokovi Danielovi Pán zasľúbil, že vstane ku koncu dní 1335 -
inými slovami mu zasľúbil spasenie. Každé Božie dieťa si dnes môže
položiť niekoľko otázok:
Či sa už nerozmáha vedomosť?
Či naša Zem už nestoná pod vplyvom ľudského porušeného konania?
Nepoznáme dnes z Písma až príliš veľa nato, aby sme mohli byť
spokojní, že Kristus ešte dlho nepríde?
Letorast dejín zmäkol...
64
65
Požehnaný pôst
V Biblii často čítame o pôste. Veriaci ľudia si v dejinách
i prítomnosti odriekali prijímanie potravy, aby sa viac priblížili
k svojmu Stvoriteľovi. Iní sa postili, aby ich modlitby boli
vypočuté a ďalší sa zase postili zo zdravotných dôvodov. Keďže nie
som lekár, nebudem rozoberať otázku, či je pôst zo zdravotného
hľadiska správny alebo nie. Budem sa zamýšľať len nad duchovným
významom pôstu a nad jeho formou - ako má veriaci človek postiť.
Pôst je skutočne biblicky opodstatnený, je prirodzené pre
veriaceho človeka postiť sa. Ak by niekto tvrdil, že v dnešnej
dobe už pôst nemá význam, rozprával by isto v rozpore s Božím
Slovom.
V Písme však čítame, ako Hospodin na niektorý pôst reagoval
kladne a zase na iný mlčal alebo reagoval svojim odsudzujúcim
Slovom. Ako sa teda postiť, aby sa to páčilo nášmu Bohu? Ide
o správnu formu pôstu alebo o správny duchovný stav? Je možné, aby
človek po duchovnej stránke prežíval pôst správne, a pritom zvolil
len nesprávnu formu postenia?
Najskôr by som sa chcel dotknúť formy pôstu aj napriek tomu, že
táto otázka nie je až tak podstatná. Ak totiž niekto prežíva svoj
duchovný život podľa Božej vôle, forma pôstu z neho automaticky
vyplynie tak, aby bola v danom prípade správna! Myslím, že
akékoľvek odriekanie je jednou z foriem pôstu. Takéto odriekanie
môže mať hlboký zmysel - človek si odrieka, aby mohol niečo
venovať druhému človeku. Môžeme si odriekať potraviny, čas,
materiálne hodnoty a poslúžiť nimi druhým, pre Meno Pána Ježiša
Krista. Jednou špeciálnou formou pôstu, ktorá môže mať nielen
praktický, ale aj symbolický význam je odriekanie potravín.
V takomto prípade Biblia pripúšťa len jediný spôsob - úplne nejesť
a nepiť za vopred stanovený čas. Pôsty, v ktorých si kresťan
povie, že nebude jesť, ale bude piť alebo že nebude jesť mäso
a iné bude,..., sú veľmi pochybné a biblicky neopodstatnené! Ak sa
niekto rozhodne postiť formou odriekania potravín, potom musí
odriekať všetko - jedlo i pitie! Keď sa človek rozhodne postiť
formou odmietania potravy aj napriek tomu, že je to pre neho
zdravotne nevhodné - musí napríklad brať lieky... - som
presvedčený, že poväčšine nekoná v súlade s Božou vôľou! V ďalšej
úvahe sa teda budeme zamýšľať nad tým, čo musí mať človek v srdci,
aby mohol postiť. Podstatou pôstu je totiž správny duchovný stav
taký, aký veľmi pekne opisuje celá 58. kapitola proroka Izaiáša.
Obeť a pôst
Matúš 6,1-18.
Kontext predčítaného Božieho Slova kladie vedľa seba obeť
almužny, modlitbu i pôst. Niekomu čosi darovať, modliť sa za niečo
alebo sa postiť od človeka žiada podobnú obeť. Musí venovať čas
alebo materiálnu hodnotu, aby pomohol. Musí sa obmedziť, aby tým
podporil s požehnaním od Božieho Ducha niečo iné. Vzhľadom na 58.
kapitolu Proroka Izaiáša si dovolím všetky tri tieto formy obete
nazvať pôstom. Aby mohol byť tento pôst požehnaný, musí veriaci
človek spĺňať vážne duchovné kritériá.
66
Ak by sa niekto postil preto, aby tým získal trochu slávy
a ukázal druhým ako je veľmi duchovný, možno sa mu podarí oklamať
ľudí, požehnanie však od Hospodina nedostane. Pôstna obeť chvál,
modlitieb, darov, pomoci a akéhokoľvek odriekania si musí byť
sprevádzaná úprimnosťou. Človek tak má robiť pre svojho Spasiteľa
a aktívne sa vynasnažiť, aby tým nezískaval slávu u ľudí!
Aby mohol človek postiť s požehnaním, musí mať živý vzťah so
svojim Spasiteľom. To prakticky znamená, že sa nesmie na nikoho
hnevať, odsudzovať druhých ľudí, živiť v sebe trpkosť... Ak takto
robí, stráca všetko požehnanie a jeho pôstne obete sa stávajú len
prázdnym náboženským formalizmom.
Ak sa človek nechce zmieriť so svojim Bohom a hnevá sa na
svojho brata alebo sestru, nepomôže žiadna forma pôstu, žiadne
odriekanie ho nezmieri s jeho Bohom!
Nevypočuté modlitby, odmietnutý pôst
Lukáš 18,9-14.
Z predčítaného odseku je zrejmé, že Boh neprijal postiaceho sa
veriaceho, ale prijal človeka, ktorého viera bola pred ním
úprimná. Pôstna obeť jeho kajúcej modlitby bola pred Hospodinom
správna.
Ak môžeme teda rozumieť pod pojmom pôst najrôznejšie
odriekanie, dokonca i modlitbu, prečo potom navyše ešte aj nejesť
a nepiť?
Myslím, že väčšina ľudí už v živote skúsila, že v niektorej
veľmi ťažkej chvíli plnej depresií alebo zármutku stratili chuť do
jedla. Bolo im jednoducho veľmi ťažko, takže ani nepomysleli na
jedlo alebo pitie! Duchovný zármutok býva podobný, často býva
spätý aj s nejakým žiaľom, nedostatkom, útlakom... Keď v takomto
stave človek predstúpi pred Hospodina, nepotrebuje jesť a piť,
potrebuje niečo úplne iné! Inými slovami, keď veriaci človek
v srdci skutočne prežíva pôstne zlomenie a túži po Božej
prítomnosti, je úplne prirodzené nejesť a nepiť.
Keď ale človek chce iba od Hospodina niečo dosiahnuť, premýšľa
ako dlho nejesť, aby to dostal a prípadne či popri tom nemôže
niečo aj vypiť - napríklad čaj - jeho pôst je len trapnou
náboženskou fraškou, divadlom, v ktorom sa kresťan stáva zlým
amatérskym hercom. Na trapné pôsty odriekania potravy bez
požehnania si kresťanstvo v dejinách tak zvyklo, že herecké umenie
veriacich by sa už mohlo nazvať aj profesionálnym!
Stvoriteľ predsa nechce trápiť človeka, chce len, aby bol
človek niekedy utrápený pre ťažobu v životoch svojich blížnych.
Pán chce, aby kresťania i so svojimi trápeniami chodili s dôverou
za Ním s vedomím, že najskôr musia naplniť duchovné kritériá
odpustenia, spravodlivosti, pravdivosti a lásky a až potom bude
ich pôst prijatý!
Pôst nesmie byť prázdnym asketizmom!
Izaiáš 58,3-5.
Stvoriteľ nechce, aby jeho ľud nezachovával Jeho Slov
67
a kompenzoval to falošnou zbožnosťou a asketizmom pri postení!
Tým, že sa človek obmedzuje v jedení aby dosiahol požehnanie, môže
nanajvýš dosiahnuť žalúdočné vredy a pocit sebauspokojenia, že
dokázal nejaký čas nejesť a nepiť. Proroctvo od Hospodina
vyjadruje, že veriaci ľudia v tom čase sa na jednej strane
postili, modlili a prinášali obete, zároveň však presadzovali
svoju vôľu, vadili sa a boli schopní sa dokonca aj pobiť...
Nie je náhodou toto proroctvo aktuálne aj dnes pre súčasnú
cirkev?!
Vo chvíli, keď v zhromaždeniach veriacich zaznejú takéto
kritické slová, veľa veriacich má ihneď sklon posudzovať druhého
a povedať si v srdci: Áno, to on alebo ona je taká. Mali by sa
zmeniť! Dnes si skúsme v Duchu Božieho Slova položiť otázku: Aký
som ja? Aká je tá moja pôstna obeť modlitieb, chvál, darov...
Bývam taký skrúšený pred Hospodinom, že až odmietam potravu
a pitie nedávajúc to však nikomu znať?! Ako radi plačeme
v sebaľútosti sami nad sebou... Ako radi získavame a nakláňame si
k sebe ľudí, aby nás ľutovali a zastávali sa nás...
Výzva Božieho Slova o pôste poukazuje na inú cestu. Touto
cestou je zmierenie sa s Bohom formou lásky k bratom i sestrám,
formou zahodenia všetkej trpkosti a zloby. Keď potom vyznáme
problém na modlitbách a možno nám aj nebude chutiť jesť a bude nám
veľmi ťažko, potom sa isto postaví za nás sám Stvoriteľ! Ľudia na
našej tvári nenájdu zármutok a možno sa bude povrávať, že sa máme
isto výborne - Hospodin však nájde v našom srdci skrúšenie v pôste
úprimnej Bohoslužby nášho života.
Takýto pôst Stvoriteľ isto požehná. Poukazuje na to aj
zasľúbenie z konca 58. kapitoly Proroka Izaiáša.
Izaiáš 58,6-13.
