Biblické úvahy – tematický výklad 2012



                                 Biblické úvahy


                                  Milan Hudec
                                      2012




                              Chcel by som poďakovať svojej manželke
                           Elenke za neúnavnú pomoc pri organizovaní
                           skupiniek biblického štúdia, pre ktoré som
                           s Božou pomocou pripravoval tento výklad.
                              Za neustálu ochotu čítania Biblie a
                           biblických slovníkov ďakujem svojej mame
                           Blažene Hudecovej.
                              Ďakujem všetkým bratom a sestrám, ktorí
                           svojimi modlitbami podporili písanie tohoto
                           výkladu. Ich podporu som pociťoval obzvlášť
                           pri štúdiu tých úsekov Písma, ktoré mi
                           boli spočiatku úplne nejasné.
                              Najviac som však vďačný svojmu Pánovi
                           Ježišovi Kristovi, ktorý mi vytvoril
                           prostredie a daroval prostriedky k
                           napísaniu tohoto zväzku aj napriek tomu, že
                           som nevidiaci. Nech Mu je za to chvála a
                           vďaka - amen.




       autor: RNDr. Milan Hudec, PhD.
       rok: 2012
       mobil: 0905 433 922
       mail: mhudec@savbb.sk
       www: HTTP://www.cvv.umb.sk/personal/mhudec



                                     Obsah




       Zatratení vyznávači Krista .................................     5
           Žalm 24. ...............................................     5
           A) - Zjavenie 2,1-5. ...................................     5
           B) - Zjavenie 3,14-22. .................................     6
           C) - Zjavenie 22,18-20. ................................     6

       Uveril a šiel ..............................................     9
           Žalm 23.
           Ján 4,46-53. ...........................................     9
           Malachiáš 3,10. ........................................    10

       Budovanie spoločenstva .....................................    11
           Izaiáš 5,20-24.
           Rimanom 12,9. - 15,13. .................................    11

       Čo ste to urobili! .........................................    13
           Sudcom 2,1-15. .........................................    13
           Zjavenie Jána 2,1-7. ...................................    14
           Rimanom 12,1-2. ........................................    14
           Ján 15,1-8. ............................................    15

       Povolanie, trápnosť a neochota .............................    17
           1. Korintským 12,4-7.15-22.26-27. ......................    17
           ad 1 - Rimanom 12,3-8. .................................    17
           ad 2 ...................................................    18
           ad 3 - 1. Timoteovi 4,14-16. ...........................    18

       Naplňovanie Duchom Svätým ..................................    19
           Ezechiel 39,22-29. .....................................    19
           1. Vyliatie Ducha Svätého ..............................    19
           2. Zoslanie Ducha Svätého ..............................    19
           3. Krst Duchom Svätým ..................................    19
           4. Dar alebo prijatie Ducha Svätého ....................    20
           5. Naplnenie Duchom Svätým .............................    20

       Fakty, zasľúbenia a vzťah ..................................    23
           Kazateľ 3,1-9.11.14. ...................................    23
           1. Fakty ...............................................    23
           2. Zasľúbenia ..........................................    24
           3. Vzťah ...............................................    24

       Tajomstvo požehnania .......................................    25
           Žalm 121. ..............................................    25

       Duch Svätý v dobách pred Kristom ...........................    27
           Ján 6,27.
           Židom 1,8.
           Skutky 5,3-4. ..........................................    27
           Izaiáš 11,2.
           Izaiáš 44,2-4.
           Joel 2,28-29. ..........................................    27




           1. Mojžišova 1,2.
           Žalm 139,7.
           Žalm 51,13.
           Izaiáš 63,10-14.
           4. Mojžišova 27,18.
           Nehemiáš 9,20. .........................................    28
           2. Mojžišova 31,3.
           Sudcov 3,10.
           Sudcov 11,29.
           1. Samuelova 10,6.
           Micheáš 3,8.
           1. Samuelova 16,13-14. .................................    28

       Proroctvá o Kristovi .......................................    29
           Ján 3,16. ..............................................    29
           Izaiáš 7,10-16. 9,6-7. .................................    29
           Malachiáš 1,6-12. 2,1-4. ...............................    29

       Modlitba môže byť len osobná ...............................    31
           1. Samuelova 1,9-20.
           2. Kráľov 19,10-13. 15-19. 32-35.
           2. Samuelova 7,18-29. 8,1-12.
           2. Paralipomenon 20,1-17. 20-24. .......................    31
           Mat. 6,5-15. ...........................................    31

       Pohanstvo a modly dnes .....................................    34
           Žalm 130. ..............................................    34
           1. Kráľ. 14,23-24.
           3. Mojž. 18,21-24.
           2. Kráľ. 17,16-17. .....................................    34
           Židom 6,4-6. ...........................................    35
           Zjav. 2,4. .............................................    35
           Zjav. 3,16. ............................................    35
           Mat. 12,31. ............................................    35

       Najväčší diablov útok ......................................    36
           Ján 13,34-35. ..........................................    37
           1. Jána 2,9-11. ........................................    38
           1. Korintským 13. ......................................    38

       Čo bude v nebi? ............................................    40
           Lukáš 16,24-31. ........................................    40
           2. Kor. 12,2-5. ........................................    40
           2. Kráľ. 2,11-12.
           Jób 38, 4- 7. ..........................................    40
           Ján 10,1-5. ............................................    41
           Moje predstavy .........................................    41

       Bezohľadnosť voči nemocným .................................    42
           Žalm 40,1-9.
           Kazateľ 9,1-6. 8,10-14. 7,13-14. .......................    42
           Luk. 13,11-16. .........................................    42
           Rimanom 5,12-21. .......................................    42
           2. Kor. 12,7-9. ........................................    42
           Kazateľ 3,11. ..........................................    42
           Jób 38. 39. ............................................    43
           Ján 9,1-3.24-34. .......................................    43




           Žalm 37,25. ............................................    43
           Luk. 16,19-31. .........................................    43
           Kazateľ 7,13-14. .......................................    43

       Neúspech a kniha mormon ....................................    44
           2. Mojžišova 15,1-19. ..................................    44
           2. Moj. 2,11-14. .......................................    44
           2. Moj. 2,23-25. .......................................    44
           2. Moj. 3,4-10. ........................................    44
           2. Moj. 3,11-12. .......................................    44
           Mat. 10,37-39. .........................................    45
           Mat. 21,19-22. .........................................    45
           Mormonizmus ............................................    45
           DP. str 41,15-19. ......................................    45
           Ef. 4,1-6. Ef. 4,11-16. ................................    45
           DP. str. 50,2. .........................................    45
           Rim. 5,17-19. ..........................................    46
           KM. str. 304 Alma 40,23. ...............................    46
           2. Kor. 12,1-9. ........................................    46

       Sedemkrát "nikdy" ..........................................    48

       Rozhovor Ježiša s Nikodémom ................................    50
           Ján 3,1-21. ............................................    50
           Nikodémove znalosti a správanie ........................    50
           Matúš 3,11-12. .........................................    50
           Rimanom 4,1-3. .........................................    50
           4. Mojžišova 21,8-9. ...................................    51

       Musí byť partner veriaci? ..................................    52
           Žalm 128. ..............................................    52
           1. Timoteovi 4,1-5. ....................................    52
           Józua 23,12-13. ........................................    52

       Požehnanie a nepožehnanie ..................................    54
           Žalm 23. ...............................................    54
           Matúš 6,25-34. .........................................    54
           Matúš 17,24-27. ........................................    54
           Žalm 62,11. ............................................    54
           Matúš 6,1-4. ...........................................    54
           Ján 5,40-44. ...........................................    55
           Lukáš 19,7-10.
           Matúš 25,21. ...........................................    55

       Pohanstvo, kresťanstvo, ateizmus ...........................    56
           1. Korintským 12,2. ....................................    56
           1. Paralipomenon 16,25-26. .............................    56
           Jeremiáš 13,9-10. ......................................    57
           Jeremiáš 1,16. .........................................    57
           Galatským 5,19-21. .....................................    58
           Galatským 5,22. ........................................    58
           Lukáš 11,34-36. ........................................    58
           Malachiáš 1,6-12.
           Ezechiel 14,6-7. .......................................    58

       Priority a pokoj v rodine ..................................    60
           Galatským 3,28. ........................................    60

           Efežanom 5,22-33. ......................................    60
           Efežanom 6,1-4. ........................................    61
           1. Mojžišova 18,19. ....................................    61
           2. Korintským 12,14-15. ................................    61
           Židom 12,6-8. ..........................................    61
           1. Timoteovi 5,1-2. ....................................    62

       Peklo - šeól ...............................................    64
           Ján 12,25-32. ..........................................    64
           Žalm 88,6. .............................................    64
           Lukáš 22,52-53.
           1. Kor. 2,7-8.
           Zjav. 1,13.17.18.
           Zjav. 20,4-6.14-15. ....................................    65
           Lukáš 23,40-43. ........................................    65
           Ef. 6,11-12.
           Rim. 13,12-13. .........................................    65
           Jakub 3,6.8.9.
           Mat. 23,15. ............................................    66

       Emancipácia, sex a Kniha života ............................    68
           1. Timoteovi 4,1-6. ....................................    68
           1. Korintským 7,1-2. ...................................    68
           1. Korintským 7,3-5. ...................................    68
           1. Korintským 7,6-7. ...................................    68
           1. Korintským 7,28. ....................................    69

       Veľký projekt spasenia .....................................    70
           1. Moj. 3, 1-15.
           1. Moj. 8,15-22.
           Rim. 3,10-31.
           Jak. 2,14-22.
           Zjav. 3, 1- 3.
           Mat. 21,33-46.
           Gal. 5,22-26. ..........................................    70

       Zvod sveta a vernosť .......................................    72
           Józuova 23,1-5. ........................................    72
           Józuova 23,6-8. ........................................    72
           Józuova 23,9-11. .......................................    72
           Józuova 23,12-13. ......................................    72
           Józuova 23,14-16. ......................................    73
           Józuova 24,1-27. .......................................    73

       Učeníctvo a dospelosť ......................................    74
           Žalm 2. ................................................    74
           Židom 5,12-14. .........................................    74
           1. Korinťanom 3,1-3. ...................................    74
           1. Timoteovi 3,1-7. ....................................    75
           2. Timoteovi 2,1-2. ....................................    75

       Vianoce ....................................................    76
           Lukáš 2,1-14.
           O politike a proroctvách,
           o narodení a zvestovaní Mesiáša,
           o jasliach s kôpkou slamy pre Pána Ježiša Krista .......    76





       Viera a viera ..............................................    80
           Lukáš 14,25-35. ........................................    80
           Marek 11,21-26. ........................................    80
           Lukáš 17,3-6. ..........................................    81

       Vlažnosť ...................................................    82
           Zjavenie 3,15-21. ......................................    82
           Rimanom 12,1-2. ........................................    83
           Matúš 5,13-20. .........................................    83

       Hľadanie Božej vôle ........................................    86
           Rut 1,1-16. ............................................    86
           Izaiáš 63,9.
           Jeremiáš 31,2-5. .......................................    86
           Kazateľ 3,11. ..........................................    86
           Kazateľ 3,8-9. .........................................    86
           1. Mojžišova 12,1-4. ...................................    87

       Zachariáš a Boží sľub ......................................    88
           Zachariáš 2,8-13. ......................................    88
           Zachariáš 2,8. .........................................    88
           Zachariáš 2,6-7. .......................................    88
           Zachariáš 2,1-2. .......................................    88
           Zachariáš 2,4-5. .......................................    88
           5. Mojžišova 32,32-39. .................................    89

       Démoni odnímajú Božie dary .................................    90
           1. Samuelova 18,6-30.
           1. Tim. 4,1-3.
           Čo odníma závisť?
           Jakub 3. ...............................................    90

       Pôst, ktorý prijme Hospodin ................................    92
           Izaiáš 58,1-2. .........................................    92
           Izaiáš 58,3-5. .........................................    92
           Izaiáš 58,6-9. .........................................    93
           Izaiáš 58,10-12. .......................................    94
           Izaiáš 58,13-14. .......................................    94

       Dom postavený na skale .....................................    96
           Matúš 7,1-6. ...........................................    96
           Matúš 7,7-11. ..........................................    97
           Matúš 7,12-14. .........................................    97
           Matúš 7,15-20. .........................................    97
           Matúš 7,21-23. .........................................    97
           Matúš 7,24-27. .........................................    99

       Len keby si chcel, Pane ....................................   100
           Matúš 8,1-4. ...........................................   100
           Matúš 8,5-13. ..........................................   101
           Matúš 8,14-22. .........................................   102
           Matúš 8,23-27. .........................................   102
           Matúš 8,28-34. .........................................   103

       Sprisahanie a strach .......................................   104




           2. Tesalonickým 1,3-10.
           Matúš 25,31-40.
           Izaiáš 8,9-17.
           Vzájomná láska a súženia
           2. Tesalonickým 1,3-4. .................................   104
           Ku komu sa hlási Kristus? ..............................   104

       Dejiny, prítomnosť a Šalamún ...............................   106
           Izaiáš 8,9-17. .........................................   106

       Vlastníctvo Božej moci .....................................   108
           Zamyslenie ku krstu
           Forma a život ..........................................   108

       Zneužívanie cirkevných inštitúcií ..........................   110
           Zamyslenie nad politickými manipuláciami
           v cirkevných inštitúciách
           "Dielo, ktoré sa deje pod slnkom" ......................   110
           Božie priority a pohoršenie ............................   111
           Drzí pútnici, zradcovia Pána ...........................   111
           Dokážeme "upliesť bič"? ................................   112

       Naplňovanie Svätým Duchom ..................................   114
           Boží Duch a Cirkev .....................................   114
           Láska bez lásky? .......................................   114
           Duchovný majetok dobrého hospodára .....................   115
           Posväcovanie života ....................................   115
           V akom stave je moja lucerna? ..........................   116

       Desatoro modlitby ..........................................   118
           Nevypočuté modlitby ....................................   118
           Desať zastavení ........................................   118
           Zhrnutie ...............................................   120

       Dôsledok Jozefovej poslušnosti
       Naplnenie Božieho zámeru ...................................   122
           Priazeň sveta, ktorý zhŕňa pre spravodlivého ...........   122
           Dobrá zvesť, závisť a napomenutie ......................   123
           Dôsledok klamstva a z mŕtvych vzbudená nádej ...........   124

       Sú spasení spasení? ........................................   126
           Pohľad Boží a ľudský ...................................   126
           Božia vševedúcnosť a nadčasovosť .......................   127
           Kto vyriadil a ozdobil príbytok? .......................   127
           Jedovatý spánok a zmŕtvychvzbudený hriech ..............   128
           Istota spasenia - nádej, ktorá nezahanbí ...............   128
           Dva hriechy a ľudská láska .............................   129

       Učeníctvo ..................................................   130
           Právo a moc, poslanie zvestovať ........................   130
           Dom hodný a nehodný ....................................   130
           Učeník má aj nepriateľov! ..............................   131
           Diabolská moc je len diabolská .........................   131
           Učeník hodný a nehodný .................................   132
           Dali sme sa Mu napiť, mali sme pre Neho čas? ...........   132

       Chráňme sa kvasu! ..........................................   134




           Konzumenti kvasu .......................................   134
           Producenti kvasu .......................................   136

       Povolanie do služby ........................................   138
           Biskupstvo .............................................   138
           Božia veľkosť a ľudská malosť ..........................   139
           Ohnivý dotyk formovania ................................   139
           Otázka, ochota a požiadavka ............................   140

       Kresťan a zbor .............................................   142
           Aj z vás samých povstanú draví vlci! ...................   142
           Čistota jednotlivca, modlitby ..........................   143
           Čistota spoločenstva, prijatie od Hospodina ............   144
           Viera a skutky pre spasenie druhých ....................   145

       Joel 3,15-21. ..............................................   146

       Veriaci sloník .............................................   148

       Cirkev a Láska .............................................   150
           Láska je viac ako dáva svet
           Kristov príklad Lásky ..................................   150
           Božia Rada, Láska a neprávosť
           Naozaj Pán miloval?... .................................   151
           Dospelosť a detinstvo
           Duchovná čistota Lásky .................................   152
           Dôsledok porušenej lásky
           Výzva Božieho Slova ....................................   153

       Vedecký historický dizajn
       a
       Boh Hospodin ...............................................   154
           Ortodoxná vedecká paradigma
           Veverička z doby ľadovej ...............................   154
           Archeologické rozpory
           Snaživý maratónec s fraktúrou stehennej kosti ..........   155
           Svätá inkvizícia súčasnej vedy
           Ako išiel ateizmus na vandrovku ........................   157
           Hypotéza gravitačnej kataklizmy
           Ako učinil Boh potopu? .................................   158
           Božie Slovo ............................................   159

       Boh posilňuje ..............................................   160
           O prorokovi ............................................   160
           Kniha Ezechiel .........................................   160

       Božia velebnosť
       Proroci a proroctvá
       I,II. ......................................................   162
           Božie povolanie ........................................   162
           Prvotina prorockého zjavenia ...........................   162
           Božie Slovo v mierach človeka,
           zrozumiteľnosť Božích súdov ............................   164
           Všetko dianie podriadené
           moci spasenia Ježiša Krista ............................   164
           Povolanie do prorockej služby ..........................   165
           Božie Slovo ............................................   166




       Kniha Božieho Slova
       Proroci a proroctvá
       III,IV. ....................................................   168
           Prvé a druhé počutie ...................................   168
           Božie povolanie a ľudská spôsobilosť ...................   169
           Duchovná zodpovednosť ..................................   169
           Osobné stretnutie a rozhovor so živým Bohom Stvoriteľom   170
           Božie mlčanie ..........................................   170
           Obraz ľudského a kravského výkalu ......................   171

       Prečo nesvätím sobotu? .....................................   173
           Kristovo Panovanie .....................................   173
           Dovolí si niekto zvesiť Krista z kríža? ................   174
           Pavlove vysvetlenie ....................................   174

       Bláznovstvo pre svet... ....................................   177
           Na počiatku... .........................................   177
           Božie upresnenie .......................................   179
           Biblické rodokmene .....................................   181



                                                                           5



                           Zatratení vyznávači Krista



                                    Žalm 24.


          Každé z historických období je niečím charakteristické.  Dnešná
       doba  mimo  iného  prináša  záplavu  informácií,   rôznych   učení
       a dezorientovanosti pochádzajúcej z množstva informačných  kanálov
       -  televízia,  rozhlas,  noviny,  počítače...  V  tomto   množstve
       nachádzame mnoho učení, ktoré tvrdia, že zbližujú človeka s akýmsi
       bohom a môžeme len žasnúť  nad  tým,  že  väčšina  vyznáva,  alebo
       uznáva Krista. Je šokujúce, že dokonca aj tzv. kresťanských cirkví
       je neúrekom, stále vznikajú nové spoločenstvá a stále  tvrdia,  že
       vzniknúť museli, aby ľudia poznali tú "skutočnú" pravdu. Nás potom
       dezorientuje Slovo - "Kto má Syna, má život..."  -  Akoby  všetci,
       ktorí  vyznávajú  Krista  za  svojho   spasiteľa,   boli   spasení
       a zachránení. To však ani zďaleka nie je  pravda  a  Biblia  veľmi
       vážne poukazuje na podvodníkov,  ktorí  o  Kristovi  hovoria,  ale
       nemajú podiel na Nebeskom Kráľovstve. Dokonca hovorí aj o  takých,
       ktorí veria v Krista, ale nebudú spasení podľa Slova -  "Aj  satan
       verí a trasie sa..." Zamyslíme sa teraz nad tromi skupinami  ľudí,
       ktorí môžu vypadať na  nerozoznanie  od  Božích  detí,  ale  proti
       ktorým Pán vystupuje veľmi tvrdo a jednoznačne.

          A) - Tí, ktorí opustili svoju prvú Lásku
          B) - Vlažní, hrajúci na dve strany
          C) - Bludári, falošní učitelia 


                              A) - Zjavenie 2,1-5.


          Prvou láskou je Pán Ježiš Kristus, pre Jeho milosť  a  obeť  sa
       náš  vzťah  k  nemu  môže  rozvíjať  na  základe   dvoch   vážnych
       skutočností - viera a dôvera - ich strata môže  pre  nás  znamenať
       odlúčenie od Pána. 

                                  Matúš 5,20.
                                  Matúš 18,3.

          Hojnejšia  spravodlivosť  znamená  vieru  -   "uveril   Abrahám
       a počítalo sa mu to za spravodlivosť" Rim. 4,1-3.  Byť  ako  dieťa
       rozumieme tomu dôverovať. Dieťa prichádza za svojím otcom a nebojí
       sa, nerieši filozofické  otázky,  nepopisuje  svojho  otca  akýmsi
       systémom poznania... 

                                 Matúš 13,3-9.

          Prvú  Lásku  opúšťame  kvôli  prenasledovaniu  a  ťažkostiam  -
       "posiati na skalnatú pôdu", tiež kvôli iným láskam - zvodom  sveta
       - "posiati do tŕnia". 





                                                                           6



                             B) - Zjavenie 3,14-22.


          Vlažnosť je Pánom hodnotená veľmi negatívne - "kiež by  si  bol
       studený, alebo horúci..." - byť aj vo svete aj  v  cirkvi  Božieho
       ľudu človeku jednoznačne zaručí zatratenie! 

                            Pieseň Šalamúnova 5,2-6.

          Milá - cirkev, Milý - Kristus;  nechcela  hneď  ísť  za  svojou
       láskou,  vlažný  prístup  k   tomuto   vzťahu,   možno   lenivosť,
       pohodlnosť. Keď už išla, Krista nebolo - odišiel od nej,  už  bolo
       pozde. - Varujme sa vlažnosti! 

                                Lukáš 14,16-24.

          Koľkokrát sme pozvaní do práce pre  Pána,  možno  cez  svedomie
       alebo brata, my však máme iné "povinnosti". - Nemyslime si, že keď
       sme už raz uverili, že môžeme spať, alebo hrať na dve strany! Ešte
       stále môžeme stratiť všetko! - 1. Kor. 9,24-27. 


                            C) - Zjavenie 22,18-20.


                                 Matúš 7,22-23.

          Pán Ježiš hovorí o ľuďoch, ktorí v Jeho mene robili zázraky!  -
       Nie je tam písané,  že  to  boli  len  imitácie,  boli  to  naozaj
       zázraky,  a  predsa  ich  označil  ako  činiteľov  neprávosti!  Ak
       u niekoho vidíme biblické obdarovanie, rozhodne to nie je zárukou,
       že ide o úprimného človeka, spasené Božie dieťa! 

                                 Matúš 7,15-18.

          Falošných prorokov a učiteľov pravda môžeme rozoznať podľa  ich
       ovocia. Ovocie Ducha Svätého by sme na Božích deťoch  mali  vidieť
       "lásku,  radosť,  pokoj,   zhovievavosť,   dobrotu,   dobrotivosť,
       vernosť,  krotkosť,  zdržanlivosť"  -  Gal.  5,21-22.   Pán   ešte
       pripomína, že sa máme falošným učiteľom jednoznačne  vyhýbať!  Nie
       chodievať si ich vypočuť, sem tam prísť pozrieť..., ale  vystríhať
       sa ich! 

                                 Matúš 24,9-13.

          V tomto verši je vyjadrený istý chaos -  Boží  ľud  nenávidený,
       vydávaný v potupu, pohoršenie a  zrádzanie  sa  navzájom,  falošní
       proroci a množstvo  nimi  podvedených,  pre  rozmnoženú  neprávosť
       ochladnutá láska mnohých. - "keby som lásky nemal, nič nie som"  -
       1. Kor. 13. - Skúsme sa  zamyslieť  nad  dnešnou  dobou  a  svojou
       láskou - máme záujem o druhých...
          Nasledujúce Slová poukazujú na falošných  učiteľov  a  odhaľujú
       ich zámery, tiež nepríjemnú skutočnosť, že to  nie  je  jednoduché
       rozpoznať ich od pravých učiteľov. 




                                                                           7



                            2. Korintským 11,13-15.
                                 Galatským 2,4.
                                Kolosenským 2,4.
                                  Jakub 1,22.

          Falošný učiteľ je ľstivý a pretvaruje sa, robí zo seba  svätca.
       Podmaňuje si veriacich ľudí - možno zneužíva ich štedrosť, dáva sa
       oslavovať, hľadá si medzi  nimi  partnerský  vzťah  -  chce  totiž
       dobrého, pokorného partnera v živote... - to všetko sa dá  označiť
       za podmaňovanie. Vedú reči, ktoré  sa  podobajú  pravde,  na  prvý
       pohľad akoby boli v poriadku. Ich život je  niečo  iné,  nie  živá
       aplikovaná viera - vedú reči, ale nežijú podľa  nich  a  robia  to
       v skrytosti.

          Božie  zlorečenie   pre   niekoho,   požehnanie   pre   niekoho
       a napomenutie pre všetkých! 



                                                                           8



                               Zjavenie 22,10-15.
                                Malachiáš 3,10.


                                                                           9



                                 Uveril a šiel



                                    Žalm 23.
                                  Ján 4,46-53.


          Prečítali sme si časť z knihy, o ktorej počul celý svet! Ľudia,
       ktorí už mohli spoznať Pána, hovoria, že je to Božie Slovo.  Žiaľ,
       nie je  vždy  celkom  jasné,  čo  sa  skrýva  za  týmto  zvláštnym
       označením. - Po prečítaní časti z Biblie  sa  niekto  zamyslí,  či
       Ježiš skutočne existoval. Iný zase premýšľa, či naozaj mohol robiť
       zázraky. Mnoho ľudí nemôže uveriť, že bol Ježiš Bohom a prisudzuje
       mu schopnosti z oblasti psychotroniky, alebo ho nazýva  jogínom...
       Tak  sa  stane,  že  vzniká  mnoho  názorov,  mnoho   náboženstiev
       a človeku pritom unikne tá najhlbšia podstata  prečítaného  textu!
       Toto slovo povedal sám Boh, pretože nás miluje.  Povedal  ho,  aby
       sme ho mohli spoznať a urobiť podobne, ako urobili ľudia v  časoch
       prítomnosti Ježiša Krista. Ak začneme iba premýšľať o  pravdivosti
       týchto slov, môžeme  v  hĺbaní  stratiť  celý  život  a  k  ničomu
       nedospieť! Je tu  však  iná  cesta.  Skúsme,  či  je  Božie  Slovo
       pravdivé, a vložme sa Kristovi do  rúk!  Až  potom  spoznáme,  aký
       obrovský rozdiel je, keď len premýšľame nad podávanou rukou a  keď
       ju dokážeme naozaj uchopiť a prijať. Ak sem  dnes  niekto  prišiel
       bez potreby spoznať osobne Boha, ak  sem  prišiel  len  posudzovať
       a neosobne premýšľať, prišiel  isto  zbytočne!  Božiu  lásku,  moc
       a Jeho milosrdenstvo  určite  nespozná!  Ak  ale  očakávame  Božiu
       podanú  pravicu,  aby  sa  nás   Pán   dotkol   a   vyviedol   nás
       z  nenaplnenosti,  samôt,  nezmyselnosti  života...,   ak   osobne
       potrebujeme stretnutie  s  naším  milujúcim  Bohom,  potom  naozaj
       podávanú ruku nájdeme - je to Božie Slovo!  Prijmime  to,  čo  nám
       podáva Pán a vyznajme Mu v mysli, že Ho tak veľmi potrebujeme! Som
       presvedčený z vlastnej skúsenosti, že prežijeme niečo podobné, ako
       ľudia, ktorí sa kedysi stretli  s  Kristom,  a  o  ktorých  čítame
       v Biblii.

          Pán Ježiš v  prečítanom  odseku  hovorí:  "Ak  neuvidíte  divov
       a zázrakov, neuveríte." Je to vážna pravda a výčitka zároveň! Keby
       Kristus kedysi nerobil divy, možno by dnes nikto  nevedel,  že  na
       zemi bol jeho Spasiteľ. Výčitku ale vidím v tom, a to sa  týka  aj
       nás dnes, že chceme vidieť zázrak, akúsi záruku, že keď  poprosíme
       Krista o riešenie nášho života, že to neurobíme  nadarmo.  Všeličo
       skúšame  len  tak  -  športka,  pekné  reklamy  a  nové   výrobky,
       priateľstvá, často dosť pochybné... Keď ale príde Kristus,  chceme
       záruku! - Už rozumieme, prečo tým svojho Boha urážame? Kladieme ho
       svojím správaním na úroveň podvodníkov, ktorým sa nedá veriť! Však
       otec, ktorý mal nemocného syna,  urobil  niečo  úplne  iné.  Akoby
       nepočul Kristovu výčitku, že ak neuvidí zázrak, neuverí. On Krista
       naozaj potreboval, nechcel sa len pohoršiť, odsúdiť  slová,  ktoré
       počul, jemu umieral syn! "Pane, príď prv, ako umrie  moje  dieťa!"
       Vyjadril tým pokoru i  prosbu  zároveň!  Až  potom,  bez  zázraku,
       povedal k nemu Pán Slovo Božie: "Choď, tvoj  syn  žije!"  Ak  máme
       pripravené srdce, môžeme počuť takéto slovo aj my dnes. "A  človek
       uveril Slovu, ktoré mu Ježiš povedal  a  šiel."  Stále  sa  žiaden
       zázrak nestal, otec uveril a urobil tak niečo, čo je človeku úplne
       prirodzené. Bežne veríme druhým  ľuďom,  veríme  reklame,  keď  si
       kupujeme nový výrobok... Pravda, v ľuďoch a  reklamách  sa  môžeme
                                                                          10



       sklamať, je tu však Niekto, kto  je  hodný  dôvery!  Keď  sa  otec
       z prečítaného textu vrátil  domov,  našiel  zdravého  syna.  Vtedy
       uveril celý jeho dom, rodina,  príbuzný,  služobníci...  Toto  nám
       dnes  Pán  ponúka,  to  je  tá  podávaná  pravica.  Najprv  uverme
       a vyznajme, že  Pána  potrebujeme  -  nestane  sa  žiadny  zázrak!
       Donesme celé srdce  Pánovi  a  v  tejto  chvíli  sa  pravdepodobne
       nestane nič! Náš život sa však začne meniť, potom uvidíme  zázrak!
       Ja som vo svojom živote podobný zázrak prežil a môžem len povedať:
       "Skúste to s Kristom!"

          Budeme sa modliť, ak niekto chce prijať Pána do svojho  života,
       môže to vyznať nahlas, alebo potichu - Pán to bude isto počuť. 


                                Malachiáš 3,10.


          "Doneste celý desiatok do môjho domu - hovorí Hospodin, a potom
       ma skúste, či vám nepootváram nebeských  prieduchov  a  nepožehnám
       vás až prehojne."


                                                                          11



                             Budovanie spoločenstva



                                Izaiáš 5,20-24.
                             Rimanom 12,9. - 15,13.


          V Pavlových listoch sa mi veľmi  páči  jeho  sklon  vyzdvihovať
       lásku, pokoj, porozumenie... Dosvedčuje to aj známa  kapitola  13.
       z 1. listu do Korintu. Myslím, že vyššie uvedený  odsek  Písma  je
       "jej výkladom". Keď som si  ho  čítal,  šokovalo  ma,  že  vlastne
       u božieho dieťaťa láska byť musí a že jej praktické použitie,  ako
       ho Pavel vysvetlil, tak málo vídavame medzi modernými kresťanmi. 

                               Rimanom 14,17-18.

          Kráľovstvo nebeské nie je teda závislé na forme,  spôsobe,  ale
       na tom, čo v nás buduje Duch Svätý - na radosti,  pokoji...  Preto
       netreba dbať na zvyklosti a snažiť sa ich za každú cenu meniť! To,
       na čo treba dbať, je Boží hlas,  ktorý  ma  volá  a  prikazuje  mi
       nepohoršovať druhých, vytvárať pokoj... Tento istý  hlas  ma  tiež
       vyučuje,  aby  som  sa  sám  nepohoršoval,  ale  aby  som  rozumel
       slabostiam a nedostatkom iných podobne, ako aj Kristus rozumie tým
       mojim. Keby sme na seba naložili zákon, padneme!  Preto  zotrvajme
       v Evanjeliu a láske Kristovej. 

                               Rimanom 14,19-20.

          Je napísané, že kto uverí v Ježiša Krista, nebude súdený. Je to
       Slovo o Božom súde. Je ale ešte aj iný súd - Kristov! A my  všetci
       sa raz pred tento súd dostaneme. Bude  to  oheň,  v  ktorom  zhorí
       všetko naše dielo, ktoré nebolo z Ducha Svätého. Človek  v  živote
       všeličo tvorí, venuje tomu veľa času a mne sa zdá, že tomu pravému
       dielu venujeme hrozne málo! Prečo? To  pravé  dielo  totiž  buduje
       práve náš charakter, práve od nás žiada  obeť,  trpezlivosť...  My
       radšej  chodíme  evanjelizovať,  na  mládeže...  A  možno  si  ani
       neuvedomujeme, že krásne dielo v nás nerastie! -  Budeme  spasení?
       Isto budeme! Ale môže sa nám stať, že len ako cez  oheň  -  všetko
       naše dielo zhorí a ostane len pravý základ Kristus. 

                               Rimanom 14,10-12.
                              1. Korintským 3,15.
                                Rimanom 14,5-8.

          V dnešnej dobe existuje veľa agresívnych  spoločenstiev,  ktoré
       odsudzujú, vyzdvihujú obdarovania, niečo nerobia, alebo zase robia
       a opäť odsudzujú! Pán učí  inému.  Vyzdvihuje  vieru,  ktorou  sme
       presvedčení, že to, čo robíme robíme pre  Pána.  Zároveň  nás  ale
       vážne napomína, že nemáme odsudzovať  viery  iných  (myslím  vieru
       v Krista, na základe ktorej  vznikajú  viery  vo  svätenie,  alebo
       nesvätenie soboty, alebo jedenie mäsa...). Niekto má  napr.  vieru
       prijímať akúkoľvek liturgiu, niekto túto vieru nemá - neodsudzujme
       sa, ale sa rešpektujme! Pred Kristom sme bratia! 

                               Rimanom 14,22-23.

          Mimochodom, dokážete v čítaných odsekoch nájsť doklad o tom, že
                                                                          12



       je Kristus Boh? (ťažká otázka)
          Ako sa pozeráme na rôzne cirkvi?
          Kedy je isté učenie len inou vierou v toho istého Krista a kedy
       je to blud, v Biblii odsudzovaný?


                                                                          13



                               Čo ste to urobili!



                                 Sudcom 2,1-15.


          Pán  dal  svojmu  ľudu  mnoho  zasľúbení.  Jedným  z  nich   je
       zasľúbenie o zemi, ktorú mali Židia dostať do dedičstva a v ktorej
       im chcel Hospodin žehnať.  Anjel  Pánov  pripomína,  že  sú  Božie
       zasľúbenia večné. Nikdy nekončia. Stvoriteľ nie  je  takým  Bohom,
       ktorý by niečo sľúbil, a potom bral Slovo späť. Pripomína však  aj
       to, že vlastne všetky zasľúbenia Pán  dáva  s  podmienkou!  Ak  sa
       Božie dieťa odkloní od svojho Spasiteľa a svoj čas,  záujem  začne
       investovať do sveta, jeho Boh mu prestane žehnať a vydá ho do moci
       bohov tohoto sveta. Židovský národ neuposlúchol Božiu  radu  a  až
       dodnes nesie jarmo od národov, ktoré pred časom uprednostnil  pred
       Hospodinom.
          Náš život nám prináša mnoho ponúk, ktoré  nám  poskytuje  svet.
       Božie deti nemajú čas čítať Písmo a keď si ho konečne  nájdu,  ich
       čítanie zahrnie len  zlomok  z  toho,  čo  mali  od  Pána  prijať.
       Nedostatok Svetla, ktorým je Božie Slovo, potom spôsobí, že človek
       prijíma mnoho učení sveta, ktoré mu prinášajú  podľa  slov  anjela
       nepožehnanie a zlorečenia aj napriek Božím zasľúbeniam. Kresťan sa
       vo svojich krízach modlieva a prosí Hospodina, ale nedostáva sa mu
       odpovede,  pretože  opustil  Radu  Pánovu.  Vzniká  veľa   ďalších
       názorov, alebo filozofií, ktoré tento fakt bezmocnosti kresťanskej
       viery chcú vysvetliť inak, než  je  skutočná  pravda!  Veriaci  sa
       utešujú, že Boh má svoj čas, že nesú  kríž,  že  človek  nerozumie
       Božím cestám, ... Všetky tieto pohľady skutočne môžu byť pravdivé,
       keď ale slúžia  ako  prostriedok  k  zakrytiu  vlastného  hriechu,
       stávajú sa  bezbožnosťou.  Dnešnú  cirkev  vyslovene  prenasleduje
       bezmocnosť  aj  napriek  tomu,  že  v  Božom  Slove  môžeme  čítať
       zasľúbenia o moci a víťazstvách. Však nikto nechce  činiť  pokánie
       zo svojich skutkov  a  názorov.  Ľudia  radšej  hľadajú  filozofie
       prepletené Biblickými citátmi, ktoré majú byť len tmou, aby nebolo
       vidieť ich prevrátenosť.
          Vo svete dnes môžeme pozorovať  jednu  zvláštnu  vec.  Niektorí
       politici presadzujú svoj pôvodný politický názor aj napriek  tomu,
       že už niekoľkokrát bol odhalený  ako  nesprávny.  Niekedy  dokonca
       vidieť na tom človeku, že si uvedomil svoj omyl,  ale  aj  napriek
       tomu ďalej presadzuje  svoju  prvotinu.  Pýcha  je  zvláštna  moc.
       Človek sa niekoľkokrát  verejne  prejaví,  a  potom  už  nemá  síl
       verejne  pripustiť  svoj  omyl!  Ľudia  pod  vplyvom  tejto   moci
       vytvárajú politiku štátov, vzniká tak chaos, bitky, jednoducho moc
       pohanstva, sveta je príliš veľká nato, aby ju človek zvládol. Svet
       jednoducho slúži bálovi, astartám... V  kresťanských  cirkvách  sa
       dnes žiaľ tiež slúži bálovi a astartám. Medzi veriacimi postrádame
       moc Božiu a nachádzame moc pýchy, boha tohoto sveta! Aj Božie deti
       majú názory, ktoré nedokážu a nechcú zmeniť.  Celý  svoj  intelekt
       často používajú na to, aby našli nejaký úbohý  argument  na  svoju
       obhajobu. Veriaci človek často pochopí  vo  svojom  srdci,  že  sa
       mýlil, ale nedokáže to vyznať. Hodiny, aj celé dni trvá, kým nájde
       ďalšie  argumenty,  aby  mohol  ďalej  prichádzať  do  "solídnych"
       dialógov. Kto činí pokánie zo svojich  skutkov?  Kresťan  rozpráva
       často o okultizme a moci temna, ale démona, ktorý ho spútal pýchou
       nevidí a nechce vidieť. Démonská sila  bráni  úprimnému  vyznaniu,
       človek nedokáže poslúchnuť Pána, príliš by ho to ponížilo.
                                                                          14



          Ako je napísané v predčítanom  odseku,  aj  dnešnú  cirkev  Pán
       vydal do  moci  sveta  pre  náš  hriech.  Lupiči  olupujú  nebeské
       kráľovstvo v dennej tlači, keď ateisti  upozorňujú  na  neprávosti
       v cirkvi a často majú aj pravdu. Nepriatelia nebeského  kráľovstva
       v  zmysle  pohanských   náboženstiev   berú   do   úst   argumenty
       z kresťanskej minulosti aj prítomnosti a  víťazia!  To  všetko  sa
       deje pre náš hriech! Nanajvýš sa zmôžeme na  pokrytecké  vyznanie:
       "Pane,  zmiluj  sa  nad  nami,  lebo  sme  hriešni."  Zároveň  ale
       nedokážeme vyznať konkrétne omyly, konkrétne chyby a radšej sa ich
       držíme ďalej! Varujme sa pokrytectva, radšej nevyznávajme, pretože
       Pán nechce, aby  sme  mu  donášali  na  oltár  "chromé  a  slepé".
       Sekularizácia cirkvi spôsobila, že sa  kresťanská  viera  zdá  byť
       bezmocnou. Pán Ježiš  nám  dáva  východisko,  podáva  nám  pravicu
       a volá nás. 


                              Zjavenie Jána 2,1-7.


          Pán Ježiš vidí prácu svojich  detí,  vídava  ich  na  kolenách,
       stretáva ich keď pomáhajú iným... Má však zároveň  jednu  výčitku,
       že opustili prvú lásku. Prvou  láskou  človek  miluje  Krista,  vo
       chvíľach znovuzrodenia. Hryzie ho svedomie za všelijakú  drobnosť,
       ktorú urobí v nesúlade s Božou vôľou. Býva plný citu a vďaky  voči
       Pánovi. Celú jeho bytosť  preniká  oheň  zapálenosti  pre  Krista.
       Prejdú roky a ľudské srdce vyzerá inak. Človek si možno tisíc krát
       povie, že je všetko  v  poriadku,  že  nehreší  a  že  je  spasený
       z viery. Ale Kristus hovorí, že opustil prvú lásku!  Takáto  zrada
       prináša človeku smrť! Stokrát si  povie  vzdelaný  teológ,  že  je
       spasený z viery a pritom hynie v ťažkej duchovnej nemoci.  Kresťan
       si vybuduje teóriu, že keď je raz spasený, už  kráľovstvo  nebeské
       nemôže stratiť. Pán ale rozpráva niečo iné: "Ak neučiníš  pokánia,
       prídem rýchle na teba a pohnem tvojím svietnikom."  Apoštol  Pavel
       pripodobňuje, že je boj  viery  beh.  Bežec  nemôže  zastať,  lebo
       prehrá. Ak niekto zastane hoc aj len  meter  pred  cieľom,  všetko
       stratí. Opustiť prvú  lásku,  znamená  nájsť  si  inú!  Môžeme  sa
       zamilovať a klaňať sa bálovi aj  astartám,  moderným  bohom  tohto
       sveta, ktorí nás potom spútajú svojou démonskou mocou pýchy. 


                                Rimanom 12,1-2.


          Niekedy by sa zdalo, že len Starý Zákon varuje pred pohanstvom.
       Apoštol aj v Novej Zmluve pripomína, aby sme  sa  nepripodobňovali
       tomuto svetu. Jasne vidí nebezpečenstvo s tým spojené. Božie dieťa
       by sa malo podobať na svojho Pána, nie na svet. V prvom  rade  cez
       životy a skutky veriacich vidí svet  Ježiša  Krista.  Navyše  máme
       vydávať svoje telá v živú obeť svätú. Možno  dávame  svoj  čas  na
       čítanie Písma, chodenie do kostolov a  modlitby.  Modlitbu  môžeme
       označiť ako dýchanie viery, čítanie biblie ako  duchovnú  potravu,
       počutie výkladu v kostole ako duchovné ovocie - vitamíny. Komu tým
       robíme milosť, keď dýchame  a  prijímame  potravu?  Duchovný  stav
       človeka je niekedy na tak  nízkej  úrovni,  že  sa  mu  jednoducho
       nechce čítať Písmo a modliť sa, keď to konečne dokáže,  má  pocit,
       že niečo robí pre Boha. Pravda je tá, že Boh  urobil  pre  človeka
       mnoho dobrodení, jedným z nich je možnosť čítania Biblie,  možnosť
       modlitieb... Keď prijímame duchovnú potravu,  sebe  robíme  dobre,
                                                                          15



       nie druhým! Pavel ale vyzýva, aby sme  navyše  vydali  svoje  telá
       v obeť! Aby sme nielen prijímali, ale aj  dávali.  Živá  viera  je
       produktívna a slúži aj iným! Ak sa niekomu zdá,  že  je  neschopný
       pracovať pre Pána, má  pravdu.  Naše  ľudské  schopnosti  sa  dajú
       prirovnať k dvom  rybičkám  chlapca,  ktorými  Pán  potom  nasýtil
       zástupy. Pracovať sa dá v bojoch na modlitbách za bratov a sestry,
       v   spoločenstve   v   rôznych   prácach,   materiálnou   pomocou,
       povzbudzovaním a napomínaním... Každý máme svoj dar od Pána  a  On
       chce, aby sme mu ho priniesli a slúžili ním. Prvá  láska  je  vždy
       zapálená,  aktívna,  nepozná  lenivosť.  Beda  kresťanstvu,  ktoré
       opustilo prvú lásku, pretože má isto inú,  čo  je  smilstvom  pred
       Pánom. 


                                  Ján 15,1-8.


          Ježiš pripodobňuje kresťanov k letorastom na kmeni,  ktorým  je
       On sám. Je to vážne upozornenie, že  ľudia  môžu  vyznávať  Krista
       a neniesť ovocie. Vinár takéto letorasty odrezáva a hádže na oheň.
       Toto slovo upozorňuje, že aj kresťanstvo  môže  byť  mŕtve.  Mŕtve
       kresťanstvo sa potom  bude  pripodobňovať  tomuto  svetu  cez  iné
       lásky. Bude uctievať bálov pýchy  a  neponesie  ovocie.  Svoj  čas
       nebude vydávať v pravú obeť Bohu, ale bude  ho  celý  zúžitkovávať
       pre seba a svoje predstavy.
          Druhým odkazom v tomto Slove je povzbudenie.  Božie  deti  môžu
       prosiť za čokoľvek a stane sa im. Pán  upozorňuje,  že  je  mocným
       Bohom,  ktorý  nepozná  prekážok.  Chce  naplniť  naše  životy  aj
       vyslýchaním modlitieb! Vyslyšanie možno nepríde  hneď,  možno  nás
       pred vyslyšaním navštívi krížom a možno nám nedá  to,  čo  chceme,
       ale oveľa viac,  však  vždy  počuje  a  vyslyší,  pretože  tým  je
       oslávený sám Pán. Modlitba často  prináša  kríž,  ktorým  nás  Boh
       vychováva k prijatiu novej milosti, daru, za ktorý prosíme.  Preto
       sú akékoľvek modlitby v Duchu Pánovom vždy duchovným prínosom. Boh
       tohto sveta nie je silnejší než Kristus. Ježiš klope na naše dvere
       a závisí len od nás, či prijmeme  jeho  Evanjelium  milosti,  moci
       a kríža.

                                                                          16
                                                                          17



                         Povolanie, trápnosť a neochota



                       1. Korintským 12,4-7.15-22.26-27.


          Dosť častým a nebezpečným problémom je  nedostatok  pracovníkov
       na Božom diele. Na podklade takejto choroby v  spoločenstve  potom
       vznikajú rozkoly, nedorozumenia a tiež aj celkom rozpadnuté zbory.
       Možno  sa  zdá,  že  je  to  prirodzené,  keďže  nie  je  dostatok
       pracovníkov, napriek tomu by možno  bolo  zaujímavé  konkrétnejšie
       a  praktickejšie  sa  zamyslieť  nad  takouto  problematikou.  Nad
       kresťanstvom sa  niekedy  hrozivo  skláňa  "kyjak",  ktorý  môžeme
       jednoducho pomenovať  "náhražky".  Nastávajú  vždy,  keď  namiesto
       modlitieb, štúdia a práce za ktorými  prichádza  Božie  povolanie,
       kladieme lenivosť a sebarealizáciu, za ktorými prichádzajú  trápne
       chvíle,  nespokojnosť  a   veľa   nepríjemných   rečí.   Úprimnosť
       a čestnosť je potom nahradená jazykom, mnohými  rečami,  ktoré  by
       mali  zakryť  podstatu  veci,  matku   hriechu   lenivosť,   pýchu
       a sebarealizáciu. Ako hľadať pracovníkov pre zbor? Ako  sa  naučiť
       čisto pracovať pre Pána? Skúsme sa nad tým trochu zamyslieť.

          Prečítali sme si  Božie  Slovo,  ktoré  nám  rozpráva  o  troch
       vážnych skutočnostiach:

               1. - O rozdielnosti obdarovaní.
               2. - O Jednote a rovnocennosti rôzne  obdarovaných  bratov
       a sestier.
               3. - O  potrebe  kvalitného  duchovného  výkonu  v  každom
       z obdarovaní. 


                             ad 1 - Rimanom 12,3-8.


          Existuje naivná teológia, ktorá  tvrdí,  že  môže  každý  robiť
       všetko, alebo aspoň to, čo sa zdá ako potrebné. Či by sme zavolali
       elektrotechnika  do  operačnej  sály,   kde   leží   náš   priateľ
       a povzbudili ho do operácie? Naši blížni čakajú na duchovný výkon,
       aby mohli prijať požehnanie od Pána. My ich  ale  niekedy  zveríme
       "elektrotechnikom"  a  tvárime  sa   pritom   nadmieru   duchovne.
       Uvedomíme si, že im  môže  ísť  o  život  v  Kristovi?  Pavel  nám
       pripomína, aby sme  nerozmýšľali  nad  mieru  toho,  čo  nám  bolo
       darované a zverené. Naopak,  nabáda  nás  v  zušľachťovaní  svojho
       obdarovania podľa našej viery v tom ktorom povolaní. Nehovorí teda
       o takej viere, že môžeme robiť čokoľvek!
          Ak je teda málo pracovníkov, môžeme sa v prvom rade  opýtať:  -
       Keď sme na niekom videli isté  obdarovanie,  už  sme  ho  oslovili
       a povzbudili? Pozvali sme ho  pracovať  v  spoločenstve?  -  Pavel
       niečo také robil a nám by to malo byť príkladom. Brat alebo sestra
       sú možno nesmelí a všetko viazne len na  našej  ľahostajnosti.  Ak
       sme boli oslovení my, či sme to brali ako Božie povolanie?  Viedlo
       nás to k  práci  na  samom  sebe  v  oblasti,  v  ktorej  nás  Pán
       obdaroval,   alebo   to   skončilo   našou    lenivosťou,    možno
       sebapodceňovaním? Ak sa nám  zdá,  že  sme  v  niečom  nedokonalí,
       nelamentujme, ale sa učme pracovať a modlime sa za to. Nezabúdajme
       teda na svoje povinnosti a  povolania,  tiež  sa  nedajme  oklamať
                                                                          18



       a nezačnime robiť niečo, k  čomu  nás  Pán  neobdaroval!  Aby  sme
       v tomto mohli obstáť je nutné duchovne žiť - to znamená modliť sa,
       čítať Bibliu, rozprávať sa s bratmi a chcieť pracovať. 


                                      ad 2


          U veriacich ľudí ma prekvapuje, že niekedy vyvyšujú napr.  tzv.
       múdrych bratov a iné obdarovania akoby ani takú cenu nemali. Božie
       Slovo rozpráva  niečo  iné  -  sme  si  rovní  a  nie  je  správne
       podceňovať prácu druhého.  Čo  ale  môžeme  urobiť,  je  pochvala,
       povzbudenie, nie však za špeciálne obdarovanie, ale  za  špeciálnu
       pracovitosť a poctivosť v niektorom  z  obdarovaní.  Takto  môžeme
       pochváliť a dať  za  príklad  modlitebníkov,  diakonov,  prorokov,
       kazateľov... 


                          ad 3 - 1. Timoteovi 4,14-16.


          Pavel nabáda Timotea, aby rozhojňoval svoje obdarovanie  a  ako
       dôsledok takéhoto  rozhojňovania  uvádza  niečo  zarážajúce.  "Tak
       zachrániš seba aj druhých". Máme nedostatok pracovníkov? Potom  sa
       ale pýtam: Rozhojňujeme svoje obdarovanie? Ak totiž nie, nielen že
       uškodíme spoločenstvu,  ktoré  navštevujeme,  ale  dokonca  môžeme
       stratiť aj spasenie! Keď sa  tak  trochu  zamyslíme  nad  potrebou
       svojho obdarovania pre spoločenstvo veriacich ľudí, možno  získame
       nový obraz o tom, ako sme vlastne veľmi potrební. Nemôžeme niekoho
       podceniť, že ho ani tak veľmi nie je treba! Pán každého potrebuje!
       Na nás to ale kladie vážnu zodpovednosť venovať Bohu a bratom  čas
       primeraný svojmu obdarovaniu, zodpovednosť čítať Slovo a vzdelávať
       sa vo svojom povolaní. Nie v povolaní druhých, ale vo svojom!
          Na záver úvahy už len dodám spolu s apoštolom  Jakubom:  "Buďme
       činiteľmi Slova a nie len poslucháčmi!" 

                                 Jakub 1,17-25.

          Činiteľom Slova je človek, ktorý si  prisvojí  rozumnosť  Písma
       a poučí sa Jeho múdrosťou, bude podľa nej konať a čo je podstatné,
       v jeho živote bude jasne vidieť všetko  ovocie  Ducha  Svätého.  -
       Učme sa to! 

                                Galatským 5,22.

          Čo máme robiť, keď v spoločenstve postrádame potrebný  duchovný
       dar?

                                                                          19


                           Naplňovanie Duchom Svätým



                               Ezechiel 39,22-29.


          O naplňovaní Duchom Svätým sa medzi veriacimi ľuďmi dosť  často
       vedú dialógy a polemiky, keď ale príde na to,  aby  bola  povedaná
       presnejšia  "definícia",  čo  to  vlastne  takéto  naplnenie   je,
       ostávajú dosť často Božie deti bezradné. V tejto úvahe  sa  krátko
       zamyslíme nad tým, kto môže byť naplnený Duchom Svätým, ako sa  to
       prejavuje a čo to vlastne je. Predtým si ale krátko  povieme  ešte
       o štyroch ďalších pojmoch, ktoré s týmto niekedy splývajú. 


                           1. Vyliatie Ducha Svätého


               Izaiáš 32,9-16. - Vyliatie Ducha na Izrael
               Izaiáš  44,1-8.   -   Zasľúbenie   Ducha,   antisemitizmus
       bezbožnosťou
               Ezechiel 39,22-29. - Božie dieťa môže rozumieť, prečo  bol
       Izrael rozptýlený

          Vyliatie Ducha Svätého sa  teda  nevzťahuje  špeciálne  len  na
       letnice, ale je to širší pojem, ktorý znamená prejav  Božej  moci,
       milosti a lásky, Božiu aktivitu, silu a moc, ktorou Pán v  určitom
       čase požehná menšej alebo väčšej skupine svojich detí. Môže mať až
       celonárodný alebo medzinárodný význam a dosah. 


                           2. Zoslanie Ducha Svätého


               Ján 7,38-39. 
               Skutky 2,1-47. 

          Tak ako bol zasľúbený príchod Mesiáša, bolo tiež zasľúbené,  že
       po Jeho ukrižovaní Pán zošle, alebo  vyleje  svojho  Ducha,  ktorý
       bude svedčiť o Kristovi. Je to teda špeciálne požehnanie  a  Božia
       moc, na základe ktorej stojí  cirkev  aj  dnes.  Zoslanie  Svätého
       Ducha je teda v určitom zmysle podobnou historickou udalosťou  ako
       príchod Ježiša Krista. 


                             3. Krst Duchom Svätým


               Lukáš 3,15-18. - Kristus krstí Svätým Duchom
               Marek 9,49-50. - Každý bude skúsený Duchom Svätým
               Lukáš 12,49-53. 
               1. Korintským 3,13. - Duch Svätý skúsi každé ľudské  dielo
       v ohni
               1. Petra 4,12-13. 

          Ján krstil vodou na pokánie. Voda, ponorenie  je  symbolom,  že
       starý život ostane  pod  vodou  a  vynorí  sa  nový  človek,  nové
                                                                          20



       stvorenie. Kristus krstí ohňom a Duchom Svätým - človek  sa  stáva
       "ponorením" do Svätého Ducha novým  stvorenstvom,  čo  už  nie  je
       symbol. V ohni, teda aj kríži a utrpení, je skúšaný a  vychovávaný
       Duchom - mení sa, rastie. Pokrstený  Duchom  je  teda  každý,  kto
       úprimne prijme Krista, nie je to udalosť, ktorá ihneď skončí,  ale
       jej dôsledky a moc v ohni pretrvávajú celý život Božieho dieťaťa. 


                      4. Dar alebo prijatie Ducha Svätého


               Lukáš 11,9-13. 
               Marek 12,36. - Tento dar mali aj Božie deti Starej zmluvy
               Lukáš 12,11-12. 

          Dar Ducha Svätého majú všetky Božie deti, ktoré ostríhali Božie
       prikázania v Starom zákone, tiež Božie deti, ktoré úprimne uverili
       v Krista. Viera v Krista  je  naplnením  Božieho  zákona  v  Novej
       zmluve, tiež prijatím  veľkého  Božieho  požehnania  a  zmocnenia,
       ktoré Pán z lásky daroval svojim deťom pri zoslaní  Svätého  Ducha
       na letnice. 


                           5. Naplnenie Duchom Svätým


               Lukáš 1,41-42.67. - Naplnenie pred letnicami
               Skutky 2,4. - Naplnenie celej skupiny
               Skutky 4,31. - Naplnenie celej skupiny
               Skutky 4,8-11. - Naplnenie jedinca
               Skutky 9,17-19. - Naplnenie pri vzkladaní rúk
               Skutky 13,9-12. - Naplnenie  odrazu,  znenazdajky,  prejav
       moci

          Naplnenie Svätým  Duchom  je  teda  zmocnenie  od  samého  Pána
       v určitej chvíli zasiahnuť alebo zaprorokovať... Naplnený môže byť
       jedinec alebo skupina Božích detí. Naplňovanie  Duchom  Svätým  sa
       dialo aj pred letnicami.

          Keď čítame o naplnení Duchom  Svätým,  deje  sa  tak  spravidla
       ľuďom, ktorí žijú  čistý  život,  alebo  chcú  prijať  Krista,  sú
       povolaní do práce a vykonávajú ju... Takéto  naplnenie  je  prejav
       istej moci, ktorú nemôžeme vidieť u neveriacich ľudí.  Je  to  moc
       Božia pri svojom dieťati pre svedectvo druhým  ľuďom  a  pre  jeho
       vzdelávanie. Je zarážajúce, že  takéto  prejavy  Božej  moci  dnes
       akoby  chýbali,  akoby  už  neboli  tie  zázračné  biblické  časy,
       o ktorých čítame v skutkoch.  Skúsme  sa  zamyslieť  nad  otázkou,
       prečo práve ja nie som z  času  na  čas  naplnený  takouto  mocou!
       Skúsme tiež odhaliť niektoré naplnenia našich bratov, ktoré sme si
       možno ani nevšimli, alebo  sme  si  neuvedomili,  že  vlastne  ide
       o naplnenie Božím Duchom!
          "Komu bolo viac zverené, od toho sa bude viac  očakávať."  Toto
       Slovo odhaľuje tajomstvo, prečo Pán naplní svojím Duchom novoverca
       a nežiada viac než úprimnosť. Zároveň od svojich duchovne starších
       detí žiada viac - čistotu života. Naplňovanie Duchom teda v  tomto
       zmysle súvisí s duchovným  rastom  a  nám  dáva  už  konkrétnejšiu
       otázku na zamyslenie. - Ako žijem? Čo mám na prvom mieste? 

                                                                          21



                                Skutky 9,17-19.
                             Lukáš 1,5-6.41-42.67.

          Možno prichádzame pravidelne na modlitbách pred Pána a s vierou
       to  myslíme  rozhodne  úprimne.  Naplňovanie  Duchom  však   akosi
       neprichádza. - Poznáme povolanie, ktorým  nás  Pán  volá?  Poznáme
       svoje obdarovania a chceme ich zveľaďovať? Božie deti,  o  ktorých
       sme čítali, boli vždy naplnené Duchom v  službe,  do  ktorej  boli
       povolané. Ak robíme niečo, čo od nás Kristus nechce,  aj  keby  to
       bolo úplne biblické, On nám nepožehná. Svojím Duchom nebude predsa
       robiť niečo, čo robiť nechce. Za tým  sa  možno  skrýva  len  naše
       sebavedomie a pýcha. Dokážeme prijať  napomenutie,  keď  nám  brat
       povie, že niečo nemáme,  alebo  máme  robiť?  Dokážeme  robiť  pre
       Krista aj to, čo sa nám nechce? ... Tak vídavame kresťanov,  ktorí
       majú biblické pohľady, aktivity, ale prejavy  moci  od  Pána  nie.
       Každý nemusí byť naplnený práve vtedy, keď to chceme vidieť,  však
       keď cirkev takéto naplnenia postráda, je to čas na  sebaspytovanie
       a modlitby!
          Na záver sa zamyslíme nad niektorými  konkrétnymi  naplneniami,
       aby sme mohli napr. vo svojom spoločenstve "vidieť na vlastné oči"
       prácu Svätého Ducha. Niekto  čaká  zázraky,  jazyky  a  určite  má
       pravdu, že aj takéto naplnenia boli a sú. Pán nám  ale  dáva  tie,
       ktoré sú nám potrebné, nie tie, ktoré chceme vidieť! 

                                  Skutky 4,31.

          Kázať Božie Slovo zrozumiteľne a nehanbiť sa zaň  je  naplnenie
       Duchom Svätým! Porozmýšľajme, či náhodou aj my  už  nemáme  takúto
       skúsenosť s Pánom,  či  si  nás  takto  nepoužil  -  potom  môžeme
       ďakovať. 

                                 Skutky 4,8-11.

          Vyznali sme už zo srdca nášho Pána druhým ľuďom? Či sme  v  tej
       chvíli neboli naplnení Jeho Duchom? Ak chválime Pána, je  to  opäť
       naplnenie, však vždy to žiada čisté srdce. Vďaka Pánu, že je takým
       istým, zázračným Bohom dnes, ako aj kedysi.
          Ako lenivosť marí naplňovanie Svätým Duchom?
          Ako s tým súvisí neposlušnosť?
          Môže zmariť naplnenie Duchom neznalosť Božieho Slova,  ak  áno,
       ako?

                                                                          22
                                                                          23



                           Fakty, zasľúbenia a vzťah



                              Kazateľ 3,1-9.11.14.


          Kazateľ 3,9.11.14. - Pán obyčajne  dopustí  na  človeka  najprv
       poníženie a až  potom,  keď  si  jeho  dieťa  uvedomí,  ako  veľmi
       potrebuje svojho Boha, potom ho povýši. Aký úžitok má potom človek
       z toho, keď sa trápi v čase svojho poníženia a  silou  mocou  chce
       dosiahnuť ihneď všetko požehnanie, ktoré Pán pre  neho  pripravil.
       Naučme sa rozumieť časom Božieho požehnania a keď prežívame  suchá
       vo svojom živote, využime ich s modlitbou k tomu,  aby  sa  z  nás
       stal  lepší  človek;  pokornejší,  zhovievavejší,  činiaci  pokoj,
       ohľaduplnejší... Po takejto zmene nám  Pán  pridá  darov  hojnosti
       a lásky, aby sme ich mohli užívať a tiež aj rozdávať.  S  trápením
       zmeniť to, čo zmeniť nejde nie je užitočné,  keď  sa  ale  naučíme
       poznať vôľu Božiu v našom čase poníženia i povýšenia,  budeme  mať
       z toho úžitok my, aj naše okolie.

          Zamyslime  sa  teraz  nad  nasledujúcimi  otázkami:  Chce   Pán
       všetkých uzdraviť? Chce, aby všetci hovorili jazykmi?  Dá  každému
       všetko, za čokoľvek by prosil podľa Slova, ktoré  sám  povedal?  -
       Pretože sú tieto otázky niekedy v ľudskom  živote  veľmi  pálčivé,
       zamyslíme sa nad Božím Slovom tak, aby sme si na ne vedeli správne
       odpovedať. Nasledujúca úvaha  by  mala  viesť  k  tomu,  že  takto
       položené otázky absolútne nemajú  zmysel  a  že  odpovedať  na  ne
       znamená ujasniť si najprv, na čo sa vlastne pýtame.
          Keď rozprávame o  Božej  láske  a  milosti,  môžeme  ju  vidieť
       v troch úplne odlišných rovinách. -  1.  Fakty,  ktoré  sa  stali,
       ktoré učinil Pán pre nás. 2. Zasľúbenia, ktoré nám  Pán  dal,  aby
       sme sa mohli na neho spoľahnúť. 3.  Osobný  vzťah  k  Nemu,  ktorý
       môžeme prežívať, môžeme  sa  modliť,  hľadať  Jeho  vôľu...  Jeden
       z   mylných   pohľadov,    ktorý    diabol    starostlivo    ukryl
       v   charizmatickom   učení,   je   zámena   osobného    zasľúbenia
       s všeobecným, alebo dokonca s faktami, ktoré  Pán  učinil.  Napr.,
       isté kresťanské kruhy tvrdia, že bude človek uzdravený, keď prijme
       svoje uzdravenie ako fakt, ktorý sa vlastne už stal. 


                                    1. Fakty


          Fakty môžeme v Biblii nachádzať, premýšľať o nich a vidieť  ich
       dôsledky. Môžeme sa tešiť z toho, čo pre  nás  Boh  urobil,  alebo
       plakať nad tým čo urobil človek Bohu i sebe.  Môžeme  tiež  prijať
       hlboké pravdy o Bohu i človeku. Na ukážku si prečítame tri  takéto
       fakty: 

                                                                          24


                                    Ján 1,1.
                                1. Moj. 7,10-12.
                                  Luk. 2,1-11.




                                 2. Zasľúbenia


          Je potrebné čítať Bibliu? Isteže  áno,  veď  v  nej  nachádzame
       mnoho zasľúbení, na ktoré  sa  potom  v  živote  môžeme  spoľahnúť
       a presvedčiť sa tak o Božej láske  a  moci.  Pán  nikdy  nesklame!
       Môžeme sa tešiť zo zasľúbení a padnúť na kolená v pokání, keď  nám
       Pán pre niečo zlorečí. Máme ľútostivého a dobrotivého Boha,  ktorý
       sa zmilováva, keď nachádza  skrúšeného  ducha.  Prečítame  si  tri
       takéto zasľúbenia: 

                                 1. Moj. 3,15.
                                1. Moj. 8,21-22.
                                1. Jána 5,12-15.




                                    3. Vzťah


          Ďalšie tri odseky Písma sú ukážkou, ako človek osobne  prežíval
       Božiu prítomnosť, milosť a lásku. Sú  ukážkou  toho,  že  v  tomto
       vzťahu človeka a Boha sa nič nedá  uzavrieť  do  akéhosi  systému,
       však to, čo sa dá, je s nádejou prísť  pred  Hospodina  a  prosiť,
       ďakovať, ... Ako sa On potom zachová? Kto to môže povedať?  Určite
       sa zachová Božsky. My sa môžeme len učiť prichádzať  za  milujúcim
       Bohom, a nie za automatom, z ktorého musí vypadnúť niečo dobré. 

                                1. Moj. 3,9-11.
                                  1. Moj. 7,1.
                                 Mat. 15,22-28.

          Vypočuje Pán každú modlitbu?
          Budú všetci uzdravení a budú hovoriť jazykmi?
          Niekomu Pán dáva rozumnosť, inému nie - je jeden viac  a  druhý
       menej cenný? Čo je múdrosťou pred Pánom a prečo?

                                                                          25


                              Tajomstvo požehnania



                                   Žalm 121.


          Určite  všetci  túžime  prijať  Božie  požehnanie.   V   Biblii
       nachádzame mnoho príkladov takéhoto požehnania a mnohé z  nich  sú
       na prvý pohľad zázračné a krásne. Ak začneme  čítať  Božie  Slovo,
       zakrátko porozumieme, že nám Pán chce požehnať, ale nie  len  tak,
       bez  našej  aktivity.  Chce,  aby  sme  porozumeli,  že  Ho  veľmi
       potrebujeme, chce, aby sme sa modlili a prinášali  svoje  žiadosti
       pred Neho. Naša aktivita je prirodzenou časťou našej živej  viery,
       a preto aj súčasťou  požehnania.  Človek  sa  už  od  dávna  snaží
       prisvojiť si Božie požehnanie a  v  celku  môžeme  nájsť  asi  dve
       skupiny  ľudí,  ktoré  sa  snažia  o  Pánovu  priazeň  diametrálne
       odlišným spôsobom. Prvá z nich požehnanie vyslovene naháňa,  snaží
       sa  Bohu  ukázať,  že  si  niečo  také  zaslúži,  alebo  sa  snaží
       presvedčiť Krista, že by im mal takú  milosť  darovať.  Upriamenie
       duchovného pohľadu takýchto ľudí je svet, to konkrétne požehnanie.
       Druhá skupina hľadá v prvom rade Boha a  Jeho  vôľu,  teší  sa  na
       spasenie. To nie sú ľudia bez telesných potrieb! Majú len  správne
       nastavené priority a vieru, že Kristus pozná, miluje.
          Keď čítame v Písme o  požehnaní  a  pritom  nie  sme  povrchní,
       nachádzame požehnanie vždy s podmienkou, kladenou na Božie  dieťa.
       V predčítanom Žalme je táto podmienka vyjadrená  nepriamo.  Verím,
       že ak dovolíme Kristovi urobiť v našom srdci zázrak, dovolí aj  On
       nám prežiť spolu so žalmistom niečo podobné prečítanému Slovu. 

                                  Žalm 121,1.

          Boží muž upriamil svoj pohľad k horám, je to spomenuté hneď  na
       začiatku vyznania. Horám sa  niekedy  v  Starom  Zákone  priraďuje
       význam  večnosti.  Možno  nás  veľmi  trápia   okolnosti   reality
       a jednoducho akosi niet síl zastaviť sa a pohliadnuť na svoj život
       v  zmysle  večnosti.  Človek  sa  môže   zamerať   na   materiálny
       nedostatok, túžbu niečo zohnať, na nepríjemný konflikt napr. medzi
       rodičmi a deťmi - pozerať sa len na to, žiť tým, je  určite  veľmi
       ťažké. Však z hľadiska večnosti sa  stávajú  takéto  problémy  len
       lokálnymi, dokonca častokrát veľmi  potrebnými  pre  náš  duchovný
       rast.  Z  hľadiska  Kráľovstva  nebeského  majú  riešenie,  koniec
       v Božom  pokoji.  Hľadieť  na  večnosť  je  prvou  časťou  skrytej
       podmienky, aby sme mohli prijať požehnanie. 

                                  Žalm 121,2.

          U koho hľadáme pomoc? Ak hľadáme  pomoc  u  Hospodina,  ako  to
       robíme? Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha, to Slovo bol
       Boh. Niet krajšieho vyjadrenia, že  máme  ísť  za  Kristom,  skrze
       Božie Slovo. Vtedy nájdeme pomoc u Hospodina  tak,  že  sa  vierou
       spoľahneme na prečítané Jeho zasľúbenia. Písmo napomína  a  karhá;
       dokážeme si aj to prisvojiť? Prijmime celé Božie  Slovo  do  nášho
       srdca a bude to cestou k Bohu a naplneniu. 

                                  Žalm 121,3.

          Tretí verš je  priamym  Božím  zasľúbením  a  povzbudením.  Keď
                                                                          26



       Kristus pri búrke na mori spal a učeníci si  mysleli,  že  zahynú,
       bola to  len  skúška  ich  viery,  Ježišov  telesný  spánok  nebol
       podstatný! Duchovne nad nimi isto bdel. Nás podobne niekedy gniavi
       svet a naša telesnosť - zdá sa nám niekedy, že Boh spí. Zasľúbenie
       hovorí nielen, že nespí, ale dokonca ani nedrieme náš strážca!  Je
       tu opäť skrytá podmienka, kladená  na  našu  osobu  -  máme  robiť
       podobne,  ako  činí  Pán  nám.  Strážime  a  bdieme  nad   svojimi
       súrodencami v Kristovi? Živá viera nie je len  konzumnou,  ale  aj
       produktívnou.  Môžeme  predsa  povzbudzovať,  materiálne  pomáhať,
       modliť sa, byť poslucháčmi, ale aj zvestovateľmi  Slova,...  každý
       podľa svojho obdarovania. 

                                  Žalm 121,4.

          Izrael, podľa biblickej etymológie znamená  "Boh  bojuje".  Keď
       človek stretne životný problém, poväčšine  začne  s  ním  bojovať,
       Pána začína hľadať až keď je vysilený a unavený. Nie je to  škoda?
       Niekedy  sa  človek  potýka  s  problémom,  ktorý  je  tak   ťažký
       a neriešiteľný, že  ani  nevie,  ako  začať  bojovať  a  prichádza
       zúfalstvo. Ak sme Izraelom, je nepodstatné rozdeľovať problémy  na
       riešiteľné a neriešiteľné - Boh bojuje. Cez Pána Ježiša sme všetci
       deti Abrahámove, spomeňme si na to! 

                                  Žalm 121,5.

          Pravica  je  v  Božom  Slove  symbolom  moci.  Z  moci  kážeme,
       prorokujeme... Hospodin je našou mocou, stojí  po  našej  pravici!
       Nie sme viac bezvládni, ale zmocnení konať. Možno nevidíme koniec,
       ani cestu, riešenie, však v Kristovi máme  moc  zvíťaziť  v  plnej
       zbroji Ducha Božieho. 

                                  Žalm 121,6.

          Doteraz sme rozprávali o  skrytých  podmienkach  požehnania.  -
       Skúsme ich naplniť.  Druhá  časť  žalmu  je  dôsledkom  naplnených
       podmienok, dôsledkom živej viery. "Slnko  vo  dne"  rozumieme  ako
       požehnanie v práci, hojnosť. "Mesiac v noci" by  mohol  vyjadrovať
       niečo kultické,  temné,  od  čoho  budeme  tiež  ochránení.  Božie
       požehnanie  má  teda  dve  hlavné  časti  -  telesné  a  duchovné.
       Očakávajme ho. 

                                  Žalm 121,7.

          Navyše neostaneme sami ako siroty. Ostríhať znamená  dohliadať,
       opatrovať. Budeme ako v náručí milujúcej matky u Hospodina. 

                                  Žalm 121,8.

          Vychádzajú  a  vchádzajú  ovce,  keď  hľadajú  pašu.  S   naším
       Pastierom pašu  vždy  nájdeme  -  veď  bude  s  nami,  keď  budeme
       vychádzať. Po naplnenom dni vojdeme, čo je symbolom vďaky,  viery,
       dôvery a modlitieb.

                                                                         27

                        Duch Svätý v dobách pred Kristom



                                   Ján 6,27.
                                   Židom 1,8.
                                 Skutky 5,3-4.


          Projekt Božieho spasenia je veľmi rozsiahle  dielo.  Nachádzame
       v ňom mnoho zmien, udalostí, náväzností, ale rozhodne  nie  vývoj,
       alebo zmenu v Božom Duchu!  Duch  Boží  ostáva  jediným,  rovnakým
       Bohom, ktorý nepodlieha evolúcii. Tento Boh  poznal  už  od  dávna
       celý plán, ako spasiť človeka, ľuďom ho ale  nezjavil  vždy  celý.
       Človek vo svojej podstate je úbohý, nemúdry tvor, ktorý kedysi ani
       nebol schopný pochopiť, že potrebuje spasenie. Pán ho ale  aj  tak
       láskavo  viedol  a  vzdelával  na  úrovni,  ktorú  mohol  pochopiť
       a prijať. Veľkým a vážnym krokom  bolo  prijatie  Božieho  zákona.
       V tom čase už človek vedel, že má milujúceho  Boha,  dôveroval  Mu
       a dokázal prijať Jeho nariadenia. Na ich základe neskôr  pochopil,
       že v  nich  nedokáže  obstáť  a  že  tak  veľmi  potrebuje  milosť
       spasenia. Prišiel čas, keď bol už človek schopný prijať ešte  viac
       - Mesiáša. Dnes prežívame čas  milosti,  keď  všetci,  ktorí  Boha
       potrebujú môžu prijať  Jeho  milosť  a  prijať  Krista  do  svojho
       života. Za tým všetkým stojí moc Božieho Ducha, ktorý sa síce  sám
       nemení, ale zato dokázal zmeniť a vzdelať človeka tak,  že  môžeme
       rozumieť mnohým tajomstvám a že tiež lepšie chápeme  Jeho  milosť,
       lásku, keď vidíme, čo všetko bolo  potrebné  urobiť,  aby  sme  sa
       mohli k svojmu Stvoriteľovi opäť navrátiť. Keď toto Pán  takto  od
       počiatku robil,  či  mohol  v  časoch  Starého  zákona  jeho  Duch
       absentovať? Určite nie.  Veď  kto  by  to  potom  za  Neho  robil?
       Niektorí ľudia ale argumentujú, že to  bol  Duch  Boží,  no  a  po
       letniciach prišiel Duch Svätý -  rozdiel  celkom  dobre  vysvetliť
       nevedia, ale zato si toto vágne presvedčenie  nedajú  ani  za  nič
       vziať. Preto prvou otázkou, ktorú by sme chceli riešiť, je  otázka
       terminológie: 


                                  Izaiáš 11,2.
                                 Izaiáš 44,2-4.
                                 Joel 2,28-29.


          Prečítali sme si  Božie  zasľúbenia  o  zoslaní  Ducha  Svätého
       v Starom zákone - všade sa hovorí o Duchu Božom! Ide  teda  naozaj
       len o terminológiu! Na základe  tejto  informácie  by  sme  chceli
       premýšľať ďalej nad námietkou: Duch Svätý len sem tam  na  niekoho
       v Starom zákone zostúpil, ale nebol všetkým prítomný.  Pripomínam,
       že aj v Novom zákone sa rozpráva jednak o  prítomnosti,  a  jednak
       o naplňovaní Duchom  Svätým.  Toto  isté  nachádzam  aj  v  Starej
       zmluve! Najprv teda prítomnosť Svätého Ducha: 


                                                                          28



                               1. Mojžišova 1,2.
                                  Žalm 139,7.
                                  Žalm 51,13.
                                Izaiáš 63,10-14.
                              4. Mojžišova 27,18.
                                 Nehemiáš 9,20.


          Takže môžeme na základe prečítaných slov  povedať:  Duch  Svätý
       bol od počiatku, a to dokonca aj vtedy, keď ešte  nebolo  človeka,
       čo svedčí o prítomnosti, a nie  len  naplňovaní!  Ďalším  dokladom
       z Nehemiáša je fakt, že Duch Svätý učil ich všetkých! Teda  nielen
       pár jednotlivcov! V 51. žalme  počúvame  modlitbu,  kde  sa  Dávid
       modlí,  aby  mu  Pán  nevzal  Svätého  Ducha,   čo   opäť   svedčí
       o prítomnosti, a nie chvíľkovom naplnení! V Izaiášovi  čítame,  že
       izraelský národ dokonca zarmucoval Ducha Svätého. Navyše tak,  ako
       aj v Novom zákone Duch Svätý niekedy vstúpil do niektorého človeka
       a zmocnil ho vykonať nejaký skutok: 


                               2. Mojžišova 31,3.
                                  Sudcov 3,10.
                                 Sudcov 11,29.
                               1. Samuelova 10,6.
                                  Micheáš 3,8.
                             1. Samuelova 16,13-14.


          V čom boli teda letnice tak výnimočné?  Čo  sme  teda  dostali?
       V čom spočíva novozákonná prítomnosť  Svätého  Ducha?  Božie  deti
       dostali zmocnenia a poslania, akých dovtedy ešte nebolo. K tomu je
       potrebná sila, akej dovtedy  ešte  nebolo  a  múdrosť,  akej  ešte
       nebolo. Zvestujeme Evanjelium celému svetu, odplácame dobrým  zlé,
       svietime skutkami, ale aj novými Božími darmi milosti - jednoducho
       ide o silu, požehnanie a zmocnenie, ktoré sme dostali na  letnice.
       Nejde teda o nový príchod Ducha  Božieho,  ale  o  nové  zmocnenie
       a silu podľa zasľúbenia proroka Joela 2,28-29.  Nech  je  náš  Boh
       pochválený a oslávený v nás!


                                                                          29

                              Proroctvá o Kristovi



                                   Ján 3,16.


          Čistú nezištnú lásku si mnohokrát zamieňame s  ľudskou  láskou,
       ktorá je mnohokrát len imitáciou nezištnosti. Tzv.  láska  človeka
       je často vyprovokovaná len moralistickými princípmi, chceme totiž,
       aby si ľudia o nás  nemysleli  niečo  zlé.  Niekedy  nás  svedomie
       prinúti urobiť tzv. dobrý skutok - čo by si  o  mne  pomyslel  xy,
       keby to vedel. Môžeme dávať priechod  citom,  ktoré  niekedy  vedú
       k dobrému, niekedy k zlému. Čo sa týka citov samotných,  sú  veľmi
       často našim egoizmom... Božia láska je  čistá  -  žiadna  morálka,
       charakter alebo svedomie nenútilo  Pána  za  nás  umrieť.  Kristus
       umrel na kríži, lebo nás božsky, nezištne miloval. 


                             Izaiáš 7,10-16. 9,6-7.


          Kristus  prišiel  na  základe  mnohých  proroctiev.   Nachádzam
       v Biblii jeden ukončený celok - Božie Slovo. Naplnenosť  zasľúbení
       sa týka projektu  spasenia  práve  tak  ako  aj  projektov  našich
       "malých" osobných spasení. Možno nás dezorientuje čas... však  Pán
       kráča s nami a vedie nás k nášmu naplneniu.
          Žiaľ, máme sklon k pohanskému ponímaniu kresťanstva. Kresťanský
       život sprevádzaný egoizmom, sebauspokojovaním je zvláštny, keď tým
       trpia druhí. 


                            Malachiáš 1,6-12. 2,1-4.


          Pán zavrhol vyvolený národ a isto zavrhne  aj  nás,  keď  nájde
       neúprimné srdce, modly. To sa stane aj napriek Kristovmu  spaseniu
       - chráňme sa modiel a ukydaných bohov, ktorí prežívajú aj v  tejto
       dobe.
          Ako sa v nás môže prejaviť pohanstvo?
          Čo je to modla?
          Môže Pán zatratiť spasených?


                                                                          30

                                                                          31



                          Modlitba môže byť len osobná



                              1. Samuelova 1,9-20.
                       2. Kráľov 19,10-13. 15-19. 32-35.
                         2. Samuelova 7,18-29. 8,1-12.
                        2. Paralipomenon 20,1-17. 20-24.


          V  Božom  Slove  je  veľa  svedectiev  o  mocných,   vypočutých
       modlitbách.  Niektoré  z  nich  nám  slúžili  teraz  ako   príklad
       a vedenie k našim stíšeniam. Asi si však musíme priznať, že  časy,
       v ktorých prichádzal anjel Hospodinov, aby pomohol  modliacim  sa,
       sú už akosi preč. My sa modlíme, ale nevidíme vždy Božiu  moc  pri
       sebe. Apoštol Jakub hovorí: "Modlíte sa, ale neberiete, pretože sa
       zle modlíte! Prosíte tak, aby ste to, za čo prosíte, premrhali  vo
       svojich žiadostiach." Prvé, čo by som chcel  veľmi  zdôrazniť,  je
       fakt, že pochádzame z pohanských národov. V dôsledku toho  je  nám
       prirodzených  mnoho  vecí,  ktoré  boli  Božiemu  ľudu  v   časoch
       Dávidových úplne vzdialené. Pohanstvo a  modlárstvo  sa  vyznačuje
       okrem iného aj skutočnosťou, že modla,  bôžik  slúži  človeku  ako
       otrok. Veriaci sa k nemu modlí, aby dostal čo chce, a  v  dôsledku
       toho obetuje tomuto bôžikovi veľmi veľa - napr. všetok  svoj  čas.
       Podstata teda spočíva v tom, že človek niečo chce, a tým to  hasne
       - takéto modlitby Boh Izraelov, Hospodin, nikdy nevyslyší, pretože
       "vidia" len seba! Celý zákon, aj proroci stoja na dvoch najväčších
       prikázaniach - milovať svojho Boha a blížneho. Na nich teda  stojí
       aj modlitba veriaceho,  ktorý  nie  je  pohanom.  To  znamená,  že
       prosíme aj za druhých, a keď prosíme za  seba,  keď  niečo  chceme
       dostať, potom k tomu chceme  byť  najprv  aj  vychovaní.  Dieťatko
       najprv naučíme čítať, až potom dostane knihu, ktorú nakoniec  teda
       nepočarbe, neroztrhá, ale bude  ju  čítať.  "Proste  a  dostanete,
       klopte  a  otvorí  sa  vám!"  Chopme  sa  teda  tohoto   Kristovho
       zasľúbenia a chráňme sa pretvoriť Boží zákon na pohanstvo.
          Pán  Ježiš  nám  pripomína  niekoľko  závažných   pohľadov   na
       modlitbu.
       a)
          Nemodlíme sa pre svoje sebapovyšovanie a veríme, že Pán  počuje
       nech sme kdekoľvek.
       b)
          Nemali by sme trpieť mnohomluvou s vedomím, že  Pán  už  vopred
       vie, čo chceme povedať, nemusíme sa báť, že sa zle vyjadríme, lebo
       tak sa boja  pohania,  ktorí  keď  sa  začnú  modliť  len  hovoria
       a hovoria, skončia a skôr sa vyrozprávajú, než pomodlia.
       c)
          Máme príklad modlitby,  ktorý  obsahuje  vážne  upozornenia  na
       prosby, ďakovania a chvály, ktoré by aj v našich modlitbách nemali
       chýbať.
       d)
          Vypočutie alebo nevypočutie našich modlitieb závisí aj od nášho
       správneho vzťahu k druhým ľuďom. 


                                  Mat. 6,5-15.


          a) 5-6.
                                                                          32



          Sebapovyšovanie nemusí mať len zjavnú, rozprávkovú, čiernobielu
       formu. Keď sa modlíme dve hodiny denne, vieme o tom  len  my,  ale
       pritom sme na to hrdí a porovnávame sa s  druhými,  určite  trpíme
       sebapovyšovaním! Aký  je  to  rozdiel,  keď  sa  niekto  modlí  za
       druhého, pretože mu je ho napr. ľúto a chcel by mu pomôcť.
          Riešime si niekedy na  verejných  modlitbách  účty  s  druhými?
       Medzi  "riadkami",  medzi  rečou  niečo  povieme,  čo  ale   veľmi
       konkrétne patrí niekomu. Čo vlastne robíme, keď sa modlíme?!
          Boh vidí v skrytosti! Či nemáme niekedy  tendenciu  zapojiť  do
       modlitieb napr. celý zbor, aby nás Pán  vyslyšal?  Prostriedok  sa
       nám tak stane cieľom a my  máme  väčšieho  boha  potom  v  masovej
       modlitbe, než toho pravého Boha Izraelovho, Boha Hospodina,  ktorý
       vidí v skrytosti a odpláca zjavne! Týmto nechcem  zhodiť  zástupné
       modlitby, chcem len varovať pred tým,  aby  sa  nestali  nástrojom
       k dosiahnutiu, ale aby boli tým, čím majú byť! Z lásky  prameniace
       spoluprosby za niekoho  -  inak  nemajú  zmysel.  Inak  sú  rýdzim
       pohanstvom! Každý, kto sa modlí, musí byť osobne zaujatý  vo  veci
       svojej modlitby, podľa  vzorov,  ktoré  sme  si  čítali,  ináč  sa
       z modlitieb stáva obyčajná fraška, nemajúca so  živou  vierou  nič
       spoločné!

       b) 7-8.
          Modlitba môže byť len osobná!  Osobne  prichádzame  za  Kristom
       a prosíme Ho. Žiaľ, naša modlitba niekedy  vypadá  ako  telefonát,
       v ktorom ten čo volá od začiatku až do konca vraví a  nakoniec  to
       zloží a odpočinie si.  Čakáme  na  Božiu  odpoveď  a  zaujíma  nás
       vôbec?!  Kristus  v  Gecemanskej  záhrade  povedal  krátke  slovo,
       a potom na modlitbe bdel hodinu. Ako sa teda modlíme, ako pohania,
       ktorí žvatlajú a trpia mnohomluvou, alebo ako Božie deti?  Veríme,
       že Pán pozná naše srdce a aj to všetko, čo by sme chceli. Pozná aj
       to, čo by sme naozaj chceli, nie len to, čo na modlitbe  hovoríme!
       Keď sa teda modlíme sú naše reči pokrytecké, rozporné so skutočnou
       pohnútkou srdca, alebo rozprávame pravdu, priamo.

       c) 9-13.
          1. Želáme si, aby bola Božia vôľa zvrchovaná  v  našom  živote.
       Očakávame na Kráľovstvo nebeské. 2.  Môžeme  prosiť  o  materiálny
       dostatok a Pán chce aby sme  oň  prosili!  3.  Potrebujeme  milosť
       Kristovu pre našu hriešnosť a máme o ňu prosiť.  4.  Máme  prosiť,
       aby nás Pán vyvaroval konkrétnym situáciám v živote, ktoré by boli
       pre nás ťažkými skúškami v pokušení - sme len ľudia, bojme sa teda
       hriechu a milujme Pána. "Zbav nás od zlého," máme volať na Boha aj
       v súžení, aby nás vytrhol. 5. Prirodzené je Pána za všetko  dobré,
       ktoré nám učinil chváliť,  oslavovať  a  ďakovať  mu.  Keď  budeme
       prosiť Boha podľa Jeho Slova, nie ako pohania, budeme  mať  za  čo
       ďakovať!!!

       d) 14-15.
          Modlitba, ktorá nie je  pohanská,  vyžaduje  vážne  rozhodnutie
       a skutky v našom  živote!  Pán  sa  totiž  voči  nám  chce  chovať
       podobne, ako sa my chováme voči druhým! Neodpustí nám,  ak  aj  my
       neodpustíme! Akou mierou my meriame, takou aj nám bude namerané...

          Uchopme silne milosť,  moc,  bohatstvo,  ktoré  nám  dáva  živá
       viera. Nie triumfalizmus, ale  priateľstvo  s  Bohom  Abrahámovým,
       Bohom Izákovým  a  Bohom  Jákobovým.  Verím,  že  potom  prežijeme
       zápasy, poníženia, ale aj  vypočutia  a  víťazstvá  ako  aj  židia
       v izraelskom národe kedysi.                                                                          33


                                                                          34

                             Pohanstvo a modly dnes



                                   Žalm 130.


          Keď chceme rozprávať o modlách,  asi  by  sme  sa  mali  najprv
       stručne dotknúť prostredia, kde vznikli a kde si ich ľudia  začali
       uctievať, pohanstva. Pohanské  náboženstvá  sebou  vždy  prinášali
       bezohľadnosť, ukrutnosť,  obete  ľudí  a  vojny.  Ak  Božie  Slovo
       odsudzuje  pohanstvo,  nie  je  to  kvôli   akémusi   abstraktnému
       princípu, ale aj kvôli  ukrutnosti,  ktorej  sa  pohania  navzájom
       vyučovali a hovorili tomu svätosť.  V  pozadí  takmer  vždy  stáli
       fanatici alebo  lotri,  ktorí  takéto  učenie  zneužívali  v  svoj
       prospech. Tzv. biblické háje sú  jedným  z  príkladov  zneužívania
       vzťahu muža a ženy. Obdobou niekdajších hájov sú dnešné nevestince
       a obdobou niekdajšieho učenia je dnes nejedna úvaha alebo  odborné
       dielo  sexuológov,  ktoré  vyzýva  mladého   človeka,   aby   pred
       manželstvom svojho partnera sexuálne spoznal. Som presvedčený,  že
       mnohým ženám i mužom takéto  učenie  vyhovuje  a  hlásajú  ho  nie
       z presvedčenia, ale  z  čírej  zištnosti  a  nezdržanlivosti.  Ich
       inteligencia slúži im samotným, nie aby sa  niečomu  naučili,  ale
       aby niečo dosiahli. Preto tak, ako  aj  kedysi,  tak  aj  dnes  je
       pohanstvo charakteristické  vzťahom  človeka  k  Bohu  a  tiež  aj
       k druhým ľuďom. Prichádzam k podstatnému  bodu  tejto  úvahy.  Pán
       povedal: Mat. 22,37-39. "Budeš milovať svojho Boha...  a  blížneho
       svojho..."  Pohanstvo  ako  autoritu  nad  sebou   žiadneho   boha
       neuznáva, vidí seba a manipuluje druhých.  Blížneho  svojho  chápe
       ako prostriedok na sebauspokojenie. Dôsledkom  takéhoto  pohanstva
       sú zmanipulovaní chudáci, fanatici schopní urobiť čokoľvek a úplná
       prevrátenosť hodnôt. Viera, ktorú  hlásal  Kristus,  niečím  takým
       určite netrpí, naopak, ostro sa  proti  tomu  stavia:  Mat.  9,13.
       "Neprišiel  som  žiadať  obeť,  ale  milosrdenstvo!"  hovorí  Pán.
       Milosrdenstvo   s    bratmi    zo    zboru,    milosrdenstvo    so
       zmanipulovanými...  Pohanstvo   porušuje   dve   najväčšie   Božie
       prikázania a dôsledok je hrozný. Pohanstvo  alebo  nepohanstvo  sa
       teda týka vzťahu človeka a Boha a ľudí navzájom.  Preto  viera  aj
       pohanstvo sú veľmi osobné a žiadajú od človeka srdce!  Toto  srdce
       dnešní pohania venujú modlám práve tak  ako  kedysi,  dokonca  mám
       zato, že mnohé pohanstvo  sa  v  posledných  dobách  skrývalo  pod
       rúškom kresťanstva , takže na jazyku bol Kristus a v srdci modla! 


                               1. Kráľ. 14,23-24.
                               3. Mojž. 18,21-24.
                               2. Kráľ. 17,16-17.


          Mohol by som začať rozprávať o modlách tak, že  ak  niekto  ctí
       modlu, nie je napomenuteľný, hľadá seba a nevidí  druhých...  Bola
       by  to  asi  pravda.  Chcel  by  som  sa  ale  zamerať  na  Jánove
       upozornenie. 1. Jána  5,21.  "Dietky,  chráňte  sa  modiel!"  Toto
       napomenutie ma vystríha, že aj Božie dieťa je modlami  ohrozované,
       že dokonca aj človek, ktorý okúsil Božiu milosť, môže  Pána  začať
       opúšťať a priľnúť k modlám. 

                                                                          35


                                  Židom 6,4-6.


          Na tomto Slove ma zaujal fakt, že Pavel upozornil, že ak niekto
       okúsi a potom sa odvráti od Božej lásky, už nie je možné  navrátiť
       ho späť. Okúsiť lásku je vzťah. Potom ju odmietnuť je  tiež  vzťah
       a vyjadruje nespokojnosť s tým, čo sa mu ponúkalo. Človek  niekedy
       chce byť autoritou sám sebe a Boha nepotrebuje, svoj vzťah  a  čas
       chce sám prideľovať a súdiť druhých. Toto je modlou aj  dnes  tak,
       ako aj kedysi. Nie drievka, sošky, autá, domy, ale porušený vzťah,
       ktorý sa potom prejaví v modloslužbe, ktorá je pre každú dobu iná!
       Ak niekto chodí do kostola len brať, vidieť chyby, ohovárať, potom
       hľadať tzv. lepšie spoločenstvo a opäť len brať... Či nie  je  tak
       isto modlár ako hocijaký klasický pohan? Božie dieťa  má  poslanie
       a dar, aby ním slúžilo a zveľaďovalo konkrétne  spoločenstvo!  Tým
       je vyjadrený opäť vzťah k ľuďom, s ktorými sa stretáva! Ak ich bez
       mihnutia oka dokáže opustiť, potom ťažko hovoriť o  vzťahu  lásky!
       A keď odíde inde a kritizuje a chce len brať, brať, je to chorobou
       jeho  srdca!  Dnes  mnohí  ľudia  slúžia  modlám  a  dôsledkom  sú
       rozpadávajúce  sa  spoločenstvá,  vznik  nových  a  ich   opätovné
       rozpady.   Vieme   nájsť   dnes   hranicu   medzi   živou   vierou
       a modloslužbou? 

                                   Zjav. 2,4.


          Opustiť prvú lásku - je to čin! 


                                  Zjav. 3,16.


          Vlažnosť - je to stav! 


                                  Mat. 12,31.


          Hriech proti Svätému Duchu - je to dôsledok, smrť!
          Vyjadrujú vyššie uvedené tri body vzťah? Ak áno, aký?
          Ako vám pripadá historické kresťanstvo?

                                                                          36

                             Najväčší diablov útok



          Zvesť dvanástej kapitoly Zjavenia rozpráva o  troch  uzavretých
       udalostiach a jednej otvorenej,  ktorú  často,  veľmi  dramaticky,
       prežívame aj v tejto dobe.

       1. - Zjav. 12,1-5. Diablov útok na Krista.

       2. - Zjav. 12,7,12. Víťazstvo Ježiša Krista, spasenie dokonané.

       3. - Zjav. 12,6.13-16. Útok porazeného satana na cirkev ako celok.

       4.  -  Zjav.  12,17-18.  Prebiehajúci  rozvrat  cirkvi  z  vnútra,
       posledný nápad, posledný útok
               a) narušené vzťahy
               b) pohoršenie, trpkosť, horkosť
               c) strata viery pre tzv. realitu

               a)                 b)               c)
               1. Jána 2,9-11.    Židom 12,12-15.  1. Tim. 1,18-19.
               Ján 13,34-35.
               1. Kor. 13.

       Obrazy: Zjav. 12,1-5.
          Tieto  pohľady  na  symbolické  vyjadrenia  dvanástej  kapitoly
       Zjavenia chcem ponúknuť len ako jednu z  možností,  ktorá  mi  ale
       neprotirečí  Novej  Zmluve  a  zároveň  ma  upozorňuje  na   vážne
       nebezpečenstvo. Môžeme ho vidieť okolo seba a je len na nás, či sa
       mu   dokážeme   postaviť   v   zbrani   Božieho    Slova,    viery
       a spravodlivosti.
          Žena odiata slnkom, mesiac pod jej nohami, na jej hlave  koruna
       dvanástich  hviezd.  Cirkev  božích  detí  (žena),  nesie   svetlo
       poznania Slova Božieho (odiata slnkom), bola "korunovaná", zrodila
       sa v Izraeli, kde si Pán vyvolil národ pozostávajúci z  dvanástich
       kmeňov (12 hviezd), skutky božích detí sú odrazom Boha, Jeho Slova
       (mesiac pod jej nohami). Táto žena je tehotná. Má sa narodiť dávno
       zasľúbený Mesiáš.
          Veľký drak so siedmimi  hlavami,  desiatimi  rohmi  a  siedmymi
       diadémami. Drakom je  diabol,  ktorý  je  tiež  Božie  stvorenstvo
       a kedysi žil v Božej prítomnosti (sedem hláv  a  sedem  diadémov),
       zvrhol sa ale a vzbúril proti  Bohu  (desať  rohov).  Jeho  chvost
       vliekol tretinu  nebeských  hviezd.  Strhol  za  sebou  niektorých
       anjelov, o ktorých dnes hovoríme ako o démonoch.

       ad 1
          Je veľmi zaujímavé, že Diabol poznal časy, keď sa  mal  narodiť
       Kristus, Spasiteľ. Drak sa postavil pred ženu a čakal. Keď sa  Pán
       Ježiš narodil, diabol bol na to  veľmi  dobre  pripravený.  Krista
       všelijako pokúšal a dokonca ho nakoniec dal aj  ukrižovať.  Diabol
       ale nie je vševedúci, v tejto veci sa  veľmi  zmýlil.  Mesiáš  bol
       vytrhnutý k Bohu a dokonca sa stalo ešte aj niečo viac.

       ad 2 Zjavenie 12,7-12.
          Vzbura, ktorú  viedol  diabol,  stroskotala,  naplnilo  sa  tak
       spasenie Kristovo na kríži, podľa všetkých zasľúbení.  Vidíme,  že
       Boh naplnil svoj sľub, a môžeme ho v  tomto  čase  milosti  naplno
                                                                          37

       zakúšať.

       ad 3 Zjavenie 12,6.13-16.
          Po tejto generálnej porážke sa diabol vrhol na  "ženu"  cirkev,
       ale ju nemohol poraziť. "Peter, ty si skala,"  hovorí  Pán.  Ďalej
       zasľubuje, použijúc Petra, že takouto skalou bude  vlastne  cirkev
       Božích detí a že ju  nerozboria  ani  moci  temnosti.  V  dejinách
       môžeme  vidieť  mnohé  útoky  na  cirkev  -  mocenské,  politické,
       filozofické... Majú jediného iniciátora, diabla.

       ad 4/a Zjavenie 12,17-18.
          Cirkev  sa  nepodarilo  zničiť  priamo,  a  tak  diabol  zmenil
       taktiku. Rozleptávaním  a  destabilizáciou  jednotlivcov  dosiahne
       vlastne presne to, čo chcel  -  rozbitú,  nefunkčnú  cirkev.  Táto
       posledná aktivita je naozaj diabolská, tento  útok  je  strašlivý!
       Predstavme si  obraz  funkčnej  cirkvi  zo  Skutkov  apoštolských.
       Predstavme si potom dnešnú cirkev a skúsme vidieť  jej  nedostatky
       vo  svetle  prečítaného  Božieho  Slova.  Všetky  totiž   pramenia
       u jednotlivcov pre ich  hriech!  Narušené  vzťahy,  nezhoda  medzi
       pracovníkmi, neochota podvoliť sa, priznať si nedostatok, neochota
       spolupracovať,  lenivosť,  slabá  nestabilná  viera,  pochybnosti,
       pohoršenia,  horkosti,  trpkosti...  Božie  Slovo  kričí   pozor!!
       Tvárime sa veľmi pobožne, ale medzi nami sa pohybuje duch  nesvätý
       a my sa mu nebránime, pretože nechceme! Milujeme uznanie viac  než
       Krista, milujeme istú formu slávy a  vplyv  medzi  spoluveriacimi.
       Veľa milujeme, ale nie je to tá  prvá  láska!  Stredná  Európa  je
       svetadiel,  v  ktorom  sa  investovali  hrozne   veľké   sumy   do
       náboženských brožúrok,  kníh,  časopisov.  Prišli  sem  misionári,
       zvestuje  sa  evanjelium  cez  rozhlas,  televíziu...  Ľudia   ale
       neprijímajú tieto slová! Či nechcú  nájsť  útočište?  Prečo  potom
       prijímajú iné náboženstvá, smery, sekty, ...? Kristus  hovorí,  že
       sú polia biele, pripravené ku žni. Jedným z nich je Európa! Cirkev
       si ale neplní úlohu, ktorú dostala! 


                                 Ján 13,34-35.


          Svet tak pozná, že máme Krista, keď sa budeme navzájom milovať!
       Keď vidím spoluprácu niektorých kazateľov, misionárov...  javí  sa
       mi to skôr ako irónia a výsmech živého diabla, ktorý  sa  vysmieva
       Bohu! Pravda je taká, že sa navzájom častokrát nedokážeme  zniesť,
       priznať si niečo, stačí malý konflikt a dvaja ľudia  si  už  nikdy
       nenájdu k sebe cestu! To hovorím o Božích deťoch. Niekedy  počúvam
       príhovor pracovníka v nejakej cirkvi a s vedomím istého pozadia sa
       mi chce odísť, pretože jeho slová sú len  pózou  -  čo  mi  má  čo
       rozprávať, keď som mal možnosť byť svedkom toho, ako sa "tĺkol" so
       svojím spolubratom. Čo mi chce povedať, keď viem,  že  tieto  veci
       nikdy nechcel dať  do  poriadku  a  prehliada  ich  akoby  sa  nič
       nestalo! Pomodlím sa a Pán mi daruje víťazstvo  -  nepohorším  sa,
       zachová mi vieru... Čo  ale  tí,  čo  Krista  ešte  nepoznajú?  Čo
       s tými, ktorí pľujú na dnešné  kresťanstvo  a  majú  pravdu?  Beda
       členom Božej cirkvi, skrze ktorých prichádza pohoršenie, beda  tím
       nezmierlivcom,  svárlivcom,  ktorí  v  sebe  pestujú  odstup  voči
       spolubratom. 


                                                                          38

                                1. Jána 2,9-11.


          Nie je na vine Svätý  Duch,  keď  cirkev  nenesie  ovocie,  ale
       človek! Keď cirkev nerastie, sú len prázdne slová,  keď  hovoríme,
       že jedni sejú a jedni žnú. Klameme a  podvádzame  seba  i  druhých
       rečami stojacimi proti Kristovi, keď  si  ospravedlňujeme  vlastne
       to, že na nás svet nevidí lásku Kristovu. Naivná  teológia,  ktorá
       ospravedlňuje hriech a tvrdí, že sme spasení  z  milosti,  je  len
       polopravdou!   Naozaj   spasené   Božie   dieťa   ponesie   ovocie
       v skutkoch - to je tá druhá časť pravdy. 


                               1. Korintským 13.


          Vrátim sa k dvanástej kapitole  Zjavenia.  Keď  sa  pozriem  na
       seba,  musím  priznať,  že  v  oblasti  vzťahov  vediem  so  sebou
       najťažšie boje. Niekedy mi trvalo až niekoľko týždňov, aby som dal
       isté veci s druhými do poriadku. Žasnem, čo sa to vlastne  vo  mne
       skrýva za  silu,  ktorá  mi  bráni  prísť  za  druhými  a  povedať
       jednoducho prepáč.  V  prvom  rade  na  samom  sebe  vidím  hroznú
       pravdivosť výstrahy  konca  dvanástej  kapitoly  Zjavenia.  Je  to
       oblasť v mojom živote, v ktorej môžem cez milosť Kristovu  a  jeho
       silu víťaziť. Naozaj môžem prísť a povedať prepáč, môžem  povedať,
       že som sa mýlil.... Je to obrovský kontrast,  pretože  je  to  len
       z Ducha Božieho, keď niečo také urobím, ja som prislabý! Musím ale
       najprv ja povedať Bohu: "Chcem Pane, zvíťaz vo mne." Ja  sa  musím
       modliť, aby som mohol začať riešiť vzťahy s druhými. Navyše sa odo
       mňa žiada, aby som začal. Mám skúsenosť, že síce ťažko, ale že  to
       naozaj v Božej sile ide. Ak to nezačneme  v  tejto  chvíli  aj  my
       všetci, budeme pohoršením, my budeme vraždiť tých, ktorí mali  cez
       nás prijať Krista!

       ad 4/b Židom 12,12-15.
          Krátko ešte spomeniem dve formy útoku na  jednotlivca.  Trpkosť
       a horkosť je jedným  z  nich.  Zahorknutý  človek  dokáže  opustiť
       cirkev a nakoniec môže  aj  zahynúť.  Varujme  sa  jej  a  ak  nás
       prenasleduje, modlime sa,  nachádzajme  spovedníkov  na  rozhovory
       a víťazme v Pánu.

       ad 4/c 1. Timoteovi 1,18-19.
          Druhou formou útoku je tzv. realita. Vidíme kadečo okolo  seba,
       techniku, zlobu, násilie, majetky... a vidíme  aj  správanie  ľudí
       voči tomu všetkému. Odrazu akoby oslabla naša istota  viery  -  je
       vôbec Boh? - Mám obavu, že sa v takýchto chvíľach pozeráme viac na
       svet než na Krista. Čítame si Písmo? Modlíme sa? Stretávame sa  so
       spoluveriacimi? Ak nie, potom hynieme!

          Chcel by som  všetkých  tých,  ktorí  prečítali  tieto  riadky,
       povzbudiť do reakcie na diablovu aktivitu. Začnime u  seba.  Buďme
       príkladom!  Zlomme  tento  strašný  útok  aspoň  v   spoločenstve,
       v ktorom žijeme. Viem, že  to  bude  obrovským  požehnaním,  a  že
       prežijeme nové a krásne chvíle s Kristom. Bez kríža a sebazaprenia
       to ale nejde. Mám krásnu skúsenosť s Bohom. Veľmi  som  nemal  rád
       jedného brata, pretože mi ublížil. Po modlitbách už po  niekoľkých
       týždňoch som začal cítiť k nemu úprimnú lásku  a  dnes  sa  hrozne
       teším, keď ma  má  prísť  navštíviť.  Tento  človek  sa  mi  nikdy
                                                                          39


       neospravedlnil, napriek tomu ho mám výnimočne rád a je  mi  dobrým
       priateľom. To sa stalo nie zo mňa, ale zo  Svätého  Ducha.  Je  to
       krásne a všetkým vám prajem podobné skúsenosti so zázračnou  mocou
       Božou.

                                                                          40

                                Čo bude v nebi?



                                Lukáš 16,24-31.


          Otázky o tom, čo bude v  Nebi,  sú  mnohými  kresťanmi  apriori
       zamietané. Musím priznať, že sa im ani nedivím,  napriek  tomu  sa
       teraz budem snažiť vysvetliť, prečo nemôžeme porozumieť  tomu,  čo
       bude v Nebi, a zároveň porozprávam o  svojich  predstavách,  ktoré
       o Nebi mám, prirodzene s  tým,  že  ich  nepokladám  za  všeobecnú
       pravdu, ale len za pomôcku pri mojom chápaní. 


                                2. Kor. 12,2-5.


          Apoštol Pavel bol vzatý až do 3. Neba  a  počul  nevysloviteľné
       slová,  ktoré  človek  nesmie  hovoriť.  Inde  sa  píše,  že  ucho
       neslýchalo a oko nevídalo, čo Pán pripravil pre svoje deti. Je  to
       biblická pravda, a preto určite nebude porušená! Navyše je človeku
       zakázané rozprávať veci nebeské! Neviem o tom, že by sa  v  Biblii
       písalo prečo, ale myslím, že človek nemôže rozprávať nebeské  veci
       pre svoj hriech. Skúsim to priblížiť:  Predstavte  si,  že  niekto
       povie: "Boh zničí  to  mesto."  Ako  človek  sa  pýtam,  kto  môže
       povedať, čo urobí Pán?! Keď učeníci povedali, či majú povedať, aby
       zostúpil oheň na mesto, kde odmietli Krista, Pán  vraví:  "Neviete
       čieho ste Ducha!" Som ale presvedčený, že keby niekto miloval ľudí
       v tom meste ako seba a navyše mal Božie zjavenie, že  je  potrebné
       pre akúsi spravodlivosť alebo správnosť mesto zničiť, že Pán zošle
       na mesto oheň, podobne, ako to bolo v prípade Eliášovom. Človek je
       ale  hriešny,  a  tak  mu  ide  viac  o  triumf,   zadosťučinenie,
       sebachválu... navyše ešte nepozná  správnosť  a  Božiu  múdrosť  -
       takýto "chudák" chce potom hovoriť veci Nebeské! 


                               2. Kráľ. 2,11-12.
                                 Jób 38, 4- 7.


          Pre tieto dve Božie Slová mám zato, že sa Pán vyhýba tomu,  aby
       človeku popisoval presne to,  čo  je  podstatou  vesmíru,  Neba...
       Viera nie je na to, aby budovala  naše  fyzikálne  predstavy,  ale
       mala by budovať nás samotných... Zem  nemá  podstavce,  a  tak  si
       myslím, že aj zobratie Eliáša je svojim spôsobom  obrazné.  Čo  je
       ale fakt, je to, že Eliáš do Neba naozaj zobratý  bol  -  ostatne,
       myslím, že to bol človek od Pána tak vychovaný, že  mohol  povedať
       niektoré Nebeské veci. Zoslal oheň a oheň  prišiel.  Túto  možnosť
       máme aj my! Potom ale  zabudnime  na  svoje  predstavy  o  živote,
       plány, koníčky, seba... Žiaľ, my  milujeme  tento  svet  do  takej
       miery, že nemôžeme byť Eliášom! A keby sme  hneď  chceli  obmedziť
       seba, budeme to robiť tak hlúpo a nerozumne, že  to  nebude  Božou
       múdrosťou! To všetko je dôsledkom našej prevrátenosti. 

                                                                          41

                                  Ján 10,1-5.


          Ak chceme poznať Nebeské veci a potom sa do Neba  dostať,  máme
       k tomu jedinečnú príležitosť.  Dvere,  ktoré  vedú  do  Neba.  Kto
       nevchádza týmito Dverami, je zlodej a lotor!! Rozvážme  preto,  či
       je potrebné rozprávať o veciach Nebeských  ináč,  než  cez  Ježiša
       Krista... 


                                 Moje predstavy


          Nebo si predstavujem ako oveľa hmotnejšie  a  plnšie  než  Zem.
       Navyše v ňom nebude panovať zákon hriechu. Nebo je už tu na  Zemi,
       a zároveň je tu peklo. Keby všetci ľudia položili Krista  na  prvé
       miesto, je na Zemi Nebo! Keby ale všetci na prvé  miesto  položili
       Zem, potom sa Zem stáva peklom.
          Ak sa na tieto veci chcem pozrieť pohľadom fyzikálnym,  uvážim,
       že keď náš trojrozmerný  priestor  posuniem  po  vzhľadom  k  nemu
       lineárne nezávislom vektore o  zanedbateľnú  vzdialenosť  vzhľadom
       k uvažovanej metrike, ocitnem sa v novom vesmíre, v  novom  svete!
       Tieto svety budú zároveň blízko seba, a  zároveň  ich  bude  deliť
       nekonečne veľa bodov... Keď zoberiem svety  o  väčších  dimenziách
       než náš, jeden z nich môže byť napr. Nebo, druhý peklo. Tak ako sa
       dve roviny pretnú na priamke, tak sa môže nebo pretínať  s  peklom
       v našom svete, ktorý má tri rozmery.  Keď  si  zoberiem  vektorové
       priestory ako  pomôcku  k  premýšľaniu,  uvážim,  že  je  absurdné
       dokázať si predstaviť Nebo.
          Teším sa na to, keď príde Pán a ja to budem môcť poznať.


                                                                          42

                           Bezohľadnosť voči nemocným



                                  Žalm 40,1-9.
                        Kazateľ 9,1-6. 8,10-14. 7,13-14.


          Luk. 13,11-16. -  Pravdepodobne  aj  na  základe  tohto  Slova,
       vznikajú  vo  svete  učenia,  ktoré  by  sa   dali   označiť   ako
       extrémisticky triumfalistické. Hlásajú totiž, že všetky choroby sú
       od diabla a že Kristus chce pre svoju lásku  a  moc  tieto  nemoci
       ľuďom uzdraviť. Z toho potom vyplývajú  aj  závery,  že  sa  Božie
       dieťa môže, ba dokonca by sa malo, mať dobre, ak má správny  vzťah
       ku Kristovi. - Žalm 37,25. Mám však  zato,  že  je  takéto  učenie
       silne povrchné, nevystihuje ani  zďaleka  Boží  zámer  a  nedokáže
       vôbec odhadnúť Jeho  Božskosť.  Navyše,  učiteľom,  ktorí  hlásajú
       takéto učenie, žiaľ chýba cit a spoluúčasť s tým druhým,  ubližujú
       a ani si to nedokážu uvedomiť, čo robia. Nech mi to prepáčia,  ale
       musím konštatovať, že sa správajú ako duchovne nedospelí a nezrelí
       správne rozsudzovať, vidieť  podstaty  vecí  a  jednoducho  naozaj
       blížnemu pomôcť. Skúsim teraz bližšie vysvetliť tento  môj  postoj
       a oprieť sa pritom o Božie Slovo. 


                                 Luk. 13,11-16.


          Nielen nemocní, ale všetci  sme  postihnutí  dedičným  hriechom
       a nemáme z neho pomoci, mimo Ježiša Krista: 


                                Rimanom 5,12-21.


          Tento hriech sa potom prejavuje mnohými spôsobmi: Tmou v  našom
       myslení - nemáme jasno v otázkach viery a  lásky.  Ďalej  sa  môže
       prejavovať  aj   v   nemoci,   bezohľadnosti,   nezdržanlivosti...
       Akákoľvek nezdržanlivosť, alebo nemoc... človeka v určitom  zmysle
       spútavajú, pretože jednoducho  nemá  slobodu  robiť  podľa  svojho
       rozhodnutia. Keď človek príjme Krista, ani zďaleka sa nemusí  hneď
       striasť všetkého zlého. Príklad apoštola Pavla hovorí, že  dokonca
       niektoré spútanosti môžu ostať až do konca života: 


                                2. Kor. 12,7-9.


          Kto môže rozumieť Božiemu zámeru, prečo je to tak? 


                                 Kazateľ 3,11.


          O Božej veľkosti a ľudskej malosti rozprávajú krásne kapitoly: 


                                                                          43


                                  Jób 38. 39.


          My pravda vieme, že je náš Boh láskavý, že nás miluje, ale mali
       by sme vedieť  aj  to,  že  nikdy  nedokážeme  povedať  a  správne
       vystihnúť, prečo Pán činí pri niekom to, pri druhom zase ono!
          Z tohoto hľadiska ma fascinuje  Božia  láska,  pretože  nemusel
       prísť na zem v Kristovi a spasiť ľudí! On ale prišiel a pomohol.
          Keď dokážeme pod vedením Ducha pomôcť, je to krásne. Chráňme sa
       ale akejsi  "duchovnej"  aktivite,  na  základe  ktorej  získavame
       pocit, že akosi rozumieme životu druhého človeka - k tomu nie  sme
       povolaní. Nerobme teda zo seba  malých  pánov  bohov!!  Ak  niekto
       povie nemocnému, že má hriech, je  na  môj  vkus  príliš  "múdry"!
       Pozor, to urobili aj zákoníci! 


                                Ján 9,1-3.24-34.


          Kristus mal ale na to úplne iný pohľad.
          Čítali sme tiež príklad zo: 


                                  Žalm 37,25.


          A predsa hovorí Pán: 


                                 Luk. 16,19-31.


          Kto to rozsúdi? Veď Lazar žobral a pritom bol zobratý do  neba.
       -  Beda  krutým  zákonníkom,  ktorí  odsudzujú  chudobu  a   trpia
       triumfalizmom! - V tomto prípade Lazar  trpel  práve  pre  skúposť
       takéhoto zákonníka.
          V dnešnej dobe nachádzam jednu zvláštnu vec. Človek si nedokáže
       povedať tomu nerozumiem a ani nie som schopný tomu  porozumieť.  -
       Božie dieťa by ale  niečo  takéto  malo  vedieť  dokázať  povedať!
       Vraciam sa ku: 


                                Kazateľ 7,13-14.


          Človek tu ničoho nesmie nájsť po Pánu Bohu! Keby  veriaci  boli
       zdraví a bohatí, všetci by chceli veriť a ani  zďaleka  by  v  tom
       nebola úprimnosť. Božia rada, Jeho moc a múdrosť takto ale  vyberá
       spomedzi ľudí naozaj tých,  ktorí  ho  úprimne  milujú,  nenávidia
       neprávosť a ktorým nestačí tento pokazený svet krutosti a tmy.
          2. Kráľ. 20,1-7. - čo nám to hovorí?
          Máme sa modliť za zdravie?
          Čo nám hovorí podobenstvo o Lazarovi?

                                                                          44

                            Neúspech a kniha mormon



                             2. Mojžišova 15,1-19.


          Poznáme úprimného kresťana, ktorému  sa  nedarí  pri  práci  na
       Božom diele? - Mojžiš bol tiež úprimný  a  miloval  vyvolený  Boží
       národ. Keď videl, že sa robí zle, bol hneď ochotný sa ho zastať. 


                                2. Moj. 2,11-14.


          Mojžiš ešte nebol poslaný do práce pre  Hospodina,  aj  napriek
       tomu, že  už  bol  pre  ňu  vyvolený.  Namiesto  požehnania  uteká
       a pravdepodobne aj zatrpkol voči ľudu,  ktorý  miloval.  -  Je  to
       koniec ľudského snaženia, bez Božieho požehnania. 


                                2. Moj. 2,23-25.


          Aby Pán začal niečo v cirkvi  konať,  musí  na  Neho  jeho  ľud
       najprv volať, modliť sa. Potom povoláva pracovníkov, žehná a  dáva
       moc. 


                                2. Moj. 3,4-10.


          Táto časť pojednáva o Mojžišovom povolaní do konkrétnej  práce.
       Veľmi podstatný je fakt, že takéto povolanie sa deje úplne  osobne
       - Mojžiš sa rozpráva so živým  Bohom  cez  Jeho  anjela.  V  našom
       prípade možno modlitba, rozhovor s bratom, alebo sestrou... 


                                2. Moj. 3,11-12.


          Kedysi Mojžiš bez zaváhania zabil egypťana a netrápil  sa  "kto
       je on - Mojžiš". Teraz hovorí: "Kto som ja?" - Pán ho už  vychoval
       a Mojžiš asi prežil hlboké sebapoznanie - poznal, že  je  ničím  -
       poznal skutočnú pravdu o svojom živote - až  v  tejto  chvíli  Pán
       chce cez neho pracovať. Predchádza pred našim  povolaním  vyznanie
       našej malosti Bohu i ľuďom?
          Pán potom urobil mnoho zázrakov a vyviedol svoj národ z Egypta.
       More  sa  im  rozostúpilo,  ale   egyptské   vojsko,   ktoré   ich
       prenasledovalo zalialo.  -  Nikto  nemohol  povedať,  že  ich  Boh
       opustil! - Však predsa tá najťažšia časť ich výchovy a  duchovného
       rastu ich ešte len  čakala  -  púšť.  Na  púšti  troskoce  moderné
       kresťanstvo, ktoré prežije  zázračné  znovuzrodenie,  ale  keď  sa
       Božie Slovo začne dotýkať osobného života, vzťahov, záľub, voľného
       času, peňazí... potom viera troskoce a Boh sa k nám nepriznáva.  -
       Zhrňme si to. - Cirkev, ktorá  nenesie  ovocie,  osobné  trápenia,
       jednoducho  Egypt.  Vyvolení  "Mojžišovia",   ale   nepovolaní   -
       neúspechy. Potom úprimné modlitby, Božie povolania, začiatok práce
                                                                          45



       a požehnanie, zázraky. Až teraz prichádza púšť, v ktorej Pán žiada
       všetko od každého jedného  kresťana,  ktorý  chce  pracovať!  Máme
       svoju zasľúbenú zem, ale ak sa celý neodovzdáme Kristovi, nikdy do
       nej nevojdeme. Živá cirkev - Nebeské kráľovstvo; to nás čaká,  ale
       ak budeme vidieť hlavne seba, nikdy tam nevojdeme tak, ako to bolo
       aj so židovským národom, a to aj  napriek  tomu,  že  sme  prežili
       zázračné povolania a skúsenosti s Pánom. 


                                 Mat. 10,37-39.


          Keď ale zvíťazíme a staneme sa príkladnými, krásnymi ľuďmi, tak
       že sám Pán bude posielať za nami ateistov, aby nás videli a túžili
       mať tiež niečo také, potom určite bude Kráľovstvo nebeské tu medzi
       nami a mi poznáme šťastie a zasľúbenú zem. 


                                 Mat. 21,19-22.


          Ako   vysvetlíte    tri    termíny:    povolanie,    vyvolenie,
       znovuzrodenie?
          Hovorili sme, že Pán povoláva pracovníkov, až keď jeho ľud volá
       a modlí sa. - Ale veď predsa ateisti nebudú nikdy  volať  na  Boha
       a Pán aj tak posiela misionárov. - Ako tomu rozumiete?
          Môže kresťan zvestovať Slovo aj pred svojou púšťou, alebo až po
       nej? - Ako to v jeho živote vypadá pred ňou a po nej a ako  s  tým
       súvisí termín "duchovná kvalifikácia"? 


                                  Mormonizmus


          O mormonstve  tak,  ako  to  podáva  svätá  kniha  mormonská  -
       "Drahocenná perla" - Zo života ich proroka  Josefa  Smitha,  vznik
       mormonizmu. 


                               DP. str 41,15-19.


          Potieranie všetkých cirkví, všetci klamú - čo na to Biblia? 


                            Ef. 4,1-6. Ef. 4,11-16.


          Články viery mormonské a učenie apoštola Pavla. 


                                 DP. str. 50,2.


          ale Biblia: 



                                                                          46



                                 Rim. 5,17-19.





                            KM. str. 304 Alma 40,23.


          ale Biblia: 


                                2. Kor. 12,1-9.


          Mormonizmus odmieta Slovo Božie zapísané v Biblii  ako  ucelené
       evanjelium, takže sa mu nedá oponovať Písmom.  Podobne  ako  mnohé
       z bludných, jedovatých učení, aj toto si pridalo  k  Biblii  mnoho
       svojho a nakoniec Bibliu potupilo a zhodilo.  -  Ľudia,  ktorí  to
       urobili tak dosiahli vytúženú moc a oslavu. - KM. str. 100 2. Nefi
       29,1-3.

                                                                          47
                                                                          48
 

                               Sedemkrát "nikdy"



          Lebo vám hovorím, že ak nebude vaša spravodlivosť hojnejšia ako
       spravodlivosť zákoníkov a farizejov, nevojdete NIKDY do  nebeského
       kráľovstva.
          (Mat. 5,20.)

          Nebo a zem pominú, ale moje slová NIKDY nepominú.
          (Mat. 24,35.)

          Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či  sme  neprorokovali
       v tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v tvojom mene  a  či  sme
       nerobili mnohé divy v tvojom mene? A vtedy im  vyznám:  NIKDY  som
       vás neznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!
          (Mat. 7,22.23.)

          Potom ho našiel Ježiš v chráme a povedal mu: Hľaď, ozdravel si;
       NIKDY viac nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!
          (Ján 5,14.)

          A povedal: Amen vám hovorím, keď sa neobrátite a  nebudete  ako
       deti, nevojdete NIKDY do nebeského kráľovstva.
          (Mat. 18,3.)

          A Ježiš im povedal: Ja som ten chlieb života; kto príde ku mne,
       nebude NIKDY lačnieť a kto verí vo mňa, nebude NIKDY žízniť.
          (Ján 6,35.)

          I uzrel pri ceste figovník; podišiel k nemu,  ale  nenašiel  na
       ňom nič, iba lístie. Vtedy mu riekol: Nech NIKDY viac nerastie  na
       tebe nijaké ovocie!  A  figovník  hneď  vyschol.  Keď  to  učeníci
       videli, zadivili  sa  a  povedali:  Ako  ten  figovník  tak  náhle
       vyschol! Ježiš im na to odpovedal: Veru, hovorím  vám,  ak  budete
       mať vieru a nebudete pochybovať, nielen to urobíte,  čo  sa  stalo
       s figovníkom, ale keby ste rozkázali tejto hore: Zdvihni sa a zrúť
       sa do mora! Stane sa. Lebo všetko dosiahnete, o čo  budete  prosiť
       s vierou na modlitbe.
          (Mat. 21,19-22.)

          sväté vojny, inkvizícia,  upaľovanie  oponentov,  Bartolomejská
       noc, Prešovské jatky, antisemitizmus, politika, roztržky...
          Ako dnes pomáha cirkev druhým ľuďom? Čo pekného robí a čo robím
       ja? - Nestačí IBA hlásať Krista! Už som premýšľal o tom, ako sa na
       mňa, kresťana pozerajú ateisti?!
          KRESŤANSTVO - čoho symbol je to dnes?!!! Čo na to Kristus?

                                                                         49
                                                                         50
   

                          Rozhovor Ježiša s Nikodémom



                                  Ján 3,1-21.


                                   Ján 3,1-2.

          Farizeus Nikodém je zvláštna postava Nového zákona. Farizejstvo
       ako také je v evanjeliách veľmi kritizované. Nikodém sa ale správa
       trochu odlišne a zároveň si pripúšťa niečo, čomu sa farizeji v tej
       dobe veľmi bránili. 


                        Nikodémove znalosti a správanie


          Tento farizeus si pripúšťa, že je Kristus od Boha, pretože vidí
       premnohé požehnania, ktoré Pána sprevádzali a vie, že takéto niečo
       musí byť inšpirované Duchom Svätým.
          V jeho správaní je strach - prichádza za Pánom v  noci.  Je  to
       otázka jeho charakteru vyznať verejne  Krista  -  Nikodém  to  ale
       nedokáže,  bojí  sa.  -  Myslím,  že  Pán  naráža  práve  na  jeho
       neschopnosť zachovať sa správne, na jeho strach zo zatratenia, keď
       mu vysvetľuje, ako si privlastniť novú silu a uchopiť spasenie.  -
       Je potrebné znovu sa narodiť. 

                                  Ján 3,3-10.

          V  otázke  znovuzrodenia  však  Nikodém   prejavuje   absolútnu
       neznalosť. Jeho život a náboženstvo ho viedlo ku skutkom  o  ktoré
       sa chcel opierať. V tejto chvíli poznáva nové učenie - nie skutky,
       zákon, ale niečo úplne iné. - Znovuzrodenie  sa  netýka  tela,  to
       znamená ani pocitov, ale človek sa musí narodiť z vody a Ducha. 


                                 Matúš 3,11-12.


          Ján Krstiteľ krstil vodou na pokánie - úprimné pokánie je  teda
       prvou "časťou" k tomu, aby  človek  mohol  byť  pokrstený  Duchom.
       Prichádza väčší než Ján - Kristus. Keď v Neho  uveríme,  dostaneme
       Ducha Božieho, pokoj a očakávané spasenie. Pre Nikodéma však  bola
       otázka  viery  absolútne  nepoznaná,  a  teda   ju   Pán   bližšie
       vysvetľuje. 

                                  Ján 3,11-12.


                                 Rimanom 4,1-3.


          Pán poukazuje  na  to,  že  rozpráva  o  veciach,  ktoré  videl
       a počul, ale farizeji tomu neveria. - Neveriť,  je  skutok  viery,
       ktorý  zatracuje,  veriť  v  Krista,  znamená   pred   Bohom   byť
                                                                          51



       spravodlivý. Keď niekto  úprimne  príjme  Ježiša,  jeho  život  je
       podobný vetru, o ktorom nevieme odkiaľ veje a kam - Božie  vedenie
       v našom živote prijímame vierou,  rozhodujeme  sa  na  modlitbách,
       prežívame chvíle, keď nevieme kam ideme, však pre vieru  a  Ducha,
       ktorého sme dostali môžeme prežívať pokoj, radosť a víťazstvá. 

                                  Ján 3,13-15.




                              4. Mojžišova 21,8-9.


          Čo je to teda viera  v  Krista?  Podobne,  ako  sa  židia  mali
       pozrieť na medeného hada, keď  boli  uštipnutí,  tak  aj  my  máme
       vyznať Kristovi poklesok, keď sme padli pre náš  hriech.  Tak  ako
       židia potom neumreli,  ani  my  neumrieme  duchovne  a  nestratíme
       spasenie pre milosť Pána Ježiša a Jeho  zástupnú  obeť.  -  To  je
       viera, ktorá nám daruje večný život. 

                                  Ján 3,16-21.

          Nemusíme sa viac báť hriechu, že stratíme všetko - Boh neposlal
       Krista na zem, aby ľudí odsúdil, poslal Ho preto,  aby  mohli  byť
       spasení.  Problém  človeka  je  však  často  zakorenený  v   pýche
       a pretvárke. - Pán je svetlo, v  tomto  svetle  sú  vidieť  ľudské
       nedostatky - úprimný  veriaci  by  si  mal  vedieť  priznať  svoje
       poklesky... Pre pýchu to mnohí nedokážu, a tak  odmietajú  učenie,
       ktoré ich odhaľuje, odmietajú svetlo, v ktorom ich vidno - Krista.
       - Vo  tme  potom  nevidia  akí  naozaj  sú  a  tvrdia,  že  Krista
       nepotrebujú. Pre ich skutočnú  biedu  potom  hynú,  a  to  je  ich
       odsúdenie.
          Môže  niekto  neprijať  Pána  napr.  kvôli  vede,   filozofiám,
       pohľadom na biedy sveta, alebo v zásade a podstate je to len  jeho
       nechcenie?
          Ako sa stavia Písmo k ľuďom, ktorí sa správajú ako Nikodém?
          V čom je správanie Nikodéma nebezpečné, a v čom pozitívne?
  
                                                                         52



                           Musí byť partner veriaci?



                                   Žalm 128.


          Samota mladého človeka v  zmysle  partnerstva  je  často  veľmi
       nepríjemná. Náš Stvoriteľ učinil v Raji  človeka  -  Adama  a  ten
       chodil v tom krásnom svete smutný. - Čo mu chýbalo? Veď mal všetko
       a navyše sa mohol priamo stretávať aj so živým Bohom  a  rozprávať
       sa s Ním. Adam  nepoznal  podstatu  svojho  smútku,  a  preto  ani
       nevedel prísť za svojim Stvoriteľom a poprosiť o spoločníčku.  Pán
       ale poznal jeho potreby, ktoré sám učinil a keď prišiel tomu  čas,
       stvoril mu Evu. Keď Adam poznal, že už nie je sám, povedal: "To je
       ono!" Je to veľmi milý a zároveň veľmi pravdivý Biblický citát.  -
       Teda už prvá kniha Mojžišova rozpráva o tom, že Pán nechce  nechať
       človeka osamoteného! Akýsi asketizmus vo viere, učenie o  tom,  že
       je  život  svätejší,  keď  si  človek  nenájde  partnera,  sa   dá
       jednoznačne biblicky odsúdiť ako surové, bezohľadné učenie. 


                              1. Timoteovi 4,1-5.


          Prvá kniha Mojžišova ale rozpráva aj o tom, že človek  nedostal
       hneď svojho partnera! Tak ako Pán vychovával a viedol  Adama,  aby
       mohol prijať Evu, vychováva a vedie aj dnešného  človeka.  Rodičia
       najprv vychovajú svoje dieťa, až potom  mu  zveria  zodpovednejšie
       práce. Vytváranie porozumenia v manželstve vyžaduje veľa múdrosti,
       ale aj obetavosti. Kým teda Pán požehná životného partnera,  chce,
       aby človek  niečo  poznal,  podľa  svojich  schopností,  ale  tiež
       zároveň chce, aby sa dal pre Krista "ukrižovať" v manželstve. - To
       znamená, že už nie je  podstatné  "ja",  ale  "Ty".  Trpíme  často
       predstavou, že  manželstvo  je  plná  "krabica",  ktorú  dostaneme
       a z ktorej potom vyťahujeme dobroty. Manželstvo je  ale  "krabica"
       prázdna! Je na nás, aby sme sa  rozhodli,  čím  ju  budeme  plniť!
       Môžeme do nej vkladať svár,  nepochopenie,  sebaľútosť,  ...,  ale
       tiež môžeme prosiť Krista ešte pred uzavretím tohoto  vzťahu,  aby
       nás  vyučil,  ako  sa  činí  v  manželstve   pokoj,   porozumenie,
       zhovievavosť... Ak si chceme nájsť životného  partnera,  zamyslime
       sa najskôr nad sebou, kým sme a vyznajme to Kristovi.  -  Povedzme
       Mu pravdu a poprosme o požehnanie a pomoc.

          Keď pozorujeme starozákonný príbeh o Izákovi, ako mu jeho  otec
       Abrahám poslal s vierou pre manželku, napadne nás, že  je  už  iná
       doba. Dnes sa to  už  tak  nerobí.  Nachádzam  ale  tri  podstatné
       skutočnosti v jednaní Abraháma a jeho syna. -

       a)
          Konali v súlade s vôľou Božou. 


                                Józua 23,12-13.


          Mať neveriaceho partnera teda nie je v súlade  s  vôľou  Božou,
       ako je to s partnerstvom s iných cirkví?
                                                                          53


       b)
          Verili, že Pán pošle dievča vhodné pre Izáka, pravdepodobne  si
       uvedomovali, že človek nedokáže s istotou  správne  odhadnúť  toho
       druhého, potrebovali Božiu radu.

          Je potrebné poznávať sa navzájom?
          Veriť, či spoznávať?

       c)
          Izák vedel prijať názor otca,  staršieho  človeka  a  premýšľať
       o ňom. Viď "Výklad Epištoly Rimanom + Biblické obdobia a Svitky" -
       kapitolu Pieseň piesní!
          Akými spôsobmi riešiť "nemoc" z lásky?
          Kto dobre poradí?


                                                                          54

                           Požehnanie a nepožehnanie



                                    Žalm 23.




                                   a) chudoba
                                   b) hojnosť
                                   c) správa

          O peniazoch by mohlo byť asi veľa tém, sú totiž mnohokrát našim
       veľkým  problémom,  alebo  dokonca  duchovným  osídlom.  Teraz  sa
       skúsime   krátko   zamyslieť   nad   zasľúbeniami,   doporučeniami
       a povzbudeniami z Božieho Slova, ktoré sú povedané  aj  chudobným,
       aj bohatým, ale aj  tým,  od  ktorých  Pán  očakáva,  aby  rozumne
       spravovali majetok, ktorý im zveril.

       a)
          Častou problematikou nedostatku je starosť o zajtrajšok.  -  Čo
       ak nezoženiem zamestnanie, ak  nebudem  mať  čo  dať  deťom...  Do
       tohoto ľudského  obdobia,  do  času  nedostatku,  ktorý  Pán  tiež
       používa k našej výchove znie rada a zasľúbenie zároveň. 


                                 Matúš 6,25-34.


          V čase nedostatku môže človek zakúsiť aj  Božiu  moc  a  osobný
       zázrak. - Keď učeníci nemali ako zaplatiť clo, Pán zvláštne  rieši
       ich situáciu. 


                                Matúš 17,24-27.


          b)
          Dostatok je tak isto ako aj nedostatok, časom od Pána, v ktorom
       môže človek prežiť skúšky, ale aj  požehnania  v  dostatku,  alebo
       nedostatku.Božia rada hovorí: 


                                  Žalm 62,11.


          Ak to človek dokáže, je to milosťou od Pána, pretože dokáže žiť
       neovládaný peniazmi. Z toho potom vyplýva aj štedrosť, dary... 


                                  Matúš 6,1-4.


          Už pri dávaní darov, Pán pripomína,  že  by  ich  človek  nemal
       dávať pre svoju slávu, ale v tichosti  a  láske  pred  Hospodinom.
       S hojnosťou sláva naozaj úzko súvisí. 

                                                                          55



                                  Ján 5,40-44.


          Sláva teda patrí len  Pánu!  Mať  hojnosť  je  hrivnou,  ktorou
       človek môže veľa  zarobiť,  ale  ktorú  môže  aj  premrhať,  alebo
       zakopať!

       c)
          Aby  človek  vedel  správne  zaobchádzať  s  majetkom,  či   už
       v hojnosti, alebo nedostatku, môže prosiť od  Pána  múdrosť,  silu
       a lásku. Múdrosť je pri každej správe potrebná, silu  potrebujeme,
       aby sme vedeli napr. nekupovať niečo  na  čo  nemáme,  alebo  zase
       nekupovať hocičo, keď máme hojnosť. Láska je  tou  treťou  zložkou
       a hovorí, že sú tu aj iní, ktorým  treba  pomôcť  možno  konkrétne
       napr. finančne, alebo príkladom správneho života v nedostatku.  Je
       dobré, zakúšať Božie požehnanie v nedostatku a krásne, zakúšať  ho
       v dostatku, a pritom všetkom  mať  pokoru  a  úctu  pred  Tým,  od
       ktorého všetko prichádza. 


                                 Lukáš 19,7-10.
                                  Matúš 25,21.


          Máme všetko rozdať?
          Kedy zarábame hrivnou hojnosti?
          Čo to je požehnanie nedostatku? (buduje  závislosť  človeka  na
       Bohu.)

                                                                         56

                        Pohanstvo, kresťanstvo, ateizmus



          Boh Hospodin si vyvolil Izraelský národ, aby tak zachoval svoje
       Slovo pre všetkých ľudí a pomocou neho spasil všetkých tých, ktorí
       prijali Pána Ježiša, ako svojho Spasiteľa.  -  Rim.  3.  Je  veľmi
       zvláštne, že tento vyvolený národ sa tak často odvracal od  svojho
       Boha a uctieval iných bohov, -  modly.  Ako  je  možné,  že  ľudia
       začali dávať prednosť akýmsi výmyslom, soškám z  kameňa  a  kovov,
       ktoré ich predsa nemohli naplniť? Kde sa vlastne  ukrýva  podstata
       pohanstva, hybná sila toho, že  sa  človek  tak  ponížil,  aby  sa
       klaňal neživým predmetom? Apoštol Ján  vážne  pripomína:  "Dietky,
       chráňte sa modiel!" Toto biblické Slovo je vážnou pripomienkou, že
       nám v dnešnej dobe hrozí  podobné  nebezpečenstvo,  ako  Izraelcom
       pred narodením  Pána  Ježiša.  Aby  sme  sa  mohli  účinne  brániť
       moderným pohanským modlám, je veľmi potrebné v prvom rade poukázať
       na podstaty pohanstva vo svetle Božieho Slova. Je potrebné v prvom
       rade jasne si uvedomiť,  čo  je  to  modla,  a  potom  ju  zahodiť
       a nevracať sa k nej. Predstava, že modlou sú  sošky  a  obrazy  je
       rozhodne nepostačujúca a nevystihuje skutočnosť. Modlou sa nestáva
       nejaký objekt len tak, modlu z neho urobí človek, narušením svojho
       vzťahu s Bohom. Preto môže byť modlou  čokoľvek.  Príčinou  vzniku
       modloslužby je potom len ľudské, porušené  srdce.  Niekedy  žasnem
       nad tým, ako sa dokáže protestant pohoršiť nad katolíkom,  keď  ho
       vidí kľačať pred sochou panny Márie, a pritom  on  sám  každý  deň
       slúžieva svojim ukydaným  bohom!  Na  modlitebných  stíšeniach  sa
       niekedy modlia veriaci, aby niekde nepostavili nejakú  sochu,  ale
       hrozný fakt, že "polovicu" zariadenia ich vlastných  bytov  tvoria
       "sošky" audio-video techniky, "háje" časopisov  a  kníh,  "výšiny"
       televízie a rozhlasu, - to nevidia  a  nechcú  vidieť!  Máme  teda
       predať napr.  televíziu  -  určite  nie,  iba  jej  nemáme  slúžiť
       a uctievať ju! Podstata spočíva vo vzťahu a  nie  v  predmete.  Čo
       znamená uctievať a slúžiť predmetu, filozofii, človeku, nad tým sa
       teraz zamyslíme. 


                              1. Korintským 12,2.


          Pavel rozpráva o nemote modiel aj napriek  tomu,  že  vymyslení
       bohovia predsa ľuďom rozprávali cez svojich kňazov. Dnes  počúvame
       záplavu slov, ktorými sa nám naše moderné nemé "obrázky" a "sošky"
       prihovárajú. - Napriek tomu ostávajú nemé, lebo majú pre  nás  len
       prázdne slová, žiadna z nich nevyriekne Slovo Božie, ktoré by  nás
       naplnilo a zmenilo náš život k lepšiemu. Aj my sme  naozaj  kedysi
       k takýmto modlám chodievali:  Do  "hájov"  diskoték,  na  "výšiny"
       sebarealizácie, slávy  a  vplyvu,  uctievali  sme  futbal,  hokej,
       karate... Všetky tieto modly  ostávali  pre  nás  nemé  a  my  sme
       hľadali naplnenie, Ježiša Krista. 


                           1. Paralipomenon 16,25-26.


          Všetci bohovia národov sú ničomné modly,  len  Hospodin  ostáva
       sám jediným Bohom Stvoriteľom. Všetky náboženstvá, okrem biblickej
       zvesti Ježiša Krista sú nemé, tak  ako  žulové  sochy,  alebo  ako
                                                                          57



       televízia a rozhlas so svojim demokratickým programom! -  Ostávajú
       nemé nie pre nekvalitu vysielania, ale pre nekvalitu nášho  vzťahu
       k Pánovi Ježišovi! Vo svojom srdci vyrábame z hliny svoju  rytinu!
       Čo je hybnou silou vytvárania svojich falošných bohov? 


                               Jeremiáš 13,9-10.


          Počiatkom a  podstatou  všetkých  hriechov  je  pýcha.  Niekedy
       prichádzame  k  svojmu  Bohu  a  modlíme  sa  k  Pánovi  Ježišovi,
       predkladáme svoje žiadosti. V  našich  predstavách  je  vyslyšanie
       a lichotivé zjavenie. - Niečo také očakávali zákoníci a farizeovia
       od Mesiáša. Keď ale potom  Mesiáš  prišiel  a  tvrdo  ich  obvinil
       s falše, boli schopní Ho ukrižovať. Aj  dnes  kresťania  "križujú"
       Krista, keď namiesto vyslyšania prosieb, dostávajú napomenutia. Na
       povrch sa ukazuje podstata ich falošnej pobožnosti - zištnosť. Pre
       ich pýchu je potom odmietnutie Božie príčinou hľadania spásy inde.
       Je tu výborná  príležitosť,  ktorú  ponúka  živé  peklo  -  modla.
       Podobne, ako kedysi Izraelský národ, potichu  si  ukryjeme  najprv
       jednu, druhú... Niekedy chodíme do spoločenstiev bratov a sestier,
       tvárime sa pobožne, máme čo povedať do diania v cirkvi a v súkromí
       sa klaniame "zlatému teľaťu", ktoré sme si uliali len preto,  lebo
       nám Boh nesplnil naše požiadavky. Takáto pýcha potom prináša zlosť
       a umienenosť. - Je to len  vonkajší  prejav  niečoho,  čím  človek
       žije,  keď  sa  mu  stane   bohom   modla.   Zamestnanie,   lásky,
       priateľstvá, ... si človek umienene drží aj vtedy, keď Božie Slovo
       rozpráva rozhodné nie! S takýmto kresťanom sa potom dá veľmi dobre
       vychádzať všade tam, kde sa Písmo nedotýka jeho  "výšiny".  Ak  sa
       však Slová Biblie dotknú jeho  bohov,  takýto  človek  je  ochotný
       úplne rozbiť spoločenstvo Božích  detí,  za  cenu  ukrytia,  alebo
       uhájenia svojho  božstva,  ktoré  sa  často  volá  "ja".  "Dietky,
       chráňte sa modiel!" - Aký obrovský význam má táto Jánova výstraha.



                                 Jeremiáš 1,16.


          Pohanstvo je nám veľmi blízke, pre našu  hriešnu  prirodzenosť.
       Svojimi rukami zarábame peniaze, potom  si  kupujeme  domy,  autá,
       lístky do kín, divadiel,... a klaniame sa dielu svojich  rúk.  Čím
       vlastne žijeme a čo je pre nás prvoradé? Dnes žijeme  v  pohanskom
       svete. Najväčším náboženstvom je ateizmus, jeho bohom je  ateista.
       Táto modla, ktorá sa vola "ja" sa nám vnucuje každý deň mnohokrát.
       Toto božstvo, ktorému hovoríme demokracia nás obklopuje a núti nás
       vyrovnať sa  s  predstavami  Biblie,  alebo  zahynúť  Pánovi.  Boh
       Hospodin nebol nikdy demokratický! Rozprávajú o  tom  starozákonné
       dejiny, keď  Izrael  rešpektoval  len  Jeho  Slovo,  aj  keď  bolo
       v nesúlade s ich predstavou morálky a charakteru. Ak dnes  chytíme
       do rúk Bibliu, je  pre  nás  buď  autoritou,  alebo  len  hromadou
       papiera, ktorý mlčí! Svet nás  volá,  aby  sme  sa  mu  poklonili,
       svojou demokraciou, etikou, bontónom nám zaručuje, že nás pri  tom
       nikto neuvidí...
          Kedysi  bola  modloslužba  akousi  konkrétnou  činnosťou.  Bola
       dôsledkom odlúčenia sa človeka od Pána. Dnes žijeme  v  dobe,  keď
       Kristus chce, aby sme si Ho ctili v duchu a pravde. Ak sa odlúčime
       od Božej lásky, neudeje sa to vynechávaním  pravidelnej  dochádzky
                                                                          58



       na nedeľné Bohoslužby, ale kdesi hlboko v nás. Aj  modloslužba  má
       dnes široký význam, keď človek začne v duchu a klamstve cudzoložiť
       s inými bohmi. Dôsledkom uctievania  nemých  hodnôt  sa  potom  na
       človeku zjavujú skutky tela. 


                               Galatským 5,19-21.


          Opakom skutkov tela je ovocie Ducha Božieho.  Tieto  skutky  sú
       nie materiálne. V tomto verši  sú  vyjadrené  vo  svojej  vlastnej
       podstate. Vyjadrujú vzťah k druhým ľuďom. 


                                Galatským 5,22.


          Takýto vzťah môže vzniknúť len na základe postoja voči  druhým,
       ktorý doporučuje Pán Ježiš. Takýto postoj je prirodzené nadobudnúť
       krátko po prijatí milosti Pánovej. 


                                Lukáš 11,34-36.


          Ľudské oko je orgán, ktorým sa ľudia pozerajú na svoje  okolie,
       aj na iných ľudí. Sú to láskavé pohľady? Je v  nich  zlosť,  alebo
       snaha urobiť dobre? "Hľaď teda,  aby  svetlo,  ktoré  je  v  tebe,
       nebolo tmou!" Môžeme poznať celú Bibliu naspamäť a  poznať  svetlo
       Božieho Slova. Keď ale  náš  pohľad  na  druhých  nebude  pohľadom
       Kristovým, naše svetlo poznania  bude  tmou.  Chráňme  sa  modiel,
       ktoré nás vedú do neposlušnosti Písma a  berú  nám  čas,  aby  sme
       nestíhali pohliadnuť na druhého a vyjadriť slovom i skutkom milosť
       a kríž nášho Pána Ježiša Krista. 


                               Malachiáš 1,6-12.
                                Ezechiel 14,6-7.


          "Preto povedz domu  Izraelovmu:  Takto  hovorí  Pán,  Hospodin:
       obráťte sa a odvráťte od svojich ukydaných  bohov  a  od  všetkých
       svojich ohavností odvráťte  svoju  tvár!  Lebo  ktokoľvek  z  domu
       Izraelovho, alebo z pohostínov, ktorý pohostíni v  Izraelovi,  kto
       by sa oddelil nenasledujúc ma a vzložil by svojich ukydaných bohov
       na svoje srdce a závadu svojej neprávosti na padnutie  by  položil
       pred svoju tvár a prišiel by k prorokovi dopytovať sa ma za  seba,
       tomu odpoviem Ja, Hospodin, svojim spôsobom."

                                                                          59
                                                                          60


                           Priority a pokoj v rodine



          Keď chceme rozprávať o vytváraní pokoja, čoskoro  si  uvedomíme
       vážnu  a  ťažkú  prekážku  -  našu  vlastnú  prirodzenosť.   Pokoj
       neprichádza vždy  sám!  Niekedy  musíme  aktívne  prispieť  svojim
       postojom, správaním,  alebo  dokonca  aj  napomenutím,  aby  mohol
       zavládnuť. Nechať náš vzťah s inými len  tak  a  čakať,  že  prídu
       druhí, ktorí si budú "špiniť ruky" - napomínať, alebo že  to  budú
       práve tí druhí, ktorí obmedzia seba a nebudú sa správať svojvoľne,
       aby tak mohol panovať pokoj,  -  čakať  na  toto  je  niečo  veľmi
       podobné  križovaniu  Ježiša  Krista!  Rodina  patrí   medzi   prvé
       prostredia, kde sa "my  musíme  dať  ukrižovať"  pre  iných.  Naša
       hriešna prirodzenosť musí ísť bokom, aby zavládlo  svetlo  Božieho
       Slova, ktoré nám ukáže Božie priority a naučí nás obstáť v nich.

               a) manžel a manželka
               b) rodičia a deti
               c) deti a rodičia

          V Biblii nachádzame dve zdanlivo protichodné slová, ktorým  keď
       sa  priradí  rovnaká   priorita,   môžu   byť   príčinou   mnohých
       nedorozumení. 


                                Galatským 3,28.


          Z hľadiska Evanjelia Ježiša Krista sme všetci rovnocenní. Je to
       jednou   z   podstát   kresťanského   spolunažívania,   takže   je
       nemysliteľné predstaviť si Božie dieťa, ktoré  by  uprednostňovalo
       napr. mužov, alebo belochov... pred inými.  Preto  jednoznačne  aj
       v manželstve sú si muž a žena rovní! Ako teda rozumieť nasledovným
       slovám apoštola Pavla? 


                               Efežanom 5,22-33.


          Muž aj žena si môžu rovnocenne  vyvoliť,  či  chcú  vstúpiť  do
       manželstva, alebo nie. Keď sa však rozhodnú pre  rodinu,  mali  by
       zároveň  prijať  Božiu  radu  a  prikázanie   pre   spolunažívanie
       v rodine. Stráca žena vstupom do manželstva rovnocennosť? - Určite
       nie! Však aj muž aj žena má v rodine iné povolanie, ktoré vychádza
       z ich prirodzených daností. Preto Pán učí inému muža a inému ženu.
       Je bezbožnosťou, aby slobodný človek žil tak,  ako  v  manželstve.
       Podobnou bezbožnosťou je, keď  manželia  žijú  život,  akoby  boli
       slobodní, a to nemám na mysli len otázky sexu! Manželstvo vyžaduje
       od človeka vážnu zmenu doterajšieho  života,  pre  ženu  poslúchať
       muža a pre muža milovať ženu. Najvyššou autoritou ale zostáva  pre
       obidvoch Kristus a pre Jeho Slovo aj rovnocennosť. Poslušnosť ženy
       je teda rovnocennou poslušnosťou, ktorá rozpráva skôr o spolupráci
       a kladie na muža vážnu zodpovednosť, aby naozaj svojimi  skutkami,
       zmýšľaním, rozhodnosťou a láskou reprezentoval Pána Ježiša Krista.
       - Od Neho muž dostal ženu,  človeka  s  ktorým  sa  môže  poradiť,
       porozprávať a múdry vie, že dve hlavy a  porozumenie  dokážu  vždy
       viac než jedna. 
                                                                          61



                                Efežanom 6,1-4.


          Pre rodičov, hlavne sa to týka otcov, je ťažkou  úlohou  získať
       biblické postavenie v rodine. Často sa  kritizuje  mládež,  že  je
       neposlušná, ale málokedy sa rozpráva o tom, že je  neposlušná  pre
       hriech a zlý život rodičov. Ak otec káže biblické pravdy a  nečiní
       ich, nadarmo potom bude žiadať od dieťaťa poslušnosť! Môže ju síce
       dosiahnuť, ale hrozí vážne nebezpečenstvo, že to  nebude  biblická
       poslušnosť dieťaťa, ale len obyčajné násilie.  Nepohoršovať  svoje
       deti znamená v prvom  rade  žiť  príkladný  život.  Ak  chce  otec
       kritizovať svoje dieťa, mal by najprv pred  Pánom  zhodnotiť  svoj
       život! 


                              1. Mojžišova 18,19.


          Pán poznal Abraháma, že nielen veril, ale aj konal a navyše  sa
       modlil za svoje deti. Preto vedel, že keď  prikáže  svojim  deťom,
       bude nasledovať poslušnosť. Niekto by namietol, že  v  prvom  rade
       musí byť dieťa poslušne.  -  Nie,  v  prvom  rade  musí  byť  otec
       príkladom viery, lásky, a teda aj skutkov. Tak zhromažďuje  poklad
       svojim deťom! 


                            2. Korintským 12,14-15.


          Pán učí deti poslušnosti voči rodičom. Je zvláštne, že aj  táto
       poslušnosť je rovnocennou - dieťa nie je menej  než  rodič.  Dieťa
       však nedokáže správne  rozsudzovať,  nepozná  dobre  Božie  Slovo,
       nedokáže  sa  o  seba  postarať.  Ako   ochranu   dostáva   rodiča
       a poslušnosť. Keď dieťa začína  dospievať  a  vážne  si  uvedomuje
       Božie nariadenia, rodič ostáva  a  poslušnosť  sa  presúva  na  tú
       najvyššiu autoritu -  Boha.  Pri  zdravej  a  vyváženej  viere  sa
       prakticky zmení len málo - veď Pán spätne vedie k poslušnosti voči
       rodičom. Keď sa ale rodičia nedržia Božích prikázaní, nastane  pre
       mladého človeka vážny a ťažký životný zápas.
          Na neposlušnosť detí by mal rodič  primerane  reagovať.  Jednou
       z takýchto reakcií je káznenie a trestanie.  Niektorí  rodičia  si
       snažia nahovoriť, že  sa  trestanie  dá  obísť.  Božie  Slovo  ale
       rozpráva pravý opak.  Ak  rodič  svoje  deti  nikdy  netrestá,  aj
       napriek tomu, že by si zaslúžili, Slovo nášho Pána pochybuje potom
       o jeho rodičovstve a nazýva deťmi cudzoložňatá.  To  je  pre  deti
       vážne napomenutie, aby od rodičov vedeli  prijímať  pokarhania  aj
       tresty. - Tie ale majú prichádzať vždy s primeraným vysvetlením. 


                                 Židom 12,6-8.


          Posledným upozornením, ktoré si  teraz  pripomenieme  je  akýsi
       paradox. Je to chvíľa, keď by dieťa malo napomenúť rodiča. 


                                                                          62

                              1. Timoteovi 5,1-2.


          Na tomto Slove ma zaujali dve veci. Od  rodiča  sa  žiada,  aby
       vedel takéto napomenutie prijať, však aj od dieťaťa sa žiada  dosť
       veľa. - Myslím, že každé dieťa napomenie veľmi rado a ešte  je  aj
       hrdé, aké je "múdre". - Ak chceme napomenúť rodičov,  Pán  od  nás
       žiada,  aby  sme  si  zvolili  zvláštnu  formu  úctivosti,  pokory
       a pravdy. Možno napomíname starších a rodičov  často,  ak  to  ale
       chceme robiť s Božím požehnaním,  žiada  to  od  nás  mnoho  zmien
       v našom charaktere a povahe. Učme sa aj tomuto, lebo  pravda  sama
       o sebe je úplne bezcenná!

                                                                          63
                                                                          64
  

                                  Peklo - šeól



                                 Ján 12,25-32.


          Peklo je pre veriaceho človeka často akýsi abstraktný pojem, na
       základe ktorého sa bojí urobiť niečo zlé, alebo ním  straší  svoje
       deti... Peklo - šeól, alebo diabol sú však pojmy,  ktoré  sa  dajú
       prirovnať k utrpeniu, vydieraniu,  násiliu,  teda  k  niečomu,  čo
       rozhodne  nie  je  nič  abstraktné.  Navyše  môžeme  vidieť  akúsi
       pekelnú, diabolskú aktivitu: Veď násilník nie je  predsa  pasívny,
       aktívne chce ubližovať, takže druhým už  potom  ostávajú  len  dve
       možnosti, buď sa nechať pokoriť, alebo sa proti násiliu  postaviť.
       Na základe tohoto priblíženia, sa zamyslíme  nad  peklom  v  troch
       kvalitatívne odlišných sférach:

               a) Čo je peklo a kde je?
               b) Pekelná mocnosť a duchovný boj
               c) V našich skutkoch sa odráža Nebo, alebo peklo

       a)
          Otázka, kde je vlastne peklo a čo to v skutočnosti je, je veľmi
       zavádzajúca.  Keď  je  takto  formulovaná,  stáva  sa  totiž  skôr
       fyzikálnym problémom, než tajomstvom skrytým v Biblii. - Čo to pre
       mňa, ako kresťana znamená? Božie Slovo nám dáva  mnoho  zasľúbení,
       napomenutí, povzbudení... Učí nás  žiť  tak,  aby  sme  mohli  byť
       svetlom pre druhých a mať život v Kristovi. Rozhodne ale neformuje
       naše prírodovedné predstavy,  ktoré  sú  v  porovnaní  s  potrebou
       spasenia ničím! Apoštol Pavel nechce  a  nedokáže  rozpovedať,  čo
       videl v Nebi a podobne nie je v Božom pláne ani učiť o  podstatách
       pekla! O pekle, mocnostiach  temnosti  a  diablovi  Biblia  nemlčí
       úplne. Môžeme sa dozvedieť, že z pekla sa už nedá volať  na  Pána,
       že je to úplné odlúčenie od Božej Lásky, teda  úplná  nenaplnenosť
       ľudských potrieb. 


                                   Žalm 88,6.


          Tiež  sa  dá  vyčítať,  že  to  terajšie  peklo  je  skôr  moc,
       kniežatstvo zlého, než miesto posledného zatratenia.  Navyše  táto
       moc temnosti, ktorej predstaviteľom je diabol, nie  je  vševedúca,
       ani všemocná! Keď príde posledný Súd, bude diabol aj  so  všetkými
       svojimi  prisluhovačmi  uvrhnutý  do  ohnivého  jazera,  ktoré  je
       miestom posledného zatratenia. Medzi peklom a Nebom teda  nevládne
       dualizmus. Diabol nie je rovný Bohu, je  len  Božím  stvorenstvom!
       Vzbúril sa proti svojmu Stvoriteľovi a zviedol na svoju stranu  aj
       človeka. Verím, že pre Božiu lásku Pán nezakročil  hneď,  ale  dal
       všetkým ľuďom príležitosť  navrátiť  sa  k  Nemu  pomocou  jedinej
       cesty, cez Ježiša Krista, ktorý  na  kríži  zvíťazil  nad  diablom
       a otvoril nám všetkým cestu viery v Neho, cestu života. 

                                                                          65


                                Lukáš 22,52-53.
                                 1. Kor. 2,7-8.
                               Zjav. 1,13.17.18.
                              Zjav. 20,4-6.14-15.


          Podstaty Neba a pekla sú nám skryté, čo je ale vážna pravda, sú
       ľudia, ktorí umierajú do Božieho  kráľovstva  a  sú  ľudia,  ktorí
       umierajú  do  kráľovstva  moci  temnosti.  Božie  dieťa  má  vážne
       poslanie: Byť soľou, svietiť a nie snažiť  sa  rozumieť,  čomu  sa
       rozumieť nedá! - K tomu je potrebná pokora vedieť si to pripustiť.



                                Lukáš 23,40-43.


          b)
          Pán povedal, že Kráľovstvo nebeské je medzi nami. - Duch  Svätý
       pracuje cez ľudí a môžeme prežívať Jeho blízkosť, moc, lásku. Duch
       nesvätý tiež pracuje cez ľudí a my môžeme na  vlastné  oči  vidieť
       chápadlá moci temnosti na ľudských skutkoch. Čo je ale  podstatné,
       Pán svojou obeťou nám dal možnosť nebyť pasívnou slamkou vo vetre.
       Táto Božia milosť sa potom v našich životoch odráža  pri  nerovnom
       boji s diablom. - Pripomínam znovu, že pri nerovnom  boji!  Diabol
       totiž už prehral! Žiadne mocnosti  nás  nemôžu  odlúčiť  od  lásky
       Božej!  Prečo  je  teda  náš  zápas  taký  ťažký?  -  Diabol   nás
       rozptyľuje, ukazuje nám "pekné obrázky", zneužíva našu  telesnosť.
       - Človek potom odbočí z Božej cesty pre "obrázok", ktorý ho zaujme
       viac než Kristus. - Je to hrozná ľudská malosť a podlosť. Je veľmi
       potrebné uvedomovať si v plnosti na modlitbe čím vlastne  sme.  Ak
       si to totiž nedokážeme pripustiť, sme pokrytcami. 

                                  Ef. 6,11-12.
                                 Rim. 13,12-13.


          c)
          Je veľmi zvláštne, že žiadny kresťan nemôže byť spasený len  zo
       slov, z akéhosi vyznania viery. Živá viera sa nutne musí  prejaviť
       v  skutkoch!  Naše  skutky  sú  potom  akýmsi  "plátnom",  kde  sa
       premietne dobré, alebo zlé. Keby si  ľudia  dali  na  prvé  miesto
       Krista, Zem by sa premenila na Nebo, keď by si ale  dali  na  prvé
       miesto Zem, stala by sa Zem peklom. Keď teda chceme vidieť  peklo,
       skúsme nájsť skupinu ľudí, ktorí Krista na  prvom  mieste  nemajú.
       Nespytujme  sa  ich  na  vyznanie,  ale   pozorujme   ich   skutky
       a neľaknime  sa,  keď  nájdeme  peklo  v  cirkvi,  alebo  nejakých
       kresťanských spoločenstvách. Pri poslednom súde sa  určite  nebude
       prihliadať na príslušnosť v nejakej cirkvi! Dokonca ani na reči sa
       nebude prihliadať! Budú sa vyhľadávať skutky z Ducha svätého! Beda
       pokrytcom! 
                                                                          66


                                 Jakub 3,6.8.9.
                                  Mat. 23,15.

                                                                          67
                                                                          68



                        Emancipácia, sex a Kniha života



                              1. Timoteovi 4,1-6.


          Bludárstvo nie je zlé len z  akéhosi  princípu.  Nachádzam  dve
       vážne ohavnosti v bludárstve a zároveň myslím, že  každé  biblické
       bludárstvo tieto dva fakty prináša. Bludár osobne  nepozná  Ježiša
       Krista, má vzťah k démonom. Bludárstvo  odníma  od  človeka  Božiu
       lásku, Božie dary.  Vzťah  k  démonom  v  tomto  zmysle  rozumieme
       necitlivosť  k  ľudským  potrebám,  zbraňovanie  prijatia  Božieho
       požehnania. 


                              1. Korintským 7,1-2.


          vzhľadom na úvod k modlitbám  môžeme  jednoznačne  povedať,  že
       Pavel nehovorí o manželstve ako o niečom horšom, ale ako  o  Božom
       dare. - Nie každé  manželstvo  je  Božím  darom!  Človek  si  môže
       všeličo prisvojiť aj sám, a  to  aj  napriek  tomu,  že  je  Božím
       dieťaťom! - Neposlušnosť, tvrdohlavosť, odmietanie daru, ktorý nie
       je podľa našich predstáv, odmietanie Božej  výchovy.  Podľa  Pavla
       však manželstvo od  Pána  napĺňa  a  je  požehnaním.  Podľa  úvodu
       7. kapitoly sa ale zdá, že Pavel hodnotí vstup do  manželstva  ako
       niečo podobné smilstvu, čo ale Pán akosi radšej  dovolil,  aby  sa
       hriešny človek mohol vybúriť. Myslím, že tento úvod len  vystihuje
       hlbokú pravdu o človeku, že totiž bez Božích darov nie sme schopní
       existovať - nenaplnenosť pôsobí hriech, hriech odlúčenosť od  Boha
       a odlúčenosť smrť. Ak niekto  chce  "pre  Boha"  robiť  nezmyselné
       sebaobmedzovanie, pritom je to len jeho bezbožná  snaha  vyniknúť,
       alebo uspokojiť sa mnohou  "duchovnou"  aktivitou,  takýto  človek
       môže ľahko duchovne zahynúť! Prirodzene sa to týka aj  manželstva.
       Tiež je pravidlom, že ak má človek takéto premrštené aktivity,  je
       to preto, že v inej oblasti neposlúcha vôľu Pánovu, a tak si  musí
       liečiť svedomie takýmto spôsobom. Sme malí, slabí  a  tak  by  sme
       mali s vďakou a pokorou prijímať Božie milosrdenstvo. 


                              1. Korintským 7,3-5.


          Vyšlo mnoho  sexuologických  príručiek.  Sú  potrebné,  keď  sa
       človek drží Božieho Slova? Ešte poznámka pre  "misionárov"  -  ísť
       robiť napr. misiu a opustiť pritom surovo partnera je  bezbožnosť!
       Keď Kristus vyžaduje opustiť napr. manželku pre Neho, vyžaduje  aj
       obapoľný súhlas! 


                              1. Korintským 7,6-7.


          Keď má niekto obdarovanie schopnosti  žitia  osamote,  nech  ho
       využíva, (myslím asi 1%  populácie)  ale  je  jarmom  a  z  démona
       vymýšľať napr. celibát pre všetkých kňazov a hovoriť  tomu  väčšia
       svätosť. 
                                                                          69



                              1. Korintským 7,28.


          Keď nechceme vidieť naše obdarovanie a uvedieme na seba záväzok
       a  povinnosť,  ktorá  je   v   rozpore   s   našimi   schopnosťami
       a obdarovaním, nehrešíme, ale budeme mať trápenie a môžeme  padnúť
       a umrieť pre hriech z našej nenaplnenosti.
          Pavel spomína nezdržanlivosť  -  nájdime  to  v  čítanom  texte
       a povedzme,či tomu rozumieme ako karhaniu, alebo napomínaniu.
          1. Korintským 11,3-5. - Ako tomu rozumieme?
          1. Korintským 11,16. - Čo nás tu zaujalo?
          Galatským 3,26-29. - Ktorá vážna  informácia  je  tu  povedaná,
       ktorú treba mať na zreteli pri čítaní spomínaných textov?

                                                                          70

                             Veľký projekt spasenia



                                1. Moj. 3, 1-15.
                                1. Moj. 8,15-22.
                                 Rim. 3,10-31.
                                 Jak. 2,14-22.
                                 Zjav. 3, 1- 3.
                                 Mat. 21,33-46.
                                 Gal. 5,22-26.




                            Dôraz pri štúdiu Biblie

          a) kontext; - potreba veľa čítať
       b) tematická časť; - dobrá historická a etnická znalosť
       c) konkrétny verš; - dôraz na osobné oslovenie


       Ďalej kontextový prehľad o Božom zámere spasiť človeka  s  dôrazom
       na jeho podstatu - spasenie z viery a nie zo skutkov.

       Veľká Božia láska: 1. Moj. 3,1-15.

       Už pri prvom hriechu  Pán  zasľubuje  človeku  záchranu  a  pomoc:
       1. Moj. 3,14-15.

       Pán miluje zlého človeka: 1. Moj. 8,15-22.

       1. Moj. 8,21. - Pán už nebude zlorečiť  človeku,  lebo  je  zlý  -
       myslí sa tým zákon zla, ktorý vládne ľudským telom  a  človek  tak
       nemôže robiť dobre.

       Všetci sme si rovní, nikto nie je svätejší: Rim. 3,10-31.

       Všetci sme rovnako zlí: Rim. 3,10-18.

       Pán nám dal  svoje  prikázania  nie  preto,  aby  sme  ich  činili
       a obstáli, ale preto, aby sme poznali svoju hriešnosť: Rim. 3,20.

       Nikto nemá výhovorky, väčších zásluh... Rim. 3,23-24.

       Všetci  sme  rovnako  svätí,  rovnako  spasení  milosťou  Pánovou,
       pomocou viery v Ježiša Krista: Rim. 3,27-28.

       Dôsledok živej viery, je meniaci sa človek k lepšiemu -  pôsobenie
       Ducha Svätého, duchovný rast, teda aj skutky: Jak. 2,14-22.

       Zatratení nebudeme preto, že sme urobili niečo zlé, ale preto,  že
       nečiníme dobré - nevidieť na nás pôsobenie  Ducha  Svätého:  Zjav.
       3,1-3.

       Projekt Božieho spasenia je finitný!  Zasľúbený  Spasiteľ  prišiel
       a my už v tomto období milosti len čakáme na Jeho druhý príchod. -
       Už ďalší proroci neprídu! Niet čo  ďalej  zvestovať!  Spasenie  sa
                                                                          71



       naplnilo smrťou a zmŕtvychvstaním Krista. - Pozor na  podvodníkov,
       ktorí zo seba robia prorokov a zvestujú kadečo ďalšie, o čom sa už
       ale v Starom Zákone nepísalo a neprorokovalo! Mat. 21,33-46.

       Spasené Božie dieťa sprevádzajú znaky ovocia Ducha  Svätého:  Gal.
       5,22-26.

                                                                          72

                              Zvod sveta a vernosť



                                Józuova 23,1-5.


          Mojžiš  vyviedol  izraelský  národ  z  Egypta.   Prežili   veľa
       zázrakov, ťažkú výchovu a skúšku na púšti,  tiež  svoje  víťazstvo
       v boji s pohanstvom. Očakával by som, že im Pán teraz požehná  asi
       takto: Žite v  kľude,  majte  sa  navzájom  v  láske  a  buďte  mi
       poslušní. Však skutočné Slovo  Božie,  ktoré  povedal  Pán  svojmu
       ľudu, ma šokuje a  zároveň  varuje  pred  veľkým  nebezpečenstvom.
       Krátko je zhrnuté v Joz. 24,1-27. -  bude  úvodom  k  modlitebnému
       stíšeniu.
          Nebezpečenstvom pre kresťana, je "podobať sa svetu".  Sú  mnohé
       poslania,  ktoré  máme  -  napr.  zvestovať  evanjelium...  Jedným
       z najvážnejších poslaní je "nepodobať sa svetu", vynikať. - To  sa
       dá v mojom osobnom živote len keď sa o to aktívne pričiním  -  Pán
       hovorí:  "Vy  teda  buďte  dokonalí,  ako  váš  Otec,   ktorý   je
       v nebesiach, je dokonalý!" Mat. 5,48. "Buďte" vyjadruje aktívnosť,
       nie pasívnosť! 


                                Józuova 23,6-8.


          Ešte raz trochu o zdare a požehnaní: Máme obrovské  zasľúbenie,
       že jediný kresťan, jedno božie dieťa môže  urobiť  pre  Pána  takú
       veľkú prácu ako tisíc ľudí dohromady. Pán ale dáva podmienku! 


                                Józuova 23,9-11.


          Moderné kresťanstvo robí žiaľ  mnoho  kompromisov.  Božie  deti
       vedú polemiky o  tom  čo  všetko  môžu  a  niekedy  si  možno  ani
       neuvedomia,  že  jediný  skutočný   zmysel   takého   dialógu   je
       ospravedlniť  si  pred  svojim  svedomím  to,  čo  je   zlé   pred
       Hospodinom!  Pán  ale  vidí  a  mlčí   pri   takých   rozhovoroch,
       neprehovára. A jeho Slovo stále platí, dopadá na  kresťanstvo,  aj
       na osobné životy jednotlivcov. 


                               Józuova 23,12-13.


          Platnosť  Slova  Božieho  je  kolosálna  a  strašná.  -   Nikto
       nepochybuje o gravitačnom  zákone,  každý  má  strach,  že  spadne
       z väčšej výšky a ublíži  si.  -  Nikto  sa  neopováži  viesť  tzv.
       úprimné polemiky o tom, či bude lietať,  keď  vystúpi  z  okna  na
       dvanástom poschodí. - Má strach. Božie deti  ale  na  Slovo  Božie
       akoby  zabúdali  -  to  isté  Slovo,  ktoré  prikázalo  zemi   aby
       priťahovala a je tak od vekov! Toto Slovo, Kristus, dáva  pre  nás
       neuveriteľné zasľúbenia, tiež aj neuveriteľné zlorečenia. Berme ho
       vážne! Pretože ak nie, nepomôžu nám  potom  len  reči,  že  "jeden
       seje, druhý žne" - budú to totiž prázdne reči a  nám  nakoniec  aj
       tak neostane iné, než priznať si, že máme nepožehnané  v  prácach,
                                                                          73

       ktoré robíme. 


                               Józuova 23,14-16.

          Dotýka sa pripodobnenie svetu napr. oblečenia, alebo kultúry?
          Majme dvoch bratov na diskotéke, robia to isté, ale jeden hreší
       a druhý nie - je to možné?
          Isto všetkých  láka  svet  -  je  to  dôsledok  pôsobenia  moci
       temnosti - ako sa staviam proti tomu ja? 


                                Józuova 24,1-27.


          Milý brat, sestra, možno práve prežívaš chvíľu, ktorá  od  teba
       očakáva vážne rozhodnutie. Učiň ho podľa  svojej  slobodnej  vôle.
       Veď však, že ak si vyberieš Hospodina, a pritom neopustíš svet, aj
       v tvojom živote sa naplnia slová Joz. 24,1-27.

                                                                         74



                             Učeníctvo a dospelosť



                                    Žalm 2.


          V živom spoločenstve  veriacich  ľudí  sa  stretávame  s  dvoma
       skupinami duchovnej vyspelosti v zmysle  Slova  Božieho:  Duchovne
       dospelí a duchovne nedospelí. - Uvedomovanie si  týchto  rozdielov
       je podstatné, pretože nás Písmo učí nepristupovať rovnako k  týmto
       skupinám ani v zmysle učenia, ani v zmysle vytvárania vzťahov.

       a) Dospelosť a nedospelosť v zmysle učenia. 


                                 Židom 5,12-14.


          Pavel pripomína Ž.5,12, že nedospelosť vyžaduje  učenie  prvkov
       počiatku. Je príčinou vzniku bludných  učení,  ktoré  sú  v  spore
       s podstatami evanjelia. Človek, ktorý prináša pochybné  názory  je
       zároveň  schopný  sa  hašteriť  a  hádať  o  pravdivosti   svojich
       pohľadov. Stráca sa podstata dialógu - nájsť pravdu, vyniká  niečo
       iné - presadiť svoju pravdu.
          Dospelosť hodnotí Pavel odlišne  Ž.5,14.  Pre  zvyklosť  takýto
       ľudia správne posudzujú a  reagujú.  Zvyklosť  správnych  pohľadov
       nachádzame v pravidelnosti čítania Slova, počúvania služby  slovom
       iných  a  prirodzene  v  pravidelných  modlitbách.   Zvyklosť   si
       nevypestujeme nikdy bez pravidelnosti, a to aj pravidelnosti napr.
       vytvárania vzťahov Mat. 5,9. "Blahoslavení, ktorí  pôsobia  pokoj,
       lebo oni sa budú volať synmi Božími." - Pokoj je  teda  niečo,  čo
       neprichádza samo, mimo nás. Pokoj prichádza cez nás a my sa môžeme
       učiť ho činiť - jednou z foriem pokoja, je skúmanie Písma s  inými
       v rámci dialógu. Konštruktívny dialóg vyžaduje pokoj, a  preto  je
       potrebné hľadať v ňom dve veci - pravdu a vzájomné porozumenie.  -
       Skúsme v  niečom  takom  nájsť  dospelosť,  pravú  Božiu  zvyklosť
       v správnosti.

       b) dospelosť a nedospelosť v zmysle charakteru. 


                              1. Korinťanom 3,1-3.


          Pavel nemôže nedospelým hovoriť ako dospelým. -  Nachádzam  dve
       vážne príčiny, prečo nie: 1. Musí rozprávať opatrne, pretože pokoj
       v dialógu vytvára sám - nedospelý poslucháč mu v tom isto nepomôže
       - to znamená, že sa rozpráva ťažšie, nech ide o čokoľvek. 2. Pavel
       nemôže rozprávať o sporných veciach, dokonca ani o veciach ťažkých
       nie na prvý pohľad jednoznačných, pretože  by  jednoducho  vznikla
       hádka, v dialógu by si jeho poslucháči presadzovali svoje  pravdy,
       nedisciplína - dôsledok chaos a neporozumenie. - Takýto koniec  je
       potom ešte horší, než začiatok. Pavel teda jednoducho  hovorí,  že
       nemôže pristupovať k niekomu tak akoby bol  dospelý.  Nedospelosť,
       alebo teda telesnosť charakterizuje apoštol  takto  3.  -  závisť,
       zvada, rôznice. - Je to veľmi jednoduché, ako  poznať  nedospelých
       kresťanov.
                                                                          75



          Máme túžiť po učeníctve? 


                              1. Timoteovi 3,1-7.


          Učeníctvo vyžaduje od človeka určité vlastnosti. Biblia v tomto
       zmysle nemlčí, naopak jednoznačne učí aké to  majú  byť.  V  tomto
       odseku uvediem niektoré: Ak chce byť  niekto  učeníkom,  učiteľom,
       pastorom... musí  sa  cvičiť  v  slušnom  správaní,  prívetivosti,
       nesvárlivosti, v príkladnom osobnom  živote.  Pracovník  na  Božom
       diele by nemal byť nováčik vo  viere,  aby  nespyšnel  a  duchovne
       neumrel. 


                              2. Timoteovi 2,1-2.


          Vyučujme aj druhých,  aby  sa  stali  učeníkmi!  -  Pozor,  nie
       hocikoho - apoštol pripomína, že máme robiť prísny výber. Musia to
       byť ľudia  verní  a  schopní  učiť  -  vyberáme  teda  z  duchovne
       dospelých, rešpektujúc ich obdarovania.
          Čo musí byť schopné zabezpečiť spoločenstvo veriacich ľudí, keď
       chce zvestovať evanjelium a ako súvisí pastorácia so zvestovaním?
          Môže súvisieť nepožehnaná  práca  v  cirkvi  s  nerešpektovaním
       kritérií, ktoré kladie Písmo na učeníka?
          Ako v našom prípade zlepšiť situáciu?

                                                                          76

                                    Vianoce



                                 Lukáš 2,1-14.

                           O politike a proroctvách,
                        o narodení a zvestovaní Mesiáša,
                o jasliach s kôpkou slamy pre Pána Ježiša Krista


          Asi pred dvoma tisícročiami, krátko pred narodením Pána  Ježiša
       sa udiala zvláštna vec. Jeden veľký rímsky  cisár,  Augustus,  dal
       príkaz, aby bolo vykonané sčítanie ľudu  Rímskeho  impéria.  Tento
       príkaz mal určite v prvom rade politický a mocenský  charakter.  -
       Augustus sa dozvedel počty  obyvateľov  svojich  provincií,  počet
       rímskych občanov, čím mohol lepšie odhadnúť svoju  moc  na  správu
       dŕžav a tiež aj vojenský potenciál na ďalšie kolonizačné  výpravy.
       - Jednoducho svet bežal svojim odvekým tempom práva silnejšieho...
       V tomto behu politickej sily sa ocitli aj Jozef s  Máriou.  Museli
       uposlúchnuť cisárov príkaz a išli sa  dať  zapísať  do  Betlehema,
       pretože bol Jozef s čeľade Dávidovej a na základe  toho  mal  toto
       miesto pre svoju registráciu povinne určené. Na prvý pohľad by  sa
       zdalo, že niet Boha a Jeho vlády  nad  svetom.  Akoby  vládlo  len
       ľudské  násilie,  vyvolený,  Boží  národ  musel  slúžiť   rímskemu
       cisárovi.  Znenazdajky  "zatriasla  unavenými  Božími  deťmi  Jeho
       pravica". -  Narodil  sa  Mesiáš!  Starozákonné  proroctvo  odrazu
       odhalilo cisárovu bezmocnosť. - Micheáš 5,2. "A ty, Betlehem,  zem
       Júdova, nijako nie si najmenším  medzi  vojvodami  Júdovými,  lebo
       z teba mi vyjde Vodca, ktorý bude pásť môj ľud, Izraela." Už  pred
       mnohými  rokmi  Pán  predpovedal  udalosti  dejín  ako  zvrchovaný
       vládca,  keď  zasľúbil  príchod  Spasiteľa.  Žiadne  násilie,  ani
       politika nezmarili Boží zámer! Keď teda dal  cisár  Augustus  svoj
       príkaz, určite to nebolo bez  Pánovho  dovolenia.  Porozumel  tomu
       v tom čase niekto? Rozumel sám Jozef, o čo vlastne ide?  -  Určite
       nie. Božia pravica ho však pevne a  bezpečne  viedla  k  naplneniu
       najväčšieho  zasľúbenia.  ...  Je  zaujímavé,  že  dnes  prežívame
       podobné prejavy svetskej moci. Počúvame o vojnách,  stretávame  sa
       s modernými  prejavmi  politickej  a  ekonomickej  sily.  Množstvo
       informácií,  ktoré  poskytujú  rozhlas,  tlač,  televízia...,  nás
       dezorientujú, svojim množstvom presahujú schopnosť  človeka  niečo
       pochopiť a porozumieť. Ľudské presvedčenia z veľkej časti vznikajú
       skôr výberom informačných zdrojov, než  ich  pravdivosťou...  Svet
       jednoducho beží ďalej a nám sa možno opäť zdá, že niet Božej moci.
       Vianoce nám takto vážne pripomínajú,  že  môže  prísť  znenazdajky
       chvíľa, keď príde Mesiáš. Potom by "ožili" proroctvá a my  by  sme
       uznali, že tak ako kedysi, tak aj dnes  má  v  rukách  dejiny  náš
       Stvoriteľ. Žiadny premiér, ani prezident neurobí nič  bez  Božieho
       dovolenia! Môžeme sa teda smelo radovať vo svojom Pánovi  Ježišovi
       Kristovi.
          Narodenie Mesiáša je  sprevádzané  niekoľkými  zázrakmi,  alebo
       zvláštnosťami. Rodičia dieťatka boli chudobní  aj  napriek  svojmu
       špeciálnemu  a  veľkému  poslaniu.  Pán  zabezpečil  svojho   syna
       štedrými darmi mudrcov, ktorých poslal z ďalekej  zeme.  Stvoriteľ
       zvestoval narodenie Imanuela obyčajným pastierom, ktorí v tom čase
       boli mimo Betlehema.Keby sme riešili život nám drahých ľudí a  ich
       syna, asi by sme ich vopred zabezpečili  materiálne,  vybavili  by
       sme im pohodlie a na  "slávnosť"  narodenia  by  sme  asi  pozvali
                                                                          77



       niekoho vplyvného. Vyberali by sme asi ľudí  z  okolia,  aby  veci
       neboli príliš zložité. - Mám jednu duchovnú skúsenosť, o ktorej by
       som chcel trochu rozprávať. Keď som sa  modlil  k  Pánu  o  pomoc,
       alebo povzbudenie..., mal som pocit, že Svätý Duch najprv obchádza
       bratov a sestry z môjho okolia. Stalo  sa  mi,  že  sa  mi  niekto
       ospravedlnil, že nemal čas za mnou prísť a ja som  ho  ale  o  nič
       nežiadal. Na základe jednej modlitby, asi  po  dvoch  hodinách  od
       modlenia prišiel neznámy človek  a  ponúkol  mi,  či  nepotrebujem
       pomôcť so sprievodcovstvom. V tom čase  som  mal  veľa  bratov  vo
       svojom okolí, ktorí vedeli, že nevidím  a  vedeli,  že  potrebujem
       pomôcť. - Ako svet prijal Krista, keď sa narodil? Prečo išiel  Pán
       svojim Duchom až do ďalekej zeme, k cudzincom, aby požiadal o dar?
       Či nebol žiadny Izraelita v Betleheme bohatý? Je  hrozné  uvedomiť
       si, že sa vedľa nás "môže narodiť Mesiáš" a my  ho  necháme  hynúť
       hladom len preto, že sa nám hlas  nášho  svedomia  zdá  byť  slabý
       a príliš súkromný nato, aby sme sa ľakli potupy. Hlas svedomia nás
       niekedy napomína, aby sme svoju váhu osobnosti, honor  použili  na
       presadenie Božích vecí, možno nepopulárnych, zaznávaných  väčšinou
       a my sa radšej ideme zasadiť o svojho priateľa na  vysokom  poste.
       Božie veci potom prevezmú pastieri.  -  Takto  svet  vítal  svojho
       Spasiteľa! Vianoce sú preto aj trochu smutný sviatok. - Rozprávajú
       o našej podstate, o hriechu, ktorý je v nás.  Toto  dieťatko  však
       prišlo na svet z vlastnej vôle a s  vedomím,  že  prichádza  medzi
       prevrátené pokolenie. Jeho túžbou nebolo pohoršiť sa nad nimi, ale
       ich spasiť! Dnes prijímame pomaly ako samozrejmosť, že  si  môžeme
       kľaknúť a modliť sa, že môžeme  prosiť  o  odpustenie  a  Pán  nás
       vypočuje, keď prosíme úprimne... Nemusíme! -  My  môžeme  študovať
       Bibliu, môžeme z Božej milosti poznávať plán  Kristovho  spasenia.
       Prežívame duchovné boje, keď sa nám nechce otvoriť Bibliu  a  máme
       pocit len suchej povinnosti. Hovoríme si Božie deti a keď  sa  len
       trochu zamyslíme nad sebou, dostávame strach  zo  zatratenia.  Pán
       Ježiš Kristus nás pritom miluje a prišiel za nás umrieť. Keby  sme
       si aspoň to dokázali vážne uvedomiť a nebáť sa Ho, keď  nám  znovu
       a znovu podáva svoju pravicu. Preto  sú  Vianoce  hlavne  sviatkom
       šťastia a radosti. Už sa viac nemusíme báť zatratenia a smrti, keď
       Kristovi úprimne a v pokore  vyznáme  všetko.  Božiu  lásku  možno
       človek nepochopí, ale dvom  veciam  je  možné  naučiť  sa:  Milosť
       a láska Pána Ježiša nesklame! Nie je možné mať dve  lásky,  to  by
       totiž znamenalo nenávidieť Spasiteľa!
          V evanjeliách čítame, že Pán "klope" na ľudské srdcia. Tam, kde
       Mu otvoria vstúpi a prebýva v nich. Keď Ježiš prvýkrát  "zaklopal"
       na ľudské srdce, dostalo sa mu jasieľ a kopy slamy v maštali. - Je
       to prirodzené, veď sa narodil porušenému svetu. Dnes ľudia  počujú
       tlkot na svojich srdciach a  niekedy  otvoria  Pánovi.  -  Prežijú
       znovuzrodenie - svoje osobné vianoce, keď sa Ježiš narodí  aj  pre
       nich.  Už  sme  niekedy  premýšľali  o  tých  svojich   jasličkách
       a hromádke slamy? Ak by niekto povedal, že daroval Kristovi  viac,
       je  podvodník  a   klamár.   Takýto   človek   by   trpel   pýchou
       a preceňovaním seba. Krásnym a prvým krokom nášho duchovného rastu
       je pripustenie pravdy o sebe - áno  Pane,  boli  to  len  jasličky
       a kôpka slamy. Vyznávanie hriechu a prosba o pomoc potom  s  Božou
       mocou, milosťou a láskou  vytvoria  lepšieho  človeka.  Pán  Ježiš
       nechce, aby sme mu ponúkali maštaľ  až  do  konca  svojho  života.
       Svedčilo by to o našej neúprimnosti a iných  láskach.  Biblia  nás
       vedie k duchovnému rastu, Pán nám  dáva  silu  prekonať  čokoľvek.
       Možno sa to nestane hneď, možno náš boj bude trvať roky,  keď  ale
       zoberieme svoj kríž a naozajstne budeme  Pána  nasledovať,  koniec
       bude víťazstvo. Brať kríž a nasledovať Pána,  znamená  rešpektovať
                                                                          78



       Jeho Slovo aj  v  osobnom  živote.  Dokážeme  všetko  odložiť  pre
       Krista? Ak nie, potom sa to  naučme  pomocou  modlitieb  a  pôstu.
       Každé potlačenie  svojej  vôle  a  uprednostnenie  vôle  Božej  je
       pôstom. - Vianoce nám prinášajú kríž. Je pre nás obrovským  darom,
       lebo cez neho prijímame požehnania.


                                                                          79
                                                                          80



                                 Viera a viera



                                Lukáš 14,25-35.


          Keď sa človek rozhodne ísť za  Kristom,  nutne  sa  jeho  život
       v niečom zmení.  Začína  si  rezervovať  čas  pre  čítanie  Písma,
       modlitby, začína chodievať do zboru, kostola... Prichádza  na  to,
       že ak má byť jeho viera živá,  musí  sa  to  odraziť  aj  na  jeho
       prístupe  k  iným  a  začína  vytvárať  vzťahy,  alebo  ich  aspoň
       nerozbíjať svojím zlým prístupom, zvestovať Pána... - Takéto zmeny
       v živote sú prirodzene dobré, veď sme si čítali, že  máme  zaprieť
       samého seba a niesť kríž. Môžeme  ich  ale  robiť  s  dvoma  veľmi
       odlišnými pohnútkami: 1. - Láska ku Kristovi a z toho  vyplýva  aj
       láska, porozumenie a tolerancia k druhým ľuďom. Podstatou  takejto
       viery je teda  správny  vzťah  k  Bohu  a  druhým  ľuďom.  Veriaci
       pociťuje  prítomnosť  Pána,  potrebuje   Ho   a   tiež   potrebuje
       spoluveriacich. 2. - Strach zo zatratenia, z  čoho  potom  vyplýva
       poslušnosť. Prikázania sa musia plniť, lebo je  napísané...  Preto
       aj voči druhým je treba správať sa správne...  Podstatou  je  teda
       filozofické presvedčenie o spasení a nespasení, na základe ktorého
       má človek strach.
          Tieto dva  rôzne  prístupy  k  Evanjeliu  Ježiša  Krista  potom
       formujú aj  pohľad  na  jednotlivé  Božie  rady,  na  podobenstvá,
       zasľúbenia. Veď v každom z podobenstiev môžeme nájsť  čistý  vzťah
       lásky človeka a jeho Stvoriteľa, ale  tiež  v  ňom  môžeme  vidieť
       návod na povinnosť. Takto  mnohí  čítajú  v  Biblii  o  zázrakoch,
       veľkých veciach a  keď  pre  svoj  strach  chcú  podľa  toho  žiť,
       zisťujú, že je akási iná  doba,  v  ktorej  už  Pánova  moc  akoby
       oslabla. Už vymreli ľudia viery,  však  pre  istotu  a  strach  sa
       prižmúri "oko" a radšej sa povie, že Písmu nerozumieme. Tak je  na
       tomto svete "soľ", ktorou síce solia, ale už dávno postráda slaň.
          Jednou z Božích rád a zasľúbení je Slovo o viere. Koľko len  už
       bolo snáh, aby sa vysvetlilo prijateľne, aby sa vysvetlilo tak, že
       by  mohlo  fungovať  aj  dnes.  Ľudská  aktivita  sa   mrhala   na
       premýšľanie o viere, intelektualizmus, ale fakt, že Pán mlčí,  keď
       človek hreší,  zostal  skrytý!  Preto  prvým  "výkladom"  ďalšieho
       prečítaného slova by malo byť naše čisté srdce. - Kristus  nám  ho
       chce očistiť. 


                                Marek 11,21-26.


          Majte vieru Božiu a môžete  prosiť  za  čokoľvek  -  stane  sa.
       Uvažovať nad  vierou,  ktorá  prenáša  hory  sa  naozaj  dá  takým
       spôsobom, že človek sedí "doma vo fotelke"  a  láme  si  hlavu.  -
       Potom skúša a stále nič. Uzavrie to nakoniec s tým, že jeho  viera
       je príliš slabá a radšej sa  tým  ďalej  nezaoberá.  Takto  vypadá
       formálne uvažovanie nad filozofickým systémom,  ale  rozhodne  nie
       život  s  Pánom.  Sú  dokonca  extrémisti,  ktorí   tak   dokonale
       vypracovali, čo sa má robiť, keď chceme veľmi silne veriť,  že  sa
       to skôr podobá na mágiu, než na vzťah k najväčšiemu  Priateľovi  -
       Kristovi.
          Keď chce  niekto  naozaj  prísť  na  to,  ako  sa  získa  viera
       prenášajúca hory, nesmie iba premýšľať!  "Kto  neberie  svoj  kríž
                                                                          81



       a nenasleduje ma, nie je ma hoden!" - Hovorí  Pán.  Stojí  nám  tá
       viera  zato?  Kristus  pripomína:  "Ak   neodpustíte   ľuďom   ich
       previnenia, ani váš Otec nebeský neodpustí  vám!"  Napriek  tomuto
       slovu  chceme  prenášať  vrchy  vierou  a  zároveň  si  dlhé  roky
       pamätáme, čo nám kto urobil a vieme mu to aj pripomenúť.  V  tejto
       Božej rade teda nejde o akýsi návod, ale o správny vzťah k  svojmu
       Stvoriteľovi a k blížnym. Ide jednoducho o čistotu života.  Je  až
       zarážajúce, na čo Kristus poukazuje: 


                                 Lukáš 17,3-6.


          Stačí teda viera ako  horčičné  semienko.  Viera  malá,  môžeme
       povedať, že najmenšia zo všetkých! Je to tak malá viera,  že  keby
       sme ju ešte o  kúsok  zmenšili,  zmení  sa  na  nedôveru,  neveru!
       V kostoloch nachádzam dosť veľa ľudí a poväčšine  sa  mi  zdá,  že
       majú vieru, ktorá by preniesla vrch. Chýba im ale láska, dokážu sa
       dlho hnevať, sú  netolerantní,  presadzujú  seba...  Je  im  potom
       namerané  mierou,  ktorou  sami  merajú.  Boh  je  voči  nim  tiež
       netolerantný, dlho sa na nich hnevá, uprednostní  radšej  iných...
       Keď pohliadneme na dnešné kresťanstvo mierou Kristovej lásky,  zdá
       sa mi, že chce prenášať vrchy,  robiť  zázraky  a  pritom  nie  je
       ničím. Keď sa naučíme žiť s Kristom, viera, ako horčičné semienko,
       nám bude pridaná. Potom to už bude len otázka času, za  ktorý  nás
       Pán vyučí prijať dar, o ktorý prosíme. Bude  to  čas,  keď  budeme
       chcieť niesť kríž a učiť sa novým skutkom.
          Je povinnosť niečo nebiblické?

                                                                          82

                                    Vlažnosť



                               Zjavenie 3,15-21.


          Termín "kresťanstvo" dnes rôznym ľuďom  vyjadruje  rôzne  veci.
       Historik si možno predstaví vojny a vraždenie, básnik  si  uvedomí
       pokrytectvo veriacich a zamyslí sa, ako  by  to  malo  byť,  Božie
       dieťa povie ateistovi: "Ja som kresťan." A pravdepodobne nevie, čo
       vlastne tomu človeku povedalo, keďže tento  termín  prestal  niesť
       jedinú definíciu. Katolík potom vyjadrí, že je pravým kresťanom on
       a ostatné cirkvi, že sú sekty. Protestant zase katolicizmus  nikdy
       kresťanstvom nazvať nechce. ... - Aký  symbol  viery  dnes  ukázať
       svetu, aby vyjadroval  naozaj  Evanjelium  Ježiša  Krista?  Je  to
       otázka, ktorá sa zdanlivo netýka Slov Pána Ježiša o vlažnosti, ale
       po bližšom skúmaní s ňou úzko  súvisí!  Keby  veriaci  ľudia  boli
       zapálení, modliaci sa, čítajúci Bibliu, ... a pre  vyváženosť  ich
       viery aj napomenuteľný, činiaci skutky, ..., jednoducho svietiaci,
       ich život by sa stal neklamným symbolom, ktorý nemožno  prevrátiť,
       ani pošpiniť. Tento symbol Evanjelia Ježišovho  sa  dnes  z  viery
       akosi vytratil a navyše to nikomu ani tak veľmi nevadí. Keby totiž
       táto otázka človeka zaujala, dotkla by sa v prvom rade jeho.  "Ja"
       by sa stalo prvým hriešnikom.
          Prečo pojem "kresťanstvo" stratil váhu? Ako  sa  to  dialo,  že
       dnes už vlastne veľa neznamená?
          Vlažnosť je stav, v ktorom môže stratiť život aj človek,  ktorý
       vyznáva Pána Ježiša! Je to  široký  pojem,  ktorý  nezahrňuje  len
       akúsi spavosť cirkvi, rozpráva  aj  konkrétne  o  človeku.  Vlažní
       veriaci:

       a) Chodia do kostolov, ale nechcú pracovať pre spoločenstvo.
       b) Čítajú Písmo, ale neodovzdávajú im zverené pravdy.
       c) Rozhodne nikdy nenapomínajú, stratili by tak priateľov.
       d) Dávajú svoj hlas tak, aby nestratili styky a vplyv.
       e) Sú milými kamarátmi mnohým, alebo všetkým.
       f) Pre svoj život majú veľa kompromisov, aby mohli robiť  čokoľvek
       sa im zažiada.

          V cirkvi sa vždy našli ľudia, ktorí nerobili dobre, rôzne smery
       rozleptávali zdravé učenie o viere a niekto by povedal, že to bolo
       príčinou  straty  vážnosti  a  symboličnosti  kresťanstva.  Väčšiu
       zodpovednosť za stratu svetla ale  nesú  vlažné  Božie  deti!  Oni
       totiž nezastali pravdu -  Pána,  oni  si  nechceli  "špiniť"  ruky
       a  strácať  priateľov,  nepomohli  keď  bolo  treba,  lebo  sa  im
       jednoducho nechcelo, títo hľadali sebauplatnenie v cirkvi pre zisk
       a hovorili tomu svätá služba... My do ľudského súkromia  nevidíme,
       však prvý verš predčítaného odseku jednoznačne  upozorňuje:  "Znám
       tvoje skutky..." Hovorí Pán. Tieto vážne slová rozprávajú,  že  je
       možno dnes ešte niekto Božím dieťaťom,  ale  ak  neučiní  pokánia,
       zajtra už bude zatrateným človekom, ktorý už pre cirkev  a  Ježiša
       Krista umrel. Božie Slovo vážne varuje, že  vlažný  kresťan  nevie
       o svojej chudobe, hovorí, že "zbohatol" a nepotrebuje nikoho.
          Pán Ježiš dáva nádej a vyslobodenie! Znovu a  znovu  sa  môžeme
       skloniť pred Pánom a vyprosiť si "zlato"  vyskúšané  ohňom,  biele
       rúcho, očistené krvou pána Ježiša. Takéto pokánie, ak je  úprimné,
       prinesie ovocie -  skutky.  Niekto  by  povedal,  že  je  karhanie
                                                                          83


       nepríjemné, Kristus  karhá  tých,  ktorých  miluje,  aby  mu  snáď
       nezahynuli a nestratili všetko. 


                                Rimanom 12,1-2.


          Vydať svoje telá v živú obeť - je to výzva,  ktorá  od  človeka
       chce v prvom rade čas. Niekto hneď pripomenie svojmu svedomiu,  že
       sa modlí, číta Písmo a chodí do kostola - to je  dosť  veľa  času.
       Vydať svoje telá, znamená vydať ich niekomu! Ak sa  niekto  modlí,
       dýcha, ak niekto číta  Písmo,  prijíma  potravu,  ak  potom  príde
       vypočuť kázeň, je to ovocím,  duchovnými  vitamínami.  Aká  je  to
       zásluha, keď niekto dýcha, alebo je? Či tým  niekomu  niečo  dáva?
       Rozhodne nie! Len prijíma milosť  Pánovu,  za  ktorú  by  mal  byť
       primerane vďačný. Kresťanstvo je na tom niekedy duchovne tak  zle,
       že dýcha a je a pritom si myslí, že robí obeť Bohu! Pavel  vyzýva:
       "Vydajte svoje telá, v živú obeť pravú!" To je niečo navyše, je to
       výzva,  ktorá  vedie  veriaceho  nielen  prijímať,  ale   byť   aj
       produktívny - dávať.
          Aké máme obdarovania? Vieme o nich? Ak o  nich  nevieme,  prečo
       o nich nevieme?
          Prirodzeným  poznaním  Božieho  dieťaťa   je   vedomie   svojho
       obdarovania. S ním chce slúžiť iným. Živá viera žiada od  človeka,
       aby priniesol svoj diel, "dve rybičky", ktorými Pán  potom  dokáže
       nasýtiť celý zástup ľudí. Ak niekto namietne,  že  je  nedokonalý,
       slabý, neschopný,..., má pravdu  a  túto  pravdu  chce  Pán  veľmi
       požehnať. Náš Boh sa dokazuje v slabostiach. Ak  stretneme  brata,
       ktorý si o sebe myslí, že je schopný, že dokáže, ..., dajme si  na
       neho pozor! Zástup nasýtil Kristus svojim zázrakom a nie  učeníci,
       ktorí chceli nakúpiť chlieb za dvesto denárov! Nech je  naša  živá
       viera naozaj vierou! Dôverujme Bohu, že je naozaj mocný a zázračný
       a prinesme mu svoje obdarovanie. 


                                 Matúš 5,13-20.


          Môže veriaci človek nesvietiť? Je  možné,  aby  na  ňom  nebolo
       vieru vidieť?
          "Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše  dobré
       skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v  nebesiach!"  V  týchto
       slovách je ukrytý pravý symbol kresťanstva. Svetlom pre druhých sú
       v prvom rade skutky veriacich! Tento symbol sa nedá vymazať a  pri
       každom Božom dieťati nutne musí byť! - Prítomnosť Svätého Ducha to
       každému zaručuje. Ak raz niekde Duch Boží je, je aj dosť silný  na
       to, aby ho cez tie ľudské "dve rybičky" bolo vidieť;  Jeho  svetlo
       potom požehná zástupy. Pán Ježiš neprišiel zrušiť  zákon,  prišiel
       ho len naplniť. To znamená, že prišiel aj nám dať silu  vo  Svätom
       Duchu, učiť sa robiť dobre. Po  príchode  Pána  Ježiša  sa  človek
       naozaj môže víťazne učiť obstáť  v  Božom  zákone.  Možno  to  ide
       pomaly, ale rozhodne to  ide!  "Ktokoľvek  by  teda  zrušil  jedno
       z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí,  bude  sa  volať
       najmenším v kráľovstve nebeskom!" Duchovne veľkým  bude  ten,  kto
       nielen učí, ale kto tak aj činí. Zákoníci a farizejovia len učili,
       ale nečinili. Pán  pripomína,  že  ak  naša  spravodlivosť  nebude
       hojnejšia, než tá ich, nikdy nevojdeme do nebeského kráľovstva!
          Po tomto štúdiu Božieho Slova je zrejmé, že je dosť  veľa  ľudí
                                                                          84

       chodiacich do kostolov a nemajúcich pritom spasenie. Veľa ľudí  sa
       modlí a číta Bibliu na tej svojej ceste do zatratenia.  Pán  vážne
       varuje pred vlažnosťou, pretože je to  veľmi  nebezpečná  duchovná
       choroba. Však pre Jeho lásku môžu všetci  opäť  ožiť,  keď  Pánovi
       otvoria tie svoje dvere.

                                                                          85
                                                                          86
 
                              Hľadanie Božej vôle



                                  Rut 1,1-16.


          Keď premýšľame o Božej vôli pre náš život, alebo o  Jeho  vôli,
       ako  sa  zachovať  v   konkrétnej   situácii,   ktorú   prežívame,
       pravdepodobne nájdeme dva pohľady na Jeho vedenie:
          1. - Vzťah a požiadavky Božie  na  všetkých,  teda  aj  na  nás
       konkrétne.
          2. - Čo chce Pán odo mňa práve teraz.
          Rút  konala  vôľu  Božiu  a  bola  to  vôľa  a  vedenie,  ktoré
       pravdepodobne neboli v dejinách už zopakované! My  tiež  prežívame
       neopakovateľné osobné skúsenosti s Pánom a tiež môžeme počuť  Jeho
       hlas a rozhodnúť sa podľa Jeho vôle ako aj Rút.  -  Teraz  skúsime
       nájsť k tomu cestu.

          1.  -  Všeobecné  pravdy,  neosobné,  ktoré   si   ale   môžeme
       privlastniť živou vierou a prežiť ako úplne osobné: 


                                  Izaiáš 63,9.
                                Jeremiáš 31,2-5.


          Pre múdrosť a  vševedúcnosť  Božiu  je  jeho  láska  k  človeku
       niekedy skrytá. On koná podľa lásky a  my  jednoducho  nerozumieme
       prečo nás vedie práve takou cestou. 


                                 Kazateľ 3,11.


          Z  toho  niekedy  vyplýva  mnoho   našich   depresií,   neistôt
       a pochybností. Poznať čas Božích požehnaní a ponížení je  pre  nás
       milosťou, prosme, aby nám Pán dal rozpoznať Jeho  čas.  -  Keď  to
       bude  čas  zármutku,  modlime  sa,  keď  to   bude   čas   radosti
       a požehnania, buďme opatrní a  ďakujme,  ak  prežívame  čas  Božej
       výchovy, neprotivme sa Jeho  napomínaniam  a  trestom  -  veď  nás
       vychováva pre nové požehnanie. - Aký úžitok má človek z toho,  keď
       napr.  v  čase  Božej  výchovy,  chce  silou  mocou  prežívať  čas
       požehnania? Požehnanie musí predchádzať  výchova  tak,  ako  úrodu
       obilia predchádza siatie a vzrast. 


                                 Kazateľ 3,8-9.


          2.  -  Prečo  Rút  našla  vôľu  Božiu?  -  Chcela  sa  zachovať
       charakterne a s láskou voči druhým - to bola  pohnútka,  v  ktorej
       jej Pán dal slobodu a keď obstála ako milujúci človek, jej  skutok
       požehnal a jej čin "nazval" Svojou vôľou.
          Čo ale ak chceme milovať a zachovať sa  charakterne  a  nevieme
       konkrétne  ako?  -  S  modlitbou  vykonajme  skutok,  podľa  nášho
       presvedčenia a viery - ak bude  nesprávny,  poznáme  to  a  my  sa
       budeme mať príležitosť možno ospravedlniť, možno niečo napraviť...
                                                                          87



       ale rozhodne budeme potom múdrejší, schopnejší robiť dobre. -  Pán
       chce, aby sme rozumeli tomu,  čo  robíme,  učí  nás  samostatnosti
       v premýšľaní, v oblasti, kde nás už vyučil a závislosti na Ňom  vo
       všetkom ostatnom. - Takáto samostatnosť neznamená bezbožnosť,  iba
       "kvalifikáciu" v službe Bohu. Pán nás nazval priateľmi! Nečakajme,
       že nás bude viesť tak ako napr. vodič auto - my nie sme stroje!
          Veľkou prekážkou na ceste hľadania Božej vôle sú naše  podvody,
       v ktorých sa presviedčame, že to, čo robíme je správne,  alebo  že
       to nie je až tak zlé. - Hľadáme si tmu, aby sme sa sami  nevideli.
       - Kristus je svetlo a takýto náš  prístup  nikdy  nepožehná  a  my
       neprežijeme požehnanie, ako ho  prežila  Rút.  Môžeme  sa  trikrát
       presvedčiť, že sme konali s pohnútky lásky, môžeme  presvedčiť  aj
       naše okolie, Boha však nikdy! Okolie nás potom možno ľutuje, možno
       dezorientujeme spoluveriacich, keď nevidia pri nás požehnanie  ale
       zároveň ani zlé skutky skryté v tme a možno  dezorientujeme  takto
       aj seba. - Nepriamo tak obviňujeme Pána z nelásky, ale je  za  tým
       len jeden bezcharakterný človek - my. 


                              1. Mojžišova 12,1-4.


          Je mnoho nepríjemných vecí, ktoré by sme mali  urobiť  a  mnoho
       obchádzok, ktoré si hľadáme, aby sme nemuseli ísť  priamo,  čisto.
       Pán keď posiela, hovorí: "Choď"! Neuvažuje spolu s nami, či by  sa
       to snáď nedalo akosi obísť, alebo  urobiť  len  niečo!  "Choď"!  -
       Abrám šiel! Poslušnosť veľmi  úzko  súvisí  aj  s  požehnaním,  aj
       s poznaním Božej vôle a aj s našimi podvodmi. Rút poslušne urobila
       všetko  podľa  lásky  -  koniec   jej   skúsenosti   bola   milosť
       a požehnanie. Aj my máme k tomu dnes príležitosť!
          Súvisí poznanie Božej vôle s pohnútkami srdca?
          Pán všetkých miluje, ale ľudia prežívajú rôzne skúsenosti dobré
       i zlé - ako tomu rozumieme?
          Môže Pán  chcieť  zjaviť  svoju  vôľu  napr.  len  cez  druhého
       spoluveriaceho, a to dokonca len tak, keď za ním pôjdeme a opýtame
       sa?

                                                                          88

                             Zachariáš a Boží sľub



                               Zachariáš 2,8-13.


          Obdobie prorokov pominulo a nastala doba, v ktorej keď počujeme
       niekoho prorokovať o  ďalších  nových  časoch,  môžeme  s  istotou
       povedať, že je podvodník. [*] Posledným,  z  Božích  prorokov  bol
       Zachariáš [**] a možno aj táto skutočnosť bola  príčinou,  že  cez
       neho Pán zasľúbil niečo veľmi zvláštne. Je to zasľúbením do akejsi
       tmy, keď už nebude prorokov Hospodinových a keď bude mať byť  toto
       zasľúbenie povzbudením, aj vážnou výstrahou zároveň. 


                                 Zachariáš 2,8.


          Mnoho silných ľudí tohoto sveta sa snaží zaručiť si bezpečnosť.
       Najímajú   si   ochranky,   nezverejňujú   účastiny   na   drahých
       podnikoch... Pán hovorí svojim deťom niečo oveľa veľkolepejšie.  -
       Ak sa niekto dotkne vás, je to akoby sa dotkol zrenice môjho  oka!
       Prežívame niečo ťažké? Ubližuje  nám  niekto?  Možno  si  v  mysli
       hovoríme, že akoby už Boha ani nebolo.  -  Náš  Pán  však  povedal
       niečo iné a za svojim Slovom si stojí! Však preto, že sme  z  Jeho
       Ducha od nás aj niečo žiada. 


                                Zachariáš 2,6-7.


          Je  to  napomenutie,  ktoré  patrí  v  prvom  rade   utláčanému
       veriacemu človeku. - Uteč od hriechu a tak sa zachráň! Čas  útlaku
       by mal byť teda aj časom sebaspytovania a vyznávania  hriechov  na
       modlitbách. Pretože  sme  Božím  stvorenstvom,  žiada  sa  od  nás
       duchovný rast. Pán na nás privádza  v  živote  rôzne  časy,  dobré
       i zlé. Čas útlaku v istom zmysle odmeria našu  "veľkosť".  Vyskúša
       náš duchovný vek. 


                                Zachariáš 2,1-2.


          Je to niečo  podobné,  ako  keď  hrnčiar  chytí  nádobu,  ktorú
       formuje [***] a prezrie si ju, ako sa mu podarila. Naberie do  nej
       číru vodu, či ju  nádoba  nezašpiní,  alebo  či  nepreteká...  Sme
       nádobami v Božích rukách a náš Tvorca na nás privodí rôzne skúšky.
       - Božie nové stvorenstvo určite obstojí. Vďaka Pánu, že môžeme byť
       v takejto škole a tešiť sa Jeho zasľúbeniu. 


                                Zachariáš 2,4-5.


          Však beda utláčateľom! Beda  tým,  ktorí  robia  zle  vyvoleným
       Božím. Na záver snáď ešte jedno  vážne  varovanie.  Ak  sa  budeme
       chcieť za príkoria pomstiť my, Pán bude mlčať - nechá to  na  nás.
                                                                          89



       Navyše ešte aj uvrhneme na seba Jeho  hnev,  keď  sa  tak  staneme
       nádobou, ktorá preteká. On  hovorí:  "Mne  pomsta,  Ja  odplatím!"
       Naučme sa milovať a verím, že v  čase  útlaku  prežijeme  niekoľko
       zázrakov zároveň. - Uvidíme, čo to znamená, keď sa  niekto  dotkne
       zrenice v oku živého Boha. Prežijeme víťazstvo s  Pánom  a  budeme
       chcieť pomôcť svojim bývalým protivníkom, pretože  budeme  pohnutý
       milosrdenstvom. Je ale možné, že sa to nebude  dať.  -  To  je  tá
       výstraha v Božom zasľúbení. 


                             5. Mojžišova 32,32-39.




                       * Lukáš 20,9-19. Zachariáš 13,2-6.
                               ** Matúš 23,29-36.

          O akom prorokovaní a prorokoch sa teda píše v  nižšie  uvedenej
       epištole? 1. Korintským 14,1-4. 

                                                                          90



                              *** Jeremiáš 18,1-6.

                           Démoni odnímajú Božie dary



                             1. Samuelova 18,6-30.
                                 1. Tim. 4,1-3.

                               Čo odníma závisť?

                                    Jakub 3.


          Keď začneme premýšľať o ľudskej závisti, napadne nás  asi  celá
       záplava príkladov z nášho okolia a možno aj trochu nielen z  nášho
       okolia... Na tému medziľudských vzťahov v  zmysle  závisti  sa  dá
       nájsť mnoho biblických príkladov, ponaučení a  upozornení.  Skúsme
       sa teraz  zamyslieť  nad  závisťou  inak.  -  Diabol  zasieva  jej
       semienko v našich srdciach a nerobí  to  len  preto,  aby  sme  si
       vzájomne nerozumeli  a  nemali  sa  radi!  Myslím,  že  podstatnou
       príčinou tejto diabolskej akcie je zámer,  odlúčiť  nás  od  Božej
       priazne. Keď toto semienko necháme rásť, naše "uši hluchnú"  a  my
       prestávame rozumieť Božiemu volaniu. Môžu Božie deti  závidieť?  -
       Určite môžu! Vážnym príkladom je od  Pána  ustanovený  kráľ  Saul.
       Skúsme si teraz na chvíľu nevšímať, že chcel urobiť Davidovi  zle,
       ale pozorujme, ako sa odvracal od Božej  vôle  a  ako  Pán  pritom
       strašne mlčal. Niekto, možno náš priateľ, zakúšal  Pánovu  milosť,
       potom nejaký čas v mysli  potichu  závidel,  správal  sa  zvláštne
       a zrazu sa už na Božie dieťa ani len nepodobá. - Je to hrozné, keď
       Boh mlčí, lepšie by bolo, keby karhal a trestal. 

                                  Jakub 3,13.

          Jeden slávny človek, ktorého meno som už zabudol,  povedal,  že
       príroda pravdepodobne rozdelila spravodlivo len rozum -  nikto  si
       nesťažuje, že ho má málo! Napriek  tejto  ironickej  poznámke,  je
       rozum, alebo teda múdrosť, prvou z vecí, ktoré si  ľudia  závidia.
       Potom sa niekedy v rozume pretekajú a ich  okolie  je  tak  nútené
       rozvažovať, ktorý z týchto rozumov je od Pána. Od Božieho  dieťaťa
       sa očakáva osobný výkon, zmena v myslení k  lepšiemu...  Preto  aj
       pri hľadaní Božej  múdrosti  víťazí  múdrosť  pokorná,  tichá  tj.
       múdrosť, ktorá očakáva výkon v prvom rade od  svojho  majiteľa.  -
       A čo tá múdrosť nesvätá, keď Boh mlčí a  človek,  neuvedomujúc  si
       to, umiera? 

                                 Jakub 3,14-15.

          Vo svojich úvahách som sa už neraz dotkol otázok týkajúcich  sa
       zlých duchov. Zdá sa mi, že si ľudia pod pojmom démon, predstavujú
       niečo abstraktné a vlastne ani veľmi  nevedia  čo.  Chcel  by  som
       zdôrazniť, že démon,  nie  je  nič  abstraktné,  že  je  to  veľmi
       konkrétna,  drtivá  sila.  Múdrosť  so   závisťou   je   démonská,
       manipulačná taktika, ako prekážať  a  ničiť  pri  práci  na  Božom
       diele. Je to veľmi konkrétny prejav démona a zároveň tak silný, že
       sa mu niekedy len ťažko bránime. 

                                                                          91



                                  Jakub 3,16.

          Kazateľ hovorí: "Mŕtva mucha  pokazí  masť  apotekára..."  Malá
       závisť, nevyjadrená, často si ani samotným človekom  nepripustená,
       takáto závisť môže rozbiť zbor, rodinu... Prečo? Pre tú podstatu -
       závidiaci človek prestáva  počuť  Božiu  radu,  ostatné  prichádza
       "samo". 

                                 Jakub 3,17-18.

          Múdrosť z hora pôsobí pokoj. - Všeličo vytvárame, ale vytvárame
       aj vzťahy? Vytvárať  vzťah  sa  takmer  rovná  obmedzovaniu  seba.
       Skúsme sa pod Božím vedením učiť rozprávať pravdu a aktívne pritom
       zachovávať pokoj a porozumenie!
          Ako si predstavujete a čo rozumiete pod pojmom démon?
          Je možné milovať závistlivca? Ako to robil Dávid?
          Zákoníci  závideli  Kristovi  popularitu.  -  Skúsme  nad   tým
       uvažovať. Aj pri nich Pán tak strašne "mlčí".

                                                                          92

                          Pôst, ktorý prijme Hospodin



          Medzi náboženstvom a živou vierou v Pána Ježiša Krista stála od
       vekov  neprekonateľná   priepasť.   Kritické   zhodnotenie   stavu
       moderných cirkví vedie k úvahám, či pred mnohými rokmi  tiež  bolo
       veľa pokrytectva, povrchnosti a falše. Niekto možno  namietne,  že
       nedostatočný duchovný stav cirkvi je len otázkou  posledných  dní.
       V evanjeliách ale čítame o  zákoníctve  a  farizejstve,  ktoré  je
       aktuálne aj dnes, ale ktoré existovalo  aj  pred  dvoma  tisíckami
       rokov. Biblické Slovo z proroka Izaiáša pripomína, že  ešte  dávno
       pred narodením Pána Ježiša  stála  nábožnosť  v  ostrom  kontraste
       s úprimnou vierou. 


                                 Izaiáš 58,1-2.


          Pán v tomto Slove rozpráva o svojej cirkvi a na prvý pohľad  by
       sa zdalo, že ju popisuje ako živú cirkev,  živý  vzťah  medzi  Ním
       a Jeho deťmi. Vypadá to na veľmi pekné svedectvo Boha  o  človeku:
       "Hľadajú Ma deň čo deň." Niekedy  sa  nám  pritrafí,  že  na  Pána
       zabudneme a nespomenieme si na Neho celý deň. Izraelský  národ  ho
       hľadal každým dňom! Navyše Pán upozorňuje,  že  vtedy  boli  Židia
       žiadostivý  poznať  Jeho  cesty,  -  dopytovali  sa  Ho  na   súdy
       spravodlivosti. Dnes by sa dalo  jednoducho  povedať,  že  cirkev,
       ktorá činí niečo také má členov modliacich sa,  čítajúcich  Písmo,
       sú v nej ľudia, ktorí sa radi rozprávajú o viere a Bohu!  -  Mnohí
       by povedali, že je to obraz živej cirkvi!  Keď  navyše  k  takýmto
       ľuďom pripojím túžbu po  Božej  prítomnosti,  ako  sa  to  spomína
       v druhom verši, zdá sa, že sme dostali obraz úprimnosti a pravosti
       viery.
          Však napriek mnohej nábožnosti,  modlitbám  a  mnohej  zborovej
       práci sa aj dnes stretávame so zúfalou  otázkou.  Pane,  prečo  ma
       nepočuješ? Človek môže prežívať mnoho kríz, ponížení, samôt a  pre
       svoju nábožnosť to všetko  prináša  pred  Hospodina  na  modlitbe.
       Napriek tomu sa nič nedeje, Boh mlčí... Veriaci  človek  je  často
       schopný dlho sa pôstiť,  "bičovať"  svoje  telo  a  dúfa  tak,  že
       vyslyšanie modlitieb príde  skôr.  Keď  niekto  povie  pôstim,  je
       zjavné, že prežíva vážny  duchovný  boj.  Izaiáš  prorokuje  proti
       falošnej nábožnosti, ktorá  síce  prináša  obete,  ale  pritom  je
       mŕtvou pred Pánom! 


                                 Izaiáš 58,3-5.


          V piatom verši čítame o  výčitke.  Nášmu  Stvoriteľovi  nie  je
       príjemným, keď sa Jeho deti obmedzujú v jedení, keď  im  od  hladu
       škvŕka v bruchu a chodia  smutní.  Keď  ich  potom  ponúknu  vážne
       skonštatujú: "Pôstim." Hospodin nikdy nežiadal od človeka  prázdne
       skutky, za ktorými nie je potenciál čistého života aj  v  súkromí,
       obetavosť, záujem o iných... V treťom verši čítame: "V deň  svojho
       pôstu prevádzate svoju vôľu." Je v tom ukrytý  aj  obraz  modernej
       nábožnosti. Život veriaceho  človeka  akoby  sa  skladal  z  dvoch
       častí, ktoré akosi nesúvisia. Jednou z týchto  častí  je  návšteva
       kostolov,  modlitební,  modlitby,  práca  v  zbore...  Druhou   je
                                                                          93



       praktický život plný kompromisov - doma v rodine, v zamestnaní tam
       často akoby Božie Slovo celkom neplatilo.  Tam  sa  dá  kričať  na
       podriadených, na svojho partnera v manželstve,  tam  akosi  človek
       môže ohovoriť, presadzovať seba...
          Pán navyše pripomína, že aj tzv.  duchovné  zápasy,  pôst  môžu
       a často aj nesú sebou prevrátenosť. "Hľa pôstite sa nato, aby  ste
       sa preli, vadili a  bili  päsťou  bezbožnosti."  V  spoločenstvách
       veriacich ľudí dnes nachádzame mnoho sporov,  o  ktorých  sa  nedá
       jednoznačne povedať, či chce niekto len presadiť svoju vôľu, alebo
       vôľu Božiu, ktorú našiel v  Biblii.  Brat  bratovi  niekedy  jednu
       vrazí nie skutočnou päsťou, ale  päsťou  bezbožnosti,  keď  svojim
       jazykom zhadzuje bez príčiny. Nábožne založení ľudia žiadajú  Boha
       na modlitbách  o  zjavenie  pravdy,  však  v  skutočnosti  žiadajú
       o podporu svojej pravdy!

          a)
          Ako rozlíšiť spory vo vnútri cirkvi, ktoré sa dajú  označiť  za
       skutočné  hľadanie  pravdy,  podobné  tomu,   ako   to   robievali
       apoštolovia v Skutkoch apoštolských, od  tých  druhých,  ktoré  sú
       označené za päste bezbožnosti?

       a/1
          Prvou autoritou je Božie Slovo, ktorému sme  schopní  podriadiť
       všetko.

       a/2
          Musí existovať vzájomné rešpektovanie sa  bez  ohľadu  na  vek,
       postavenie..., názory prijímame vierou a tá môže byť často odlišná
       od  viery  brata,  alebo  sestry.  Láska  odpúšťa,   nemá   radosť
       z neprávosti... Láska medzi veriacimi ľuďmi musí byť!

       a/3
          Pán zasahuje do našich životov aktuálnym a  konkrétnym  Slovom.
       Ak hovorí cez  nás,  naše  pripomienky  sú  konštruktívne,  riešia
       situáciu, nehľadajú prospech, slávu a pravdu tlmočníka. 


                                 Izaiáš 58,6-9.


          Pôstenie ako symbol a modlitby sa stanú skutočnými  a  silnými,
       keď  ich  majiteľ  už  nebude  viacej  napr.  hľadať   zamestnanie
       a nepýtať sa Boha, či chce, keď manželia opäť nájdu dávno stratené
       slovo "prepáč", keď nadriadený  dokáže  vyznať  podriadenému  svoj
       omyl, ..., keď človek naozaj, v srdci  dokáže  odpustiť,  bude  aj
       jemu odpustené a  modlitba  nadobudne  obrovskú  Božiu  silu.  Kým
       symbolický  pôst  nebude  sprevádzaný  skutočným   pôstom,   ktorý
       rozväzuje  putá  neprávosti,   bude   len   pokrytectvom,   akousi
       nábožnosťou, ktorá nenesie plody života. Symbolický pôst odníme od
       človeka na určitý čas potravu. Skutočný pôst odníma čas a dáva  ho
       druhým, odníma majetok a rozdáva, skutočný pôst trpí a  nedovoláva
       sa pre seba pravdy. Keď kresťan skutočne pôsti, a potom si  kľakne
       na modlitbu a prestane jesť, aby vyjadril  Pánovi  svoje  žiadosti
       a vďaku, je  to  ako  odpálená  rozbuška  v  dynamite  Božej  sily
       a slávy. Je to hlas, ktorý  pred  Hospodinom  jasne  zaznie,  však
       žiadny iný sa k Božiemu trónu nedostane, iba ak hlas pokánia!

          b)
                                                                          94



          Čo je obsiahnuté v skutočnom pokání? Čo nasleduje za  skutočným
       pokáním?

       b/1
          Pokánie  obsahuje  skutočné  vyznanie  konkrétneho  nedostatku,
       vyjadruje potrebu Božej pomoci.

       b/2
          Pre Božiu všemocnosť a dobrotu prichádza za  skutočným  pokáním
       zmena v živote kajúcnika.

       Deviaty verš je veľkým Božím zasľúbením, píše sa v ňom o požehnaní
       a Božej moci v ľudských životoch. Je to zasľúbenie  s  podmienkou,
       ktorú  nachádzame  aj  v  evanjeliách  Novej  Zmluvy.  Pán   Ježiš
       pripomína: "Ak je tvoje oko jasné, je jasné celé telo..."  Oko  je
       orgán ktorým sa pozeráme na  iných.  Môžeme  sa  pozerať  láskavo,
       priateľsky...,  ale  aj  zazerať!  Izaiáš  použil  iné  slová   na
       vyjadrenie rovnakého postoja:  "Ak  prestaneš  posmešne  vystierať
       prst a  hovoriť  neprávosť..."  Táto  podmienka  požehnania  pôstu
       a modlitieb, spolu so Slovami Pána Ježiša rozpráva o našom  vzťahu
       k iným. Ľudské srdce vidí len Pán, ale  vidí  ho  pravdivo.  Týmto
       Slovom volá všetky svoje deti k skutočnému  pôstu,  aby  im  mohol
       požehnať. 


                                Izaiáš 58,10-12.


          c)
          Teológia prosperity tvrdí, že sa kresťan nemôže mať zle. Aký je
       rozdiel medzi teológiou  prosperity  a  zasľúbením  požehnaní  pre
       úprimne veriacich ľudí?

       c/1
          Teológia prosperity predpokladá vypočutie modlitieb  v  pomerne
       krátkom čase a bez ohľadu na modlitebné pohnútky.

       c/2
          Skutočné Božie požehnanie má svoj čas,  v  ktorom  Božie  dieťa
       môže často niesť aj ťažký kríž.  Ježiš  na  základe  modlitby  učí
       svoje deti, že je  niečo  zlé,  niečo  dobré  a  žiada  prijímanie
       takejto výuky, zmenu názorov. Niekedy povie aj "nie", čo  je  vždy
       viac a väčším požehnaním, než keby modlitbu vypočul  tak,  ako  si
       žiada človek. 


                                Izaiáš 58,13-14.


          Hospodin v závere tejto kapitoly objasňuje aj podstatu siedmeho
       dňa. Človek nemá robiť to, čo sa jemu ľúbi, ale má žiť pre  svojho
       Stvoriteľa, teda aj pre iných  ľudí.  Pán  Ježiš  túto  skutočnosť
       vysvetľuje  v  evanjeliách,  keď   karhá   zákoníkov,   ktorí   Ho
       napomenuli, že nemá uzdravovať v deň sobotný. Kristus ukazuje,  že
       je správne v tento deň slúžiť iným ľuďom.

          d)
          Aký je biblický pohľad na siedmy deň? Je  nim  sobota,  nedeľa,
                                                                          95



       alebo nejaký iný? Vieme nájsť Božie Slovo, ktoré túto problematiku
       vysvetľuje?

          e)
          Ako by sa mal veriaci človek zachovať, keď od  neho  chce  jeho
       neveriaci priateľ, aby mu napr. išiel pomáhať v nedeľu na stavbu?

       d/1
          Problematiku vysvetľuje apoštol Pavel v Epištole Rimanom v  14.
       kapitole.

       d/2
          Podstatná je viera jednotlivca a  skutočnosť,  že  Božie  dieťa
       nemá žiť sám sebe.

       e/1
          Neveriacemu priateľovi  mám  byť  svetlom,  má  na  mne  vidieť
       pôsobenie Ducha Svätého. - Podstatná je moja viera, čo  mi  hovorí
       svedomie?

       e/2
          Pohoršil by som tým niekoho? - To by  nebolo  správne.  Budovať
       treba v prvom rade cirkev.

       Nemožno povedať, čo komu požehná Pán,  ale  je  krásne  a  víťazné
       spoľahnúť sa na svojho Boha v plnej miere a nebáť sa  ísť  za  Ním
       s čímkoľvek. Pravý pôst prijme Hospodin!

                                                                          96

                             Dom postavený na skale



          Kresťanská viera sa často podáva ako  filozofia  na  upokojenie
       svedomia. Do kostolov prichádzajú ľudia, ktorí síce vyznávajú,  že
       veria v Krista,  ale  v  živote  dokážu  prijímať  pre  seba  veľa
       kompromisov. Kompromisy so svetom sa stávajú pravidlom a  teológia
       očistenia krvou Ježiša Krista prostriedkom na upokojenie svedomia.
       Často je veľmi ťažké rozlíšiť, či sa jedná o skutočného, alebo len
       formálneho kresťana, keďže sa krst stal trendom modernej doby. Pre
       Božie deti sa stáva čoraz ťažším  vidieť  skutočnú  Cirkev  Pánovu
       a nie len inštitúcie, ktoré  ju  dnes  akosi  reprezentujú.  Božie
       Slovo však nemlčí ani o tejto otázke. V siedmej kapitole Evanjelia
       podľa Matúša Pán vysvetľuje podstatu skutočnej  viery  a  dáva  ju
       jednoznačne do súvislosti s postojmi, vzťahmi a skutkami veriacich
       ľudí. Vážne upozorňuje na fakt, že ak spravodlivosť  kresťana  nie
       je  väčšia  než   spravodlivosť   ateistu,   jedná   sa   rozhodne
       o zatrateného kresťana. Živú, skutočnú  vieru  vyjadruje  v  prvom
       rade vzťah veriaceho k iným ľuďom. Človek nie je  schopný  posúdiť
       myslenie druhých ľudí, ale  je  schopný  pozorovať  svoje  vlastné
       myslenie a s pomocou Ježišovou  meniť  svoje  postoje.  Preto  pri
       zvestovaní skutočného Evanjelia sa dá začať  len  u  seba  čítaním
       Biblie a jej prijímaním v plnom rozsahu. - Keď takto človek príjme
       Božiu radu, a potom začne  zvestovať  iným  slová  o  Spasiteľovi,
       prestávajú to byť prázdne slová, pretože za  nimi  stojí  sám  Pán
       a podporuje ich krásnym ovocím skutkov, postojov a lásky na svojom
       dieťati. Žiadne iné zvestovanie Evanjelia neexistuje! 


                                  Matúš 7,1-6.


          Prvým vážnym varovaním v tejto kapitole je odsudzovanie. Človek
       by nemal odsudzovať za niečo iných ľudí, pretože nedokáže  správne
       a  v  plnosti  porozumieť  ich  pohnútkam.  Navyše  je  pre   ľudí
       prirodzená sympatia, alebo nesympatia,  na  základe  ktorej  potom
       niekomu "namerajú" viac, inému menej. Pán Ježiš neupozorňuje Božie
       deti, aby sa naučili správne súdiť, ale prikazuje  nesúdiť!  Inými
       slovami, urobiť o niekom záver,  že  je  taký  či  onaký  je  isto
       nesprávne, takýto postoj prináša veriacemu Božie zlorečenie.
          Odsudzovanie sa často spája len s  nesprávnym  priradením  zlej
       vlastnosti.  Predčítané  Slovo  ale  rozpráva  aj   o   nesprávnom
       priradení dobrej vlastnosti! Vidieť na niekom chyby  a  opovrhovať
       ním za to, je tak isto  zlé,  ako  na  inom  zase  chyby  nevidieť
       a pokladať ho za  dokonalého,  alebo  lepšieho  než  skutočne  je.
       Kresťan nemá hľadať smietku v oku brata, ale ani nemá hádzať perly
       sviniam! Či nezvestujeme niekedy Evanjelium ľuďom,  ktorí  sú  nám
       síce sympatickí, ale Slová Ježišove ponižujú a zhadzujú.  K  takým
       sa vieme opakovane vracať  a  vydávať  Pána  potupe.  Akou  mierou
       človek meria,  takou  bude  aj  jemu  namerané.  Ak  poníži,  bude
       ponížený, ak vydá Evanjelium potupe, bude potupený.
          Správnou cestou pred  Kristom  je  vidieť  v  prvom  rade  svoj
       hriech, vyznať ho, vymodliť odpustenie a naučiť sa s Božou pomocou
       žiť lepšie. Až potom Božie dieťa prezrie, aby mohlo vybrať smietku
       z oka niekomu inému. - Až potom vlastne zbadá, že je  jeho  ľudská
       pomoc bezcenná, neúplná a začne sa za brata v prvom rade modliť. 

                                                                          97



                                 Matúš 7,7-11.


          Prvých šesť  veršov  opisuje  odsudzovanie  a  hriech.  Úprimný
       veriaci  nechce  hrešiť  a   nechce   tiež,   aby   hrešili   jeho
       spoluveriaci.  Hriech,  odsudzovanie   prinášajú   svár,   trpkosť
       a nepohodu. Pán Ježiš  povzbudzuje  k  modlitbám  za  dobré  veci.
       Uisťuje, že modlitba za niečo dobré bude vypočutá. Ako  prvé  chce
       Pán počuť naše vyznanie hriechu  a  prosbu  o  ospravedlnenie.  Ak
       niekto nedokáže  zmeniť  svoj  nedobrý  postoj  voči  iným  ľuďom,
       Kristus mu ponúka modlitbu. Môžeme sa modliť za svoje srdce a  Pán
       ho zmení! Máme záujem o takúto zmenu? 


                                 Matúš 7,12-14.


          Pán Ježiš zhrnul Zákon Boží jednoducho: "Čiňte druhým tak,  ako
       by ste chceli, aby vám oni činili." Určite je  príjemné,  keď  nás
       niekto povzbudí, keď nám odpustia, keď nás milujú, ... - To je  tá
       úzka cesta, ktorá vedie  do  života.  Je  možno  ťažké  naučiť  sa
       milovať nám nesympatických ľudí, odpustiť tým, ktorí nám ublížili,
       ... Pán Ježiš vážne upozorňuje, že aj On nám odpustí len tak,  ako
       sme my odpustili! Ak si človek nevyvolí úzku cestu, ostane  mu  už
       len jediná - široká. Kristus však nežiada od svojich detí, aby  sa
       len pekne tvárili. Žiada zmenu v srdci, úprimnosť, nie  len  peknú
       masku  na  tvári.  -  "Proste  a  dostanete,  klopte  a  bude  vám
       otvorené!" 


                                 Matúš 7,15-20.


          Ak človek skrýva v srdci hnev, alebo nenávisť a pritom  ukazuje
       usmiatu tvár, je veľkým nebezpečenstvom  pre  spoločenstvo  Božích
       detí! Diabol v prezlečení do úprimného  kresťana  sa  potom  snaží
       všemocne škodiť a rozbíjať Božie dielo spasenia. Pán  varuje,  aby
       sa Jeho deti vystríhali takých ľudí a zároveň dáva praktický návod
       na to, ako ich odhaliť a rozpoznať.  Ak  cez  niekoho  Pán  svojim
       Duchom buduje spoločenstvo, pomáha, povzbudzuje,  napomína,  možno
       to označiť za dobré ovocie. Ak cez  niekoho  prichádza  len  svár,
       nejednota, nerešpektovanie Písma, možno to označiť za zlé  ovocie.
       Usmiata tvár a sladké reči nemusia  byť  vždy  znakom  duchovnosti
       a čestnosti. 


                                 Matúš 7,21-23.


          Mnoho miliónov ľudí  dnes  hovorí  Ježišovi  Pane.  Však  koľkí
       z nich skutočne aj činia Jeho vôľu? Človek sa ľahko unaví,  prejdú
       roky a možno desiatky rokov jeho kresťanstva a on  akosi  zabudne,
       že má neustále rásť v Božom Duchu. Upokojí sa vo viere a skutkoch,
       ale po rokoch s úžasom zistí,  že  je  tá  jeho  spravodlivosť  na
       nerozoznanie od spravodlivosti niektorých ateistov.
          Viera v Pána Ježiša  sa  niekedy  pripodobňuje  ku  kvalitnému,
       kamennému základu. Pán  vážne  pripomína,  že  tento  základ  majú
       všetci tí, ktorí nielen príjmu Jeho učenie, ale ktorí  podľa  neho
                                                                          98



       aj začnú žiť. V cirkvi je veľa uzdravovateľov, prorokov,  farárov,
       misionárov, kazateľov, diakonov, ktorí pripomenú raz Kristovi: "Či
       sme v Tvojom mene démonov nevyháňali?" Pán im ale  vyzná:  "Odíďte
       odo mňa, činitelia neprávosti!" 

                                                                         99


                                 Matúš 7,24-27.

                                                                         100



                            Len keby si chcel, Pane



          Niektoré smery moderného kresťanstva sa veľmi zaoberajú otázkou
       priamych Božích zázrakov. Dosť  často  produkujú  teológiu,  ktorá
       popisuje  Božie  zázraky  bez  akéhokoľvek  vzťahu  voči  ľudskému
       poznaniu, duchovným schopnostiam  a  telesným  slabostiam.  Takáto
       teológia presadzuje názor, že Pán môže človeku požehnať, alebo  ho
       uzdraviť nezávisle na jeho osobnom duchovnom  stave.  Stačí  akási
       viera, ktorá ak bude dostatočne silná, môže poprosiť  za  čokoľvek
       a dostane. Opisovanie takejto viery by sa potom skôr  podobalo  na
       parapsychologické cvičenia, alebo hypnózu, ktorá  je  prostriedkom
       k tomu, aby človek obišiel Božiu vôľu a želané veci si  zabezpečil
       silou svojej vlastnej psychiky.  Ôsma  kapitola  Evanjelia  Matúša
       poukazuje na fakt, že  Pán  môže  urobiť  akýkoľvek  veľký  zázrak
       nezávisle na veľkosti ľudskej viery! Je však potrebné, aby  takýto
       prejav moci bol v súlade s Jeho vôľou. Stačí  viera  ako  horčičné
       semienko, teda najmenšia zo všetkých.  Podstatné  je,  aby  takáto
       maličká viera bola vierou v Ježiša Krista  a  nie  v  iného  boha!
       Takáto viera potom vyjadrí:  "Ak  by  si  chcel,  Pane,  môžeš  to
       urobiť!" V evanjeliách prišiel za Kristom  človek,  ktorý  povedal
       niečo podobné: "Ak môžeš, Pane..." Živý Boh  v  Ježišovi  Kristovi
       môže všetko! Ale nie všetko chce.  -  Niekedy  mám  pocit,  že  by
       človek chcel od Pána veľmi veľa, ale zároveň nedokáže zvládať  ani
       to čo má. Keď chce byť človek lekárom, obetuje šesť  rokov  života
       na štúdium, a tým sa prirodzene pre neho práca nekončí. Je to  len
       základ k ďalšiemu štúdiu a skúsenostiam. Božie dieťa tiež  niekedy
       prosí o duchovný dar  uzdravovania,  ale  pritom  nechce  obetovať
       vôbec nič. Inšpiráciou je často  pýcha,  ktorá  sa  chce  povýšiť,
       ukázať...
          Pán Ježiš jasne vidí náš  duchovný  stav,  naše  odhodlania  aj
       schopnosti.  Chce  nám  darovať  veľa,  ale  nechce,  aby  sme  to
       premrhali a zneužili na sebapovyšovanie. Duchovné dary žiadajú  od
       človeka, aby  nebol  lenivý  a  chcel  nimi  slúžiť  aj  ostatným.
       Žiadajú, aby videl seba v celej  svojej  malosti  a  vedel  to  aj
       uniesť a pripustiť si to, vyznať bratom, aby sa potom v skromnosti
       mohla šíriť Božia moc, podľa Jeho vôle.
          Keď človek kľakne na kolená na modlitbe a prosí o  obdarovanie,
       dostáva niekedy odpoveď od Pána, ktorá sa podobá tejto: "Dám ti za
       čo prosíš, ale musím ťa najprv vychovať, vylepšiť  tvoj  charakter
       a odhaliť ti mnoho pre teba skrytých právd, ktoré  si  až  doteraz
       v Biblii nenašiel. K tomu je potrebné,  aby  som  na  teba  zoslal
       nemoc a poníženie, aby  bola  zlomená  pýcha,  ktorá  je  v  tebe.
       Obdobie  tohoto  kríža  bude  trvať  niekoľko  rokov,  ale   potom
       dostaneš, o čo prosíš! - Ešte stále  chceš  ten  dar?"  Človek  na
       modlitbe niekedy len rozpráva a nepočúva.  Preto  prepočuje  tento
       Boží hlas, potom prosí a neberie, žiada a nedostáva sa mu. Len  ak
       Kristus chce dostaneme, to veľmi úzko súvisí s tým, čo je  vlastne
       inšpiráciou našich prosieb. Duch Boží, alebo  moje  ja,  ktoré  sa
       chce obohatiť, pochváliť, leňošiť... Ktorého  boha  na  modlitbách
       skutočne prosíme; je veľa bohov na svete... 


                                  Matúš 8,1-4.


          Prosba človeka o zdravie  je  veľmi  častou  prosbou  dnes,  aj
                                                                         101



       v minulosti. Často sa  Božie  dieťa  v  mysli  pýta,  prečo  Ježiš
       neurobí zázrak a nesníme z  neho  nemoc.  -  S  takýmto  prístupom
       veriaci  človek  automaticky  predpokladá  veľa  vecí   o   svojom
       charaktere, horlivosti, hriechoch... Automaticky  predpokladá,  že
       keď vyzdravie a bude mu  dobre,  svojho  Boha  neopustí.  To  však
       nemusí byť pravda, človek ostáva pri svojom Stvoriteľovi často len
       pre "osteň", ktorý má v tele. Pán nechce, aby Jeho dieťa  duchovne
       zahynulo, preto mu často ani nechce darovať zdravie. Takýto dar by
       nebol požehnaním.
          Každý dar, teda aj zdravie by malo slúžiť aj druhým  ľuďom.  To
       je ten predpoklad o horlivosti.  Keď  sa  modlíme,  naozaj  chceme
       potom darovať darované? Alebo len chceme prežiť  pohodu  a  užívať
       ju? Ľudia prosia o zdravie, ale so svojou lenivosťou sa im  nechce
       potýkať!  Ten,  ktorého   prosíme,   nie   je   len   prostriedkom
       k sebauspokojeniu, On je naším Bohom, ktorý aj žiada, nielen dáva!
          "Odpusť nám naše viny, ako aj my  odpúšťame  vinníkom  svojim."
       Tento návod na modlitbu pripomína, že ak  sa  na  niekoho  hneváme
       a nevieme odpustiť, podobne  odpustí  aj  nám  náš  Otec  Nebeský.
       Nemôžeme na niekoho zazerať a zároveň prosiť o svoje  zdravie.  Ak
       my neodpustíme 100 denárov, Pán nám neodpustí  tých  našich  10000
       hrivien. - To je ten predpoklad o hriechu.
          Pán  vyzýva,   aby   sme   čestne   prichádzali   na   modlitby
       a nepredpokladali automaticky o sebe niečo, čo nemusí byť pravdou.
       Naučme sa  najprv  niesť  svoj  kríž,  hľadať  Kráľovstvo  nebeské
       a všetko ostatné nám bude pridané podľa našich prosieb a žiadostí.
       Až v tejto chvíli môžeme porozumieť aké veľké boli zázraky,  ktoré
       činil Pán, keď pôsobil medzi ľuďmi. Keď Mu na  nosidlách  doniesli
       porazeného, povedal najprv: "Odpúšťajú sa ti  hriechy!"  -  Nebolo
       treba pokánia, ani toho, aby on najprv odpustil blížnym. -  "Vstaň
       a choď." On vstal a šiel. To je to znamenie, ktoré zvestovalo,  že
       je Kristus Baránkom Božím. Ján sa pýta, či je  Ježiš  naozaj  tým,
       ktorý mal  prísť.  Dostáva  zvláštnu  odpoveď:  "Nevidiaci  vidia,
       chromí  chodia..."  Pri  každom  uzdravení  urobil  Pán  vždy  dva
       zázraky. Zmenil ľudské srdce a odpustil hriechy,  druhým  zázrakom
       bolo priame uzdravenie. Tak bol človek schopný niesť dar  zdravia,
       pre ten prvý zázrak, zmenu srdca. Toto znamenie rozprávalo, že bol
       na zemi sám Boh. Mnoho prorokov si žiadalo vidieť tieto divy,  ale
       nedostalo sa im. Tak sa ani nám dnes nedostáva moci urobiť zázrak,
       ktorý mohol urobiť len sám Boh. - Zmeniť srdce. Kristus nám  stále
       ponúka svoju zázračnú moc, ale zároveň  chce,  aby  sme  ten  prvý
       zázrak preklenuli pokáním, duchovným  rastom,  výchovou.  Zaručuje
       nám, že s pomocou Ducha Božieho zvíťazíme nad sebou  a  potom  nám
       pridá všetko, o  čo  prosíme.  Pri  takomto  pohľade  na  modlitbu
       a zázraky si človek niekedy žiaľ musí pripustiť, že  vlastne  nemá
       záujem niesť kríž, trpieť, aby tak mohol prijať dar  so  skutočným
       Božím požehnaním.
          Pán všetko môže, závisí len  na  tom,  či  chce.  Však  keď  mi
       ponúkneme celé naše srdce, čas, záujmy...,  a  prijmeme  kríž,  On
       príjme nás a bude chcieť. Potom  možno  prežijeme  zázrak  podobný
       tomu, ako prežil malomocný človek v predčítanom príbehu. 


                                 Matúš 8,5-13.


          Otázka  veľkosti  viery  sa  zdá  byť  na  prvý  pohľad   akosi
       rozpornou. Čítame, že stačí  viera  ako  horčičné  semienko,  teda
       maličká, inde opäť vidíme, ako Pán chváli veľkú  vieru.  Na  tomto
                                                                         102



       podklade prichádza modlitebník na modlitbu pred Boha  a  premýšľa,
       aká je tá jeho  viera.  Bude  dostatočne  veľká,  aby  Pán  prijal
       modlitbu? Biblické príklady svedčia o tom,  že  je  takáto  otázka
       nezmyselná a nesprávna.  Keď  už  stojí  človek  pred  Kristom  na
       modlitbe, nejde o veľkosť jeho viery, ide o súlad  s  Božou  vôľou
       a o ochotu niesť kríž, činiť pokánie... Predtým, než sa ale  začne
       modliť musí uveriť, že  mu  Pán  pomôže.  Veľká  stotníkova  viera
       spočívala v tom, že vôbec išiel za Ježišom. Keby nemal  tú  vieru,
       neišiel by za Pánom, a tak by ani neprežil  Boží  zázrak.  Veľkosť
       viery kananejskej ženy spočívala v jej vytrvalosti.  Dlho  kričala
       za Ježišom, až sa napokon otočil a zmiloval. Keď sa už ale  niekto
       modlí a číta Písmo, je to vlastne rozhovor s Pánom. V tejto chvíli
       už nie sú potrebné akési psychologické výkony, zamieňané často  za
       Biblickú vieru, - Pán očakáva úprimnosť,  pokánie,  odpúšťanie,...
       a rozhojní aj tú najmenšiu  vieru  s  mnohým  pochybovaním.  Božie
       Slovo teda  vyzýva  k  modlitbám,  k  vytrvalosti  na  modlitbách,
       k živej viere skutkov, ostatné patrí Bohu, ktorý je  silný  urobiť
       aj ten najväčší zázrak s našou najmenšou vierou. 


                                 Matúš 8,14-22.


          Predčítaný odsek vyjadruje zodpovednosť, keď človek prijme Boží
       dar. Keď Pán uzdravil Petrovu  svokru,  ona  sa  nešla  prejsť  do
       prírody, aby sa tak pokochala v nadobudnutom zdraví.  Prijala  dar
       a začala ním slúžiť. Pán Ježiš ako prvý nemal pre seba žiadny čas.
       Dary, ktoré prijal  od  svojho  Otca  v  nebi  neustále  používal,
       pomáhal nimi... Možno sme sa  už  stretli  s  túžbou  srdca,  môcť
       uzdravovať. Môžeme sa opýtať, dokázali by sme naozaj prijať  tento
       dar a využiť ho? - To  znamená  opustiť  domov,  celé  dni  slúžiť
       ľuďom, zahodiť vlastné záľuby a potreby...? Možno by sme  vypadali
       ako zákonník,  ktorý  prišiel  za  Pánom  a  chcel  ho  nasledovať
       kamkoľvek by išiel. Keď mu Ježiš povedal, že  nemá  kde  by  hlavu
       sklonil, ďalej  už  nereagoval  a  pravdepodobne  odišiel.  Naivný
       pohľad na Božie dary  a  zázraky  bez  zodpovednosti  bol  človeku
       blízky aj pred vekmi a ostáva blízkym aj dnes. Človek  v  podstate
       nechce prijať skutočný Boží dar, lebo by ho to veľa stálo. Kristus
       nás ale vyzýva: "Proste a dostanete!" Vyzýva k prosbám za skutočné
       dary Božie s prijatím kríža aj zodpovednosti. Boží dar, povolanie,
       učeníctvo sebou nesie často Pánov príkaz: "Poď hneď!" Učeník začal
       namietať, že musí najprv pochovať svojho otca. Pán ale  pripomína,
       že je  tu  svet  nato,  aby  robil  podľa  tradícií,  zvyklostí...
       "Nechaj, nech mŕtvi  pochovávajú  svojich  mŕtvych!"  Keď  prosíme
       o dar, alebo zdravie, sme ochotní hneď ísť  a  nechať  všetko  pre
       Ježiša Krista? 


                                 Matúš 8,23-27.


          Príhoda, kde Ježiš prikázal  živlom  a  poslúchli  Ho,  ukazuje
       obrovskú Božiu moc. Zároveň ale upozorňuje na skutočnosť, že  Pána
       poprosili o tento zázrak ľudia malej viery. Táto príhoda je veľkým
       povzbudením k modlitbám, Ježiš chce vypočuť ľudí malej viery,  aby
       im ukázal svoju veľkú moc. 


                                                                         103



                                 Matúš 8,28-34.


          Život človeka je drahší  než  stádo  svíň.  Nedá  sa  prirovnať
       k materiálnym hodnotám. Možno  práve  toto  bolo  príčinou,  prečo
       Kristus dovolil  nečistým  duchom  zničiť  stádo.  Keď  sa  o  tom
       dozvedeli majitelia, zabudli na milosrdenstvo, Božiu  moc,  videli
       len pohodlie a svoj majetok. Zachovali sa podobne, ako sa aj  dnes
       žiaľ  zachovávajú  mnohí  kresťania.  Pri   predstave   duchovných
       obdarovaní, zdravia, Božích zázrakov  vo  svetle  Písma,  teda  aj
       zodpovednosti a kríža, prestanú túžiť  po  Božej  moci  vo  svojom
       živote, je pre nich pridrahá. Aj oni v  podstate  povedia  Pánovi:
       "Odíď od nás." Možno aj dnes pri takýchto ľuďoch sa  naplní  Božia
       láska, keď im ponechá svojich prorokov, učiteľov, aby mohli prijať
       pozdejšie ponúkanú milosť podobne, ako nechal uzdravených, predtým
       posadnutých démonmi, obyvateľom kraja Gergežanov.

                                                                         104



                              Sprisahanie a strach



                            2. Tesalonickým 1,3-10.
                                Matúš 25,31-40.
                                 Izaiáš 8,9-17.

                            Vzájomná láska a súženia

                             2. Tesalonickým 1,3-4.


          Existuje  mnoho  pohľadov  na  cirkev.  Niekto   si   pod   ňou
       predstavuje len inštitúciu, iný v nej  zase  vidí  prostriedok  na
       sebaklam... V každom z týchto pohľadov je  trochu  akejsi  pravdy,
       ktorá sa nedá dať len tak bez povšimnutia stranou. Neúplná  pravda
       sa takto stáva tým najhorším klamstvom. Apoštol Pavel  chce  tieto
       úlomky právd  rozšíriť,  vysvetliť  v  kontexte  a  pripomína,  že
       v cirkvi Ježiša Krista by malo byť viac, než ponúka  svet.  Je  to
       spôsobené prítomnosťou Božieho Ducha  vo  veriacich  ľuďoch.  Svet
       nikdy nemal, zároveň ale  vždy  hľadal  lásku,  porozumenie.  Živá
       viera sa dotýka porušeného ľudského  charakteru  a  mocou  Svätého
       Ducha mení človeka k lepšiemu. Na základe duchovného  rastu  potom
       vznikajú úprimné vzťahy medzi veriacimi, za ktorými  však  nestojí
       len zázrak bez ľudského pričinenia. Porozumenie sa vytvára  ťažko.
       Pán Ježiš chce, aby jeho  deti  prijali  súženia,  aby  skoncovali
       s pasivitou a začali vzťahy aktívne budovať. 


                           Ku komu sa hlási Kristus?


                                Matúš 25,31-36.

          Na veriaceho človeka sa môže vo svete nalepiť všeličo  zlé.  Je
       to prirodzené, keďže Kristus nechce, aby sa Jeho  cirkev  uzavrela
       do nepreniknuteľných stien kláštorov. Nie je  podstatné,  že  zvod
       príde,  podstatným  sa  stáva  ľudský  postoj  voči  nemu.  Jednou
       z diablových nástrah, je radosť z vplyvných priateľov.  Takých  sa
       ľahko "miluje", keďže tú "lásku" potom oplácajú aj s  úrokom.  Pán
       Ježiš  sám  seba  stotožnil  s  hladujúcimi,  nemajetnými   ľuďmi,
       nemocnými, alebo dokonca priestupníkmi pykajúcimi trest vo väzení.
       Takýmto je  potrebné  slúžiť,  pri  takýchto  ľuďoch  sa  skutočne
       ohodnotí  kresťanská  láska.  Živej  cirkvi   dáva   Ježiš   veľké
       zasľúbenie. - Keď príde v moci a sláve, prizná sa aj On k  svojim.
       Izaiášove  proroctvo  veľmi   povzbudzuje   práve   živú   cirkev!
       Pripomína, že Kristova moc je tu a stačí ju  len  uchopiť,  prijať
       kríž.

                                                                         105
                                                                         106



                          Dejiny, prítomnosť a Šalamún



                                 Izaiáš 8,9-17.


          Boh Hospodin prikázal Izaiášovi vyriecť toto proroctvo asi  735
       rokov pred narodením Ježiša Krista. Dnes by niekto mohol  povedať,
       že   je   síce   zaujímavé,   ako   sa   neskôr   pri   ukrižovaní
       a zmŕtvychvstaní naplnilo, ale že je dnes  už  neaktuálne.  Takmer
       tri tisícky rokov delí moderného človeka  od  týchto  vyrieknutých
       Slov. - Je možné, aby nám niečo aktuálne a zaujímavé pripomenuli?
          V 8. storočí pred naším letopočtom bol židovský národ rozdelený
       na Izrael a Judsko. Izrael zakrátko podľahol Sýrii a  Judsko  bolo
       tiež ohrozené. Efraimský  kráľ  nadviazal  politické  kontakty  so
       Sýriou a spoločne chceli Judsko donútiť, aby  sa  k  nim  pridalo.
       Takýmto spôsobom sa chceli ubrániť pred Asýrskym kráľom, ktorý ich
       vojensky  ohrozoval.  Judský  kráľ  ale  nemal  záujem  o   takúto
       "trojdohodu". Prijal preto Izaiášove proroctvo s radosťou a  zdalo
       by sa, že sa tým všetko skončilo.  Že  sa  chcel  Judský  panovník
       nadejať len na Hospodina, ako by sa to aj patrilo. Veď ak  je  Boh
       za nás, kto proti nám? Lenže Achaz si chcel svoju slabú vieru ešte
       podoprieť aj po ľudsky. Mal v úmysle získať Asýriu za  politického
       spojenca. - Tento obraz z dejín vykresľuje  zložité  vzťahy  medzi
       pohanstvom a vyvoleným národom.
          Dnes tak isto prežívame zložité vzťahy sveta a  cirkvi.  Diabol
       nevynecháva politiku zo svojich prostriedkov, ako navádzať človeka
       na urážanie a podceňovanie  Kristovej  moci.  Moderné  kresťanstvo
       rado prijíma zadné dvierka, ak by  náhodou  zlyhala  viera  a  Boh
       zanevrel. - Pán Ježiš ale nikdy nezanevrie! Je to človek, ktorý sa
       v svojvôli odvracia od Hospodina, aby si  mohol  robiť  čo  sa  mu
       zapáči. Zadné dvierka sú nutné nie pre Božiu  nedostatočnosť,  ale
       pre ľudskú prevrátenosť. So Šalamúnom môžeme povedať, že sa dejiny
       opakujú, nič nie je nové, čo sa okolo nás deje...
          Do tejto reality znejú  Božie  Slová  z  Izaiášovho  proroctva:
       "Dajte radu, poradiac sa, hovorte slovo, ale nebude stáť!"  -  Pán
       Ježiš nikdy neprijme svojvôľu sveta, stane  sa  z  Neho  nepriateľ
       človeka, ktorý premýšľa len o svojom. Zároveň ale  toto  proroctvo
       vyzýva   všetkých   úprimných   kresťanov:   "Nehovorte   všetkému
       sprisahanie, čomu hovorí tento ľud sprisahanie a toho, čoho sa  on
       bojí sa nestrachujte! Ale  Hospodina  zástupov  sa  bojte  a  Jeho
       posväcujte!" Zasľúbený Imanuel, kameň úrazu a pádu mnohých, už  na
       svet prišiel a vydobil svojou  smrťou  na  kríži  milosť  všetkým,
       ktorí Ho v úprimnosti  hľadajú.  Prítomnosť  nemusí  dezorientovať
       svojimi zamotanými vzťahmi v cirkvi a svete  tých,  ktorí  poznajú
       Pána Ježiša. Tým patrí zasľúbenie a rada tohoto proroctva: "Zaviaž
       svedectvo, zapečať Zákon medzi mojimi učeníkmi! - A budem očakávať
       na Hospodina, ktorý skrýva svoju tvár pred domom Jákobovým a budem
       sa nadejať na Neho!"

                                                                         107
                                                                         108



                             Vlastníctvo Božej moci



                              Zamyslenie ku krstu
                                 Forma a život


                                   Ján 1,12.

          Krst vodou je náboženský obrad, o ktorom si možno  rôzni  ľudia
       myslia rôzne veci. Pri tomto obrade  veriaci  človek  vyznáva,  že
       verí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa. Zaujímavá je otázka, či
       takéto  vyznanie  samo  o  sebe  zaručí  človeku  spasenie.  Písmo
       pripomína, že právo a moc stať sa dieťaťom Božím dostanú tí, ktorí
       v Ježiša nielen uverili, ale Ho  aj  prijali.  Prijať  niekoho  do
       srdca je úplne iná kvalita, než formálne vyznanie. Prijať do srdca
       sympatického priateľa, alebo priateľku sa dá aj bez viery. Keď  si
       človek chce zamilovať Pána Ježiša, musí najprv uveriť Božím Slovám
       zapísaným v Biblii. Viera je  prvým  krokom  na  ceste  poznávania
       svojho Boha. Skutočná, živá viera je preto vzťah, v ktorom  ostáva
       človek stále  slobodný.  Niekto  by  bol  možno  radšej,  keby  ho
       spútali, aby tak už spasenie nemohol nikdy stratiť. Ježiš  stvoril
       v ľuďoch aj lásku, skutočnú hodnotu. "Musieť" je dôsledok  útlaku,
       "chcieť" znamená milovať... Pán veľmi chce, aby mohol každý človek
       prijať Jeho spasenie a naplnenie. Zároveň  ale  chce,  aby  človek
       ostával bytosťou, v ktorej sú  ukryté  hlboké  hodnoty.  Preto  ho
       nikdy nebude nútiť ostať úprimným kresťanom!
          Vlastniť právo a moc byť Božím dieťaťom  znamená  nielen  pokoj
       a radosť z Pánovej prítomnosti.  Vlastníctvo  sa  dá  aj  odložiť,
       zahodiť, predať... To človek robieva zo svojim vlastníctvom vtedy,
       keď nájde niečo krajšie a lepšie. Diabol si v ľudskom živote  dáva
       veľmi záležať,  aby  ponúkol  návnadu  sveta  v  tých  najkrajších
       farbách. Možno sa niekomu len na chvíľku zazdá,  že  je  viera  už
       zastaralá, alebo  nepríjemná,  potom  odloží  Božiu  lásku,  život
       a prijme osídlo, v ktorom isto neskôr uviazne.
          Právo a moc mať - vlastníctvo, má ešte jednu vlastnosť. Ak máme
       niečo veľmi cenné, chránime si to. Úprimná viera  je  veľmi  cenný
       vzťah k Stvoriteľovi sveta a tiež aj k druhým  ľuďom.  Vzťah  môže
       zotrvať len vtedy, keď ho budeme budovať. Vtedy bude krásny a bude
       prinášať mnoho ovocia.

                                                                         109
                                                                         110



                       Zneužívanie cirkevných inštitúcií



                    Zamyslenie nad politickými manipuláciami
                           v cirkevných inštitúciách

                       "Dielo, ktoré sa deje pod slnkom"


          Boh Stvoriteľ v Pánovi Ježišovi  formuje  svojou  mocou  nielen
       Cirkev  svojich  detí,  ale  aj  svetové  dejiny.  Niet  na  svete
       udalosti, ktorá by sa bola udiala bez  Božieho  dovolenia.  Biblia
       upozorňuje na Pánove pôsobenie aj mimo Cirkvi a  vážne  pripomína,
       že človek nedokáže vystihnúť Božiu pravdu,  -  prečo  sa  deje  na
       svete násilie v nespočetných  formách,  ako  Pán  riadi  politikov
       a svetské mocnosti... Božie Slovo z Knihy Kazateľa  pripomína,  že
       dielo, ktoré sa deje pod slnkom nemôže vystihnúť ani ateista,  ale
       dokonca ani múdry človek, to  znamená,  že  ani  ten,  ktorý  verí
       v Ježiša Krista a ostríha Jeho prikázania. 

                              Kazateľ 8,1-7.16-17.

          Cirkevní hodnostári a mnohí veriaci sa  od  pradávna  dopúšťajú
       vážneho omylu, ktorý je dôsledkom ich skrytej pýchy.  Písmo  vážne
       obviňuje človeka,  ktorý  tvrdí,  že  rozumie  politickému  dianiu
       a nachádza akési svoje  pravdy,  ktoré  potom  presadzuje.  Takýto
       postoj vzniká na základe nedostatočného sebapoznania  a  porušenej
       túžby, mať vplyv, moc a ukazovať seba pomocou filozofických právd.
          Kresťanské  cirkvi  v  minulosti  spôsobili  mnoho   prevratov,
       násilia, v závere ktorého vznikla len  nová  svetská  vláda,  nové
       násilie. Neospravedlniteľné kresťanské dejiny rozprávajú, že  hrdí
       ľudia, neschopní pre pýchu pripustiť iný názor, mnohokrát zneužili
       cirkev na svoje manipulačné ciele, a to aj napriek  tomu,  že  ich
       názory boli v rozpore s Božím Slovom! Aj dnes  v  cirkvách  vzniká
       vážna hrozba, keď začína  stačiť  akýsi  filozofický  názor  brata
       a jeho vplyv, potreba skúmať ho v merítkach  Písma  úplne  zaniká.
       Tzv. Božie deti sa dokážu dlho  prieť  o  politickom  názore,  ale
       Bibliu neotvoria. Svoj  politický  postoj  totiž  nie  sú  ochotní
       podriadiť dokonca ani Božiemu Slovu.  -  V  dôsledku  toho  vzniká
       nejednota, sváry, ktoré môžu  vznikať  len  tak,  že  Božie  dieťa
       prepadne pýche a prestane  sa  podriaďovať  Božím  Slovám.  Biblia
       zakazuje veriacim zapájať sa do politických bojov a  formovať  to,
       čo už  má  v  rukách  živý  Boh,  formovať  niečo,  čomu  nedokážu
       v plnosti rozumieť! 

                                Rimanom 13,1-8.

          Nech sa to zdá byť akokoľvek nepochopiteľné, každá vrchnosť  je
       od Boha, aj tá, ktorá pácha násilie  a  robí  mnoho  zlého!  Božie
       dieťa si nemôže zároveň ctiť Pána Ježiša a zároveň  bojovať  proti
       Jeho zriadenstvu. Písmo vyzýva k plateniu cla, daní, k  úcte  voči
       vladárom a vážne pripomína, že má ostať jediný dlh, ktorý  nie  je
       splatiteľný. Je ním dlh lásky. Máme  milovať  aj  tých  najhorších
       politikov! Ak to veriaci človek nedokáže,  nerobí  nič  viac,  ako
       porušený svet. Pán predpovedá takémuto človeku zatratenie! 


                                                                         111



                          Božie priority a pohoršenie


                                Matúš 17,24-27.

          Nikto  nemôže  pochopiť   Božie   pôsobenie   v   dejinách   aj
       prítomnosti, zároveň ale Pán Ježiš upozorňuje, že chce,  aby  Jeho
       deti rozumeli, prečo nemajú cirkev zapájať do politického  diania.
       Ide  totiž  o  jednu  veľmi  podstatnú  prioritu,  ktorá   vlastne
       vyjadruje, či dá človek prednosť svojej hrdosti, namyslenosti  pre
       svoj politický názor, alebo veciam Ježišovým. - Kristus  neoklamal
       učeníkov, keď stretli vyberačov cla. Poukázal na to,  že  sa  deje
       nespravodlivosť! Však zároveň poukázal na  niečo  dôležitejšie.  -
       Chcel dať vyberačom peniaze, ktoré pýtali, aby ich nepohoršil. Šlo
       Mu totiž o to, aby mohol zvestovať Evanjelium aj  im.  Keby  Ježiš
       zasahoval do politiky a pohoršoval napr. colníkov, je možné, že by
       sme dnes nemali Evanjelium Matúša, ktorý bol tiež pôvodne colník!
          Zapletaním cirkvi do politiky  okrádajú  veriaci  druhých  ľudí
       o spasenie. Dávajú príčinu k pohoršeniu a k reakcii  sveta,  ktorý
       sa potom stavia proti cirkvám a zneucťuje ich. Príčinou  je  pýcha
       tzv. Božích detí,  ktoré  dali  Božie  spasenie  na  druhé  miesto
       a  možnosť  zasahovať  do  politického  diania  im  robí  vnútorné
       potešenie.
          Keby Božie deti naplňovali  vo  svojich  životoch  vôľu  Ježiša
       Krista a skutočne by si Ho uctievali v Duchu a pravde,  Evanjelium
       by prijalo mnoho ľudí. Medzi nimi  by  bolo  aj  mnoho  politikov,
       alebo takých ľudí, ktorých by Pán neskôr medzi  politikov  poslal.
       Živosť cirkvi teda rozhodne formuje aj politické dianie,  ale  len
       nepriamo, cez Pánom poslaných jednotlivcov. Keď niekto spôsobí, že
       sa cirkevná inštitúcia zapojí do politického diania priamo, je  to
       v prvom rade na úkor Božieho kráľovstva, sekundárne  tým  trpí  aj
       politické dianie. Pyšní jednotlivci,  ktorí  manipulujú  veriacich
       cez  cirkevné  inštitúcie,  tak   narobia   mnoho   zlého.Cirkevná
       inštitúcia zjednocuje ľudí  so  spoločným  vyznaním  viery  a  nie
       politického postoja.  Ak  hŕstka  ľudí  v  mene  tejto  inštitúcie
       vyjadrí svoj politický postoj, je to prejav  ich  nedemokratického
       zmýšľania, prejav politickej manipulačnej  agresie,  z  biblického
       hľadiska prejav nelásky a nezáujmu o bratov a sestry. 


                          Drzí pútnici, zradcovia Pána


                               1. Petra 2,11-21.

          Slávybažnosť a  túžba  po  vplyve  sa  prikráda  veľmi  potichu
       a nenápadne. Kresťania, ktorí častokrát nezorganizovali ani jedinú
       evanjelizáciu,  zatvoria  Bibliu  a  vymyslia  si  svoju   vlastnú
       filozofiu o akejsi čestnosti a svedomí národa, ktoré im  prikazuje
       presadzovať  v  politike  cez  cirkev  svoje  názory.  Pritom  ich
       svedomie mlčalo, keď ich bohoslužba spočívala  len  v  pravidelnej
       návšteve modlitební, prípadne návšteve staršovstiev a  keď  pritom
       skutočný zápal  pre  veci  Ježišove  akosi  pohasol.  Božie  Slovo
       pripomína, že sme len  pohostínmi  na  svete,  ktorí  majú  ukázať
       možnosť spasenia. Napriek tomu  sa  odrazu  začne  snažiť  veriaci
       o vybudovanie lepšieho sveta. - Aký je  to  nezmysel,  keď  čítame
       o budovaní Cirkvi Ježišovej, o Nebeskom kráľovstve. Prišli sme  na
       "návštevu" na tento svet a často sa chováme naozaj drzo voči nemu,
                                                                         112



       keď v ňom presadzujeme svojou silou naše humanistické filozofie. -
       Stalo sa to  tragédiou  cirkevných  dejín  a  zradou  Pána  Ježiša
       Krista. Je to hlavnou príčinou, prečo sa dnes tak  ťažko  zvestuje
       evanjelium, a prečo  Pán  nežehná  kresťanským  cirkvám.  Biblický
       kontext Starého aj Nového zákona  vyzdvihuje  prioritu  Kráľovstva
       nebeského, to znamená nepohoršovať svet!
          Každý veriaci človek má volebné právo, môže vyjadriť svoj názor
       v tlači, alebo formou petícii... Keď však začne zneužívať cirkevnú
       inštitúciu, ako  nástroj  na  politický  tlak,  isto  zradil  Pána
       Ježiša! 


                            Dokážeme "upliesť bič"?


                                  Ján 2,13-16.

          Cirkev sa oddávna zneužívala na zárobok, vplyv... Za čias  Pána
       Ježiša bolo podobným  zneužitím  aj  predávanie  obetných  zvierat
       v Božom chráme. Reakcia Ježiša Krista je veľmi zaujímavá. Uplietol
       bič a vyšvihal takýchto podvodníkov.  Dnes  prežívame  tak  hlbokú
       duchovnú krízu, že keby urobil Kristus niečo podobné  medzi  nami,
       pravdepodobne by ho bratia obvinili, že prichádza do  kontraverzií
       s druhými. Možno by Ho začali upozorňovať na prikázanie lásky,  že
       má milovať aj svojich nepriateľov. Je hrozné,  že  sa  dnes  niečo
       podobné často aj deje. Keď vystúpi brat, alebo sestra s  kritickou
       pripomienkou, ktorá vychádza s Písma, a túto pripomienku  adresuje
       popredným, alebo vplyvným v cirkvi, stane sa niečo zvláštne.  Títo
       ľudia si často "zapchajú uši aj oči", aby nevideli, že sa protivia
       živému Bohu, ktorý k  nim  hovorí!  Potom  začnú  odvrávať  svojmu
       Stvoriteľovi tak drzo, že by taký prístup voči svojej  osobe  sami
       nevedeli zniesť.
          V cirkvi budú vždy takí ľudia, ktorí ju radi zneužijú.  Kladiem
       ale otázku skutočným Božím deťom. - Dokážeme sa zastať  vecí  Pána
       Ježiša a "upliesť bič"? Dokážeme  sa  verejne  postaviť  v  cirkvi
       proti niečomu zlému? Dokážeme prísť  do  kontraverzií  so  svojimi
       možno dobrými a vplyvnými priateľmi a zastať sa  Božieho  spasenia
       citujúc Písmo? Ak sme zbabelí, alebo  nevzdelaní  v  Božom  Slove,
       potom prevrátenosť v tej našej cirkvi vzniká v  prvom  rade  našim
       pričinením! Od duchovne dospelejších sa vždy viac žiada. Potom hoc
       aj pravdivé kritiky hovorené potichu, alebo poza chrbát  sú  čírou
       bezbožnosťou! - Pán Ježiš tak nekonal, nehľadal svoju slávu a svoj
       prospech! Niekedy sa modlievame o oživenie  cirkvi,  a  pritom  ju
       sami svojim jednaním zatracujeme...

                                                                         113
                                                                         114
 


                           Naplňovanie Svätým Duchom



                               Boží Duch a Cirkev


                                  Skutky 9,17.

          Živá viera, ktorá prináša skúsenosti, zázraky,  ktorá  sa  teda
       v živote realisticky prejavuje, nie je  len  prázdnou  filozofiou,
       alebo akýmsi cieľom,  ku  ktorému  sa  dá  po  zdolaní  niekoľkých
       prekážok prísť vlastným pričinením. Takáto viera je  Božím  darom,
       otvárajúcim človeku novú dimenziu poznania. Právom sa pripodobňuje
       k otvoreniu očí nevidiaceho človeka. Byť nevidiacim  od  narodenia
       je hendikep, na základe ktorého si postihnutí nedokážu  predstaviť
       farby, svetlo, tmu. Vedia čo je to  drsné,  hladké,  studené,  ale
       vnem svetla a farieb v ich mysli neexistuje. V takomto  zmysle  je
       neverou postihnutá celá populácia. Tento hendikep nevery  sa  nedá
       riešiť  vysvetľovaním.  Môže  ho  vyriešiť  Jediný   Boh,   svojim
       zázrakom, keď ukáže človeku novú dimenziu - "svetlo". Touto  novou
       dimenziou  je  dar   a   prítomnosť   Svätého   Ducha   v   živote
       znovuzrodeného Božieho dieťaťa. Takýto dar prijme každý, kto uverí
       v Meno Pána Ježiša Krista a prežije potrebu spasenia.
          Prijať Božieho Ducha neznamená byť spútaný novými putami! Viera
       je sloboda, pri ktorej sa lámu staré putá a človek  ostáva  voľný.
       Sú to "otvorené dvere" do novej "komnaty" Božieho stvorenstva, keď
       pritom počuť hlas Pánovho Ducha:  "Poď  za  Mnou!"  Sloboda  nesie
       sebou zodpovednosť, pretože pri  nej  začína  byť  možné  skutočné
       rozhodovanie. Spútaný človek musí, slobodný človek len  môže,  ale
       nemusí. Pánov hlas volá: "Poď za Mnou!" - Je to prvý  dotyk  Božej
       lásky a už tento prvý dotyk Pán koná cez svoju cirkev. -  "Vy  ste
       svetlom sveta..."  Dar  Ducha,  novú  dimenziu  vnímania,  dostane
       každý, kto prijme Pána Ježiša, cez Cirkev Božích detí.  Túto  istú
       Cirkev si potom Pán používa na to,  aby  svoje  deti  deň  čo  deň
       naplňoval  svojim  Duchom  a  viedol  tak  do  Svojho  Kráľovstva.
       Problematickou ostáva len ľudská sloboda. Chcem sa dať viesť?  Keď
       človek chce, niet ani vysokosti, ani hlbokosti, ani  žiadnej  moci
       temnosti, ktorá by ho odlúčila od lásky Božej. 


                                Láska bez lásky?


                                 Galatským 3,3.
                             2. Korintským 4,16-18.

          Veľmi nebezpečným učením, ktoré diabol seje,  aby  získal  späť
       ľudí pre zatratenie, je učenie, ktoré hovorí, že keď niekto uverí,
       už nemôže stratiť spasenie.  Apoštol  Pavel  upozorňuje  veriacich
       v Galácii, že sú veľmi nerozumní, lebo síce započali  Duchom,  ale
       dokonávajú telom. Živá viera teda nie je jednorázová premena,  ale
       neustále premieňanie, na základe prítomnosti  Božieho  Ducha.  Byť
       znovu a znovu naplňovaný  Svätým  Duchom  znamená  znovu  a  znovu
       odpovedať na Božiu ponuku: "Áno Pane, chcem!"
          Viera je  vzťah,  vyjadrený  v  dvoch  najväčších  prikázaniach
       o  láske  k  Bohu  a  k  blížnemu.  Skutočná  láska  nie  je   len
       rozhodnutie,  ale  aj  vernosť  zotrvať  v  nej.  Nové  skúsenosti
                                                                         115



       a  poznania  vo  vzťahu  lásky   prinášajú   nové   skúšky,   nové
       zodpovednosti.... Ten, kto rozpráva milujem,  pretože  sa  niekedy
       rozhodol milovať, ale potom na to zabudol a bol neverný, klame! Ak
       je naša láska viery nie klamstvom, potom  neustávame.  Lebo  príde
       vyslobodenie z tela hriechu, keď príde Pán Ježiš vo  svojej  sláve
       a učiní všetko nové, neporušené. 


                       Duchovný majetok dobrého hospodára


                                Matúš 13,47-52.

          Kráľovstvo nebeské je  podobné  vlečnej  sieti,  do  ktorej  sa
       chytia  rôzne  tvory.  Kozlovia,  ktorých  Pán  oddelil  od  oviec
       tvrdili, že v Jeho mene uzdravovali. Preto dnes chodia do kostolov
       a modlitební rôzne  "tvory".  Ľudia,  ktorí  sú  naplňovaní  Božím
       Duchom, tiež ale aj ľudia, ktorí  síce  urobili  rozhodnutie,  ale
       neskôr neboli verní. Do cirkví prídu dokonca aj takí, ktorí vedome
       zneužívajú Boží ľud pre  svoj  prospech.  Pri  skonaní  sveta  Pán
       rozpozná svoje deti, ktoré každým  dňom  naplňoval  svojim  Duchom
       a vovedie ich do svojej slávy. To sú  tí  dobrí  hospodári,  ktorí
       majú vo svojom duchovnom majetku dve skupiny cenností -  staré  aj
       nové.
          Staré  duchovné  skúsenosti,  poznania  sú  možno  nie  až  tak
       kvalitné ako tie novšie, majú  ale  jednu  výbornú  vlastnosť.  Sú
       overené, vyskúšané. Preto sú veľmi vhodné  na  použitie,  keď  ide
       o niečo dôležité, v čom sa nesmie riskovať.
          Nové poznania a skúsenosti sú často lepšie než  tie  staré.  Sú
       hlbším pohľadom, majú širší záber. Pretože sú nové,  nie  sú  ešte
       dostatočne vyskúšané a je potrebné  s  nimi  zaobchádzať  opatrne.
       Môžu totiž zlyhať.
          Na  základe  duchovného  poznania  a   skúseností   sa   človek
       rozhoduje, preto sa naozaj dajú pripodobniť k akýmsi prostriedkom,
       cennostiam. Úprimné Božie dieťa nemá len  staré  skúsenosti  spred
       niekoľkých rokov! Živý vzťah k  Pánovi  Ježišovi  pôsobí  neustálu
       zmenu, nové poznania a premenu nových, na staršie skúsenosti. - Je
       zaujímavé zamyslieť sa nad svojim duchovným stavom v tomto zmysle.
       - Mám nové skúsenosti? Som teda Božím dieťaťom? 


                              Posväcovanie života


                               1. Petra 3,15-16.
                              1. Timoteovi 4,4-6.

          V Biblii sa píše o neustálom naplňovaní Božím Duchom  tiež  ako
       o posväcovaní života - posväcovaní Pána v ľudskom  srdci.  Znamená
       to byť vždy hotový, pripravený  zodpovedať  sa  za  svoje  skutky.
       Inými slovami, všetko čo človek robí, by mal robiť s  presvedčením
       viery, ktorá vychádza z Božieho Slova.  V  predchádzajúcom  odseku
       bolo spomenuté zamyslenie o  novom  poznaní  Božej  vôle,  Božieho
       Slova... Takáto zmena v  poznaní  má  teda  priamo  pôsobiť  zmenu
       v konaní. Naplňovanie  Pánovým  Duchom  priamo  súvisí  so  zmenou
       v skutkoch, s čítaním Písma a  s  modlitbou.  Pri  úprimnom  Božom
       dieťati nachádzame štyri vlastnosti:
          1. - Pravidelne sa modlieva.
                                                                         116



          2. - Pravidelne si čítava Božie Slovo.
          3. - Neustále prehlbuje, alebo mení svoje zmýšľanie.
          4. - Mení sa v skutkoch. 


                         V akom stave je moja lucerna?


                                 Matúš 25,1-13.

          Panny v tomto podobenstve mali všetky lampy. Každá mala  v  tej
       svojej aspoň trochu oleja a každá čakala  príchod  Ježiša  Krista.
       Olej v lampách pripodobňujeme k Božiemu  Duchu.  Problém  polovici
       panien spočíval v  tom,  že  keď  prišiel  Kristus,  lampy  začali
       hasnúť.  Je  to  vážnym  napomenutím,  že  nestačí  každá  kvalita
       kresťanskej viery! Ak človek nie je každým dňom naplňovaný  Svätým
       Duchom a neposväcuje svojho Boha v srdci, jeho lucerna  vo  chvíli
       príchodu Ježiša Krista vyhasne! Možno pre niekoho nie je  aktuálna
       otázka, či uveril v Pána Ježiša, možno je aktuálnejšie opýtať  sa,
       či zotrváva v Jeho láske a chce  sa  aj  naďalej  dať  viesť  Jeho
       Duchom...

                                                                         117
                                                                         118


                               Desatoro modlitby

                              Nevypočuté modlitby

                                 Izaiáš 29,13.

          Častou otázkou, ktorú si kladú spoločenstvá veriacich ľudí, ale
       tiež aj jednotlivci, je akási úvaha o tom,  prečo  Pán  nevypočúva
       niektoré modlitby. Božie Slovo túto otázku neobchádza a  rieši  ju
       priamym upozornením, že ak má byť modlitba vypočutá,  je  potrebné
       rešpektovať v živote Pánovu vôľu, Jeho Slovo a nectiť  si  Ho  len
       jazykom, ale aj skutočne  v  srdci,  čo  sa  potom  odrazí  aj  na
       skutkoch veriaceho človeka.  Modlitba  je  Bohoslužbou,  v  ktorej
       Pánove dieťa chváli, ďakuje, dopytuje  sa  a  prosí  svojho  Boha.
       Predčítaná  časť  proroka  Izaiáša  poukazuje,  že   sa   skutočná
       bohoslužba dá nahradiť naučeniami ľudí,  ktoré  sa  síce  podobajú
       požehnanej Bohoslužbe, ale pritom obchádzajú podstaty Božích  Rád.
       V ďalšej úvahe  si  priblížime  čo  Pán  Ježiš  doporučuje  svojim
       modlitebníkom ako pravú Bohoslužbu modlitby. 


                                Desať zastavení


                                Matúš 22,37-40.

          I
          Pri modlení si chce človek často niečo vynútiť. Naoko rozpráva,
       že sa má stať Božia vôľa, ale svoje predstavy  nedokáže  a  nechce
       tejto vôli podriadiť. Keď modlitebník precíti  a  skutočne  prijme
       úplne odovzdanie do Božej moci vo všetkom, čo prežíva, vtedy  môže
       začať jednať milujúci Boh.

       II
          Veriaci  človek  sa  veľmi  často  zameria  na  oblasť   svojho
       modlenia. Premýšľa, či sa  modlí  v  súlade  s  Božou  vôľou.  Pán
       očakáva od svojich detí, že si  najprv  dajú  do  poriadku  vzťahy
       medzi sebou a až potom budú prichádzať na modlitebné zápasy. Preto
       každá modlitba súvisí s trpkosťou, pohoršením, hnevom, ...,  ktoré
       sa môžu nachádzať v srdci  modlitebníka.  Žiadna  modlitba  nebude
       vypočutá, kým veriaci človek neusporiada svoje vzťahy k blížnym. 

                                 Rimanom 5,3-5.

          III
          Viera nesie sebou trpezlivosť. Len v trpezlivosti sa môže Božie
       dieťa dokázať. Preto modlitby prinášajú  súženie  v  očakávaní  na
       Boží  zásah.  Trpezlivosť  na  modlitbách   modlitebníka   vyskúša
       a vzbudí  v  ňom  nádej,  ktorá  naisto  nezahanbí.  Na  modlitby,
       v ktorých veriaci ľudia prestali trpezlivo očakávať  na  Hospodina
       v pochybovaní, alebo hľadaní iných ciest naplnenia, Pán zabúda. 

                                Matúš 10,37-39.

          IV
                                                                         119



          Živá modlitba prináša človeku kríž, v ktorom sa má  modlitebník
       vzdelať, zmeniť  a  stať  sa  schopnejším  naplňovať  Božiu  vôľu.
       Odmietnutím takéhoto kríža, človek odmieta aj vyslyšanie modlitby.
       Počas opakovaných modlitieb  často  prichádza  namiesto  vypočutia
       spomínaný kríž a modlitebník namiesto toho, aby s radosťou  prijal
       Božiu školu, začne trpieť pochybovaním, že ho Pán odmieta. Niekedy
       zase  takýto  kríž  akoby  ani  nesúvisel  s  modlitbou  a  navyše
       modlitebníka zasiahne na veľmi zraniteľnom mieste, kde  si  nechce
       niečo pripustiť. "Boj" medzi človekom a jeho Bohom môže v  krajnom
       prípade trvať celý život a modlitba  nebude  nikdy  vypočutá.  Pán
       vedie modlitebníkov, aby pozorovali na Jeho hlas a  chceli  prijať
       nové zjavenia aj keď sú nepríjemné, alebo ponižujúce. Je to prejav
       Božej lásky, aby Pán Ježiš mohol  modlitebníka  naplniť  a  prijať
       jeho modlitbu. 

                                  Matúš 6,7-8.

          V
          Modlitba  je  Bohoslužbou,  v  ktorej  vedie  Stvoriteľ  dialóg
       s človekom. Pohanský prístup  k  modlitbám  je  mnohomluva,  akési
       presviedčanie boha, aby vyšiel človeku v ústrety a dal mu vec,  za
       ktorú prosí. Pán  Ježiš  vie  vopred,  čo  Jeho  dieťa  potrebuje!
       Naopak, človek nevie, čo mu chce povedať Pán.  Preto  je  potrebné
       svoj  myšlienkový  a  verbálny  prejav  podriadiť   v   skromnosti
       a sebapoznaní  tejto  Božej  Rade.  -  "Nežvatlite  ako  pohania!"
       Vyjadrime svoj problém, ale dovoľme  cez  Bibliu  vyjadriť  sa  aj
       svojmu Bohu. Skúsme spájať modlitbu s čítaním Písma. 

                                  Matúš 6,5-6.

          VI
          Človek chce svoju Bohoslužbu často ukázať druhým preto, aby bol
       chválený a získal tak istý kresťanský imidž. Takýto  prístup  môže
       byť aj pri modlitbách. Dá sa ukazovať prejav náklonnosti, nesúhlas
       s niekým druhým, pekná rétorika... Z toho všetkého môže mať človek
       nepriamo úžitok, keď tak získa priateľa, povýši sa, alebo  vyjadrí
       verejne svoje presvedčenie a prežije  tak  isté  zadosťučinenie...
       Kristus pripomína, že  sa  Jeho  deti  nemajú  modliť  ako  takýto
       pokrytci. Modlitba je dialóg s Bohom, ktorý sa nesmie zneužívať na
       čokoľvek iné. 

                              1. Timoteovi 2,1-4.

          VII
          Veriaci človek sa možno veľmi často  modlieva  k  svojmu  Bohu.
       Napriek  tomu  ostávajú  jeho  modlitby  bez  odozvy.  Keď   potom
       zrekapituluje svoj modlitebný život, uvidí, že sú to len žalospevy
       nad sebou,  svoje  problémy,  svoje  radosti,  iní  ľudia  v  jeho
       modlitbách buď vôbec  nemajú,  alebo  majú  len  málo  miesta.  Na
       modlitbách sa niekedy príšerne prejaví ľudský  egoizmus.  Modlitby
       za seba je potrebné vyvažovať aj modlitbami za druhých. 

                          1. Korinťanom 14,9-11.15-17.

          VIII
          Keď sa Božie deti modlia nahlas pri spoločných modlitbách, môžu
       mať hoc aj tie  najúprimnejšie  pohnútky,  keď  zabudnú  na  svoje
       okolie a nezrozumiteľne artikulujú,  alebo  nemožno  rozumieť  pre
                                                                         120



       plač ich slovám, správajú sa nepekne voči tým, ktorí chcú  s  nimi
       tiež cítiť a prosiť. Pavel označil takéto správanie za barbarstvo.
       Pán Ježiš nás vedie k tomu, aby sme mysleli aj na  svojich  bratov
       a sestry, keď vyslovujeme slová modlitieb. Ak  to  nedokážeme  pre
       akúkoľvek  príčinu,  modlime  sa  radšej  potichu  a  v  mysli  sa
       pridávajme k modlitbám iných. Modliť  sa  jazykom,  ktorému  druhý
       nerozumejú je prejav nezáujmu o svoje okolie. Keď sa  teda  niekto
       modlí jazykom cudzím, alebo anjelským, nech  si  nájde  tlmočníka,
       aby aj jeho spolubratia mohli povedať amen. 

                                Efežanom 4,1-6.

          IX
          Spoločné modlitby sú veľkým darom od Stvoriteľa.  Pri  nich  sa
       môžu Jeho deti zjednotiť a spoločne sa modliť za mnohé  veci.  Keď
       si pri takýchto modlitbách "hudie" každý  svoje,  predkladá  svoje
       problémy, chová sa ako egoista a zneucťuje túto formu  Bohoslužby.
       Pán Ježiš vyzýva svoje deti k jednote a vedie ich k záujmu  pridať
       svoju modlitbu k ďalším  za  spoločnú  vec.  Stretnutie  kresťanov
       k spoločným modlitbám, kde každý povie svoj problém,  a  potom  sa
       rozídu, vyjadruje silnú sekularizáciu cirkvi a  prejav  pohanstva.
       Pri spoločných modlitbách môže každý vyjadriť to,  čo  mu  najviac
       leží na srdci. Zároveň sa ale patrí  pridať  svoje  prosby  aj  za
       druhých a prosiť za niečo, čo pred chvíľou  spomínal  brat,  alebo
       sestra. Pán Ježiš volá k jednote a záujmu o spolusúrodencov viery.


                               Rimanom 15,30-33.

          X
          Pán Ježiš  nám  daroval  spoločenstvo  svojich  detí.  V  tomto
       spoločenstve môžeme prijímať prácu spolubratov a sestier, keď  nám
       slúžia Slovom, piesňou, diakoniou, správou... Božie Slovo  vyzýva,
       aby sme nielen prijímali  službu,  ale  sa  do  nej  aj  zapojili.
       Modlitebný zápas o slúžiacich súrodencov viery je jednou s  foriem
       spolupráce a navyše je zaujímavé uvedomiť  si,  že  cirkevný  zbor
       takéto modlitby veľmi potrebuje, sú dokonca nutné. Ak  chodíme  do
       cirkvi len brať, je otázne, či sme vôbec Božie spasené deti! 


                                    Zhrnutie


          I
          Odovzdaj svojmu Bohu všetky záujmy, čas, predstavy, ...  a  daj
       sa Mu skutočne viesť!

          II
          Choď  najprv  a  zmier  sa  so  svojim  blížnym,  inak  nemôžeš
       predstúpiť pred Hospodina!

          III
          Buď na modlitbách trpezlivý, nepochybuj a nehľadaj iné riešenia
       svojho problému!

          IV
          Modlitby prinášajú kríž, neodmietaj ho!

                                                                         121



          V
          Boh vie, čo mu chceš povedať, ale ty nevieš, čo ti chce povedať
       Boh. Hovor preto nemnoho a čítaj pri modlitbách Bibliu!

          VI
          Pri  modlení  nemaj  postranné  úmysly  niečo  svojim  prejavom
       dosiahnuť a nebuď pokrytcom!

          VII
          Nemodli sa len za seba,  lebo  je  to  bezohľadné  voči  tvojim
       blížnym!

          VIII
          Keď sa modlíš nahlas pri spoločných modlitbách, nechovaj sa ako
       barbar a zreteľne artikuluj, aby ti mohli rozumieť aj tvoji bratia
       a sestry, ktorých ti dal  Pán!  Ak  to  nedokážeš,  modli  sa  len
       v mysli!

          IX
          Pri spoločných  modlitbách  sa  zjednoť  s  bratmi  a  sestrami
       a predkladaj aj ich problémy nahlas  tak,  ako  ten  svoj!  Je  to
       prejav záujmu a lásky.

          X
          Modli sa za slúžiacich bratov a sestry v spoločenstve! Veľmi to
       potrebujú oni aj ty!

                                                                         122


                         Dôsledok Jozefovej poslušnosti
                            Naplnenie Božieho zámeru



                  Priazeň sveta, ktorý zhŕňa pre spravodlivého


                             1. Mojžišova 45,16-20.

          Biblia sa stala pre neveriacich ľudí akousi múdrou  rozprávkou,
       v ktorej sa môžu dočítať o Božích  divoch.  Zhovievavejší  z  nich
       dokážu viesť s kresťanmi dlhé  dialógy  o  existencii  Stvoriteľa,
       Božskosti Ježiša Krista... Tí menej zhovievaví vidia veľký rozdiel
       medzi šokujúcim Božím Slovom a životmi veriacich. - S vedomím,  že
       kresťania o zázrakoch len rozprávajú, ale neprežívajú  ich,  vôbec
       nemajú záujem počúvať o niečom,  čo  je  v  ich  očiach  vymyslená
       bájka. Mnohí veriaci sami prežívajú duchovné problémy,  keď  jedno
       čítajú a iné prežívajú. Tak  vzniká  zvláštna  skupina  kresťanov,
       ktorí síce chodia do kostolov a modlitební, prijímajú Božie Slovo,
       ale v živote radšej  uplatňujú  cestu  známostí,  vplyvu,  peňazí,
       pretože sa už mnohokrát presvedčili, že očakávať na Boží zásah  je
       akosi neskutočné. Že to patrí  predovšetkým  mládeži,  ktorá  síce
       ešte trpí ilúziou o skutočnosti, ale ktorá tiež raz spozná realitu
       a zabudne na zázračnú moc viery.  V  Biblii  čítame  len  o  dvoch
       cestách - širokej a  úzkej.  Úzka  cesta  prináša  človeku  všetky
       biblické požehnania, aj  so  zázrakmi!  Všetko  ostatné  je  cesta
       široká! Predčítali sme si o  veľkej  Božej  milosti  pre  Jozefovu
       rodinu. Môžeme ju právom pokladať za jeden z Božích  zázrakov.  Čo
       ale predchádzalo hojnosť a  naplnenie  v  Jozefovej  rodine?  Jeho
       spravodlivosť pred Bohom, teda aj viera a poslušnosť.  Tieto  jeho
       vlastnosti sa netýkali len jeho prejavov, ale aj jeho srdca. Dávno
       pred požehnaním musel niesť Jozef ťažký kríž. Mnohokrát  sa  mohol
       vzbúriť, odvolávať sa na spravodlivosť, mohol tiež  chcieť  urobiť
       zmenu v zoskupení politicky vplyvných ľudí  Egypta,  aby  tak  bol
       akýmsi svedomím pre neveriacich. - Však nič z toho  neurobil,  bol
       pokorný a v prvom rade hľadal svoju  čistotu  pred  Pánom.  Hľadal
       Kráľovstvo  nebeské  a  nie  zlepšenie   podmienok   v   pozemskom
       kráľovstve! Jeho spravodlivosť bola naozaj  skutočná  pred  Bohom,
       neboli to len ľudské výmysly obalené  do  mnohých  pravdepodobných
       slov jazyka! Preto sa mohol  v  jeho  živote  naplniť  jeden  Boží
       zázrak a on poznal, že je Boh skutočný a veľký. 

                                 Kazateľ 10,4.
                            Kniha prísloví 13,21-22.

          Jozef naplnil vo svojom  živote  prvé  z  predčítaných  textov,
       a preto aj prijal od Pána požehnanie, zasľúbené v druhom  z  nich.
       Boh nezmenil politiku  Egypta,  ale  použil  faraóna  a  jeho  ľud
       k tomu, aby mal Jeho ľud cez obdobie veľkého hladu dostatok.  Keby
       Jozef nebol poslušný  svojmu  Bohu,  alebo  keby  neobstál  a  bol
       spravodlivý len jazykom, Boží ľud by hladoval. - Naše životy  vidí
       Pán v obrovskej perspektíve. Možno nerozumieme, prečo sa nám  deje
       tak či onak, možno nechápeme prečo máme práve  takýchto  politikov
       vo vláde.  Keď  ale  dokážeme  byť  pred  Hospodinom  spravodliví,
       prijmeme tuk zeme tak, ako aj prijala celá  Jozefova  rodina.  Pán
       použil prvého faraóna k požehnaniu cez  veľké  sucho  a  ďalšieho,
       zlého, k tomu, aby sa zjavila Jeho veľká  moc  a  aby  Jeho  národ
                                                                         123



       mohol prijať zasľúbenú zem. Každá vláda je od Hospodina,  nanajvýš
       môžeme povedať, že nerozumieme Božím cestám, však rozhodne  sa  od
       nás  žiada  Jozefova  spravodlivosť!  Inak  cirkev  nebude   nikdy
       požehnaná! 

                                 Kazateľ 8,1-7.
                                Rimanom 13,1-8.

          Jozef naozaj nikomu neostal dlžný ani česť, ani  nič  iné,  len
       láskou stále oplácal všetko. Láska je našim nesplateným  dlhom  aj
       dnes! Kristus nás vyzýva milovať aj nepriateľov. Vážne upozorňuje,
       že  ak  tak  nerobíme,  nerobíme  nič  viac,  ako  robia   pohania
       a strácame tak podiel na  Nebeskom  kráľovstve.  Dokážeme  milovať
       vládu a politikov nášho štátu? - Kristus  to  od  nás  žiada,  aby
       s nami mohol urobiť podobný zázrak ako s Jozefom. 


                       Dobrá zvesť, závisť a napomenutie


                             1. Mojžišova 45,21-25.

          Pred svojim požehnaním uviedol Pán poníženie nielen na  Jozefa,
       ale aj na  jeho  bratov.  Keď  spoznali,  kto  je  prvým  správcom
       v Egypte, prežili určite mnoho strachu, hanby,  ale  aj  poníženia
       pred svojim vlastným svedomím. - Všetko vyšlo najavo, všetko  budú
       musieť priznať aj pred otcom. Boh im obmäkčil srdce  a  oni  mohli
       vyznať hriech a robiť  pokánie.  -  Neodišli  namyslení,  zviazaní
       démonom pýchy! Keby tak urobili,  Jákob  by  sa  nikdy  nedozvedel
       dobrú správu, jeho  rodina  by  možno  vymrela  hladom  a  biedou.
       Jozefovi bratia dokonca vedeli  prijať  od  neho  aj  napomenutie:
       "Nevaďte  sa  cestou!"  Takto  mohli  prijať   odpustenie   nielen
       Jozefove, ale aj Božie odpustenie!
          Božie dieťa nemôže  donášať  druhým  ľuďom  dobrú  správu,  kým
       nepremôže svoju pýchu a hrdosť. Aby sme  mohli  zvestovať  Krista,
       musíme sa vedieť prijímať aj  navzájom!  Posielať  hľadajúcich  za
       dôveryhodnými, obdarovanými súrodencami v Pánovi. Ak je v nás  ale
       trochu pýchy, alebo hrdosti, naša dobrá  zvesť  bude  porušená,  -
       nedokážeme  uprednostniť  obdarovanejšieho  brata,  alebo  sestru,
       pretože  by  nám  to  ubralo  na   sláve!   Stratíme   tak   pomoc
       v spolupráci, aj požehnanie  od  Svätého  Ducha.  Jozefovi  bratia
       urobili veľmi zlý skutok, ale  potom  opäť  našli  stratenú  Božiu
       priazeň, jeden viac, iný menej, podľa stavu ich sŕdc. 

                                 Kazateľ 10,1.

          Možno sme aj my boli kedysi podobní Jozefovým  bratom,  Kristus
       žiada radikálnu zmenu! Maličká mŕtva  mucha  môže  zosmradiť  celú
       masť apotekára, - trochu pýchy, hrdosti v jedinom  bratovi,  alebo
       sestre zosmradí a pokazí prácu celého  spoločenstva.  Tak  ako  aj
       v prípade Jozefa a jeho bratov, tak aj v Slovách z Knihy  Kazateľa
       sa pýcha dotýka vzťahov veriacich ľudí. V obidvoch  prípadoch  ide
       aj o závisť, keď na druhých vidíme  väčšie  požehnanie,  než  máme
       sami. S  touto  zosmradnutou,  mŕtvou  muchou  nikdy  neprinesieme
       Ježišove Evanjelium druhým ľuďom! Veriaci človek bez požehnania od
       Svätého Ducha ostáva sám a slová, ktoré rozpráva, sú  len  prázdne
       slová bez moci Božieho Ducha. 

                                                                         124



                  Dôsledok klamstva a z mŕtvych vzbudená nádej


                             1. Mojžišova 45,26-28.

          Dôsledkom klamstva Jozefových bratov začal pre neho veľmi ťažký
       život,  plný  Božích  skúšok.  Možno  prežívame  kríž,  ktorý  bol
       spôsobený klamstvom, pýchou, alebo závisťou  niektorého  z  našich
       súrodencov v Kristovi. Pán Ježiš nás vyzýva, aby  sme  tento  kríž
       dokázali prijať tak, ako ho prijal Jozef. Dáva  nám  k  tomu  silu
       a poznanie cez Božie Slovo a svojho Svätého  Ducha.  Ak  pred  Ním
       obstojíme ako skutočne spravodliví, učiní v našom  živote  zázraky
       tak, ako ich robil v živote Jozefovom. Naša nádej vstane z mŕtvych
       podobne, ako vstala z mŕtvych nádej Jákobova. Biblia prestane  byť
       bájkou a stane sa skutočnosťou v živote Božieho  dieťaťa.  Ateista
       nebude môcť povedať "rozprávka", pretože bude  usvedčený  a  mnohí
       prijmú cez nás potom Evanjelium!

                                                                         125
                                                                         126



                              Sú spasení spasení?



                              Pohľad Boží a ľudský


          V Biblii dosť často  nájdeme  dva  rôzne  pohľady  na  tú  istú
       skutočnosť. Jedným z týchto  pohľadov  je  Boží,  vyzdvihuje  Jeho
       veľkosť a vševedúcnosť. Druhým je Božia rada pre  človeka,  pomáha
       ľuďom správne sa orientovať a rozhodovať. Ak si pri štúdiu  človek
       nevšimne, o ktoré z týchto hľadísk ide, môže  buď  ponížiť  Pánovu
       Božskosť na úroveň človeka, alebo  privlastniť  veriacemu  človeku
       Božské schopnosti vidieť  skryté  veci  ľudského  srdca  a  sveta.
       Výklad s takýmto nedorozumením, sa stáva biblicky rozporným, Písmo
       ho aj potvrdzuje, zároveň aj vyvracia.
          Na spasenie človeka môžeme tiež hľadieť z týchto dvoch  zorných
       uhlov. Nasledujúce zasľúbenie možno chápať dvoma spôsobmi. Jednak,
       že úprimne veriaci človek má právo a moc byť spasený, teda  sa  už
       nemusí strachovať. Tiež sa tejto odvolávke dá rozumieť tak, že keď
       niekto úprimne uverí, dostane právo a moc byť spasený,  však  toto
       právo, moc môže neskôr odhodiť a podiel na spasení stratiť.  -  To
       by znamenalo, že sa úprimne veriaci človek síce nemusí strachovať,
       že ho Pán zatratí, ale musí bdieť a dbať, aby on neopustil  svojho
       Boha.
          Myslím, že  Biblia  potvrdzuje  obidve  tieto  tvrdenia,  jedno
       z nich však patrí človeku,  aby  sa  podľa  neho  riadil  a  druhé
       poukazuje na Pánovu Božskosť. 

                                  Ján 1,12-13.

          Pán Ježiš pripomína, že sú Jeho deti soľou Zeme, svetlom sveta.
       Toto  Božie  povolanie  bližšie  vysvetľuje  apoštol   Pavel.   Je
       zaujímavé, že živú vieru v  Pána  Ježiša  dáva  v  prvom  rade  do
       súvislosti so vzťahmi veriacich ľudí. 

                                Rimanom 10,6-8.

          Jednoducho živý Boh vo svojom dieťati nechce odsudzovať druhých
       ľudí, prikazuje,  že  má  byť  Slovo  Božie  odovzdávané  každému!
       Podstatou poznania  hĺbky  viery  nie  je  odsudzovanie  veriacich
       z iných cirkví. Každému je potrebné odovzdať skutočné  Evanjelium,
       aby mal čas a možnosť sa rozhodnúť, kam chce ísť. Navyše týmto Pán
       pripomína, že človek  nevidí  srdce  druhého  človeka  a  nedokáže
       o niekom s istotou povedať, že pôjde k Bohu, alebo do  zatratenia.
       Ak sa o niečo také niekto odváži, privlastňuje si tým  Božiu  moc,
       ktorá mu nepatrí  a  ktorú  v  skutočnosti  ani  nemá.  Jednoducho
       prikazuje Kristovi, aby za niekoho umrel a za iného zase  nie.  Je
       to drzosť, ktorá nemôže pochádzať z Ducha  Svätého!  Sme  povolaní
       len všeobecne konštatovať a poukázať  na  Božie  zasľúbenie:  "Kto
       úprimne uverí, stane sa dieťaťom Božím a Pán ho  k  sebe  príjme!"
       Takéto všeobecné tvrdenie môžeme  naozaj  povedať  s  mocou  Ducha
       Božieho. Závisí potom na novovercovi, aby jeho viera  bola  naozaj
       úprimná, na základe ktorej by mohol potom  prežiť  pokoj  v  láske
       a požehnaní od živého Boha. 

                                                                         127



                        Božia vševedúcnosť a nadčasovosť


          O Božom pohľade na  spasenie  rozpráva  a  vysvetľuje  niekoľko
       nasledujúcich  biblických  odvolávok.   Rozprávajú   o   zázračnej
       podstate Stvoriteľa, ktorý nepodlieha času. Vidí a podrobne  pozná
       človeka ešte pred narodením, v jedinej  "chvíli"  vidí  celý  jeho
       život vo všetkých variantoch  ľudského  rozhodovania  a  pozná  aj
       záver, keď umrie a navráti sa k Nemu. Vopred vie, či tento  návrat
       bude znamenať súd, alebo milosrdenstvo. Keď si  uvedomíme,  že  sú
       vyvolení všetci tí, o ktorých Pán vie, že Ho  v  živote  s  vierou
       príjmu a vo viere vytrvajú,  je  úplne  prirodzené,  že  Boh  môže
       rozprávať o vyvolených svojich deťoch.  Zároveň  však  tým  nikomu
       neberie slobodu rozhodovania, nikoho akýmsi násilím nezatráca  ani
       nespasí! 

                                  Matúš 24,24.

          Z Božej perspektívy  je  jasné,  čo  sa  bude  diať.  Nikto  to
       nedokáže vystihnúť rozumom a keby  sa  niekto  aj  snažil  vymaniť
       z Božieho nadvedomia svetových dejín, nie je niečo také možné. Pre
       nedokonalé  čiastočné  ľudské  poznanie   človek   vždy   zotrváva
       v relativitách,  náhodilostiach,  ktoré  plne  pochopiť  nedokáže,
       preto zostáva pod ich  vplyvom.  -  Pyšní  povedia  "viem",  múdri
       čakajú na Božie vedenie.  Čakajú  na  vedenie  Boha,  ktorý  pozná
       všetko,  nepodlieha  náhodám,  ktoré  ostatne  sám  stvoril  spolu
       s celým svetom. 

                                Kazateľ 9,11-12.

          Túto Božiu nadradenosť a Božskosť v zmysle spasenia jednotlivca
       vysvetľuje apoštol Pavel. 

                                Rimanom 8,29-31.

          Keď Pán už pred narodením vie o niektorých ľuďoch, že  Ho  budú
       úprimne hľadať, pripravuje im cestu svojej školy tak, aby mohli čo
       najlepšie duchovne rásť. Dáva im obdarovania ďaleko  dopredu,  aby
       sa naučili  používať  darované,  a  potom  ich  privedie  náhodami
       a relativizmami sveta presne tam, kde budú naplnení oni a cez nich
       aj iní. - Je krásne  dať  sa  viesť  vševedúcim  Bohom.  Mnohokrát
       vyjadruje nedostatok, poníženie,..., len Božiu  cestu  k  hojnosti
       a  požehnaniu.  Človek  nikdy  neporozumie  Božím  cestám,  -  keď
       rozprávame o vyvolených Božích, rozprávame v  prvom  rade  o  Jeho
       veľkosti,  zázračnosti  a  Božskosti.   Jeho   deti   sa   nemusia
       strachovať, pretože ich milujúci Otec vie, kam ich vedie! 


                        Kto vyriadil a ozdobil príbytok?


          Božie dieťa má niekedy sklon prijať Boží pohľad na samého seba,
       prestane sa strániť hriechu s vedomím, že je už  všetko  zaručené,
       že už nemôže spasenie stratiť. Človeku  neprislúcha  privlastňovať
       si Božie pohľady, pretože má  len  ľudské  "oči".  Veriaci  človek
       nechápe a nerozumie tak, ako jeho Stvoriteľ, a preto mu  Pán  dáva
       mnoho napomenutí a výstrah. Úprimne  veriace  Božie  dieťa  príjme
       Božiu radu a uvedomí si,  že  o  spasenie  môže  aj  prísť  svojim
                                                                         128



       vlastným pričinením! 

                                Matúš 12,43-45.

          Ľudský príbytok je špinavý a prebýva v ňom  vždy  démon.  Svätý
       Duch votrelca vyženie, vyriadi a dom ozdobí.  Keď  sa  ale  človek
       neskôr rozhodne neposlúchať svojho Boha,  dom  ostane  prázdny,  -
       kresťan chodí sám, bez Ducha  Svätého!  Keď  sa  potom  v  takomto
       duchovnom stave do  človeka  démon  vráti,  namiesto  Boha,  nájde
       prázdny  príbytok.  Stane  sa  podľa  všetkých  Slov,  ktoré   sme
       prečítali. Pozve sedem ďalších a posledné skutky toho  človeka  sú
       horšie, než tie prvé. 

                                  Židom 6,1-6.

          Pavel dokonca  pripomína,  že  keď  niekto  zakúsil  Božiu  moc
       a požehnanie a potom uprednostnil pýchu,  alebo  modly,  už  nikdy
       nenájde spasenie. Je hrozné uraziť Božiu Lásku. 


                   Jedovatý spánok a zmŕtvychvzbudený hriech


          Biblia upozorňuje, že máme  hľadieť  na  svoje  spasenie  takým
       spôsobom, ktorému rozumieme a  ktorý  nám  pomôže  duchovne  rásť.
       Božia rada upozorňuje nielen na to, že sa spasenie dá stratiť, ale
       dáva aj návod k tomu, ako nestratiť spasenie  a  zotrvať  v  láske
       Božej.  Veriaci  človek  nikdy  nemôže  byť  spokojný  so   svojim
       duchovným stavom tak, ako bežec nemôže zastať a kľudne  si  sadnúť
       s tým, že už ubehol dosť veľa. Bežec beží až  do  cieľa,  my  máme
       duchovne rásť až do našej fyzickej smrti. - To sa so  spokojnosťou
       nad samým sebou, s akýmsi jedovatým spánkom nedá! 

                             1. Korinťanom 9,24-27.

          Pán Ježiš sám nabáda k bdelosti a horlivosti, pretože  vie,  že
       je takáto čulá, nelenivá duchovná bdelosť veľmi  potrebná.  Miluje
       ľudí a nechce stratiť ani jediného. Z mŕtvych môže opäť  vstať  aj
       ľudský hriech a prejaviť sa sedemnásobnou silou. 

                                Marek 13,35-37.




                    Istota spasenia - nádej, ktorá nezahanbí


          Pohľad na spasenie, ktorý Kristus človeku doporučuje  by  nemal
       byť  príčinou  bezhraničného  strachu!  Pán  Ježiš  upozorňuje  na
       nebezpečenstvo a  zároveň  pripomína  fantastické  zasľúbenie.  Ak
       človek  duchovne  nezaspí  a  bude  vyhľadávať  svojho   Boha   na
       modlitbách pri všetkých svojich životných cestách, Pán  mu  svojou
       mocou ručí za to, že neexistuje  ani  hriech,  ani  akákoľvek  iná
       sila, ktorá by ho dokázala odlúčiť od lásky Božej. 



                                                                         129



                                Rimanom 8,38-39.

          Ľudské pochybnosti sa tak stávajú v  zmysle  tohoto  zasľúbenia
       len diablovou aktivitou, ktorou chce človeka  vystrašiť,  zneistiť
       a spochybniť Boží sľub. Sľub živého  Boha  ale  vytrvá  a  aj  sám
       diabol je proti nemu bezmocný, keď tento sľub prijmeme vierou. 


                           Dva hriechy a ľudská láska


          Na záver tejto úvahy si ešte krátko pripomenieme, čo  sa  stáva
       príčinou  odpadnutia  človeka  od  svojho  Stvoriteľa.  Určite  si
       dokážeme predstaviť prvú lásku plnú  citu,  nehy  a  odovzdanosti.
       Takú lásku sme prežili aj voči Ježišovi Kristovi. Môžeme  povedať,
       že aj teraz táto láska pretrváva? 

                                Zjavenie 2,1-5.

          Keby hneď aj nie, ešte stále počujeme Boží hlas, ktorý nás volá
       ku pokániu. To znamená, že ešte stále môžeme prísť k Bohu a  znovu
       získať stratené. Sú ale dva hriechy, ktoré spôsobia človeku stratu
       duchovného sluchu. Sú to hriechy na smrť. Beda človeku, ktorý  ich
       začne uprednostňovať pred tou prvou láskou. 

                                1. Jána 5,16-21.
                                  Matúš 12,31.

          Jedným z týchto hriechov je pýcha, hrdosť v srdci.  Keď  človek
       spyšnie, prestane chcieť počúvať  napomenutia  od  Svätého  Ducha,
       ktoré mu Pán podá cez bratov a sestry. Možno  sa  bude  urážať  na
       človeku, obhajovať sa jazykom,  tlmiť  svoje  svedomie,  a  pritom
       prestane počuť Ducha Božieho, ktorého by  mal  vidieť  za  slovami
       bratov. Iné napomenutia nedostane.
          Druhým hriechom je modla. Ak si  človek  zamiluje  iné  záľuby,
       ktoré mu svet rád ponúkne a začne  ich  pravidelne  uprednostňovať
       pred Pánom Ježišom, ostane nakoniec v  strede  úplne  iných  bohov
       tohoto sveta, ktorí ho  ani  nemilujú,  ani  v  konečnom  dôsledku
       nenaplnia. Chráňme sa hriechov, ktoré sú na smrť! Je to Božia rada
       pre človeka, ktorej je schopný porozumieť a držať sa jej s pomocou
       Božou.

                                                                         130

                                   Učeníctvo



                        Právo a moc, poslanie zvestovať


                                 Matúš 10,1-10.

          Prvým spoločenstvom novozákonných Božích  detí  bol  Pán  Ježiš
       a Jeho učeníci.  Na  tomto  príklade  môžeme  vidieť,  že  Kristus
       nevedie svoje deti k akejsi pasívnej nábožnosti. Učeníci  sa  síce
       schádzajú, aby počúvali Božie Slovo, tým sa  však  ich  bohoslužba
       nekončí. Človek má sklon, pre svoju porušenú telesnosť, upadať  do
       falošnej nábožnosti. Chodiť do kostolov, modlitební, čítať  Bibliu
       a privlastniť si vieru akosi pre seba... Pán však svojich učeníkov
       vysiela medzi ľudí, dáva im  právo  a  moc  zvestovať  Evanjelium,
       modliť sa za nemocných... Dnes vypadá cirkevný život  často  úplne
       inak. Nachádzame síce v  kostoloch  mnoho  ľudí,  zároveň  sa  ale
       ponúka otázka, prečo cirkev nerastie. Kristus povoláva svoje  deti
       k učeníctvu, nie len k  službe  sebe,  ale  aj  k  službe  druhým.
       Úprimná viera volá na človeka, aby začal žiť aj pre iných ľudí!  -
       Svet potrebuje počuť Božie Slovo a vidieť skutky Božích  detí!  Ak
       má  niekto  pocit,  že  úprimne  prijal  Pána  Ježiša  ako  svojho
       Spasiteľa, potom je rozhodne  aj  povolaný  k  učeníctvu!  Pomocou
       falošnej nábožnosti diabol oklamal kresťanov a vložil im  do  sŕdc
       pocit, že to za nich urobia  bratia  starší  a  pracovníci  zboru.
       Starším bratom sa zase niekedy zdá, že  je  to  mládež,  ktorá  má
       oživiť zbor, nuž a mládeži už  neostáva  na  výhovorku  nikto.  Ak
       niekto miluje Ježiša, potom Mu je aj učeníkom - ak niekto  nie  je
       učeníkom, Krista nemiluje, trpí len falošnou  nábožnosťou.  Diabol
       stavia človeku do cesty niekoľko prekážok, aby nepracoval pre Pána
       Ježiša. Prvou z nich je lenivosť, ktorá sa stáva počiatkom mnohých
       hriechov. Druhou prekážkou je prílišná pracovitosť,  ale  nie  pre
       Krista. - Zamestnanie, domáce práce, záľuby a  čas  je  vyčerpaný.
       Myslím, že čas má len málo kto, však každý si ho môže  pre  Ježiša
       urobiť zmenou priorít. - Premýšľam, aké smutné by boli  evanjeliá,
       keby  sa  učeníci  Ježiša  Krista  správali  podobne,  ako  dnešní
       kresťania. Pán by ich vyslal, dal by im  právo  a  moc  a  oni  by
       nešli. Namiesto toho by väčšina išla chytať ryby, Matúš  by  napr.
       zašiel za priateľmi colníkmi a dali by si spolu vínka... - Znie to
       absurdne, ale práve tak absurdne  vypadá  kresťanstvo  dnes.  Títo
       ľudia sa potom stretnú v kostoloch a  modlia  sa  o  oživenie,  za
       pracovníkov zboru... Divia sa, keď  Pán  nežehná,  však  za  svoje
       srdce sa nehanbia, hrdosť im  nedovolí  pripustiť  si,  že  konajú
       prevrátene a nečestne. 


                              Dom hodný a nehodný


                                Matúš 10,11-15.

          Pán dáva svojim deťom rôzne dary,  jedných  volá  k  modlitbám,
       iných k diakonii, zvestovaniu,  výkladu,  učiteľstvu,  pastorácii,
       správcovstvu... Pre spoločenstvo je prirodzené, aby  v  ňom  každý
       mal  svoj  podiel.  Potom  každý  povolaný  učeník,  podľa  svojho
       obdarovania môže zakúsiť niečo zvláštne. Ak človek, za ktorým  bol
                                                                         131



       poslaný nebol hodný Kráľovstva Nebeského, pokoj  učeníka  sa  opäť
       navráti späť k nemu. Pán posiela svoje deti, aby pomáhali,  niekto
       ale takúto pomoc zneužíva, aby napomínali, sú ale ľudia, ktorí  sa
       nechcú dať  napomenúť.  Posiela  učiteľov,  však  hrdosť  a  pýcha
       niekomu nedovolí  prijímať  poznanie.  Dokonca  aj  povzbudzovanie
       a  útecha  sa  stáva  nepríjemnou,  keď  rastie  v  človeku   hrdá
       nezávislosť. Možno aj dvakrát, alebo trikrát navštívi  Pán  takýto
       "dom", keď ale stále odmieta Jeho milosť,  pomaly  a  isto  stráca
       všetko požehnanie. Sodomčanom bude  znesiteľnejšie,  než  takémuto
       odmietajúcemu človeku. "Dom" hodný Božej  milosti,  príjme  naopak
       všetko zasľúbené požehnanie.  Je  zaujímavé  uvedomiť  si,  že  sa
       stávame raz  učeníkom,  ktorého  Pán  posiela,  inokedy  zase  tým
       "domom", v ktorom chce Ježiš cez niekoho pôsobiť. 


                           Učeník má aj nepriateľov!


                                Matúš 10,16-22.

          Kristus pripomína svojim deťom, že ich  neposiela  do  dobrého,
       ale ako ovce medzi vlkov. Je zaujímavá pripomienka, že ide  nielen
       o neveriacich bezbožníkov, ale aj o  veriacich  bezbožníkov!  Títo
       budú vydávať Pánových učeníkov pred cirkevné rady, v rámci  cirkvi
       budú mnohí prenasledovaní. Keď sa raz niekto rozhodne ísť skutočne
       za Ježišom, určite bude mať nepriateľov aj vnútri  cirkvi!  Je  to
       vážnym  Božím  upozornením  pre  učeníka,  aby  ho   takýto   stav
       nedezorientoval. Naopak, je nebezpečné, duchovne  nebezpečné,  mať
       len priateľov. Svedčí to o jednej ľudskej vlastnosti - byť každému
       "po srsti". Takéto jednanie  Kristus  odmieta,  vyžaduje,  aby  na
       prvom mieste bol On sám živý Boh. 


                         Diabolská moc je len diabolská


                                Matúš 10,23-31.

          Pán ukazuje svojim deťom, ako reagovať na  prenasledovanie.  Ak
       niekde  už  nie  je  možné  ďalej  zvestovať   Božie   Slovo   pre
       prenasledovanie,  nemáme  prestať   rozprávať!   Pán   povzbudzuje
       k úteku: "Utečte do iného mesta!" Mohli by sme povedať, choďte  za
       inými ľuďmi, do iných zborov, iných cirkví... Však beda tým, ktorí
       boli  pôvodcami  prenasledovania.  Božie  Slovo   sa   kvôli   nim
       neprestane hlásať! Jedinou zmenou  bude,  že  sa  prestane  hlásať
       konkrétne im! Učeník Pána Ježiša nemôže očakávať, že sa  bude  mať
       lepšie než jeho učiteľ. Krista tiež prenasledovali a  prenasledujú
       Ho aj dnes cez  jeho  učeníkov  v  cirkvi,  aj  mimo  cirkvi.  Pán
       prikazuje nebáť  sa  tých,  ktorí  vraždia  telo,  ktorí  potupujú
       a rozprávajú falošné reči. Je potrebné báť sa diabla,  ktorý  môže
       zatratiť telo, aj dušu vo večnom ohni. Hriechu sa treba báť, ktorý
       prikazuje nehovoriť o Božích veciach  na  svetle,  ale  potajomky.
       Prikazuje báť sa ľudí a formou pretvárky získavať vplyv.
          Každý pád učeníka sa dá vyznať na modlitbe a  prijať  tak  novú
       milosť Pána Ježiša. Pýcha ale velí: "Nevyznávať!"  Diabolská  moc,
       prejavovaná cez jeho  ľudských  prisluhovačov  je  len  diabolská.
       Kristus diabla porazil na kríži a my tak dostávame  nielen  právo,
       ale aj moc víťaziť nad hriechom formou pokornej  poníženosti  pred
                                                                         132



       našim Bohom. Každý pád, môže byť pádom na kolená a povzbudením  do
       novej služby. 


                             Učeník hodný a nehodný


                                Matúš 10,32-39.

          Hovorili sme už o ľuďoch, ktorí nie sú hodní toho, aby  dostali
       Božiu milosť. V tejto kapitole však ešte  čítame  aj  o  nehodných
       učeníkoch, pracovníkoch na Božom diele! Pán jednoznačne pripomína,
       že ak sa za Neho budú veriaci hanbiť pred  ľuďmi  bude  sa  aj  On
       hanbiť za nich v Kráľovstve Nebeskom. V  kontexte  tejto  kapitoly
       ide nielen o hanblivosť pred neveriacimi,  ale  aj  o  hanblivosť,
       zastať sa Ježišových vecí v cirkvi! Kristus prišiel dať  pokoj  do
       sŕdc Jeho detí, ale rozhodne  nie  pokoj  všeobecne  medzi  ľuďmi,
       naopak, prišiel dať meč, rozdelenie. Duch Boží  sa  nemôže  zniesť
       s duchom diablovým! Nemôžu sa stretávať  a  triasť  si  v  ľudskej
       podobe priateľsky rukami! Ak niekto uprednostní  priateľstvo  pred
       vecami Pána Ježiša, nie je Ho hoden! Ak  nedokáže  učeník  povedať
       neveriacemu, alebo aj nábožnému človeku Božie zjavenie z obavy, že
       ho stratí, nahnevá, nie je hoden Božieho Kráľovstva. Kresťania  si
       možno    zvykli    na    ľúbivú    politiku,    usmievavé    tváre
       a  bezkonfliktovosť.  Pán  Ježiš  ale  nežiada  pretvárku,   alebo
       sebaklam! Vyžaduje od svojich  učeníkov  prácu  a  nie  dovolenku!
       Mnohokrát vyžaduje aj priamy konflikt, meč, aby bolo zjavné, čo je
       od Neho a čo zo sveta. Učeník vyhýbajúci  sa  takýmto  konfliktom,
       nie je  hodný  Nebeského  Kráľovstva.  Konfliktnosť  Božej  pravdy
       a démonského klamstva má byť zreteľná dokonca  aj  v  rodine!  Ani
       blízki nerozpoznajú pravdu,  kým  im  ju  niekto  nepovie!  Takýto
       konflikt Pán vyžaduje pre lásku  k  ľuďom,  musí  sa  šíriť  čisté
       Evanjelium.  Je  ale  vážnou  pripomienkou,  že  by  učeník  nemal
       prichádzať  do  konfliktu  vtedy,  keď  má  v  srdci  zlosť.   Pán
       neprikazuje hnevať iných ľudí bez príčiny. Prikazuje len držať  sa
       Božieho Slova a Božej Rady. To mnohých rozhnevá, a to je konflikt,
       ktorý musí prísť a pred ktorým Božie dieťa nesmie utekať. 


                  Dali sme sa Mu napiť, mali sme pre Neho čas?


                                Matúš 10,40-42.

          Pán Ježiš posiela svojich učeníkov so  slovami  povzbudenia  aj
       karhania. Ak ich dokážeme prijať, prijali sme  živého  Krista.  Ak
       ich  odmietame,  Krista  odmietame!  Možno  niekto  škodí  Pánovým
       služobníkom skutkami, alebo jazykom, možno nemá čas pomôcť,  alebo
       sa hanbí... Je veľká hrozba Pána Ježiša, že  takýto  postoj  berie
       úplne osobne, pre Neho potom takí ľudia nemajú  čas,  Jemu  nedali
       pohár vody, keď bol smädný...
          Skúsme porovnať kristovstvo  učeníkov  Nového  zákona  s  našim
       kresťanstvom.

                                                                         133
                                                                         134



                               Chráňme sa kvasu!



                                Konzumenti kvasu


          V živom cirkevnom spoločenstve  z  pravidla  prebieha  neustála
       duchovná aktivita v zmysle zvestovania Božieho Slova,  vyučovania,
       diakonie... Úspech  takejto  práce  je  priamo  závislý  na  Božom
       požehnaní a zmocnení. Pánove požehnanie pôsobí  osobné  povolania,
       prežitie zodpovednosti, duchovné obdarovania a rast. Niekedy  však
       spoločenstvo   prežíva   nedostatok   pracovníkov,   alebo    málo
       obdarovaní,  alebo  akýsi  nezdar  v  práci.  Veriaci   sa   potom
       zamýšľajú, kde je chyba,  modlia  sa,  ale  stav  spoločenstva  sa
       napriek tomu nemení! Viera  začína  vypadať  akosi  bezmocne,  bez
       zázrakov... Keď sa potom v  zbore  navyše  začne  šíriť  nedôvera,
       neochota zdieľať  svoje  skúsenosti  a  problémy  s  inými  bratmi
       a  sestrami,  je  možné  pohliadnuť   na   tento   duchovný   stav
       spoločenstva v zmysle učenia o nekvasenom a kvasenom ceste.  Božie
       Slovo vrhá na takéto spoločenstvo svetlo  a  odhaľuje  v  ňom  dve
       skupiny ľudí. Jednu  z  nich  povzbudzuje  a  upozorňuje  na  istú
       diablovu taktiku, druhú napomína a vedie ku pokániu. 

                              1. Korinťanom 5,7-8.

          Skutočná, úprimná viera je pripodobnená  k  nekvasenému  cestu,
       však hriech, alebo hriešne učenie sa pripodobňuje ku kvasu. Takéto
       pripodobnenie je veľmi prirodzené. - Pán  Ježiš  nechce,  aby  sme
       chápali Jeho milosť ako akúsi silu, ktorá po znovuzrodení  do  nás
       vojde a začne meniť, nakvasovať starého človeka! Takto  sa  správa
       len hriech. Ten prichádza a postupne mení, leptá, šíri  sa,  takže
       nakoniec celé "cesto" ostane  nakvasené.  Viera  v  Ježiša  Krista
       zrodí nové stvorenie, nie je len "novou záplatou na staré  rúcho".
       Obraz   nekvaseného   cesta   pekne   vystihuje   skutočnosť,   že
       znovuzrodený  človek  je  vymiesený  nanovo  a  v  Božích  rukách.
       Nekvasené cesto predtým nebolo,  však  po  vymiesení  je!  Kvasené
       cesto predtým bolo obyčajným,  ale  neskôr  sa  zmenilo  postupným
       nakvasovaním! Viera v Pána Ježiša sa nikdy v človeku nebude chovať
       ako kvas, meniť ho, až sa nakoniec stane skutočným Božím dieťaťom.
       Božie detinstvo sa dá získať len na základe plného prijatia  Božej
       milosti, ktorá spôsobí nové stvorenie. Božie dieťa potom už nie je
       lepšie,  alebo   horšie,   môže   byť   len   dospelejšie,   alebo
       nedospelejšie.  -  Takýto  pohľad  na  vieru  dáva  človeku  pokoj
       a istotu spasenia aj v prípade, že sa  nedokáže  správať  dospelo,
       nedokáže obstáť v zodpovednosti a neporozumel ešte v plnosti Božej
       láske. Na druhej strane však vážne varuje, že  pravidelné  prejavy
       pýchy, hrdosti a sebachvál bez vyznávania a pokánia nemôžu svedčiť
       o duchovnej nedospelosti! Rozprávajú len o tom, že uvedený  človek
       buď stratil, alebo ešte neprijal detinstvo u živého Boha.
          Pán Ježiš vážne varuje pred hriechom a odhaľuje jeho  podstatu.
       Hriech sa chová ako kvas, ktorého  stačí  máličko,  keď  sa  potom
       zamiesi do cesta, nakysne celé.  Najhlbšou  podstatou  hriechu  je
       pýcha a neláska. Jedno i druhé  sa  prejavuje  v  človeku  pomocou
       druhej signálnej sústavy - pomocou reči. V nižšie uvedenom  odseku
       Božieho  Slova  chce  Pán  upozorniť  svoje  deti,  aby  sa  učili
       rozpoznávať  "kvas"  v  dobrom  "ceste"  a  aby  sa  ho  stránili.
       Pripomína, že ak sa "kvas v ceste"  ponechá,  spoločenstvo  stratí
                                                                         135



       požehnanie, zázraky prestanú a život v  cirkevnom  zbore  sa  bude
       podobať situácii, ktorú sme už spomenuli v úvode. 

                                 Matúš 16,5-12.

          "Hľaďte a chráňte sa kvasu farizejov a sadúcejov!" Je to výzva,
       povzbudenie a napomenutie zároveň. Tieto  slová  patria  skutočným
       Božím deťom, aby si uchovali  to,  čo  im  daroval  Pán.  -  Čisté
       nekvasené  cesto.  Chrániť  sa  od  niečoho  znamená  výkon,   nie
       pasivitu! Ak sa  človek  chce  uchrániť  napr.  od  dažďa,  počúva
       predpoveď počasia, za zarobené  peniaze  kúpi  aj  dáždnik,  alebo
       pršiplášť... Tieto aktivity sú tak prirodzené,  že  si  možno  ani
       neuvedomujeme,  koľko  práce,  alebo  pamätlivosti  vyžaduje   tak
       jednoduchá skutočnosť - nezmoknúť. V spoločenstve Božích  detí  sa
       prejavuje aj diabolská moc! Ak ju veriaci budú  ignorovať,  ak  sa
       budú vyhýbať napomínaniam, ak nebudú premýšľať  o  slovách,  ktoré
       počúvajú a ak ich  nebudú  porovnávať  s  Písmom,  ľahko  sa  kvas
       rozmnoží  a  nakazí  všetko.  Pán  Ježiš  burcuje   pred   takouto
       pasivitou: "Chráňte sa kvasu..." Dokonca aj  konkretizuje  hriech,
       pred  ktorým  tak  vystríha:  "...kvasu  farizejov  a  sadúcejov!"
       O skupine zákonníkov, farizejov a sadúcejov  Pán  mnoho  rozpráva.
       Hovorí o nich ako  o  pyšných,  ako  o  ľuďoch,  ktorí  obchádzajú
       milosrdenstvo pre zákon, tiež aj ako o ľuďoch, ktorí  sa  oslavujú
       navzájom, ale skutočnú slávu svojho Boha nehľadajú." Všetky  tieto
       tri vlastnosti sa šíria aj pomocou reči.
          Pýcha sa nedá napomenúť, uráža sa. Pyšný  človek  robí  pomocou
       svojho jazyka zo seba niekoho iného, vytvára  v  mysliach  svojich
       bratov aktívne  o  sebe  imidž  dobrého  kresťana.  Ak  sa  niekto
       takéhoto človeka dotkne na citlivom mieste a upozorní ho na chybu,
       nielen že takúto reč v srdci neprijme, ale dokonca začne o  svojom
       kritikovi rozprávať nepodložené úvahy, ktoré sú vo svojej podstate
       klamstvami. "Chráňte sa kvasu..." Neprijmime všetky reči o  našich
       blížnych len tak! Premýšľajme o nich s vedomím, že  sa  môžu  stať
       diablovým prostriedkom k rozsievaniu vzájomnej nedôvery a neistôt.
       Pán chce, aby si Jeho deti dokázali aj dôverovať.
          Veľmi ľstivým prejavom  nelásky,  zamieňania  milosrdenstva  za
       náboženské predsudky sú neopodstatnené lichôtky. Často je  zrejmé,
       že  pripomenutím  skutočnej  biblickej  pravdy  a  poukázaním   na
       konkrétny skutok, stratíme priateľa. -  Pretože  má  človek  sklon
       myslieť v prvom rade na seba,  nechce  stratiť  milého  spoločníka
       a radšej ho svojim jednaním zatratí. Nepovie mu, že je  na  šikmej
       ploche  a  že  je  takáto   poloha   duchovne   nebezpečná.   Kvas
       nepodložených  lichôtok  potom  rastie  v  konkrétnych   hriechoch
       a zneucťuje Kráľovstvo Nebeské.
          Treťou formou kvasu jazyka sú  vzájomné  oslavy.  Je  pekné  sa
       povzbudiť, aj pochváliť... Keď ale veriaci  začne  v  spoločenstve
       chváliť a povzbudzovať v prvom rade ľudí,  ktorých  spoločnosť  má
       rád, bez ohľadu na ich skutky a  vyznania,  začína  robiť  reklamu
       diablovi. Oni mu to potom možno vrátia a vznikajú v cirkvi vplyvné
       skupiny ľudí, ktoré ju len rozkladajú.
          Pán Ježiš vystríha pred kvasom jazyka a žiada svoje  deti,  aby
       sa proti  takémuto  šíreniu  hriechu  aktívne  postavili.  Učeníci
       nepochopili túto reč, začali premýšľať, že nemajú chleba.  Kristus
       vysvetľuje, že sa nemusia strachovať nedostatku! Ak je On s  nimi,
       vie čo potrebujú a  je  to  zázračný  Boh  s  neobmedzenou  mocou.
       Pociťuje  niekto  nedostatok  požehnania,  pracovníkov  v   zbore,
       duchovných darov? - Ježiš je mocný Boh a chce požehnať! Ak je  ale
       Jeho "cesto" nakazené "kvasom" hriechu, žiada najprv, aby sa  Jeho
                                                                         136



       deti zastali evanjelia! On nechce darovať svoju moc  spoločenstvu,
       kde tolerujú  hriech.  "Či  sa  nepamätáte  na  tých  päť  chlebov
       a päťtisíc mužov, koľko košov ste zobrali?..." Kristus je aj  dnes
       mocný učiniť zázrak a požehnať. Vyzýva však svoje deti k  aktivite
       proti  hriechu  jazyka!  Ak  sa  dieťa  Pána  nezastane  Nebeského
       Kráľovstva, neostane nikto druhý, kto by sa Ho zastal. Ak sa dieťa
       Božie nezastane Krista, Kristus sa  nezastane  jeho  a  nepožehná!
       "Chráňte  sa  kvasu  farizejov  a  sadúcejov!"  Stať  sa  pasívnym
       konzumentom kvasu hriechu jazyka znamená, nakvasiť,  byť  oklamaný
       diablom. 


                                Producenti kvasu


          Druhou skupinou ľudí v spoločenstve, ktorému  Pán  nežehná,  je
       skupina, cez ktorú pracuje sám diabol.  Často  je  takáto  skupina
       málo početná, alebo dokonca sa v nej nachádza len  jediný  človek.
       Možno by to viedlo k úvahám, že také malé množstvo hriechu nevadí.
       Pozor! Biblia pripodobňuje hriech, teda aj hriech jazyka ku  kvasu
       a kvasu stačí aj minimálne  množstvo,  aby  nakoniec  skyslo  celé
       cesto. Preto je beda takýmto ľuďom!  Možno  si  sami  neuvedomujú,
       koľko zlého  sa  cez  ich  jazyk  v  zbore  deje.  Koľko  neistôt,
       neúprimností a nedôver má počiatok práve v ich ústach. Z  takéhoto
       duchovného stavu je možná jediná cesta - pokánie. 

                                  Ján 5,41-44.

          Pán Ježiš  nežiada  chválu  od  ľudí,  Jeho  Slovo  nestojí  na
       popularite, ale na Jeho stvoriteľskej  moci  a  láske.  O  ľuďoch,
       ktorí produkujú kvas hriechu jazyka hovorí, že nemajú lásky Božej!
       Láska zastaví zlú myšlienku a nepustí ju k jazyku. Ak  sa  pomýli,
       ospravedlní sa s vedomím, že jazykom rozborila kúsok Božej stavby.
          Problém zlorečených veriacich bezbožníkov spočíva v  ich  pýche
       a slávybažnosti. Hľadajú slávu a chválu od  ľudí,  ale  chválu  od
       živého Boha nehľadajú. Božia chvála nevytvára človeku imidž. Je to
       chvála, ktorá sa prejaví pokojom Božím  v  srdci,  keď  sa  človek
       dokáže zachovať podľa svojej viery a  presvedčenia  vychádzajúceho
       z Božieho Slova. Apoštol Jakub vysvetľuje, prečo sa veriaci modlia
       a neberú, tento stav jednoznačne spája s kvasom, hriechom  jazyka,
       ktorý je vlastne jednou z foriem nelásky. 

                                 Jakub 4,1-12.

          Veľká výstraha  prečítaného  Slova  spočíva  vo  varovaní  pred
       dvojitou mysľou. Človek môže robiť aj rozprávať dobre i zle,  môže
       pracovať v cirkvi a zároveň aj hovoriť zle na brata, alebo  sestru
       bez  príčiny,  bez  podloženia.  Takéto  jednanie  je  potom  celé
       hriechom!  Takýto  človek  hreší,  aj  keď   práve   pracuje   pre
       spoločenstvo! Kristus neprijme obeť, ktorá je chromá, alebo slepá!
       Žiada celé srdce. Je zarážajúce, že Jakub netriedi spoločenstvo na
       akosi "dobrých" a "zlých". Tí čo trpia hriech a tolerujú ho, robia
       podobne a podobne aj strácajú požehnanie!
          Svetlo Božieho Slova takto dáva spoločenstvu smer,  orientáciu:
       "Navráťte sa k Bohu a On  sa  navráti  k  vám!"  Aj  ten  najmenší
       kúsoček kvasu  musí  preč,  aby  ostalo  cesto  čisté,  nekvasené.
       Z hriechu jazyka človeka nikto neobviní!  Ľudské  srdce  vidí  len
       Pán. Preto to bude len Boží súd, ktorý odhalí a spravodlivo odsúdi
                                                                         137



       tých, ktorí svojim kvasom nakvasovali sväté Božie dielo. "Skušujte
       duchov!" "Chráňte sa kvasu..." Sú to výzvy Pána, za  ktorými  čaká
       požehnanie.

                                                                         138


                              Povolanie do služby



                                   Biskupstvo


          Výber pracovníkov v kresťanskom spoločenstve je  ťažkou  úlohou
       nielen  kvôli  nutnosti  poznať  Ježišovu   vôľu,   ale   aj   pre
       zodpovednosť, ktorú Pán pri takomto výbere kladie na vedúcich,  už
       existujúcich pracovníkov. V spoločenstve by malo prebiehať viacero
       aktivít, ktoré vyžadujú  vedenie  duchovne  starším  bratom  alebo
       sestrou. Sú  to  napríklad  vedenie  besiedky,  dorastu,  mládeže,
       jednotlivých  študijných  skupiniek,  spevu,  celého  zboru...  Do
       kompetencie týchto predstavených veriacich patria nielen modlitby,
       organizácia, ale aj zodpovednosť a povinnosť osloviť obdarovaných,
       nových pracovníkov pre  tú-ktorú  skupinu.  Príkladom  je  apoštol
       Pavel, ktorý  nielen  oslovil,  ale  potom  aj  viedol  v  osobnej
       duchovnej  škole  nového  pracovníka  Timotea.  Kristus  žiada  od
       duchovne predstavených perspektívne myslenie.  Navyše  žiada,  aby
       ich jednanie malo skutočne  na  prvom  mieste  Nebeské  kráľovstvo
       a nie vzťahy, city... Vnútrocirkevné priateľstvá,  ktoré  tolerujú
       hriech narobia mnoho škody.  Ak  sú  navyše  takéto  "priateľstvá"
       medzi predstavenými spoločenstva veriacich, je  toto  spoločenstvo
       odsúdené na zánik. Byť spasený, je Boží dar, ktorý niekedy  znesie
       veľa  nedostatkov.  Byť  spasený   a   povolaný   do   biskupstva,
       predstavenstva, vyžaduje čistý život, ktorý nepohoršuje a ktorý je
       príkladný pre mnoho ďalších ľudí. 

                              1. Timoteovi 3,1-15.

          Ak teda povolaný veriaci do biskupstva v  akejkoľvek  duchovnej
       oblasti pácha hriech, svojim príkladom skôr rozkladá,  než  buduje
       Ježišovu cirkev. Keď potom pre "priateľstvá" nemôže  byť  povedaná
       pravda zo strachu ich straty, jedná sa  o  pretvárku  a  ľstivosť.
       Komu bolo viac zverené, od toho sa bude  viac  očakávať!  Teológia
       plná klamných citov, ktorá povoľuje hriechu so slovami, že aj  iní
       padajú, nemôže v oblasti predstavených obstáť! Kým veriaci  človek
       nedokáže žiť príkladný život, ktorý pozastaví ateistov a bude  ich
       viesť k otázkam,  zatiaľ  nesmie  v  spoločenstve  viesť  duchovnú
       prácu! Na zborových vedúcich v jednotlivých oblastiach  to  kladie
       zodpovednosť  uprednostniť  Krista  a  vedieť  povedať   niektorým
       spoluveriacim, že by pre tento čas nemali, pre možnosť pohoršenia,
       v cirkvi  pracovať.  Zároveň  s  týmto  napomenutím  však  má  ísť
       povzbudenie. - Ježiš  je  dosť  silný,  aby  zmenil  ľudský  život
       a vychoval nového pracovníka. Modlitba je počiatkom  tejto  cesty,
       ktorá trvá často aj niekoľko rokov. O ceste  kríža,  ktorá  začína
       modlením a končí osobným povolaním  rozpráva  aj  šiesta  kapitola
       proroka Izaiáša, kde  sa  bližšie  vysvetľuje  jeho  povolanie  do
       biskupstva prorockého.
          Z mnohých biblických príkladov možno vidieť,  že  povolanie  do
       biskupstva, predstavenstva  vyžaduje  od  človeka  niekoľko  vecí.
       Medzi prvými sú obdarovanie a ochota dať sa  viesť  Božím  Duchom.
       Pán Ježiš  chce,  aby  jeho  služobník  jasne  videl  seba,  svoje
       schopnosti a tiež aj Boha, Jeho lásku, moc. Tento  pohľad  človeku
       veľmi často otvoria jeho  vlastné  zlyhania.  Kristus  ale  navyše
       žiada zmenu, kríž, výchovu... Božia škola sa  potom  končí  jednou
       veľmi zvláštnou otázkou... 
                                                                         139



                         Božia veľkosť a ľudská malosť


                                 Izaiáš 6,1-5.

          Uvedomiť si skutočnejšie Božiu  lásku  a  moc,  realistickejšie
       spoznať vlastné neschopnosti je problém na prvý pohľad jednoduchý.
       Človek pri  obrátení  má  hneď  dojem,  že  do  týchto  otázok  už
       nahliadol. Skutočnosťou ale ostáva, že Pán neodkrýva plne pred ním
       jedno i druhé. Jeho láska ostáva ukrytá  až  dovtedy,  kým  človek
       neodhalí  akým  skutočne  je.  Ľudskú  prevrátenosť   Ježiš   zase
       neukazuje celú, aby človek dokázal zniesť pohľad  na  seba  a  aby
       nestratil svoju maličkú vieru v spasenie.  Keď  sa  vzťah  človeka
       a Boha prehlbuje, odkrývajú sa obidve tieto pravdy,  čo  je  prvou
       triedou v škole učeníctva.
          Boží anjeli volali jeden druhému: "Svätý, svätý, svätý!" -  Pre
       Božie stvorenstvo je prirodzené, odovzdávať si navzájom poznávanie
       nekonečnej Pánovej svätosti, ktorá sa úplne  nedá  spoznať  nikdy.
       Tieto bytosti mali šesť  krídel,  čo  môže  byť  obrazom  prístupu
       k  Stvoriteľovi.  Lietanie   vyjadruje   víťazstvo   nad   zemskou
       gravitáciou, Božie  deti  víťazia  nad  telesnosťou,  svetom.  Pre
       takéto  Pánove  stvorenstvo  je  prirodzené  "zakryť   si   nohy".
       Mojžišovi Boh povedal: "Zobuj sa, lebo zem, na  ktorej  stojíš  je
       svätá!" Prikrytím nôh, je vyjadrená  úcta.  Prikrytím  tváre  zase
       neschopnosť skutočne  vidieť  a  rozumieť  Bohu.  Niektorí  bratia
       a  sestry  sa  k  Ježišovi  správajú  takmer  ako  k   seberovnému
       priateľovi. Od biskupa sa žiada  viera,  úcta  a  pokora.  Dom  sa
       naplnil dymom. - Nie nesmieme vidieť, ale nie sme  schopní  vidieť
       Boha v celej jeho svätosti podobne, ako  napr.  lastovička  nemôže
       čítať knihu.
          Ľudská reakcia pri poznávaní  seba  a  Boha  býva  podobná  tej
       Izaiášovej: "Beda mi, lebo som človek  nečistých  rtov!  ...  Lebo
       moje oči videli Hospodina!  ..."  Uvedomiť  si  skutočnú  priepasť
       medzi Bohom a človekom je šok a zúfalstvo, z ktorého môže vytrhnúť
       človeka len Pánov zásah. Hlboké sebapoznanie a  poznanie  Boha  je
       zárukou pre pracovníka, aby v budúcnosti nespyšnel. Pri  práci  na
       Božom  diele  by  mala  byť  otázka  pýchy  a  hrdosti  u  človeka
       vyriešená. - Možno sa mi niečo práve podarilo, možno  mám  úspech,
       ... však viem, kým skutočne som. 


                            Ohnivý dotyk formovania


                                 Izaiáš 6,6-7.

          Pán Ježiš rozpráva,  že  človeka  poškvrňuje  to,  čo  vychádza
       z jeho úst. Jazyk, ústa je najvýkonnejší orgán v našom tele. Dá sa
       s ním robiť mnoho dobrého i zlého. Jazyk bol Izaiášov problém a je
       aj našim problémom. Kristus sa chce dotknúť aj našich úst  žeravým
       uhľom, ktorý bude páliť a bolieť. Kríž, výchova k ovládaniu jazyka
       je veľmi ťažká, biskup ňou ale musí prejsť!
          Veriaci kresťan niekedy chce prijať službu v spoločenstve, cíti
       sa  byť  povolaný,  ale  nechce  prijať  kríž  a  výchovu.  Je  to
       prevrátený prístup, ktorý oslavuje  samého  seba,  však  Hospodina
       rozhodne nie! 


                                                                         140



                          Otázka, ochota a požiadavka


                                 Izaiáš 6,8-13.

          Keď Boh Hospodin vychová  človeka  a  rozhodne  sa  ho  vyslať,
       položí zvláštnu otázku: "Koho pošlem a kto nám pôjde?" Je  to  ako
       výzva v rozhlase. Izaiáš nebol priamo oslovený. Pán  ale  očakával
       jeho charakter a  ochotu,  ktorá  sa  prejavila  tým,  že  sa  sám
       ponúkol! Dnes Kristus podobne povoláva svoje deti. Možno vo svojom
       okolí vidia potrebu, možno len ich svedomie na chvíľku zavolá,  že
       je potrebná pomoc. Ježiš očakáva ochotné srdce, záujem ohlásiť  sa
       a ísť. Keď Boží Duch nepochodí u jedného pôjde za iným, však  beda
       duchovne vzdelaným pracovníkom, ktorí milovali viac seba, než Pána
       Ježiša.
          Izaiáš reagoval príkladne: "Hľa tu som, pošli  ma!"  Keď  potom
       Boh Izaiáša vyslal, Jeho požiadavka bola veľká. Hlásať čisté Božie
       Slovo. Kritické, tvrdé napomenutia  Pána,  je  často  veľmi  ťažké
       odovzdávať.  Znamená  to  stratu  popularity,  priateľstiev,   zlý
       imidž...  Keby  Izaiáš  nemal  vyliečené   ústa   žeravým   uhľom,
       pravdepodobne by zľahčoval tieto Slová,  niečo  by  pridal,  alebo
       ubral, aby boli prijateľnejšie.
          Pán Ježiš volá svoje deti, aby vzali svoj  kríž  a  nasledovali
       Ho, - aby sa stali Jeho učeníkmi a prijali biskupstvo.

                                                                         141
                                                                         142
 

                                 Kresťan a zbor



                      Aj z vás samých povstanú draví vlci!


                                Skutky 20,28-31.

          Pri úvahách o cirkvi, alebo zbore,  spoločenstve  je  zaujímavé
       pozastaviť  sa  nad  odkazom,  ktorý  nám   zanechal   Pán   Ježiš
       v evanjeliách. Kristus poukazuje na budúcnosť a vyzýva k bdelosti.
       Podobne  rozpráva  aj  apoštol  Pavel,  upozorňuje  na  útok  mocí
       temnosti, ktorý sa má  prejaviť  aj  pomocou  pôsobenia  falošných
       učiteľov mimo i vnútri cirkvi. Pripomína, že falošný  učiteľ  môže
       povstať aj z človeka,  ktorý  je  na  prvý  pohľad  spasený  Pánov
       služobník. Hriech, ktorý človek nepriniesol pod Golgotský kríž, sa
       môže    prejaviť    aj    neskôr    formou     pýchy,     hrdosti,
       nenapomenutelnosti... Draví  vlci,  na  ktorých  upozorňuje  Pavel
       prídu do cirkvi a povstanú v cirkvi, aby tiahli učeníkov za sebou.
       Toto  Božie  Slovo  neupozorňuje  a  nevedie  veriacich  k  akýmsi
       aktivitám, aby "draví vlci" nemohli povstať! Napomína len, že isto
       povstanú, nech budú veriaci ľudia  robiť  čokoľvek!  Útok  diablov
       musí a má prísť! Pavel  však  rázne  vyzýva,  aby  sme  si  vedeli
       uchrániť a zastať spoločenstvo, ktoré nám daroval Pán.  "Majte  na
       seba pozor i na celé stádo, nad ktorým vás ustanovil Svätý Duch za
       dozorcov..!" Máme podiel na Božej cirkvi, ktorú Pán dobyl vlastnou
       krvou, ustanovil nás v nej za dozorcov, aby  sme  ju  chránili  od
       hriechu a prevrátenosti. Preto je veľmi nebezpečné mlčať,  keď  sa
       robí zle, dovoľovať hriechu a nanajvýš sa pohoršiť. Človek,  ktorý
       pre strach, alebo nejakú vypočítavosť  nedokáže  aktívne  prispieť
       svojim  hlasom,  aby  podržal   Pánovu   cirkev,   zrádza   samého
       Stvoriteľa!  Stáva  sa  zlým,  vypočítavým  dozorcom,   ktorý   si
       zamiloval iného boha.
          Duchovná  čistota  jednotlivcov  a  spoločenstva  je  prvoradou
       potrebou, pred začatím akejkoľvek  duchovnej  práce.  Spoločenstvo
       veriacich, ktorí dovoľujú hriechu a nie sú  ochotní  radikálne  ho
       odstrániť zo svojho stredu, takéto spoločenstvo  hynie  a  zaniká!
       Najprv sa nájde len jeden kresťan, ktorý myslí pri duchovnej práci
       aj na svoj úžitok  tak,  že  hľadá  svoj  prospech  a  slávu,  čím
       zneužíva cirkev. Potom sa  nájde  druhý,  tretí...  Po  niekoľkých
       mesiacoch, alebo rokoch spoločenstvu takto  vládnu  veľmi  nábožne
       vyzerajúci  pohania,  ktorý  majú  vplyv,  väčšinu  a  sú  brzdou,
       pohoršením. Proti hriechu sa dá postaviť len radikálne, každá  iná
       cesta je len zmluvnou pracovnou dohodou so živým diablom.
          Predčítané Božie Slovo je  platné  a  aktuálne  pre  nás  dnes.
       Hovorí svoju zvesť do prítomnosti a  vyzýva  k  živému  duchovnému
       nepokoju! - V ďalších odstavcoch sa budeme zaoberať  návodom  Pána
       Ježiša, ako zachovať čistotu spoločenstva, zboru  a  pripraviť  ho
       tak  do  plnej  zbroje  proti  mocnostiam   temnosti,   ponebeským
       oblastiam. Aby mohlo byť  spoločenstvo  duchovne  živé  a  zdravé,
       musia byť v poriadku jeho dve  zložky  -  jednotlivci  a  skupiny.
       Duchovné obrodenie sa nedá začať na druhých, dá sa  začať  len  na
       sebe. Zamyslíme sa teda nad Božou vôľou pre seba, čo Pán chce  odo
       mňa, aby mi začal žehnať a tiež poukážeme, čo chce  odo  mňa,  aby
       začal žehnať  skupinám  v  spoločenstve.  Neproduktívna  viera  je
       mŕtva, keď niekto navštevuje spoločenstvo, a pritom nie je schopný
       priniesť svoj hlas a známosť Biblie ako potenciál  proti  hriechu,
                                                                         143



       chodí do spoločenstva zbytočne. - Pasivita,  pobožnosť  a  nedeľná
       návštevnosť ho nespasí! 


                         Čistota jednotlivca, modlitby


                                  Ján 15,1-12.

          Podobenstvo o kmeni a  letorastoch  nerozpráva  o  podvodníkoch
       viery, ktorí akoby  prinášali  trpké,  zlé  ovocie.  "...Letorast,
       ktorý nenesie ovocie, odrezáva..." Kresťanská  pasivita  je  stav,
       v ktorom človek môže pokojne zotrvávať v rámci akejsi  pravidelnej
       nábožnosti. Chodením do kostola, prípadným čítaním  Biblie  človek
       oklame Boží hlas svedomia a upadne do jedovatého pokoja. Pán Ježiš
       varuje, že letorast, ktorý nenesie ovocie sa bez výnimky hádže  na
       oheň.
          Ovocie Ducha Svätého je neustála zmena v živote kresťana. - Pri
       každom  čítaní   Písma   možno   nájde   nové   ponaučenie,   nové
       upozornenie,..., ktoré  si  skutočné,  úprimné  Božie  dieťa  hneď
       privlastní a snaží sa podľa neho žiť. Božie Slovo čistí letorasty,
       aby prinášali viac ovocia.  Božie  detinstvo  preto  znamená  nové
       rozhodnutia, nové odovzdania, nové odhodlania k  duchovnej  práci.
       Naopak,  duchovná  stagnácia  zase  zabíja  a  hubí  vo   falošnom
       zmierlivom pokoji.
          Kto zostáva v Pánovi Ježišovi Kristovi, prináša  mnoho  ovocia.
       Nie je Biblicky možné, aby Božie dieťa duchovne "nezarodilo"!  Nie
       pre podvodníkov viery, ale pre skutočné  Božie  deti  potom  platí
       zasľúbenie: "Proste za čokoľvek a stane sa vám!" Modlitby sú veľmi
       potrebné pri  budovaní  cirkevného  spoločenstva.  Kristus  vyzýva
       k modlitbám za čokoľvek! Vážne tak upozorňuje, že nie je podstatné
       ako sa modliť, alebo za čo sa modliť, aby bola modlitba  vypočutá,
       ale je podstatné kto sa modlí!  Formu  Stvoriteľ  neprijíma,  chce
       vidieť  čisté  srdce  modlitebníka,  ktorý  ostáva  v  Pánovi.  Ak
       nenesieme  ovocie  Svätého  Ducha,  môžeme   sa   modliť   aj   za
       evanjelizácie, oživenie,... a budú to len prázdne slová, ktoré Pán
       neprijme! Zostať na modlitbách vo  vinnom  kmeni  znamená  naplniť
       s presvedčením nasledovných šesť bodov. Modlitebník,  ktorý  splní
       Božie kritériá, potom nech prosí za čokoľvek a Pán mu požehná  buď
       vyprosené, alebo niečo ešte lepšie.
          1. - Pri modlitbe je prirodzené byť  zmierený  s  Bohom  aj  vo
       veci, o ktorú prosíme. Znamená to vedieť nie z povinnosti, ale  zo
       srdca ďakovať a končiť každú  modlitbu  slovami:  "Nech  sa  stane
       Tvoja vôľa, nie moja..."
          2. - Pán žiada od svojich detí, aby sa zmierili nielen  s  Ním,
       ale aj so svojimi blížnymi. Ak modlitebník neodpustí, alebo ostáva
       voči niekomu zatrpknutý, nebude ani  jemu  odpustené.  -  Môže  sa
       v hriechu potom modliť aj za najkrajšie požehnania pre iných,  ale
       Pán neprijme jeho prosby!
          3. - Pavel pripomína, že len  trpezlivá  nádej  nezahanbí.  Pri
       modlení je nutné ponechať čas vypočutia na samotného Boha.  Chcieť
       niečo hneď, znamená nedostať nič.
          4. - Každá modlitba pôsobí kríž, žiada zmenu myslenia, názorov,
       postojov... Cez kríž chce Kristus vychovať  svoje  dieťa,  aby  mu
       mohol požehnať vyprosené. Keď potom vo svojom srdci veriaci človek
       odmieta Božie napomenutia pre hrdosť, alebo  nejaké  iné  zábrany,
       nemôže dostať Boží dar. "Kto neberie svoj kríž a  nenasleduje  Ma,
       nie je Ma hoden!"
                                                                         144



          5. - Niektoré  modlitby  vyzerajú  trapne  ako  telefonát,  pri
       ktorom modlitebník vytočí číslo, a hneď začne rozprávať.  Rozpráva
       dlho, nepretržite a keď skončí hneď zavesí  slúchadlo.  Bytosť  na
       druhej strane sa akosi nedostala ani  k  slovu,  v  podstate  keby
       vôbec nezdvihla, nič by sa nebolo stalo. Egoistický modlitebník by
       si to ani nevšimol. Pán pripomína: "Nežvatlite ako pohania,  ktorí
       sa domnievajú, že pre svoju mnohomluvu budú vypočutí!" Kristus vie
       vopred čo chceme povedať, však práve my nevieme, čo  chce  povedať
       Kristus nám!
          6. - Ak sa niekto modlí, aby ukázal svoju  nábožnosť  a  záujem
       Bohu, alebo ľuďom, neprijme  nikdy  požehnanie!  Modlitba  nie  je
       povinnosť,  ale  skutočný   záujem!   Nie   je   prostriedkom   na
       sebapovýšenie, alebo uspokojenie svojho svedomia, je  prostriedkom
       k pomoci iným a k svojmu naplneniu.
          Keď si uvedomíme, aké sú  vzťahy  medzi  kresťanmi,  egoistické
       záujmy a neochoty,..., je prirodzená predstava  slabej,  bezmocnej
       cirkvi. Je to predstava modlitebníkov, ktorí plačú  na  modlitbách
       a zápasia s pochybnosťami, či vôbec Boh  ešte  existuje!  "Doneste
       celý desiatok do domu môjho  Otca,  a  potom  Ma  skúste,  či  vám
       nepootváram nebeských prieduchov a nepožehnám  vám  až  prehojne!"
       Mal. 3,10.  Zbor,  spoločenstvo  nemôže  existovať  bez  modlitieb
       jednotlivcov! Tak isto nemôže existovať s  modlitbami,  ktoré  Pán
       nechce počuť! Keď chceme budovať zbor, je nutné dať si do poriadku
       pred Ježišom v prvom rade svoje vlastné srdce! Až potom začne  Pán
       žehnať. Starší, misionár, či kazateľ, ak trpí pýchou, alebo sa  na
       niekoho hnevá, je zahorknutý, takýto človek potom nie  je  schopný
       pracovať  pre  Ježiša  a  jeho  práca  sa  stáva  len  formalizmom
       inštitucionálneho náboženstva. 


                  Čistota spoločenstva, prijatie od Hospodina


                                Matúš 18,15-17.

          Podobne, ako vyzýva Písmo k  bezkompromisnosti  voči  vlastnému
       hriechu,   vyzýva   aj   k    bezkompromisnosti    voči    hriechu
       v  spoločenstve.  Vzájomné  povzbudenia,  ale  aj  napomínania  sú
       milosťou, ktorú môže Božie dieťa prijímať, aby zotrvalo pri viere.
       Je to zároveň milosťou pre svet, aby si všetci  mohli  všimnúť  na
       veriacich Boží charakter. Spoločenstvo nemôže byť  zachované,  keď
       sa obchádza predčítané Božie Slovo,  ktoré  nám  povedal  sám  Pán
       Ježiš! Kristus vedie k životu  viery  a  buduje  svoje  deti,  aby
       vedeli napomínať bez hnevu a zlosti, bez osobných sporov  a  iných
       nečistôt. Ježiš chce, aby  Jeho  Slovo  stálo,  aby  veriaci  boli
       schopní napomínať a  pritom  nehrešiť.  Žiada  tri  napomenutia  -
       v súkromí, pred svedkami, pred zborom. Ak  človek  neprijíma  Boží
       hlas má byť vylúčený  z  cirkvi.  Ak  sa  tento  postup  nedodrží,
       rozmohne sa hriech, zformálnejú modlitby a spoločenstvo  skôr,  či
       neskôr duchovne zahynie. V tom je  počiatok  a  koniec  formálneho
       kresťanstva,  inštitucionálnych  cirkví  bez  prítomnosti  Božieho
       Ducha.
          Pán chce prijať spoločenstvo,  ale  žiada,  aby  sa  jeho  deti
       nechovali pokrytecky a vykonávali oddane  správcovstvo,  ktoré  im
       poručil.  Žiada  očisťovanie  a  riadenie  sa   Jeho   Slovom   aj
       v spoločenskom zborovom živote. Kto miluje viac  svojich  rodičov,
       deti, priateľov než Mňa, nie je Ma hoden! -  Hovorí  Pán.  Kristus
       chce prijať  obete  svojich  detí,  musia  byť  však  nepoškvrnené
                                                                         145



       a čisté, obmyté Jeho krvou! 


                      Viera a skutky pre spasenie druhých


                            1. Korintským 10,32-33.

          Božie deti sú svetlom sveta. Ak nie sú, potom nemajú podiel  na
       Božom kráľovstve! Náš život patrí v prvom rade  poslaniu  svietiť.
       Cez veriacich má svet poznať, že bol na Zemi Mesiáš. Svietiť  môže
       len Pánom prijatý a požehnaný zbor, kde sa čistia jednotlivci,  aj
       skupiny Božím Slovom.  Keď  sa  v  spoločenstve  začína  tolerovať
       hriech,  mení  sa  toto  spoločenstvo  len  na  skupinu  nábožných
       pohanov, bez skutočnej lásky k Pánovi Ježišovi Kristovi...

                                                                         146

                                 Joel 3,15-21.
       Moderný,  rozhľadený  človek  pri  pohľade  do  minulosti  všeličo
       odsúdi. Otroctvo sa mu zdá ukrutné,  mnohoženstvo  ponižujúce  pre
       ženu,  viera  v  rôznych  bohov  smiešna...  Humanizmus,  prírodné
       a humanitné vedy dnes dávajú akúsi istotu, informácie  z  masmédií
       ponúkajú život poznania a faktov... - Čo bolo, bolo  -  vývoj  ide
       ďalej a dnes tu máme "krajší svet". -  Kedysi  existovali  predaní
       ľudia,  otroci.  Keby  sme  dnes  začali  hľadať,  nájdeme   možno
       narkomanov, alkoholikov, hráčov, ktorí niekedy tak veľmi túžia byť
       slobodní. Predané deti, na ktoré rodičia nemali čas,  vystrú  ruky
       a dajú sa sputnať napr. heroínom, pretože nemajú síl brániť sa! Je
       skutočne iná doba? Nepredávajú "na trhoch sveta" aj dnes  otrokov?
       Dnešné otroctvo  poznáme  pod  inými  pojmami,  existuje  v  iných
       formách a mnohí  si  nielen  naň  zvykli,  ale  dokonca  predávajú
       "svojich otrokov", a pritom kričia slová o humanizme! ...
          Človek si zapne televíziu, začíta  sa  do  historického  románu
       z prostredia arabských krajín a usmieva sa  nad  mnohoženstvom.  -
       Realita života pritom hlasne volá, že prežitkom je  nie  história,
       ale  vernosť  v   manželstve!   Kolegovia,   sekretárky,   vedúci,
       zákazníčky, - jednoducho vzťahy na pracoviskách  píšu  dnes  "svoj
       historický román" o  mnohoženstve,  ktoré  navyše  nevyžaduje  ani
       zodpovednosť. Moderná predajná láska túto "knihu" zviaže a ponúkne
       novodobému šejkovi...
          Človek  dnes  nenachádza  ospravedlnenia  svojich  skutkov,   -
       utláčaní volajú v zúfalstve o pomoc a trochu porozumenia. A predsa
       si človek zamiloval tento svet a naučil sa z neho  ťažiť.  Nepokoj
       svedomia  je  nepríjemný,  preto  populácia  privítala   filozofov
       a vedcov, ktorí na základoch svojej ľahkovážnej  viery  vybudovali
       "istoty". Na klamnú vieru  sa  potom  zabudlo  a  ostali  len  tie
       "istoty", podvod, ktorí väčšina  prijíma  a  málokto  chce  o  ňom
       premýšľať. Tak sa zrodila nová viera a nové náboženstvo, ktoré  sa
       volá "ja"! "Ja" je jeho  najvyšším  božstvom,  ktorému  podliehajú
       všetky ostatné. Napriek tomu dnes rozprávame  o  Diovi,  o  bohyni
       Diane, Afrodité ... len ako o bájkach. Ľudstvo sa naučilo dokonale
       klamať seba! - Mocní bohovia dnešného pohanstva sa volajú inak.
          "A Hospodin bude revať zo Siona a z Jeruzalema vydá svoj hlas!"
       Možno  nás  niekedy  pobúrilo,  keď  sme  niekoho  videli   páchať
       ukrutnosť. Hospodin bude revať zo Siona na  tých,  ktorí  ju  dnes
       páchajú, alebo sa jej neprotivia. Boh Abrahámov, Jákobov a  Izákov
       neznesie otroctva,  ani  predajnosti,  či  iné,  vymyslené,  kruté
       božstvá! Kristus stvoril svet pre človeka, aby bol  naplnený,  nie
       aby trpel. Vyvolil si jeden  národ,  aby  mu  zveril  svoje  Slovo
       a sľuby,  aby  mohol  každý  nájsť  zasľúbenia,  na  ktoré  sa  dá
       spoľahnúť. Hriechom a problémom ostáva, že človek ani  veľmi  nemá
       záujem okúsiť Pánovu ponuku.  Prítomný  svet  násilia,  pomotaných
       pojmov a podvodov svedomia mu v podstate vyhovuje. Je ľahké  nájsť
       cestu, na ktorej sa dá všeličo  dosiahnuť,  a  pritom  neprísť  do
       konfliktu so svojim svedomím! Táto cesta je  nadmieru  široká.  Už
       sme sa pozastavili  nad  tým,  aký  odkaz  nám  nechal  Ježiš  cez
       židovský národ? Porozmýšľali sme,  o  svojom  božstve  a  svedomí?
       Nestačí sa len volať kresťanom!
          Nikto nevie kedy príde Kristus  vo  svojej  moci!  On  sám  ale
       pripomína, že príchod leta zvestujú zmäknuté letorasty. Skúsme  si
       otvoriť Bibliu a prečítajme si v nej  Nový  zákon.  Toto  napísané
       Slovo nám bude rozprávať, že je letorast vekov  mäkký  a  rozvitý.
       Priblížila sa doba, keď Stvoriteľ zareve na neprávosti a  násilia.
       Skutočný Boh nebude večne trpieť  násilie.  -  Sľúbil  nám  to  vo
       svojom Slove. Dnes ešte prežívame obdobie milosti, keď  sa  môžeme
                                                                         147



       slobodne rozhodovať pre  svet,  alebo  prijatie  Pánovej  milosti.
       Žiadny hriech nie je tak  veľký,  aby  nemohol  byť  obmytý  krvou
       Ježiša Krista. Pán ale žiada  čisté  srdce,  skutočné  rozhodnutie
       a skutočnú potrebu pomoci.  Formálne  kresťanstvo  nikdy  neprijal
       a ani neprijíma!
          Prichádza deň, keď zahynie násilie spolu s  násilníkmi.  "Vrchy
       budú kvapkať sladkým vínom, brehy potečú  mliekom,  všetky  potoky
       Júdove potečú vodami a prameň bude vychádzať z  Domu  Hospodinovho
       a bude napájať dolinu  Šittím."  Toto  krásne  obrazné  zasľúbenie
       hojnosti naplnenia môže človek prijať, alebo odmietnuť,  -  ostáva
       skutočne slobodný... Je to zasľúbenie  pre  budúci,  ale  tiež  aj
       prítomný život.

                                                                         148

                                 Veriaci sloník
       Rosa na listoch zvestovala včasné ráno a slnko na obzore sa smialo
       na celý svet. Aj dnes kráčal radostný sloník pomedzi  záhradky  do
       Božej základnej školy. Na chrbte mal  červenú  tašku  so  zelenými
       pruhmi a jeho oči  rozprávali  úprimnosť.  Cez  ploty  nazeral  do
       záhrad a obdivoval kvety, ktoré v nich krásne rástli. - Vedel,  že
       za javorom týčiacim sa blízko pred ním, uvidí tú, ktorú si najviac
       obľúbil. Krásne záhony, ovocný sad, ktorý v nej bol,  vždy  upútal
       jeho pozornosť. Niekedy v nej  vídaval  mladé  dievča,  ako  pleje
       burinu, - vtedy  sa  jej  vždy  prihovoril.  Dnes  ho  ale  čakalo
       prekvapenie. - Na lavičke vedľa domu sedelo dievča zamyslené a jej
       kvety vädli. - Niečo tu nebolo v poriadku, na čo by  rozhodne  mal
       prísť, veď slniečko  tak  radostne  žiari  -  prečo  teda  smútiť?
       Pretože sa mu záhradka páčila, aj dievča si obľúbil, rozhodol  sa,
       že jej pomôže. Opatrne  prešiel  úzkou  bráničkou,  pričom  trochu
       nalomil jeden stĺpik, ktorý ju držal. - Nuž čo,  veď  bol  sloník.
       Ako akrobat kládol predné nohy pomedzi kvetiny, aby ich nepolámal,
       - veď sa to učili v Božej škole. Na tie zadné ale trochu  zabudol,
       takže ostával dobrej vôle len preto, že sa  neohliadol  späť.  Keď
       potom sledoval pohľad bledej dievčiny, ktorá sa pozerala kamsi  za
       neho, zastal a už sa neodvážil ani pohnúť. - Keby  ho  len  niekto
       mohol z tej záhradky vyniesť na rukách! Porozumel,  že  sloníkovia
       môžu pomôcť len vtedy, keď ich Pán ku pomoci povolá.  "Bože  pomôž
       tomu človeku!" - Zaprosil a želal si, aby sa dalo dať späť, čo  sa
       späť už dať nedá. ... Pán  Ježiš  neskôr  povolal  tohoto  sloníka
       pomáhať ľuďom...

                                                                         149
                                                                         150

                                 Cirkev a Láska

                          Láska je viac ako dáva svet
                             Kristov príklad Lásky


                             1. Korintským 13,1-3.

          Evanjelium  Pána  Ježiša  poukazuje  na  duchovnú  hodnotu,  na
       základe ktorej môžu ľudia uveriť a prijať Pána do  srdca.  Svetlom
       sveta je Cirkev Božích detí. Hodnotou, ktorou sa od sveta odlišuje
       je Kristova Láska. Svet  nemôže  prijať  zvesť  Evanjelia  len  na
       základe mnohých slov, potrebuje pri  veriacich  ľuďoch  vidieť  aj
       Lásku.  -  Vo  svete  môže  človek  nájsť  múdrosť,   porozumenie,
       priateľstvá,..., ale Božiu, Stvoriteľskú Lásku nie!
          Kresťania môžu prinášať mnohé obete, môžu dokonca pre Krista aj
       umierať, keď v nich ale nie je Božia Láska, klamú svojou  falošnou
       pobožnosťou len sami seba! Biblia poukazuje na skutočnosť, že môže
       byť spasený len človek s Božou Láskou v srdci!
          Ľudia si Lásku predstavujú rôznymi spôsobmi. Jedni v nej  vidia
       množstvo emócií, iní zase akúsi toleranciu voči  hriechu.  Niekomu
       sa zdá, že miluje, keď tomu druhému nepovie nič, čo  by  ho  mohlo
       uraziť, alebo nahnevať... Veriaci ľudia, aby nemuseli znášať  kríž
       rozdelenia,  niekedy  vedú  svojou  domnelou  Láskou  blížnych  do
       hriechu a duchovnej smrti.
          Čo je skutočná  Láska,  o  ktorej  rozprával  Kristus?  Ako  si
       predstaviť tú hodnotu, ktorú ľudia nenachádzajú vo svete a pomocou
       ktorej majú prijať Evanjelium?
          Prvý a najväčší príklad Božej Lásky  nám  dal  Pán  Ježiš,  keď
       prišiel na Zem za nás  umrieť.  Od  tohoto  príkladu  by  sa  mali
       odvíjať všetky naše ďalšie úvahy! 

                                   Ján 3,16.
                                 Ján 13,34-35.
                                 Ján 14,23-24.

          Boh Stvoriteľ miloval svet, preto nehľadal svoje pohodlie,  ale
       naopak, radšej seba dal ukrižovať,  aby  človek  mohol  žiť.  Táto
       veľkolepá Božia Láska prišla rozdávať život zadarmo,  ale  zároveň
       s podmienkou. -  Tou  podmienkou  je  pokánie!  Kristus  neprišiel
       spasiť diabla, ale ľudí, ktorí diabla odmietli! Božia  Láska  teda
       nie je nerozumná, nechcela zaplaviť celé Nebo hriechom a utrpením,
       ale chcela z utrpenia a hriechu spasiť človeka!
          Pán Ježiš Kristus dáva svojim deťom nové prikázanie, -  aby  sa
       Jeho deti milovali tak, ako aj  On  ich  miloval!  -  Teda  Láskou
       rozumnou, ktorá nemnoží hriech... Len tak môže svet spoznať živého
       Boha, keď túto Lásku uvidí v Cirkvi Božích detí.
          Človek sám zo seba nie je  schopný  vyprodukovať  Božiu  Lásku.
       Potrebuje k tomu spasenie.  Inými  slovami  môžu  odovzdávať  túto
       Lásku len tí ľudia, ktorí uverili, učinili pokánie a  sú  poslušní
       Božiemu Slovu! - Ján 3,36. Poslušnosť pred Hospodinom je vlastnosť
       u veriaceho  človeka,  ktorá  sa  prejavuje  ochotou  meniť  svoje
       zmýšľanie, ochotou vyznávať nové hriechy a  nedostatky.  Prejavuje
       sa teda neustálym posväcovaním svojho života... -  Takýto  prístup
       ateista vo svete nenájde! Ak ho uvidí v kresťanskom  spoločenstve,
       bude si to minimálne vážiť. - Božie Slovo vyzýva k Láske, ale  nie
                                                                         151



       k hocijakej, - ku Kristovej Láske! 


                         Božia Rada, Láska a neprávosť
                             Naozaj Pán miloval?...


                             1. Korintským 13,4-7.

          Božia Láska vie  prepáčiť  a  dať  novú  príležitosť,  nezávidí
       druhým ničoho, čo majú naviac! Nevystatuje sa a nie  je  neslušná.
       Nemyslí na seba a svoj prospech,  prosperitu.  Láska  sa  neraduje
       z neprávosti, ktorú Božie Slovo odsudzuje. Hľadá Božiu  vôľu,  aby
       mohli všetci prijať Pánove Evanjelium.
          Láska trpezlivo znáša poníženie, nevracia úder úderom a  urážku
       urážkou.  Zároveň  sa  ale  celou  silou  zastáva  Božieho  Slova.
       Nedovolí rozkladať Cirkev Božích detí a  vynaloží  všetko  úsilie,
       aby ostala verná svojmu Bohu! 

                                Matúš 16,21-25.

          Pán  Ježiš  nebudoval  prázdne  priateľstvá,  ani  si   nerobil
       známosti medzi zákonníkmi a farizejmi, aby tak získal vplyv! Tvrdo
       odmietol Petrov prístup, keď sa cez neho prejavili ľudské  emócie,
       ľudská láska, ktorá rozkladá Božie  dielo.  Pán  Ježiš  nezapredal
       svojho  nebeského  Otca  za  pozemské  priateľstvo!  Poznal  dobre
       priority Božej Lásky, ktorá hľadá v prvom rade spasenie národov. -
       Načo by boli v cirkevných spoločenstvách  akési  kluby  priateľov,
       kde by vládlo vzájomné porozumenie,  keď  by  navonok  pohoršovali
       svet?   -   Takéto   vzťahy   nazval   Pán   Ježiš    zákonníctvom
       a farizejstvom. - Ján 5,40-44. Ak  veriaci  ľudia  hľadajú  chválu
       jedni od druhých, je možné, že zradili Pána  Ježiša  a  oddali  sa
       pokryteckej, emotívnej láske, ktorá s tou Božou nemá nič spoločné!


                                Matúš 10,34-38.

          Nesprávny pohľad na Lásku niekedy spôsobuje, že  veriaci  ľudia
       chcú za každú cenu dosiahnuť akýsi pokoj.  Radšej  dovolia  páchať
       hriech a snažia si nahovoriť, že nie je  až  tak  veľký,  než  aby
       vzali svoj kríž a prijali konflikt  so  svojim  spoluveriacim,  za
       účelom budovať a očisťovať Cirkev Božích detí. Božia Láska  pôsobí
       aj rozdelenie! Čistý kresťanský život a  hriech  nemôžu  existovať
       vedľa seba! Ak  existujú,  potom  už  nejde  o  čistú  vieru,  ale
       o prevrátené  kresťanstvo,  ktoré  nie  je  schopné  slúžiť  svetu
       svetlom Božieho Slova pre nedostatok Kristovej Lásky.
          Ak niekto toleruje hriech svojmu synovi, dcére,  otcovi,  alebo
       matke  a  vnáša  ho  aj  do  spoločenstva  Božích  detí  tým,   že
       ospravedlňuje svojich pokrvných blízkych, nie  je  hodný  spasenia
       Pána Ježiša! Možno klame sám seba - pravidelne  si  čítava  Písmo.
       Možno navyše pravidelne navštevuje Bohoslužby, ale podiel na Božom
       Kráľovstve už v skutočnosti  stratil!  -  Z  takéhoto  stavu  môže
       pomôcť len hlboké pokánie.
          Úprimná Božia  Láska  pôsobí  rozdelenie,  oddeľuje  hriech  od
       Cirkvi, čím opäť len buduje a volá  späť  stratené  ovečky.  -  Ak
       potom prídu a učinia pokánie, raduje sa im viac, než tým  zvyšným,
       ktoré boli v bezpečí v "košiari". 

                                                                         152


                             Dospelosť a detinstvo
                             Duchovná čistota Lásky


                             1. Korintským 13,8-13.

          Ľudské poznanie a múdrosť sú len čiastočné. Dokonca aj poznanie
       Božích detí nie je úplné.  Pán  Ježiš  preto  vedie  k  vytváraniu
       vzťahov, k zdieľaniu,  k  napomínaniu  a  povzbudzovaniu...  Jeden
       človek sa ľahšie pomýli ako skupina  Božích  detí,  ktoré  hľadajú
       Pánovu vôľu v Biblii a s modlitbou.  Skutočná  Božia  Láska  potom
       pôsobí porozumenie a vyznávanie svojich omylov.
          Niekedy  veriaci  človek  pre  svoju  pýchu   nedokáže   prijať
       proroctvo,  výklad  druhého  brata,  alebo  sestry.  Radšej  ďalej
       študuje Písmo, aby nejako obhájil  svoj  názor.  Božie  Slovo  tak
       prestáva byť v jeho živote svetlom, Biblia sa  stáva  prostriedkom
       na presadenie svojich vlastných postojov. Takýto pokrytec je často
       ukrytý pred očami svojich bratov a  sestier,  možno  vypadá  veľmi
       pobožne, ale v skutočnosti úplne vypadol z Božej  Lásky  a  začína
       rozsievať svár, pretože sa stáva  nenapomenuteľný.  -  Ak  veriaci
       človek prestáva pre seba rešpektovať Božie Slovo,  potom  prestáva
       byť Božím dieťaťom, aj keď kresťanom a členom cirkevnej inštitúcie
       ostať môže. - Varujme sa ľudskej lásky plnej emócií  a  porušených
       vzťahov! Božie Slovo dáva jasný príklad Pána Ježiša,  ako  milovať
       a budovať Cirkev. 

                                Skutky 20,26-28.

          Duchovná dospelosť sebou  nesie  naplňovanie  pravej  Kristovej
       Lásky. Je teda svetlom sveta! Božie dieťa má vyspievať, zanechávať
       svoje detinstvo. Boží Duch  zaručuje  duchovný  rast!  Permanentná
       duchovná nedospelosť v živote úprimného kresťana nie  je  biblicky
       možná!
          Rastiem duchovne, som Božím dieťaťom?
          Apoštol Pavel bol čistý  krvi  všetkých,  pretože  hlásal  celú
       Božiu Radu! - Len tak obstál v Božej Láske a bol schopný  milovať!
       Čistota kresťanskej  Lásky  spočíva  v  prijímaní  celého  Božieho
       Slova. Ak z  Písma  neprijímame  napomenutia,  ktoré  sú  pre  nás
       nepríjemné, pošpiňujeme Lásku, ktorú nám Kristus vložil do  srdca.
       - Takto sa môžeme  ľahko  stať  osobne  zodpovední  za  pohoršenie
       sveta. 

                                 Židom 12,4-8.

          Cirkev Božích detí sa nedá budovať tak, že odovzdáme  len  časť
       svojho starého "ja" Pánovi. - Radšej potom nič neodovzdať! Ananiáš
       a Zafíra nemuseli predať pole, ale oni  ho  predali  a  pre  svoju
       telesnosť, lakomosť oklamali Petra a povedali, že za pole  dostali
       menej. Zvyšok si chceli  nechať.  Božie  Slovo  z  úst  Petra  ich
       zabilo! - Skutky 5,1-16. - Aj toto bol prejav Božej  Lásky,  ktorá
       tak  zachovala  čistotu  Cirkvi  a  veriacich  pribúdalo!  Kristus
       nenávidí hriech, chráňme sa,  aby  sme  sa  nestali  prisluhovačmi
       diabla a zneužívali Cirkev  pre  svoj  prospech!  Božia  Láska  je
       rozumná, múdra, ktorá buduje Kráľovstvo Nebeské a nenávidí hriech!
          Prijímam napomenutia? Uráža  ma,  keď  niekto  poukáže  na  môj
       nedostatok? Dokážem zmeniť  staré  postoje  a  začať  konať  podľa
       nového poznania? Pripúšťam si celú Božiu Radu?
          Rodič, ktorý nekarhá svoje deti za ich prestúpenia a nenapomína
                                                                         153



       ich, keď jednajú nesprávne,  klame  sám  seba  ak  tvrdí,  že  ich
       miluje!  Miluje  totiž  seba  a  z  detí  si  robí   hračky,   bez
       zodpovednosti ich vychovávať a  vzdelávať  v  Láske  Pána  Ježiša.
       Kristus nerobí zo svojich detí cudzoložňatá! Vzdeláva ich, trestá,
       napomína, ale aj potešuje,  aby  mohli  od  Neho  prijať  spasenie
       a plnosť v Božom Kráľovstve.
          Slúžim druhým ľuďom na spasenie, alebo na zatratenie? 


                            Dôsledok porušenej lásky
                              Výzva Božieho Slova


                             1. Samuelova 2,12-17.

          Kňaz Éli miloval svojich synov, ale nemiloval ich Božou Láskou.
       Dôsledkom jeho prístupu bolo pohoršenie ľudí, ktorí sa pohoršovali
       na obetných daroch Hospodinovi. Či nie sú často aj  dnes  cirkevné
       spoločenstvá na pohoršenie svetu? Kresťania sa  snažia  pokrytecky
       ospravedlňovať a ďalej jednajú ako kňaz Éli! Prevracajú Božiu Radu
       a ľudskú lásku nazývajú Božou! Obviňujú svet z nevery, ale sami sú
       pohoršením!
          Božie Slovo vyzýva veriacich ku pokániu. Človek sa dokáže  dlho
       klamať podobne, ako sa asi klamal aj Éli.  Boží  súd  je  ale  "za
       dverami". Dĺžku svojho života nepozná nikto!  Boží  hnev  dáva  na
       seba dlho čakať, ale potom  prichádza  náhle  a  niet  už  pomoci!
       Pamätajme na Ananiáša i Zafíru! Preštudujme si, ako  skončil  kňaz
       Éli a jeho synovia! Málo pýchy môže pokaziť veľa  dobrého.  Prejde
       niekoľko mesiacov, alebo rokov a ukáže sa, že to málo  pýchy  bolo
       vlastne neúnosne veľa. -  Dokážem  si  priznať  omyl?  Dokážem  sa
       pokoriť? 

                                 1. Petra 1,22.
                            1. Korintským 10,31-32.

          Dva záverečné odseky Písma vyzývajú k Láske Božej. Každý človek
       ju môže prijať i odmietnuť. Kto odmietne Božiu Lásku môže vydať aj
       sám seba na upálenie, nič mu to  neprospeje!  Týmto  Biblia  vážne
       upozorňuje na to, že dnes znie Božie  slovo  evanjelizačne  nielen
       svetu, ale aj kresťanstvu. Kto príde k Pánovi Ježišovi  a  odovzdá
       Mu srdce podľa celej Božej Rady, bude žiť a Pánove Slovo sa v  ňom
       stane prameňom živej vody na spasenie mnohých...

                                                                         154

                           Vedecký historický dizajn
                                       a
                                  Boh Hospodin



          Pri svojom osobnom hodnotení Biblie  a  Evanjelia  Pána  Ježiša
       Krista sa človek stretáva s nepríjemnými a  na  prvý  pohľad  dosť
       silnými argumentami vedy. Vedecký vzor historického vývoja človeka
       - vedecká historická paradigma nepripúšťa:

          - biblické stvorenie,
          - biblické dejiny merané len v tisícročiach,
          - biblickú potopu ako celosvetovú kataklizmu.

          Pretože môžu človeka vedecké vývojové hypotézy  veľmi  zneistiť
       na ceste viery a  duchovného  rastu,  budeme  ich  teraz  kriticky
       hodnotiť a poukážeme na ich veľké nedostatky. 
          Najskôr rámcovo načrtneme ortodoxnú vedeckú paradigmu, ktorá je
       všeobecne prijímaná vedeckou ortodoxnou komunitou  bez  existencie
       vedeckých dôkazov, ktoré by ju skutočne potvrdzovali. 


                          Ortodoxná vedecká paradigma
                            Veverička z doby ľadovej


          Za  najstarších  predchodcov  súčasného  človeka  sa   považujú
       australopitekovia, ktorí  osídľovali  prevažne  južnú  a  východnú
       Afriku asi pred tromi miliónmi rokov.
          Ako ďalšie vývojové štádiá prichádzajú za nimi homo  habilis  -
       človek zručný, neskôr homo erektus  -  človek  vzpriamený  niekedy
       začiatkom pleistocénu, čo bolo asi pred 2.5 miliónmi rokov.
          Pred 400 000 až 100  000  rokmi  sa  objavilo  ďalšie  vývojové
       štádium človeka - prehistorický homo  sapiens  -  človek  rozumný.
       Tento časový interval datuje vývojový príchod človeka  na  Zem  do
       poslednej doby ľadovej.
          Neandertálci  boli  rannými  predchodcami  súčasného   človeka,
       osídľovali Európu, Afriku a Áziu asi pred 100 000 až 35 000 rokmi.
          Na konci obdobia neandertálcov sa asi pred 35  000  až  10  000
       rokmi objavuje tzv. človek kromaňonský.
          Kromaňonský človek sa stal našim priamym vývojovým predchodcom,
       teda predchodcom súčasného človeka - homo sapiens.

          Asi pred 13 000 rokmi sa začal  povrch  Zeme  ohrievať.  Koniec
       procesu ohrievania sa datuje približne 8 000 rokov  p.n.l.  Je  to
       približný čas konca poslednej doby ľadovej.
          Pri  rozpúšťaní  ľadovcov  sa  dvíhala  morská  hladina,  nízko
       položené územia boli zalievané vodou, menila sa mapa  Zeme.  Výška
       morskej hladiny sa ustálila asi 4  000  rokov  p.n.l.  Pri  týchto
       zmenách zanikol pevninový most medzi Áziou a Amerikou. Stratili sa
       spojnice medzi Britskými ostrovmi a Európou, Japonskom a  Sibírou,
       Tasmániou a Austráliou...  Hŕstky  populácie  sa  ocitli  odlúčené
       a začali sa vyvíjať osobitne.

          Vedci sa zhodujú, že takmer  v  celej  dobe  ľadovej  sa  ľudia
       živili zberom a lovom. Odchodom doby  ľadovej  sa  udiala  zásadná
       zmena, ľudstvo  sa  začalo  venovať  poľnohospodárstvu.  Ľudia  si
                                                                         155



       začali  zvykať  na  stále  príbytky,   začali   vyrábať   nástroje
       a domestikovať zvieratá.
          Suméri pochádzali pravdepodobne z anatólie, súčasného  Turecka,
       ich príchod odštartoval najvzrušujúcejší proces v dejinách ľudstva
       - tzv. civilizáciu približne 3 300 p.n.l.
          Koncom tretieho tisícročia p.n.l. existovalo  najmenej  dvanásť
       mestských štátov.  Ľudstvo  sa  vynorilo  z  temnôt  doby  ľadovej
       a vydalo sa na dlhý pochod  smerujúci  k  priemyselnej  revolúcii.
       Takýto vývoj nazýva súčasná veda pojmom "lineárna evolúcia"  -  od
       jednoduchého k zložitému, od ignorancie k pochopeniu...

          Odhady letopočtov sú vedecky vypracované na základe  karbónovej
       metódy určovania  veku,  termoluminiscenčnej  metódy  alebo  iných
       súčasných   vedeckých   metód   na    určovanie    prehistorického
       a historického veku predmetov. 


                             Archeologické rozpory
                 Snaživý maratónec s fraktúrou stehennej kosti


          Historická  paradigma  opisovaná  v  predchádzajúcej  časti  je
       v súčasnosti  prijímaná  ortodoxnou  vedou  aj  napriek  tomu,  že
       niekoľko desiatok najnovších archeologických objavov poukazuje  na
       jej nekorektnosť. Najnovšie archeologické objavy  totiž  poukazujú
       na to, že  bol  proces  lineárnej  evolúcie  narušený  nelineárnym
       zlomom. Ak by sa tento zlom bral do úvahy, museli by sme pohliadať
       na našu prehistóriu úplne odlišným spôsobom.
          Nachádza sa navyše čoraz viac  dôkazov  o  vyspelých  kultúrach
       v období poslednej doby  ľadovej,  v  ktorej  ortodoxná  paradigma
       počíta  len  s  lovcami  a  zberačmi.  Doba  ľadová   by   svojimi
       klimatickými   podmienkami   neumožňovala   rozvoj    vyspelejších
       civilizácií. Stále zreteľnejšie sa ukazuje,  že  vedecká  hypotéza
       o  dobách  ľadových  bola  skôr  fantáziou  hodiacou  sa  viac  do
       prostredia rozprávok, než do oblasti vedecky ponímanej histórie.
          Ďalej si uvedieme niekoľko rozporností  ortodoxnej  historickej
       paradigmy a  niekoľko  otázok,  na  ktoré  táto  vierou  prijímaná
       paradigma nedokáže nájsť hodnovernú odpoveď.
          1.
          Ak sa jedná naozaj o plynulú evolúciu, prečo  sa  archeologicky
       nepotvrdila existencia množstva vývojových štádií?  Našlo  sa  len
       zopár  "vývojových"  zástupcov,  ktoré  dokazujú  skôr  existenciu
       vyhynutých druhov, než skutočný vývojový rad.
          2.
          Na území  dnešného  Mexika  existovala  v  15.  a  16.  storočí
       rozsiahla Aztécka ríša. Aztéčania budovali mestá, dláždili  cesty,
       boli kultivovaní... Hlavné mesto - Tenochtitlan  -  malo  300  000
       obyvateľov.  Počiatky  Aztéckej  ríše  sú   zahalené   tajomstvom.
       Ortodoxná veda predpokladá, že  Aztékovia  doputovali  na  juh  zo
       severného  Mexika,  kde  sa  však  nenašli  archeologické   nálezy
       svedčiace o  ich  kultúre.  Odkiaľ  teda  prišiel  tento  zvláštny
       a vyspelý národ?
          3.
          Pri  aztéckom  Tenochtitlane  sa  v  Mexiku  nachádza  obrovská
       pyramída - Cuicuilco - stavaná bez použitia malty.  Táto  pyramída
       už v 15. storočí niesla stopy dávnych vekov a dodnes sa nevie, kto
       a ako túto pyramídu vybudoval. Vedecké výskumy  ukázali,  že  táto
       pyramída bola starobylým monumentom už pred 8 000 rokmi.  Pyramída
                                                                         156



       v dobe ľadovej, keď mal človek behať po zemi zabalený  v  kožušine
       s kyjakom v ruke?
          4.
          Mesto Tiahuanaco sa rozprestieralo  na  južnom  pobreží  jazera
       Titicaca v terajšej Bolívii. Jeho  starobylé  ruiny  sú  nesmierne
       pôsobivé. K základným stavbám patrí stupňovitá pyramída zo zeminy,
       obložená andezitom  a  veľký  objekt  nazývaný  Kalasasaya  -  ide
       o  striedanie  kamenných  stĺpov  a   obdĺžnikových   blokov.   Do
       Kalasasaye sa vchádza bránou vytesanou z monolitu.  Tiahuanaco  je
       výsledkom takého brilantného inžinierstva, že zatieni  aj  kultúru
       Aztékov. Kamenné bloky stavieb vážia  po  65  ton,  pričom  nenesú
       stopy po dláte, takže ostáva záhadou, ako ich opracovali. Stavebný
       kameň pochádza z dvoch samostatných lomov, vzdialených 16 a 80 km.
       Ťažili sa v nich bloky vážiace až 400 ton.
          Akou technológiou sa ťažili tieto kvádre?  Aká  technológia  sa
       použila na ich transport? Podľa  súčasných  odhadov  patria  tieto
       stavby do poslednej doby ľadovej. Ako naši predkovia v  kožušinách
       mohli riešiť problémy stavebného inžinierstva takýchto rozmerov?
          Ako  sa   s   výskytom   takýchto   vyspelých   prehistorických
       technológií vyrovná ortodoxná hypotéza lineárnej evolúcie? Dnes by
       človek možno dokázal vytvoriť také  stavby,  ale  pred  sto  rokmi
       určite nie. Kde sa stratil lineárny vývoj počas tisícok rokov?
          5.
          Súčasťou Tiahuanaca je množstvo prístavov a dokov napriek tomu,
       že toto  mesto  leží  vo  výške  3  900  m  nad  morom.  Ortodoxní
       archeológovia tvrdili, že ide o rituálne prístavy,  z  ktorých  sa
       človek "plavil na druhý svet". Súčasná archeológia  potvrdila,  že
       toto mesto prekvitalo obchodom,  remeselníctvom.  Ukázalo  sa,  že
       Tiahuanaco bolo kedysi  hlavným  mestom  veľkej  starobylej  ríše.
       Prečo bolo  prehistorické  prístavné  mesto  Tiahuanaco  postavené
       3 900 m nad morom? Alebo snáď v prehistorických dobách ležalo toto
       mesto na pobreží mora?  Ortodoxná  veda  však  nepripúšťa  možnosť
       takej veľkej  geologickej  sily,  katastrofy,  ktorá  by  dokázala
       v krátkom čase zdvihnúť časť kontinentu do výšky 4 km.
          6.
          Podľa súčasných archeologických vykopávok sú  niektoré  zbrane,
       ktoré sa používali v dobe ľadovej,  omnoho  vyspelejšie  než  tie,
       ktoré  sa  používali  na  jej  konci.  Je  to  v  priamom  rozpore
       s hypotézou lineárnej evolúcie. Ako to, že v časoch  doby  ľadovej
       bolo ľudstvo vyspelejšie, než na jej konci?
          7.
          Lineárnu  evolúciu  vyvracajú  súčasné   archeologické   nálezy
       z   Egypta,   amerických   prehistorických   kultúr,    európskych
       prehistorických kultúr - New Grange v Írsku,  stavba  staršia  ako
       pyramídy... Nastal snáď  v  dejinách  zeme  akýsi  kataklizmatický
       zlom, v rámci ktorého zanikli vyspelé civilizácie a ľudstvo muselo
       začínať odznovu?
          Ortodoxná vedecká paradigma niečo také  nepripúšťa  aj  napriek
       tomu,  že  nedokáže  uspokojivo  odpovedať  na   množstvo   otázok
       a v súčasnosti sa stáva stále  viac  a  viac  podobnou  rozprávke,
       ktorej uveria akurát tak deti na prvom stupni ZŠ.
          8.
          Geológovia  už  dlhší  čas  skúmajú   tzv.   blúdiace   balvany
       s hmotnosťou až do sto ton, ktoré zanechávali  za  sebou  ryhy  na
       podloží. Ortodoxná veda predpokladá, že ich posúvali ľadovce.  Pri
       takomto ponímaní by však nesúhlasili smery ich  pohybu,  ktoré  sa
       dajú jednoznačne určiť zo zanechaných rýh.
          Nenastala kedysi na Zemi kataklizma, v rámci ktorej sa preliali
                                                                         157



       vody oceánov cez pevniny a došlo by aj k posunu bludných balvanov?
       Udalosť by však musela byť naozaj kataklizmatická v takom rozsahu,
       že by došlo ku geologickej deformácii povrchu Zeme a posunutiu osi
       otáčania Zeme. Ortodoxná veda niečo  také  nepripúšťa,  pričom  sa
       zúfalo drží rozprávok o lineárnej evolúcii a dobách ľadových.
          9.
          V arktickej  Amerike  boli  objavené  prehistorické  pozostatky
       limety, ktorá mala  na  konároch  ešte  zvyšky  plodov.  Ortodoxná
       paradigma nepripúšťa  kataklizmu,  z  ktorej  by  vyplývalo  náhle
       zaľadnenie tropickej oblasti. Ako sa teda mohlo niečo také stať?
          10.
          Vo "večnom" ľade na Sibíri boli objavené zmrznuté mamuty, ktoré
       mali v žalúdku ešte zvyšky čerstvej trávy. Smrť  a  ľad  ich  teda
       prekvapil náhle. Ako sa  to  mohlo  stať  bez  príchodu  globálnej
       kataklizmy?
          Ak by sa niečo také stalo len v súvislosti  s  dopadom  pomerne
       malého asteroidu s následkom pozvoľnej klimatickej  zmeny,  mamuty
       by vyhynuli postupne, nie v priebehu niekoľkých hodín.

          Na tomto mieste by som sa chcel  čitateľovi  ospravedlniť.  Pri
       štúdiu literatúry o vyššie uvedených skutočnostiach som  nazbieral
       hromadu ďalších dôkazov o rozporoch  a  nezodpovedaných  otázkach.
       Keby však mali byť publikované v tomto článku, jeho rozsah  by  sa
       mnohonásobne zväčšil. Uviedol som preto z nich  len  desať,  ktoré
       však vytvárajú zaujímavý  pohľad  na  ortodoxnú  paradigmu,  ktorú
       súčasné školy tak tvrdohlavo natláčajú do hláv našim deťom.
          Už je dávno preč tá doba,  keď  neboli  k  dispozícii  potrebné
       archeologické objavy a ľudstvo bolo  očarené  hypotézou  o  dobách
       ľadových v súvislosti s lineárnou evolúciou.  Dnes  sa  však  táto
       hypotéza  podobá  skôr  na  tvrdohlavého  maratónca  s   fraktúrou
       stehennej kosti, ktorý zúfalo krivká s presvedčením, že dobehne do
       cieľa. 


                         Svätá inkvizícia súčasnej vedy
                        Ako išiel ateizmus na vandrovku


          Vedecké poznávanie a hodnotenie našej histórie sa v  súčasnosti
       dostalo do rozporu samo so sebou. Väčšia, ortodoxná skupina vedcov
       zastáva svoju starú ortodoxnú paradigmu a  menšia  skupina  vedcov
       zhromažďuje stále ďalšie a ďalšie  dôkazy,  ktoré  túto  paradigmu
       vyvracajú.
          Bolo napísané priveľa učebníc, v ktorých sa rozprávka o  dobách
       ľadových podáva ako dôstojná náuka. Predstavte si, že by  sa  stal
       zázrak a všetci vedci sveta  by  si  vnútorne  pripustili,  že  je
       ortodoxná paradigma nezmyselná. Dokázali by to aj verejne povedať?
       Čo by sme potom učili naše deti? Kde by  bol  náš  vedecký  dizajn
       a imidž pred mladou generáciou?
          Takto vzniká v oblasti vedy to, čo existovalo v  stredoveku  na
       pôde cirkvi - svätá inkvizícia. Je križovaný  a  upaľovaný  každý,
       kto by sa odvážil  spochybňovať  ortodoxnú  historickú  paradigmu.
       Ignorácia archeologických objavov je až zarážajúca. Svedčí o  tom,
       že aj vedci sú len ľudia, ktorí keď  celý  život  budovali  nejakú
       teóriu, ktorá sa nakoniec ukazuje  ako  nesprávna,  len  ťažko  si
       pripúšťajú, že sa mýlili.
          Takto sa  kedysi  ateizmus  vybral  na  vandrovku  mimo  logiku
       a vnímanie skutočnosti. Dnes môžeme vidieť  jeho  tvár,  ktorá  sa
                                                                         158



       snaží vypadať dôveryhodne, dôveryhodná však určite nie je.
          Ďalej by som chcel poukázať na jednu hypotézu,  ktorá  obsiahne
       všetky rozpornosti súčasnej vedy a prijateľne ich  vysvetlí.  Táto
       hypotéza bude navyše v súlade s Božím Slovom,  ktoré  je  napísané
       v Biblii. 


                        Hypotéza gravitačnej kataklizmy
                             Ako učinil Boh potopu?


          Planéty našej slnečnej sústavy nesú stopy po  dopadoch  väčších
       i menších kozmických telies. Tieto stopy sa ortodoxne  vysvetľujú,
       že sú spôsobené v priebehu množstva miliónov rokov.
          Predpokladajme teraz, že pred pár tisíckami rokov preletelo cez
       našu slnečnú sústavu veľké teleso  s  takou  hmotnosťou,  že  jeho
       gravitačné pôsobenie pri priblížení sa k Zemi  spôsobilo  globálnu
       kataklizmu. Okolo tohoto telesa  mohli  obiehať  menšie  satelity,
       ktoré pri priblížení sa k Zemi mohli na ňu aj dopadnúť.
          Gravitačné pôsobenie takéhoto telesa mohlo  vyvolať  vo  vodách
       oceánov niečo podobné ako vyvoláva náš Mesiac, ale v omnoho väčšom
       rozsahu. Prílivová vlna  by  sa  potom  mohla  "navŕšiť"  v  smere
       pôsobenia gravitačnej sily. Po vzdialení tohoto veľkého kozmického
       telesa by sa potom  táto  vlna  preliala  cez  pevniny  do  nových
       oceánov a morí.
          Vzhľadom na silné gravitačné pôsobenie by sa podobne  zachovala
       aj magma vo vnútri Zeme. Zemské kryhy by sa dali do pohybu, lámali
       by sa, povrch Zeme by menil svoj tvar.  Takýmto  pôsobením  by  sa
       mohol dostať aj prístav Tiahuanaco do výšky štyroch kilometrov.
          Pri takejto globálnej zmene by sa  mohla  posunúť  os  otáčania
       Zeme. Póly by sa takto mohli ocitnúť  v  miernom  pásme  a  mierne
       pásmo by sa v krátkom čase stalo pólom.  Takáto  zmena  vysvetľuje
       podobné objavy, ako je napr. čerstvá tráva v  žalúdku  zamrznutého
       mamuta.
          Pri takejto kataklizme by zahynula  väčšina  ľudstva.  Keby  sa
       niečo také stalo v súčasnosti, civilizácia  by  zanikla  a  zvyšky
       populácie by začínali pekne odznova. Hľadal by sa pazúrik,  zvyšky
       potravy...
          Prehistorické civilizácie museli  existovať.  Boli  na  vysokej
       civilizačnej úrovni, lebo stavali z inžinierskeho hľadiska  úžasné
       stavby. Ak tieto národy prekvapila  vyššie  spomínaná  kataklizma,
       museli tiež začínať odznova. To by vysvetľovalo zlom  v  lineárnej
       evolúcii - dávnejšie národy vyspelejšie ako ich nástupcovia.

          Všetky súčasné  metódy,  ktoré  sú  používané  na  odhady  veku
       prehistorických predmetov,  vychádzajú  z  množstva  predpokladov,
       ktoré kedysi nemuseli byť splnené. Z toho vyplýva, že  vek  daných
       predmetov je síce odhadnutý, ale  nemusí  byť  odhadnutý  správne.
       Inými slovami mohli celé dejiny ľudstva trvať pár tisíc rokov tak,
       ako to opisuje Biblia. Zlom  v  lineárnej  evolúcii  mohol  nastať
       práve pri biblickej potope, keď veľké teleso letelo našou slnečnou
       sústavou. Z hľadiska pozorovateľa - Noeho - začalo pršať, otvorili
       sa vodné žriedla, prelievali  sa  vody...  Nastal  koniec  starých
       civilizácií a ľudstvo začalo  nanovo  poznávať  "kamenistú"  cestu
       k novej civilizácii.
          Zvyšky generácií, ktoré si ešte  pamätali  technológie,  nemali
       k dispozícii  prostriedky.  Ďalšie  generácie  si  už  technológie
       pamätať nemohli a vytvárali  si  prostriedky  na  základe  zvyškov
                                                                         159



       informácií z ústneho podania.
          Možno práve preto vyzerá staršia egyptská  kultúra  vyspelejšie
       než tá novšia. Pri skúmaní  egyptských  artefaktov  sa  stretávame
       s fenoménom, akoby Egypťania v jednom okamihu  vývoja  zabudli  na
       technológie, ktoré predtým jednoznačne používali.
          Takto sa nám začína skladať nová mozaika dejín. Puzzle  starých
       i nových poznatkov začínajú do  seba  zapadať  a  navyše  začínajú
       nepriamo potvrdzovať pravdivosť Božieho Slova. 


                                  Božie Slovo


          Pán sa s človekom nikdy nerozprával na svojej úrovni. Človek by
       Ho totiž nepochopil. Hospodin sa priblížil k človeku a v  dejinách
       sa s ním rozprával vždy na úrovni vtedajšieho  ľudského  chápania.
       Preto ak čítame Bibliu a hodnotíme ju, je veľmi dôležité  uvedomiť
       si túto skutočnosť a vnímať úroveň Božieho príhovoru k človeku.
          Ak je v Genezis napísané, že Boh stvoril najskôr  svetlo  a  až
       potom Slnko, musíme to hodnotiť z hľadiska pozorovateľa  na  Zemi.
       Vtedy nikto nepoznal hviezdnu mechaniku a keby sa  povedalo  slovo
       "gravitácia", človek by to vnímal len ako zvuk, nerozumel by  tomu
       pojmu.
          A tak Boh učinil našu slnečnú sústavu  a  na  Zemi  bola  para,
       hmla. Z hľadiska pozorovateľa bolo svetlo,  Slnko  nebolo  vidieť.
       Potom Boh oddelil vody - jedni umiestnil na nebo, iné na  Zem.  To
       bol  proces,  na  základe  ktorého  začalo  byť  viditeľné  Slnko.
       Z  hľadiska  pozorovateľa  na  Zemi  Pán  až  potom  učinil  Slnko
       a Mesiac...
          Podobne to bolo  aj  s  potopou,  ktorá  je  biblickým  dôkazom
       prehistorických civilizácií, porušeného pokazeného sveta, na ktorý
       Pán dopustil zánik kvôli zlobe a ukrutnosti ľudí.
          Verím, že puzzle našej predstavivosti teraz  zapadli  na  svoje
       miesto, na základe čoho môže naša myseľ smelo  svedčiť  o  úžasnej
       pravdivosti Božieho Slova.
                                                                         160

                                 Boh posilňuje



                                  O prorokovi


          Prorok Ezechiel bol v roku 597 p.n.l. odvlečený do Babylónskeho
       zajatia. Na rozdiel od proroka Daniela sa nedostal do  babylonskej
       metropole, bol usídlený v dedine Tell-abíb pri rieke  Kebár.  Jeho
       meno sa prekladá -  Boh  posilňuje.  Predpokladá  sa,  že  asi  po
       piatich rokoch od presídlenia prijal od Stvoriteľa svoje  prorocké
       povolanie - mal vtedy asi tridsať rokov.
          Ezechielove  proroctvá  sú  ovplyvnené   kňažskou   symbolikou,
       obhajoval  Božiu  zvrchovanosť,  pripomínal,  že  sa  patrí   Bohu
       podriadiť, lebo je dobrý a vševedúci. Keď Boh trestá, robí to  len
       preto, aby priviedol človeka naspäť k Nemu, aby  ho  zachránil  od
       smrti v hriechu. Ezechiel bol zameraný skôr na funkciu  pastiersku
       než prorockú. Nešlo  mu  však  o  to,  aby  vychoval  medzi  ľuďmi
       zbožných jednotlivcov, snažil sa obživiť národ  ako  celok,  chcel
       v ňom vyprovokovať duchovné prebudenie.
          Židovská povesť hovorí, že  bol  zavraždený  nejakým  židovským
       kniežaťom v Babylone, ktorého obviňoval z modloslužby. Podľa tejto
       povesti bol pochovaný pri Eufrate vo  vzdialenosti  jednej  dennej
       cesty od Bagdadu. 


                                 Kniha Ezechiel


          Ezechielove  proroctvo  patrí  do  židovského  kánonu.  Väčšina
       vedcov autentičnosť tejto starozákonnej knihy nespochybňuje.
          Kniha Ezechiel by sa dala rozdeliť na tri časti:
          a) 1-24 - proroctvo o páde Jeruzalema
          b) 25-32 - proroctvo o siedmych pohanských národoch
          c) 33-48 - proroctvo o obnovení Izraela

                                                                         161
                                                                         162



                                Božia velebnosť
                              Proroci a proroctvá

                                     I,II.



                                Božie povolanie


                                Ezechiel 1,1-3.

          Veľmi ťažké okolnosti v životoch veriacich  ľudí  môžu  niekedy
       spôsobiť duchovnú skleslosť, v krajnom prípade až depresiu.  Ľahko
       sa ponúka množstvo otázok:
          Prečo to Pán na mňa dopustil?
          Čo som urobil zlého alebo  čo  by  som  mal  zmeniť  vo  svojom
       živote, aby Boh zmenil nepriaznivé okolnosti?
          Existuje vôbec Stvoriteľ?
          V živote Ezechiela môžeme tiež pozorovať ťažké  okolnosti.  Bol
       zajatý a presídlený  do  neznámej  zeme.  Na  rozdiel  od  proroka
       Daniela sa nedostal ani na kráľovský  dvor.  Bol  prinútený  bývať
       v akejsi nezaujímavej dedine pri neznámej rieke - v modernej  reči
       by sa dalo povedať, že ho Nabuchodonozor dal zašiť  do  poriadneho
       zapadákova. Na tomto mieste už pravdepodobne nebude mať  vyhliadky
       niečo v živote dokázať.
          Práve vo chvíli, keď by si mohol Ezechiel zúfať  -  po  piatich
       rokoch zajatia v zapadákove - mu Boh zjavuje svoju vôľu a povoláva
       ho do zvláštnej služby. Z Ezechiela  sa  stáva  prorok,  ktorý  má
       sprostredkúvať židovskému národu Božiu vôľu. Ezechiel sa od svojho
       Boha neodvracal ani v ťažkých chvíľach a Boh ho povýšil -  dal  mu
       moc, rozprávať s podporou a mocou samotného Stvoriteľa.
          Každý veriaci človek, ak je jeho viera úprimná a živá,  prežije
       skôr, či neskôr aj povolanie do nejakej duchovnej  služby.  Takéto
       povolanie môže prísť aj v čase duchovnej krízy, keď by sa na  prvý
       pohľad zdalo, že Boh od toho človeka akosi odstúpil.
          Poznáme alebo hľadáme svoje duchovné  povolanie  do  konkrétnej
       duchovnej služby? 


                          Prvotina prorockého zjavenia


                                Ezechiel 1,4-14.

          Po úprimnom prijatí spasenia Pána Ježiša Krista,  človek  začne
       žiť nový život -  už  nerobí  všetko  tak  ako  predtým,  lebo  sa
       rozhodol podriadiť svoje záujmy Božej vôli. Mohlo by sa  zdať,  že
       poznávanie Stvoriteľa a krajší život  je  všetko,  čo  človeka  po
       obrátení  čaká.  Boh  má  ale   so   svojimi   deťmi   záujem   aj
       spolupracovať, zveriť im časť svojej moci, a preto ich vedie  tak,
       aby ich mohol už v tomto živote povolať  do  konkrétnej  duchovnej
       služby  podobne,   ako   Ezechiela.   Aby   však   veriaci   mohol
       spolupracovať so svojim Bohom, potrebuje hlbšie poznať, kým  tento
       Boh v skutočnosti je a kým je v skutočnosti človek. Túto skúsenosť
       prežijú skôr či neskôr vo svojom živote všetky Božie  deti.  Jedni
       ju prežijú veľmi intenzívne,  iní  zázračne  a  ďalší  skôr  jemne
       a pokojne. Pri všetkých veriacich je toto duchovné  stretnutie  so
                                                                         163



       Stvoriteľom niečím podobné: Prežívajú zhnusenie,  rozčarovanie  zo
       samého  seba  a  prestávajú   rozumieť   tomu,   aká   úžasná   je
       v skutočnosti Božia láska a moc, ktorá  preklenie  všetky  hriechy
       človeka.
          Pri svojom povolaní do prorockej služby sa aj Ezechiel  stretol
       so svojim Bohom úplne novým  spôsobom,  než  na  aký  bol  dovtedy
       zvyknutý. Uvidel zjavenie, ktoré mu pravdepodobne nebolo  neznáme,
       lebo v ňom bolo použité množstvo starozákonnej symboliky:
          V Izraeli znamenal vietor od severu spravidla víchricu - živel,
       v ktorom sa skrývala drtivá sila. Božie zjavenie vyjadruje hneď na
       začiatku Božiu obrovskú moc,  drtivú  silu,  ktorej  nemôže  nikto
       odolať. S týmto prejavom Božej moci prichádza  zároveň  vyjadrenie
       Jeho slávy, čo je symbolicky zachytené žiarou,  ohňom  a  žeravým,
       drahým kovom. Stvoriteľ nemusí nič konzultovať, nemusí sa s  nikým
       radiť, nie je na nikom závislý - je sám jediný Boh, ktorý  vytvára
       svojou vôľou morálku, spravodlivosť i hranice zla.
          Uprostred toho zjavenia bolo vidieť štyri bytosti, každá z nich
       išla svojim smerom a neobracali sa. Židovské vyjadrenie "do celého
       sveta" by malo podobu - "do všetkých štyroch uhlov zeme" alebo "na
       všetky štyri strany zeme"  alebo  "do  všetkých  štyroch  smerov".
       Štyri bytosti symbolizujú Božiu moc, ktorá sa prejavuje  na  celej
       zemi! Niet na zemi ani  vo  vesmíre  miesta,  kde  by  Božia  vôľa
       neplatila! Každá z bytostí išla svojim smerom a neobracali sa!
          Ich štyri krídla vyjadrujú, že je Stvoriteľ vo  svojom  jednaní
       dosť rýchly, so svojou mocou nemôže nič zmeškať. Prichádza včas aj
       ako pomstiteľ aj ako záchranca alebo spasiteľ. Jeho moc  na  celej
       zemi navyše súvisí, tvorí jeden harmonický celok - spojené krídla.
          Teľa, vôl alebo býk vyjadrovali  v  starozákonnej  terminológii
       konajúcu silu. Každá zo spomínaných bytostí  mala  čosi  ako  nohy
       býka - teda silu  vykonať  svoje  poslanie.  Božia  vôľa  sa  nedá
       zvrátiť, zastaviť inou silou!
          Štyri ruky bytostí vyjadrovali,  že  Boh  zároveň  koná,  tvorí
       a jeho práca je zmysluplná, ale  zároveň  aj  opatruje,  chráni  -
       nemôže sa stať, aby Mu niekto vytrhol z ruky jeho vyvolených alebo
       aby sa mu niečo nepodarilo.
          Bytosti sa  podobali  na  človeka  -  Boh  sa  nezjavuje  ľuďom
       nepochopiteľným spôsobom, jeho Slovo je ľudské -  berie  do  úvahy
       potreby človeka a je človekom pochopiteľné.
          Tvár  v  židovskej  terminológii  vyjadruje  zmýšľanie,  zámer,
       cítenie, vyjadruje povahu človeka, ktorému patrí. Boh sa prejavuje
       štyrmi spôsobmi a štyrmi spôsobmi aj pristupuje k človeku:
          1. - Tvár človeka - Boh s ľuďmi jedná prirodzene ľudsky,  pozná
       ich potreby a nežiada od nich niečo nemožné - takto  sa  prejavuje
       Boh Priateľ.
          2. - Tvár leva - Starý Zákon poukazuje na leviu  odvahu,  ktorá
       neustupuje pred človekom. Symbol leva vyjadruje aj Božie  spasenie
       - "Lev z Júdy" - Kristus zvíťazil, spasil. Druhou Božou tvárou  je
       Boh Spasiteľ.
          3. - Tvár býka - býk sa v starom zákone považuje za symbol sily
       a moci. Niekedy sa slovo  silný  prekladá  ako  Býk.  Hospodin  je
       človeku silou, ktorá sa nikdy neminie, lebo  táto  sila  postavila
       a drží celý svet. Treťou Božou tvárou je Boh Stvoriteľ.
          4. - Tvár orla  -  orol  vyjadruje  vytrvalosť  a  zrak,  ktorý
       rozpoznáva aj vo veľkej diaľke -  Boh  je  s  človekom  trpezlivý,
       pozoruje ho, stará sa oň s najväčšou pozornosťou  a  vytrvalosťou.
       Štvrtou Božou tvárou je Boh Otec.
          Kdekoľvek na celej  zemi  alebo  za  akýchkoľvek  okolností  sa
       človek stretne zo svojim Bohom, má Boh vždy tieto  štyri  tváre  -
                                                                         164



       Boh stvoriteľ, otec, spasiteľ a  priateľ  človeka.  (viď  Zjavenie
       Jána 4,7-8.) 


                         Božie Slovo v mierach človeka,
                          zrozumiteľnosť Božích súdov


                               Ezechiel 1,15-21.

          Keď Stvoriteľ človeku niečo zvestuje, nikdy to nie je  povedané
       tak, aby to nikto nemohol rozlúštiť. Božie proroctvá síce  niekedy
       môžu byť človeku na nejaký čas ukryté, ale iba  preto,  aby  mohli
       byť v správnom čase pochopené. Boh niekedy skrýva svoju vôľu  pred
       hriešnikmi, ktorí Ho tvrdošíjne odmietajú, pred svojimi  deťmi  ju
       však rozpráva jasne a zrozumiteľne.
          Symbolika  Božieho  Slova  tejto   kapitoly   je   pre   znalca
       starozákonných pojmov,  ktorý  je  navyše  Božím  dieťaťom,  ľahko
       pochopiteľná. Majestát  tejto  symboliky  je  primeraný  majestátu
       živého Boha a  tiež  aj  situačnosti  Ezechielovho  stretnutia  sa
       s Hospodinom.
          Pán použil v tejto symbolike dokonca aj symboly, ktoré  vznikli
       na  základe  ľudskej  práce  -  kolesá.  Kolesá  v  Starom  zákone
       vyjadrovali blížiaceho sa nepriateľa, hrmot  kolies  znamenal  pre
       mnohých  strach.  Symbolika  kolies  v  tomto  zjavení   vyjadruje
       prichádzajúci  Boží  súd.  Tento  súd  sa  z  čiastky  už  naplnil
       príchodom Ježiša Krista ako Spasiteľa a  z  čiastky  sa  ešte  len
       naplní, keď príde s mocou naplniť  spravodlivosť.  Božie  súdy  sa
       s hrmotom napĺňajú v každom jednom živote človeka  -  pre  niekoho
       znamenajú vyslobodenie, pre iného záhubu. Farba týchto kolies bola
       podobná kameňu taršíšu - chryzolitu. Tento kameň má modrozelenkavú
       farbu a je priehľadný, bol tiež  nazývaný  morským  kameňom.  More
       symbolizuje meniace sa okolnosti v tomto svete,  čo  poukazuje  na
       to,  že  Boh  vykonáva  svoje  súdy  hlavne  formou  meniacich  sa
       okolností,  ktoré  drží  pevne  v  rukách.  Chryzolit  je  zelená,
       priezračná  odroda  olivínu.  Na  Áronovom  náprsníku  bol   medzi
       drahokamami vo štvrtom rade.
          Lúkote kolies - ich vonkajšie obruby - boli vysoké  a  strašné.
       Keď mal vojnový voz  v  dobách  Starého  Zákona  kolesá  s  veľkým
       priemerom, bol najobávanejší. Takéto kolesá prešli  aj  cez  veľké
       prekážky a keď boli navyše  aj  pevné,  takýto  voz  znamenal  pre
       nepriateľa pohromu.  Božie  súdy  sú  pre  človeka  hrozné,  Božie
       vyslobodenie krásne a oboje je nezvratné,  nikto  nemôže  zastaviť
       alebo odvrátiť Boží súd. Obruby kolies  boli  navyše  plné  očí  -
       tento symbol poukazuje na Božiu vševedúcnosť -  Boh  sa  nepomýli,
       nikto Boha neoklame! Stvoriteľ pozná  všetky  pohnútky  aj  skutky
       človeka a svoje súdy koná na základe  absolútneho  poznania!  (viď
       Zjavenie Jána 4,5-6.) 


                            Všetko dianie podriadené
                          moci spasenia Ježiša Krista


                               Ezechiel 1,22-28.

          Nad  celým  týmto  zjavením  bola  obloha   ako   krištáľ,   čo
       symbolizuje, že je všetko toto  dianie  čisté,  bez  špiny  zloby,
                                                                         165



       neprajnosti, závisti... (viď Zjavenie Jána 4,5-6.)
          Nad oblohou bol Boží trón farby zafíru.  Zafír  je  priezračný,
       modrý kameň, ktorý sa často pripodobňoval k farbe  južnej  oblohy.
       Tento symbol vyjadruje, že Boh vládne nielen dianiu na  zemi,  ale
       aj všetkému dianiu na nebi - teda úplne všade.  Zafír  bol  druhým
       kameňom v druhom rade na náprsníku najvyššieho kňaza.
          Na Božom tróne sedel ktosi ako človek - Pán Ježiš Kristus - mal
       dookola žiaru ako dúha,  ktorá  je  od  čias  potopy  pre  človeka
       symbolom zmierenia sa so Stvoriteľom. (viď Zjavenie Jána 4,1-4.)
          Najrôznejšie hlasy  a  blesky  symbolizujú  vykonávajúcu  Božiu
       spravodlivosť - to čo sme v tejto kapitole čítali, sa deje aj dnes
       a deje sa aj pri nás!
          Mám so Stvoriteľom vzťah, ktorý je vzťahom štyroch tvárí?
          Neleží medzi mnou a Bohom hriech?
       (viď  Hudec,M:  "Odkaz  apoštola  Jána,  nezapečatené   proroctvo"
       kapitola: "Velebnosť a sláva Boha Hospodina, sklené more")
          Symbolika  Božej  slávy  je   v   tejto   kapitole   uzatvorená
       symbolickým vyjadrením,  že  všetko  dianie  na  zemi,  ktoré  Boh
       dopúšťa a činí je podriadené spaseniu Pána Ježiša  Krista.  Je  to
       najväčší prejav Božej zvrchovanej lásky,  ktorá  neprišla  človeka
       odsúdiť, ale snaží sa človeku pomôcť  -  spasiť  ho,  navrátiť  do
       Božej prítomnosti, kde sa naplnia všetky jeho  potreby  v  radosti
       a šťastí. 


                         Povolanie do prorockej služby


                                Ezechiel 2,1-7.

          Keď Stvoriteľ prehovoril k Ezechielovi, najskôr chcel, aby pred
       ním nekľačal ako sluha, ale stál  ako  dieťa  pred  svojim  otcom.
       Ezechielove stretnutie sa s Hospodinom bolo spojené s povolaním do
       konkrétnej - prorockej služby.
          Ezechiel nemal rozprávať tak, ako by sme si to  možno  my  radi
       predstavovali: Povedal  by  veľké  veci,  veľké  zjavenia  a  celé
       zástupy by sa odvrátili od svojich hriechov...  Ezechiel  mal  len
       kázať, a to bez ohľadu na to, či niekto  príjme  alebo  či  niekto
       odmietne jeho slová! Hospodin nikdy nebude nútiť ľudí, aby  si  Ho
       ctili! Ponúkne im milosť, ale ak odmietnu, stane sa len  jediné  -
       poznajú vo svojom srdci, že odmietli Boha!  Možno  si  to  navonok
       nepripustia,  ale  isto  to  poznajú!  Ezechiel  teda  dostal  moc
       rozprávať s Božou autoritou.
          Podobne stretávame aj dnes  veriacich  ľudí,  ktorí  nám  možno
       nezvestujú nič lichotivé a možno si ani nechceme priznať,  že  nás
       ich Slová oslovili a zasiahli. Pritom ale v hĺbke srdca vieme,  že
       k nám cez nich hovoril sám Boh s mocou a slávou o akej sme  čítali
       v predchádzajúcej kapitole...
          Keď Pán povolá kázať Božie Slovo nás, malo by  pre  nás  platiť
       to, čo povedal aj prorokovi Ezechielovi: "A ty synu človeka sa ich
       neboj! Ani sa neboj ich slov, keď ťa obkľúčia ako bodliaky a  tŕne
       a keď budeš bývať medzi škorpiónmi! Neboj  sa  ich  slov,  ani  sa
       neľakaj ich tvári! ... Ale budeš  im  hovoriť  Moje  Slová  už  či
       počujú alebo nechajú! ..." 

                                                                         166

                                  Božie Slovo


                                Ezechiel 2,8-10.

          Na záver tejto kapitoly Stvoriteľ  povzbudzuje  Ezechiela,  aby
       nebol spurný, ale aby sa podvoľoval Jeho vôli, aby nikdy nestratil
       kontakt so Stvoriteľom. Ezechiel mal prijať nový dar -  mal  zjesť
       knihu Božieho Slova, Božieho zjavenia.
          Tento posledný symbol poukazuje na to, že ak niekto chce  kázať
       Božie Slovo, je potrebné najskôr stretnúť sa so svojim Stvoriteľom
       a potom nielen prijať Božiu vôľu, ale jej aj porozumieť -  stráviť
       ju - zjesť knihu. (viď Hudec,M: "Odkaz apoštola Jána, nezapečatené
       proroctvo" kapitola: "Výzva prorokovať,  kniha  sladká  ako  med",
       Zjavenie Jána 10,8-11.)
          Hospodin  pred  Ezechielom  otvoril  svitok  knihy  -  dal   mu
       nahliadnuť do Božích právd, to však nestačilo! Stráviť Božiu  vôľu
       v hlbokej podstate jej  porozumieť  znamená  žiť  s  Božím  Slovom
       a podriaďovať mu svoj vlastný život. Množstvo osobných  skúseností
       potom odhalí Božie zjavenia v úplne inom svetle, než by sa na prvý
       pohľad zdalo. Keď sa so Stvoriteľom stretol Job, povedal: "Doteraz
       som o Tebe slýchal, ale teraz Ťa vidí  moje  oko!"  Porozumel,  čo
       prakticky znamenajú Slová, ktoré dovtedy len slýchal.
          Ezechiel bol povolaný kázať s požehnaním a mocou, ktorá môže aj
       dnes sprevádzať niektoré Božie deti...
          Kniha  Božieho  Slova   bola   popísaná   odpredu   aj   odzadu
       a rozprávala o mnohom utrpení, ktoré je na  zemi.  Z  dvoch  strán
       popísaný list sa nedá otočiť tak, aby text už nebolo  vidno.  Pred
       Božím Slovom nikto neunikne, každému raz zaznie do uší s mocou, že
       si  človek  bude  musieť  pripustiť,  že  započul   Hlas   Božieho
       volania...

                                                                         167
                                                                         168


                              Kniha Božieho Slova
                              Proroci a proroctvá

                                    III,IV.



                              Prvé a druhé počutie


                                Ezechiel 3,1-7.

          Obraz knihy, ktorú mal prorok zjesť symbolizuje Božie  Slovo  -
       Božia vôľa, ktorej má  človek  porozumieť  -  "stráviť  ju".  (viď
       Hudec,M: "Odkaz apoštola Jána, nezapečatené  proroctvo"  kapitola:
       "Výzva prorokovať, kniha sladká ako med", Zjavenie Jána 10,8-11.)
          Moderný  svet  v  súčasnosti  sa  veľmi  vzdialil  od  čistého,
       úprimného vzťahu s Bohom Stvoriteľom, čím je poznačené aj  súčasné
       kresťanstvo.  Veriaci,  ktorí  vyrastali  od  malička  v  rodinách
       veriacich rodičov, spoznávali rozumovo Božie zjavenia veľmi skoro.
       Preto často v období svojej puberty už  museli  čeliť  pocitu,  že
       vieru spoznali a že ich to už začína nudiť.  Ľudia,  ktorí  začali
       Krista spoznávať v neskoršom veku, začali  prežívať  takýto  pocit
       neskôr, keď si už prečítali viacero kníh a  vydiskutovali  viacero
       rozhovorov. Ďalšou zaujímavou skupinou sú ľudia,  ktorí  neprežili
       vo svojom živote  osobné  stretnutie  s  Hospodinom,  začali  však
       spoznávať Boha len intelektuálne, aby nasýtili  svoju  náboženskú,
       historickú alebo nejakú inú zvedavosť... Všetky tieto skupiny ľudí
       nesú sebou niečo veľmi podobné - prežívanie viery  dominantne  ako
       intelektuálnu   zvedavosť,   očakávanie   zázrakov,    odhaľovanie
       nepoznaného... Ak v živote veriaceho existuje takáto dominanta, je
       veľmi pravdepodobné,  že  skôr,  či  neskôr  začne  čeliť  ťažkému
       duchovnému útoku - viera ho začne nudiť, začne mať pocit, že ju už
       spoznal a na základe toho  ho  prestane  napĺňať.  Práve  v  tomto
       spočíva vzdialenie sa od Božej lásky - ľudia  poväčšine  nehľadajú
       Boha kvôli prežívaniu svojej porušenosti a potrebe  spasenia,  ale
       kvôli túžbe po moci - zázrakoch, kvôli  túžbe  byť  nadradení  nad
       druhými ľuďmi na základe vyššieho poznania!
          Predčítané  Božie  Slovo  poukazuje  na  to,  že  intelektuálne
       porozumenie - "zjedenie knihy" - je len prvým  krôčikom  na  ceste
       poznávania Boha Stvoriteľa. Študent neštuduje na škole preto,  aby
       nakoniec svoje znalosti zahodil a  nevyužíval  ich!  Intelektuálne
       poznanie Božej vôle preto žiada od veriaceho človeka aplikáciu  vo
       svojom osobnom živote! Ak si prečítame o sile  modlitby,  o  Božej
       láske,... potom nie je ďalším krokom ďalšie čítanie! Ďalším krokom
       živej viery je spoľahnutie sa na Božie zasľúbenia. Človek  by  mal
       prestať používať staré zvyky, poznačené hriechom, a mal  by  začať
       skúšať žiť doslova s modlitbou a spoliehaním na  Božiu  pomoc!  Tu
       však veriaci ľudia veľmi zlyhávajú.
          Svoje osobné  zlyhania  si  veriaci  potom  niekedy  kompenzujú
       ďalším čítaním, ďalšími  informáciami,  ktoré  im  prinášajú  nové
       zlyhania a pôsobia prevrátený záujem nájsť v Písme niečo také,  čo
       by akosi ospravedlnilo ich život, a pritom  ich  ďalej  vyučovalo.
       Svätý Duch nakoniec prestane mať záujem zjavovať takémuto  človeku
       nové pravdy, lebo v prvom rade očakáva nové zmeny v jeho živote  -
       chce mu darovať  svoju  moc,  aby  zmenila  jeho  život!  To  však
       vyžaduje od človeka, aby sa  prestal  spoliehať  na  seba  a  svet
       a začal viac dôverovať Bohu...
                                                                         169



          Mnohí kresťania duchovne umierajú v intelektuálnej  naplnenosti
       poznania   kresťanstva,   zároveň   však   v   úplnej    duchovnej
       vyprahnutosti bez osobného poznania Božej  moci,  lásky  a  vzťahu
       s touto Bytosťou...
          Prorok Ezechiel mal knihu najskôr zjesť, potom  mal  však  hneď
       ísť a činiť  to,  čo  od  neho  Boh  chcel!  Stretnutie  s  Bohom,
       porozumenie Jeho Slova spojené  s  aplikáciami  v  osobnom  živote
       potom  spôsobia  množstvo  nových   skúseností.   Jedna   duchovná
       skúsenosť nasleduje za druhou a nastáva akýsi prirodzený  "zázrak"
       - na základe nových skúseností začne človek rozumieť Božiemu Slovu
       hlbšie, začne ho vidieť v iných zorných  uhloch  -  otvára  sa  mu
       ďalšie intelektuálne i duchovné poznávanie. Bez  skúseností  živej
       viery to však nie  je  možné  a  kresťan  hynie  v  intelektuálnom
       poznávaní kresťanstva -  akoby  väčšie  poznanie  spôsobovalo  len
       väčšiu duchovnú vyprahnutosť a odlúčenie od Božej blízkosti... 


                      Božie povolanie a ľudská spôsobilosť


                                Ezechiel 3,8-11.

          Keď Božie dieťa porozumie Božej vôli a chce žiť  podľa  Božieho
       Slova, niekedy ho premkne neistota,  či  to  dokáže.  Na  príklade
       proroka Ezechiela môžeme vidieť,  že  keď  ho  Stvoriteľ  posielal
       medzi tvrdých ľudí, ktorí nebudú prijímať jeho kázanie,  vystrojil
       ho k tomu tak, aby mohol obstáť! Učinil Ezechielovu "tvár a  čelo"
       tvrdé, aby  mohol  rozprávať  a  zároveň  znášať  všetok  zdanlivý
       neúspech, protivenstvo, intrigovanie...
          Ak dnes veriaci človek príjme  svoje  povolanie,  môže  si  byť
       istý, že mu k tomuto povolaniu  Stvoriteľ  daruje  aj  spôsobilosť
       obstáť. Takúto spôsobilosť dostávajú veriaci ľudia z časti  formou
       ich pováh a daností, z časti  formou  pomoci  druhých  a  tiež  aj
       formou priamej alebo nepriamej Božej moci. Pán  Ježiš  nedá  nikdy
       pokúšať, zaťažiť svoje dieťa nad jeho možnosti! (viď 1. Korintským
       10,13.) 


                             Duchovná zodpovednosť


                               Ezechiel 3,12-21.

          Duchovne mladý kresťan sa  niekedy  chová  veľmi  nezodpovedne.
       Neplní svoje sľuby, nedá sa na neho spoľahnúť a ľahko opúšťa niečo
       veľmi potrebné kvôli osobnému pobaveniu. Pre jeho  mladosť  sa  mu
       takýto prístup duchovne toleruje a Boh ho ďalej vedie, aby  trochu
       duchovne dozrel a stal sa spoľahlivejším, dospelejším.
          Úplne iná situácia  je,  keď  Boh  niekoho  duchovne  dospelého
       povolá  do  konkrétnej  služby!  Takýto  človek  sa  stane  akýmsi
       strážcom podobne, ako aj prorok Ezechiel! Ak  tento  človek  potom
       zlyhá, ponesie omnoho väčšiu zodpovednosť a  dielo,  ktoré  svojou
       nespoľahlivosťou pokazil už ostane pokazené!  Duchovným  povolaním
       do   duchovnej   práce   vzniká   ohromná   zodpovednosť!   Trapné
       ospravedlnenia niektorých veriacich, že Boh bude aj tak  dávať  za
       nami veci do poriadku neobstoja  na  základe  predčítaného  odseku
       Božieho Slova! Keby prorok  mlčal,  spôsobil  by  tým  smrť  ľudí,
       ktorých mu Pán duchovne zveril! Tak by sa stal vinným na smrť...
                                                                         170



          Stvoriteľ z našich životov nechce mať len "detské ihrisko",  na
       ktorom o nič nejde! Vychováva nás v slobode a  ako  slobodným  nám
       dáva  moc,  zveruje  nám   iných   ľudí,   pričom   očakáva   našu
       zodpovednosť. Pretože náš život nie je  "detským  ihriskom",  naše
       zlyhania spôsobujú problémy druhým ľuďom. Niektoré  zlyhania  môžu
       dokonca spôsobiť druhým aj ich duchovnú smrť -  odvrátenie  sa  od
       Hospodina. 


            Osobné stretnutie a rozhovor so živým Bohom Stvoriteľom


                               Ezechiel 3,22-27.

          Každý veriaci človek má iné povolanie, inú  zodpovednosť  a  aj
       inak vníma svoj vzťah so  Stvoriteľom.  Táto  rozdielnosť  je  ale
       spájaná vzájomným dopĺňaním,  jednotou  Božej  lásky.  Božie  deti
       preto síce prežívajú tú istú Božiu moc, tú istú Božiu  lásku,  ale
       každé z nich ju prežíva iným spôsobom.  Každý  veriaci  komunikuje
       s Bohom trochu inak a je posielaný do inej  služby.  Ezechiel  bol
       v tomto životnom období poslaný do veľmi  zvláštnej  a  jedinečnej
       služby - nemal rozprávať príliš veľa, lebo  by  ho  vspurní  Židia
       nechceli počúvať a možno by ho  aj  zavraždili.  Božiu  zvesť  mal
       odovzdávať formou relatívne krátkych príhovorov, ktoré  mal  potom
       vyjadrovať  relatívne  dlhý  čas  symbolicky  vo  svojom  vlastnom
       živote. Tento  symbolický  život  by  sa  dal  nazvať  spútanosťou
       povrazmi - budeme o ňom viac čítať  v  ďalšej  kapitole.  Je  však
       nesprávne rozumieť celej ďalšej kapitole tak, že každé Božie dieťa
       môže alebo dokonca má žiť podobne, ako Ezechiel!  Iné  Božie  deti
       majú iné poslania, ale každé z nich si  môže  zobrať  z  Ezechiela
       príklad jeho vernosti, pretože keď Ho Boh poslal,  Ezechiel  išiel
       aj napriek tomu, že to bolo pre neho  veľmi  ťažké!  Prorok  išiel
       a jeho Boh mu dal silu i moc obstáť, aby mohli druhí  ľudia  nájsť
       spasenie. 


                                 Božie mlčanie


                                Ezechiel 4,1-3.

          Prorok mal symbolicky vyjadriť, že bude proti Jeruzalemu vedená
       vojna dlhý čas, že  to  bude  mesto,  proti  ktorému  bude  vedená
       svetská  politika  svetových  veľmocí.  Navyše  musel   symbolicky
       vyjadriť, že tento stav bude Božím  dopustením  a  že  Boh  nebude
       chcieť počuť modlitby za vyslobodenie pre hriech veriacich Židov!
          Pán Ježiš Kristus napomína svoje deti, dopúšťa na  ne  aj  zlé,
       aby ich odvrátil od hriechu, ktorý by  im  ublížil  oveľa  viac  -
       spôsobil by im duchovné zahynutie. Keď však veriaci  ľudia  nechcú
       počúvať Božie napomenutia, Boh začne mlčať, mlčí na  ich  modlitby
       o pomoc, mlčí na modlitby o radu a útechu,... mlčí, mlčí...
          Veriaceho človeka môže  vytrhnúť  z  takéhoto  Božieho  mlčania
       jedine pokánie. Súčasní kresťania, podobne ako  aj  Židia  kedysi,
       majú však sklon obchádzať pokánie a snažiť sa modliť, byť cirkevne
       aktívni, možno si aj  čítať  Písmo  a  verejne  vyznávať  neosobné
       kresťanské frázy. V ich živote potom Božie mlčanie pretrváva a ich
       kresťanstvo sa začína veľmi podobať na klamanie samého seba, že je
       všetko v poriadku... 
                                                                         171



                       Obraz ľudského a kravského výkalu


                                Ezechiel 4,4-17.

          Súčasné kresťanstvo  sebou  nesie  nestáleho,  zradného  ducha,
       ktorý veľmi rád zrádza, opúšťa druhých.  Niekomu  sa  v  niektorom
       kresťanskom spoločenstve niečo znepáči  a  hneď  má  sklon  riešiť
       situáciu odchodom z toho  spoločenstva  niekam  inam.  Zabudne  na
       všetky vzťahy, roztrhá zväzky s vyjadrením, že odchádza  zo  špiny
       akéhosi nečistého "Egypta". Prorok Ezechiel nemal opustiť  svojich
       hrešiacich bratov a sestry! Naopak, mal s nimi  niesť  ich  hriech
       a znášať dôsledky ich  neprávosti!  Božia  vernosť  viedla  tohoto
       človeka k vernosti voči hrešiacim Židom.
          Byť v spoločenstve, kde sa pácha hriech, a zároveň tento hriech
       odmietať je skutočne ťažké, vyjadruje  to  Ezechielova  spútanosť,
       lebo hriech  druhých  spútava  Božie  deti,  ktoré  nemôžu  naplno
       uctievať svojho Boha a byť svetlom tohoto sveta.
          Ezechiel symbolicky vyjadril, že hriech Židov z Jeruzalema budú
       musieť niesť úprimní veriaci 40 rokov - prestúpenie Júdy  -  ležal
       na pravom boku 40 symbolických dní. Na  obdobie  týchto  40  rokov
       boli Židia odvlečení do zajatia a Jeruzalem  bol  rozborený.  Toto
       obdobie sa skončilo, keď začal v  Babylone  vládnuť  perský  kráľ,
       ktorý dovolil Nehemiášovi obnoviť Jeruzalem a znovu postaviť  jeho
       brány a opevnenia.
          Ezechiel ešte predtým mal ležať aj na  ľavom  boku  390  dní  -
       prestúpenie Izraela vo všeobecnosti. Babylonský kráľ dal  odvliecť
       do zajatia z Jeruzalema a okolia všetkých remeselníkov a  ponechal
       v tejto oblasti len chudinu a vinárov, čo  spôsobilo  veľkú  biedu
       v celom Izraeli. Ľudia v tejto oblasti prežívali len  veľmi  ťažko
       a situácia sa príliš nezlepšila  ani  príchodom  Nehemiáša.  Bieda
       a ekonomické problémy trvali  približne  390  rokov,  čo  Ezechiel
       vyjadril svojim jedením a pitím na prídel.  Zároveň  vyjadril,  že
       mnohí Židia ostanú i naďalej počas tohoto  obdobia  roztratení  po
       Perzii  a  budú  jesť  svoj  chlieb  nečistý  -  podľa  pohanských
       zvyklostí. Túto  okolnosť  Ezechiel  symbolizoval  pečením  svojho
       chleba na kravskom lajne.
          Úprimne veriaci Ezechiel sa zhrozil, keď počul, čo od neho jeho
       Boh chce. Žiaľ, Židia mali tak tvrdé srdcia, že sa  im  to  nedalo
       odovzdať inak, než takouto dlho trvajúcou symbolikou. Napriek tomu
       Pán urobil Ezechielovi  ústupok,  takže  nemusel  používať  ľudské
       výkaly na pečenie,  svoj  symbolický  chlieb  mohol  piecť  aj  na
       kravských.
          V tejto chvíli by sa možno  zdalo,  že  to  Svätý  Duch  trochu
       prehnal... Vážne by som chcel však  pripomenúť,  že  sa  tu  jedná
       o symboliku ľudského hriechu - ľudskej zloby, nenávisti,  závisti,
       agresie, násilia, náboženských  obetných  vrážd...  Ak  Boží  Duch
       použil takéto prirovnanie, potom je dobré uvedomiť si,  že  všetka
       takáto nečistota pred Hospodinom smrdí, je mu odporná podobne  ako
       sú nám  odporné  naše  výkaly,  ktoré  pravidelne  vyhadzujeme  do
       záchodu a kupujeme si najrozličnejšie hygienické, voňavé prášky na
       čistenie mís, aby sme svoje výkaly nemuseli voňať ani tam! Tak  sa
       Stvoriteľovi bridí, protiví hriech, ktorí niekedy živíme vo svojom
       vlastnom srdci...

                                                                         172
                                                                         173



                             Prečo nesvätím sobotu?



          Keď chce v súčasnosti veriaci človek zvestovať Evanjelium  Pána
       Ježiša  Krista,  stretáva   sa   častokrát   s   odporom   svojich
       poslucháčov: "Kresťanstvo? Veď kresťania narobili v dejinách toľko
       vojen, násilia! No a  majú  sklon  hašteriť  sa  pre  nezmysly  až
       podnes..."
          Chcel by som  sa  preto  učiť  vnímať  Božiu  vôľu  cez  Bibliu
       s nadhľadom a požehnaním od Svätého Ducha  tak,  aby  som  bol  vo
       viere oslobodený od vecí nepodstatných a prikladal dôraz na to, čo
       zdôrazňuje aj Pán Ježiš: 

                                  Matúš 9,13.

          "Ale iďte a naučte sa, čo je  to:  Milosrdenstvo  chcem  a  nie
       obeť. Lebo neprišiel som volať  spravodlivých,  ale  hriešnych  ku
       pokániu."

          Kresťania sa vedia doťahovať o jedle, krste, sobote,  jazykoch,
       uzdravovaní, o časoch, dogmách, slovíčkach, a pritom im uniká  to,
       čo je v Božom Zákone  naozaj  dôležité.  Strácajú  tak  požehnanie
       a schopnosť zasiahnúť Evanjeliom človeka,  ktorý  potrebuje  nájsť
       pokoj, radosť a spasenie.
          Dotknem sa preto v tejto úvahe  otázok  svätenia  siedmeho  dňa
       a pokúsim sa vysvetliť, prečo je pre mňa bratom alebo sestrou  tak
       isto človek, ktorý  svätí  nedeľu,  ako  aj  človek,  ktorý  svätí
       sobotu. A ak by sa našla skupina veriacich ľudí,  ktorí  vyznávajú
       Pána Ježiša Krista ako Božieho Syna a  Spasiteľa  a  ktorí  by  sa
       rozhodli svätiť napríklad štvrtok, boli by pre mňa tak isto bratmi
       a sestrami. 


                               Kristovo Panovanie


                                 Matúš 12,1-8.

          "Toho času išiel Ježiš v sobotu siatinami a  Jeho  učeníci  súc
       hladní, začali trhať klasy a jesť. A  keď  to  videli  farizeovia,
       povedali Mu: Hľa, Tvoji učeníci robia  to,  čo  sa  nepatrí  robiť
       v sobotu.
          ...
          A keby ste boli poznali, čo je to: Milosrdenstvo  chcem  a  nie
       obeť, neboli by ste odsúdili nevinných. Lebo Syn človeka je  Pánom
       i soboty."

          Božie deti v Pánovi Ježišovi Kristovi sú oslobodení  od  litery
       Zákona v zmysle skutkov, zásluh a dodržiavania  obradov.  Kristovo
       Evanjelium dáva Božím Deťom nový rozmer moci a milosti.  Preto  je
       v Písme napísané: 

                              Kolosenským 2,16-19.

          "Tedy nech vás nikto nesúdi pre pokrm  alebo  nápoj  alebo  pre
       nejaký sviatok alebo novmesiac alebo  pre  soboty.  Čo  všetko  je
       tôňou  budúcich  vecí,  ale  telo  je  Kristovo.  Nech  vás  nikto
                                                                         174



       nepripraví o  víťazné,  chcúc  to  docieliť  samozvolenou  pokorou
       a náboženstvom anjelov, dávajúc sa  do  toho,  čoho  nevidel,  súc
       darmo nadúvaný mysľou svojho tela a nedržiac sa hlavy, odkiaľ celé
       telo skrze poje a zväzky  zaopatrované  výživou  a  spolu  viazané
       rastie vzrastom Božím." 


                    Dovolí si niekto zvesiť Krista z kríža?


          Kresťania, pri svojich plytkých sporoch, zachádzajú niekedy  až
       tak ďaleko, že jedna skupina odsudzuje druhú do  zatratenia,  lebo
       tí druhý nevykonávajú obrady podľa predstáv tých prvých.
          "Nesúďte, lebo budete súdení!" - Hovorí Pán.
          Ak si niekto  dovolí  povedať  o  druhom,  že  nebude  spasený,
       strháva tým Krista z kríža a  zakazuje  Kristovi  umrieť  za  toho
       človeka.
          Ak niekto zase  iného  vyzdvihuje  a  tvrdí,  že  tento  človek
       spasený bude. Vešia tým Krista na kríž a vynucuje si, aby za  toho
       človeka umrel. Oboje je obrovská trúfalosť, ktorá nemôže  priniesť
       nikomu požehnanie! 

                                Rimanom 10,5-8.

          "Lebo Mojžiš píše o spravodlivosti zo Zákona, že  človek  ktorý
       by to učinil, bude tým  žiť.  Ale  spravodlivosť  z  viery  hovorí
       takto:
          Nepovedz vo svojom srdci: Kto  vystúpi  hore  do  neba?  To  je
       zviesť Krista dolu.
          Alebo: Kto zostúpi do priepasti?  To  je  vyviesť  Krista  hore
       z mŕtvych.
          Ale čo hovorí z  viery  spravodlivosť?  Blízko  teba  je  Slovo
       v tvojich ústach a v tvojom srdci. To jest to Slovo  viery,  ktoré
       kážeme."

          Svätenie soboty  je  starozákonné  prikázanie  dané  židovskému
       národu. Ak niekto kladie svätenie soboty nad  milosť  Pána  Ježiša
       Krista, mal by  prijať  aj  ostatné  prikázania  dané  Židom,  ako
       napríklad obriezku.
          Ak ale niekto svätí sobotu pod Kristovou milosťou, potom nerobí
       zle a nemal by sa pohoršovať ani nad tým,  kto  Kristovi  zasvätil
       nedeľu alebo napríklad štvrtok. 


                              Pavlove vysvetlenie


                                Rimanom 14,5-8.

          "Lebo niekto súdi, že niektorý deň je nad iný deň a zase niekto
       súdi, že každý deň ako deň. Každý nech si  je  istý  veci  sám  vo
       svojej mysli. Kto dá na deň, dá Pánovi,  kto  nedá  na  deň,  nedá
       Pánovi na deň. Kto je, je Pánovi, lebo ďakuje Bohu a kto neje neje
       Pánovi a ďakuje Bohu. Lebo nikto z nás nežije sám v sebe  a  nikto
       sám sebe nezomiera. Lebo keď žijeme, žijeme Pánovi a  keď  mrieme,
       mrieme Pánovi. A tak tedy buď žijeme, buď mrieme sme Pánovi."

          Kristus sa stal naozaj Pánom, stal sa  teda  Pánom  aj  soboty.
                                                                         175



       Žiadny človek nemá právo upierať mu jeho Božstvo a zvrchovanosť.
          Preto sa všetci  kresťania  svätiaci  akýkoľvek  deň  vo  viere
       a svätiaci ho Pánovi, môžu nazývať smelo bratmi a sestrami.
          Som vďačný, že môžem vnímať víťazstvo Pána Ježiša na kríži  ako
       víťazstvo skutočne vyslobodzujúce  a  jeho  Panstvo  ako  skutočné
       Božie Panovanie, ktoré mi otvára cestu k srdciam druhých ľudí.

                                                                         176
                                                                         177



                            Bláznovstvo pre svet...



          Ak je človek intelektuálom bez  výraznejšieho  osobného  vzťahu
       k Pánovi Ježišovi Kristovi, štúdium Biblie začína s  presvedčením,
       že ide o múdru knihu.
          Pri  štúdiu  Biblie  sa  takýto  intelektuál  začne   stretávať
       s rozpornosťami medzi vedou a biblickým učením:
          - Zjavenie Jána, učenie o budúcnosti - nevedecké,
          - Genezis, učenie o minulosti - nevedecké,
          - Evanjeliá, učenie o Kristovej moci a zázrakoch
       (uzdravovania, premena vody...) - nevedecké,
          - Nový a Starý Zákon, učenie o sexualite (nepožehnanie
       predmanželského sexu, homosexualita ako dôsledok hriechu...)
       - nevedecké...
          Intelektuál,  bez  osobného  poznania  Písma  začína   postupne
       "vytrhávať strany z Biblie" so slovami, že je Biblia múdra  kniha,
       ale niektoré veci v nej  je  potrebné  chápať  správne,  lebo  ich
       priamo nehodnotí.
          Na konci študijného biblického obdobia spomínaného intelektuála
       vzniká človek, ktorý Bibliu už nikdy viac nezoberie  do  rúk,  ale
       umrie s tvrdením, že je Biblia múdrou knihou.
          Takéto  obdobie  duchovného  umierania  môže   trvať   niekoľko
       desaťročí a do  života  veriaceho  človeka  sa  vkráda  nenápadne,
       postupne, pomaličky vytláča zložku osobnej viery.
          Osobné skúsenosti s Pánom Ježišom Kristom sú  jedinou  zárukou,
       ktorá môže človeku zachovať Božie  Slovo  s  dôkazmi  existujúcimi
       výlučne v jeho  osobnom  živote.  V  tomto  zmysle  by  som  chcel
       vyjadriť spolu s apoštolom Pavlom: "Na mieste  Ježiša  Krista  vás
       prosím, zmierte sa s Bohom!"
          Božie dieťa bude pre tento svet vždy len bláznom a jedinou jeho
       kvalitou bude pokoj a dôvera, s ktorou sa dokáže vložiť do  Božích
       rúk. To je tá vôňa, ktorá priťahuje svet.  Vo  svete  je  množstvo
       nepokoja, zloby, dravosti, ktorá neveriacich ľudí ubíja a privádza
       často do zúfalstva.
          Ak veriaci človek prestane "vytrhávať z Biblie strany" a  vloží
       naozaj celý svoj život do Božích rúk s vedomím, že Biblia  nie  je
       len akousi múdrou knihou, ale že ide o Sväté Božie Slovo, Hospodin
       sa k takémuto človeku prizná až  prehojne.  Jeho  život  zmení  na
       život plný dôkazov vyplývajúcich z poznania  Biblie,  dôvery  voči
       Bohu a osobnej živej viery. 


                                 Na počiatku...


                                 Genezis 1,1-2.

          Prvý deň stvorenia nebol ani len symbolickým dňom, pretože ešte
       nebolo stvorené svetlo a nemohol sa striedať deň s nocou.  Napriek
       tomu je toto obdobie nazývané dňom.  Na  základe  tohto  textu  je
       preto prirodzené chápať dni stvorenia ako  symbolické  dni,  ktoré
       rozdeľujú proces tvorenia do siedmych období.
          V obdobiach tvorenia vznikal  aj  čas,  preto  je  neprirodzené
       merať tieto obdobia časom, ktorý ešte  len  vznikal.  Možno  práve
       preto Biblia upresňuje: "Pre Boha je jeden  deň  ako  tisíc  rokov
       a tisíc rokov ako jeden deň." 2. Petra 3,8.
                                                                         178



          "Prvý deň" stvorenia podľa Biblie našu vedu nijak  neobmedzuje.
       Vedec by možno povedal, že ide o astrálne obdobie vzniku Zeme. 

                                 Genezis 1,3-5.

          "Prvý deň" stvorenia bol týmto ukončený.  Na  tomto  mieste  je
       potrebné uvedomiť si, že Biblia  hodnotí  celé  dejiny  z  pozície
       pozorovateľa - človeka - ktorý je na Zemi a nevie nič o  hviezdnej
       mechanike. Poväčšine je  tento  pozorovateľ  na  mieste  súčasného
       štátu Izrael a od tohto miesta potom  určuje  aj  zemepisné  smery
       a globálnejšie pohľady na celú Zem.
          Na tomto mieste stvorenia už  pravdepodobne  existovalo  Slnko,
       mesiac a hviezdy.  Na  Zemi  však  bolo  veľa  pary,  hmly  a  tak
       z hľadiska pozorovateľa na zemi bolo stvorené svetlo a  striedanie
       dňa s nocou. Práve v "prvom dni" stvorenia bolo určite stvorené aj
       elektromagnetické spektrum. Preto môžeme povedať, že bolo skutočne
       stvorené svetlo aj ako fyzikálna veličina. 

                                 Genezis 1,6-8.

          "Druhý  deň"  stvorenia  vznikol  prirodzený  zrážkový  systém.
       Z hľadiska fyziky začali fungovať adiabatické  deje  v  prírode  -
       vyparovanie a zrážanie vody, dažde...
          Týmto vyjadrením sa ešte stále Biblia nedostáva do  rozporu  so
       súčasnou vedou. Dokonca by sa mohlo zdať, že vedci, ktorí zaviedli
       hypotézy o vzniku Zeme sa dali inšpirovať práve Bibliou. 

                                Genezis 1,9-13.

          V "treťom dni" bola Zem geograficky sformovaná na  súš,  moria,
       jazerá a rieky. V tomto období na základe Božej  tvorčej  aktivity
       začali rásť na Zemi, v moriach, jazerách a riekach rastliny, čo by
       mohlo byť opäť v súlade s modernou vedou.
          V tomto období Biblia  ešte  stále  nešpecifikuje  čas,  fixuje
       udalosti stvorenia len na  časovo  usporiadanú  postupnosť,  ktorú
       ďalej neupresňuje. 

                                Genezis 1,14-19.

          "Štvrtý deň"  stvorenia  Hospodin  učinil  oblohu  priehľadnou.
       Pozorovateľ na Zemi mohol uvidieť Slnko,  Mesiac  a  hviezdy.  Som
       hlboko presvedčený o tom,  že  Biblia  bola  primárnou  motiváciou
       človeka, ktorý začal bádať a vytvárať vedecké hypotézy.  Na  tomto
       mieste Pán upozornil človeka na meranie času, poukázal na hviezdy,
       že je možné pomocou nich sa geograficky a  dokonca  aj  historicky
       orientovať. Vytvoril prvé hodiny - striedanie dňa  a  noci,  dĺžka
       slnečného tieňa.  Tento  Boží  mechanizmus  merania  času  používa
       človek až podnes. 

                                Genezis 1,20-23.

          V období  "piateho  dňa"  Hospodin  tvoril  živočíchy  vo  vode
       a živočíchy schopné lietať, ktoré Biblia  označuje  pojmom  vtáky.
       Pri čítaní Biblie si na tomto mieste kladiem otázku, či náhodou aj
       pán Darwin na počiatku nečítal Genezis. Či  náhodou  aj  on  nebol
       motivovaný Božím Slovom, ktoré sa v  súčasnosti  v  súvislosti  so
       vznikom Zeme tak veľmi znevažuje... 

                                                                         179



                                Genezis 1,24-31.

          Takto prichádzame pomaly k udalostiam  obdobia  "šiesteho  dňa"
       stvorenia Zeme, v ktorom Hospodin v prvom rade  stvoril  živočíchy
       pohybujúce sa na súši - zvieratá. V druhom rade  stvoril  človeka,
       pre ktorého predtým úplne pripravil celý ekosystém - domov.
          Napriek tomuto upozorneniu na Božiu lásku však zatiaľ  nemôžeme
       presnejšie špecifikovať Biblickú históriu. Takže by sa na  základe
       tohto textu dala prijať ešte aj vedecká hypotéza o vývoji  človeka
       počas glaciálnych a interglaciálnych období - v  dobách  ľadových.
       Na tomto mieste zatiaľ Biblia neoprávňuje vykladača k tvrdeniu, že
       hypotézy o dobách ľadových sú biblicky neprijateľné.
          Ponecháme preto zatiaľ túto otázku otvorenú.
          Všimnime si, že Hospodin rozpráva o sebe  už  na  tomto  mieste
       v množnom čísle. Tým je vyjadrené, že je Hospodin  nepochopiteľnou
       bytosťou, ktorú poznávame v súčasnosti cez Boha  Otca,  Boha  Syna
       a Boha Ducha Svätého. Podľa  Evanjelia  Jána  prvej  kapitoly  bol
       Kristus pri stvorení sveta - Slovo na počiatku - čo sa píše aj  na
       začiatku prvej kapitoly Genezis.
          Hospodin daroval človeku vládu nad Zemou, nad  živočíchmi.  Tým
       je vyjadrené, že mu daroval niečo, čo nemá žiaden iný tvor na Zemi
       - ľudskú inteligenciu.
          Vyjadrením, že bol človek stvorený na Boží obraz, je  povedané,
       že bol stvorený pre slobodné rozhodovanie a pre vytváranie  domova
       lásky a porozumenia.
          Pri stvorení boli, ako pokrm pre všetkých,  plánované  rastliny
       a ich plody. So vstupom hriechu do dejín  Zeme  sa  tento  prvotný
       úmysel zmenil na potravinový reťazec,  ktorý  je  dnes  prirodzený
       a plný utrpenia. 

                                 Genezis 2,1-4.

          Neodmysliteľnou súčasťou stvorenia bolo obdobie "siedmeho dňa".
       Hospodin nepotrebuje odpočinok! V evanjeliu Pán Ježiš rozpráva, že
       Jeho Otec pracuje neustále. Toto obdobie siedmeho dňa je však  pre
       človeka veľmi dôležité. Vyjadruje pomer práce a  odpočinku,  ktorý
       je pre človeka dôležitý podobne, ako je dôležitá aj  práca.  Tento
       model práce a relaxácie používa ľudstvo až podnes.
          Pre veriaceho človeka ja týmto vyjadrená aj potreba vyhradeného
       času, ktorý je prirodzené venovať na  rozvíjanie  osobného  vzťahu
       človeka a Boha. Nejedná sa tu však o nedeľu! Hovoríme o  obdobiach
       a časových pomeroch.
          Obdobie "siedmeho dňa" takto rámcovo uzatvára dejiny  stvorenia
       vesmíru, Zeme, rastlín, živočíchov a človeka. 


                                Božie upresnenie


                                 Genezis 2,5-6.

          Stvorenie človeka  bolo  veľmi  jedinečné,  preto  Hospodin  vo
       svojom Slove niektoré okolnosti upresňuje.
          Predčítaný text je dôležitou poznámkou, ktorá poukazuje na  to,
       že sa v ďalšom texte vrátime do obdobia "šiesteho dňa" a  v  tomto
       období sa zameriame len na stvorenie človeka. 


                                                                         180



                                Genezis 2,7-25.

          "Hospodin utvoril Adama, vezmúc prach zo zeme..." Táto biblická
       symbolika vyjadruje dve dôležité skutočnosti:
          1. človek bol vytvorený "zo zeme", nie z tela zvierat,  nie  je
       teda vývojovým štádiom nižších organizmov,
          2. človek nebol stvorený ako pár, nedochádzalo  teda  k  vývoju
       človeka ani v rámci jeho druhu!
          Biblické učenie sa na tomto mieste začína prudko  odlišovať  od
       vedeckých  hypotéz.  Táto  rozpornosť  je  križovatkou  v  ľudskom
       živote, v rámci ktorej sa človek rozhoduje, čomu bude veriť:
          a) na jednej strane je Biblia a Hospodin,
          b) na  druhej  strane  sú  ľudské  hypotézy,  ktoré  sa  nedajú
       dokázať, interpretácie geologických nálezov,  ktoré  sú  opäť  len
       nedokázateľnými teóriami.
          Na  tomto  mieste  sa  veriaci  človek  začína  stávať  bláznom
       v očiach ateistu. Zároveň sa pri takýchto odsekoch  rozhoduje,  či
       si človek duchu tohto sveta dá ukradnúť ten najväčší poklad, ktorý
       má - úplnú a svätú hodnovernosť Biblie.
          Na tomto mieste je upresnené,  že  Hospodin  človeku  pripravil
       najskôr domov - raj a až  potom  ho  postavil  do  tohto  úžasného
       ekosystému. Podobne Pán koná aj v súčasnosti, keď išiel  pripraviť
       pre človeka nový domov, neporušený hriechom.
          Geografiu  Zeme  pred  potopou  nepoznáme.   Predpokladám,   že
       biblická potopa vznikla na  základe  Božieho  dopustenia  tak,  že
       v blízkosti Zeme preletelo veľké, hmotné teleso,  ktoré  spôsobilo
       gravitačnú kataklizmu. Menší úlomok tohto telesa padol v  miestach
       súčasného Mexického zálivu. Takáto kataklizma mohla  úplne  zmeniť
       Zemské geografické  rozloženie  kontinentov  a  morí.  Preto  dnes
       nedokážeme rozumieť označeniu "rieky z Édenu" a názvom riek Píšon,
       Gíchon, Hidekel a Eufratés. Napriek kataklizme, ktorá sa udiala sa
       pravda o  histórii  nezmenila.  Druhá  kapitola  Genezis  vychádza
       z geografie pred potopou a my to dnes  môžeme  prijať  výlučne  na
       základe dôvery v Božie Slovo.
          "Zo stromu poznania dobrého  a  zlého  nebudeš  jesť..."  Týmto
       zákazom  Hospodin  stvoril  možnosť  porušenia  Jeho   prikázania.
       Jednanie človeka sa takto  stalo  slobodné  aj  od  vplyvu  samého
       Stvoriteľa. Človek mohol, ale aj nemusel - vzniká takto  láska  vo
       vzťahu medzi človekom a Bohom. Láska môže existovať len na základe
       slobodných rozhodnutí. Táto symbolika by sa  mala  stať  základným
       motívom pri jednaní veriaceho človeka  s  druhými  ľuďmi.  Veriaci
       človek by nemal nikdy okrádať  iného  človeka  o  slobodu  v  jeho
       rozhodovaní...
          Adam existoval na Zemi sám dosť dlhé obdobie, v ktorom poznával
       prírodu a skúmal ju. Dával  totiž  mená,  ktoré  v  Starom  Zákone
       charakterizujú pomenované veci a bytosti. Nejaký čas toto  vedecké
       pôsobenia Adama  napĺňalo,  až  nakoniec  dozrel  k  tomu,  že  mu
       Hospodin požehnal manželku.
          Všimnime si, že je týmto vyjadrené, že prvá žena na Zemi nebola
       akousi samicou, páriacou sa so samcom - mužom. Adam bol  človekom,
       a preto už aj on najskôr k manželstvu dospieval  a  až  potom  bol
       schopný stať sa manželom a otcom.
          Znovu pripomínam  -  žiadny  vývoj  človeka  počas  glaciálnych
       a interglaciálnych období! 

                                                                         181

                               Biblické rodokmene


                                 Matúš 1,1-17.
                                 Lukáš 3,23-38.
                             1. Paralipomenon 1-29.

          Na základe štúdia biblických rodokmeňov môžeme povedať,  že  od
       Adama po Noacha bolo 10 pokolení. Potopa začala, keď mal Noach 600
       rokov.
          Tu by som  chcel  pripomenúť,  že  obdobie  pred  potopou  bolo
       špecifické iným ekosystémom, v ktorom  bola  pravdepodobne  omnoho
       nižšia prirodzená rádioaktivita. Z tohto dôvodu sa ľudia  dožívali
       omnoho vyššieho veku. Na základe dlhovekosti sa preto mohol  každý
       človek  rozvíjať  intelektuálne  omnoho  lepšie  ako  dnes.  Preto
       predpokladám,  že  aj  vtedajšie  vedecké  poznanie  bolo   lepšie
       a rozsiahlejšie ako je  to  súčasné.  Môžu  na  to  poukazovať  aj
       obrovské megalitické stavby, ktoré dnes tak obdivujeme.
          Od Noacha po Krista bolo 52 pokolení.
          Na  základe  štúdia  týchto  biblických  rodokmeňov  je   možné
       predpokladať, že od potopy do prelomu  letopočtov  bolo  približne
       2000-3000 rokov. Od  Adama  po  Noacha  bolo  približne  1000-2000
       rokov, teda biblická história siaha do rokov 5000-3000 pred  našim
       letopočtom.  Môžeme  hovoriť  približne  4000  rokov  pred   našim
       letopočtom.
          Do rokov približne 2500 pred našim  letopočtom  máme  zachované
       archeologické nálezy s písmom, takže rozprávame o Egypte,  Asýrii,
       Babylone,  perzskej  ríši,  grécku  a   Rímskej   ríši.   Rozhodne
       nehovoríme o dobách ľadových.
          Takže pokiaľ pripustíme z biblického hľadiska v živote  človeka
       glaciál - dobu ľadovú, musela by byť medzi rokmi 5000 a 2000  pred
       našim letopočtom, t.j. v období pred potopou.
          O takomto glaciálnom období veda  nerozpráva.  V  tomto  období
       navyše biblicky predpokladáme existenciu  rozsiahlej  civilizácie,
       ktorá bola na vyššom stupni poznania, než je tá naša súčasná.
          Dôsledky tejto civilizácie sa však dotýkali  Božieho  ľudu  len
       okrajovo, lebo centrum tohto vyspelého pohanstva bolo  geograficky
       situované ďaleko od miesta, kde napr. Noe staval koráb.
          Táto úvaha zároveň vrhá trochu iné svetlo na schopnosti Noacha,
       ktorý dokázal postaviť tak veľkú loď,  o  akej  čítame  v  ďalších
       kapitolách Knihy Genezis.
Posted in BIBLICKÉ VÝKLADY.