Biblické úvahy
Milan Hudec
2012
Chcel by som poďakovať svojej manželke
Elenke za neúnavnú pomoc pri organizovaní
skupiniek biblického štúdia, pre ktoré som
s Božou pomocou pripravoval tento výklad.
Za neustálu ochotu čítania Biblie a
biblických slovníkov ďakujem svojej mame
Blažene Hudecovej.
Ďakujem všetkým bratom a sestrám, ktorí
svojimi modlitbami podporili písanie tohoto
výkladu. Ich podporu som pociťoval obzvlášť
pri štúdiu tých úsekov Písma, ktoré mi
boli spočiatku úplne nejasné.
Najviac som však vďačný svojmu Pánovi
Ježišovi Kristovi, ktorý mi vytvoril
prostredie a daroval prostriedky k
napísaniu tohoto zväzku aj napriek tomu, že
som nevidiaci. Nech Mu je za to chvála a
vďaka - amen.
autor: RNDr. Milan Hudec, PhD.
rok: 2012
mobil: 0905 433 922
mail: mhudec@savbb.sk
www: HTTP://www.cvv.umb.sk/personal/mhudec
Obsah
Zatratení vyznávači Krista ................................. 5
Žalm 24. ............................................... 5
A) - Zjavenie 2,1-5. ................................... 5
B) - Zjavenie 3,14-22. ................................. 6
C) - Zjavenie 22,18-20. ................................ 6
Uveril a šiel .............................................. 9
Žalm 23.
Ján 4,46-53. ........................................... 9
Malachiáš 3,10. ........................................ 10
Budovanie spoločenstva ..................................... 11
Izaiáš 5,20-24.
Rimanom 12,9. - 15,13. ................................. 11
Čo ste to urobili! ......................................... 13
Sudcom 2,1-15. ......................................... 13
Zjavenie Jána 2,1-7. ................................... 14
Rimanom 12,1-2. ........................................ 14
Ján 15,1-8. ............................................ 15
Povolanie, trápnosť a neochota ............................. 17
1. Korintským 12,4-7.15-22.26-27. ...................... 17
ad 1 - Rimanom 12,3-8. ................................. 17
ad 2 ................................................... 18
ad 3 - 1. Timoteovi 4,14-16. ........................... 18
Naplňovanie Duchom Svätým .................................. 19
Ezechiel 39,22-29. ..................................... 19
1. Vyliatie Ducha Svätého .............................. 19
2. Zoslanie Ducha Svätého .............................. 19
3. Krst Duchom Svätým .................................. 19
4. Dar alebo prijatie Ducha Svätého .................... 20
5. Naplnenie Duchom Svätým ............................. 20
Fakty, zasľúbenia a vzťah .................................. 23
Kazateľ 3,1-9.11.14. ................................... 23
1. Fakty ............................................... 23
2. Zasľúbenia .......................................... 24
3. Vzťah ............................................... 24
Tajomstvo požehnania ....................................... 25
Žalm 121. .............................................. 25
Duch Svätý v dobách pred Kristom ........................... 27
Ján 6,27.
Židom 1,8.
Skutky 5,3-4. .......................................... 27
Izaiáš 11,2.
Izaiáš 44,2-4.
Joel 2,28-29. .......................................... 27
1. Mojžišova 1,2.
Žalm 139,7.
Žalm 51,13.
Izaiáš 63,10-14.
4. Mojžišova 27,18.
Nehemiáš 9,20. ......................................... 28
2. Mojžišova 31,3.
Sudcov 3,10.
Sudcov 11,29.
1. Samuelova 10,6.
Micheáš 3,8.
1. Samuelova 16,13-14. ................................. 28
Proroctvá o Kristovi ....................................... 29
Ján 3,16. .............................................. 29
Izaiáš 7,10-16. 9,6-7. ................................. 29
Malachiáš 1,6-12. 2,1-4. ............................... 29
Modlitba môže byť len osobná ............................... 31
1. Samuelova 1,9-20.
2. Kráľov 19,10-13. 15-19. 32-35.
2. Samuelova 7,18-29. 8,1-12.
2. Paralipomenon 20,1-17. 20-24. ....................... 31
Mat. 6,5-15. ........................................... 31
Pohanstvo a modly dnes ..................................... 34
Žalm 130. .............................................. 34
1. Kráľ. 14,23-24.
3. Mojž. 18,21-24.
2. Kráľ. 17,16-17. ..................................... 34
Židom 6,4-6. ........................................... 35
Zjav. 2,4. ............................................. 35
Zjav. 3,16. ............................................ 35
Mat. 12,31. ............................................ 35
Najväčší diablov útok ...................................... 36
Ján 13,34-35. .......................................... 37
1. Jána 2,9-11. ........................................ 38
1. Korintským 13. ...................................... 38
Čo bude v nebi? ............................................ 40
Lukáš 16,24-31. ........................................ 40
2. Kor. 12,2-5. ........................................ 40
2. Kráľ. 2,11-12.
Jób 38, 4- 7. .......................................... 40
Ján 10,1-5. ............................................ 41
Moje predstavy ......................................... 41
Bezohľadnosť voči nemocným ................................. 42
Žalm 40,1-9.
Kazateľ 9,1-6. 8,10-14. 7,13-14. ....................... 42
Luk. 13,11-16. ......................................... 42
Rimanom 5,12-21. ....................................... 42
2. Kor. 12,7-9. ........................................ 42
Kazateľ 3,11. .......................................... 42
Jób 38. 39. ............................................ 43
Ján 9,1-3.24-34. ....................................... 43
Žalm 37,25. ............................................ 43
Luk. 16,19-31. ......................................... 43
Kazateľ 7,13-14. ....................................... 43
Neúspech a kniha mormon .................................... 44
2. Mojžišova 15,1-19. .................................. 44
2. Moj. 2,11-14. ....................................... 44
2. Moj. 2,23-25. ....................................... 44
2. Moj. 3,4-10. ........................................ 44
2. Moj. 3,11-12. ....................................... 44
Mat. 10,37-39. ......................................... 45
Mat. 21,19-22. ......................................... 45
Mormonizmus ............................................ 45
DP. str 41,15-19. ...................................... 45
Ef. 4,1-6. Ef. 4,11-16. ................................ 45
DP. str. 50,2. ......................................... 45
Rim. 5,17-19. .......................................... 46
KM. str. 304 Alma 40,23. ............................... 46
2. Kor. 12,1-9. ........................................ 46
Sedemkrát "nikdy" .......................................... 48
Rozhovor Ježiša s Nikodémom ................................ 50
Ján 3,1-21. ............................................ 50
Nikodémove znalosti a správanie ........................ 50
Matúš 3,11-12. ......................................... 50
Rimanom 4,1-3. ......................................... 50
4. Mojžišova 21,8-9. ................................... 51
Musí byť partner veriaci? .................................. 52
Žalm 128. .............................................. 52
1. Timoteovi 4,1-5. .................................... 52
Józua 23,12-13. ........................................ 52
Požehnanie a nepožehnanie .................................. 54
Žalm 23. ............................................... 54
Matúš 6,25-34. ......................................... 54
Matúš 17,24-27. ........................................ 54
Žalm 62,11. ............................................ 54
Matúš 6,1-4. ........................................... 54
Ján 5,40-44. ........................................... 55
Lukáš 19,7-10.
Matúš 25,21. ........................................... 55
Pohanstvo, kresťanstvo, ateizmus ........................... 56
1. Korintským 12,2. .................................... 56
1. Paralipomenon 16,25-26. ............................. 56
Jeremiáš 13,9-10. ...................................... 57
Jeremiáš 1,16. ......................................... 57
Galatským 5,19-21. ..................................... 58
Galatským 5,22. ........................................ 58
Lukáš 11,34-36. ........................................ 58
Malachiáš 1,6-12.
Ezechiel 14,6-7. ....................................... 58
Priority a pokoj v rodine .................................. 60
Galatským 3,28. ........................................ 60
Efežanom 5,22-33. ...................................... 60
Efežanom 6,1-4. ........................................ 61
1. Mojžišova 18,19. .................................... 61
2. Korintským 12,14-15. ................................ 61
Židom 12,6-8. .......................................... 61
1. Timoteovi 5,1-2. .................................... 62
Peklo - šeól ............................................... 64
Ján 12,25-32. .......................................... 64
Žalm 88,6. ............................................. 64
Lukáš 22,52-53.
1. Kor. 2,7-8.
Zjav. 1,13.17.18.
Zjav. 20,4-6.14-15. .................................... 65
Lukáš 23,40-43. ........................................ 65
Ef. 6,11-12.
Rim. 13,12-13. ......................................... 65
Jakub 3,6.8.9.
Mat. 23,15. ............................................ 66
Emancipácia, sex a Kniha života ............................ 68
1. Timoteovi 4,1-6. .................................... 68
1. Korintským 7,1-2. ................................... 68
1. Korintským 7,3-5. ................................... 68
1. Korintským 7,6-7. ................................... 68
1. Korintským 7,28. .................................... 69
Veľký projekt spasenia ..................................... 70
1. Moj. 3, 1-15.
1. Moj. 8,15-22.
Rim. 3,10-31.
Jak. 2,14-22.
Zjav. 3, 1- 3.
Mat. 21,33-46.
Gal. 5,22-26. .......................................... 70
Zvod sveta a vernosť ....................................... 72
Józuova 23,1-5. ........................................ 72
Józuova 23,6-8. ........................................ 72
Józuova 23,9-11. ....................................... 72
Józuova 23,12-13. ...................................... 72
Józuova 23,14-16. ...................................... 73
Józuova 24,1-27. ....................................... 73
Učeníctvo a dospelosť ...................................... 74
Žalm 2. ................................................ 74
Židom 5,12-14. ......................................... 74
1. Korinťanom 3,1-3. ................................... 74
1. Timoteovi 3,1-7. .................................... 75
2. Timoteovi 2,1-2. .................................... 75
Vianoce .................................................... 76
Lukáš 2,1-14.
O politike a proroctvách,
o narodení a zvestovaní Mesiáša,
o jasliach s kôpkou slamy pre Pána Ježiša Krista ....... 76
Viera a viera .............................................. 80
Lukáš 14,25-35. ........................................ 80
Marek 11,21-26. ........................................ 80
Lukáš 17,3-6. .......................................... 81
Vlažnosť ................................................... 82
Zjavenie 3,15-21. ...................................... 82
Rimanom 12,1-2. ........................................ 83
Matúš 5,13-20. ......................................... 83
Hľadanie Božej vôle ........................................ 86
Rut 1,1-16. ............................................ 86
Izaiáš 63,9.
Jeremiáš 31,2-5. ....................................... 86
Kazateľ 3,11. .......................................... 86
Kazateľ 3,8-9. ......................................... 86
1. Mojžišova 12,1-4. ................................... 87
Zachariáš a Boží sľub ...................................... 88
Zachariáš 2,8-13. ...................................... 88
Zachariáš 2,8. ......................................... 88
Zachariáš 2,6-7. ....................................... 88
Zachariáš 2,1-2. ....................................... 88
Zachariáš 2,4-5. ....................................... 88
5. Mojžišova 32,32-39. ................................. 89
Démoni odnímajú Božie dary ................................. 90
1. Samuelova 18,6-30.
1. Tim. 4,1-3.
Čo odníma závisť?
Jakub 3. ............................................... 90
Pôst, ktorý prijme Hospodin ................................ 92
Izaiáš 58,1-2. ......................................... 92
Izaiáš 58,3-5. ......................................... 92
Izaiáš 58,6-9. ......................................... 93
Izaiáš 58,10-12. ....................................... 94
Izaiáš 58,13-14. ....................................... 94
Dom postavený na skale ..................................... 96
Matúš 7,1-6. ........................................... 96
Matúš 7,7-11. .......................................... 97
Matúš 7,12-14. ......................................... 97
Matúš 7,15-20. ......................................... 97
Matúš 7,21-23. ......................................... 97
Matúš 7,24-27. ......................................... 99
Len keby si chcel, Pane .................................... 100
Matúš 8,1-4. ........................................... 100
Matúš 8,5-13. .......................................... 101
Matúš 8,14-22. ......................................... 102
Matúš 8,23-27. ......................................... 102
Matúš 8,28-34. ......................................... 103
Sprisahanie a strach ....................................... 104
2. Tesalonickým 1,3-10.
Matúš 25,31-40.
Izaiáš 8,9-17.
Vzájomná láska a súženia
2. Tesalonickým 1,3-4. ................................. 104
Ku komu sa hlási Kristus? .............................. 104
Dejiny, prítomnosť a Šalamún ............................... 106
Izaiáš 8,9-17. ......................................... 106
Vlastníctvo Božej moci ..................................... 108
Zamyslenie ku krstu
Forma a život .......................................... 108
Zneužívanie cirkevných inštitúcií .......................... 110
Zamyslenie nad politickými manipuláciami
v cirkevných inštitúciách
"Dielo, ktoré sa deje pod slnkom" ...................... 110
Božie priority a pohoršenie ............................ 111
Drzí pútnici, zradcovia Pána ........................... 111
Dokážeme "upliesť bič"? ................................ 112
Naplňovanie Svätým Duchom .................................. 114
Boží Duch a Cirkev ..................................... 114
Láska bez lásky? ....................................... 114
Duchovný majetok dobrého hospodára ..................... 115
Posväcovanie života .................................... 115
V akom stave je moja lucerna? .......................... 116
Desatoro modlitby .......................................... 118
Nevypočuté modlitby .................................... 118
Desať zastavení ........................................ 118
Zhrnutie ............................................... 120
Dôsledok Jozefovej poslušnosti
Naplnenie Božieho zámeru ................................... 122
Priazeň sveta, ktorý zhŕňa pre spravodlivého ........... 122
Dobrá zvesť, závisť a napomenutie ...................... 123
Dôsledok klamstva a z mŕtvych vzbudená nádej ........... 124
Sú spasení spasení? ........................................ 126
Pohľad Boží a ľudský ................................... 126
Božia vševedúcnosť a nadčasovosť ....................... 127
Kto vyriadil a ozdobil príbytok? ....................... 127
Jedovatý spánok a zmŕtvychvzbudený hriech .............. 128
Istota spasenia - nádej, ktorá nezahanbí ............... 128
Dva hriechy a ľudská láska ............................. 129
Učeníctvo .................................................. 130
Právo a moc, poslanie zvestovať ........................ 130
Dom hodný a nehodný .................................... 130
Učeník má aj nepriateľov! .............................. 131
Diabolská moc je len diabolská ......................... 131
Učeník hodný a nehodný ................................. 132
Dali sme sa Mu napiť, mali sme pre Neho čas? ........... 132
Chráňme sa kvasu! .......................................... 134
Konzumenti kvasu ....................................... 134
Producenti kvasu ....................................... 136
Povolanie do služby ........................................ 138
Biskupstvo ............................................. 138
Božia veľkosť a ľudská malosť .......................... 139
Ohnivý dotyk formovania ................................ 139
Otázka, ochota a požiadavka ............................ 140
Kresťan a zbor ............................................. 142
Aj z vás samých povstanú draví vlci! ................... 142
Čistota jednotlivca, modlitby .......................... 143
Čistota spoločenstva, prijatie od Hospodina ............ 144
Viera a skutky pre spasenie druhých .................... 145
Joel 3,15-21. .............................................. 146
Veriaci sloník ............................................. 148
Cirkev a Láska ............................................. 150
Láska je viac ako dáva svet
Kristov príklad Lásky .................................. 150
Božia Rada, Láska a neprávosť
Naozaj Pán miloval?... ................................. 151
Dospelosť a detinstvo
Duchovná čistota Lásky ................................. 152
Dôsledok porušenej lásky
Výzva Božieho Slova .................................... 153
Vedecký historický dizajn
a
Boh Hospodin ............................................... 154
Ortodoxná vedecká paradigma
Veverička z doby ľadovej ............................... 154
Archeologické rozpory
Snaživý maratónec s fraktúrou stehennej kosti .......... 155
Svätá inkvizícia súčasnej vedy
Ako išiel ateizmus na vandrovku ........................ 157
Hypotéza gravitačnej kataklizmy
Ako učinil Boh potopu? ................................. 158
Božie Slovo ............................................ 159
Boh posilňuje .............................................. 160
O prorokovi ............................................ 160
Kniha Ezechiel ......................................... 160
Božia velebnosť
Proroci a proroctvá
I,II. ...................................................... 162
Božie povolanie ........................................ 162
Prvotina prorockého zjavenia ........................... 162
Božie Slovo v mierach človeka,
zrozumiteľnosť Božích súdov ............................ 164
Všetko dianie podriadené
moci spasenia Ježiša Krista ............................ 164
Povolanie do prorockej služby .......................... 165
Božie Slovo ............................................ 166
Kniha Božieho Slova
Proroci a proroctvá
III,IV. .................................................... 168
Prvé a druhé počutie ................................... 168
Božie povolanie a ľudská spôsobilosť ................... 169
Duchovná zodpovednosť .................................. 169
Osobné stretnutie a rozhovor so živým Bohom Stvoriteľom 170
Božie mlčanie .......................................... 170
Obraz ľudského a kravského výkalu ...................... 171
Prečo nesvätím sobotu? ..................................... 173
Kristovo Panovanie ..................................... 173
Dovolí si niekto zvesiť Krista z kríža? ................ 174
Pavlove vysvetlenie .................................... 174
Bláznovstvo pre svet... .................................... 177
Na počiatku... ......................................... 177
Božie upresnenie ....................................... 179
Biblické rodokmene ..................................... 181
5
Zatratení vyznávači Krista
Žalm 24.
Každé z historických období je niečím charakteristické. Dnešná
doba mimo iného prináša záplavu informácií, rôznych učení
a dezorientovanosti pochádzajúcej z množstva informačných kanálov
- televízia, rozhlas, noviny, počítače... V tomto množstve
nachádzame mnoho učení, ktoré tvrdia, že zbližujú človeka s akýmsi
bohom a môžeme len žasnúť nad tým, že väčšina vyznáva, alebo
uznáva Krista. Je šokujúce, že dokonca aj tzv. kresťanských cirkví
je neúrekom, stále vznikajú nové spoločenstvá a stále tvrdia, že
vzniknúť museli, aby ľudia poznali tú "skutočnú" pravdu. Nás potom
dezorientuje Slovo - "Kto má Syna, má život..." - Akoby všetci,
ktorí vyznávajú Krista za svojho spasiteľa, boli spasení
a zachránení. To však ani zďaleka nie je pravda a Biblia veľmi
vážne poukazuje na podvodníkov, ktorí o Kristovi hovoria, ale
nemajú podiel na Nebeskom Kráľovstve. Dokonca hovorí aj o takých,
ktorí veria v Krista, ale nebudú spasení podľa Slova - "Aj satan
verí a trasie sa..." Zamyslíme sa teraz nad tromi skupinami ľudí,
ktorí môžu vypadať na nerozoznanie od Božích detí, ale proti
ktorým Pán vystupuje veľmi tvrdo a jednoznačne.
A) - Tí, ktorí opustili svoju prvú Lásku
B) - Vlažní, hrajúci na dve strany
C) - Bludári, falošní učitelia
A) - Zjavenie 2,1-5.
Prvou láskou je Pán Ježiš Kristus, pre Jeho milosť a obeť sa
náš vzťah k nemu môže rozvíjať na základe dvoch vážnych
skutočností - viera a dôvera - ich strata môže pre nás znamenať
odlúčenie od Pána.
Matúš 5,20.
Matúš 18,3.
Hojnejšia spravodlivosť znamená vieru - "uveril Abrahám
a počítalo sa mu to za spravodlivosť" Rim. 4,1-3. Byť ako dieťa
rozumieme tomu dôverovať. Dieťa prichádza za svojím otcom a nebojí
sa, nerieši filozofické otázky, nepopisuje svojho otca akýmsi
systémom poznania...
Matúš 13,3-9.
Prvú Lásku opúšťame kvôli prenasledovaniu a ťažkostiam -
"posiati na skalnatú pôdu", tiež kvôli iným láskam - zvodom sveta
- "posiati do tŕnia".
6
B) - Zjavenie 3,14-22.
Vlažnosť je Pánom hodnotená veľmi negatívne - "kiež by si bol
studený, alebo horúci..." - byť aj vo svete aj v cirkvi Božieho
ľudu človeku jednoznačne zaručí zatratenie!
Pieseň Šalamúnova 5,2-6.
Milá - cirkev, Milý - Kristus; nechcela hneď ísť za svojou
láskou, vlažný prístup k tomuto vzťahu, možno lenivosť,
pohodlnosť. Keď už išla, Krista nebolo - odišiel od nej, už bolo
pozde. - Varujme sa vlažnosti!
Lukáš 14,16-24.
Koľkokrát sme pozvaní do práce pre Pána, možno cez svedomie
alebo brata, my však máme iné "povinnosti". - Nemyslime si, že keď
sme už raz uverili, že môžeme spať, alebo hrať na dve strany! Ešte
stále môžeme stratiť všetko! - 1. Kor. 9,24-27.
C) - Zjavenie 22,18-20.
Matúš 7,22-23.
Pán Ježiš hovorí o ľuďoch, ktorí v Jeho mene robili zázraky! -
Nie je tam písané, že to boli len imitácie, boli to naozaj
zázraky, a predsa ich označil ako činiteľov neprávosti! Ak
u niekoho vidíme biblické obdarovanie, rozhodne to nie je zárukou,
že ide o úprimného človeka, spasené Božie dieťa!
Matúš 7,15-18.
Falošných prorokov a učiteľov pravda môžeme rozoznať podľa ich
ovocia. Ovocie Ducha Svätého by sme na Božích deťoch mali vidieť
"lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrotu, dobrotivosť,
vernosť, krotkosť, zdržanlivosť" - Gal. 5,21-22. Pán ešte
pripomína, že sa máme falošným učiteľom jednoznačne vyhýbať! Nie
chodievať si ich vypočuť, sem tam prísť pozrieť..., ale vystríhať
sa ich!
Matúš 24,9-13.
V tomto verši je vyjadrený istý chaos - Boží ľud nenávidený,
vydávaný v potupu, pohoršenie a zrádzanie sa navzájom, falošní
proroci a množstvo nimi podvedených, pre rozmnoženú neprávosť
ochladnutá láska mnohých. - "keby som lásky nemal, nič nie som" -
1. Kor. 13. - Skúsme sa zamyslieť nad dnešnou dobou a svojou
láskou - máme záujem o druhých...
Nasledujúce Slová poukazujú na falošných učiteľov a odhaľujú
ich zámery, tiež nepríjemnú skutočnosť, že to nie je jednoduché
rozpoznať ich od pravých učiteľov.
7
2. Korintským 11,13-15.
Galatským 2,4.
Kolosenským 2,4.
Jakub 1,22.
Falošný učiteľ je ľstivý a pretvaruje sa, robí zo seba svätca.
Podmaňuje si veriacich ľudí - možno zneužíva ich štedrosť, dáva sa
oslavovať, hľadá si medzi nimi partnerský vzťah - chce totiž
dobrého, pokorného partnera v živote... - to všetko sa dá označiť
za podmaňovanie. Vedú reči, ktoré sa podobajú pravde, na prvý
pohľad akoby boli v poriadku. Ich život je niečo iné, nie živá
aplikovaná viera - vedú reči, ale nežijú podľa nich a robia to
v skrytosti.
Božie zlorečenie pre niekoho, požehnanie pre niekoho
a napomenutie pre všetkých!
8
Zjavenie 22,10-15.
Malachiáš 3,10.
9
Uveril a šiel
Žalm 23.
Ján 4,46-53.
Prečítali sme si časť z knihy, o ktorej počul celý svet! Ľudia,
ktorí už mohli spoznať Pána, hovoria, že je to Božie Slovo. Žiaľ,
nie je vždy celkom jasné, čo sa skrýva za týmto zvláštnym
označením. - Po prečítaní časti z Biblie sa niekto zamyslí, či
Ježiš skutočne existoval. Iný zase premýšľa, či naozaj mohol robiť
zázraky. Mnoho ľudí nemôže uveriť, že bol Ježiš Bohom a prisudzuje
mu schopnosti z oblasti psychotroniky, alebo ho nazýva jogínom...
Tak sa stane, že vzniká mnoho názorov, mnoho náboženstiev
a človeku pritom unikne tá najhlbšia podstata prečítaného textu!
Toto slovo povedal sám Boh, pretože nás miluje. Povedal ho, aby
sme ho mohli spoznať a urobiť podobne, ako urobili ľudia v časoch
prítomnosti Ježiša Krista. Ak začneme iba premýšľať o pravdivosti
týchto slov, môžeme v hĺbaní stratiť celý život a k ničomu
nedospieť! Je tu však iná cesta. Skúsme, či je Božie Slovo
pravdivé, a vložme sa Kristovi do rúk! Až potom spoznáme, aký
obrovský rozdiel je, keď len premýšľame nad podávanou rukou a keď
ju dokážeme naozaj uchopiť a prijať. Ak sem dnes niekto prišiel
bez potreby spoznať osobne Boha, ak sem prišiel len posudzovať
a neosobne premýšľať, prišiel isto zbytočne! Božiu lásku, moc
a Jeho milosrdenstvo určite nespozná! Ak ale očakávame Božiu
podanú pravicu, aby sa nás Pán dotkol a vyviedol nás
z nenaplnenosti, samôt, nezmyselnosti života..., ak osobne
potrebujeme stretnutie s naším milujúcim Bohom, potom naozaj
podávanú ruku nájdeme - je to Božie Slovo! Prijmime to, čo nám
podáva Pán a vyznajme Mu v mysli, že Ho tak veľmi potrebujeme! Som
presvedčený z vlastnej skúsenosti, že prežijeme niečo podobné, ako
ľudia, ktorí sa kedysi stretli s Kristom, a o ktorých čítame
v Biblii.
Pán Ježiš v prečítanom odseku hovorí: "Ak neuvidíte divov
a zázrakov, neuveríte." Je to vážna pravda a výčitka zároveň! Keby
Kristus kedysi nerobil divy, možno by dnes nikto nevedel, že na
zemi bol jeho Spasiteľ. Výčitku ale vidím v tom, a to sa týka aj
nás dnes, že chceme vidieť zázrak, akúsi záruku, že keď poprosíme
Krista o riešenie nášho života, že to neurobíme nadarmo. Všeličo
skúšame len tak - športka, pekné reklamy a nové výrobky,
priateľstvá, často dosť pochybné... Keď ale príde Kristus, chceme
záruku! - Už rozumieme, prečo tým svojho Boha urážame? Kladieme ho
svojím správaním na úroveň podvodníkov, ktorým sa nedá veriť! Však
otec, ktorý mal nemocného syna, urobil niečo úplne iné. Akoby
nepočul Kristovu výčitku, že ak neuvidí zázrak, neuverí. On Krista
naozaj potreboval, nechcel sa len pohoršiť, odsúdiť slová, ktoré
počul, jemu umieral syn! "Pane, príď prv, ako umrie moje dieťa!"
Vyjadril tým pokoru i prosbu zároveň! Až potom, bez zázraku,
povedal k nemu Pán Slovo Božie: "Choď, tvoj syn žije!" Ak máme
pripravené srdce, môžeme počuť takéto slovo aj my dnes. "A človek
uveril Slovu, ktoré mu Ježiš povedal a šiel." Stále sa žiaden
zázrak nestal, otec uveril a urobil tak niečo, čo je človeku úplne
prirodzené. Bežne veríme druhým ľuďom, veríme reklame, keď si
kupujeme nový výrobok... Pravda, v ľuďoch a reklamách sa môžeme
10
sklamať, je tu však Niekto, kto je hodný dôvery! Keď sa otec
z prečítaného textu vrátil domov, našiel zdravého syna. Vtedy
uveril celý jeho dom, rodina, príbuzný, služobníci... Toto nám
dnes Pán ponúka, to je tá podávaná pravica. Najprv uverme
a vyznajme, že Pána potrebujeme - nestane sa žiadny zázrak!
Donesme celé srdce Pánovi a v tejto chvíli sa pravdepodobne
nestane nič! Náš život sa však začne meniť, potom uvidíme zázrak!
Ja som vo svojom živote podobný zázrak prežil a môžem len povedať:
"Skúste to s Kristom!"
Budeme sa modliť, ak niekto chce prijať Pána do svojho života,
môže to vyznať nahlas, alebo potichu - Pán to bude isto počuť.
Malachiáš 3,10.
"Doneste celý desiatok do môjho domu - hovorí Hospodin, a potom
ma skúste, či vám nepootváram nebeských prieduchov a nepožehnám
vás až prehojne."
11
Budovanie spoločenstva
Izaiáš 5,20-24.
Rimanom 12,9. - 15,13.
V Pavlových listoch sa mi veľmi páči jeho sklon vyzdvihovať
lásku, pokoj, porozumenie... Dosvedčuje to aj známa kapitola 13.
z 1. listu do Korintu. Myslím, že vyššie uvedený odsek Písma je
"jej výkladom". Keď som si ho čítal, šokovalo ma, že vlastne
u božieho dieťaťa láska byť musí a že jej praktické použitie, ako
ho Pavel vysvetlil, tak málo vídavame medzi modernými kresťanmi.
Rimanom 14,17-18.
Kráľovstvo nebeské nie je teda závislé na forme, spôsobe, ale
na tom, čo v nás buduje Duch Svätý - na radosti, pokoji... Preto
netreba dbať na zvyklosti a snažiť sa ich za každú cenu meniť! To,
na čo treba dbať, je Boží hlas, ktorý ma volá a prikazuje mi
nepohoršovať druhých, vytvárať pokoj... Tento istý hlas ma tiež
vyučuje, aby som sa sám nepohoršoval, ale aby som rozumel
slabostiam a nedostatkom iných podobne, ako aj Kristus rozumie tým
mojim. Keby sme na seba naložili zákon, padneme! Preto zotrvajme
v Evanjeliu a láske Kristovej.
Rimanom 14,19-20.
Je napísané, že kto uverí v Ježiša Krista, nebude súdený. Je to
Slovo o Božom súde. Je ale ešte aj iný súd - Kristov! A my všetci
sa raz pred tento súd dostaneme. Bude to oheň, v ktorom zhorí
všetko naše dielo, ktoré nebolo z Ducha Svätého. Človek v živote
všeličo tvorí, venuje tomu veľa času a mne sa zdá, že tomu pravému
dielu venujeme hrozne málo! Prečo? To pravé dielo totiž buduje
práve náš charakter, práve od nás žiada obeť, trpezlivosť... My
radšej chodíme evanjelizovať, na mládeže... A možno si ani
neuvedomujeme, že krásne dielo v nás nerastie! - Budeme spasení?
Isto budeme! Ale môže sa nám stať, že len ako cez oheň - všetko
naše dielo zhorí a ostane len pravý základ Kristus.
Rimanom 14,10-12.
1. Korintským 3,15.
Rimanom 14,5-8.
V dnešnej dobe existuje veľa agresívnych spoločenstiev, ktoré
odsudzujú, vyzdvihujú obdarovania, niečo nerobia, alebo zase robia
a opäť odsudzujú! Pán učí inému. Vyzdvihuje vieru, ktorou sme
presvedčení, že to, čo robíme robíme pre Pána. Zároveň nás ale
vážne napomína, že nemáme odsudzovať viery iných (myslím vieru
v Krista, na základe ktorej vznikajú viery vo svätenie, alebo
nesvätenie soboty, alebo jedenie mäsa...). Niekto má napr. vieru
prijímať akúkoľvek liturgiu, niekto túto vieru nemá - neodsudzujme
sa, ale sa rešpektujme! Pred Kristom sme bratia!
Rimanom 14,22-23.
Mimochodom, dokážete v čítaných odsekoch nájsť doklad o tom, že
12
je Kristus Boh? (ťažká otázka)
Ako sa pozeráme na rôzne cirkvi?
Kedy je isté učenie len inou vierou v toho istého Krista a kedy
je to blud, v Biblii odsudzovaný?
13
Čo ste to urobili!
Sudcom 2,1-15.
Pán dal svojmu ľudu mnoho zasľúbení. Jedným z nich je
zasľúbenie o zemi, ktorú mali Židia dostať do dedičstva a v ktorej
im chcel Hospodin žehnať. Anjel Pánov pripomína, že sú Božie
zasľúbenia večné. Nikdy nekončia. Stvoriteľ nie je takým Bohom,
ktorý by niečo sľúbil, a potom bral Slovo späť. Pripomína však aj
to, že vlastne všetky zasľúbenia Pán dáva s podmienkou! Ak sa
Božie dieťa odkloní od svojho Spasiteľa a svoj čas, záujem začne
investovať do sveta, jeho Boh mu prestane žehnať a vydá ho do moci
bohov tohoto sveta. Židovský národ neuposlúchol Božiu radu a až
dodnes nesie jarmo od národov, ktoré pred časom uprednostnil pred
Hospodinom.
Náš život nám prináša mnoho ponúk, ktoré nám poskytuje svet.
Božie deti nemajú čas čítať Písmo a keď si ho konečne nájdu, ich
čítanie zahrnie len zlomok z toho, čo mali od Pána prijať.
Nedostatok Svetla, ktorým je Božie Slovo, potom spôsobí, že človek
prijíma mnoho učení sveta, ktoré mu prinášajú podľa slov anjela
nepožehnanie a zlorečenia aj napriek Božím zasľúbeniam. Kresťan sa
vo svojich krízach modlieva a prosí Hospodina, ale nedostáva sa mu
odpovede, pretože opustil Radu Pánovu. Vzniká veľa ďalších
názorov, alebo filozofií, ktoré tento fakt bezmocnosti kresťanskej
viery chcú vysvetliť inak, než je skutočná pravda! Veriaci sa
utešujú, že Boh má svoj čas, že nesú kríž, že človek nerozumie
Božím cestám, ... Všetky tieto pohľady skutočne môžu byť pravdivé,
keď ale slúžia ako prostriedok k zakrytiu vlastného hriechu,
stávajú sa bezbožnosťou. Dnešnú cirkev vyslovene prenasleduje
bezmocnosť aj napriek tomu, že v Božom Slove môžeme čítať
zasľúbenia o moci a víťazstvách. Však nikto nechce činiť pokánie
zo svojich skutkov a názorov. Ľudia radšej hľadajú filozofie
prepletené Biblickými citátmi, ktoré majú byť len tmou, aby nebolo
vidieť ich prevrátenosť.
Vo svete dnes môžeme pozorovať jednu zvláštnu vec. Niektorí
politici presadzujú svoj pôvodný politický názor aj napriek tomu,
že už niekoľkokrát bol odhalený ako nesprávny. Niekedy dokonca
vidieť na tom človeku, že si uvedomil svoj omyl, ale aj napriek
tomu ďalej presadzuje svoju prvotinu. Pýcha je zvláštna moc.
Človek sa niekoľkokrát verejne prejaví, a potom už nemá síl
verejne pripustiť svoj omyl! Ľudia pod vplyvom tejto moci
vytvárajú politiku štátov, vzniká tak chaos, bitky, jednoducho moc
pohanstva, sveta je príliš veľká nato, aby ju človek zvládol. Svet
jednoducho slúži bálovi, astartám... V kresťanských cirkvách sa
dnes žiaľ tiež slúži bálovi a astartám. Medzi veriacimi postrádame
moc Božiu a nachádzame moc pýchy, boha tohoto sveta! Aj Božie deti
majú názory, ktoré nedokážu a nechcú zmeniť. Celý svoj intelekt
často používajú na to, aby našli nejaký úbohý argument na svoju
obhajobu. Veriaci človek často pochopí vo svojom srdci, že sa
mýlil, ale nedokáže to vyznať. Hodiny, aj celé dni trvá, kým nájde
ďalšie argumenty, aby mohol ďalej prichádzať do "solídnych"
dialógov. Kto činí pokánie zo svojich skutkov? Kresťan rozpráva
často o okultizme a moci temna, ale démona, ktorý ho spútal pýchou
nevidí a nechce vidieť. Démonská sila bráni úprimnému vyznaniu,
človek nedokáže poslúchnuť Pána, príliš by ho to ponížilo.
14
Ako je napísané v predčítanom odseku, aj dnešnú cirkev Pán
vydal do moci sveta pre náš hriech. Lupiči olupujú nebeské
kráľovstvo v dennej tlači, keď ateisti upozorňujú na neprávosti
v cirkvi a často majú aj pravdu. Nepriatelia nebeského kráľovstva
v zmysle pohanských náboženstiev berú do úst argumenty
z kresťanskej minulosti aj prítomnosti a víťazia! To všetko sa
deje pre náš hriech! Nanajvýš sa zmôžeme na pokrytecké vyznanie:
"Pane, zmiluj sa nad nami, lebo sme hriešni." Zároveň ale
nedokážeme vyznať konkrétne omyly, konkrétne chyby a radšej sa ich
držíme ďalej! Varujme sa pokrytectva, radšej nevyznávajme, pretože
Pán nechce, aby sme mu donášali na oltár "chromé a slepé".
Sekularizácia cirkvi spôsobila, že sa kresťanská viera zdá byť
bezmocnou. Pán Ježiš nám dáva východisko, podáva nám pravicu
a volá nás.
Zjavenie Jána 2,1-7.
Pán Ježiš vidí prácu svojich detí, vídava ich na kolenách,
stretáva ich keď pomáhajú iným... Má však zároveň jednu výčitku,
že opustili prvú lásku. Prvou láskou človek miluje Krista, vo
chvíľach znovuzrodenia. Hryzie ho svedomie za všelijakú drobnosť,
ktorú urobí v nesúlade s Božou vôľou. Býva plný citu a vďaky voči
Pánovi. Celú jeho bytosť preniká oheň zapálenosti pre Krista.
Prejdú roky a ľudské srdce vyzerá inak. Človek si možno tisíc krát
povie, že je všetko v poriadku, že nehreší a že je spasený
z viery. Ale Kristus hovorí, že opustil prvú lásku! Takáto zrada
prináša človeku smrť! Stokrát si povie vzdelaný teológ, že je
spasený z viery a pritom hynie v ťažkej duchovnej nemoci. Kresťan
si vybuduje teóriu, že keď je raz spasený, už kráľovstvo nebeské
nemôže stratiť. Pán ale rozpráva niečo iné: "Ak neučiníš pokánia,
prídem rýchle na teba a pohnem tvojím svietnikom." Apoštol Pavel
pripodobňuje, že je boj viery beh. Bežec nemôže zastať, lebo
prehrá. Ak niekto zastane hoc aj len meter pred cieľom, všetko
stratí. Opustiť prvú lásku, znamená nájsť si inú! Môžeme sa
zamilovať a klaňať sa bálovi aj astartám, moderným bohom tohto
sveta, ktorí nás potom spútajú svojou démonskou mocou pýchy.
Rimanom 12,1-2.
Niekedy by sa zdalo, že len Starý Zákon varuje pred pohanstvom.
Apoštol aj v Novej Zmluve pripomína, aby sme sa nepripodobňovali
tomuto svetu. Jasne vidí nebezpečenstvo s tým spojené. Božie dieťa
by sa malo podobať na svojho Pána, nie na svet. V prvom rade cez
životy a skutky veriacich vidí svet Ježiša Krista. Navyše máme
vydávať svoje telá v živú obeť svätú. Možno dávame svoj čas na
čítanie Písma, chodenie do kostolov a modlitby. Modlitbu môžeme
označiť ako dýchanie viery, čítanie biblie ako duchovnú potravu,
počutie výkladu v kostole ako duchovné ovocie - vitamíny. Komu tým
robíme milosť, keď dýchame a prijímame potravu? Duchovný stav
človeka je niekedy na tak nízkej úrovni, že sa mu jednoducho
nechce čítať Písmo a modliť sa, keď to konečne dokáže, má pocit,
že niečo robí pre Boha. Pravda je tá, že Boh urobil pre človeka
mnoho dobrodení, jedným z nich je možnosť čítania Biblie, možnosť
modlitieb... Keď prijímame duchovnú potravu, sebe robíme dobre,
15
nie druhým! Pavel ale vyzýva, aby sme navyše vydali svoje telá
v obeť! Aby sme nielen prijímali, ale aj dávali. Živá viera je
produktívna a slúži aj iným! Ak sa niekomu zdá, že je neschopný
pracovať pre Pána, má pravdu. Naše ľudské schopnosti sa dajú
prirovnať k dvom rybičkám chlapca, ktorými Pán potom nasýtil
zástupy. Pracovať sa dá v bojoch na modlitbách za bratov a sestry,
v spoločenstve v rôznych prácach, materiálnou pomocou,
povzbudzovaním a napomínaním... Každý máme svoj dar od Pána a On
chce, aby sme mu ho priniesli a slúžili ním. Prvá láska je vždy
zapálená, aktívna, nepozná lenivosť. Beda kresťanstvu, ktoré
opustilo prvú lásku, pretože má isto inú, čo je smilstvom pred
Pánom.
Ján 15,1-8.
Ježiš pripodobňuje kresťanov k letorastom na kmeni, ktorým je
On sám. Je to vážne upozornenie, že ľudia môžu vyznávať Krista
a neniesť ovocie. Vinár takéto letorasty odrezáva a hádže na oheň.
Toto slovo upozorňuje, že aj kresťanstvo môže byť mŕtve. Mŕtve
kresťanstvo sa potom bude pripodobňovať tomuto svetu cez iné
lásky. Bude uctievať bálov pýchy a neponesie ovocie. Svoj čas
nebude vydávať v pravú obeť Bohu, ale bude ho celý zúžitkovávať
pre seba a svoje predstavy.
Druhým odkazom v tomto Slove je povzbudenie. Božie deti môžu
prosiť za čokoľvek a stane sa im. Pán upozorňuje, že je mocným
Bohom, ktorý nepozná prekážok. Chce naplniť naše životy aj
vyslýchaním modlitieb! Vyslyšanie možno nepríde hneď, možno nás
pred vyslyšaním navštívi krížom a možno nám nedá to, čo chceme,
ale oveľa viac, však vždy počuje a vyslyší, pretože tým je
oslávený sám Pán. Modlitba často prináša kríž, ktorým nás Boh
vychováva k prijatiu novej milosti, daru, za ktorý prosíme. Preto
sú akékoľvek modlitby v Duchu Pánovom vždy duchovným prínosom. Boh
tohto sveta nie je silnejší než Kristus. Ježiš klope na naše dvere
a závisí len od nás, či prijmeme jeho Evanjelium milosti, moci
a kríža.
16
17
Povolanie, trápnosť a neochota
1. Korintským 12,4-7.15-22.26-27.
Dosť častým a nebezpečným problémom je nedostatok pracovníkov
na Božom diele. Na podklade takejto choroby v spoločenstve potom
vznikajú rozkoly, nedorozumenia a tiež aj celkom rozpadnuté zbory.
Možno sa zdá, že je to prirodzené, keďže nie je dostatok
pracovníkov, napriek tomu by možno bolo zaujímavé konkrétnejšie
a praktickejšie sa zamyslieť nad takouto problematikou. Nad
kresťanstvom sa niekedy hrozivo skláňa "kyjak", ktorý môžeme
jednoducho pomenovať "náhražky". Nastávajú vždy, keď namiesto
modlitieb, štúdia a práce za ktorými prichádza Božie povolanie,
kladieme lenivosť a sebarealizáciu, za ktorými prichádzajú trápne
chvíle, nespokojnosť a veľa nepríjemných rečí. Úprimnosť
a čestnosť je potom nahradená jazykom, mnohými rečami, ktoré by
mali zakryť podstatu veci, matku hriechu lenivosť, pýchu
a sebarealizáciu. Ako hľadať pracovníkov pre zbor? Ako sa naučiť
čisto pracovať pre Pána? Skúsme sa nad tým trochu zamyslieť.
Prečítali sme si Božie Slovo, ktoré nám rozpráva o troch
vážnych skutočnostiach:
1. - O rozdielnosti obdarovaní.
2. - O Jednote a rovnocennosti rôzne obdarovaných bratov
a sestier.
3. - O potrebe kvalitného duchovného výkonu v každom
z obdarovaní.
ad 1 - Rimanom 12,3-8.
Existuje naivná teológia, ktorá tvrdí, že môže každý robiť
všetko, alebo aspoň to, čo sa zdá ako potrebné. Či by sme zavolali
elektrotechnika do operačnej sály, kde leží náš priateľ
a povzbudili ho do operácie? Naši blížni čakajú na duchovný výkon,
aby mohli prijať požehnanie od Pána. My ich ale niekedy zveríme
"elektrotechnikom" a tvárime sa pritom nadmieru duchovne.
Uvedomíme si, že im môže ísť o život v Kristovi? Pavel nám
pripomína, aby sme nerozmýšľali nad mieru toho, čo nám bolo
darované a zverené. Naopak, nabáda nás v zušľachťovaní svojho
obdarovania podľa našej viery v tom ktorom povolaní. Nehovorí teda
o takej viere, že môžeme robiť čokoľvek!
Ak je teda málo pracovníkov, môžeme sa v prvom rade opýtať: -
Keď sme na niekom videli isté obdarovanie, už sme ho oslovili
a povzbudili? Pozvali sme ho pracovať v spoločenstve? - Pavel
niečo také robil a nám by to malo byť príkladom. Brat alebo sestra
sú možno nesmelí a všetko viazne len na našej ľahostajnosti. Ak
sme boli oslovení my, či sme to brali ako Božie povolanie? Viedlo
nás to k práci na samom sebe v oblasti, v ktorej nás Pán
obdaroval, alebo to skončilo našou lenivosťou, možno
sebapodceňovaním? Ak sa nám zdá, že sme v niečom nedokonalí,
nelamentujme, ale sa učme pracovať a modlime sa za to. Nezabúdajme
teda na svoje povinnosti a povolania, tiež sa nedajme oklamať
18
a nezačnime robiť niečo, k čomu nás Pán neobdaroval! Aby sme
v tomto mohli obstáť je nutné duchovne žiť - to znamená modliť sa,
čítať Bibliu, rozprávať sa s bratmi a chcieť pracovať.
ad 2
U veriacich ľudí ma prekvapuje, že niekedy vyvyšujú napr. tzv.
múdrych bratov a iné obdarovania akoby ani takú cenu nemali. Božie
Slovo rozpráva niečo iné - sme si rovní a nie je správne
podceňovať prácu druhého. Čo ale môžeme urobiť, je pochvala,
povzbudenie, nie však za špeciálne obdarovanie, ale za špeciálnu
pracovitosť a poctivosť v niektorom z obdarovaní. Takto môžeme
pochváliť a dať za príklad modlitebníkov, diakonov, prorokov,
kazateľov...
ad 3 - 1. Timoteovi 4,14-16.
Pavel nabáda Timotea, aby rozhojňoval svoje obdarovanie a ako
dôsledok takéhoto rozhojňovania uvádza niečo zarážajúce. "Tak
zachrániš seba aj druhých". Máme nedostatok pracovníkov? Potom sa
ale pýtam: Rozhojňujeme svoje obdarovanie? Ak totiž nie, nielen že
uškodíme spoločenstvu, ktoré navštevujeme, ale dokonca môžeme
stratiť aj spasenie! Keď sa tak trochu zamyslíme nad potrebou
svojho obdarovania pre spoločenstvo veriacich ľudí, možno získame
nový obraz o tom, ako sme vlastne veľmi potrební. Nemôžeme niekoho
podceniť, že ho ani tak veľmi nie je treba! Pán každého potrebuje!
Na nás to ale kladie vážnu zodpovednosť venovať Bohu a bratom čas
primeraný svojmu obdarovaniu, zodpovednosť čítať Slovo a vzdelávať
sa vo svojom povolaní. Nie v povolaní druhých, ale vo svojom!
Na záver úvahy už len dodám spolu s apoštolom Jakubom: "Buďme
činiteľmi Slova a nie len poslucháčmi!"
Jakub 1,17-25.
Činiteľom Slova je človek, ktorý si prisvojí rozumnosť Písma
a poučí sa Jeho múdrosťou, bude podľa nej konať a čo je podstatné,
v jeho živote bude jasne vidieť všetko ovocie Ducha Svätého. -
Učme sa to!
Galatským 5,22.
Čo máme robiť, keď v spoločenstve postrádame potrebný duchovný
dar?
19
Naplňovanie Duchom Svätým
Ezechiel 39,22-29.
O naplňovaní Duchom Svätým sa medzi veriacimi ľuďmi dosť často
vedú dialógy a polemiky, keď ale príde na to, aby bola povedaná
presnejšia "definícia", čo to vlastne takéto naplnenie je,
ostávajú dosť často Božie deti bezradné. V tejto úvahe sa krátko
zamyslíme nad tým, kto môže byť naplnený Duchom Svätým, ako sa to
prejavuje a čo to vlastne je. Predtým si ale krátko povieme ešte
o štyroch ďalších pojmoch, ktoré s týmto niekedy splývajú.
1. Vyliatie Ducha Svätého
Izaiáš 32,9-16. - Vyliatie Ducha na Izrael
Izaiáš 44,1-8. - Zasľúbenie Ducha, antisemitizmus
bezbožnosťou
Ezechiel 39,22-29. - Božie dieťa môže rozumieť, prečo bol
Izrael rozptýlený
Vyliatie Ducha Svätého sa teda nevzťahuje špeciálne len na
letnice, ale je to širší pojem, ktorý znamená prejav Božej moci,
milosti a lásky, Božiu aktivitu, silu a moc, ktorou Pán v určitom
čase požehná menšej alebo väčšej skupine svojich detí. Môže mať až
celonárodný alebo medzinárodný význam a dosah.
2. Zoslanie Ducha Svätého
Ján 7,38-39.
Skutky 2,1-47.
Tak ako bol zasľúbený príchod Mesiáša, bolo tiež zasľúbené, že
po Jeho ukrižovaní Pán zošle, alebo vyleje svojho Ducha, ktorý
bude svedčiť o Kristovi. Je to teda špeciálne požehnanie a Božia
moc, na základe ktorej stojí cirkev aj dnes. Zoslanie Svätého
Ducha je teda v určitom zmysle podobnou historickou udalosťou ako
príchod Ježiša Krista.
3. Krst Duchom Svätým
Lukáš 3,15-18. - Kristus krstí Svätým Duchom
Marek 9,49-50. - Každý bude skúsený Duchom Svätým
Lukáš 12,49-53.
1. Korintským 3,13. - Duch Svätý skúsi každé ľudské dielo
v ohni
1. Petra 4,12-13.
Ján krstil vodou na pokánie. Voda, ponorenie je symbolom, že
starý život ostane pod vodou a vynorí sa nový človek, nové
20
stvorenie. Kristus krstí ohňom a Duchom Svätým - človek sa stáva
"ponorením" do Svätého Ducha novým stvorenstvom, čo už nie je
symbol. V ohni, teda aj kríži a utrpení, je skúšaný a vychovávaný
Duchom - mení sa, rastie. Pokrstený Duchom je teda každý, kto
úprimne prijme Krista, nie je to udalosť, ktorá ihneď skončí, ale
jej dôsledky a moc v ohni pretrvávajú celý život Božieho dieťaťa.
4. Dar alebo prijatie Ducha Svätého
Lukáš 11,9-13.
Marek 12,36. - Tento dar mali aj Božie deti Starej zmluvy
Lukáš 12,11-12.
Dar Ducha Svätého majú všetky Božie deti, ktoré ostríhali Božie
prikázania v Starom zákone, tiež Božie deti, ktoré úprimne uverili
v Krista. Viera v Krista je naplnením Božieho zákona v Novej
zmluve, tiež prijatím veľkého Božieho požehnania a zmocnenia,
ktoré Pán z lásky daroval svojim deťom pri zoslaní Svätého Ducha
na letnice.
5. Naplnenie Duchom Svätým
Lukáš 1,41-42.67. - Naplnenie pred letnicami
Skutky 2,4. - Naplnenie celej skupiny
Skutky 4,31. - Naplnenie celej skupiny
Skutky 4,8-11. - Naplnenie jedinca
Skutky 9,17-19. - Naplnenie pri vzkladaní rúk
Skutky 13,9-12. - Naplnenie odrazu, znenazdajky, prejav
moci
Naplnenie Svätým Duchom je teda zmocnenie od samého Pána
v určitej chvíli zasiahnuť alebo zaprorokovať... Naplnený môže byť
jedinec alebo skupina Božích detí. Naplňovanie Duchom Svätým sa
dialo aj pred letnicami.
Keď čítame o naplnení Duchom Svätým, deje sa tak spravidla
ľuďom, ktorí žijú čistý život, alebo chcú prijať Krista, sú
povolaní do práce a vykonávajú ju... Takéto naplnenie je prejav
istej moci, ktorú nemôžeme vidieť u neveriacich ľudí. Je to moc
Božia pri svojom dieťati pre svedectvo druhým ľuďom a pre jeho
vzdelávanie. Je zarážajúce, že takéto prejavy Božej moci dnes
akoby chýbali, akoby už neboli tie zázračné biblické časy,
o ktorých čítame v skutkoch. Skúsme sa zamyslieť nad otázkou,
prečo práve ja nie som z času na čas naplnený takouto mocou!
Skúsme tiež odhaliť niektoré naplnenia našich bratov, ktoré sme si
možno ani nevšimli, alebo sme si neuvedomili, že vlastne ide
o naplnenie Božím Duchom!
"Komu bolo viac zverené, od toho sa bude viac očakávať." Toto
Slovo odhaľuje tajomstvo, prečo Pán naplní svojím Duchom novoverca
a nežiada viac než úprimnosť. Zároveň od svojich duchovne starších
detí žiada viac - čistotu života. Naplňovanie Duchom teda v tomto
zmysle súvisí s duchovným rastom a nám dáva už konkrétnejšiu
otázku na zamyslenie. - Ako žijem? Čo mám na prvom mieste?
21
Skutky 9,17-19.
Lukáš 1,5-6.41-42.67.
Možno prichádzame pravidelne na modlitbách pred Pána a s vierou
to myslíme rozhodne úprimne. Naplňovanie Duchom však akosi
neprichádza. - Poznáme povolanie, ktorým nás Pán volá? Poznáme
svoje obdarovania a chceme ich zveľaďovať? Božie deti, o ktorých
sme čítali, boli vždy naplnené Duchom v službe, do ktorej boli
povolané. Ak robíme niečo, čo od nás Kristus nechce, aj keby to
bolo úplne biblické, On nám nepožehná. Svojím Duchom nebude predsa
robiť niečo, čo robiť nechce. Za tým sa možno skrýva len naše
sebavedomie a pýcha. Dokážeme prijať napomenutie, keď nám brat
povie, že niečo nemáme, alebo máme robiť? Dokážeme robiť pre
Krista aj to, čo sa nám nechce? ... Tak vídavame kresťanov, ktorí
majú biblické pohľady, aktivity, ale prejavy moci od Pána nie.
Každý nemusí byť naplnený práve vtedy, keď to chceme vidieť, však
keď cirkev takéto naplnenia postráda, je to čas na sebaspytovanie
a modlitby!
Na záver sa zamyslíme nad niektorými konkrétnymi naplneniami,
aby sme mohli napr. vo svojom spoločenstve "vidieť na vlastné oči"
prácu Svätého Ducha. Niekto čaká zázraky, jazyky a určite má
pravdu, že aj takéto naplnenia boli a sú. Pán nám ale dáva tie,
ktoré sú nám potrebné, nie tie, ktoré chceme vidieť!
Skutky 4,31.
Kázať Božie Slovo zrozumiteľne a nehanbiť sa zaň je naplnenie
Duchom Svätým! Porozmýšľajme, či náhodou aj my už nemáme takúto
skúsenosť s Pánom, či si nás takto nepoužil - potom môžeme
ďakovať.
Skutky 4,8-11.
Vyznali sme už zo srdca nášho Pána druhým ľuďom? Či sme v tej
chvíli neboli naplnení Jeho Duchom? Ak chválime Pána, je to opäť
naplnenie, však vždy to žiada čisté srdce. Vďaka Pánu, že je takým
istým, zázračným Bohom dnes, ako aj kedysi.
Ako lenivosť marí naplňovanie Svätým Duchom?
Ako s tým súvisí neposlušnosť?
Môže zmariť naplnenie Duchom neznalosť Božieho Slova, ak áno,
ako?
22
23
Fakty, zasľúbenia a vzťah
Kazateľ 3,1-9.11.14.
Kazateľ 3,9.11.14. - Pán obyčajne dopustí na človeka najprv
poníženie a až potom, keď si jeho dieťa uvedomí, ako veľmi
potrebuje svojho Boha, potom ho povýši. Aký úžitok má potom človek
z toho, keď sa trápi v čase svojho poníženia a silou mocou chce
dosiahnuť ihneď všetko požehnanie, ktoré Pán pre neho pripravil.
Naučme sa rozumieť časom Božieho požehnania a keď prežívame suchá
vo svojom živote, využime ich s modlitbou k tomu, aby sa z nás
stal lepší človek; pokornejší, zhovievavejší, činiaci pokoj,
ohľaduplnejší... Po takejto zmene nám Pán pridá darov hojnosti
a lásky, aby sme ich mohli užívať a tiež aj rozdávať. S trápením
zmeniť to, čo zmeniť nejde nie je užitočné, keď sa ale naučíme
poznať vôľu Božiu v našom čase poníženia i povýšenia, budeme mať
z toho úžitok my, aj naše okolie.
Zamyslime sa teraz nad nasledujúcimi otázkami: Chce Pán
všetkých uzdraviť? Chce, aby všetci hovorili jazykmi? Dá každému
všetko, za čokoľvek by prosil podľa Slova, ktoré sám povedal? -
Pretože sú tieto otázky niekedy v ľudskom živote veľmi pálčivé,
zamyslíme sa nad Božím Slovom tak, aby sme si na ne vedeli správne
odpovedať. Nasledujúca úvaha by mala viesť k tomu, že takto
položené otázky absolútne nemajú zmysel a že odpovedať na ne
znamená ujasniť si najprv, na čo sa vlastne pýtame.
Keď rozprávame o Božej láske a milosti, môžeme ju vidieť
v troch úplne odlišných rovinách. - 1. Fakty, ktoré sa stali,
ktoré učinil Pán pre nás. 2. Zasľúbenia, ktoré nám Pán dal, aby
sme sa mohli na neho spoľahnúť. 3. Osobný vzťah k Nemu, ktorý
môžeme prežívať, môžeme sa modliť, hľadať Jeho vôľu... Jeden
z mylných pohľadov, ktorý diabol starostlivo ukryl
v charizmatickom učení, je zámena osobného zasľúbenia
s všeobecným, alebo dokonca s faktami, ktoré Pán učinil. Napr.,
isté kresťanské kruhy tvrdia, že bude človek uzdravený, keď prijme
svoje uzdravenie ako fakt, ktorý sa vlastne už stal.
1. Fakty
Fakty môžeme v Biblii nachádzať, premýšľať o nich a vidieť ich
dôsledky. Môžeme sa tešiť z toho, čo pre nás Boh urobil, alebo
plakať nad tým čo urobil človek Bohu i sebe. Môžeme tiež prijať
hlboké pravdy o Bohu i človeku. Na ukážku si prečítame tri takéto
fakty:
24
Ján 1,1.
1. Moj. 7,10-12.
Luk. 2,1-11.
2. Zasľúbenia
Je potrebné čítať Bibliu? Isteže áno, veď v nej nachádzame
mnoho zasľúbení, na ktoré sa potom v živote môžeme spoľahnúť
a presvedčiť sa tak o Božej láske a moci. Pán nikdy nesklame!
Môžeme sa tešiť zo zasľúbení a padnúť na kolená v pokání, keď nám
Pán pre niečo zlorečí. Máme ľútostivého a dobrotivého Boha, ktorý
sa zmilováva, keď nachádza skrúšeného ducha. Prečítame si tri
takéto zasľúbenia:
1. Moj. 3,15.
1. Moj. 8,21-22.
1. Jána 5,12-15.
3. Vzťah
Ďalšie tri odseky Písma sú ukážkou, ako človek osobne prežíval
Božiu prítomnosť, milosť a lásku. Sú ukážkou toho, že v tomto
vzťahu človeka a Boha sa nič nedá uzavrieť do akéhosi systému,
však to, čo sa dá, je s nádejou prísť pred Hospodina a prosiť,
ďakovať, ... Ako sa On potom zachová? Kto to môže povedať? Určite
sa zachová Božsky. My sa môžeme len učiť prichádzať za milujúcim
Bohom, a nie za automatom, z ktorého musí vypadnúť niečo dobré.
1. Moj. 3,9-11.
1. Moj. 7,1.
Mat. 15,22-28.
Vypočuje Pán každú modlitbu?
Budú všetci uzdravení a budú hovoriť jazykmi?
Niekomu Pán dáva rozumnosť, inému nie - je jeden viac a druhý
menej cenný? Čo je múdrosťou pred Pánom a prečo?
25
Tajomstvo požehnania
Žalm 121.
Určite všetci túžime prijať Božie požehnanie. V Biblii
nachádzame mnoho príkladov takéhoto požehnania a mnohé z nich sú
na prvý pohľad zázračné a krásne. Ak začneme čítať Božie Slovo,
zakrátko porozumieme, že nám Pán chce požehnať, ale nie len tak,
bez našej aktivity. Chce, aby sme porozumeli, že Ho veľmi
potrebujeme, chce, aby sme sa modlili a prinášali svoje žiadosti
pred Neho. Naša aktivita je prirodzenou časťou našej živej viery,
a preto aj súčasťou požehnania. Človek sa už od dávna snaží
prisvojiť si Božie požehnanie a v celku môžeme nájsť asi dve
skupiny ľudí, ktoré sa snažia o Pánovu priazeň diametrálne
odlišným spôsobom. Prvá z nich požehnanie vyslovene naháňa, snaží
sa Bohu ukázať, že si niečo také zaslúži, alebo sa snaží
presvedčiť Krista, že by im mal takú milosť darovať. Upriamenie
duchovného pohľadu takýchto ľudí je svet, to konkrétne požehnanie.
Druhá skupina hľadá v prvom rade Boha a Jeho vôľu, teší sa na
spasenie. To nie sú ľudia bez telesných potrieb! Majú len správne
nastavené priority a vieru, že Kristus pozná, miluje.
Keď čítame v Písme o požehnaní a pritom nie sme povrchní,
nachádzame požehnanie vždy s podmienkou, kladenou na Božie dieťa.
V predčítanom Žalme je táto podmienka vyjadrená nepriamo. Verím,
že ak dovolíme Kristovi urobiť v našom srdci zázrak, dovolí aj On
nám prežiť spolu so žalmistom niečo podobné prečítanému Slovu.
Žalm 121,1.
Boží muž upriamil svoj pohľad k horám, je to spomenuté hneď na
začiatku vyznania. Horám sa niekedy v Starom Zákone priraďuje
význam večnosti. Možno nás veľmi trápia okolnosti reality
a jednoducho akosi niet síl zastaviť sa a pohliadnuť na svoj život
v zmysle večnosti. Človek sa môže zamerať na materiálny
nedostatok, túžbu niečo zohnať, na nepríjemný konflikt napr. medzi
rodičmi a deťmi - pozerať sa len na to, žiť tým, je určite veľmi
ťažké. Však z hľadiska večnosti sa stávajú takéto problémy len
lokálnymi, dokonca častokrát veľmi potrebnými pre náš duchovný
rast. Z hľadiska Kráľovstva nebeského majú riešenie, koniec
v Božom pokoji. Hľadieť na večnosť je prvou časťou skrytej
podmienky, aby sme mohli prijať požehnanie.
Žalm 121,2.
U koho hľadáme pomoc? Ak hľadáme pomoc u Hospodina, ako to
robíme? Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha, to Slovo bol
Boh. Niet krajšieho vyjadrenia, že máme ísť za Kristom, skrze
Božie Slovo. Vtedy nájdeme pomoc u Hospodina tak, že sa vierou
spoľahneme na prečítané Jeho zasľúbenia. Písmo napomína a karhá;
dokážeme si aj to prisvojiť? Prijmime celé Božie Slovo do nášho
srdca a bude to cestou k Bohu a naplneniu.
Žalm 121,3.
Tretí verš je priamym Božím zasľúbením a povzbudením. Keď
26
Kristus pri búrke na mori spal a učeníci si mysleli, že zahynú,
bola to len skúška ich viery, Ježišov telesný spánok nebol
podstatný! Duchovne nad nimi isto bdel. Nás podobne niekedy gniavi
svet a naša telesnosť - zdá sa nám niekedy, že Boh spí. Zasľúbenie
hovorí nielen, že nespí, ale dokonca ani nedrieme náš strážca! Je
tu opäť skrytá podmienka, kladená na našu osobu - máme robiť
podobne, ako činí Pán nám. Strážime a bdieme nad svojimi
súrodencami v Kristovi? Živá viera nie je len konzumnou, ale aj
produktívnou. Môžeme predsa povzbudzovať, materiálne pomáhať,
modliť sa, byť poslucháčmi, ale aj zvestovateľmi Slova,... každý
podľa svojho obdarovania.
Žalm 121,4.
Izrael, podľa biblickej etymológie znamená "Boh bojuje". Keď
človek stretne životný problém, poväčšine začne s ním bojovať,
Pána začína hľadať až keď je vysilený a unavený. Nie je to škoda?
Niekedy sa človek potýka s problémom, ktorý je tak ťažký
a neriešiteľný, že ani nevie, ako začať bojovať a prichádza
zúfalstvo. Ak sme Izraelom, je nepodstatné rozdeľovať problémy na
riešiteľné a neriešiteľné - Boh bojuje. Cez Pána Ježiša sme všetci
deti Abrahámove, spomeňme si na to!
Žalm 121,5.
Pravica je v Božom Slove symbolom moci. Z moci kážeme,
prorokujeme... Hospodin je našou mocou, stojí po našej pravici!
Nie sme viac bezvládni, ale zmocnení konať. Možno nevidíme koniec,
ani cestu, riešenie, však v Kristovi máme moc zvíťaziť v plnej
zbroji Ducha Božieho.
Žalm 121,6.
Doteraz sme rozprávali o skrytých podmienkach požehnania. -
Skúsme ich naplniť. Druhá časť žalmu je dôsledkom naplnených
podmienok, dôsledkom živej viery. "Slnko vo dne" rozumieme ako
požehnanie v práci, hojnosť. "Mesiac v noci" by mohol vyjadrovať
niečo kultické, temné, od čoho budeme tiež ochránení. Božie
požehnanie má teda dve hlavné časti - telesné a duchovné.
Očakávajme ho.
Žalm 121,7.
Navyše neostaneme sami ako siroty. Ostríhať znamená dohliadať,
opatrovať. Budeme ako v náručí milujúcej matky u Hospodina.
Žalm 121,8.
Vychádzajú a vchádzajú ovce, keď hľadajú pašu. S naším
Pastierom pašu vždy nájdeme - veď bude s nami, keď budeme
vychádzať. Po naplnenom dni vojdeme, čo je symbolom vďaky, viery,
dôvery a modlitieb.
27
Duch Svätý v dobách pred Kristom
Ján 6,27.
Židom 1,8.
Skutky 5,3-4.
Projekt Božieho spasenia je veľmi rozsiahle dielo. Nachádzame
v ňom mnoho zmien, udalostí, náväzností, ale rozhodne nie vývoj,
alebo zmenu v Božom Duchu! Duch Boží ostáva jediným, rovnakým
Bohom, ktorý nepodlieha evolúcii. Tento Boh poznal už od dávna
celý plán, ako spasiť človeka, ľuďom ho ale nezjavil vždy celý.
Človek vo svojej podstate je úbohý, nemúdry tvor, ktorý kedysi ani
nebol schopný pochopiť, že potrebuje spasenie. Pán ho ale aj tak
láskavo viedol a vzdelával na úrovni, ktorú mohol pochopiť
a prijať. Veľkým a vážnym krokom bolo prijatie Božieho zákona.
V tom čase už človek vedel, že má milujúceho Boha, dôveroval Mu
a dokázal prijať Jeho nariadenia. Na ich základe neskôr pochopil,
že v nich nedokáže obstáť a že tak veľmi potrebuje milosť
spasenia. Prišiel čas, keď bol už človek schopný prijať ešte viac
- Mesiáša. Dnes prežívame čas milosti, keď všetci, ktorí Boha
potrebujú môžu prijať Jeho milosť a prijať Krista do svojho
života. Za tým všetkým stojí moc Božieho Ducha, ktorý sa síce sám
nemení, ale zato dokázal zmeniť a vzdelať človeka tak, že môžeme
rozumieť mnohým tajomstvám a že tiež lepšie chápeme Jeho milosť,
lásku, keď vidíme, čo všetko bolo potrebné urobiť, aby sme sa
mohli k svojmu Stvoriteľovi opäť navrátiť. Keď toto Pán takto od
počiatku robil, či mohol v časoch Starého zákona jeho Duch
absentovať? Určite nie. Veď kto by to potom za Neho robil?
Niektorí ľudia ale argumentujú, že to bol Duch Boží, no a po
letniciach prišiel Duch Svätý - rozdiel celkom dobre vysvetliť
nevedia, ale zato si toto vágne presvedčenie nedajú ani za nič
vziať. Preto prvou otázkou, ktorú by sme chceli riešiť, je otázka
terminológie:
Izaiáš 11,2.
Izaiáš 44,2-4.
Joel 2,28-29.
Prečítali sme si Božie zasľúbenia o zoslaní Ducha Svätého
v Starom zákone - všade sa hovorí o Duchu Božom! Ide teda naozaj
len o terminológiu! Na základe tejto informácie by sme chceli
premýšľať ďalej nad námietkou: Duch Svätý len sem tam na niekoho
v Starom zákone zostúpil, ale nebol všetkým prítomný. Pripomínam,
že aj v Novom zákone sa rozpráva jednak o prítomnosti, a jednak
o naplňovaní Duchom Svätým. Toto isté nachádzam aj v Starej
zmluve! Najprv teda prítomnosť Svätého Ducha:
28
1. Mojžišova 1,2.
Žalm 139,7.
Žalm 51,13.
Izaiáš 63,10-14.
4. Mojžišova 27,18.
Nehemiáš 9,20.
Takže môžeme na základe prečítaných slov povedať: Duch Svätý
bol od počiatku, a to dokonca aj vtedy, keď ešte nebolo človeka,
čo svedčí o prítomnosti, a nie len naplňovaní! Ďalším dokladom
z Nehemiáša je fakt, že Duch Svätý učil ich všetkých! Teda nielen
pár jednotlivcov! V 51. žalme počúvame modlitbu, kde sa Dávid
modlí, aby mu Pán nevzal Svätého Ducha, čo opäť svedčí
o prítomnosti, a nie chvíľkovom naplnení! V Izaiášovi čítame, že
izraelský národ dokonca zarmucoval Ducha Svätého. Navyše tak, ako
aj v Novom zákone Duch Svätý niekedy vstúpil do niektorého človeka
a zmocnil ho vykonať nejaký skutok:
2. Mojžišova 31,3.
Sudcov 3,10.
Sudcov 11,29.
1. Samuelova 10,6.
Micheáš 3,8.
1. Samuelova 16,13-14.
V čom boli teda letnice tak výnimočné? Čo sme teda dostali?
V čom spočíva novozákonná prítomnosť Svätého Ducha? Božie deti
dostali zmocnenia a poslania, akých dovtedy ešte nebolo. K tomu je
potrebná sila, akej dovtedy ešte nebolo a múdrosť, akej ešte
nebolo. Zvestujeme Evanjelium celému svetu, odplácame dobrým zlé,
svietime skutkami, ale aj novými Božími darmi milosti - jednoducho
ide o silu, požehnanie a zmocnenie, ktoré sme dostali na letnice.
Nejde teda o nový príchod Ducha Božieho, ale o nové zmocnenie
a silu podľa zasľúbenia proroka Joela 2,28-29. Nech je náš Boh
pochválený a oslávený v nás!
29
Proroctvá o Kristovi
Ján 3,16.
Čistú nezištnú lásku si mnohokrát zamieňame s ľudskou láskou,
ktorá je mnohokrát len imitáciou nezištnosti. Tzv. láska človeka
je často vyprovokovaná len moralistickými princípmi, chceme totiž,
aby si ľudia o nás nemysleli niečo zlé. Niekedy nás svedomie
prinúti urobiť tzv. dobrý skutok - čo by si o mne pomyslel xy,
keby to vedel. Môžeme dávať priechod citom, ktoré niekedy vedú
k dobrému, niekedy k zlému. Čo sa týka citov samotných, sú veľmi
často našim egoizmom... Božia láska je čistá - žiadna morálka,
charakter alebo svedomie nenútilo Pána za nás umrieť. Kristus
umrel na kríži, lebo nás božsky, nezištne miloval.
Izaiáš 7,10-16. 9,6-7.
Kristus prišiel na základe mnohých proroctiev. Nachádzam
v Biblii jeden ukončený celok - Božie Slovo. Naplnenosť zasľúbení
sa týka projektu spasenia práve tak ako aj projektov našich
"malých" osobných spasení. Možno nás dezorientuje čas... však Pán
kráča s nami a vedie nás k nášmu naplneniu.
Žiaľ, máme sklon k pohanskému ponímaniu kresťanstva. Kresťanský
život sprevádzaný egoizmom, sebauspokojovaním je zvláštny, keď tým
trpia druhí.
Malachiáš 1,6-12. 2,1-4.
Pán zavrhol vyvolený národ a isto zavrhne aj nás, keď nájde
neúprimné srdce, modly. To sa stane aj napriek Kristovmu spaseniu
- chráňme sa modiel a ukydaných bohov, ktorí prežívajú aj v tejto
dobe.
Ako sa v nás môže prejaviť pohanstvo?
Čo je to modla?
Môže Pán zatratiť spasených?
30
31
Modlitba môže byť len osobná
1. Samuelova 1,9-20.
2. Kráľov 19,10-13. 15-19. 32-35.
2. Samuelova 7,18-29. 8,1-12.
2. Paralipomenon 20,1-17. 20-24.
V Božom Slove je veľa svedectiev o mocných, vypočutých
modlitbách. Niektoré z nich nám slúžili teraz ako príklad
a vedenie k našim stíšeniam. Asi si však musíme priznať, že časy,
v ktorých prichádzal anjel Hospodinov, aby pomohol modliacim sa,
sú už akosi preč. My sa modlíme, ale nevidíme vždy Božiu moc pri
sebe. Apoštol Jakub hovorí: "Modlíte sa, ale neberiete, pretože sa
zle modlíte! Prosíte tak, aby ste to, za čo prosíte, premrhali vo
svojich žiadostiach." Prvé, čo by som chcel veľmi zdôrazniť, je
fakt, že pochádzame z pohanských národov. V dôsledku toho je nám
prirodzených mnoho vecí, ktoré boli Božiemu ľudu v časoch
Dávidových úplne vzdialené. Pohanstvo a modlárstvo sa vyznačuje
okrem iného aj skutočnosťou, že modla, bôžik slúži človeku ako
otrok. Veriaci sa k nemu modlí, aby dostal čo chce, a v dôsledku
toho obetuje tomuto bôžikovi veľmi veľa - napr. všetok svoj čas.
Podstata teda spočíva v tom, že človek niečo chce, a tým to hasne
- takéto modlitby Boh Izraelov, Hospodin, nikdy nevyslyší, pretože
"vidia" len seba! Celý zákon, aj proroci stoja na dvoch najväčších
prikázaniach - milovať svojho Boha a blížneho. Na nich teda stojí
aj modlitba veriaceho, ktorý nie je pohanom. To znamená, že
prosíme aj za druhých, a keď prosíme za seba, keď niečo chceme
dostať, potom k tomu chceme byť najprv aj vychovaní. Dieťatko
najprv naučíme čítať, až potom dostane knihu, ktorú nakoniec teda
nepočarbe, neroztrhá, ale bude ju čítať. "Proste a dostanete,
klopte a otvorí sa vám!" Chopme sa teda tohoto Kristovho
zasľúbenia a chráňme sa pretvoriť Boží zákon na pohanstvo.
Pán Ježiš nám pripomína niekoľko závažných pohľadov na
modlitbu.
a)
Nemodlíme sa pre svoje sebapovyšovanie a veríme, že Pán počuje
nech sme kdekoľvek.
b)
Nemali by sme trpieť mnohomluvou s vedomím, že Pán už vopred
vie, čo chceme povedať, nemusíme sa báť, že sa zle vyjadríme, lebo
tak sa boja pohania, ktorí keď sa začnú modliť len hovoria
a hovoria, skončia a skôr sa vyrozprávajú, než pomodlia.
c)
Máme príklad modlitby, ktorý obsahuje vážne upozornenia na
prosby, ďakovania a chvály, ktoré by aj v našich modlitbách nemali
chýbať.
d)
Vypočutie alebo nevypočutie našich modlitieb závisí aj od nášho
správneho vzťahu k druhým ľuďom.
Mat. 6,5-15.
a) 5-6.
32
Sebapovyšovanie nemusí mať len zjavnú, rozprávkovú, čiernobielu
formu. Keď sa modlíme dve hodiny denne, vieme o tom len my, ale
pritom sme na to hrdí a porovnávame sa s druhými, určite trpíme
sebapovyšovaním! Aký je to rozdiel, keď sa niekto modlí za
druhého, pretože mu je ho napr. ľúto a chcel by mu pomôcť.
Riešime si niekedy na verejných modlitbách účty s druhými?
Medzi "riadkami", medzi rečou niečo povieme, čo ale veľmi
konkrétne patrí niekomu. Čo vlastne robíme, keď sa modlíme?!
Boh vidí v skrytosti! Či nemáme niekedy tendenciu zapojiť do
modlitieb napr. celý zbor, aby nás Pán vyslyšal? Prostriedok sa
nám tak stane cieľom a my máme väčšieho boha potom v masovej
modlitbe, než toho pravého Boha Izraelovho, Boha Hospodina, ktorý
vidí v skrytosti a odpláca zjavne! Týmto nechcem zhodiť zástupné
modlitby, chcem len varovať pred tým, aby sa nestali nástrojom
k dosiahnutiu, ale aby boli tým, čím majú byť! Z lásky prameniace
spoluprosby za niekoho - inak nemajú zmysel. Inak sú rýdzim
pohanstvom! Každý, kto sa modlí, musí byť osobne zaujatý vo veci
svojej modlitby, podľa vzorov, ktoré sme si čítali, ináč sa
z modlitieb stáva obyčajná fraška, nemajúca so živou vierou nič
spoločné!
b) 7-8.
Modlitba môže byť len osobná! Osobne prichádzame za Kristom
a prosíme Ho. Žiaľ, naša modlitba niekedy vypadá ako telefonát,
v ktorom ten čo volá od začiatku až do konca vraví a nakoniec to
zloží a odpočinie si. Čakáme na Božiu odpoveď a zaujíma nás
vôbec?! Kristus v Gecemanskej záhrade povedal krátke slovo,
a potom na modlitbe bdel hodinu. Ako sa teda modlíme, ako pohania,
ktorí žvatlajú a trpia mnohomluvou, alebo ako Božie deti? Veríme,
že Pán pozná naše srdce a aj to všetko, čo by sme chceli. Pozná aj
to, čo by sme naozaj chceli, nie len to, čo na modlitbe hovoríme!
Keď sa teda modlíme sú naše reči pokrytecké, rozporné so skutočnou
pohnútkou srdca, alebo rozprávame pravdu, priamo.
c) 9-13.
1. Želáme si, aby bola Božia vôľa zvrchovaná v našom živote.
Očakávame na Kráľovstvo nebeské. 2. Môžeme prosiť o materiálny
dostatok a Pán chce aby sme oň prosili! 3. Potrebujeme milosť
Kristovu pre našu hriešnosť a máme o ňu prosiť. 4. Máme prosiť,
aby nás Pán vyvaroval konkrétnym situáciám v živote, ktoré by boli
pre nás ťažkými skúškami v pokušení - sme len ľudia, bojme sa teda
hriechu a milujme Pána. "Zbav nás od zlého," máme volať na Boha aj
v súžení, aby nás vytrhol. 5. Prirodzené je Pána za všetko dobré,
ktoré nám učinil chváliť, oslavovať a ďakovať mu. Keď budeme
prosiť Boha podľa Jeho Slova, nie ako pohania, budeme mať za čo
ďakovať!!!
d) 14-15.
Modlitba, ktorá nie je pohanská, vyžaduje vážne rozhodnutie
a skutky v našom živote! Pán sa totiž voči nám chce chovať
podobne, ako sa my chováme voči druhým! Neodpustí nám, ak aj my
neodpustíme! Akou mierou my meriame, takou aj nám bude namerané...
Uchopme silne milosť, moc, bohatstvo, ktoré nám dáva živá
viera. Nie triumfalizmus, ale priateľstvo s Bohom Abrahámovým,
Bohom Izákovým a Bohom Jákobovým. Verím, že potom prežijeme
zápasy, poníženia, ale aj vypočutia a víťazstvá ako aj židia
v izraelskom národe kedysi. 33
34
Pohanstvo a modly dnes
Žalm 130.
Keď chceme rozprávať o modlách, asi by sme sa mali najprv
stručne dotknúť prostredia, kde vznikli a kde si ich ľudia začali
uctievať, pohanstva. Pohanské náboženstvá sebou vždy prinášali
bezohľadnosť, ukrutnosť, obete ľudí a vojny. Ak Božie Slovo
odsudzuje pohanstvo, nie je to kvôli akémusi abstraktnému
princípu, ale aj kvôli ukrutnosti, ktorej sa pohania navzájom
vyučovali a hovorili tomu svätosť. V pozadí takmer vždy stáli
fanatici alebo lotri, ktorí takéto učenie zneužívali v svoj
prospech. Tzv. biblické háje sú jedným z príkladov zneužívania
vzťahu muža a ženy. Obdobou niekdajších hájov sú dnešné nevestince
a obdobou niekdajšieho učenia je dnes nejedna úvaha alebo odborné
dielo sexuológov, ktoré vyzýva mladého človeka, aby pred
manželstvom svojho partnera sexuálne spoznal. Som presvedčený, že
mnohým ženám i mužom takéto učenie vyhovuje a hlásajú ho nie
z presvedčenia, ale z čírej zištnosti a nezdržanlivosti. Ich
inteligencia slúži im samotným, nie aby sa niečomu naučili, ale
aby niečo dosiahli. Preto tak, ako aj kedysi, tak aj dnes je
pohanstvo charakteristické vzťahom človeka k Bohu a tiež aj
k druhým ľuďom. Prichádzam k podstatnému bodu tejto úvahy. Pán
povedal: Mat. 22,37-39. "Budeš milovať svojho Boha... a blížneho
svojho..." Pohanstvo ako autoritu nad sebou žiadneho boha
neuznáva, vidí seba a manipuluje druhých. Blížneho svojho chápe
ako prostriedok na sebauspokojenie. Dôsledkom takéhoto pohanstva
sú zmanipulovaní chudáci, fanatici schopní urobiť čokoľvek a úplná
prevrátenosť hodnôt. Viera, ktorú hlásal Kristus, niečím takým
určite netrpí, naopak, ostro sa proti tomu stavia: Mat. 9,13.
"Neprišiel som žiadať obeť, ale milosrdenstvo!" hovorí Pán.
Milosrdenstvo s bratmi zo zboru, milosrdenstvo so
zmanipulovanými... Pohanstvo porušuje dve najväčšie Božie
prikázania a dôsledok je hrozný. Pohanstvo alebo nepohanstvo sa
teda týka vzťahu človeka a Boha a ľudí navzájom. Preto viera aj
pohanstvo sú veľmi osobné a žiadajú od človeka srdce! Toto srdce
dnešní pohania venujú modlám práve tak ako kedysi, dokonca mám
zato, že mnohé pohanstvo sa v posledných dobách skrývalo pod
rúškom kresťanstva , takže na jazyku bol Kristus a v srdci modla!
1. Kráľ. 14,23-24.
3. Mojž. 18,21-24.
2. Kráľ. 17,16-17.
Mohol by som začať rozprávať o modlách tak, že ak niekto ctí
modlu, nie je napomenuteľný, hľadá seba a nevidí druhých... Bola
by to asi pravda. Chcel by som sa ale zamerať na Jánove
upozornenie. 1. Jána 5,21. "Dietky, chráňte sa modiel!" Toto
napomenutie ma vystríha, že aj Božie dieťa je modlami ohrozované,
že dokonca aj človek, ktorý okúsil Božiu milosť, môže Pána začať
opúšťať a priľnúť k modlám.
35
Židom 6,4-6.
Na tomto Slove ma zaujal fakt, že Pavel upozornil, že ak niekto
okúsi a potom sa odvráti od Božej lásky, už nie je možné navrátiť
ho späť. Okúsiť lásku je vzťah. Potom ju odmietnuť je tiež vzťah
a vyjadruje nespokojnosť s tým, čo sa mu ponúkalo. Človek niekedy
chce byť autoritou sám sebe a Boha nepotrebuje, svoj vzťah a čas
chce sám prideľovať a súdiť druhých. Toto je modlou aj dnes tak,
ako aj kedysi. Nie drievka, sošky, autá, domy, ale porušený vzťah,
ktorý sa potom prejaví v modloslužbe, ktorá je pre každú dobu iná!
Ak niekto chodí do kostola len brať, vidieť chyby, ohovárať, potom
hľadať tzv. lepšie spoločenstvo a opäť len brať... Či nie je tak
isto modlár ako hocijaký klasický pohan? Božie dieťa má poslanie
a dar, aby ním slúžilo a zveľaďovalo konkrétne spoločenstvo! Tým
je vyjadrený opäť vzťah k ľuďom, s ktorými sa stretáva! Ak ich bez
mihnutia oka dokáže opustiť, potom ťažko hovoriť o vzťahu lásky!
A keď odíde inde a kritizuje a chce len brať, brať, je to chorobou
jeho srdca! Dnes mnohí ľudia slúžia modlám a dôsledkom sú
rozpadávajúce sa spoločenstvá, vznik nových a ich opätovné
rozpady. Vieme nájsť dnes hranicu medzi živou vierou
a modloslužbou?
Zjav. 2,4.
Opustiť prvú lásku - je to čin!
Zjav. 3,16.
Vlažnosť - je to stav!
Mat. 12,31.
Hriech proti Svätému Duchu - je to dôsledok, smrť!
Vyjadrujú vyššie uvedené tri body vzťah? Ak áno, aký?
Ako vám pripadá historické kresťanstvo?
36
Najväčší diablov útok
Zvesť dvanástej kapitoly Zjavenia rozpráva o troch uzavretých
udalostiach a jednej otvorenej, ktorú často, veľmi dramaticky,
prežívame aj v tejto dobe.
1. - Zjav. 12,1-5. Diablov útok na Krista.
2. - Zjav. 12,7,12. Víťazstvo Ježiša Krista, spasenie dokonané.
3. - Zjav. 12,6.13-16. Útok porazeného satana na cirkev ako celok.
4. - Zjav. 12,17-18. Prebiehajúci rozvrat cirkvi z vnútra,
posledný nápad, posledný útok
a) narušené vzťahy
b) pohoršenie, trpkosť, horkosť
c) strata viery pre tzv. realitu
a) b) c)
1. Jána 2,9-11. Židom 12,12-15. 1. Tim. 1,18-19.
Ján 13,34-35.
1. Kor. 13.
Obrazy: Zjav. 12,1-5.
Tieto pohľady na symbolické vyjadrenia dvanástej kapitoly
Zjavenia chcem ponúknuť len ako jednu z možností, ktorá mi ale
neprotirečí Novej Zmluve a zároveň ma upozorňuje na vážne
nebezpečenstvo. Môžeme ho vidieť okolo seba a je len na nás, či sa
mu dokážeme postaviť v zbrani Božieho Slova, viery
a spravodlivosti.
Žena odiata slnkom, mesiac pod jej nohami, na jej hlave koruna
dvanástich hviezd. Cirkev božích detí (žena), nesie svetlo
poznania Slova Božieho (odiata slnkom), bola "korunovaná", zrodila
sa v Izraeli, kde si Pán vyvolil národ pozostávajúci z dvanástich
kmeňov (12 hviezd), skutky božích detí sú odrazom Boha, Jeho Slova
(mesiac pod jej nohami). Táto žena je tehotná. Má sa narodiť dávno
zasľúbený Mesiáš.
Veľký drak so siedmimi hlavami, desiatimi rohmi a siedmymi
diadémami. Drakom je diabol, ktorý je tiež Božie stvorenstvo
a kedysi žil v Božej prítomnosti (sedem hláv a sedem diadémov),
zvrhol sa ale a vzbúril proti Bohu (desať rohov). Jeho chvost
vliekol tretinu nebeských hviezd. Strhol za sebou niektorých
anjelov, o ktorých dnes hovoríme ako o démonoch.
ad 1
Je veľmi zaujímavé, že Diabol poznal časy, keď sa mal narodiť
Kristus, Spasiteľ. Drak sa postavil pred ženu a čakal. Keď sa Pán
Ježiš narodil, diabol bol na to veľmi dobre pripravený. Krista
všelijako pokúšal a dokonca ho nakoniec dal aj ukrižovať. Diabol
ale nie je vševedúci, v tejto veci sa veľmi zmýlil. Mesiáš bol
vytrhnutý k Bohu a dokonca sa stalo ešte aj niečo viac.
ad 2 Zjavenie 12,7-12.
Vzbura, ktorú viedol diabol, stroskotala, naplnilo sa tak
spasenie Kristovo na kríži, podľa všetkých zasľúbení. Vidíme, že
Boh naplnil svoj sľub, a môžeme ho v tomto čase milosti naplno
37
zakúšať.
ad 3 Zjavenie 12,6.13-16.
Po tejto generálnej porážke sa diabol vrhol na "ženu" cirkev,
ale ju nemohol poraziť. "Peter, ty si skala," hovorí Pán. Ďalej
zasľubuje, použijúc Petra, že takouto skalou bude vlastne cirkev
Božích detí a že ju nerozboria ani moci temnosti. V dejinách
môžeme vidieť mnohé útoky na cirkev - mocenské, politické,
filozofické... Majú jediného iniciátora, diabla.
ad 4/a Zjavenie 12,17-18.
Cirkev sa nepodarilo zničiť priamo, a tak diabol zmenil
taktiku. Rozleptávaním a destabilizáciou jednotlivcov dosiahne
vlastne presne to, čo chcel - rozbitú, nefunkčnú cirkev. Táto
posledná aktivita je naozaj diabolská, tento útok je strašlivý!
Predstavme si obraz funkčnej cirkvi zo Skutkov apoštolských.
Predstavme si potom dnešnú cirkev a skúsme vidieť jej nedostatky
vo svetle prečítaného Božieho Slova. Všetky totiž pramenia
u jednotlivcov pre ich hriech! Narušené vzťahy, nezhoda medzi
pracovníkmi, neochota podvoliť sa, priznať si nedostatok, neochota
spolupracovať, lenivosť, slabá nestabilná viera, pochybnosti,
pohoršenia, horkosti, trpkosti... Božie Slovo kričí pozor!!
Tvárime sa veľmi pobožne, ale medzi nami sa pohybuje duch nesvätý
a my sa mu nebránime, pretože nechceme! Milujeme uznanie viac než
Krista, milujeme istú formu slávy a vplyv medzi spoluveriacimi.
Veľa milujeme, ale nie je to tá prvá láska! Stredná Európa je
svetadiel, v ktorom sa investovali hrozne veľké sumy do
náboženských brožúrok, kníh, časopisov. Prišli sem misionári,
zvestuje sa evanjelium cez rozhlas, televíziu... Ľudia ale
neprijímajú tieto slová! Či nechcú nájsť útočište? Prečo potom
prijímajú iné náboženstvá, smery, sekty, ...? Kristus hovorí, že
sú polia biele, pripravené ku žni. Jedným z nich je Európa! Cirkev
si ale neplní úlohu, ktorú dostala!
Ján 13,34-35.
Svet tak pozná, že máme Krista, keď sa budeme navzájom milovať!
Keď vidím spoluprácu niektorých kazateľov, misionárov... javí sa
mi to skôr ako irónia a výsmech živého diabla, ktorý sa vysmieva
Bohu! Pravda je taká, že sa navzájom častokrát nedokážeme zniesť,
priznať si niečo, stačí malý konflikt a dvaja ľudia si už nikdy
nenájdu k sebe cestu! To hovorím o Božích deťoch. Niekedy počúvam
príhovor pracovníka v nejakej cirkvi a s vedomím istého pozadia sa
mi chce odísť, pretože jeho slová sú len pózou - čo mi má čo
rozprávať, keď som mal možnosť byť svedkom toho, ako sa "tĺkol" so
svojím spolubratom. Čo mi chce povedať, keď viem, že tieto veci
nikdy nechcel dať do poriadku a prehliada ich akoby sa nič
nestalo! Pomodlím sa a Pán mi daruje víťazstvo - nepohorším sa,
zachová mi vieru... Čo ale tí, čo Krista ešte nepoznajú? Čo
s tými, ktorí pľujú na dnešné kresťanstvo a majú pravdu? Beda
členom Božej cirkvi, skrze ktorých prichádza pohoršenie, beda tím
nezmierlivcom, svárlivcom, ktorí v sebe pestujú odstup voči
spolubratom.
38
1. Jána 2,9-11.
Nie je na vine Svätý Duch, keď cirkev nenesie ovocie, ale
človek! Keď cirkev nerastie, sú len prázdne slová, keď hovoríme,
že jedni sejú a jedni žnú. Klameme a podvádzame seba i druhých
rečami stojacimi proti Kristovi, keď si ospravedlňujeme vlastne
to, že na nás svet nevidí lásku Kristovu. Naivná teológia, ktorá
ospravedlňuje hriech a tvrdí, že sme spasení z milosti, je len
polopravdou! Naozaj spasené Božie dieťa ponesie ovocie
v skutkoch - to je tá druhá časť pravdy.
1. Korintským 13.
Vrátim sa k dvanástej kapitole Zjavenia. Keď sa pozriem na
seba, musím priznať, že v oblasti vzťahov vediem so sebou
najťažšie boje. Niekedy mi trvalo až niekoľko týždňov, aby som dal
isté veci s druhými do poriadku. Žasnem, čo sa to vlastne vo mne
skrýva za silu, ktorá mi bráni prísť za druhými a povedať
jednoducho prepáč. V prvom rade na samom sebe vidím hroznú
pravdivosť výstrahy konca dvanástej kapitoly Zjavenia. Je to
oblasť v mojom živote, v ktorej môžem cez milosť Kristovu a jeho
silu víťaziť. Naozaj môžem prísť a povedať prepáč, môžem povedať,
že som sa mýlil.... Je to obrovský kontrast, pretože je to len
z Ducha Božieho, keď niečo také urobím, ja som prislabý! Musím ale
najprv ja povedať Bohu: "Chcem Pane, zvíťaz vo mne." Ja sa musím
modliť, aby som mohol začať riešiť vzťahy s druhými. Navyše sa odo
mňa žiada, aby som začal. Mám skúsenosť, že síce ťažko, ale že to
naozaj v Božej sile ide. Ak to nezačneme v tejto chvíli aj my
všetci, budeme pohoršením, my budeme vraždiť tých, ktorí mali cez
nás prijať Krista!
ad 4/b Židom 12,12-15.
Krátko ešte spomeniem dve formy útoku na jednotlivca. Trpkosť
a horkosť je jedným z nich. Zahorknutý človek dokáže opustiť
cirkev a nakoniec môže aj zahynúť. Varujme sa jej a ak nás
prenasleduje, modlime sa, nachádzajme spovedníkov na rozhovory
a víťazme v Pánu.
ad 4/c 1. Timoteovi 1,18-19.
Druhou formou útoku je tzv. realita. Vidíme kadečo okolo seba,
techniku, zlobu, násilie, majetky... a vidíme aj správanie ľudí
voči tomu všetkému. Odrazu akoby oslabla naša istota viery - je
vôbec Boh? - Mám obavu, že sa v takýchto chvíľach pozeráme viac na
svet než na Krista. Čítame si Písmo? Modlíme sa? Stretávame sa so
spoluveriacimi? Ak nie, potom hynieme!
Chcel by som všetkých tých, ktorí prečítali tieto riadky,
povzbudiť do reakcie na diablovu aktivitu. Začnime u seba. Buďme
príkladom! Zlomme tento strašný útok aspoň v spoločenstve,
v ktorom žijeme. Viem, že to bude obrovským požehnaním, a že
prežijeme nové a krásne chvíle s Kristom. Bez kríža a sebazaprenia
to ale nejde. Mám krásnu skúsenosť s Bohom. Veľmi som nemal rád
jedného brata, pretože mi ublížil. Po modlitbách už po niekoľkých
týždňoch som začal cítiť k nemu úprimnú lásku a dnes sa hrozne
teším, keď ma má prísť navštíviť. Tento človek sa mi nikdy
39
neospravedlnil, napriek tomu ho mám výnimočne rád a je mi dobrým
priateľom. To sa stalo nie zo mňa, ale zo Svätého Ducha. Je to
krásne a všetkým vám prajem podobné skúsenosti so zázračnou mocou
Božou.
40
Čo bude v nebi?
Lukáš 16,24-31.
Otázky o tom, čo bude v Nebi, sú mnohými kresťanmi apriori
zamietané. Musím priznať, že sa im ani nedivím, napriek tomu sa
teraz budem snažiť vysvetliť, prečo nemôžeme porozumieť tomu, čo
bude v Nebi, a zároveň porozprávam o svojich predstavách, ktoré
o Nebi mám, prirodzene s tým, že ich nepokladám za všeobecnú
pravdu, ale len za pomôcku pri mojom chápaní.
2. Kor. 12,2-5.
Apoštol Pavel bol vzatý až do 3. Neba a počul nevysloviteľné
slová, ktoré človek nesmie hovoriť. Inde sa píše, že ucho
neslýchalo a oko nevídalo, čo Pán pripravil pre svoje deti. Je to
biblická pravda, a preto určite nebude porušená! Navyše je človeku
zakázané rozprávať veci nebeské! Neviem o tom, že by sa v Biblii
písalo prečo, ale myslím, že človek nemôže rozprávať nebeské veci
pre svoj hriech. Skúsim to priblížiť: Predstavte si, že niekto
povie: "Boh zničí to mesto." Ako človek sa pýtam, kto môže
povedať, čo urobí Pán?! Keď učeníci povedali, či majú povedať, aby
zostúpil oheň na mesto, kde odmietli Krista, Pán vraví: "Neviete
čieho ste Ducha!" Som ale presvedčený, že keby niekto miloval ľudí
v tom meste ako seba a navyše mal Božie zjavenie, že je potrebné
pre akúsi spravodlivosť alebo správnosť mesto zničiť, že Pán zošle
na mesto oheň, podobne, ako to bolo v prípade Eliášovom. Človek je
ale hriešny, a tak mu ide viac o triumf, zadosťučinenie,
sebachválu... navyše ešte nepozná správnosť a Božiu múdrosť -
takýto "chudák" chce potom hovoriť veci Nebeské!
2. Kráľ. 2,11-12.
Jób 38, 4- 7.
Pre tieto dve Božie Slová mám zato, že sa Pán vyhýba tomu, aby
človeku popisoval presne to, čo je podstatou vesmíru, Neba...
Viera nie je na to, aby budovala naše fyzikálne predstavy, ale
mala by budovať nás samotných... Zem nemá podstavce, a tak si
myslím, že aj zobratie Eliáša je svojim spôsobom obrazné. Čo je
ale fakt, je to, že Eliáš do Neba naozaj zobratý bol - ostatne,
myslím, že to bol človek od Pána tak vychovaný, že mohol povedať
niektoré Nebeské veci. Zoslal oheň a oheň prišiel. Túto možnosť
máme aj my! Potom ale zabudnime na svoje predstavy o živote,
plány, koníčky, seba... Žiaľ, my milujeme tento svet do takej
miery, že nemôžeme byť Eliášom! A keby sme hneď chceli obmedziť
seba, budeme to robiť tak hlúpo a nerozumne, že to nebude Božou
múdrosťou! To všetko je dôsledkom našej prevrátenosti.
41
Ján 10,1-5.
Ak chceme poznať Nebeské veci a potom sa do Neba dostať, máme
k tomu jedinečnú príležitosť. Dvere, ktoré vedú do Neba. Kto
nevchádza týmito Dverami, je zlodej a lotor!! Rozvážme preto, či
je potrebné rozprávať o veciach Nebeských ináč, než cez Ježiša
Krista...
Moje predstavy
Nebo si predstavujem ako oveľa hmotnejšie a plnšie než Zem.
Navyše v ňom nebude panovať zákon hriechu. Nebo je už tu na Zemi,
a zároveň je tu peklo. Keby všetci ľudia položili Krista na prvé
miesto, je na Zemi Nebo! Keby ale všetci na prvé miesto položili
Zem, potom sa Zem stáva peklom.
Ak sa na tieto veci chcem pozrieť pohľadom fyzikálnym, uvážim,
že keď náš trojrozmerný priestor posuniem po vzhľadom k nemu
lineárne nezávislom vektore o zanedbateľnú vzdialenosť vzhľadom
k uvažovanej metrike, ocitnem sa v novom vesmíre, v novom svete!
Tieto svety budú zároveň blízko seba, a zároveň ich bude deliť
nekonečne veľa bodov... Keď zoberiem svety o väčších dimenziách
než náš, jeden z nich môže byť napr. Nebo, druhý peklo. Tak ako sa
dve roviny pretnú na priamke, tak sa môže nebo pretínať s peklom
v našom svete, ktorý má tri rozmery. Keď si zoberiem vektorové
priestory ako pomôcku k premýšľaniu, uvážim, že je absurdné
dokázať si predstaviť Nebo.
Teším sa na to, keď príde Pán a ja to budem môcť poznať.
42
Bezohľadnosť voči nemocným
Žalm 40,1-9.
Kazateľ 9,1-6. 8,10-14. 7,13-14.
Luk. 13,11-16. - Pravdepodobne aj na základe tohto Slova,
vznikajú vo svete učenia, ktoré by sa dali označiť ako
extrémisticky triumfalistické. Hlásajú totiž, že všetky choroby sú
od diabla a že Kristus chce pre svoju lásku a moc tieto nemoci
ľuďom uzdraviť. Z toho potom vyplývajú aj závery, že sa Božie
dieťa môže, ba dokonca by sa malo, mať dobre, ak má správny vzťah
ku Kristovi. - Žalm 37,25. Mám však zato, že je takéto učenie
silne povrchné, nevystihuje ani zďaleka Boží zámer a nedokáže
vôbec odhadnúť Jeho Božskosť. Navyše, učiteľom, ktorí hlásajú
takéto učenie, žiaľ chýba cit a spoluúčasť s tým druhým, ubližujú
a ani si to nedokážu uvedomiť, čo robia. Nech mi to prepáčia, ale
musím konštatovať, že sa správajú ako duchovne nedospelí a nezrelí
správne rozsudzovať, vidieť podstaty vecí a jednoducho naozaj
blížnemu pomôcť. Skúsim teraz bližšie vysvetliť tento môj postoj
a oprieť sa pritom o Božie Slovo.
Luk. 13,11-16.
Nielen nemocní, ale všetci sme postihnutí dedičným hriechom
a nemáme z neho pomoci, mimo Ježiša Krista:
Rimanom 5,12-21.
Tento hriech sa potom prejavuje mnohými spôsobmi: Tmou v našom
myslení - nemáme jasno v otázkach viery a lásky. Ďalej sa môže
prejavovať aj v nemoci, bezohľadnosti, nezdržanlivosti...
Akákoľvek nezdržanlivosť, alebo nemoc... človeka v určitom zmysle
spútavajú, pretože jednoducho nemá slobodu robiť podľa svojho
rozhodnutia. Keď človek príjme Krista, ani zďaleka sa nemusí hneď
striasť všetkého zlého. Príklad apoštola Pavla hovorí, že dokonca
niektoré spútanosti môžu ostať až do konca života:
2. Kor. 12,7-9.
Kto môže rozumieť Božiemu zámeru, prečo je to tak?
Kazateľ 3,11.
O Božej veľkosti a ľudskej malosti rozprávajú krásne kapitoly:
43
Jób 38. 39.
My pravda vieme, že je náš Boh láskavý, že nás miluje, ale mali
by sme vedieť aj to, že nikdy nedokážeme povedať a správne
vystihnúť, prečo Pán činí pri niekom to, pri druhom zase ono!
Z tohoto hľadiska ma fascinuje Božia láska, pretože nemusel
prísť na zem v Kristovi a spasiť ľudí! On ale prišiel a pomohol.
Keď dokážeme pod vedením Ducha pomôcť, je to krásne. Chráňme sa
ale akejsi "duchovnej" aktivite, na základe ktorej získavame
pocit, že akosi rozumieme životu druhého človeka - k tomu nie sme
povolaní. Nerobme teda zo seba malých pánov bohov!! Ak niekto
povie nemocnému, že má hriech, je na môj vkus príliš "múdry"!
Pozor, to urobili aj zákoníci!
Ján 9,1-3.24-34.
Kristus mal ale na to úplne iný pohľad.
Čítali sme tiež príklad zo:
Žalm 37,25.
A predsa hovorí Pán:
Luk. 16,19-31.
Kto to rozsúdi? Veď Lazar žobral a pritom bol zobratý do neba.
- Beda krutým zákonníkom, ktorí odsudzujú chudobu a trpia
triumfalizmom! - V tomto prípade Lazar trpel práve pre skúposť
takéhoto zákonníka.
V dnešnej dobe nachádzam jednu zvláštnu vec. Človek si nedokáže
povedať tomu nerozumiem a ani nie som schopný tomu porozumieť. -
Božie dieťa by ale niečo takéto malo vedieť dokázať povedať!
Vraciam sa ku:
Kazateľ 7,13-14.
Človek tu ničoho nesmie nájsť po Pánu Bohu! Keby veriaci boli
zdraví a bohatí, všetci by chceli veriť a ani zďaleka by v tom
nebola úprimnosť. Božia rada, Jeho moc a múdrosť takto ale vyberá
spomedzi ľudí naozaj tých, ktorí ho úprimne milujú, nenávidia
neprávosť a ktorým nestačí tento pokazený svet krutosti a tmy.
2. Kráľ. 20,1-7. - čo nám to hovorí?
Máme sa modliť za zdravie?
Čo nám hovorí podobenstvo o Lazarovi?
44
Neúspech a kniha mormon
2. Mojžišova 15,1-19.
Poznáme úprimného kresťana, ktorému sa nedarí pri práci na
Božom diele? - Mojžiš bol tiež úprimný a miloval vyvolený Boží
národ. Keď videl, že sa robí zle, bol hneď ochotný sa ho zastať.
2. Moj. 2,11-14.
Mojžiš ešte nebol poslaný do práce pre Hospodina, aj napriek
tomu, že už bol pre ňu vyvolený. Namiesto požehnania uteká
a pravdepodobne aj zatrpkol voči ľudu, ktorý miloval. - Je to
koniec ľudského snaženia, bez Božieho požehnania.
2. Moj. 2,23-25.
Aby Pán začal niečo v cirkvi konať, musí na Neho jeho ľud
najprv volať, modliť sa. Potom povoláva pracovníkov, žehná a dáva
moc.
2. Moj. 3,4-10.
Táto časť pojednáva o Mojžišovom povolaní do konkrétnej práce.
Veľmi podstatný je fakt, že takéto povolanie sa deje úplne osobne
- Mojžiš sa rozpráva so živým Bohom cez Jeho anjela. V našom
prípade možno modlitba, rozhovor s bratom, alebo sestrou...
2. Moj. 3,11-12.
Kedysi Mojžiš bez zaváhania zabil egypťana a netrápil sa "kto
je on - Mojžiš". Teraz hovorí: "Kto som ja?" - Pán ho už vychoval
a Mojžiš asi prežil hlboké sebapoznanie - poznal, že je ničím -
poznal skutočnú pravdu o svojom živote - až v tejto chvíli Pán
chce cez neho pracovať. Predchádza pred našim povolaním vyznanie
našej malosti Bohu i ľuďom?
Pán potom urobil mnoho zázrakov a vyviedol svoj národ z Egypta.
More sa im rozostúpilo, ale egyptské vojsko, ktoré ich
prenasledovalo zalialo. - Nikto nemohol povedať, že ich Boh
opustil! - Však predsa tá najťažšia časť ich výchovy a duchovného
rastu ich ešte len čakala - púšť. Na púšti troskoce moderné
kresťanstvo, ktoré prežije zázračné znovuzrodenie, ale keď sa
Božie Slovo začne dotýkať osobného života, vzťahov, záľub, voľného
času, peňazí... potom viera troskoce a Boh sa k nám nepriznáva. -
Zhrňme si to. - Cirkev, ktorá nenesie ovocie, osobné trápenia,
jednoducho Egypt. Vyvolení "Mojžišovia", ale nepovolaní -
neúspechy. Potom úprimné modlitby, Božie povolania, začiatok práce
45
a požehnanie, zázraky. Až teraz prichádza púšť, v ktorej Pán žiada
všetko od každého jedného kresťana, ktorý chce pracovať! Máme
svoju zasľúbenú zem, ale ak sa celý neodovzdáme Kristovi, nikdy do
nej nevojdeme. Živá cirkev - Nebeské kráľovstvo; to nás čaká, ale
ak budeme vidieť hlavne seba, nikdy tam nevojdeme tak, ako to bolo
aj so židovským národom, a to aj napriek tomu, že sme prežili
zázračné povolania a skúsenosti s Pánom.
Mat. 10,37-39.
Keď ale zvíťazíme a staneme sa príkladnými, krásnymi ľuďmi, tak
že sám Pán bude posielať za nami ateistov, aby nás videli a túžili
mať tiež niečo také, potom určite bude Kráľovstvo nebeské tu medzi
nami a mi poznáme šťastie a zasľúbenú zem.
Mat. 21,19-22.
Ako vysvetlíte tri termíny: povolanie, vyvolenie,
znovuzrodenie?
Hovorili sme, že Pán povoláva pracovníkov, až keď jeho ľud volá
a modlí sa. - Ale veď predsa ateisti nebudú nikdy volať na Boha
a Pán aj tak posiela misionárov. - Ako tomu rozumiete?
Môže kresťan zvestovať Slovo aj pred svojou púšťou, alebo až po
nej? - Ako to v jeho živote vypadá pred ňou a po nej a ako s tým
súvisí termín "duchovná kvalifikácia"?
Mormonizmus
O mormonstve tak, ako to podáva svätá kniha mormonská -
"Drahocenná perla" - Zo života ich proroka Josefa Smitha, vznik
mormonizmu.
DP. str 41,15-19.
Potieranie všetkých cirkví, všetci klamú - čo na to Biblia?
Ef. 4,1-6. Ef. 4,11-16.
Články viery mormonské a učenie apoštola Pavla.
DP. str. 50,2.
ale Biblia:
46
Rim. 5,17-19.
KM. str. 304 Alma 40,23.
ale Biblia:
2. Kor. 12,1-9.
Mormonizmus odmieta Slovo Božie zapísané v Biblii ako ucelené
evanjelium, takže sa mu nedá oponovať Písmom. Podobne ako mnohé
z bludných, jedovatých učení, aj toto si pridalo k Biblii mnoho
svojho a nakoniec Bibliu potupilo a zhodilo. - Ľudia, ktorí to
urobili tak dosiahli vytúženú moc a oslavu. - KM. str. 100 2. Nefi
29,1-3.
47
48
Sedemkrát "nikdy"
Lebo vám hovorím, že ak nebude vaša spravodlivosť hojnejšia ako
spravodlivosť zákoníkov a farizejov, nevojdete NIKDY do nebeského
kráľovstva.
(Mat. 5,20.)
Nebo a zem pominú, ale moje slová NIKDY nepominú.
(Mat. 24,35.)
Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali
v tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v tvojom mene a či sme
nerobili mnohé divy v tvojom mene? A vtedy im vyznám: NIKDY som
vás neznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!
(Mat. 7,22.23.)
Potom ho našiel Ježiš v chráme a povedal mu: Hľaď, ozdravel si;
NIKDY viac nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!
(Ján 5,14.)
A povedal: Amen vám hovorím, keď sa neobrátite a nebudete ako
deti, nevojdete NIKDY do nebeského kráľovstva.
(Mat. 18,3.)
A Ježiš im povedal: Ja som ten chlieb života; kto príde ku mne,
nebude NIKDY lačnieť a kto verí vo mňa, nebude NIKDY žízniť.
(Ján 6,35.)
I uzrel pri ceste figovník; podišiel k nemu, ale nenašiel na
ňom nič, iba lístie. Vtedy mu riekol: Nech NIKDY viac nerastie na
tebe nijaké ovocie! A figovník hneď vyschol. Keď to učeníci
videli, zadivili sa a povedali: Ako ten figovník tak náhle
vyschol! Ježiš im na to odpovedal: Veru, hovorím vám, ak budete
mať vieru a nebudete pochybovať, nielen to urobíte, čo sa stalo
s figovníkom, ale keby ste rozkázali tejto hore: Zdvihni sa a zrúť
sa do mora! Stane sa. Lebo všetko dosiahnete, o čo budete prosiť
s vierou na modlitbe.
(Mat. 21,19-22.)
sväté vojny, inkvizícia, upaľovanie oponentov, Bartolomejská
noc, Prešovské jatky, antisemitizmus, politika, roztržky...
Ako dnes pomáha cirkev druhým ľuďom? Čo pekného robí a čo robím
ja? - Nestačí IBA hlásať Krista! Už som premýšľal o tom, ako sa na
mňa, kresťana pozerajú ateisti?!
KRESŤANSTVO - čoho symbol je to dnes?!!! Čo na to Kristus?
49
50
Rozhovor Ježiša s Nikodémom
Ján 3,1-21.
Ján 3,1-2.
Farizeus Nikodém je zvláštna postava Nového zákona. Farizejstvo
ako také je v evanjeliách veľmi kritizované. Nikodém sa ale správa
trochu odlišne a zároveň si pripúšťa niečo, čomu sa farizeji v tej
dobe veľmi bránili.
Nikodémove znalosti a správanie
Tento farizeus si pripúšťa, že je Kristus od Boha, pretože vidí
premnohé požehnania, ktoré Pána sprevádzali a vie, že takéto niečo
musí byť inšpirované Duchom Svätým.
V jeho správaní je strach - prichádza za Pánom v noci. Je to
otázka jeho charakteru vyznať verejne Krista - Nikodém to ale
nedokáže, bojí sa. - Myslím, že Pán naráža práve na jeho
neschopnosť zachovať sa správne, na jeho strach zo zatratenia, keď
mu vysvetľuje, ako si privlastniť novú silu a uchopiť spasenie. -
Je potrebné znovu sa narodiť.
Ján 3,3-10.
V otázke znovuzrodenia však Nikodém prejavuje absolútnu
neznalosť. Jeho život a náboženstvo ho viedlo ku skutkom o ktoré
sa chcel opierať. V tejto chvíli poznáva nové učenie - nie skutky,
zákon, ale niečo úplne iné. - Znovuzrodenie sa netýka tela, to
znamená ani pocitov, ale človek sa musí narodiť z vody a Ducha.
Matúš 3,11-12.
Ján Krstiteľ krstil vodou na pokánie - úprimné pokánie je teda
prvou "časťou" k tomu, aby človek mohol byť pokrstený Duchom.
Prichádza väčší než Ján - Kristus. Keď v Neho uveríme, dostaneme
Ducha Božieho, pokoj a očakávané spasenie. Pre Nikodéma však bola
otázka viery absolútne nepoznaná, a teda ju Pán bližšie
vysvetľuje.
Ján 3,11-12.
Rimanom 4,1-3.
Pán poukazuje na to, že rozpráva o veciach, ktoré videl
a počul, ale farizeji tomu neveria. - Neveriť, je skutok viery,
ktorý zatracuje, veriť v Krista, znamená pred Bohom byť
51
spravodlivý. Keď niekto úprimne príjme Ježiša, jeho život je
podobný vetru, o ktorom nevieme odkiaľ veje a kam - Božie vedenie
v našom živote prijímame vierou, rozhodujeme sa na modlitbách,
prežívame chvíle, keď nevieme kam ideme, však pre vieru a Ducha,
ktorého sme dostali môžeme prežívať pokoj, radosť a víťazstvá.
Ján 3,13-15.
4. Mojžišova 21,8-9.
Čo je to teda viera v Krista? Podobne, ako sa židia mali
pozrieť na medeného hada, keď boli uštipnutí, tak aj my máme
vyznať Kristovi poklesok, keď sme padli pre náš hriech. Tak ako
židia potom neumreli, ani my neumrieme duchovne a nestratíme
spasenie pre milosť Pána Ježiša a Jeho zástupnú obeť. - To je
viera, ktorá nám daruje večný život.
Ján 3,16-21.
Nemusíme sa viac báť hriechu, že stratíme všetko - Boh neposlal
Krista na zem, aby ľudí odsúdil, poslal Ho preto, aby mohli byť
spasení. Problém človeka je však často zakorenený v pýche
a pretvárke. - Pán je svetlo, v tomto svetle sú vidieť ľudské
nedostatky - úprimný veriaci by si mal vedieť priznať svoje
poklesky... Pre pýchu to mnohí nedokážu, a tak odmietajú učenie,
ktoré ich odhaľuje, odmietajú svetlo, v ktorom ich vidno - Krista.
- Vo tme potom nevidia akí naozaj sú a tvrdia, že Krista
nepotrebujú. Pre ich skutočnú biedu potom hynú, a to je ich
odsúdenie.
Môže niekto neprijať Pána napr. kvôli vede, filozofiám,
pohľadom na biedy sveta, alebo v zásade a podstate je to len jeho
nechcenie?
Ako sa stavia Písmo k ľuďom, ktorí sa správajú ako Nikodém?
V čom je správanie Nikodéma nebezpečné, a v čom pozitívne?
52
Musí byť partner veriaci?
Žalm 128.
Samota mladého človeka v zmysle partnerstva je často veľmi
nepríjemná. Náš Stvoriteľ učinil v Raji človeka - Adama a ten
chodil v tom krásnom svete smutný. - Čo mu chýbalo? Veď mal všetko
a navyše sa mohol priamo stretávať aj so živým Bohom a rozprávať
sa s Ním. Adam nepoznal podstatu svojho smútku, a preto ani
nevedel prísť za svojim Stvoriteľom a poprosiť o spoločníčku. Pán
ale poznal jeho potreby, ktoré sám učinil a keď prišiel tomu čas,
stvoril mu Evu. Keď Adam poznal, že už nie je sám, povedal: "To je
ono!" Je to veľmi milý a zároveň veľmi pravdivý Biblický citát. -
Teda už prvá kniha Mojžišova rozpráva o tom, že Pán nechce nechať
človeka osamoteného! Akýsi asketizmus vo viere, učenie o tom, že
je život svätejší, keď si človek nenájde partnera, sa dá
jednoznačne biblicky odsúdiť ako surové, bezohľadné učenie.
1. Timoteovi 4,1-5.
Prvá kniha Mojžišova ale rozpráva aj o tom, že človek nedostal
hneď svojho partnera! Tak ako Pán vychovával a viedol Adama, aby
mohol prijať Evu, vychováva a vedie aj dnešného človeka. Rodičia
najprv vychovajú svoje dieťa, až potom mu zveria zodpovednejšie
práce. Vytváranie porozumenia v manželstve vyžaduje veľa múdrosti,
ale aj obetavosti. Kým teda Pán požehná životného partnera, chce,
aby človek niečo poznal, podľa svojich schopností, ale tiež
zároveň chce, aby sa dal pre Krista "ukrižovať" v manželstve. - To
znamená, že už nie je podstatné "ja", ale "Ty". Trpíme často
predstavou, že manželstvo je plná "krabica", ktorú dostaneme
a z ktorej potom vyťahujeme dobroty. Manželstvo je ale "krabica"
prázdna! Je na nás, aby sme sa rozhodli, čím ju budeme plniť!
Môžeme do nej vkladať svár, nepochopenie, sebaľútosť, ..., ale
tiež môžeme prosiť Krista ešte pred uzavretím tohoto vzťahu, aby
nás vyučil, ako sa činí v manželstve pokoj, porozumenie,
zhovievavosť... Ak si chceme nájsť životného partnera, zamyslime
sa najskôr nad sebou, kým sme a vyznajme to Kristovi. - Povedzme
Mu pravdu a poprosme o požehnanie a pomoc.
Keď pozorujeme starozákonný príbeh o Izákovi, ako mu jeho otec
Abrahám poslal s vierou pre manželku, napadne nás, že je už iná
doba. Dnes sa to už tak nerobí. Nachádzam ale tri podstatné
skutočnosti v jednaní Abraháma a jeho syna. -
a)
Konali v súlade s vôľou Božou.
Józua 23,12-13.
Mať neveriaceho partnera teda nie je v súlade s vôľou Božou,
ako je to s partnerstvom s iných cirkví?
53
b)
Verili, že Pán pošle dievča vhodné pre Izáka, pravdepodobne si
uvedomovali, že človek nedokáže s istotou správne odhadnúť toho
druhého, potrebovali Božiu radu.
Je potrebné poznávať sa navzájom?
Veriť, či spoznávať?
c)
Izák vedel prijať názor otca, staršieho človeka a premýšľať
o ňom. Viď "Výklad Epištoly Rimanom + Biblické obdobia a Svitky" -
kapitolu Pieseň piesní!
Akými spôsobmi riešiť "nemoc" z lásky?
Kto dobre poradí?
54
Požehnanie a nepožehnanie
Žalm 23.
a) chudoba
b) hojnosť
c) správa
O peniazoch by mohlo byť asi veľa tém, sú totiž mnohokrát našim
veľkým problémom, alebo dokonca duchovným osídlom. Teraz sa
skúsime krátko zamyslieť nad zasľúbeniami, doporučeniami
a povzbudeniami z Božieho Slova, ktoré sú povedané aj chudobným,
aj bohatým, ale aj tým, od ktorých Pán očakáva, aby rozumne
spravovali majetok, ktorý im zveril.
a)
Častou problematikou nedostatku je starosť o zajtrajšok. - Čo
ak nezoženiem zamestnanie, ak nebudem mať čo dať deťom... Do
tohoto ľudského obdobia, do času nedostatku, ktorý Pán tiež
používa k našej výchove znie rada a zasľúbenie zároveň.
Matúš 6,25-34.
V čase nedostatku môže človek zakúsiť aj Božiu moc a osobný
zázrak. - Keď učeníci nemali ako zaplatiť clo, Pán zvláštne rieši
ich situáciu.
Matúš 17,24-27.
b)
Dostatok je tak isto ako aj nedostatok, časom od Pána, v ktorom
môže človek prežiť skúšky, ale aj požehnania v dostatku, alebo
nedostatku.Božia rada hovorí:
Žalm 62,11.
Ak to človek dokáže, je to milosťou od Pána, pretože dokáže žiť
neovládaný peniazmi. Z toho potom vyplýva aj štedrosť, dary...
Matúš 6,1-4.
Už pri dávaní darov, Pán pripomína, že by ich človek nemal
dávať pre svoju slávu, ale v tichosti a láske pred Hospodinom.
S hojnosťou sláva naozaj úzko súvisí.
55
Ján 5,40-44.
Sláva teda patrí len Pánu! Mať hojnosť je hrivnou, ktorou
človek môže veľa zarobiť, ale ktorú môže aj premrhať, alebo
zakopať!
c)
Aby človek vedel správne zaobchádzať s majetkom, či už
v hojnosti, alebo nedostatku, môže prosiť od Pána múdrosť, silu
a lásku. Múdrosť je pri každej správe potrebná, silu potrebujeme,
aby sme vedeli napr. nekupovať niečo na čo nemáme, alebo zase
nekupovať hocičo, keď máme hojnosť. Láska je tou treťou zložkou
a hovorí, že sú tu aj iní, ktorým treba pomôcť možno konkrétne
napr. finančne, alebo príkladom správneho života v nedostatku. Je
dobré, zakúšať Božie požehnanie v nedostatku a krásne, zakúšať ho
v dostatku, a pritom všetkom mať pokoru a úctu pred Tým, od
ktorého všetko prichádza.
Lukáš 19,7-10.
Matúš 25,21.
Máme všetko rozdať?
Kedy zarábame hrivnou hojnosti?
Čo to je požehnanie nedostatku? (buduje závislosť človeka na
Bohu.)
56
Pohanstvo, kresťanstvo, ateizmus
Boh Hospodin si vyvolil Izraelský národ, aby tak zachoval svoje
Slovo pre všetkých ľudí a pomocou neho spasil všetkých tých, ktorí
prijali Pána Ježiša, ako svojho Spasiteľa. - Rim. 3. Je veľmi
zvláštne, že tento vyvolený národ sa tak často odvracal od svojho
Boha a uctieval iných bohov, - modly. Ako je možné, že ľudia
začali dávať prednosť akýmsi výmyslom, soškám z kameňa a kovov,
ktoré ich predsa nemohli naplniť? Kde sa vlastne ukrýva podstata
pohanstva, hybná sila toho, že sa človek tak ponížil, aby sa
klaňal neživým predmetom? Apoštol Ján vážne pripomína: "Dietky,
chráňte sa modiel!" Toto biblické Slovo je vážnou pripomienkou, že
nám v dnešnej dobe hrozí podobné nebezpečenstvo, ako Izraelcom
pred narodením Pána Ježiša. Aby sme sa mohli účinne brániť
moderným pohanským modlám, je veľmi potrebné v prvom rade poukázať
na podstaty pohanstva vo svetle Božieho Slova. Je potrebné v prvom
rade jasne si uvedomiť, čo je to modla, a potom ju zahodiť
a nevracať sa k nej. Predstava, že modlou sú sošky a obrazy je
rozhodne nepostačujúca a nevystihuje skutočnosť. Modlou sa nestáva
nejaký objekt len tak, modlu z neho urobí človek, narušením svojho
vzťahu s Bohom. Preto môže byť modlou čokoľvek. Príčinou vzniku
modloslužby je potom len ľudské, porušené srdce. Niekedy žasnem
nad tým, ako sa dokáže protestant pohoršiť nad katolíkom, keď ho
vidí kľačať pred sochou panny Márie, a pritom on sám každý deň
slúžieva svojim ukydaným bohom! Na modlitebných stíšeniach sa
niekedy modlia veriaci, aby niekde nepostavili nejakú sochu, ale
hrozný fakt, že "polovicu" zariadenia ich vlastných bytov tvoria
"sošky" audio-video techniky, "háje" časopisov a kníh, "výšiny"
televízie a rozhlasu, - to nevidia a nechcú vidieť! Máme teda
predať napr. televíziu - určite nie, iba jej nemáme slúžiť
a uctievať ju! Podstata spočíva vo vzťahu a nie v predmete. Čo
znamená uctievať a slúžiť predmetu, filozofii, človeku, nad tým sa
teraz zamyslíme.
1. Korintským 12,2.
Pavel rozpráva o nemote modiel aj napriek tomu, že vymyslení
bohovia predsa ľuďom rozprávali cez svojich kňazov. Dnes počúvame
záplavu slov, ktorými sa nám naše moderné nemé "obrázky" a "sošky"
prihovárajú. - Napriek tomu ostávajú nemé, lebo majú pre nás len
prázdne slová, žiadna z nich nevyriekne Slovo Božie, ktoré by nás
naplnilo a zmenilo náš život k lepšiemu. Aj my sme naozaj kedysi
k takýmto modlám chodievali: Do "hájov" diskoték, na "výšiny"
sebarealizácie, slávy a vplyvu, uctievali sme futbal, hokej,
karate... Všetky tieto modly ostávali pre nás nemé a my sme
hľadali naplnenie, Ježiša Krista.
1. Paralipomenon 16,25-26.
Všetci bohovia národov sú ničomné modly, len Hospodin ostáva
sám jediným Bohom Stvoriteľom. Všetky náboženstvá, okrem biblickej
zvesti Ježiša Krista sú nemé, tak ako žulové sochy, alebo ako
57
televízia a rozhlas so svojim demokratickým programom! - Ostávajú
nemé nie pre nekvalitu vysielania, ale pre nekvalitu nášho vzťahu
k Pánovi Ježišovi! Vo svojom srdci vyrábame z hliny svoju rytinu!
Čo je hybnou silou vytvárania svojich falošných bohov?
Jeremiáš 13,9-10.
Počiatkom a podstatou všetkých hriechov je pýcha. Niekedy
prichádzame k svojmu Bohu a modlíme sa k Pánovi Ježišovi,
predkladáme svoje žiadosti. V našich predstavách je vyslyšanie
a lichotivé zjavenie. - Niečo také očakávali zákoníci a farizeovia
od Mesiáša. Keď ale potom Mesiáš prišiel a tvrdo ich obvinil
s falše, boli schopní Ho ukrižovať. Aj dnes kresťania "križujú"
Krista, keď namiesto vyslyšania prosieb, dostávajú napomenutia. Na
povrch sa ukazuje podstata ich falošnej pobožnosti - zištnosť. Pre
ich pýchu je potom odmietnutie Božie príčinou hľadania spásy inde.
Je tu výborná príležitosť, ktorú ponúka živé peklo - modla.
Podobne, ako kedysi Izraelský národ, potichu si ukryjeme najprv
jednu, druhú... Niekedy chodíme do spoločenstiev bratov a sestier,
tvárime sa pobožne, máme čo povedať do diania v cirkvi a v súkromí
sa klaniame "zlatému teľaťu", ktoré sme si uliali len preto, lebo
nám Boh nesplnil naše požiadavky. Takáto pýcha potom prináša zlosť
a umienenosť. - Je to len vonkajší prejav niečoho, čím človek
žije, keď sa mu stane bohom modla. Zamestnanie, lásky,
priateľstvá, ... si človek umienene drží aj vtedy, keď Božie Slovo
rozpráva rozhodné nie! S takýmto kresťanom sa potom dá veľmi dobre
vychádzať všade tam, kde sa Písmo nedotýka jeho "výšiny". Ak sa
však Slová Biblie dotknú jeho bohov, takýto človek je ochotný
úplne rozbiť spoločenstvo Božích detí, za cenu ukrytia, alebo
uhájenia svojho božstva, ktoré sa často volá "ja". "Dietky,
chráňte sa modiel!" - Aký obrovský význam má táto Jánova výstraha.
Jeremiáš 1,16.
Pohanstvo je nám veľmi blízke, pre našu hriešnu prirodzenosť.
Svojimi rukami zarábame peniaze, potom si kupujeme domy, autá,
lístky do kín, divadiel,... a klaniame sa dielu svojich rúk. Čím
vlastne žijeme a čo je pre nás prvoradé? Dnes žijeme v pohanskom
svete. Najväčším náboženstvom je ateizmus, jeho bohom je ateista.
Táto modla, ktorá sa vola "ja" sa nám vnucuje každý deň mnohokrát.
Toto božstvo, ktorému hovoríme demokracia nás obklopuje a núti nás
vyrovnať sa s predstavami Biblie, alebo zahynúť Pánovi. Boh
Hospodin nebol nikdy demokratický! Rozprávajú o tom starozákonné
dejiny, keď Izrael rešpektoval len Jeho Slovo, aj keď bolo
v nesúlade s ich predstavou morálky a charakteru. Ak dnes chytíme
do rúk Bibliu, je pre nás buď autoritou, alebo len hromadou
papiera, ktorý mlčí! Svet nás volá, aby sme sa mu poklonili,
svojou demokraciou, etikou, bontónom nám zaručuje, že nás pri tom
nikto neuvidí...
Kedysi bola modloslužba akousi konkrétnou činnosťou. Bola
dôsledkom odlúčenia sa človeka od Pána. Dnes žijeme v dobe, keď
Kristus chce, aby sme si Ho ctili v duchu a pravde. Ak sa odlúčime
od Božej lásky, neudeje sa to vynechávaním pravidelnej dochádzky
58
na nedeľné Bohoslužby, ale kdesi hlboko v nás. Aj modloslužba má
dnes široký význam, keď človek začne v duchu a klamstve cudzoložiť
s inými bohmi. Dôsledkom uctievania nemých hodnôt sa potom na
človeku zjavujú skutky tela.
Galatským 5,19-21.
Opakom skutkov tela je ovocie Ducha Božieho. Tieto skutky sú
nie materiálne. V tomto verši sú vyjadrené vo svojej vlastnej
podstate. Vyjadrujú vzťah k druhým ľuďom.
Galatským 5,22.
Takýto vzťah môže vzniknúť len na základe postoja voči druhým,
ktorý doporučuje Pán Ježiš. Takýto postoj je prirodzené nadobudnúť
krátko po prijatí milosti Pánovej.
Lukáš 11,34-36.
Ľudské oko je orgán, ktorým sa ľudia pozerajú na svoje okolie,
aj na iných ľudí. Sú to láskavé pohľady? Je v nich zlosť, alebo
snaha urobiť dobre? "Hľaď teda, aby svetlo, ktoré je v tebe,
nebolo tmou!" Môžeme poznať celú Bibliu naspamäť a poznať svetlo
Božieho Slova. Keď ale náš pohľad na druhých nebude pohľadom
Kristovým, naše svetlo poznania bude tmou. Chráňme sa modiel,
ktoré nás vedú do neposlušnosti Písma a berú nám čas, aby sme
nestíhali pohliadnuť na druhého a vyjadriť slovom i skutkom milosť
a kríž nášho Pána Ježiša Krista.
Malachiáš 1,6-12.
Ezechiel 14,6-7.
"Preto povedz domu Izraelovmu: Takto hovorí Pán, Hospodin:
obráťte sa a odvráťte od svojich ukydaných bohov a od všetkých
svojich ohavností odvráťte svoju tvár! Lebo ktokoľvek z domu
Izraelovho, alebo z pohostínov, ktorý pohostíni v Izraelovi, kto
by sa oddelil nenasledujúc ma a vzložil by svojich ukydaných bohov
na svoje srdce a závadu svojej neprávosti na padnutie by položil
pred svoju tvár a prišiel by k prorokovi dopytovať sa ma za seba,
tomu odpoviem Ja, Hospodin, svojim spôsobom."
59
60
Priority a pokoj v rodine
Keď chceme rozprávať o vytváraní pokoja, čoskoro si uvedomíme
vážnu a ťažkú prekážku - našu vlastnú prirodzenosť. Pokoj
neprichádza vždy sám! Niekedy musíme aktívne prispieť svojim
postojom, správaním, alebo dokonca aj napomenutím, aby mohol
zavládnuť. Nechať náš vzťah s inými len tak a čakať, že prídu
druhí, ktorí si budú "špiniť ruky" - napomínať, alebo že to budú
práve tí druhí, ktorí obmedzia seba a nebudú sa správať svojvoľne,
aby tak mohol panovať pokoj, - čakať na toto je niečo veľmi
podobné križovaniu Ježiša Krista! Rodina patrí medzi prvé
prostredia, kde sa "my musíme dať ukrižovať" pre iných. Naša
hriešna prirodzenosť musí ísť bokom, aby zavládlo svetlo Božieho
Slova, ktoré nám ukáže Božie priority a naučí nás obstáť v nich.
a) manžel a manželka
b) rodičia a deti
c) deti a rodičia
V Biblii nachádzame dve zdanlivo protichodné slová, ktorým keď
sa priradí rovnaká priorita, môžu byť príčinou mnohých
nedorozumení.
Galatským 3,28.
Z hľadiska Evanjelia Ježiša Krista sme všetci rovnocenní. Je to
jednou z podstát kresťanského spolunažívania, takže je
nemysliteľné predstaviť si Božie dieťa, ktoré by uprednostňovalo
napr. mužov, alebo belochov... pred inými. Preto jednoznačne aj
v manželstve sú si muž a žena rovní! Ako teda rozumieť nasledovným
slovám apoštola Pavla?
Efežanom 5,22-33.
Muž aj žena si môžu rovnocenne vyvoliť, či chcú vstúpiť do
manželstva, alebo nie. Keď sa však rozhodnú pre rodinu, mali by
zároveň prijať Božiu radu a prikázanie pre spolunažívanie
v rodine. Stráca žena vstupom do manželstva rovnocennosť? - Určite
nie! Však aj muž aj žena má v rodine iné povolanie, ktoré vychádza
z ich prirodzených daností. Preto Pán učí inému muža a inému ženu.
Je bezbožnosťou, aby slobodný človek žil tak, ako v manželstve.
Podobnou bezbožnosťou je, keď manželia žijú život, akoby boli
slobodní, a to nemám na mysli len otázky sexu! Manželstvo vyžaduje
od človeka vážnu zmenu doterajšieho života, pre ženu poslúchať
muža a pre muža milovať ženu. Najvyššou autoritou ale zostáva pre
obidvoch Kristus a pre Jeho Slovo aj rovnocennosť. Poslušnosť ženy
je teda rovnocennou poslušnosťou, ktorá rozpráva skôr o spolupráci
a kladie na muža vážnu zodpovednosť, aby naozaj svojimi skutkami,
zmýšľaním, rozhodnosťou a láskou reprezentoval Pána Ježiša Krista.
- Od Neho muž dostal ženu, človeka s ktorým sa môže poradiť,
porozprávať a múdry vie, že dve hlavy a porozumenie dokážu vždy
viac než jedna.
61
Efežanom 6,1-4.
Pre rodičov, hlavne sa to týka otcov, je ťažkou úlohou získať
biblické postavenie v rodine. Často sa kritizuje mládež, že je
neposlušná, ale málokedy sa rozpráva o tom, že je neposlušná pre
hriech a zlý život rodičov. Ak otec káže biblické pravdy a nečiní
ich, nadarmo potom bude žiadať od dieťaťa poslušnosť! Môže ju síce
dosiahnuť, ale hrozí vážne nebezpečenstvo, že to nebude biblická
poslušnosť dieťaťa, ale len obyčajné násilie. Nepohoršovať svoje
deti znamená v prvom rade žiť príkladný život. Ak chce otec
kritizovať svoje dieťa, mal by najprv pred Pánom zhodnotiť svoj
život!
1. Mojžišova 18,19.
Pán poznal Abraháma, že nielen veril, ale aj konal a navyše sa
modlil za svoje deti. Preto vedel, že keď prikáže svojim deťom,
bude nasledovať poslušnosť. Niekto by namietol, že v prvom rade
musí byť dieťa poslušne. - Nie, v prvom rade musí byť otec
príkladom viery, lásky, a teda aj skutkov. Tak zhromažďuje poklad
svojim deťom!
2. Korintským 12,14-15.
Pán učí deti poslušnosti voči rodičom. Je zvláštne, že aj táto
poslušnosť je rovnocennou - dieťa nie je menej než rodič. Dieťa
však nedokáže správne rozsudzovať, nepozná dobre Božie Slovo,
nedokáže sa o seba postarať. Ako ochranu dostáva rodiča
a poslušnosť. Keď dieťa začína dospievať a vážne si uvedomuje
Božie nariadenia, rodič ostáva a poslušnosť sa presúva na tú
najvyššiu autoritu - Boha. Pri zdravej a vyváženej viere sa
prakticky zmení len málo - veď Pán spätne vedie k poslušnosti voči
rodičom. Keď sa ale rodičia nedržia Božích prikázaní, nastane pre
mladého človeka vážny a ťažký životný zápas.
Na neposlušnosť detí by mal rodič primerane reagovať. Jednou
z takýchto reakcií je káznenie a trestanie. Niektorí rodičia si
snažia nahovoriť, že sa trestanie dá obísť. Božie Slovo ale
rozpráva pravý opak. Ak rodič svoje deti nikdy netrestá, aj
napriek tomu, že by si zaslúžili, Slovo nášho Pána pochybuje potom
o jeho rodičovstve a nazýva deťmi cudzoložňatá. To je pre deti
vážne napomenutie, aby od rodičov vedeli prijímať pokarhania aj
tresty. - Tie ale majú prichádzať vždy s primeraným vysvetlením.
Židom 12,6-8.
Posledným upozornením, ktoré si teraz pripomenieme je akýsi
paradox. Je to chvíľa, keď by dieťa malo napomenúť rodiča.
62
1. Timoteovi 5,1-2.
Na tomto Slove ma zaujali dve veci. Od rodiča sa žiada, aby
vedel takéto napomenutie prijať, však aj od dieťaťa sa žiada dosť
veľa. - Myslím, že každé dieťa napomenie veľmi rado a ešte je aj
hrdé, aké je "múdre". - Ak chceme napomenúť rodičov, Pán od nás
žiada, aby sme si zvolili zvláštnu formu úctivosti, pokory
a pravdy. Možno napomíname starších a rodičov často, ak to ale
chceme robiť s Božím požehnaním, žiada to od nás mnoho zmien
v našom charaktere a povahe. Učme sa aj tomuto, lebo pravda sama
o sebe je úplne bezcenná!
63
64
Peklo - šeól
Ján 12,25-32.
Peklo je pre veriaceho človeka často akýsi abstraktný pojem, na
základe ktorého sa bojí urobiť niečo zlé, alebo ním straší svoje
deti... Peklo - šeól, alebo diabol sú však pojmy, ktoré sa dajú
prirovnať k utrpeniu, vydieraniu, násiliu, teda k niečomu, čo
rozhodne nie je nič abstraktné. Navyše môžeme vidieť akúsi
pekelnú, diabolskú aktivitu: Veď násilník nie je predsa pasívny,
aktívne chce ubližovať, takže druhým už potom ostávajú len dve
možnosti, buď sa nechať pokoriť, alebo sa proti násiliu postaviť.
Na základe tohoto priblíženia, sa zamyslíme nad peklom v troch
kvalitatívne odlišných sférach:
a) Čo je peklo a kde je?
b) Pekelná mocnosť a duchovný boj
c) V našich skutkoch sa odráža Nebo, alebo peklo
a)
Otázka, kde je vlastne peklo a čo to v skutočnosti je, je veľmi
zavádzajúca. Keď je takto formulovaná, stáva sa totiž skôr
fyzikálnym problémom, než tajomstvom skrytým v Biblii. - Čo to pre
mňa, ako kresťana znamená? Božie Slovo nám dáva mnoho zasľúbení,
napomenutí, povzbudení... Učí nás žiť tak, aby sme mohli byť
svetlom pre druhých a mať život v Kristovi. Rozhodne ale neformuje
naše prírodovedné predstavy, ktoré sú v porovnaní s potrebou
spasenia ničím! Apoštol Pavel nechce a nedokáže rozpovedať, čo
videl v Nebi a podobne nie je v Božom pláne ani učiť o podstatách
pekla! O pekle, mocnostiach temnosti a diablovi Biblia nemlčí
úplne. Môžeme sa dozvedieť, že z pekla sa už nedá volať na Pána,
že je to úplné odlúčenie od Božej Lásky, teda úplná nenaplnenosť
ľudských potrieb.
Žalm 88,6.
Tiež sa dá vyčítať, že to terajšie peklo je skôr moc,
kniežatstvo zlého, než miesto posledného zatratenia. Navyše táto
moc temnosti, ktorej predstaviteľom je diabol, nie je vševedúca,
ani všemocná! Keď príde posledný Súd, bude diabol aj so všetkými
svojimi prisluhovačmi uvrhnutý do ohnivého jazera, ktoré je
miestom posledného zatratenia. Medzi peklom a Nebom teda nevládne
dualizmus. Diabol nie je rovný Bohu, je len Božím stvorenstvom!
Vzbúril sa proti svojmu Stvoriteľovi a zviedol na svoju stranu aj
človeka. Verím, že pre Božiu lásku Pán nezakročil hneď, ale dal
všetkým ľuďom príležitosť navrátiť sa k Nemu pomocou jedinej
cesty, cez Ježiša Krista, ktorý na kríži zvíťazil nad diablom
a otvoril nám všetkým cestu viery v Neho, cestu života.
65
Lukáš 22,52-53.
1. Kor. 2,7-8.
Zjav. 1,13.17.18.
Zjav. 20,4-6.14-15.
Podstaty Neba a pekla sú nám skryté, čo je ale vážna pravda, sú
ľudia, ktorí umierajú do Božieho kráľovstva a sú ľudia, ktorí
umierajú do kráľovstva moci temnosti. Božie dieťa má vážne
poslanie: Byť soľou, svietiť a nie snažiť sa rozumieť, čomu sa
rozumieť nedá! - K tomu je potrebná pokora vedieť si to pripustiť.
Lukáš 23,40-43.
b)
Pán povedal, že Kráľovstvo nebeské je medzi nami. - Duch Svätý
pracuje cez ľudí a môžeme prežívať Jeho blízkosť, moc, lásku. Duch
nesvätý tiež pracuje cez ľudí a my môžeme na vlastné oči vidieť
chápadlá moci temnosti na ľudských skutkoch. Čo je ale podstatné,
Pán svojou obeťou nám dal možnosť nebyť pasívnou slamkou vo vetre.
Táto Božia milosť sa potom v našich životoch odráža pri nerovnom
boji s diablom. - Pripomínam znovu, že pri nerovnom boji! Diabol
totiž už prehral! Žiadne mocnosti nás nemôžu odlúčiť od lásky
Božej! Prečo je teda náš zápas taký ťažký? - Diabol nás
rozptyľuje, ukazuje nám "pekné obrázky", zneužíva našu telesnosť.
- Človek potom odbočí z Božej cesty pre "obrázok", ktorý ho zaujme
viac než Kristus. - Je to hrozná ľudská malosť a podlosť. Je veľmi
potrebné uvedomovať si v plnosti na modlitbe čím vlastne sme. Ak
si to totiž nedokážeme pripustiť, sme pokrytcami.
Ef. 6,11-12.
Rim. 13,12-13.
c)
Je veľmi zvláštne, že žiadny kresťan nemôže byť spasený len zo
slov, z akéhosi vyznania viery. Živá viera sa nutne musí prejaviť
v skutkoch! Naše skutky sú potom akýmsi "plátnom", kde sa
premietne dobré, alebo zlé. Keby si ľudia dali na prvé miesto
Krista, Zem by sa premenila na Nebo, keď by si ale dali na prvé
miesto Zem, stala by sa Zem peklom. Keď teda chceme vidieť peklo,
skúsme nájsť skupinu ľudí, ktorí Krista na prvom mieste nemajú.
Nespytujme sa ich na vyznanie, ale pozorujme ich skutky
a neľaknime sa, keď nájdeme peklo v cirkvi, alebo nejakých
kresťanských spoločenstvách. Pri poslednom súde sa určite nebude
prihliadať na príslušnosť v nejakej cirkvi! Dokonca ani na reči sa
nebude prihliadať! Budú sa vyhľadávať skutky z Ducha svätého! Beda
pokrytcom!
66
Jakub 3,6.8.9.
Mat. 23,15.
67
68
Emancipácia, sex a Kniha života
1. Timoteovi 4,1-6.
Bludárstvo nie je zlé len z akéhosi princípu. Nachádzam dve
vážne ohavnosti v bludárstve a zároveň myslím, že každé biblické
bludárstvo tieto dva fakty prináša. Bludár osobne nepozná Ježiša
Krista, má vzťah k démonom. Bludárstvo odníma od človeka Božiu
lásku, Božie dary. Vzťah k démonom v tomto zmysle rozumieme
necitlivosť k ľudským potrebám, zbraňovanie prijatia Božieho
požehnania.
1. Korintským 7,1-2.
vzhľadom na úvod k modlitbám môžeme jednoznačne povedať, že
Pavel nehovorí o manželstve ako o niečom horšom, ale ako o Božom
dare. - Nie každé manželstvo je Božím darom! Človek si môže
všeličo prisvojiť aj sám, a to aj napriek tomu, že je Božím
dieťaťom! - Neposlušnosť, tvrdohlavosť, odmietanie daru, ktorý nie
je podľa našich predstáv, odmietanie Božej výchovy. Podľa Pavla
však manželstvo od Pána napĺňa a je požehnaním. Podľa úvodu
7. kapitoly sa ale zdá, že Pavel hodnotí vstup do manželstva ako
niečo podobné smilstvu, čo ale Pán akosi radšej dovolil, aby sa
hriešny človek mohol vybúriť. Myslím, že tento úvod len vystihuje
hlbokú pravdu o človeku, že totiž bez Božích darov nie sme schopní
existovať - nenaplnenosť pôsobí hriech, hriech odlúčenosť od Boha
a odlúčenosť smrť. Ak niekto chce "pre Boha" robiť nezmyselné
sebaobmedzovanie, pritom je to len jeho bezbožná snaha vyniknúť,
alebo uspokojiť sa mnohou "duchovnou" aktivitou, takýto človek
môže ľahko duchovne zahynúť! Prirodzene sa to týka aj manželstva.
Tiež je pravidlom, že ak má človek takéto premrštené aktivity, je
to preto, že v inej oblasti neposlúcha vôľu Pánovu, a tak si musí
liečiť svedomie takýmto spôsobom. Sme malí, slabí a tak by sme
mali s vďakou a pokorou prijímať Božie milosrdenstvo.
1. Korintským 7,3-5.
Vyšlo mnoho sexuologických príručiek. Sú potrebné, keď sa
človek drží Božieho Slova? Ešte poznámka pre "misionárov" - ísť
robiť napr. misiu a opustiť pritom surovo partnera je bezbožnosť!
Keď Kristus vyžaduje opustiť napr. manželku pre Neho, vyžaduje aj
obapoľný súhlas!
1. Korintským 7,6-7.
Keď má niekto obdarovanie schopnosti žitia osamote, nech ho
využíva, (myslím asi 1% populácie) ale je jarmom a z démona
vymýšľať napr. celibát pre všetkých kňazov a hovoriť tomu väčšia
svätosť.
69
1. Korintským 7,28.
Keď nechceme vidieť naše obdarovanie a uvedieme na seba záväzok
a povinnosť, ktorá je v rozpore s našimi schopnosťami
a obdarovaním, nehrešíme, ale budeme mať trápenie a môžeme padnúť
a umrieť pre hriech z našej nenaplnenosti.
Pavel spomína nezdržanlivosť - nájdime to v čítanom texte
a povedzme,či tomu rozumieme ako karhaniu, alebo napomínaniu.
1. Korintským 11,3-5. - Ako tomu rozumieme?
1. Korintským 11,16. - Čo nás tu zaujalo?
Galatským 3,26-29. - Ktorá vážna informácia je tu povedaná,
ktorú treba mať na zreteli pri čítaní spomínaných textov?
70
Veľký projekt spasenia
1. Moj. 3, 1-15.
1. Moj. 8,15-22.
Rim. 3,10-31.
Jak. 2,14-22.
Zjav. 3, 1- 3.
Mat. 21,33-46.
Gal. 5,22-26.
Dôraz pri štúdiu Biblie
a) kontext; - potreba veľa čítať
b) tematická časť; - dobrá historická a etnická znalosť
c) konkrétny verš; - dôraz na osobné oslovenie
Ďalej kontextový prehľad o Božom zámere spasiť človeka s dôrazom
na jeho podstatu - spasenie z viery a nie zo skutkov.
Veľká Božia láska: 1. Moj. 3,1-15.
Už pri prvom hriechu Pán zasľubuje človeku záchranu a pomoc:
1. Moj. 3,14-15.
Pán miluje zlého človeka: 1. Moj. 8,15-22.
1. Moj. 8,21. - Pán už nebude zlorečiť človeku, lebo je zlý -
myslí sa tým zákon zla, ktorý vládne ľudským telom a človek tak
nemôže robiť dobre.
Všetci sme si rovní, nikto nie je svätejší: Rim. 3,10-31.
Všetci sme rovnako zlí: Rim. 3,10-18.
Pán nám dal svoje prikázania nie preto, aby sme ich činili
a obstáli, ale preto, aby sme poznali svoju hriešnosť: Rim. 3,20.
Nikto nemá výhovorky, väčších zásluh... Rim. 3,23-24.
Všetci sme rovnako svätí, rovnako spasení milosťou Pánovou,
pomocou viery v Ježiša Krista: Rim. 3,27-28.
Dôsledok živej viery, je meniaci sa človek k lepšiemu - pôsobenie
Ducha Svätého, duchovný rast, teda aj skutky: Jak. 2,14-22.
Zatratení nebudeme preto, že sme urobili niečo zlé, ale preto, že
nečiníme dobré - nevidieť na nás pôsobenie Ducha Svätého: Zjav.
3,1-3.
Projekt Božieho spasenia je finitný! Zasľúbený Spasiteľ prišiel
a my už v tomto období milosti len čakáme na Jeho druhý príchod. -
Už ďalší proroci neprídu! Niet čo ďalej zvestovať! Spasenie sa
71
naplnilo smrťou a zmŕtvychvstaním Krista. - Pozor na podvodníkov,
ktorí zo seba robia prorokov a zvestujú kadečo ďalšie, o čom sa už
ale v Starom Zákone nepísalo a neprorokovalo! Mat. 21,33-46.
Spasené Božie dieťa sprevádzajú znaky ovocia Ducha Svätého: Gal.
5,22-26.
72
Zvod sveta a vernosť
Józuova 23,1-5.
Mojžiš vyviedol izraelský národ z Egypta. Prežili veľa
zázrakov, ťažkú výchovu a skúšku na púšti, tiež svoje víťazstvo
v boji s pohanstvom. Očakával by som, že im Pán teraz požehná asi
takto: Žite v kľude, majte sa navzájom v láske a buďte mi
poslušní. Však skutočné Slovo Božie, ktoré povedal Pán svojmu
ľudu, ma šokuje a zároveň varuje pred veľkým nebezpečenstvom.
Krátko je zhrnuté v Joz. 24,1-27. - bude úvodom k modlitebnému
stíšeniu.
Nebezpečenstvom pre kresťana, je "podobať sa svetu". Sú mnohé
poslania, ktoré máme - napr. zvestovať evanjelium... Jedným
z najvážnejších poslaní je "nepodobať sa svetu", vynikať. - To sa
dá v mojom osobnom živote len keď sa o to aktívne pričiním - Pán
hovorí: "Vy teda buďte dokonalí, ako váš Otec, ktorý je
v nebesiach, je dokonalý!" Mat. 5,48. "Buďte" vyjadruje aktívnosť,
nie pasívnosť!
Józuova 23,6-8.
Ešte raz trochu o zdare a požehnaní: Máme obrovské zasľúbenie,
že jediný kresťan, jedno božie dieťa môže urobiť pre Pána takú
veľkú prácu ako tisíc ľudí dohromady. Pán ale dáva podmienku!
Józuova 23,9-11.
Moderné kresťanstvo robí žiaľ mnoho kompromisov. Božie deti
vedú polemiky o tom čo všetko môžu a niekedy si možno ani
neuvedomia, že jediný skutočný zmysel takého dialógu je
ospravedlniť si pred svojim svedomím to, čo je zlé pred
Hospodinom! Pán ale vidí a mlčí pri takých rozhovoroch,
neprehovára. A jeho Slovo stále platí, dopadá na kresťanstvo, aj
na osobné životy jednotlivcov.
Józuova 23,12-13.
Platnosť Slova Božieho je kolosálna a strašná. - Nikto
nepochybuje o gravitačnom zákone, každý má strach, že spadne
z väčšej výšky a ublíži si. - Nikto sa neopováži viesť tzv.
úprimné polemiky o tom, či bude lietať, keď vystúpi z okna na
dvanástom poschodí. - Má strach. Božie deti ale na Slovo Božie
akoby zabúdali - to isté Slovo, ktoré prikázalo zemi aby
priťahovala a je tak od vekov! Toto Slovo, Kristus, dáva pre nás
neuveriteľné zasľúbenia, tiež aj neuveriteľné zlorečenia. Berme ho
vážne! Pretože ak nie, nepomôžu nám potom len reči, že "jeden
seje, druhý žne" - budú to totiž prázdne reči a nám nakoniec aj
tak neostane iné, než priznať si, že máme nepožehnané v prácach,
73
ktoré robíme.
Józuova 23,14-16.
Dotýka sa pripodobnenie svetu napr. oblečenia, alebo kultúry?
Majme dvoch bratov na diskotéke, robia to isté, ale jeden hreší
a druhý nie - je to možné?
Isto všetkých láka svet - je to dôsledok pôsobenia moci
temnosti - ako sa staviam proti tomu ja?
Józuova 24,1-27.
Milý brat, sestra, možno práve prežívaš chvíľu, ktorá od teba
očakáva vážne rozhodnutie. Učiň ho podľa svojej slobodnej vôle.
Veď však, že ak si vyberieš Hospodina, a pritom neopustíš svet, aj
v tvojom živote sa naplnia slová Joz. 24,1-27.
74
Učeníctvo a dospelosť
Žalm 2.
V živom spoločenstve veriacich ľudí sa stretávame s dvoma
skupinami duchovnej vyspelosti v zmysle Slova Božieho: Duchovne
dospelí a duchovne nedospelí. - Uvedomovanie si týchto rozdielov
je podstatné, pretože nás Písmo učí nepristupovať rovnako k týmto
skupinám ani v zmysle učenia, ani v zmysle vytvárania vzťahov.
a) Dospelosť a nedospelosť v zmysle učenia.
Židom 5,12-14.
Pavel pripomína Ž.5,12, že nedospelosť vyžaduje učenie prvkov
počiatku. Je príčinou vzniku bludných učení, ktoré sú v spore
s podstatami evanjelia. Človek, ktorý prináša pochybné názory je
zároveň schopný sa hašteriť a hádať o pravdivosti svojich
pohľadov. Stráca sa podstata dialógu - nájsť pravdu, vyniká niečo
iné - presadiť svoju pravdu.
Dospelosť hodnotí Pavel odlišne Ž.5,14. Pre zvyklosť takýto
ľudia správne posudzujú a reagujú. Zvyklosť správnych pohľadov
nachádzame v pravidelnosti čítania Slova, počúvania služby slovom
iných a prirodzene v pravidelných modlitbách. Zvyklosť si
nevypestujeme nikdy bez pravidelnosti, a to aj pravidelnosti napr.
vytvárania vzťahov Mat. 5,9. "Blahoslavení, ktorí pôsobia pokoj,
lebo oni sa budú volať synmi Božími." - Pokoj je teda niečo, čo
neprichádza samo, mimo nás. Pokoj prichádza cez nás a my sa môžeme
učiť ho činiť - jednou z foriem pokoja, je skúmanie Písma s inými
v rámci dialógu. Konštruktívny dialóg vyžaduje pokoj, a preto je
potrebné hľadať v ňom dve veci - pravdu a vzájomné porozumenie. -
Skúsme v niečom takom nájsť dospelosť, pravú Božiu zvyklosť
v správnosti.
b) dospelosť a nedospelosť v zmysle charakteru.
1. Korinťanom 3,1-3.
Pavel nemôže nedospelým hovoriť ako dospelým. - Nachádzam dve
vážne príčiny, prečo nie: 1. Musí rozprávať opatrne, pretože pokoj
v dialógu vytvára sám - nedospelý poslucháč mu v tom isto nepomôže
- to znamená, že sa rozpráva ťažšie, nech ide o čokoľvek. 2. Pavel
nemôže rozprávať o sporných veciach, dokonca ani o veciach ťažkých
nie na prvý pohľad jednoznačných, pretože by jednoducho vznikla
hádka, v dialógu by si jeho poslucháči presadzovali svoje pravdy,
nedisciplína - dôsledok chaos a neporozumenie. - Takýto koniec je
potom ešte horší, než začiatok. Pavel teda jednoducho hovorí, že
nemôže pristupovať k niekomu tak akoby bol dospelý. Nedospelosť,
alebo teda telesnosť charakterizuje apoštol takto 3. - závisť,
zvada, rôznice. - Je to veľmi jednoduché, ako poznať nedospelých
kresťanov.
75
Máme túžiť po učeníctve?
1. Timoteovi 3,1-7.
Učeníctvo vyžaduje od človeka určité vlastnosti. Biblia v tomto
zmysle nemlčí, naopak jednoznačne učí aké to majú byť. V tomto
odseku uvediem niektoré: Ak chce byť niekto učeníkom, učiteľom,
pastorom... musí sa cvičiť v slušnom správaní, prívetivosti,
nesvárlivosti, v príkladnom osobnom živote. Pracovník na Božom
diele by nemal byť nováčik vo viere, aby nespyšnel a duchovne
neumrel.
2. Timoteovi 2,1-2.
Vyučujme aj druhých, aby sa stali učeníkmi! - Pozor, nie
hocikoho - apoštol pripomína, že máme robiť prísny výber. Musia to
byť ľudia verní a schopní učiť - vyberáme teda z duchovne
dospelých, rešpektujúc ich obdarovania.
Čo musí byť schopné zabezpečiť spoločenstvo veriacich ľudí, keď
chce zvestovať evanjelium a ako súvisí pastorácia so zvestovaním?
Môže súvisieť nepožehnaná práca v cirkvi s nerešpektovaním
kritérií, ktoré kladie Písmo na učeníka?
Ako v našom prípade zlepšiť situáciu?
76
Vianoce
Lukáš 2,1-14.
O politike a proroctvách,
o narodení a zvestovaní Mesiáša,
o jasliach s kôpkou slamy pre Pána Ježiša Krista
Asi pred dvoma tisícročiami, krátko pred narodením Pána Ježiša
sa udiala zvláštna vec. Jeden veľký rímsky cisár, Augustus, dal
príkaz, aby bolo vykonané sčítanie ľudu Rímskeho impéria. Tento
príkaz mal určite v prvom rade politický a mocenský charakter. -
Augustus sa dozvedel počty obyvateľov svojich provincií, počet
rímskych občanov, čím mohol lepšie odhadnúť svoju moc na správu
dŕžav a tiež aj vojenský potenciál na ďalšie kolonizačné výpravy.
- Jednoducho svet bežal svojim odvekým tempom práva silnejšieho...
V tomto behu politickej sily sa ocitli aj Jozef s Máriou. Museli
uposlúchnuť cisárov príkaz a išli sa dať zapísať do Betlehema,
pretože bol Jozef s čeľade Dávidovej a na základe toho mal toto
miesto pre svoju registráciu povinne určené. Na prvý pohľad by sa
zdalo, že niet Boha a Jeho vlády nad svetom. Akoby vládlo len
ľudské násilie, vyvolený, Boží národ musel slúžiť rímskemu
cisárovi. Znenazdajky "zatriasla unavenými Božími deťmi Jeho
pravica". - Narodil sa Mesiáš! Starozákonné proroctvo odrazu
odhalilo cisárovu bezmocnosť. - Micheáš 5,2. "A ty, Betlehem, zem
Júdova, nijako nie si najmenším medzi vojvodami Júdovými, lebo
z teba mi vyjde Vodca, ktorý bude pásť môj ľud, Izraela." Už pred
mnohými rokmi Pán predpovedal udalosti dejín ako zvrchovaný
vládca, keď zasľúbil príchod Spasiteľa. Žiadne násilie, ani
politika nezmarili Boží zámer! Keď teda dal cisár Augustus svoj
príkaz, určite to nebolo bez Pánovho dovolenia. Porozumel tomu
v tom čase niekto? Rozumel sám Jozef, o čo vlastne ide? - Určite
nie. Božia pravica ho však pevne a bezpečne viedla k naplneniu
najväčšieho zasľúbenia. ... Je zaujímavé, že dnes prežívame
podobné prejavy svetskej moci. Počúvame o vojnách, stretávame sa
s modernými prejavmi politickej a ekonomickej sily. Množstvo
informácií, ktoré poskytujú rozhlas, tlač, televízia..., nás
dezorientujú, svojim množstvom presahujú schopnosť človeka niečo
pochopiť a porozumieť. Ľudské presvedčenia z veľkej časti vznikajú
skôr výberom informačných zdrojov, než ich pravdivosťou... Svet
jednoducho beží ďalej a nám sa možno opäť zdá, že niet Božej moci.
Vianoce nám takto vážne pripomínajú, že môže prísť znenazdajky
chvíľa, keď príde Mesiáš. Potom by "ožili" proroctvá a my by sme
uznali, že tak ako kedysi, tak aj dnes má v rukách dejiny náš
Stvoriteľ. Žiadny premiér, ani prezident neurobí nič bez Božieho
dovolenia! Môžeme sa teda smelo radovať vo svojom Pánovi Ježišovi
Kristovi.
Narodenie Mesiáša je sprevádzané niekoľkými zázrakmi, alebo
zvláštnosťami. Rodičia dieťatka boli chudobní aj napriek svojmu
špeciálnemu a veľkému poslaniu. Pán zabezpečil svojho syna
štedrými darmi mudrcov, ktorých poslal z ďalekej zeme. Stvoriteľ
zvestoval narodenie Imanuela obyčajným pastierom, ktorí v tom čase
boli mimo Betlehema.Keby sme riešili život nám drahých ľudí a ich
syna, asi by sme ich vopred zabezpečili materiálne, vybavili by
sme im pohodlie a na "slávnosť" narodenia by sme asi pozvali
77
niekoho vplyvného. Vyberali by sme asi ľudí z okolia, aby veci
neboli príliš zložité. - Mám jednu duchovnú skúsenosť, o ktorej by
som chcel trochu rozprávať. Keď som sa modlil k Pánu o pomoc,
alebo povzbudenie..., mal som pocit, že Svätý Duch najprv obchádza
bratov a sestry z môjho okolia. Stalo sa mi, že sa mi niekto
ospravedlnil, že nemal čas za mnou prísť a ja som ho ale o nič
nežiadal. Na základe jednej modlitby, asi po dvoch hodinách od
modlenia prišiel neznámy človek a ponúkol mi, či nepotrebujem
pomôcť so sprievodcovstvom. V tom čase som mal veľa bratov vo
svojom okolí, ktorí vedeli, že nevidím a vedeli, že potrebujem
pomôcť. - Ako svet prijal Krista, keď sa narodil? Prečo išiel Pán
svojim Duchom až do ďalekej zeme, k cudzincom, aby požiadal o dar?
Či nebol žiadny Izraelita v Betleheme bohatý? Je hrozné uvedomiť
si, že sa vedľa nás "môže narodiť Mesiáš" a my ho necháme hynúť
hladom len preto, že sa nám hlas nášho svedomia zdá byť slabý
a príliš súkromný nato, aby sme sa ľakli potupy. Hlas svedomia nás
niekedy napomína, aby sme svoju váhu osobnosti, honor použili na
presadenie Božích vecí, možno nepopulárnych, zaznávaných väčšinou
a my sa radšej ideme zasadiť o svojho priateľa na vysokom poste.
Božie veci potom prevezmú pastieri. - Takto svet vítal svojho
Spasiteľa! Vianoce sú preto aj trochu smutný sviatok. - Rozprávajú
o našej podstate, o hriechu, ktorý je v nás. Toto dieťatko však
prišlo na svet z vlastnej vôle a s vedomím, že prichádza medzi
prevrátené pokolenie. Jeho túžbou nebolo pohoršiť sa nad nimi, ale
ich spasiť! Dnes prijímame pomaly ako samozrejmosť, že si môžeme
kľaknúť a modliť sa, že môžeme prosiť o odpustenie a Pán nás
vypočuje, keď prosíme úprimne... Nemusíme! - My môžeme študovať
Bibliu, môžeme z Božej milosti poznávať plán Kristovho spasenia.
Prežívame duchovné boje, keď sa nám nechce otvoriť Bibliu a máme
pocit len suchej povinnosti. Hovoríme si Božie deti a keď sa len
trochu zamyslíme nad sebou, dostávame strach zo zatratenia. Pán
Ježiš Kristus nás pritom miluje a prišiel za nás umrieť. Keby sme
si aspoň to dokázali vážne uvedomiť a nebáť sa Ho, keď nám znovu
a znovu podáva svoju pravicu. Preto sú Vianoce hlavne sviatkom
šťastia a radosti. Už sa viac nemusíme báť zatratenia a smrti, keď
Kristovi úprimne a v pokore vyznáme všetko. Božiu lásku možno
človek nepochopí, ale dvom veciam je možné naučiť sa: Milosť
a láska Pána Ježiša nesklame! Nie je možné mať dve lásky, to by
totiž znamenalo nenávidieť Spasiteľa!
V evanjeliách čítame, že Pán "klope" na ľudské srdcia. Tam, kde
Mu otvoria vstúpi a prebýva v nich. Keď Ježiš prvýkrát "zaklopal"
na ľudské srdce, dostalo sa mu jasieľ a kopy slamy v maštali. - Je
to prirodzené, veď sa narodil porušenému svetu. Dnes ľudia počujú
tlkot na svojich srdciach a niekedy otvoria Pánovi. - Prežijú
znovuzrodenie - svoje osobné vianoce, keď sa Ježiš narodí aj pre
nich. Už sme niekedy premýšľali o tých svojich jasličkách
a hromádke slamy? Ak by niekto povedal, že daroval Kristovi viac,
je podvodník a klamár. Takýto človek by trpel pýchou
a preceňovaním seba. Krásnym a prvým krokom nášho duchovného rastu
je pripustenie pravdy o sebe - áno Pane, boli to len jasličky
a kôpka slamy. Vyznávanie hriechu a prosba o pomoc potom s Božou
mocou, milosťou a láskou vytvoria lepšieho človeka. Pán Ježiš
nechce, aby sme mu ponúkali maštaľ až do konca svojho života.
Svedčilo by to o našej neúprimnosti a iných láskach. Biblia nás
vedie k duchovnému rastu, Pán nám dáva silu prekonať čokoľvek.
Možno sa to nestane hneď, možno náš boj bude trvať roky, keď ale
zoberieme svoj kríž a naozajstne budeme Pána nasledovať, koniec
bude víťazstvo. Brať kríž a nasledovať Pána, znamená rešpektovať
78
Jeho Slovo aj v osobnom živote. Dokážeme všetko odložiť pre
Krista? Ak nie, potom sa to naučme pomocou modlitieb a pôstu.
Každé potlačenie svojej vôle a uprednostnenie vôle Božej je
pôstom. - Vianoce nám prinášajú kríž. Je pre nás obrovským darom,
lebo cez neho prijímame požehnania.
79
80
Viera a viera
Lukáš 14,25-35.
Keď sa človek rozhodne ísť za Kristom, nutne sa jeho život
v niečom zmení. Začína si rezervovať čas pre čítanie Písma,
modlitby, začína chodievať do zboru, kostola... Prichádza na to,
že ak má byť jeho viera živá, musí sa to odraziť aj na jeho
prístupe k iným a začína vytvárať vzťahy, alebo ich aspoň
nerozbíjať svojím zlým prístupom, zvestovať Pána... - Takéto zmeny
v živote sú prirodzene dobré, veď sme si čítali, že máme zaprieť
samého seba a niesť kríž. Môžeme ich ale robiť s dvoma veľmi
odlišnými pohnútkami: 1. - Láska ku Kristovi a z toho vyplýva aj
láska, porozumenie a tolerancia k druhým ľuďom. Podstatou takejto
viery je teda správny vzťah k Bohu a druhým ľuďom. Veriaci
pociťuje prítomnosť Pána, potrebuje Ho a tiež potrebuje
spoluveriacich. 2. - Strach zo zatratenia, z čoho potom vyplýva
poslušnosť. Prikázania sa musia plniť, lebo je napísané... Preto
aj voči druhým je treba správať sa správne... Podstatou je teda
filozofické presvedčenie o spasení a nespasení, na základe ktorého
má človek strach.
Tieto dva rôzne prístupy k Evanjeliu Ježiša Krista potom
formujú aj pohľad na jednotlivé Božie rady, na podobenstvá,
zasľúbenia. Veď v každom z podobenstiev môžeme nájsť čistý vzťah
lásky človeka a jeho Stvoriteľa, ale tiež v ňom môžeme vidieť
návod na povinnosť. Takto mnohí čítajú v Biblii o zázrakoch,
veľkých veciach a keď pre svoj strach chcú podľa toho žiť,
zisťujú, že je akási iná doba, v ktorej už Pánova moc akoby
oslabla. Už vymreli ľudia viery, však pre istotu a strach sa
prižmúri "oko" a radšej sa povie, že Písmu nerozumieme. Tak je na
tomto svete "soľ", ktorou síce solia, ale už dávno postráda slaň.
Jednou z Božích rád a zasľúbení je Slovo o viere. Koľko len už
bolo snáh, aby sa vysvetlilo prijateľne, aby sa vysvetlilo tak, že
by mohlo fungovať aj dnes. Ľudská aktivita sa mrhala na
premýšľanie o viere, intelektualizmus, ale fakt, že Pán mlčí, keď
človek hreší, zostal skrytý! Preto prvým "výkladom" ďalšieho
prečítaného slova by malo byť naše čisté srdce. - Kristus nám ho
chce očistiť.
Marek 11,21-26.
Majte vieru Božiu a môžete prosiť za čokoľvek - stane sa.
Uvažovať nad vierou, ktorá prenáša hory sa naozaj dá takým
spôsobom, že človek sedí "doma vo fotelke" a láme si hlavu. -
Potom skúša a stále nič. Uzavrie to nakoniec s tým, že jeho viera
je príliš slabá a radšej sa tým ďalej nezaoberá. Takto vypadá
formálne uvažovanie nad filozofickým systémom, ale rozhodne nie
život s Pánom. Sú dokonca extrémisti, ktorí tak dokonale
vypracovali, čo sa má robiť, keď chceme veľmi silne veriť, že sa
to skôr podobá na mágiu, než na vzťah k najväčšiemu Priateľovi -
Kristovi.
Keď chce niekto naozaj prísť na to, ako sa získa viera
prenášajúca hory, nesmie iba premýšľať! "Kto neberie svoj kríž
81
a nenasleduje ma, nie je ma hoden!" - Hovorí Pán. Stojí nám tá
viera zato? Kristus pripomína: "Ak neodpustíte ľuďom ich
previnenia, ani váš Otec nebeský neodpustí vám!" Napriek tomuto
slovu chceme prenášať vrchy vierou a zároveň si dlhé roky
pamätáme, čo nám kto urobil a vieme mu to aj pripomenúť. V tejto
Božej rade teda nejde o akýsi návod, ale o správny vzťah k svojmu
Stvoriteľovi a k blížnym. Ide jednoducho o čistotu života. Je až
zarážajúce, na čo Kristus poukazuje:
Lukáš 17,3-6.
Stačí teda viera ako horčičné semienko. Viera malá, môžeme
povedať, že najmenšia zo všetkých! Je to tak malá viera, že keby
sme ju ešte o kúsok zmenšili, zmení sa na nedôveru, neveru!
V kostoloch nachádzam dosť veľa ľudí a poväčšine sa mi zdá, že
majú vieru, ktorá by preniesla vrch. Chýba im ale láska, dokážu sa
dlho hnevať, sú netolerantní, presadzujú seba... Je im potom
namerané mierou, ktorou sami merajú. Boh je voči nim tiež
netolerantný, dlho sa na nich hnevá, uprednostní radšej iných...
Keď pohliadneme na dnešné kresťanstvo mierou Kristovej lásky, zdá
sa mi, že chce prenášať vrchy, robiť zázraky a pritom nie je
ničím. Keď sa naučíme žiť s Kristom, viera, ako horčičné semienko,
nám bude pridaná. Potom to už bude len otázka času, za ktorý nás
Pán vyučí prijať dar, o ktorý prosíme. Bude to čas, keď budeme
chcieť niesť kríž a učiť sa novým skutkom.
Je povinnosť niečo nebiblické?
82
Vlažnosť
Zjavenie 3,15-21.
Termín "kresťanstvo" dnes rôznym ľuďom vyjadruje rôzne veci.
Historik si možno predstaví vojny a vraždenie, básnik si uvedomí
pokrytectvo veriacich a zamyslí sa, ako by to malo byť, Božie
dieťa povie ateistovi: "Ja som kresťan." A pravdepodobne nevie, čo
vlastne tomu človeku povedalo, keďže tento termín prestal niesť
jedinú definíciu. Katolík potom vyjadrí, že je pravým kresťanom on
a ostatné cirkvi, že sú sekty. Protestant zase katolicizmus nikdy
kresťanstvom nazvať nechce. ... - Aký symbol viery dnes ukázať
svetu, aby vyjadroval naozaj Evanjelium Ježiša Krista? Je to
otázka, ktorá sa zdanlivo netýka Slov Pána Ježiša o vlažnosti, ale
po bližšom skúmaní s ňou úzko súvisí! Keby veriaci ľudia boli
zapálení, modliaci sa, čítajúci Bibliu, ... a pre vyváženosť ich
viery aj napomenuteľný, činiaci skutky, ..., jednoducho svietiaci,
ich život by sa stal neklamným symbolom, ktorý nemožno prevrátiť,
ani pošpiniť. Tento symbol Evanjelia Ježišovho sa dnes z viery
akosi vytratil a navyše to nikomu ani tak veľmi nevadí. Keby totiž
táto otázka človeka zaujala, dotkla by sa v prvom rade jeho. "Ja"
by sa stalo prvým hriešnikom.
Prečo pojem "kresťanstvo" stratil váhu? Ako sa to dialo, že
dnes už vlastne veľa neznamená?
Vlažnosť je stav, v ktorom môže stratiť život aj človek, ktorý
vyznáva Pána Ježiša! Je to široký pojem, ktorý nezahrňuje len
akúsi spavosť cirkvi, rozpráva aj konkrétne o človeku. Vlažní
veriaci:
a) Chodia do kostolov, ale nechcú pracovať pre spoločenstvo.
b) Čítajú Písmo, ale neodovzdávajú im zverené pravdy.
c) Rozhodne nikdy nenapomínajú, stratili by tak priateľov.
d) Dávajú svoj hlas tak, aby nestratili styky a vplyv.
e) Sú milými kamarátmi mnohým, alebo všetkým.
f) Pre svoj život majú veľa kompromisov, aby mohli robiť čokoľvek
sa im zažiada.
V cirkvi sa vždy našli ľudia, ktorí nerobili dobre, rôzne smery
rozleptávali zdravé učenie o viere a niekto by povedal, že to bolo
príčinou straty vážnosti a symboličnosti kresťanstva. Väčšiu
zodpovednosť za stratu svetla ale nesú vlažné Božie deti! Oni
totiž nezastali pravdu - Pána, oni si nechceli "špiniť" ruky
a strácať priateľov, nepomohli keď bolo treba, lebo sa im
jednoducho nechcelo, títo hľadali sebauplatnenie v cirkvi pre zisk
a hovorili tomu svätá služba... My do ľudského súkromia nevidíme,
však prvý verš predčítaného odseku jednoznačne upozorňuje: "Znám
tvoje skutky..." Hovorí Pán. Tieto vážne slová rozprávajú, že je
možno dnes ešte niekto Božím dieťaťom, ale ak neučiní pokánia,
zajtra už bude zatrateným človekom, ktorý už pre cirkev a Ježiša
Krista umrel. Božie Slovo vážne varuje, že vlažný kresťan nevie
o svojej chudobe, hovorí, že "zbohatol" a nepotrebuje nikoho.
Pán Ježiš dáva nádej a vyslobodenie! Znovu a znovu sa môžeme
skloniť pred Pánom a vyprosiť si "zlato" vyskúšané ohňom, biele
rúcho, očistené krvou pána Ježiša. Takéto pokánie, ak je úprimné,
prinesie ovocie - skutky. Niekto by povedal, že je karhanie
83
nepríjemné, Kristus karhá tých, ktorých miluje, aby mu snáď
nezahynuli a nestratili všetko.
Rimanom 12,1-2.
Vydať svoje telá v živú obeť - je to výzva, ktorá od človeka
chce v prvom rade čas. Niekto hneď pripomenie svojmu svedomiu, že
sa modlí, číta Písmo a chodí do kostola - to je dosť veľa času.
Vydať svoje telá, znamená vydať ich niekomu! Ak sa niekto modlí,
dýcha, ak niekto číta Písmo, prijíma potravu, ak potom príde
vypočuť kázeň, je to ovocím, duchovnými vitamínami. Aká je to
zásluha, keď niekto dýcha, alebo je? Či tým niekomu niečo dáva?
Rozhodne nie! Len prijíma milosť Pánovu, za ktorú by mal byť
primerane vďačný. Kresťanstvo je na tom niekedy duchovne tak zle,
že dýcha a je a pritom si myslí, že robí obeť Bohu! Pavel vyzýva:
"Vydajte svoje telá, v živú obeť pravú!" To je niečo navyše, je to
výzva, ktorá vedie veriaceho nielen prijímať, ale byť aj
produktívny - dávať.
Aké máme obdarovania? Vieme o nich? Ak o nich nevieme, prečo
o nich nevieme?
Prirodzeným poznaním Božieho dieťaťa je vedomie svojho
obdarovania. S ním chce slúžiť iným. Živá viera žiada od človeka,
aby priniesol svoj diel, "dve rybičky", ktorými Pán potom dokáže
nasýtiť celý zástup ľudí. Ak niekto namietne, že je nedokonalý,
slabý, neschopný,..., má pravdu a túto pravdu chce Pán veľmi
požehnať. Náš Boh sa dokazuje v slabostiach. Ak stretneme brata,
ktorý si o sebe myslí, že je schopný, že dokáže, ..., dajme si na
neho pozor! Zástup nasýtil Kristus svojim zázrakom a nie učeníci,
ktorí chceli nakúpiť chlieb za dvesto denárov! Nech je naša živá
viera naozaj vierou! Dôverujme Bohu, že je naozaj mocný a zázračný
a prinesme mu svoje obdarovanie.
Matúš 5,13-20.
Môže veriaci človek nesvietiť? Je možné, aby na ňom nebolo
vieru vidieť?
"Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré
skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!" V týchto
slovách je ukrytý pravý symbol kresťanstva. Svetlom pre druhých sú
v prvom rade skutky veriacich! Tento symbol sa nedá vymazať a pri
každom Božom dieťati nutne musí byť! - Prítomnosť Svätého Ducha to
každému zaručuje. Ak raz niekde Duch Boží je, je aj dosť silný na
to, aby ho cez tie ľudské "dve rybičky" bolo vidieť; Jeho svetlo
potom požehná zástupy. Pán Ježiš neprišiel zrušiť zákon, prišiel
ho len naplniť. To znamená, že prišiel aj nám dať silu vo Svätom
Duchu, učiť sa robiť dobre. Po príchode Pána Ježiša sa človek
naozaj môže víťazne učiť obstáť v Božom zákone. Možno to ide
pomaly, ale rozhodne to ide! "Ktokoľvek by teda zrušil jedno
z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude sa volať
najmenším v kráľovstve nebeskom!" Duchovne veľkým bude ten, kto
nielen učí, ale kto tak aj činí. Zákoníci a farizejovia len učili,
ale nečinili. Pán pripomína, že ak naša spravodlivosť nebude
hojnejšia, než tá ich, nikdy nevojdeme do nebeského kráľovstva!
Po tomto štúdiu Božieho Slova je zrejmé, že je dosť veľa ľudí
84
chodiacich do kostolov a nemajúcich pritom spasenie. Veľa ľudí sa
modlí a číta Bibliu na tej svojej ceste do zatratenia. Pán vážne
varuje pred vlažnosťou, pretože je to veľmi nebezpečná duchovná
choroba. Však pre Jeho lásku môžu všetci opäť ožiť, keď Pánovi
otvoria tie svoje dvere.
85
86
Hľadanie Božej vôle
Rut 1,1-16.
Keď premýšľame o Božej vôli pre náš život, alebo o Jeho vôli,
ako sa zachovať v konkrétnej situácii, ktorú prežívame,
pravdepodobne nájdeme dva pohľady na Jeho vedenie:
1. - Vzťah a požiadavky Božie na všetkých, teda aj na nás
konkrétne.
2. - Čo chce Pán odo mňa práve teraz.
Rút konala vôľu Božiu a bola to vôľa a vedenie, ktoré
pravdepodobne neboli v dejinách už zopakované! My tiež prežívame
neopakovateľné osobné skúsenosti s Pánom a tiež môžeme počuť Jeho
hlas a rozhodnúť sa podľa Jeho vôle ako aj Rút. - Teraz skúsime
nájsť k tomu cestu.
1. - Všeobecné pravdy, neosobné, ktoré si ale môžeme
privlastniť živou vierou a prežiť ako úplne osobné:
Izaiáš 63,9.
Jeremiáš 31,2-5.
Pre múdrosť a vševedúcnosť Božiu je jeho láska k človeku
niekedy skrytá. On koná podľa lásky a my jednoducho nerozumieme
prečo nás vedie práve takou cestou.
Kazateľ 3,11.
Z toho niekedy vyplýva mnoho našich depresií, neistôt
a pochybností. Poznať čas Božích požehnaní a ponížení je pre nás
milosťou, prosme, aby nám Pán dal rozpoznať Jeho čas. - Keď to
bude čas zármutku, modlime sa, keď to bude čas radosti
a požehnania, buďme opatrní a ďakujme, ak prežívame čas Božej
výchovy, neprotivme sa Jeho napomínaniam a trestom - veď nás
vychováva pre nové požehnanie. - Aký úžitok má človek z toho, keď
napr. v čase Božej výchovy, chce silou mocou prežívať čas
požehnania? Požehnanie musí predchádzať výchova tak, ako úrodu
obilia predchádza siatie a vzrast.
Kazateľ 3,8-9.
2. - Prečo Rút našla vôľu Božiu? - Chcela sa zachovať
charakterne a s láskou voči druhým - to bola pohnútka, v ktorej
jej Pán dal slobodu a keď obstála ako milujúci človek, jej skutok
požehnal a jej čin "nazval" Svojou vôľou.
Čo ale ak chceme milovať a zachovať sa charakterne a nevieme
konkrétne ako? - S modlitbou vykonajme skutok, podľa nášho
presvedčenia a viery - ak bude nesprávny, poznáme to a my sa
budeme mať príležitosť možno ospravedlniť, možno niečo napraviť...
87
ale rozhodne budeme potom múdrejší, schopnejší robiť dobre. - Pán
chce, aby sme rozumeli tomu, čo robíme, učí nás samostatnosti
v premýšľaní, v oblasti, kde nás už vyučil a závislosti na Ňom vo
všetkom ostatnom. - Takáto samostatnosť neznamená bezbožnosť, iba
"kvalifikáciu" v službe Bohu. Pán nás nazval priateľmi! Nečakajme,
že nás bude viesť tak ako napr. vodič auto - my nie sme stroje!
Veľkou prekážkou na ceste hľadania Božej vôle sú naše podvody,
v ktorých sa presviedčame, že to, čo robíme je správne, alebo že
to nie je až tak zlé. - Hľadáme si tmu, aby sme sa sami nevideli.
- Kristus je svetlo a takýto náš prístup nikdy nepožehná a my
neprežijeme požehnanie, ako ho prežila Rút. Môžeme sa trikrát
presvedčiť, že sme konali s pohnútky lásky, môžeme presvedčiť aj
naše okolie, Boha však nikdy! Okolie nás potom možno ľutuje, možno
dezorientujeme spoluveriacich, keď nevidia pri nás požehnanie ale
zároveň ani zlé skutky skryté v tme a možno dezorientujeme takto
aj seba. - Nepriamo tak obviňujeme Pána z nelásky, ale je za tým
len jeden bezcharakterný človek - my.
1. Mojžišova 12,1-4.
Je mnoho nepríjemných vecí, ktoré by sme mali urobiť a mnoho
obchádzok, ktoré si hľadáme, aby sme nemuseli ísť priamo, čisto.
Pán keď posiela, hovorí: "Choď"! Neuvažuje spolu s nami, či by sa
to snáď nedalo akosi obísť, alebo urobiť len niečo! "Choď"! -
Abrám šiel! Poslušnosť veľmi úzko súvisí aj s požehnaním, aj
s poznaním Božej vôle a aj s našimi podvodmi. Rút poslušne urobila
všetko podľa lásky - koniec jej skúsenosti bola milosť
a požehnanie. Aj my máme k tomu dnes príležitosť!
Súvisí poznanie Božej vôle s pohnútkami srdca?
Pán všetkých miluje, ale ľudia prežívajú rôzne skúsenosti dobré
i zlé - ako tomu rozumieme?
Môže Pán chcieť zjaviť svoju vôľu napr. len cez druhého
spoluveriaceho, a to dokonca len tak, keď za ním pôjdeme a opýtame
sa?
88
Zachariáš a Boží sľub
Zachariáš 2,8-13.
Obdobie prorokov pominulo a nastala doba, v ktorej keď počujeme
niekoho prorokovať o ďalších nových časoch, môžeme s istotou
povedať, že je podvodník. [*] Posledným, z Božích prorokov bol
Zachariáš [**] a možno aj táto skutočnosť bola príčinou, že cez
neho Pán zasľúbil niečo veľmi zvláštne. Je to zasľúbením do akejsi
tmy, keď už nebude prorokov Hospodinových a keď bude mať byť toto
zasľúbenie povzbudením, aj vážnou výstrahou zároveň.
Zachariáš 2,8.
Mnoho silných ľudí tohoto sveta sa snaží zaručiť si bezpečnosť.
Najímajú si ochranky, nezverejňujú účastiny na drahých
podnikoch... Pán hovorí svojim deťom niečo oveľa veľkolepejšie. -
Ak sa niekto dotkne vás, je to akoby sa dotkol zrenice môjho oka!
Prežívame niečo ťažké? Ubližuje nám niekto? Možno si v mysli
hovoríme, že akoby už Boha ani nebolo. - Náš Pán však povedal
niečo iné a za svojim Slovom si stojí! Však preto, že sme z Jeho
Ducha od nás aj niečo žiada.
Zachariáš 2,6-7.
Je to napomenutie, ktoré patrí v prvom rade utláčanému
veriacemu človeku. - Uteč od hriechu a tak sa zachráň! Čas útlaku
by mal byť teda aj časom sebaspytovania a vyznávania hriechov na
modlitbách. Pretože sme Božím stvorenstvom, žiada sa od nás
duchovný rast. Pán na nás privádza v živote rôzne časy, dobré
i zlé. Čas útlaku v istom zmysle odmeria našu "veľkosť". Vyskúša
náš duchovný vek.
Zachariáš 2,1-2.
Je to niečo podobné, ako keď hrnčiar chytí nádobu, ktorú
formuje [***] a prezrie si ju, ako sa mu podarila. Naberie do nej
číru vodu, či ju nádoba nezašpiní, alebo či nepreteká... Sme
nádobami v Božích rukách a náš Tvorca na nás privodí rôzne skúšky.
- Božie nové stvorenstvo určite obstojí. Vďaka Pánu, že môžeme byť
v takejto škole a tešiť sa Jeho zasľúbeniu.
Zachariáš 2,4-5.
Však beda utláčateľom! Beda tým, ktorí robia zle vyvoleným
Božím. Na záver snáď ešte jedno vážne varovanie. Ak sa budeme
chcieť za príkoria pomstiť my, Pán bude mlčať - nechá to na nás.
89
Navyše ešte aj uvrhneme na seba Jeho hnev, keď sa tak staneme
nádobou, ktorá preteká. On hovorí: "Mne pomsta, Ja odplatím!"
Naučme sa milovať a verím, že v čase útlaku prežijeme niekoľko
zázrakov zároveň. - Uvidíme, čo to znamená, keď sa niekto dotkne
zrenice v oku živého Boha. Prežijeme víťazstvo s Pánom a budeme
chcieť pomôcť svojim bývalým protivníkom, pretože budeme pohnutý
milosrdenstvom. Je ale možné, že sa to nebude dať. - To je tá
výstraha v Božom zasľúbení.
5. Mojžišova 32,32-39.
* Lukáš 20,9-19. Zachariáš 13,2-6.
** Matúš 23,29-36.
O akom prorokovaní a prorokoch sa teda píše v nižšie uvedenej
epištole? 1. Korintským 14,1-4.
90
*** Jeremiáš 18,1-6.
Démoni odnímajú Božie dary
1. Samuelova 18,6-30.
1. Tim. 4,1-3.
Čo odníma závisť?
Jakub 3.
Keď začneme premýšľať o ľudskej závisti, napadne nás asi celá
záplava príkladov z nášho okolia a možno aj trochu nielen z nášho
okolia... Na tému medziľudských vzťahov v zmysle závisti sa dá
nájsť mnoho biblických príkladov, ponaučení a upozornení. Skúsme
sa teraz zamyslieť nad závisťou inak. - Diabol zasieva jej
semienko v našich srdciach a nerobí to len preto, aby sme si
vzájomne nerozumeli a nemali sa radi! Myslím, že podstatnou
príčinou tejto diabolskej akcie je zámer, odlúčiť nás od Božej
priazne. Keď toto semienko necháme rásť, naše "uši hluchnú" a my
prestávame rozumieť Božiemu volaniu. Môžu Božie deti závidieť? -
Určite môžu! Vážnym príkladom je od Pána ustanovený kráľ Saul.
Skúsme si teraz na chvíľu nevšímať, že chcel urobiť Davidovi zle,
ale pozorujme, ako sa odvracal od Božej vôle a ako Pán pritom
strašne mlčal. Niekto, možno náš priateľ, zakúšal Pánovu milosť,
potom nejaký čas v mysli potichu závidel, správal sa zvláštne
a zrazu sa už na Božie dieťa ani len nepodobá. - Je to hrozné, keď
Boh mlčí, lepšie by bolo, keby karhal a trestal.
Jakub 3,13.
Jeden slávny človek, ktorého meno som už zabudol, povedal, že
príroda pravdepodobne rozdelila spravodlivo len rozum - nikto si
nesťažuje, že ho má málo! Napriek tejto ironickej poznámke, je
rozum, alebo teda múdrosť, prvou z vecí, ktoré si ľudia závidia.
Potom sa niekedy v rozume pretekajú a ich okolie je tak nútené
rozvažovať, ktorý z týchto rozumov je od Pána. Od Božieho dieťaťa
sa očakáva osobný výkon, zmena v myslení k lepšiemu... Preto aj
pri hľadaní Božej múdrosti víťazí múdrosť pokorná, tichá tj.
múdrosť, ktorá očakáva výkon v prvom rade od svojho majiteľa. -
A čo tá múdrosť nesvätá, keď Boh mlčí a človek, neuvedomujúc si
to, umiera?
Jakub 3,14-15.
Vo svojich úvahách som sa už neraz dotkol otázok týkajúcich sa
zlých duchov. Zdá sa mi, že si ľudia pod pojmom démon, predstavujú
niečo abstraktné a vlastne ani veľmi nevedia čo. Chcel by som
zdôrazniť, že démon, nie je nič abstraktné, že je to veľmi
konkrétna, drtivá sila. Múdrosť so závisťou je démonská,
manipulačná taktika, ako prekážať a ničiť pri práci na Božom
diele. Je to veľmi konkrétny prejav démona a zároveň tak silný, že
sa mu niekedy len ťažko bránime.
91
Jakub 3,16.
Kazateľ hovorí: "Mŕtva mucha pokazí masť apotekára..." Malá
závisť, nevyjadrená, často si ani samotným človekom nepripustená,
takáto závisť môže rozbiť zbor, rodinu... Prečo? Pre tú podstatu -
závidiaci človek prestáva počuť Božiu radu, ostatné prichádza
"samo".
Jakub 3,17-18.
Múdrosť z hora pôsobí pokoj. - Všeličo vytvárame, ale vytvárame
aj vzťahy? Vytvárať vzťah sa takmer rovná obmedzovaniu seba.
Skúsme sa pod Božím vedením učiť rozprávať pravdu a aktívne pritom
zachovávať pokoj a porozumenie!
Ako si predstavujete a čo rozumiete pod pojmom démon?
Je možné milovať závistlivca? Ako to robil Dávid?
Zákoníci závideli Kristovi popularitu. - Skúsme nad tým
uvažovať. Aj pri nich Pán tak strašne "mlčí".
92
Pôst, ktorý prijme Hospodin
Medzi náboženstvom a živou vierou v Pána Ježiša Krista stála od
vekov neprekonateľná priepasť. Kritické zhodnotenie stavu
moderných cirkví vedie k úvahám, či pred mnohými rokmi tiež bolo
veľa pokrytectva, povrchnosti a falše. Niekto možno namietne, že
nedostatočný duchovný stav cirkvi je len otázkou posledných dní.
V evanjeliách ale čítame o zákoníctve a farizejstve, ktoré je
aktuálne aj dnes, ale ktoré existovalo aj pred dvoma tisíckami
rokov. Biblické Slovo z proroka Izaiáša pripomína, že ešte dávno
pred narodením Pána Ježiša stála nábožnosť v ostrom kontraste
s úprimnou vierou.
Izaiáš 58,1-2.
Pán v tomto Slove rozpráva o svojej cirkvi a na prvý pohľad by
sa zdalo, že ju popisuje ako živú cirkev, živý vzťah medzi Ním
a Jeho deťmi. Vypadá to na veľmi pekné svedectvo Boha o človeku:
"Hľadajú Ma deň čo deň." Niekedy sa nám pritrafí, že na Pána
zabudneme a nespomenieme si na Neho celý deň. Izraelský národ ho
hľadal každým dňom! Navyše Pán upozorňuje, že vtedy boli Židia
žiadostivý poznať Jeho cesty, - dopytovali sa Ho na súdy
spravodlivosti. Dnes by sa dalo jednoducho povedať, že cirkev,
ktorá činí niečo také má členov modliacich sa, čítajúcich Písmo,
sú v nej ľudia, ktorí sa radi rozprávajú o viere a Bohu! - Mnohí
by povedali, že je to obraz živej cirkvi! Keď navyše k takýmto
ľuďom pripojím túžbu po Božej prítomnosti, ako sa to spomína
v druhom verši, zdá sa, že sme dostali obraz úprimnosti a pravosti
viery.
Však napriek mnohej nábožnosti, modlitbám a mnohej zborovej
práci sa aj dnes stretávame so zúfalou otázkou. Pane, prečo ma
nepočuješ? Človek môže prežívať mnoho kríz, ponížení, samôt a pre
svoju nábožnosť to všetko prináša pred Hospodina na modlitbe.
Napriek tomu sa nič nedeje, Boh mlčí... Veriaci človek je často
schopný dlho sa pôstiť, "bičovať" svoje telo a dúfa tak, že
vyslyšanie modlitieb príde skôr. Keď niekto povie pôstim, je
zjavné, že prežíva vážny duchovný boj. Izaiáš prorokuje proti
falošnej nábožnosti, ktorá síce prináša obete, ale pritom je
mŕtvou pred Pánom!
Izaiáš 58,3-5.
V piatom verši čítame o výčitke. Nášmu Stvoriteľovi nie je
príjemným, keď sa Jeho deti obmedzujú v jedení, keď im od hladu
škvŕka v bruchu a chodia smutní. Keď ich potom ponúknu vážne
skonštatujú: "Pôstim." Hospodin nikdy nežiadal od človeka prázdne
skutky, za ktorými nie je potenciál čistého života aj v súkromí,
obetavosť, záujem o iných... V treťom verši čítame: "V deň svojho
pôstu prevádzate svoju vôľu." Je v tom ukrytý aj obraz modernej
nábožnosti. Život veriaceho človeka akoby sa skladal z dvoch
častí, ktoré akosi nesúvisia. Jednou z týchto častí je návšteva
kostolov, modlitební, modlitby, práca v zbore... Druhou je
93
praktický život plný kompromisov - doma v rodine, v zamestnaní tam
často akoby Božie Slovo celkom neplatilo. Tam sa dá kričať na
podriadených, na svojho partnera v manželstve, tam akosi človek
môže ohovoriť, presadzovať seba...
Pán navyše pripomína, že aj tzv. duchovné zápasy, pôst môžu
a často aj nesú sebou prevrátenosť. "Hľa pôstite sa nato, aby ste
sa preli, vadili a bili päsťou bezbožnosti." V spoločenstvách
veriacich ľudí dnes nachádzame mnoho sporov, o ktorých sa nedá
jednoznačne povedať, či chce niekto len presadiť svoju vôľu, alebo
vôľu Božiu, ktorú našiel v Biblii. Brat bratovi niekedy jednu
vrazí nie skutočnou päsťou, ale päsťou bezbožnosti, keď svojim
jazykom zhadzuje bez príčiny. Nábožne založení ľudia žiadajú Boha
na modlitbách o zjavenie pravdy, však v skutočnosti žiadajú
o podporu svojej pravdy!
a)
Ako rozlíšiť spory vo vnútri cirkvi, ktoré sa dajú označiť za
skutočné hľadanie pravdy, podobné tomu, ako to robievali
apoštolovia v Skutkoch apoštolských, od tých druhých, ktoré sú
označené za päste bezbožnosti?
a/1
Prvou autoritou je Božie Slovo, ktorému sme schopní podriadiť
všetko.
a/2
Musí existovať vzájomné rešpektovanie sa bez ohľadu na vek,
postavenie..., názory prijímame vierou a tá môže byť často odlišná
od viery brata, alebo sestry. Láska odpúšťa, nemá radosť
z neprávosti... Láska medzi veriacimi ľuďmi musí byť!
a/3
Pán zasahuje do našich životov aktuálnym a konkrétnym Slovom.
Ak hovorí cez nás, naše pripomienky sú konštruktívne, riešia
situáciu, nehľadajú prospech, slávu a pravdu tlmočníka.
Izaiáš 58,6-9.
Pôstenie ako symbol a modlitby sa stanú skutočnými a silnými,
keď ich majiteľ už nebude viacej napr. hľadať zamestnanie
a nepýtať sa Boha, či chce, keď manželia opäť nájdu dávno stratené
slovo "prepáč", keď nadriadený dokáže vyznať podriadenému svoj
omyl, ..., keď človek naozaj, v srdci dokáže odpustiť, bude aj
jemu odpustené a modlitba nadobudne obrovskú Božiu silu. Kým
symbolický pôst nebude sprevádzaný skutočným pôstom, ktorý
rozväzuje putá neprávosti, bude len pokrytectvom, akousi
nábožnosťou, ktorá nenesie plody života. Symbolický pôst odníme od
človeka na určitý čas potravu. Skutočný pôst odníma čas a dáva ho
druhým, odníma majetok a rozdáva, skutočný pôst trpí a nedovoláva
sa pre seba pravdy. Keď kresťan skutočne pôsti, a potom si kľakne
na modlitbu a prestane jesť, aby vyjadril Pánovi svoje žiadosti
a vďaku, je to ako odpálená rozbuška v dynamite Božej sily
a slávy. Je to hlas, ktorý pred Hospodinom jasne zaznie, však
žiadny iný sa k Božiemu trónu nedostane, iba ak hlas pokánia!
b)
94
Čo je obsiahnuté v skutočnom pokání? Čo nasleduje za skutočným
pokáním?
b/1
Pokánie obsahuje skutočné vyznanie konkrétneho nedostatku,
vyjadruje potrebu Božej pomoci.
b/2
Pre Božiu všemocnosť a dobrotu prichádza za skutočným pokáním
zmena v živote kajúcnika.
Deviaty verš je veľkým Božím zasľúbením, píše sa v ňom o požehnaní
a Božej moci v ľudských životoch. Je to zasľúbenie s podmienkou,
ktorú nachádzame aj v evanjeliách Novej Zmluvy. Pán Ježiš
pripomína: "Ak je tvoje oko jasné, je jasné celé telo..." Oko je
orgán ktorým sa pozeráme na iných. Môžeme sa pozerať láskavo,
priateľsky..., ale aj zazerať! Izaiáš použil iné slová na
vyjadrenie rovnakého postoja: "Ak prestaneš posmešne vystierať
prst a hovoriť neprávosť..." Táto podmienka požehnania pôstu
a modlitieb, spolu so Slovami Pána Ježiša rozpráva o našom vzťahu
k iným. Ľudské srdce vidí len Pán, ale vidí ho pravdivo. Týmto
Slovom volá všetky svoje deti k skutočnému pôstu, aby im mohol
požehnať.
Izaiáš 58,10-12.
c)
Teológia prosperity tvrdí, že sa kresťan nemôže mať zle. Aký je
rozdiel medzi teológiou prosperity a zasľúbením požehnaní pre
úprimne veriacich ľudí?
c/1
Teológia prosperity predpokladá vypočutie modlitieb v pomerne
krátkom čase a bez ohľadu na modlitebné pohnútky.
c/2
Skutočné Božie požehnanie má svoj čas, v ktorom Božie dieťa
môže často niesť aj ťažký kríž. Ježiš na základe modlitby učí
svoje deti, že je niečo zlé, niečo dobré a žiada prijímanie
takejto výuky, zmenu názorov. Niekedy povie aj "nie", čo je vždy
viac a väčším požehnaním, než keby modlitbu vypočul tak, ako si
žiada človek.
Izaiáš 58,13-14.
Hospodin v závere tejto kapitoly objasňuje aj podstatu siedmeho
dňa. Človek nemá robiť to, čo sa jemu ľúbi, ale má žiť pre svojho
Stvoriteľa, teda aj pre iných ľudí. Pán Ježiš túto skutočnosť
vysvetľuje v evanjeliách, keď karhá zákoníkov, ktorí Ho
napomenuli, že nemá uzdravovať v deň sobotný. Kristus ukazuje, že
je správne v tento deň slúžiť iným ľuďom.
d)
Aký je biblický pohľad na siedmy deň? Je nim sobota, nedeľa,
95
alebo nejaký iný? Vieme nájsť Božie Slovo, ktoré túto problematiku
vysvetľuje?
e)
Ako by sa mal veriaci človek zachovať, keď od neho chce jeho
neveriaci priateľ, aby mu napr. išiel pomáhať v nedeľu na stavbu?
d/1
Problematiku vysvetľuje apoštol Pavel v Epištole Rimanom v 14.
kapitole.
d/2
Podstatná je viera jednotlivca a skutočnosť, že Božie dieťa
nemá žiť sám sebe.
e/1
Neveriacemu priateľovi mám byť svetlom, má na mne vidieť
pôsobenie Ducha Svätého. - Podstatná je moja viera, čo mi hovorí
svedomie?
e/2
Pohoršil by som tým niekoho? - To by nebolo správne. Budovať
treba v prvom rade cirkev.
Nemožno povedať, čo komu požehná Pán, ale je krásne a víťazné
spoľahnúť sa na svojho Boha v plnej miere a nebáť sa ísť za Ním
s čímkoľvek. Pravý pôst prijme Hospodin!
96
Dom postavený na skale
Kresťanská viera sa často podáva ako filozofia na upokojenie
svedomia. Do kostolov prichádzajú ľudia, ktorí síce vyznávajú, že
veria v Krista, ale v živote dokážu prijímať pre seba veľa
kompromisov. Kompromisy so svetom sa stávajú pravidlom a teológia
očistenia krvou Ježiša Krista prostriedkom na upokojenie svedomia.
Často je veľmi ťažké rozlíšiť, či sa jedná o skutočného, alebo len
formálneho kresťana, keďže sa krst stal trendom modernej doby. Pre
Božie deti sa stáva čoraz ťažším vidieť skutočnú Cirkev Pánovu
a nie len inštitúcie, ktoré ju dnes akosi reprezentujú. Božie
Slovo však nemlčí ani o tejto otázke. V siedmej kapitole Evanjelia
podľa Matúša Pán vysvetľuje podstatu skutočnej viery a dáva ju
jednoznačne do súvislosti s postojmi, vzťahmi a skutkami veriacich
ľudí. Vážne upozorňuje na fakt, že ak spravodlivosť kresťana nie
je väčšia než spravodlivosť ateistu, jedná sa rozhodne
o zatrateného kresťana. Živú, skutočnú vieru vyjadruje v prvom
rade vzťah veriaceho k iným ľuďom. Človek nie je schopný posúdiť
myslenie druhých ľudí, ale je schopný pozorovať svoje vlastné
myslenie a s pomocou Ježišovou meniť svoje postoje. Preto pri
zvestovaní skutočného Evanjelia sa dá začať len u seba čítaním
Biblie a jej prijímaním v plnom rozsahu. - Keď takto človek príjme
Božiu radu, a potom začne zvestovať iným slová o Spasiteľovi,
prestávajú to byť prázdne slová, pretože za nimi stojí sám Pán
a podporuje ich krásnym ovocím skutkov, postojov a lásky na svojom
dieťati. Žiadne iné zvestovanie Evanjelia neexistuje!
Matúš 7,1-6.
Prvým vážnym varovaním v tejto kapitole je odsudzovanie. Človek
by nemal odsudzovať za niečo iných ľudí, pretože nedokáže správne
a v plnosti porozumieť ich pohnútkam. Navyše je pre ľudí
prirodzená sympatia, alebo nesympatia, na základe ktorej potom
niekomu "namerajú" viac, inému menej. Pán Ježiš neupozorňuje Božie
deti, aby sa naučili správne súdiť, ale prikazuje nesúdiť! Inými
slovami, urobiť o niekom záver, že je taký či onaký je isto
nesprávne, takýto postoj prináša veriacemu Božie zlorečenie.
Odsudzovanie sa často spája len s nesprávnym priradením zlej
vlastnosti. Predčítané Slovo ale rozpráva aj o nesprávnom
priradení dobrej vlastnosti! Vidieť na niekom chyby a opovrhovať
ním za to, je tak isto zlé, ako na inom zase chyby nevidieť
a pokladať ho za dokonalého, alebo lepšieho než skutočne je.
Kresťan nemá hľadať smietku v oku brata, ale ani nemá hádzať perly
sviniam! Či nezvestujeme niekedy Evanjelium ľuďom, ktorí sú nám
síce sympatickí, ale Slová Ježišove ponižujú a zhadzujú. K takým
sa vieme opakovane vracať a vydávať Pána potupe. Akou mierou
človek meria, takou bude aj jemu namerané. Ak poníži, bude
ponížený, ak vydá Evanjelium potupe, bude potupený.
Správnou cestou pred Kristom je vidieť v prvom rade svoj
hriech, vyznať ho, vymodliť odpustenie a naučiť sa s Božou pomocou
žiť lepšie. Až potom Božie dieťa prezrie, aby mohlo vybrať smietku
z oka niekomu inému. - Až potom vlastne zbadá, že je jeho ľudská
pomoc bezcenná, neúplná a začne sa za brata v prvom rade modliť.
97
Matúš 7,7-11.
Prvých šesť veršov opisuje odsudzovanie a hriech. Úprimný
veriaci nechce hrešiť a nechce tiež, aby hrešili jeho
spoluveriaci. Hriech, odsudzovanie prinášajú svár, trpkosť
a nepohodu. Pán Ježiš povzbudzuje k modlitbám za dobré veci.
Uisťuje, že modlitba za niečo dobré bude vypočutá. Ako prvé chce
Pán počuť naše vyznanie hriechu a prosbu o ospravedlnenie. Ak
niekto nedokáže zmeniť svoj nedobrý postoj voči iným ľuďom,
Kristus mu ponúka modlitbu. Môžeme sa modliť za svoje srdce a Pán
ho zmení! Máme záujem o takúto zmenu?
Matúš 7,12-14.
Pán Ježiš zhrnul Zákon Boží jednoducho: "Čiňte druhým tak, ako
by ste chceli, aby vám oni činili." Určite je príjemné, keď nás
niekto povzbudí, keď nám odpustia, keď nás milujú, ... - To je tá
úzka cesta, ktorá vedie do života. Je možno ťažké naučiť sa
milovať nám nesympatických ľudí, odpustiť tým, ktorí nám ublížili,
... Pán Ježiš vážne upozorňuje, že aj On nám odpustí len tak, ako
sme my odpustili! Ak si človek nevyvolí úzku cestu, ostane mu už
len jediná - široká. Kristus však nežiada od svojich detí, aby sa
len pekne tvárili. Žiada zmenu v srdci, úprimnosť, nie len peknú
masku na tvári. - "Proste a dostanete, klopte a bude vám
otvorené!"
Matúš 7,15-20.
Ak človek skrýva v srdci hnev, alebo nenávisť a pritom ukazuje
usmiatu tvár, je veľkým nebezpečenstvom pre spoločenstvo Božích
detí! Diabol v prezlečení do úprimného kresťana sa potom snaží
všemocne škodiť a rozbíjať Božie dielo spasenia. Pán varuje, aby
sa Jeho deti vystríhali takých ľudí a zároveň dáva praktický návod
na to, ako ich odhaliť a rozpoznať. Ak cez niekoho Pán svojim
Duchom buduje spoločenstvo, pomáha, povzbudzuje, napomína, možno
to označiť za dobré ovocie. Ak cez niekoho prichádza len svár,
nejednota, nerešpektovanie Písma, možno to označiť za zlé ovocie.
Usmiata tvár a sladké reči nemusia byť vždy znakom duchovnosti
a čestnosti.
Matúš 7,21-23.
Mnoho miliónov ľudí dnes hovorí Ježišovi Pane. Však koľkí
z nich skutočne aj činia Jeho vôľu? Človek sa ľahko unaví, prejdú
roky a možno desiatky rokov jeho kresťanstva a on akosi zabudne,
že má neustále rásť v Božom Duchu. Upokojí sa vo viere a skutkoch,
ale po rokoch s úžasom zistí, že je tá jeho spravodlivosť na
nerozoznanie od spravodlivosti niektorých ateistov.
Viera v Pána Ježiša sa niekedy pripodobňuje ku kvalitnému,
kamennému základu. Pán vážne pripomína, že tento základ majú
všetci tí, ktorí nielen príjmu Jeho učenie, ale ktorí podľa neho
98
aj začnú žiť. V cirkvi je veľa uzdravovateľov, prorokov, farárov,
misionárov, kazateľov, diakonov, ktorí pripomenú raz Kristovi: "Či
sme v Tvojom mene démonov nevyháňali?" Pán im ale vyzná: "Odíďte
odo mňa, činitelia neprávosti!"
99
Matúš 7,24-27.
100
Len keby si chcel, Pane
Niektoré smery moderného kresťanstva sa veľmi zaoberajú otázkou
priamych Božích zázrakov. Dosť často produkujú teológiu, ktorá
popisuje Božie zázraky bez akéhokoľvek vzťahu voči ľudskému
poznaniu, duchovným schopnostiam a telesným slabostiam. Takáto
teológia presadzuje názor, že Pán môže človeku požehnať, alebo ho
uzdraviť nezávisle na jeho osobnom duchovnom stave. Stačí akási
viera, ktorá ak bude dostatočne silná, môže poprosiť za čokoľvek
a dostane. Opisovanie takejto viery by sa potom skôr podobalo na
parapsychologické cvičenia, alebo hypnózu, ktorá je prostriedkom
k tomu, aby človek obišiel Božiu vôľu a želané veci si zabezpečil
silou svojej vlastnej psychiky. Ôsma kapitola Evanjelia Matúša
poukazuje na fakt, že Pán môže urobiť akýkoľvek veľký zázrak
nezávisle na veľkosti ľudskej viery! Je však potrebné, aby takýto
prejav moci bol v súlade s Jeho vôľou. Stačí viera ako horčičné
semienko, teda najmenšia zo všetkých. Podstatné je, aby takáto
maličká viera bola vierou v Ježiša Krista a nie v iného boha!
Takáto viera potom vyjadrí: "Ak by si chcel, Pane, môžeš to
urobiť!" V evanjeliách prišiel za Kristom človek, ktorý povedal
niečo podobné: "Ak môžeš, Pane..." Živý Boh v Ježišovi Kristovi
môže všetko! Ale nie všetko chce. - Niekedy mám pocit, že by
človek chcel od Pána veľmi veľa, ale zároveň nedokáže zvládať ani
to čo má. Keď chce byť človek lekárom, obetuje šesť rokov života
na štúdium, a tým sa prirodzene pre neho práca nekončí. Je to len
základ k ďalšiemu štúdiu a skúsenostiam. Božie dieťa tiež niekedy
prosí o duchovný dar uzdravovania, ale pritom nechce obetovať
vôbec nič. Inšpiráciou je často pýcha, ktorá sa chce povýšiť,
ukázať...
Pán Ježiš jasne vidí náš duchovný stav, naše odhodlania aj
schopnosti. Chce nám darovať veľa, ale nechce, aby sme to
premrhali a zneužili na sebapovyšovanie. Duchovné dary žiadajú od
človeka, aby nebol lenivý a chcel nimi slúžiť aj ostatným.
Žiadajú, aby videl seba v celej svojej malosti a vedel to aj
uniesť a pripustiť si to, vyznať bratom, aby sa potom v skromnosti
mohla šíriť Božia moc, podľa Jeho vôle.
Keď človek kľakne na kolená na modlitbe a prosí o obdarovanie,
dostáva niekedy odpoveď od Pána, ktorá sa podobá tejto: "Dám ti za
čo prosíš, ale musím ťa najprv vychovať, vylepšiť tvoj charakter
a odhaliť ti mnoho pre teba skrytých právd, ktoré si až doteraz
v Biblii nenašiel. K tomu je potrebné, aby som na teba zoslal
nemoc a poníženie, aby bola zlomená pýcha, ktorá je v tebe.
Obdobie tohoto kríža bude trvať niekoľko rokov, ale potom
dostaneš, o čo prosíš! - Ešte stále chceš ten dar?" Človek na
modlitbe niekedy len rozpráva a nepočúva. Preto prepočuje tento
Boží hlas, potom prosí a neberie, žiada a nedostáva sa mu. Len ak
Kristus chce dostaneme, to veľmi úzko súvisí s tým, čo je vlastne
inšpiráciou našich prosieb. Duch Boží, alebo moje ja, ktoré sa
chce obohatiť, pochváliť, leňošiť... Ktorého boha na modlitbách
skutočne prosíme; je veľa bohov na svete...
Matúš 8,1-4.
Prosba človeka o zdravie je veľmi častou prosbou dnes, aj
101
v minulosti. Často sa Božie dieťa v mysli pýta, prečo Ježiš
neurobí zázrak a nesníme z neho nemoc. - S takýmto prístupom
veriaci človek automaticky predpokladá veľa vecí o svojom
charaktere, horlivosti, hriechoch... Automaticky predpokladá, že
keď vyzdravie a bude mu dobre, svojho Boha neopustí. To však
nemusí byť pravda, človek ostáva pri svojom Stvoriteľovi často len
pre "osteň", ktorý má v tele. Pán nechce, aby Jeho dieťa duchovne
zahynulo, preto mu často ani nechce darovať zdravie. Takýto dar by
nebol požehnaním.
Každý dar, teda aj zdravie by malo slúžiť aj druhým ľuďom. To
je ten predpoklad o horlivosti. Keď sa modlíme, naozaj chceme
potom darovať darované? Alebo len chceme prežiť pohodu a užívať
ju? Ľudia prosia o zdravie, ale so svojou lenivosťou sa im nechce
potýkať! Ten, ktorého prosíme, nie je len prostriedkom
k sebauspokojeniu, On je naším Bohom, ktorý aj žiada, nielen dáva!
"Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim."
Tento návod na modlitbu pripomína, že ak sa na niekoho hneváme
a nevieme odpustiť, podobne odpustí aj nám náš Otec Nebeský.
Nemôžeme na niekoho zazerať a zároveň prosiť o svoje zdravie. Ak
my neodpustíme 100 denárov, Pán nám neodpustí tých našich 10000
hrivien. - To je ten predpoklad o hriechu.
Pán vyzýva, aby sme čestne prichádzali na modlitby
a nepredpokladali automaticky o sebe niečo, čo nemusí byť pravdou.
Naučme sa najprv niesť svoj kríž, hľadať Kráľovstvo nebeské
a všetko ostatné nám bude pridané podľa našich prosieb a žiadostí.
Až v tejto chvíli môžeme porozumieť aké veľké boli zázraky, ktoré
činil Pán, keď pôsobil medzi ľuďmi. Keď Mu na nosidlách doniesli
porazeného, povedal najprv: "Odpúšťajú sa ti hriechy!" - Nebolo
treba pokánia, ani toho, aby on najprv odpustil blížnym. - "Vstaň
a choď." On vstal a šiel. To je to znamenie, ktoré zvestovalo, že
je Kristus Baránkom Božím. Ján sa pýta, či je Ježiš naozaj tým,
ktorý mal prísť. Dostáva zvláštnu odpoveď: "Nevidiaci vidia,
chromí chodia..." Pri každom uzdravení urobil Pán vždy dva
zázraky. Zmenil ľudské srdce a odpustil hriechy, druhým zázrakom
bolo priame uzdravenie. Tak bol človek schopný niesť dar zdravia,
pre ten prvý zázrak, zmenu srdca. Toto znamenie rozprávalo, že bol
na zemi sám Boh. Mnoho prorokov si žiadalo vidieť tieto divy, ale
nedostalo sa im. Tak sa ani nám dnes nedostáva moci urobiť zázrak,
ktorý mohol urobiť len sám Boh. - Zmeniť srdce. Kristus nám stále
ponúka svoju zázračnú moc, ale zároveň chce, aby sme ten prvý
zázrak preklenuli pokáním, duchovným rastom, výchovou. Zaručuje
nám, že s pomocou Ducha Božieho zvíťazíme nad sebou a potom nám
pridá všetko, o čo prosíme. Pri takomto pohľade na modlitbu
a zázraky si človek niekedy žiaľ musí pripustiť, že vlastne nemá
záujem niesť kríž, trpieť, aby tak mohol prijať dar so skutočným
Božím požehnaním.
Pán všetko môže, závisí len na tom, či chce. Však keď mi
ponúkneme celé naše srdce, čas, záujmy..., a prijmeme kríž, On
príjme nás a bude chcieť. Potom možno prežijeme zázrak podobný
tomu, ako prežil malomocný človek v predčítanom príbehu.
Matúš 8,5-13.
Otázka veľkosti viery sa zdá byť na prvý pohľad akosi
rozpornou. Čítame, že stačí viera ako horčičné semienko, teda
maličká, inde opäť vidíme, ako Pán chváli veľkú vieru. Na tomto
102
podklade prichádza modlitebník na modlitbu pred Boha a premýšľa,
aká je tá jeho viera. Bude dostatočne veľká, aby Pán prijal
modlitbu? Biblické príklady svedčia o tom, že je takáto otázka
nezmyselná a nesprávna. Keď už stojí človek pred Kristom na
modlitbe, nejde o veľkosť jeho viery, ide o súlad s Božou vôľou
a o ochotu niesť kríž, činiť pokánie... Predtým, než sa ale začne
modliť musí uveriť, že mu Pán pomôže. Veľká stotníkova viera
spočívala v tom, že vôbec išiel za Ježišom. Keby nemal tú vieru,
neišiel by za Pánom, a tak by ani neprežil Boží zázrak. Veľkosť
viery kananejskej ženy spočívala v jej vytrvalosti. Dlho kričala
za Ježišom, až sa napokon otočil a zmiloval. Keď sa už ale niekto
modlí a číta Písmo, je to vlastne rozhovor s Pánom. V tejto chvíli
už nie sú potrebné akési psychologické výkony, zamieňané často za
Biblickú vieru, - Pán očakáva úprimnosť, pokánie, odpúšťanie,...
a rozhojní aj tú najmenšiu vieru s mnohým pochybovaním. Božie
Slovo teda vyzýva k modlitbám, k vytrvalosti na modlitbách,
k živej viere skutkov, ostatné patrí Bohu, ktorý je silný urobiť
aj ten najväčší zázrak s našou najmenšou vierou.
Matúš 8,14-22.
Predčítaný odsek vyjadruje zodpovednosť, keď človek prijme Boží
dar. Keď Pán uzdravil Petrovu svokru, ona sa nešla prejsť do
prírody, aby sa tak pokochala v nadobudnutom zdraví. Prijala dar
a začala ním slúžiť. Pán Ježiš ako prvý nemal pre seba žiadny čas.
Dary, ktoré prijal od svojho Otca v nebi neustále používal,
pomáhal nimi... Možno sme sa už stretli s túžbou srdca, môcť
uzdravovať. Môžeme sa opýtať, dokázali by sme naozaj prijať tento
dar a využiť ho? - To znamená opustiť domov, celé dni slúžiť
ľuďom, zahodiť vlastné záľuby a potreby...? Možno by sme vypadali
ako zákonník, ktorý prišiel za Pánom a chcel ho nasledovať
kamkoľvek by išiel. Keď mu Ježiš povedal, že nemá kde by hlavu
sklonil, ďalej už nereagoval a pravdepodobne odišiel. Naivný
pohľad na Božie dary a zázraky bez zodpovednosti bol človeku
blízky aj pred vekmi a ostáva blízkym aj dnes. Človek v podstate
nechce prijať skutočný Boží dar, lebo by ho to veľa stálo. Kristus
nás ale vyzýva: "Proste a dostanete!" Vyzýva k prosbám za skutočné
dary Božie s prijatím kríža aj zodpovednosti. Boží dar, povolanie,
učeníctvo sebou nesie často Pánov príkaz: "Poď hneď!" Učeník začal
namietať, že musí najprv pochovať svojho otca. Pán ale pripomína,
že je tu svet nato, aby robil podľa tradícií, zvyklostí...
"Nechaj, nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych!" Keď prosíme
o dar, alebo zdravie, sme ochotní hneď ísť a nechať všetko pre
Ježiša Krista?
Matúš 8,23-27.
Príhoda, kde Ježiš prikázal živlom a poslúchli Ho, ukazuje
obrovskú Božiu moc. Zároveň ale upozorňuje na skutočnosť, že Pána
poprosili o tento zázrak ľudia malej viery. Táto príhoda je veľkým
povzbudením k modlitbám, Ježiš chce vypočuť ľudí malej viery, aby
im ukázal svoju veľkú moc.
103
Matúš 8,28-34.
Život človeka je drahší než stádo svíň. Nedá sa prirovnať
k materiálnym hodnotám. Možno práve toto bolo príčinou, prečo
Kristus dovolil nečistým duchom zničiť stádo. Keď sa o tom
dozvedeli majitelia, zabudli na milosrdenstvo, Božiu moc, videli
len pohodlie a svoj majetok. Zachovali sa podobne, ako sa aj dnes
žiaľ zachovávajú mnohí kresťania. Pri predstave duchovných
obdarovaní, zdravia, Božích zázrakov vo svetle Písma, teda aj
zodpovednosti a kríža, prestanú túžiť po Božej moci vo svojom
živote, je pre nich pridrahá. Aj oni v podstate povedia Pánovi:
"Odíď od nás." Možno aj dnes pri takýchto ľuďoch sa naplní Božia
láska, keď im ponechá svojich prorokov, učiteľov, aby mohli prijať
pozdejšie ponúkanú milosť podobne, ako nechal uzdravených, predtým
posadnutých démonmi, obyvateľom kraja Gergežanov.
104
Sprisahanie a strach
2. Tesalonickým 1,3-10.
Matúš 25,31-40.
Izaiáš 8,9-17.
Vzájomná láska a súženia
2. Tesalonickým 1,3-4.
Existuje mnoho pohľadov na cirkev. Niekto si pod ňou
predstavuje len inštitúciu, iný v nej zase vidí prostriedok na
sebaklam... V každom z týchto pohľadov je trochu akejsi pravdy,
ktorá sa nedá dať len tak bez povšimnutia stranou. Neúplná pravda
sa takto stáva tým najhorším klamstvom. Apoštol Pavel chce tieto
úlomky právd rozšíriť, vysvetliť v kontexte a pripomína, že
v cirkvi Ježiša Krista by malo byť viac, než ponúka svet. Je to
spôsobené prítomnosťou Božieho Ducha vo veriacich ľuďoch. Svet
nikdy nemal, zároveň ale vždy hľadal lásku, porozumenie. Živá
viera sa dotýka porušeného ľudského charakteru a mocou Svätého
Ducha mení človeka k lepšiemu. Na základe duchovného rastu potom
vznikajú úprimné vzťahy medzi veriacimi, za ktorými však nestojí
len zázrak bez ľudského pričinenia. Porozumenie sa vytvára ťažko.
Pán Ježiš chce, aby jeho deti prijali súženia, aby skoncovali
s pasivitou a začali vzťahy aktívne budovať.
Ku komu sa hlási Kristus?
Matúš 25,31-36.
Na veriaceho človeka sa môže vo svete nalepiť všeličo zlé. Je
to prirodzené, keďže Kristus nechce, aby sa Jeho cirkev uzavrela
do nepreniknuteľných stien kláštorov. Nie je podstatné, že zvod
príde, podstatným sa stáva ľudský postoj voči nemu. Jednou
z diablových nástrah, je radosť z vplyvných priateľov. Takých sa
ľahko "miluje", keďže tú "lásku" potom oplácajú aj s úrokom. Pán
Ježiš sám seba stotožnil s hladujúcimi, nemajetnými ľuďmi,
nemocnými, alebo dokonca priestupníkmi pykajúcimi trest vo väzení.
Takýmto je potrebné slúžiť, pri takýchto ľuďoch sa skutočne
ohodnotí kresťanská láska. Živej cirkvi dáva Ježiš veľké
zasľúbenie. - Keď príde v moci a sláve, prizná sa aj On k svojim.
Izaiášove proroctvo veľmi povzbudzuje práve živú cirkev!
Pripomína, že Kristova moc je tu a stačí ju len uchopiť, prijať
kríž.
105
106
Dejiny, prítomnosť a Šalamún
Izaiáš 8,9-17.
Boh Hospodin prikázal Izaiášovi vyriecť toto proroctvo asi 735
rokov pred narodením Ježiša Krista. Dnes by niekto mohol povedať,
že je síce zaujímavé, ako sa neskôr pri ukrižovaní
a zmŕtvychvstaní naplnilo, ale že je dnes už neaktuálne. Takmer
tri tisícky rokov delí moderného človeka od týchto vyrieknutých
Slov. - Je možné, aby nám niečo aktuálne a zaujímavé pripomenuli?
V 8. storočí pred naším letopočtom bol židovský národ rozdelený
na Izrael a Judsko. Izrael zakrátko podľahol Sýrii a Judsko bolo
tiež ohrozené. Efraimský kráľ nadviazal politické kontakty so
Sýriou a spoločne chceli Judsko donútiť, aby sa k nim pridalo.
Takýmto spôsobom sa chceli ubrániť pred Asýrskym kráľom, ktorý ich
vojensky ohrozoval. Judský kráľ ale nemal záujem o takúto
"trojdohodu". Prijal preto Izaiášove proroctvo s radosťou a zdalo
by sa, že sa tým všetko skončilo. Že sa chcel Judský panovník
nadejať len na Hospodina, ako by sa to aj patrilo. Veď ak je Boh
za nás, kto proti nám? Lenže Achaz si chcel svoju slabú vieru ešte
podoprieť aj po ľudsky. Mal v úmysle získať Asýriu za politického
spojenca. - Tento obraz z dejín vykresľuje zložité vzťahy medzi
pohanstvom a vyvoleným národom.
Dnes tak isto prežívame zložité vzťahy sveta a cirkvi. Diabol
nevynecháva politiku zo svojich prostriedkov, ako navádzať človeka
na urážanie a podceňovanie Kristovej moci. Moderné kresťanstvo
rado prijíma zadné dvierka, ak by náhodou zlyhala viera a Boh
zanevrel. - Pán Ježiš ale nikdy nezanevrie! Je to človek, ktorý sa
v svojvôli odvracia od Hospodina, aby si mohol robiť čo sa mu
zapáči. Zadné dvierka sú nutné nie pre Božiu nedostatočnosť, ale
pre ľudskú prevrátenosť. So Šalamúnom môžeme povedať, že sa dejiny
opakujú, nič nie je nové, čo sa okolo nás deje...
Do tejto reality znejú Božie Slová z Izaiášovho proroctva:
"Dajte radu, poradiac sa, hovorte slovo, ale nebude stáť!" - Pán
Ježiš nikdy neprijme svojvôľu sveta, stane sa z Neho nepriateľ
človeka, ktorý premýšľa len o svojom. Zároveň ale toto proroctvo
vyzýva všetkých úprimných kresťanov: "Nehovorte všetkému
sprisahanie, čomu hovorí tento ľud sprisahanie a toho, čoho sa on
bojí sa nestrachujte! Ale Hospodina zástupov sa bojte a Jeho
posväcujte!" Zasľúbený Imanuel, kameň úrazu a pádu mnohých, už na
svet prišiel a vydobil svojou smrťou na kríži milosť všetkým,
ktorí Ho v úprimnosti hľadajú. Prítomnosť nemusí dezorientovať
svojimi zamotanými vzťahmi v cirkvi a svete tých, ktorí poznajú
Pána Ježiša. Tým patrí zasľúbenie a rada tohoto proroctva: "Zaviaž
svedectvo, zapečať Zákon medzi mojimi učeníkmi! - A budem očakávať
na Hospodina, ktorý skrýva svoju tvár pred domom Jákobovým a budem
sa nadejať na Neho!"
107
108
Vlastníctvo Božej moci
Zamyslenie ku krstu
Forma a život
Ján 1,12.
Krst vodou je náboženský obrad, o ktorom si možno rôzni ľudia
myslia rôzne veci. Pri tomto obrade veriaci človek vyznáva, že
verí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa. Zaujímavá je otázka, či
takéto vyznanie samo o sebe zaručí človeku spasenie. Písmo
pripomína, že právo a moc stať sa dieťaťom Božím dostanú tí, ktorí
v Ježiša nielen uverili, ale Ho aj prijali. Prijať niekoho do
srdca je úplne iná kvalita, než formálne vyznanie. Prijať do srdca
sympatického priateľa, alebo priateľku sa dá aj bez viery. Keď si
človek chce zamilovať Pána Ježiša, musí najprv uveriť Božím Slovám
zapísaným v Biblii. Viera je prvým krokom na ceste poznávania
svojho Boha. Skutočná, živá viera je preto vzťah, v ktorom ostáva
človek stále slobodný. Niekto by bol možno radšej, keby ho
spútali, aby tak už spasenie nemohol nikdy stratiť. Ježiš stvoril
v ľuďoch aj lásku, skutočnú hodnotu. "Musieť" je dôsledok útlaku,
"chcieť" znamená milovať... Pán veľmi chce, aby mohol každý človek
prijať Jeho spasenie a naplnenie. Zároveň ale chce, aby človek
ostával bytosťou, v ktorej sú ukryté hlboké hodnoty. Preto ho
nikdy nebude nútiť ostať úprimným kresťanom!
Vlastniť právo a moc byť Božím dieťaťom znamená nielen pokoj
a radosť z Pánovej prítomnosti. Vlastníctvo sa dá aj odložiť,
zahodiť, predať... To človek robieva zo svojim vlastníctvom vtedy,
keď nájde niečo krajšie a lepšie. Diabol si v ľudskom živote dáva
veľmi záležať, aby ponúkol návnadu sveta v tých najkrajších
farbách. Možno sa niekomu len na chvíľku zazdá, že je viera už
zastaralá, alebo nepríjemná, potom odloží Božiu lásku, život
a prijme osídlo, v ktorom isto neskôr uviazne.
Právo a moc mať - vlastníctvo, má ešte jednu vlastnosť. Ak máme
niečo veľmi cenné, chránime si to. Úprimná viera je veľmi cenný
vzťah k Stvoriteľovi sveta a tiež aj k druhým ľuďom. Vzťah môže
zotrvať len vtedy, keď ho budeme budovať. Vtedy bude krásny a bude
prinášať mnoho ovocia.
109
110
Zneužívanie cirkevných inštitúcií
Zamyslenie nad politickými manipuláciami
v cirkevných inštitúciách
"Dielo, ktoré sa deje pod slnkom"
Boh Stvoriteľ v Pánovi Ježišovi formuje svojou mocou nielen
Cirkev svojich detí, ale aj svetové dejiny. Niet na svete
udalosti, ktorá by sa bola udiala bez Božieho dovolenia. Biblia
upozorňuje na Pánove pôsobenie aj mimo Cirkvi a vážne pripomína,
že človek nedokáže vystihnúť Božiu pravdu, - prečo sa deje na
svete násilie v nespočetných formách, ako Pán riadi politikov
a svetské mocnosti... Božie Slovo z Knihy Kazateľa pripomína, že
dielo, ktoré sa deje pod slnkom nemôže vystihnúť ani ateista, ale
dokonca ani múdry človek, to znamená, že ani ten, ktorý verí
v Ježiša Krista a ostríha Jeho prikázania.
Kazateľ 8,1-7.16-17.
Cirkevní hodnostári a mnohí veriaci sa od pradávna dopúšťajú
vážneho omylu, ktorý je dôsledkom ich skrytej pýchy. Písmo vážne
obviňuje človeka, ktorý tvrdí, že rozumie politickému dianiu
a nachádza akési svoje pravdy, ktoré potom presadzuje. Takýto
postoj vzniká na základe nedostatočného sebapoznania a porušenej
túžby, mať vplyv, moc a ukazovať seba pomocou filozofických právd.
Kresťanské cirkvi v minulosti spôsobili mnoho prevratov,
násilia, v závere ktorého vznikla len nová svetská vláda, nové
násilie. Neospravedlniteľné kresťanské dejiny rozprávajú, že hrdí
ľudia, neschopní pre pýchu pripustiť iný názor, mnohokrát zneužili
cirkev na svoje manipulačné ciele, a to aj napriek tomu, že ich
názory boli v rozpore s Božím Slovom! Aj dnes v cirkvách vzniká
vážna hrozba, keď začína stačiť akýsi filozofický názor brata
a jeho vplyv, potreba skúmať ho v merítkach Písma úplne zaniká.
Tzv. Božie deti sa dokážu dlho prieť o politickom názore, ale
Bibliu neotvoria. Svoj politický postoj totiž nie sú ochotní
podriadiť dokonca ani Božiemu Slovu. - V dôsledku toho vzniká
nejednota, sváry, ktoré môžu vznikať len tak, že Božie dieťa
prepadne pýche a prestane sa podriaďovať Božím Slovám. Biblia
zakazuje veriacim zapájať sa do politických bojov a formovať to,
čo už má v rukách živý Boh, formovať niečo, čomu nedokážu
v plnosti rozumieť!
Rimanom 13,1-8.
Nech sa to zdá byť akokoľvek nepochopiteľné, každá vrchnosť je
od Boha, aj tá, ktorá pácha násilie a robí mnoho zlého! Božie
dieťa si nemôže zároveň ctiť Pána Ježiša a zároveň bojovať proti
Jeho zriadenstvu. Písmo vyzýva k plateniu cla, daní, k úcte voči
vladárom a vážne pripomína, že má ostať jediný dlh, ktorý nie je
splatiteľný. Je ním dlh lásky. Máme milovať aj tých najhorších
politikov! Ak to veriaci človek nedokáže, nerobí nič viac, ako
porušený svet. Pán predpovedá takémuto človeku zatratenie!
111
Božie priority a pohoršenie
Matúš 17,24-27.
Nikto nemôže pochopiť Božie pôsobenie v dejinách aj
prítomnosti, zároveň ale Pán Ježiš upozorňuje, že chce, aby Jeho
deti rozumeli, prečo nemajú cirkev zapájať do politického diania.
Ide totiž o jednu veľmi podstatnú prioritu, ktorá vlastne
vyjadruje, či dá človek prednosť svojej hrdosti, namyslenosti pre
svoj politický názor, alebo veciam Ježišovým. - Kristus neoklamal
učeníkov, keď stretli vyberačov cla. Poukázal na to, že sa deje
nespravodlivosť! Však zároveň poukázal na niečo dôležitejšie. -
Chcel dať vyberačom peniaze, ktoré pýtali, aby ich nepohoršil. Šlo
Mu totiž o to, aby mohol zvestovať Evanjelium aj im. Keby Ježiš
zasahoval do politiky a pohoršoval napr. colníkov, je možné, že by
sme dnes nemali Evanjelium Matúša, ktorý bol tiež pôvodne colník!
Zapletaním cirkvi do politiky okrádajú veriaci druhých ľudí
o spasenie. Dávajú príčinu k pohoršeniu a k reakcii sveta, ktorý
sa potom stavia proti cirkvám a zneucťuje ich. Príčinou je pýcha
tzv. Božích detí, ktoré dali Božie spasenie na druhé miesto
a možnosť zasahovať do politického diania im robí vnútorné
potešenie.
Keby Božie deti naplňovali vo svojich životoch vôľu Ježiša
Krista a skutočne by si Ho uctievali v Duchu a pravde, Evanjelium
by prijalo mnoho ľudí. Medzi nimi by bolo aj mnoho politikov,
alebo takých ľudí, ktorých by Pán neskôr medzi politikov poslal.
Živosť cirkvi teda rozhodne formuje aj politické dianie, ale len
nepriamo, cez Pánom poslaných jednotlivcov. Keď niekto spôsobí, že
sa cirkevná inštitúcia zapojí do politického diania priamo, je to
v prvom rade na úkor Božieho kráľovstva, sekundárne tým trpí aj
politické dianie. Pyšní jednotlivci, ktorí manipulujú veriacich
cez cirkevné inštitúcie, tak narobia mnoho zlého.Cirkevná
inštitúcia zjednocuje ľudí so spoločným vyznaním viery a nie
politického postoja. Ak hŕstka ľudí v mene tejto inštitúcie
vyjadrí svoj politický postoj, je to prejav ich nedemokratického
zmýšľania, prejav politickej manipulačnej agresie, z biblického
hľadiska prejav nelásky a nezáujmu o bratov a sestry.
Drzí pútnici, zradcovia Pána
1. Petra 2,11-21.
Slávybažnosť a túžba po vplyve sa prikráda veľmi potichu
a nenápadne. Kresťania, ktorí častokrát nezorganizovali ani jedinú
evanjelizáciu, zatvoria Bibliu a vymyslia si svoju vlastnú
filozofiu o akejsi čestnosti a svedomí národa, ktoré im prikazuje
presadzovať v politike cez cirkev svoje názory. Pritom ich
svedomie mlčalo, keď ich bohoslužba spočívala len v pravidelnej
návšteve modlitební, prípadne návšteve staršovstiev a keď pritom
skutočný zápal pre veci Ježišove akosi pohasol. Božie Slovo
pripomína, že sme len pohostínmi na svete, ktorí majú ukázať
možnosť spasenia. Napriek tomu sa odrazu začne snažiť veriaci
o vybudovanie lepšieho sveta. - Aký je to nezmysel, keď čítame
o budovaní Cirkvi Ježišovej, o Nebeskom kráľovstve. Prišli sme na
"návštevu" na tento svet a často sa chováme naozaj drzo voči nemu,
112
keď v ňom presadzujeme svojou silou naše humanistické filozofie. -
Stalo sa to tragédiou cirkevných dejín a zradou Pána Ježiša
Krista. Je to hlavnou príčinou, prečo sa dnes tak ťažko zvestuje
evanjelium, a prečo Pán nežehná kresťanským cirkvám. Biblický
kontext Starého aj Nového zákona vyzdvihuje prioritu Kráľovstva
nebeského, to znamená nepohoršovať svet!
Každý veriaci človek má volebné právo, môže vyjadriť svoj názor
v tlači, alebo formou petícii... Keď však začne zneužívať cirkevnú
inštitúciu, ako nástroj na politický tlak, isto zradil Pána
Ježiša!
Dokážeme "upliesť bič"?
Ján 2,13-16.
Cirkev sa oddávna zneužívala na zárobok, vplyv... Za čias Pána
Ježiša bolo podobným zneužitím aj predávanie obetných zvierat
v Božom chráme. Reakcia Ježiša Krista je veľmi zaujímavá. Uplietol
bič a vyšvihal takýchto podvodníkov. Dnes prežívame tak hlbokú
duchovnú krízu, že keby urobil Kristus niečo podobné medzi nami,
pravdepodobne by ho bratia obvinili, že prichádza do kontraverzií
s druhými. Možno by Ho začali upozorňovať na prikázanie lásky, že
má milovať aj svojich nepriateľov. Je hrozné, že sa dnes niečo
podobné často aj deje. Keď vystúpi brat, alebo sestra s kritickou
pripomienkou, ktorá vychádza s Písma, a túto pripomienku adresuje
popredným, alebo vplyvným v cirkvi, stane sa niečo zvláštne. Títo
ľudia si často "zapchajú uši aj oči", aby nevideli, že sa protivia
živému Bohu, ktorý k nim hovorí! Potom začnú odvrávať svojmu
Stvoriteľovi tak drzo, že by taký prístup voči svojej osobe sami
nevedeli zniesť.
V cirkvi budú vždy takí ľudia, ktorí ju radi zneužijú. Kladiem
ale otázku skutočným Božím deťom. - Dokážeme sa zastať vecí Pána
Ježiša a "upliesť bič"? Dokážeme sa verejne postaviť v cirkvi
proti niečomu zlému? Dokážeme prísť do kontraverzií so svojimi
možno dobrými a vplyvnými priateľmi a zastať sa Božieho spasenia
citujúc Písmo? Ak sme zbabelí, alebo nevzdelaní v Božom Slove,
potom prevrátenosť v tej našej cirkvi vzniká v prvom rade našim
pričinením! Od duchovne dospelejších sa vždy viac žiada. Potom hoc
aj pravdivé kritiky hovorené potichu, alebo poza chrbát sú čírou
bezbožnosťou! - Pán Ježiš tak nekonal, nehľadal svoju slávu a svoj
prospech! Niekedy sa modlievame o oživenie cirkvi, a pritom ju
sami svojim jednaním zatracujeme...
113
114
Naplňovanie Svätým Duchom
Boží Duch a Cirkev
Skutky 9,17.
Živá viera, ktorá prináša skúsenosti, zázraky, ktorá sa teda
v živote realisticky prejavuje, nie je len prázdnou filozofiou,
alebo akýmsi cieľom, ku ktorému sa dá po zdolaní niekoľkých
prekážok prísť vlastným pričinením. Takáto viera je Božím darom,
otvárajúcim človeku novú dimenziu poznania. Právom sa pripodobňuje
k otvoreniu očí nevidiaceho človeka. Byť nevidiacim od narodenia
je hendikep, na základe ktorého si postihnutí nedokážu predstaviť
farby, svetlo, tmu. Vedia čo je to drsné, hladké, studené, ale
vnem svetla a farieb v ich mysli neexistuje. V takomto zmysle je
neverou postihnutá celá populácia. Tento hendikep nevery sa nedá
riešiť vysvetľovaním. Môže ho vyriešiť Jediný Boh, svojim
zázrakom, keď ukáže človeku novú dimenziu - "svetlo". Touto novou
dimenziou je dar a prítomnosť Svätého Ducha v živote
znovuzrodeného Božieho dieťaťa. Takýto dar prijme každý, kto uverí
v Meno Pána Ježiša Krista a prežije potrebu spasenia.
Prijať Božieho Ducha neznamená byť spútaný novými putami! Viera
je sloboda, pri ktorej sa lámu staré putá a človek ostáva voľný.
Sú to "otvorené dvere" do novej "komnaty" Božieho stvorenstva, keď
pritom počuť hlas Pánovho Ducha: "Poď za Mnou!" Sloboda nesie
sebou zodpovednosť, pretože pri nej začína byť možné skutočné
rozhodovanie. Spútaný človek musí, slobodný človek len môže, ale
nemusí. Pánov hlas volá: "Poď za Mnou!" - Je to prvý dotyk Božej
lásky a už tento prvý dotyk Pán koná cez svoju cirkev. - "Vy ste
svetlom sveta..." Dar Ducha, novú dimenziu vnímania, dostane
každý, kto prijme Pána Ježiša, cez Cirkev Božích detí. Túto istú
Cirkev si potom Pán používa na to, aby svoje deti deň čo deň
naplňoval svojim Duchom a viedol tak do Svojho Kráľovstva.
Problematickou ostáva len ľudská sloboda. Chcem sa dať viesť? Keď
človek chce, niet ani vysokosti, ani hlbokosti, ani žiadnej moci
temnosti, ktorá by ho odlúčila od lásky Božej.
Láska bez lásky?
Galatským 3,3.
2. Korintským 4,16-18.
Veľmi nebezpečným učením, ktoré diabol seje, aby získal späť
ľudí pre zatratenie, je učenie, ktoré hovorí, že keď niekto uverí,
už nemôže stratiť spasenie. Apoštol Pavel upozorňuje veriacich
v Galácii, že sú veľmi nerozumní, lebo síce započali Duchom, ale
dokonávajú telom. Živá viera teda nie je jednorázová premena, ale
neustále premieňanie, na základe prítomnosti Božieho Ducha. Byť
znovu a znovu naplňovaný Svätým Duchom znamená znovu a znovu
odpovedať na Božiu ponuku: "Áno Pane, chcem!"
Viera je vzťah, vyjadrený v dvoch najväčších prikázaniach
o láske k Bohu a k blížnemu. Skutočná láska nie je len
rozhodnutie, ale aj vernosť zotrvať v nej. Nové skúsenosti
115
a poznania vo vzťahu lásky prinášajú nové skúšky, nové
zodpovednosti.... Ten, kto rozpráva milujem, pretože sa niekedy
rozhodol milovať, ale potom na to zabudol a bol neverný, klame! Ak
je naša láska viery nie klamstvom, potom neustávame. Lebo príde
vyslobodenie z tela hriechu, keď príde Pán Ježiš vo svojej sláve
a učiní všetko nové, neporušené.
Duchovný majetok dobrého hospodára
Matúš 13,47-52.
Kráľovstvo nebeské je podobné vlečnej sieti, do ktorej sa
chytia rôzne tvory. Kozlovia, ktorých Pán oddelil od oviec
tvrdili, že v Jeho mene uzdravovali. Preto dnes chodia do kostolov
a modlitební rôzne "tvory". Ľudia, ktorí sú naplňovaní Božím
Duchom, tiež ale aj ľudia, ktorí síce urobili rozhodnutie, ale
neskôr neboli verní. Do cirkví prídu dokonca aj takí, ktorí vedome
zneužívajú Boží ľud pre svoj prospech. Pri skonaní sveta Pán
rozpozná svoje deti, ktoré každým dňom naplňoval svojim Duchom
a vovedie ich do svojej slávy. To sú tí dobrí hospodári, ktorí
majú vo svojom duchovnom majetku dve skupiny cenností - staré aj
nové.
Staré duchovné skúsenosti, poznania sú možno nie až tak
kvalitné ako tie novšie, majú ale jednu výbornú vlastnosť. Sú
overené, vyskúšané. Preto sú veľmi vhodné na použitie, keď ide
o niečo dôležité, v čom sa nesmie riskovať.
Nové poznania a skúsenosti sú často lepšie než tie staré. Sú
hlbším pohľadom, majú širší záber. Pretože sú nové, nie sú ešte
dostatočne vyskúšané a je potrebné s nimi zaobchádzať opatrne.
Môžu totiž zlyhať.
Na základe duchovného poznania a skúseností sa človek
rozhoduje, preto sa naozaj dajú pripodobniť k akýmsi prostriedkom,
cennostiam. Úprimné Božie dieťa nemá len staré skúsenosti spred
niekoľkých rokov! Živý vzťah k Pánovi Ježišovi pôsobí neustálu
zmenu, nové poznania a premenu nových, na staršie skúsenosti. - Je
zaujímavé zamyslieť sa nad svojim duchovným stavom v tomto zmysle.
- Mám nové skúsenosti? Som teda Božím dieťaťom?
Posväcovanie života
1. Petra 3,15-16.
1. Timoteovi 4,4-6.
V Biblii sa píše o neustálom naplňovaní Božím Duchom tiež ako
o posväcovaní života - posväcovaní Pána v ľudskom srdci. Znamená
to byť vždy hotový, pripravený zodpovedať sa za svoje skutky.
Inými slovami, všetko čo človek robí, by mal robiť s presvedčením
viery, ktorá vychádza z Božieho Slova. V predchádzajúcom odseku
bolo spomenuté zamyslenie o novom poznaní Božej vôle, Božieho
Slova... Takáto zmena v poznaní má teda priamo pôsobiť zmenu
v konaní. Naplňovanie Pánovým Duchom priamo súvisí so zmenou
v skutkoch, s čítaním Písma a s modlitbou. Pri úprimnom Božom
dieťati nachádzame štyri vlastnosti:
1. - Pravidelne sa modlieva.
116
2. - Pravidelne si čítava Božie Slovo.
3. - Neustále prehlbuje, alebo mení svoje zmýšľanie.
4. - Mení sa v skutkoch.
V akom stave je moja lucerna?
Matúš 25,1-13.
Panny v tomto podobenstve mali všetky lampy. Každá mala v tej
svojej aspoň trochu oleja a každá čakala príchod Ježiša Krista.
Olej v lampách pripodobňujeme k Božiemu Duchu. Problém polovici
panien spočíval v tom, že keď prišiel Kristus, lampy začali
hasnúť. Je to vážnym napomenutím, že nestačí každá kvalita
kresťanskej viery! Ak človek nie je každým dňom naplňovaný Svätým
Duchom a neposväcuje svojho Boha v srdci, jeho lucerna vo chvíli
príchodu Ježiša Krista vyhasne! Možno pre niekoho nie je aktuálna
otázka, či uveril v Pána Ježiša, možno je aktuálnejšie opýtať sa,
či zotrváva v Jeho láske a chce sa aj naďalej dať viesť Jeho
Duchom...
117
118
Desatoro modlitby
Nevypočuté modlitby
Izaiáš 29,13.
Častou otázkou, ktorú si kladú spoločenstvá veriacich ľudí, ale
tiež aj jednotlivci, je akási úvaha o tom, prečo Pán nevypočúva
niektoré modlitby. Božie Slovo túto otázku neobchádza a rieši ju
priamym upozornením, že ak má byť modlitba vypočutá, je potrebné
rešpektovať v živote Pánovu vôľu, Jeho Slovo a nectiť si Ho len
jazykom, ale aj skutočne v srdci, čo sa potom odrazí aj na
skutkoch veriaceho človeka. Modlitba je Bohoslužbou, v ktorej
Pánove dieťa chváli, ďakuje, dopytuje sa a prosí svojho Boha.
Predčítaná časť proroka Izaiáša poukazuje, že sa skutočná
bohoslužba dá nahradiť naučeniami ľudí, ktoré sa síce podobajú
požehnanej Bohoslužbe, ale pritom obchádzajú podstaty Božích Rád.
V ďalšej úvahe si priblížime čo Pán Ježiš doporučuje svojim
modlitebníkom ako pravú Bohoslužbu modlitby.
Desať zastavení
Matúš 22,37-40.
I
Pri modlení si chce človek často niečo vynútiť. Naoko rozpráva,
že sa má stať Božia vôľa, ale svoje predstavy nedokáže a nechce
tejto vôli podriadiť. Keď modlitebník precíti a skutočne prijme
úplne odovzdanie do Božej moci vo všetkom, čo prežíva, vtedy môže
začať jednať milujúci Boh.
II
Veriaci človek sa veľmi často zameria na oblasť svojho
modlenia. Premýšľa, či sa modlí v súlade s Božou vôľou. Pán
očakáva od svojich detí, že si najprv dajú do poriadku vzťahy
medzi sebou a až potom budú prichádzať na modlitebné zápasy. Preto
každá modlitba súvisí s trpkosťou, pohoršením, hnevom, ..., ktoré
sa môžu nachádzať v srdci modlitebníka. Žiadna modlitba nebude
vypočutá, kým veriaci človek neusporiada svoje vzťahy k blížnym.
Rimanom 5,3-5.
III
Viera nesie sebou trpezlivosť. Len v trpezlivosti sa môže Božie
dieťa dokázať. Preto modlitby prinášajú súženie v očakávaní na
Boží zásah. Trpezlivosť na modlitbách modlitebníka vyskúša
a vzbudí v ňom nádej, ktorá naisto nezahanbí. Na modlitby,
v ktorých veriaci ľudia prestali trpezlivo očakávať na Hospodina
v pochybovaní, alebo hľadaní iných ciest naplnenia, Pán zabúda.
Matúš 10,37-39.
IV
119
Živá modlitba prináša človeku kríž, v ktorom sa má modlitebník
vzdelať, zmeniť a stať sa schopnejším naplňovať Božiu vôľu.
Odmietnutím takéhoto kríža, človek odmieta aj vyslyšanie modlitby.
Počas opakovaných modlitieb často prichádza namiesto vypočutia
spomínaný kríž a modlitebník namiesto toho, aby s radosťou prijal
Božiu školu, začne trpieť pochybovaním, že ho Pán odmieta. Niekedy
zase takýto kríž akoby ani nesúvisel s modlitbou a navyše
modlitebníka zasiahne na veľmi zraniteľnom mieste, kde si nechce
niečo pripustiť. "Boj" medzi človekom a jeho Bohom môže v krajnom
prípade trvať celý život a modlitba nebude nikdy vypočutá. Pán
vedie modlitebníkov, aby pozorovali na Jeho hlas a chceli prijať
nové zjavenia aj keď sú nepríjemné, alebo ponižujúce. Je to prejav
Božej lásky, aby Pán Ježiš mohol modlitebníka naplniť a prijať
jeho modlitbu.
Matúš 6,7-8.
V
Modlitba je Bohoslužbou, v ktorej vedie Stvoriteľ dialóg
s človekom. Pohanský prístup k modlitbám je mnohomluva, akési
presviedčanie boha, aby vyšiel človeku v ústrety a dal mu vec, za
ktorú prosí. Pán Ježiš vie vopred, čo Jeho dieťa potrebuje!
Naopak, človek nevie, čo mu chce povedať Pán. Preto je potrebné
svoj myšlienkový a verbálny prejav podriadiť v skromnosti
a sebapoznaní tejto Božej Rade. - "Nežvatlite ako pohania!"
Vyjadrime svoj problém, ale dovoľme cez Bibliu vyjadriť sa aj
svojmu Bohu. Skúsme spájať modlitbu s čítaním Písma.
Matúš 6,5-6.
VI
Človek chce svoju Bohoslužbu často ukázať druhým preto, aby bol
chválený a získal tak istý kresťanský imidž. Takýto prístup môže
byť aj pri modlitbách. Dá sa ukazovať prejav náklonnosti, nesúhlas
s niekým druhým, pekná rétorika... Z toho všetkého môže mať človek
nepriamo úžitok, keď tak získa priateľa, povýši sa, alebo vyjadrí
verejne svoje presvedčenie a prežije tak isté zadosťučinenie...
Kristus pripomína, že sa Jeho deti nemajú modliť ako takýto
pokrytci. Modlitba je dialóg s Bohom, ktorý sa nesmie zneužívať na
čokoľvek iné.
1. Timoteovi 2,1-4.
VII
Veriaci človek sa možno veľmi často modlieva k svojmu Bohu.
Napriek tomu ostávajú jeho modlitby bez odozvy. Keď potom
zrekapituluje svoj modlitebný život, uvidí, že sú to len žalospevy
nad sebou, svoje problémy, svoje radosti, iní ľudia v jeho
modlitbách buď vôbec nemajú, alebo majú len málo miesta. Na
modlitbách sa niekedy príšerne prejaví ľudský egoizmus. Modlitby
za seba je potrebné vyvažovať aj modlitbami za druhých.
1. Korinťanom 14,9-11.15-17.
VIII
Keď sa Božie deti modlia nahlas pri spoločných modlitbách, môžu
mať hoc aj tie najúprimnejšie pohnútky, keď zabudnú na svoje
okolie a nezrozumiteľne artikulujú, alebo nemožno rozumieť pre
120
plač ich slovám, správajú sa nepekne voči tým, ktorí chcú s nimi
tiež cítiť a prosiť. Pavel označil takéto správanie za barbarstvo.
Pán Ježiš nás vedie k tomu, aby sme mysleli aj na svojich bratov
a sestry, keď vyslovujeme slová modlitieb. Ak to nedokážeme pre
akúkoľvek príčinu, modlime sa radšej potichu a v mysli sa
pridávajme k modlitbám iných. Modliť sa jazykom, ktorému druhý
nerozumejú je prejav nezáujmu o svoje okolie. Keď sa teda niekto
modlí jazykom cudzím, alebo anjelským, nech si nájde tlmočníka,
aby aj jeho spolubratia mohli povedať amen.
Efežanom 4,1-6.
IX
Spoločné modlitby sú veľkým darom od Stvoriteľa. Pri nich sa
môžu Jeho deti zjednotiť a spoločne sa modliť za mnohé veci. Keď
si pri takýchto modlitbách "hudie" každý svoje, predkladá svoje
problémy, chová sa ako egoista a zneucťuje túto formu Bohoslužby.
Pán Ježiš vyzýva svoje deti k jednote a vedie ich k záujmu pridať
svoju modlitbu k ďalším za spoločnú vec. Stretnutie kresťanov
k spoločným modlitbám, kde každý povie svoj problém, a potom sa
rozídu, vyjadruje silnú sekularizáciu cirkvi a prejav pohanstva.
Pri spoločných modlitbách môže každý vyjadriť to, čo mu najviac
leží na srdci. Zároveň sa ale patrí pridať svoje prosby aj za
druhých a prosiť za niečo, čo pred chvíľou spomínal brat, alebo
sestra. Pán Ježiš volá k jednote a záujmu o spolusúrodencov viery.
Rimanom 15,30-33.
X
Pán Ježiš nám daroval spoločenstvo svojich detí. V tomto
spoločenstve môžeme prijímať prácu spolubratov a sestier, keď nám
slúžia Slovom, piesňou, diakoniou, správou... Božie Slovo vyzýva,
aby sme nielen prijímali službu, ale sa do nej aj zapojili.
Modlitebný zápas o slúžiacich súrodencov viery je jednou s foriem
spolupráce a navyše je zaujímavé uvedomiť si, že cirkevný zbor
takéto modlitby veľmi potrebuje, sú dokonca nutné. Ak chodíme do
cirkvi len brať, je otázne, či sme vôbec Božie spasené deti!
Zhrnutie
I
Odovzdaj svojmu Bohu všetky záujmy, čas, predstavy, ... a daj
sa Mu skutočne viesť!
II
Choď najprv a zmier sa so svojim blížnym, inak nemôžeš
predstúpiť pred Hospodina!
III
Buď na modlitbách trpezlivý, nepochybuj a nehľadaj iné riešenia
svojho problému!
IV
Modlitby prinášajú kríž, neodmietaj ho!
121
V
Boh vie, čo mu chceš povedať, ale ty nevieš, čo ti chce povedať
Boh. Hovor preto nemnoho a čítaj pri modlitbách Bibliu!
VI
Pri modlení nemaj postranné úmysly niečo svojim prejavom
dosiahnuť a nebuď pokrytcom!
VII
Nemodli sa len za seba, lebo je to bezohľadné voči tvojim
blížnym!
VIII
Keď sa modlíš nahlas pri spoločných modlitbách, nechovaj sa ako
barbar a zreteľne artikuluj, aby ti mohli rozumieť aj tvoji bratia
a sestry, ktorých ti dal Pán! Ak to nedokážeš, modli sa len
v mysli!
IX
Pri spoločných modlitbách sa zjednoť s bratmi a sestrami
a predkladaj aj ich problémy nahlas tak, ako ten svoj! Je to
prejav záujmu a lásky.
X
Modli sa za slúžiacich bratov a sestry v spoločenstve! Veľmi to
potrebujú oni aj ty!
122
Dôsledok Jozefovej poslušnosti
Naplnenie Božieho zámeru
Priazeň sveta, ktorý zhŕňa pre spravodlivého
1. Mojžišova 45,16-20.
Biblia sa stala pre neveriacich ľudí akousi múdrou rozprávkou,
v ktorej sa môžu dočítať o Božích divoch. Zhovievavejší z nich
dokážu viesť s kresťanmi dlhé dialógy o existencii Stvoriteľa,
Božskosti Ježiša Krista... Tí menej zhovievaví vidia veľký rozdiel
medzi šokujúcim Božím Slovom a životmi veriacich. - S vedomím, že
kresťania o zázrakoch len rozprávajú, ale neprežívajú ich, vôbec
nemajú záujem počúvať o niečom, čo je v ich očiach vymyslená
bájka. Mnohí veriaci sami prežívajú duchovné problémy, keď jedno
čítajú a iné prežívajú. Tak vzniká zvláštna skupina kresťanov,
ktorí síce chodia do kostolov a modlitební, prijímajú Božie Slovo,
ale v živote radšej uplatňujú cestu známostí, vplyvu, peňazí,
pretože sa už mnohokrát presvedčili, že očakávať na Boží zásah je
akosi neskutočné. Že to patrí predovšetkým mládeži, ktorá síce
ešte trpí ilúziou o skutočnosti, ale ktorá tiež raz spozná realitu
a zabudne na zázračnú moc viery. V Biblii čítame len o dvoch
cestách - širokej a úzkej. Úzka cesta prináša človeku všetky
biblické požehnania, aj so zázrakmi! Všetko ostatné je cesta
široká! Predčítali sme si o veľkej Božej milosti pre Jozefovu
rodinu. Môžeme ju právom pokladať za jeden z Božích zázrakov. Čo
ale predchádzalo hojnosť a naplnenie v Jozefovej rodine? Jeho
spravodlivosť pred Bohom, teda aj viera a poslušnosť. Tieto jeho
vlastnosti sa netýkali len jeho prejavov, ale aj jeho srdca. Dávno
pred požehnaním musel niesť Jozef ťažký kríž. Mnohokrát sa mohol
vzbúriť, odvolávať sa na spravodlivosť, mohol tiež chcieť urobiť
zmenu v zoskupení politicky vplyvných ľudí Egypta, aby tak bol
akýmsi svedomím pre neveriacich. - Však nič z toho neurobil, bol
pokorný a v prvom rade hľadal svoju čistotu pred Pánom. Hľadal
Kráľovstvo nebeské a nie zlepšenie podmienok v pozemskom
kráľovstve! Jeho spravodlivosť bola naozaj skutočná pred Bohom,
neboli to len ľudské výmysly obalené do mnohých pravdepodobných
slov jazyka! Preto sa mohol v jeho živote naplniť jeden Boží
zázrak a on poznal, že je Boh skutočný a veľký.
Kazateľ 10,4.
Kniha prísloví 13,21-22.
Jozef naplnil vo svojom živote prvé z predčítaných textov,
a preto aj prijal od Pána požehnanie, zasľúbené v druhom z nich.
Boh nezmenil politiku Egypta, ale použil faraóna a jeho ľud
k tomu, aby mal Jeho ľud cez obdobie veľkého hladu dostatok. Keby
Jozef nebol poslušný svojmu Bohu, alebo keby neobstál a bol
spravodlivý len jazykom, Boží ľud by hladoval. - Naše životy vidí
Pán v obrovskej perspektíve. Možno nerozumieme, prečo sa nám deje
tak či onak, možno nechápeme prečo máme práve takýchto politikov
vo vláde. Keď ale dokážeme byť pred Hospodinom spravodliví,
prijmeme tuk zeme tak, ako aj prijala celá Jozefova rodina. Pán
použil prvého faraóna k požehnaniu cez veľké sucho a ďalšieho,
zlého, k tomu, aby sa zjavila Jeho veľká moc a aby Jeho národ
123
mohol prijať zasľúbenú zem. Každá vláda je od Hospodina, nanajvýš
môžeme povedať, že nerozumieme Božím cestám, však rozhodne sa od
nás žiada Jozefova spravodlivosť! Inak cirkev nebude nikdy
požehnaná!
Kazateľ 8,1-7.
Rimanom 13,1-8.
Jozef naozaj nikomu neostal dlžný ani česť, ani nič iné, len
láskou stále oplácal všetko. Láska je našim nesplateným dlhom aj
dnes! Kristus nás vyzýva milovať aj nepriateľov. Vážne upozorňuje,
že ak tak nerobíme, nerobíme nič viac, ako robia pohania
a strácame tak podiel na Nebeskom kráľovstve. Dokážeme milovať
vládu a politikov nášho štátu? - Kristus to od nás žiada, aby
s nami mohol urobiť podobný zázrak ako s Jozefom.
Dobrá zvesť, závisť a napomenutie
1. Mojžišova 45,21-25.
Pred svojim požehnaním uviedol Pán poníženie nielen na Jozefa,
ale aj na jeho bratov. Keď spoznali, kto je prvým správcom
v Egypte, prežili určite mnoho strachu, hanby, ale aj poníženia
pred svojim vlastným svedomím. - Všetko vyšlo najavo, všetko budú
musieť priznať aj pred otcom. Boh im obmäkčil srdce a oni mohli
vyznať hriech a robiť pokánie. - Neodišli namyslení, zviazaní
démonom pýchy! Keby tak urobili, Jákob by sa nikdy nedozvedel
dobrú správu, jeho rodina by možno vymrela hladom a biedou.
Jozefovi bratia dokonca vedeli prijať od neho aj napomenutie:
"Nevaďte sa cestou!" Takto mohli prijať odpustenie nielen
Jozefove, ale aj Božie odpustenie!
Božie dieťa nemôže donášať druhým ľuďom dobrú správu, kým
nepremôže svoju pýchu a hrdosť. Aby sme mohli zvestovať Krista,
musíme sa vedieť prijímať aj navzájom! Posielať hľadajúcich za
dôveryhodnými, obdarovanými súrodencami v Pánovi. Ak je v nás ale
trochu pýchy, alebo hrdosti, naša dobrá zvesť bude porušená, -
nedokážeme uprednostniť obdarovanejšieho brata, alebo sestru,
pretože by nám to ubralo na sláve! Stratíme tak pomoc
v spolupráci, aj požehnanie od Svätého Ducha. Jozefovi bratia
urobili veľmi zlý skutok, ale potom opäť našli stratenú Božiu
priazeň, jeden viac, iný menej, podľa stavu ich sŕdc.
Kazateľ 10,1.
Možno sme aj my boli kedysi podobní Jozefovým bratom, Kristus
žiada radikálnu zmenu! Maličká mŕtva mucha môže zosmradiť celú
masť apotekára, - trochu pýchy, hrdosti v jedinom bratovi, alebo
sestre zosmradí a pokazí prácu celého spoločenstva. Tak ako aj
v prípade Jozefa a jeho bratov, tak aj v Slovách z Knihy Kazateľa
sa pýcha dotýka vzťahov veriacich ľudí. V obidvoch prípadoch ide
aj o závisť, keď na druhých vidíme väčšie požehnanie, než máme
sami. S touto zosmradnutou, mŕtvou muchou nikdy neprinesieme
Ježišove Evanjelium druhým ľuďom! Veriaci človek bez požehnania od
Svätého Ducha ostáva sám a slová, ktoré rozpráva, sú len prázdne
slová bez moci Božieho Ducha.
124
Dôsledok klamstva a z mŕtvych vzbudená nádej
1. Mojžišova 45,26-28.
Dôsledkom klamstva Jozefových bratov začal pre neho veľmi ťažký
život, plný Božích skúšok. Možno prežívame kríž, ktorý bol
spôsobený klamstvom, pýchou, alebo závisťou niektorého z našich
súrodencov v Kristovi. Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme tento kríž
dokázali prijať tak, ako ho prijal Jozef. Dáva nám k tomu silu
a poznanie cez Božie Slovo a svojho Svätého Ducha. Ak pred Ním
obstojíme ako skutočne spravodliví, učiní v našom živote zázraky
tak, ako ich robil v živote Jozefovom. Naša nádej vstane z mŕtvych
podobne, ako vstala z mŕtvych nádej Jákobova. Biblia prestane byť
bájkou a stane sa skutočnosťou v živote Božieho dieťaťa. Ateista
nebude môcť povedať "rozprávka", pretože bude usvedčený a mnohí
prijmú cez nás potom Evanjelium!
125
126
Sú spasení spasení?
Pohľad Boží a ľudský
V Biblii dosť často nájdeme dva rôzne pohľady na tú istú
skutočnosť. Jedným z týchto pohľadov je Boží, vyzdvihuje Jeho
veľkosť a vševedúcnosť. Druhým je Božia rada pre človeka, pomáha
ľuďom správne sa orientovať a rozhodovať. Ak si pri štúdiu človek
nevšimne, o ktoré z týchto hľadísk ide, môže buď ponížiť Pánovu
Božskosť na úroveň človeka, alebo privlastniť veriacemu človeku
Božské schopnosti vidieť skryté veci ľudského srdca a sveta.
Výklad s takýmto nedorozumením, sa stáva biblicky rozporným, Písmo
ho aj potvrdzuje, zároveň aj vyvracia.
Na spasenie človeka môžeme tiež hľadieť z týchto dvoch zorných
uhlov. Nasledujúce zasľúbenie možno chápať dvoma spôsobmi. Jednak,
že úprimne veriaci človek má právo a moc byť spasený, teda sa už
nemusí strachovať. Tiež sa tejto odvolávke dá rozumieť tak, že keď
niekto úprimne uverí, dostane právo a moc byť spasený, však toto
právo, moc môže neskôr odhodiť a podiel na spasení stratiť. - To
by znamenalo, že sa úprimne veriaci človek síce nemusí strachovať,
že ho Pán zatratí, ale musí bdieť a dbať, aby on neopustil svojho
Boha.
Myslím, že Biblia potvrdzuje obidve tieto tvrdenia, jedno
z nich však patrí človeku, aby sa podľa neho riadil a druhé
poukazuje na Pánovu Božskosť.
Ján 1,12-13.
Pán Ježiš pripomína, že sú Jeho deti soľou Zeme, svetlom sveta.
Toto Božie povolanie bližšie vysvetľuje apoštol Pavel. Je
zaujímavé, že živú vieru v Pána Ježiša dáva v prvom rade do
súvislosti so vzťahmi veriacich ľudí.
Rimanom 10,6-8.
Jednoducho živý Boh vo svojom dieťati nechce odsudzovať druhých
ľudí, prikazuje, že má byť Slovo Božie odovzdávané každému!
Podstatou poznania hĺbky viery nie je odsudzovanie veriacich
z iných cirkví. Každému je potrebné odovzdať skutočné Evanjelium,
aby mal čas a možnosť sa rozhodnúť, kam chce ísť. Navyše týmto Pán
pripomína, že človek nevidí srdce druhého človeka a nedokáže
o niekom s istotou povedať, že pôjde k Bohu, alebo do zatratenia.
Ak sa o niečo také niekto odváži, privlastňuje si tým Božiu moc,
ktorá mu nepatrí a ktorú v skutočnosti ani nemá. Jednoducho
prikazuje Kristovi, aby za niekoho umrel a za iného zase nie. Je
to drzosť, ktorá nemôže pochádzať z Ducha Svätého! Sme povolaní
len všeobecne konštatovať a poukázať na Božie zasľúbenie: "Kto
úprimne uverí, stane sa dieťaťom Božím a Pán ho k sebe príjme!"
Takéto všeobecné tvrdenie môžeme naozaj povedať s mocou Ducha
Božieho. Závisí potom na novovercovi, aby jeho viera bola naozaj
úprimná, na základe ktorej by mohol potom prežiť pokoj v láske
a požehnaní od živého Boha.
127
Božia vševedúcnosť a nadčasovosť
O Božom pohľade na spasenie rozpráva a vysvetľuje niekoľko
nasledujúcich biblických odvolávok. Rozprávajú o zázračnej
podstate Stvoriteľa, ktorý nepodlieha času. Vidí a podrobne pozná
človeka ešte pred narodením, v jedinej "chvíli" vidí celý jeho
život vo všetkých variantoch ľudského rozhodovania a pozná aj
záver, keď umrie a navráti sa k Nemu. Vopred vie, či tento návrat
bude znamenať súd, alebo milosrdenstvo. Keď si uvedomíme, že sú
vyvolení všetci tí, o ktorých Pán vie, že Ho v živote s vierou
príjmu a vo viere vytrvajú, je úplne prirodzené, že Boh môže
rozprávať o vyvolených svojich deťoch. Zároveň však tým nikomu
neberie slobodu rozhodovania, nikoho akýmsi násilím nezatráca ani
nespasí!
Matúš 24,24.
Z Božej perspektívy je jasné, čo sa bude diať. Nikto to
nedokáže vystihnúť rozumom a keby sa niekto aj snažil vymaniť
z Božieho nadvedomia svetových dejín, nie je niečo také možné. Pre
nedokonalé čiastočné ľudské poznanie človek vždy zotrváva
v relativitách, náhodilostiach, ktoré plne pochopiť nedokáže,
preto zostáva pod ich vplyvom. - Pyšní povedia "viem", múdri
čakajú na Božie vedenie. Čakajú na vedenie Boha, ktorý pozná
všetko, nepodlieha náhodám, ktoré ostatne sám stvoril spolu
s celým svetom.
Kazateľ 9,11-12.
Túto Božiu nadradenosť a Božskosť v zmysle spasenia jednotlivca
vysvetľuje apoštol Pavel.
Rimanom 8,29-31.
Keď Pán už pred narodením vie o niektorých ľuďoch, že Ho budú
úprimne hľadať, pripravuje im cestu svojej školy tak, aby mohli čo
najlepšie duchovne rásť. Dáva im obdarovania ďaleko dopredu, aby
sa naučili používať darované, a potom ich privedie náhodami
a relativizmami sveta presne tam, kde budú naplnení oni a cez nich
aj iní. - Je krásne dať sa viesť vševedúcim Bohom. Mnohokrát
vyjadruje nedostatok, poníženie,..., len Božiu cestu k hojnosti
a požehnaniu. Človek nikdy neporozumie Božím cestám, - keď
rozprávame o vyvolených Božích, rozprávame v prvom rade o Jeho
veľkosti, zázračnosti a Božskosti. Jeho deti sa nemusia
strachovať, pretože ich milujúci Otec vie, kam ich vedie!
Kto vyriadil a ozdobil príbytok?
Božie dieťa má niekedy sklon prijať Boží pohľad na samého seba,
prestane sa strániť hriechu s vedomím, že je už všetko zaručené,
že už nemôže spasenie stratiť. Človeku neprislúcha privlastňovať
si Božie pohľady, pretože má len ľudské "oči". Veriaci človek
nechápe a nerozumie tak, ako jeho Stvoriteľ, a preto mu Pán dáva
mnoho napomenutí a výstrah. Úprimne veriace Božie dieťa príjme
Božiu radu a uvedomí si, že o spasenie môže aj prísť svojim
128
vlastným pričinením!
Matúš 12,43-45.
Ľudský príbytok je špinavý a prebýva v ňom vždy démon. Svätý
Duch votrelca vyženie, vyriadi a dom ozdobí. Keď sa ale človek
neskôr rozhodne neposlúchať svojho Boha, dom ostane prázdny, -
kresťan chodí sám, bez Ducha Svätého! Keď sa potom v takomto
duchovnom stave do človeka démon vráti, namiesto Boha, nájde
prázdny príbytok. Stane sa podľa všetkých Slov, ktoré sme
prečítali. Pozve sedem ďalších a posledné skutky toho človeka sú
horšie, než tie prvé.
Židom 6,1-6.
Pavel dokonca pripomína, že keď niekto zakúsil Božiu moc
a požehnanie a potom uprednostnil pýchu, alebo modly, už nikdy
nenájde spasenie. Je hrozné uraziť Božiu Lásku.
Jedovatý spánok a zmŕtvychvzbudený hriech
Biblia upozorňuje, že máme hľadieť na svoje spasenie takým
spôsobom, ktorému rozumieme a ktorý nám pomôže duchovne rásť.
Božia rada upozorňuje nielen na to, že sa spasenie dá stratiť, ale
dáva aj návod k tomu, ako nestratiť spasenie a zotrvať v láske
Božej. Veriaci človek nikdy nemôže byť spokojný so svojim
duchovným stavom tak, ako bežec nemôže zastať a kľudne si sadnúť
s tým, že už ubehol dosť veľa. Bežec beží až do cieľa, my máme
duchovne rásť až do našej fyzickej smrti. - To sa so spokojnosťou
nad samým sebou, s akýmsi jedovatým spánkom nedá!
1. Korinťanom 9,24-27.
Pán Ježiš sám nabáda k bdelosti a horlivosti, pretože vie, že
je takáto čulá, nelenivá duchovná bdelosť veľmi potrebná. Miluje
ľudí a nechce stratiť ani jediného. Z mŕtvych môže opäť vstať aj
ľudský hriech a prejaviť sa sedemnásobnou silou.
Marek 13,35-37.
Istota spasenia - nádej, ktorá nezahanbí
Pohľad na spasenie, ktorý Kristus človeku doporučuje by nemal
byť príčinou bezhraničného strachu! Pán Ježiš upozorňuje na
nebezpečenstvo a zároveň pripomína fantastické zasľúbenie. Ak
človek duchovne nezaspí a bude vyhľadávať svojho Boha na
modlitbách pri všetkých svojich životných cestách, Pán mu svojou
mocou ručí za to, že neexistuje ani hriech, ani akákoľvek iná
sila, ktorá by ho dokázala odlúčiť od lásky Božej.
129
Rimanom 8,38-39.
Ľudské pochybnosti sa tak stávajú v zmysle tohoto zasľúbenia
len diablovou aktivitou, ktorou chce človeka vystrašiť, zneistiť
a spochybniť Boží sľub. Sľub živého Boha ale vytrvá a aj sám
diabol je proti nemu bezmocný, keď tento sľub prijmeme vierou.
Dva hriechy a ľudská láska
Na záver tejto úvahy si ešte krátko pripomenieme, čo sa stáva
príčinou odpadnutia človeka od svojho Stvoriteľa. Určite si
dokážeme predstaviť prvú lásku plnú citu, nehy a odovzdanosti.
Takú lásku sme prežili aj voči Ježišovi Kristovi. Môžeme povedať,
že aj teraz táto láska pretrváva?
Zjavenie 2,1-5.
Keby hneď aj nie, ešte stále počujeme Boží hlas, ktorý nás volá
ku pokániu. To znamená, že ešte stále môžeme prísť k Bohu a znovu
získať stratené. Sú ale dva hriechy, ktoré spôsobia človeku stratu
duchovného sluchu. Sú to hriechy na smrť. Beda človeku, ktorý ich
začne uprednostňovať pred tou prvou láskou.
1. Jána 5,16-21.
Matúš 12,31.
Jedným z týchto hriechov je pýcha, hrdosť v srdci. Keď človek
spyšnie, prestane chcieť počúvať napomenutia od Svätého Ducha,
ktoré mu Pán podá cez bratov a sestry. Možno sa bude urážať na
človeku, obhajovať sa jazykom, tlmiť svoje svedomie, a pritom
prestane počuť Ducha Božieho, ktorého by mal vidieť za slovami
bratov. Iné napomenutia nedostane.
Druhým hriechom je modla. Ak si človek zamiluje iné záľuby,
ktoré mu svet rád ponúkne a začne ich pravidelne uprednostňovať
pred Pánom Ježišom, ostane nakoniec v strede úplne iných bohov
tohoto sveta, ktorí ho ani nemilujú, ani v konečnom dôsledku
nenaplnia. Chráňme sa hriechov, ktoré sú na smrť! Je to Božia rada
pre človeka, ktorej je schopný porozumieť a držať sa jej s pomocou
Božou.
130
Učeníctvo
Právo a moc, poslanie zvestovať
Matúš 10,1-10.
Prvým spoločenstvom novozákonných Božích detí bol Pán Ježiš
a Jeho učeníci. Na tomto príklade môžeme vidieť, že Kristus
nevedie svoje deti k akejsi pasívnej nábožnosti. Učeníci sa síce
schádzajú, aby počúvali Božie Slovo, tým sa však ich bohoslužba
nekončí. Človek má sklon, pre svoju porušenú telesnosť, upadať do
falošnej nábožnosti. Chodiť do kostolov, modlitební, čítať Bibliu
a privlastniť si vieru akosi pre seba... Pán však svojich učeníkov
vysiela medzi ľudí, dáva im právo a moc zvestovať Evanjelium,
modliť sa za nemocných... Dnes vypadá cirkevný život často úplne
inak. Nachádzame síce v kostoloch mnoho ľudí, zároveň sa ale
ponúka otázka, prečo cirkev nerastie. Kristus povoláva svoje deti
k učeníctvu, nie len k službe sebe, ale aj k službe druhým.
Úprimná viera volá na človeka, aby začal žiť aj pre iných ľudí! -
Svet potrebuje počuť Božie Slovo a vidieť skutky Božích detí! Ak
má niekto pocit, že úprimne prijal Pána Ježiša ako svojho
Spasiteľa, potom je rozhodne aj povolaný k učeníctvu! Pomocou
falošnej nábožnosti diabol oklamal kresťanov a vložil im do sŕdc
pocit, že to za nich urobia bratia starší a pracovníci zboru.
Starším bratom sa zase niekedy zdá, že je to mládež, ktorá má
oživiť zbor, nuž a mládeži už neostáva na výhovorku nikto. Ak
niekto miluje Ježiša, potom Mu je aj učeníkom - ak niekto nie je
učeníkom, Krista nemiluje, trpí len falošnou nábožnosťou. Diabol
stavia človeku do cesty niekoľko prekážok, aby nepracoval pre Pána
Ježiša. Prvou z nich je lenivosť, ktorá sa stáva počiatkom mnohých
hriechov. Druhou prekážkou je prílišná pracovitosť, ale nie pre
Krista. - Zamestnanie, domáce práce, záľuby a čas je vyčerpaný.
Myslím, že čas má len málo kto, však každý si ho môže pre Ježiša
urobiť zmenou priorít. - Premýšľam, aké smutné by boli evanjeliá,
keby sa učeníci Ježiša Krista správali podobne, ako dnešní
kresťania. Pán by ich vyslal, dal by im právo a moc a oni by
nešli. Namiesto toho by väčšina išla chytať ryby, Matúš by napr.
zašiel za priateľmi colníkmi a dali by si spolu vínka... - Znie to
absurdne, ale práve tak absurdne vypadá kresťanstvo dnes. Títo
ľudia sa potom stretnú v kostoloch a modlia sa o oživenie, za
pracovníkov zboru... Divia sa, keď Pán nežehná, však za svoje
srdce sa nehanbia, hrdosť im nedovolí pripustiť si, že konajú
prevrátene a nečestne.
Dom hodný a nehodný
Matúš 10,11-15.
Pán dáva svojim deťom rôzne dary, jedných volá k modlitbám,
iných k diakonii, zvestovaniu, výkladu, učiteľstvu, pastorácii,
správcovstvu... Pre spoločenstvo je prirodzené, aby v ňom každý
mal svoj podiel. Potom každý povolaný učeník, podľa svojho
obdarovania môže zakúsiť niečo zvláštne. Ak človek, za ktorým bol
131
poslaný nebol hodný Kráľovstva Nebeského, pokoj učeníka sa opäť
navráti späť k nemu. Pán posiela svoje deti, aby pomáhali, niekto
ale takúto pomoc zneužíva, aby napomínali, sú ale ľudia, ktorí sa
nechcú dať napomenúť. Posiela učiteľov, však hrdosť a pýcha
niekomu nedovolí prijímať poznanie. Dokonca aj povzbudzovanie
a útecha sa stáva nepríjemnou, keď rastie v človeku hrdá
nezávislosť. Možno aj dvakrát, alebo trikrát navštívi Pán takýto
"dom", keď ale stále odmieta Jeho milosť, pomaly a isto stráca
všetko požehnanie. Sodomčanom bude znesiteľnejšie, než takémuto
odmietajúcemu človeku. "Dom" hodný Božej milosti, príjme naopak
všetko zasľúbené požehnanie. Je zaujímavé uvedomiť si, že sa
stávame raz učeníkom, ktorého Pán posiela, inokedy zase tým
"domom", v ktorom chce Ježiš cez niekoho pôsobiť.
Učeník má aj nepriateľov!
Matúš 10,16-22.
Kristus pripomína svojim deťom, že ich neposiela do dobrého,
ale ako ovce medzi vlkov. Je zaujímavá pripomienka, že ide nielen
o neveriacich bezbožníkov, ale aj o veriacich bezbožníkov! Títo
budú vydávať Pánových učeníkov pred cirkevné rady, v rámci cirkvi
budú mnohí prenasledovaní. Keď sa raz niekto rozhodne ísť skutočne
za Ježišom, určite bude mať nepriateľov aj vnútri cirkvi! Je to
vážnym Božím upozornením pre učeníka, aby ho takýto stav
nedezorientoval. Naopak, je nebezpečné, duchovne nebezpečné, mať
len priateľov. Svedčí to o jednej ľudskej vlastnosti - byť každému
"po srsti". Takéto jednanie Kristus odmieta, vyžaduje, aby na
prvom mieste bol On sám živý Boh.
Diabolská moc je len diabolská
Matúš 10,23-31.
Pán ukazuje svojim deťom, ako reagovať na prenasledovanie. Ak
niekde už nie je možné ďalej zvestovať Božie Slovo pre
prenasledovanie, nemáme prestať rozprávať! Pán povzbudzuje
k úteku: "Utečte do iného mesta!" Mohli by sme povedať, choďte za
inými ľuďmi, do iných zborov, iných cirkví... Však beda tým, ktorí
boli pôvodcami prenasledovania. Božie Slovo sa kvôli nim
neprestane hlásať! Jedinou zmenou bude, že sa prestane hlásať
konkrétne im! Učeník Pána Ježiša nemôže očakávať, že sa bude mať
lepšie než jeho učiteľ. Krista tiež prenasledovali a prenasledujú
Ho aj dnes cez jeho učeníkov v cirkvi, aj mimo cirkvi. Pán
prikazuje nebáť sa tých, ktorí vraždia telo, ktorí potupujú
a rozprávajú falošné reči. Je potrebné báť sa diabla, ktorý môže
zatratiť telo, aj dušu vo večnom ohni. Hriechu sa treba báť, ktorý
prikazuje nehovoriť o Božích veciach na svetle, ale potajomky.
Prikazuje báť sa ľudí a formou pretvárky získavať vplyv.
Každý pád učeníka sa dá vyznať na modlitbe a prijať tak novú
milosť Pána Ježiša. Pýcha ale velí: "Nevyznávať!" Diabolská moc,
prejavovaná cez jeho ľudských prisluhovačov je len diabolská.
Kristus diabla porazil na kríži a my tak dostávame nielen právo,
ale aj moc víťaziť nad hriechom formou pokornej poníženosti pred
132
našim Bohom. Každý pád, môže byť pádom na kolená a povzbudením do
novej služby.
Učeník hodný a nehodný
Matúš 10,32-39.
Hovorili sme už o ľuďoch, ktorí nie sú hodní toho, aby dostali
Božiu milosť. V tejto kapitole však ešte čítame aj o nehodných
učeníkoch, pracovníkoch na Božom diele! Pán jednoznačne pripomína,
že ak sa za Neho budú veriaci hanbiť pred ľuďmi bude sa aj On
hanbiť za nich v Kráľovstve Nebeskom. V kontexte tejto kapitoly
ide nielen o hanblivosť pred neveriacimi, ale aj o hanblivosť,
zastať sa Ježišových vecí v cirkvi! Kristus prišiel dať pokoj do
sŕdc Jeho detí, ale rozhodne nie pokoj všeobecne medzi ľuďmi,
naopak, prišiel dať meč, rozdelenie. Duch Boží sa nemôže zniesť
s duchom diablovým! Nemôžu sa stretávať a triasť si v ľudskej
podobe priateľsky rukami! Ak niekto uprednostní priateľstvo pred
vecami Pána Ježiša, nie je Ho hoden! Ak nedokáže učeník povedať
neveriacemu, alebo aj nábožnému človeku Božie zjavenie z obavy, že
ho stratí, nahnevá, nie je hoden Božieho Kráľovstva. Kresťania si
možno zvykli na ľúbivú politiku, usmievavé tváre
a bezkonfliktovosť. Pán Ježiš ale nežiada pretvárku, alebo
sebaklam! Vyžaduje od svojich učeníkov prácu a nie dovolenku!
Mnohokrát vyžaduje aj priamy konflikt, meč, aby bolo zjavné, čo je
od Neho a čo zo sveta. Učeník vyhýbajúci sa takýmto konfliktom,
nie je hodný Nebeského Kráľovstva. Konfliktnosť Božej pravdy
a démonského klamstva má byť zreteľná dokonca aj v rodine! Ani
blízki nerozpoznajú pravdu, kým im ju niekto nepovie! Takýto
konflikt Pán vyžaduje pre lásku k ľuďom, musí sa šíriť čisté
Evanjelium. Je ale vážnou pripomienkou, že by učeník nemal
prichádzať do konfliktu vtedy, keď má v srdci zlosť. Pán
neprikazuje hnevať iných ľudí bez príčiny. Prikazuje len držať sa
Božieho Slova a Božej Rady. To mnohých rozhnevá, a to je konflikt,
ktorý musí prísť a pred ktorým Božie dieťa nesmie utekať.
Dali sme sa Mu napiť, mali sme pre Neho čas?
Matúš 10,40-42.
Pán Ježiš posiela svojich učeníkov so slovami povzbudenia aj
karhania. Ak ich dokážeme prijať, prijali sme živého Krista. Ak
ich odmietame, Krista odmietame! Možno niekto škodí Pánovým
služobníkom skutkami, alebo jazykom, možno nemá čas pomôcť, alebo
sa hanbí... Je veľká hrozba Pána Ježiša, že takýto postoj berie
úplne osobne, pre Neho potom takí ľudia nemajú čas, Jemu nedali
pohár vody, keď bol smädný...
Skúsme porovnať kristovstvo učeníkov Nového zákona s našim
kresťanstvom.
133
134
Chráňme sa kvasu!
Konzumenti kvasu
V živom cirkevnom spoločenstve z pravidla prebieha neustála
duchovná aktivita v zmysle zvestovania Božieho Slova, vyučovania,
diakonie... Úspech takejto práce je priamo závislý na Božom
požehnaní a zmocnení. Pánove požehnanie pôsobí osobné povolania,
prežitie zodpovednosti, duchovné obdarovania a rast. Niekedy však
spoločenstvo prežíva nedostatok pracovníkov, alebo málo
obdarovaní, alebo akýsi nezdar v práci. Veriaci sa potom
zamýšľajú, kde je chyba, modlia sa, ale stav spoločenstva sa
napriek tomu nemení! Viera začína vypadať akosi bezmocne, bez
zázrakov... Keď sa potom v zbore navyše začne šíriť nedôvera,
neochota zdieľať svoje skúsenosti a problémy s inými bratmi
a sestrami, je možné pohliadnuť na tento duchovný stav
spoločenstva v zmysle učenia o nekvasenom a kvasenom ceste. Božie
Slovo vrhá na takéto spoločenstvo svetlo a odhaľuje v ňom dve
skupiny ľudí. Jednu z nich povzbudzuje a upozorňuje na istú
diablovu taktiku, druhú napomína a vedie ku pokániu.
1. Korinťanom 5,7-8.
Skutočná, úprimná viera je pripodobnená k nekvasenému cestu,
však hriech, alebo hriešne učenie sa pripodobňuje ku kvasu. Takéto
pripodobnenie je veľmi prirodzené. - Pán Ježiš nechce, aby sme
chápali Jeho milosť ako akúsi silu, ktorá po znovuzrodení do nás
vojde a začne meniť, nakvasovať starého človeka! Takto sa správa
len hriech. Ten prichádza a postupne mení, leptá, šíri sa, takže
nakoniec celé "cesto" ostane nakvasené. Viera v Ježiša Krista
zrodí nové stvorenie, nie je len "novou záplatou na staré rúcho".
Obraz nekvaseného cesta pekne vystihuje skutočnosť, že
znovuzrodený človek je vymiesený nanovo a v Božích rukách.
Nekvasené cesto predtým nebolo, však po vymiesení je! Kvasené
cesto predtým bolo obyčajným, ale neskôr sa zmenilo postupným
nakvasovaním! Viera v Pána Ježiša sa nikdy v človeku nebude chovať
ako kvas, meniť ho, až sa nakoniec stane skutočným Božím dieťaťom.
Božie detinstvo sa dá získať len na základe plného prijatia Božej
milosti, ktorá spôsobí nové stvorenie. Božie dieťa potom už nie je
lepšie, alebo horšie, môže byť len dospelejšie, alebo
nedospelejšie. - Takýto pohľad na vieru dáva človeku pokoj
a istotu spasenia aj v prípade, že sa nedokáže správať dospelo,
nedokáže obstáť v zodpovednosti a neporozumel ešte v plnosti Božej
láske. Na druhej strane však vážne varuje, že pravidelné prejavy
pýchy, hrdosti a sebachvál bez vyznávania a pokánia nemôžu svedčiť
o duchovnej nedospelosti! Rozprávajú len o tom, že uvedený človek
buď stratil, alebo ešte neprijal detinstvo u živého Boha.
Pán Ježiš vážne varuje pred hriechom a odhaľuje jeho podstatu.
Hriech sa chová ako kvas, ktorého stačí máličko, keď sa potom
zamiesi do cesta, nakysne celé. Najhlbšou podstatou hriechu je
pýcha a neláska. Jedno i druhé sa prejavuje v človeku pomocou
druhej signálnej sústavy - pomocou reči. V nižšie uvedenom odseku
Božieho Slova chce Pán upozorniť svoje deti, aby sa učili
rozpoznávať "kvas" v dobrom "ceste" a aby sa ho stránili.
Pripomína, že ak sa "kvas v ceste" ponechá, spoločenstvo stratí
135
požehnanie, zázraky prestanú a život v cirkevnom zbore sa bude
podobať situácii, ktorú sme už spomenuli v úvode.
Matúš 16,5-12.
"Hľaďte a chráňte sa kvasu farizejov a sadúcejov!" Je to výzva,
povzbudenie a napomenutie zároveň. Tieto slová patria skutočným
Božím deťom, aby si uchovali to, čo im daroval Pán. - Čisté
nekvasené cesto. Chrániť sa od niečoho znamená výkon, nie
pasivitu! Ak sa človek chce uchrániť napr. od dažďa, počúva
predpoveď počasia, za zarobené peniaze kúpi aj dáždnik, alebo
pršiplášť... Tieto aktivity sú tak prirodzené, že si možno ani
neuvedomujeme, koľko práce, alebo pamätlivosti vyžaduje tak
jednoduchá skutočnosť - nezmoknúť. V spoločenstve Božích detí sa
prejavuje aj diabolská moc! Ak ju veriaci budú ignorovať, ak sa
budú vyhýbať napomínaniam, ak nebudú premýšľať o slovách, ktoré
počúvajú a ak ich nebudú porovnávať s Písmom, ľahko sa kvas
rozmnoží a nakazí všetko. Pán Ježiš burcuje pred takouto
pasivitou: "Chráňte sa kvasu..." Dokonca aj konkretizuje hriech,
pred ktorým tak vystríha: "...kvasu farizejov a sadúcejov!"
O skupine zákonníkov, farizejov a sadúcejov Pán mnoho rozpráva.
Hovorí o nich ako o pyšných, ako o ľuďoch, ktorí obchádzajú
milosrdenstvo pre zákon, tiež aj ako o ľuďoch, ktorí sa oslavujú
navzájom, ale skutočnú slávu svojho Boha nehľadajú." Všetky tieto
tri vlastnosti sa šíria aj pomocou reči.
Pýcha sa nedá napomenúť, uráža sa. Pyšný človek robí pomocou
svojho jazyka zo seba niekoho iného, vytvára v mysliach svojich
bratov aktívne o sebe imidž dobrého kresťana. Ak sa niekto
takéhoto človeka dotkne na citlivom mieste a upozorní ho na chybu,
nielen že takúto reč v srdci neprijme, ale dokonca začne o svojom
kritikovi rozprávať nepodložené úvahy, ktoré sú vo svojej podstate
klamstvami. "Chráňte sa kvasu..." Neprijmime všetky reči o našich
blížnych len tak! Premýšľajme o nich s vedomím, že sa môžu stať
diablovým prostriedkom k rozsievaniu vzájomnej nedôvery a neistôt.
Pán chce, aby si Jeho deti dokázali aj dôverovať.
Veľmi ľstivým prejavom nelásky, zamieňania milosrdenstva za
náboženské predsudky sú neopodstatnené lichôtky. Často je zrejmé,
že pripomenutím skutočnej biblickej pravdy a poukázaním na
konkrétny skutok, stratíme priateľa. - Pretože má človek sklon
myslieť v prvom rade na seba, nechce stratiť milého spoločníka
a radšej ho svojim jednaním zatratí. Nepovie mu, že je na šikmej
ploche a že je takáto poloha duchovne nebezpečná. Kvas
nepodložených lichôtok potom rastie v konkrétnych hriechoch
a zneucťuje Kráľovstvo Nebeské.
Treťou formou kvasu jazyka sú vzájomné oslavy. Je pekné sa
povzbudiť, aj pochváliť... Keď ale veriaci začne v spoločenstve
chváliť a povzbudzovať v prvom rade ľudí, ktorých spoločnosť má
rád, bez ohľadu na ich skutky a vyznania, začína robiť reklamu
diablovi. Oni mu to potom možno vrátia a vznikajú v cirkvi vplyvné
skupiny ľudí, ktoré ju len rozkladajú.
Pán Ježiš vystríha pred kvasom jazyka a žiada svoje deti, aby
sa proti takémuto šíreniu hriechu aktívne postavili. Učeníci
nepochopili túto reč, začali premýšľať, že nemajú chleba. Kristus
vysvetľuje, že sa nemusia strachovať nedostatku! Ak je On s nimi,
vie čo potrebujú a je to zázračný Boh s neobmedzenou mocou.
Pociťuje niekto nedostatok požehnania, pracovníkov v zbore,
duchovných darov? - Ježiš je mocný Boh a chce požehnať! Ak je ale
Jeho "cesto" nakazené "kvasom" hriechu, žiada najprv, aby sa Jeho
136
deti zastali evanjelia! On nechce darovať svoju moc spoločenstvu,
kde tolerujú hriech. "Či sa nepamätáte na tých päť chlebov
a päťtisíc mužov, koľko košov ste zobrali?..." Kristus je aj dnes
mocný učiniť zázrak a požehnať. Vyzýva však svoje deti k aktivite
proti hriechu jazyka! Ak sa dieťa Pána nezastane Nebeského
Kráľovstva, neostane nikto druhý, kto by sa Ho zastal. Ak sa dieťa
Božie nezastane Krista, Kristus sa nezastane jeho a nepožehná!
"Chráňte sa kvasu farizejov a sadúcejov!" Stať sa pasívnym
konzumentom kvasu hriechu jazyka znamená, nakvasiť, byť oklamaný
diablom.
Producenti kvasu
Druhou skupinou ľudí v spoločenstve, ktorému Pán nežehná, je
skupina, cez ktorú pracuje sám diabol. Často je takáto skupina
málo početná, alebo dokonca sa v nej nachádza len jediný človek.
Možno by to viedlo k úvahám, že také malé množstvo hriechu nevadí.
Pozor! Biblia pripodobňuje hriech, teda aj hriech jazyka ku kvasu
a kvasu stačí aj minimálne množstvo, aby nakoniec skyslo celé
cesto. Preto je beda takýmto ľuďom! Možno si sami neuvedomujú,
koľko zlého sa cez ich jazyk v zbore deje. Koľko neistôt,
neúprimností a nedôver má počiatok práve v ich ústach. Z takéhoto
duchovného stavu je možná jediná cesta - pokánie.
Ján 5,41-44.
Pán Ježiš nežiada chválu od ľudí, Jeho Slovo nestojí na
popularite, ale na Jeho stvoriteľskej moci a láske. O ľuďoch,
ktorí produkujú kvas hriechu jazyka hovorí, že nemajú lásky Božej!
Láska zastaví zlú myšlienku a nepustí ju k jazyku. Ak sa pomýli,
ospravedlní sa s vedomím, že jazykom rozborila kúsok Božej stavby.
Problém zlorečených veriacich bezbožníkov spočíva v ich pýche
a slávybažnosti. Hľadajú slávu a chválu od ľudí, ale chválu od
živého Boha nehľadajú. Božia chvála nevytvára človeku imidž. Je to
chvála, ktorá sa prejaví pokojom Božím v srdci, keď sa človek
dokáže zachovať podľa svojej viery a presvedčenia vychádzajúceho
z Božieho Slova. Apoštol Jakub vysvetľuje, prečo sa veriaci modlia
a neberú, tento stav jednoznačne spája s kvasom, hriechom jazyka,
ktorý je vlastne jednou z foriem nelásky.
Jakub 4,1-12.
Veľká výstraha prečítaného Slova spočíva vo varovaní pred
dvojitou mysľou. Človek môže robiť aj rozprávať dobre i zle, môže
pracovať v cirkvi a zároveň aj hovoriť zle na brata, alebo sestru
bez príčiny, bez podloženia. Takéto jednanie je potom celé
hriechom! Takýto človek hreší, aj keď práve pracuje pre
spoločenstvo! Kristus neprijme obeť, ktorá je chromá, alebo slepá!
Žiada celé srdce. Je zarážajúce, že Jakub netriedi spoločenstvo na
akosi "dobrých" a "zlých". Tí čo trpia hriech a tolerujú ho, robia
podobne a podobne aj strácajú požehnanie!
Svetlo Božieho Slova takto dáva spoločenstvu smer, orientáciu:
"Navráťte sa k Bohu a On sa navráti k vám!" Aj ten najmenší
kúsoček kvasu musí preč, aby ostalo cesto čisté, nekvasené.
Z hriechu jazyka človeka nikto neobviní! Ľudské srdce vidí len
Pán. Preto to bude len Boží súd, ktorý odhalí a spravodlivo odsúdi
137
tých, ktorí svojim kvasom nakvasovali sväté Božie dielo. "Skušujte
duchov!" "Chráňte sa kvasu..." Sú to výzvy Pána, za ktorými čaká
požehnanie.
138
Povolanie do služby
Biskupstvo
Výber pracovníkov v kresťanskom spoločenstve je ťažkou úlohou
nielen kvôli nutnosti poznať Ježišovu vôľu, ale aj pre
zodpovednosť, ktorú Pán pri takomto výbere kladie na vedúcich, už
existujúcich pracovníkov. V spoločenstve by malo prebiehať viacero
aktivít, ktoré vyžadujú vedenie duchovne starším bratom alebo
sestrou. Sú to napríklad vedenie besiedky, dorastu, mládeže,
jednotlivých študijných skupiniek, spevu, celého zboru... Do
kompetencie týchto predstavených veriacich patria nielen modlitby,
organizácia, ale aj zodpovednosť a povinnosť osloviť obdarovaných,
nových pracovníkov pre tú-ktorú skupinu. Príkladom je apoštol
Pavel, ktorý nielen oslovil, ale potom aj viedol v osobnej
duchovnej škole nového pracovníka Timotea. Kristus žiada od
duchovne predstavených perspektívne myslenie. Navyše žiada, aby
ich jednanie malo skutočne na prvom mieste Nebeské kráľovstvo
a nie vzťahy, city... Vnútrocirkevné priateľstvá, ktoré tolerujú
hriech narobia mnoho škody. Ak sú navyše takéto "priateľstvá"
medzi predstavenými spoločenstva veriacich, je toto spoločenstvo
odsúdené na zánik. Byť spasený, je Boží dar, ktorý niekedy znesie
veľa nedostatkov. Byť spasený a povolaný do biskupstva,
predstavenstva, vyžaduje čistý život, ktorý nepohoršuje a ktorý je
príkladný pre mnoho ďalších ľudí.
1. Timoteovi 3,1-15.
Ak teda povolaný veriaci do biskupstva v akejkoľvek duchovnej
oblasti pácha hriech, svojim príkladom skôr rozkladá, než buduje
Ježišovu cirkev. Keď potom pre "priateľstvá" nemôže byť povedaná
pravda zo strachu ich straty, jedná sa o pretvárku a ľstivosť.
Komu bolo viac zverené, od toho sa bude viac očakávať! Teológia
plná klamných citov, ktorá povoľuje hriechu so slovami, že aj iní
padajú, nemôže v oblasti predstavených obstáť! Kým veriaci človek
nedokáže žiť príkladný život, ktorý pozastaví ateistov a bude ich
viesť k otázkam, zatiaľ nesmie v spoločenstve viesť duchovnú
prácu! Na zborových vedúcich v jednotlivých oblastiach to kladie
zodpovednosť uprednostniť Krista a vedieť povedať niektorým
spoluveriacim, že by pre tento čas nemali, pre možnosť pohoršenia,
v cirkvi pracovať. Zároveň s týmto napomenutím však má ísť
povzbudenie. - Ježiš je dosť silný, aby zmenil ľudský život
a vychoval nového pracovníka. Modlitba je počiatkom tejto cesty,
ktorá trvá často aj niekoľko rokov. O ceste kríža, ktorá začína
modlením a končí osobným povolaním rozpráva aj šiesta kapitola
proroka Izaiáša, kde sa bližšie vysvetľuje jeho povolanie do
biskupstva prorockého.
Z mnohých biblických príkladov možno vidieť, že povolanie do
biskupstva, predstavenstva vyžaduje od človeka niekoľko vecí.
Medzi prvými sú obdarovanie a ochota dať sa viesť Božím Duchom.
Pán Ježiš chce, aby jeho služobník jasne videl seba, svoje
schopnosti a tiež aj Boha, Jeho lásku, moc. Tento pohľad človeku
veľmi často otvoria jeho vlastné zlyhania. Kristus ale navyše
žiada zmenu, kríž, výchovu... Božia škola sa potom končí jednou
veľmi zvláštnou otázkou...
139
Božia veľkosť a ľudská malosť
Izaiáš 6,1-5.
Uvedomiť si skutočnejšie Božiu lásku a moc, realistickejšie
spoznať vlastné neschopnosti je problém na prvý pohľad jednoduchý.
Človek pri obrátení má hneď dojem, že do týchto otázok už
nahliadol. Skutočnosťou ale ostáva, že Pán neodkrýva plne pred ním
jedno i druhé. Jeho láska ostáva ukrytá až dovtedy, kým človek
neodhalí akým skutočne je. Ľudskú prevrátenosť Ježiš zase
neukazuje celú, aby človek dokázal zniesť pohľad na seba a aby
nestratil svoju maličkú vieru v spasenie. Keď sa vzťah človeka
a Boha prehlbuje, odkrývajú sa obidve tieto pravdy, čo je prvou
triedou v škole učeníctva.
Boží anjeli volali jeden druhému: "Svätý, svätý, svätý!" - Pre
Božie stvorenstvo je prirodzené, odovzdávať si navzájom poznávanie
nekonečnej Pánovej svätosti, ktorá sa úplne nedá spoznať nikdy.
Tieto bytosti mali šesť krídel, čo môže byť obrazom prístupu
k Stvoriteľovi. Lietanie vyjadruje víťazstvo nad zemskou
gravitáciou, Božie deti víťazia nad telesnosťou, svetom. Pre
takéto Pánove stvorenstvo je prirodzené "zakryť si nohy".
Mojžišovi Boh povedal: "Zobuj sa, lebo zem, na ktorej stojíš je
svätá!" Prikrytím nôh, je vyjadrená úcta. Prikrytím tváre zase
neschopnosť skutočne vidieť a rozumieť Bohu. Niektorí bratia
a sestry sa k Ježišovi správajú takmer ako k seberovnému
priateľovi. Od biskupa sa žiada viera, úcta a pokora. Dom sa
naplnil dymom. - Nie nesmieme vidieť, ale nie sme schopní vidieť
Boha v celej jeho svätosti podobne, ako napr. lastovička nemôže
čítať knihu.
Ľudská reakcia pri poznávaní seba a Boha býva podobná tej
Izaiášovej: "Beda mi, lebo som človek nečistých rtov! ... Lebo
moje oči videli Hospodina! ..." Uvedomiť si skutočnú priepasť
medzi Bohom a človekom je šok a zúfalstvo, z ktorého môže vytrhnúť
človeka len Pánov zásah. Hlboké sebapoznanie a poznanie Boha je
zárukou pre pracovníka, aby v budúcnosti nespyšnel. Pri práci na
Božom diele by mala byť otázka pýchy a hrdosti u človeka
vyriešená. - Možno sa mi niečo práve podarilo, možno mám úspech,
... však viem, kým skutočne som.
Ohnivý dotyk formovania
Izaiáš 6,6-7.
Pán Ježiš rozpráva, že človeka poškvrňuje to, čo vychádza
z jeho úst. Jazyk, ústa je najvýkonnejší orgán v našom tele. Dá sa
s ním robiť mnoho dobrého i zlého. Jazyk bol Izaiášov problém a je
aj našim problémom. Kristus sa chce dotknúť aj našich úst žeravým
uhľom, ktorý bude páliť a bolieť. Kríž, výchova k ovládaniu jazyka
je veľmi ťažká, biskup ňou ale musí prejsť!
Veriaci kresťan niekedy chce prijať službu v spoločenstve, cíti
sa byť povolaný, ale nechce prijať kríž a výchovu. Je to
prevrátený prístup, ktorý oslavuje samého seba, však Hospodina
rozhodne nie!
140
Otázka, ochota a požiadavka
Izaiáš 6,8-13.
Keď Boh Hospodin vychová človeka a rozhodne sa ho vyslať,
položí zvláštnu otázku: "Koho pošlem a kto nám pôjde?" Je to ako
výzva v rozhlase. Izaiáš nebol priamo oslovený. Pán ale očakával
jeho charakter a ochotu, ktorá sa prejavila tým, že sa sám
ponúkol! Dnes Kristus podobne povoláva svoje deti. Možno vo svojom
okolí vidia potrebu, možno len ich svedomie na chvíľku zavolá, že
je potrebná pomoc. Ježiš očakáva ochotné srdce, záujem ohlásiť sa
a ísť. Keď Boží Duch nepochodí u jedného pôjde za iným, však beda
duchovne vzdelaným pracovníkom, ktorí milovali viac seba, než Pána
Ježiša.
Izaiáš reagoval príkladne: "Hľa tu som, pošli ma!" Keď potom
Boh Izaiáša vyslal, Jeho požiadavka bola veľká. Hlásať čisté Božie
Slovo. Kritické, tvrdé napomenutia Pána, je často veľmi ťažké
odovzdávať. Znamená to stratu popularity, priateľstiev, zlý
imidž... Keby Izaiáš nemal vyliečené ústa žeravým uhľom,
pravdepodobne by zľahčoval tieto Slová, niečo by pridal, alebo
ubral, aby boli prijateľnejšie.
Pán Ježiš volá svoje deti, aby vzali svoj kríž a nasledovali
Ho, - aby sa stali Jeho učeníkmi a prijali biskupstvo.
141
142
Kresťan a zbor
Aj z vás samých povstanú draví vlci!
Skutky 20,28-31.
Pri úvahách o cirkvi, alebo zbore, spoločenstve je zaujímavé
pozastaviť sa nad odkazom, ktorý nám zanechal Pán Ježiš
v evanjeliách. Kristus poukazuje na budúcnosť a vyzýva k bdelosti.
Podobne rozpráva aj apoštol Pavel, upozorňuje na útok mocí
temnosti, ktorý sa má prejaviť aj pomocou pôsobenia falošných
učiteľov mimo i vnútri cirkvi. Pripomína, že falošný učiteľ môže
povstať aj z človeka, ktorý je na prvý pohľad spasený Pánov
služobník. Hriech, ktorý človek nepriniesol pod Golgotský kríž, sa
môže prejaviť aj neskôr formou pýchy, hrdosti,
nenapomenutelnosti... Draví vlci, na ktorých upozorňuje Pavel
prídu do cirkvi a povstanú v cirkvi, aby tiahli učeníkov za sebou.
Toto Božie Slovo neupozorňuje a nevedie veriacich k akýmsi
aktivitám, aby "draví vlci" nemohli povstať! Napomína len, že isto
povstanú, nech budú veriaci ľudia robiť čokoľvek! Útok diablov
musí a má prísť! Pavel však rázne vyzýva, aby sme si vedeli
uchrániť a zastať spoločenstvo, ktoré nám daroval Pán. "Majte na
seba pozor i na celé stádo, nad ktorým vás ustanovil Svätý Duch za
dozorcov..!" Máme podiel na Božej cirkvi, ktorú Pán dobyl vlastnou
krvou, ustanovil nás v nej za dozorcov, aby sme ju chránili od
hriechu a prevrátenosti. Preto je veľmi nebezpečné mlčať, keď sa
robí zle, dovoľovať hriechu a nanajvýš sa pohoršiť. Človek, ktorý
pre strach, alebo nejakú vypočítavosť nedokáže aktívne prispieť
svojim hlasom, aby podržal Pánovu cirkev, zrádza samého
Stvoriteľa! Stáva sa zlým, vypočítavým dozorcom, ktorý si
zamiloval iného boha.
Duchovná čistota jednotlivcov a spoločenstva je prvoradou
potrebou, pred začatím akejkoľvek duchovnej práce. Spoločenstvo
veriacich, ktorí dovoľujú hriechu a nie sú ochotní radikálne ho
odstrániť zo svojho stredu, takéto spoločenstvo hynie a zaniká!
Najprv sa nájde len jeden kresťan, ktorý myslí pri duchovnej práci
aj na svoj úžitok tak, že hľadá svoj prospech a slávu, čím
zneužíva cirkev. Potom sa nájde druhý, tretí... Po niekoľkých
mesiacoch, alebo rokoch spoločenstvu takto vládnu veľmi nábožne
vyzerajúci pohania, ktorý majú vplyv, väčšinu a sú brzdou,
pohoršením. Proti hriechu sa dá postaviť len radikálne, každá iná
cesta je len zmluvnou pracovnou dohodou so živým diablom.
Predčítané Božie Slovo je platné a aktuálne pre nás dnes.
Hovorí svoju zvesť do prítomnosti a vyzýva k živému duchovnému
nepokoju! - V ďalších odstavcoch sa budeme zaoberať návodom Pána
Ježiša, ako zachovať čistotu spoločenstva, zboru a pripraviť ho
tak do plnej zbroje proti mocnostiam temnosti, ponebeským
oblastiam. Aby mohlo byť spoločenstvo duchovne živé a zdravé,
musia byť v poriadku jeho dve zložky - jednotlivci a skupiny.
Duchovné obrodenie sa nedá začať na druhých, dá sa začať len na
sebe. Zamyslíme sa teda nad Božou vôľou pre seba, čo Pán chce odo
mňa, aby mi začal žehnať a tiež poukážeme, čo chce odo mňa, aby
začal žehnať skupinám v spoločenstve. Neproduktívna viera je
mŕtva, keď niekto navštevuje spoločenstvo, a pritom nie je schopný
priniesť svoj hlas a známosť Biblie ako potenciál proti hriechu,
143
chodí do spoločenstva zbytočne. - Pasivita, pobožnosť a nedeľná
návštevnosť ho nespasí!
Čistota jednotlivca, modlitby
Ján 15,1-12.
Podobenstvo o kmeni a letorastoch nerozpráva o podvodníkoch
viery, ktorí akoby prinášali trpké, zlé ovocie. "...Letorast,
ktorý nenesie ovocie, odrezáva..." Kresťanská pasivita je stav,
v ktorom človek môže pokojne zotrvávať v rámci akejsi pravidelnej
nábožnosti. Chodením do kostola, prípadným čítaním Biblie človek
oklame Boží hlas svedomia a upadne do jedovatého pokoja. Pán Ježiš
varuje, že letorast, ktorý nenesie ovocie sa bez výnimky hádže na
oheň.
Ovocie Ducha Svätého je neustála zmena v živote kresťana. - Pri
každom čítaní Písma možno nájde nové ponaučenie, nové
upozornenie,..., ktoré si skutočné, úprimné Božie dieťa hneď
privlastní a snaží sa podľa neho žiť. Božie Slovo čistí letorasty,
aby prinášali viac ovocia. Božie detinstvo preto znamená nové
rozhodnutia, nové odovzdania, nové odhodlania k duchovnej práci.
Naopak, duchovná stagnácia zase zabíja a hubí vo falošnom
zmierlivom pokoji.
Kto zostáva v Pánovi Ježišovi Kristovi, prináša mnoho ovocia.
Nie je Biblicky možné, aby Božie dieťa duchovne "nezarodilo"! Nie
pre podvodníkov viery, ale pre skutočné Božie deti potom platí
zasľúbenie: "Proste za čokoľvek a stane sa vám!" Modlitby sú veľmi
potrebné pri budovaní cirkevného spoločenstva. Kristus vyzýva
k modlitbám za čokoľvek! Vážne tak upozorňuje, že nie je podstatné
ako sa modliť, alebo za čo sa modliť, aby bola modlitba vypočutá,
ale je podstatné kto sa modlí! Formu Stvoriteľ neprijíma, chce
vidieť čisté srdce modlitebníka, ktorý ostáva v Pánovi. Ak
nenesieme ovocie Svätého Ducha, môžeme sa modliť aj za
evanjelizácie, oživenie,... a budú to len prázdne slová, ktoré Pán
neprijme! Zostať na modlitbách vo vinnom kmeni znamená naplniť
s presvedčením nasledovných šesť bodov. Modlitebník, ktorý splní
Božie kritériá, potom nech prosí za čokoľvek a Pán mu požehná buď
vyprosené, alebo niečo ešte lepšie.
1. - Pri modlitbe je prirodzené byť zmierený s Bohom aj vo
veci, o ktorú prosíme. Znamená to vedieť nie z povinnosti, ale zo
srdca ďakovať a končiť každú modlitbu slovami: "Nech sa stane
Tvoja vôľa, nie moja..."
2. - Pán žiada od svojich detí, aby sa zmierili nielen s Ním,
ale aj so svojimi blížnymi. Ak modlitebník neodpustí, alebo ostáva
voči niekomu zatrpknutý, nebude ani jemu odpustené. - Môže sa
v hriechu potom modliť aj za najkrajšie požehnania pre iných, ale
Pán neprijme jeho prosby!
3. - Pavel pripomína, že len trpezlivá nádej nezahanbí. Pri
modlení je nutné ponechať čas vypočutia na samotného Boha. Chcieť
niečo hneď, znamená nedostať nič.
4. - Každá modlitba pôsobí kríž, žiada zmenu myslenia, názorov,
postojov... Cez kríž chce Kristus vychovať svoje dieťa, aby mu
mohol požehnať vyprosené. Keď potom vo svojom srdci veriaci človek
odmieta Božie napomenutia pre hrdosť, alebo nejaké iné zábrany,
nemôže dostať Boží dar. "Kto neberie svoj kríž a nenasleduje Ma,
nie je Ma hoden!"
144
5. - Niektoré modlitby vyzerajú trapne ako telefonát, pri
ktorom modlitebník vytočí číslo, a hneď začne rozprávať. Rozpráva
dlho, nepretržite a keď skončí hneď zavesí slúchadlo. Bytosť na
druhej strane sa akosi nedostala ani k slovu, v podstate keby
vôbec nezdvihla, nič by sa nebolo stalo. Egoistický modlitebník by
si to ani nevšimol. Pán pripomína: "Nežvatlite ako pohania, ktorí
sa domnievajú, že pre svoju mnohomluvu budú vypočutí!" Kristus vie
vopred čo chceme povedať, však práve my nevieme, čo chce povedať
Kristus nám!
6. - Ak sa niekto modlí, aby ukázal svoju nábožnosť a záujem
Bohu, alebo ľuďom, neprijme nikdy požehnanie! Modlitba nie je
povinnosť, ale skutočný záujem! Nie je prostriedkom na
sebapovýšenie, alebo uspokojenie svojho svedomia, je prostriedkom
k pomoci iným a k svojmu naplneniu.
Keď si uvedomíme, aké sú vzťahy medzi kresťanmi, egoistické
záujmy a neochoty,..., je prirodzená predstava slabej, bezmocnej
cirkvi. Je to predstava modlitebníkov, ktorí plačú na modlitbách
a zápasia s pochybnosťami, či vôbec Boh ešte existuje! "Doneste
celý desiatok do domu môjho Otca, a potom Ma skúste, či vám
nepootváram nebeských prieduchov a nepožehnám vám až prehojne!"
Mal. 3,10. Zbor, spoločenstvo nemôže existovať bez modlitieb
jednotlivcov! Tak isto nemôže existovať s modlitbami, ktoré Pán
nechce počuť! Keď chceme budovať zbor, je nutné dať si do poriadku
pred Ježišom v prvom rade svoje vlastné srdce! Až potom začne Pán
žehnať. Starší, misionár, či kazateľ, ak trpí pýchou, alebo sa na
niekoho hnevá, je zahorknutý, takýto človek potom nie je schopný
pracovať pre Ježiša a jeho práca sa stáva len formalizmom
inštitucionálneho náboženstva.
Čistota spoločenstva, prijatie od Hospodina
Matúš 18,15-17.
Podobne, ako vyzýva Písmo k bezkompromisnosti voči vlastnému
hriechu, vyzýva aj k bezkompromisnosti voči hriechu
v spoločenstve. Vzájomné povzbudenia, ale aj napomínania sú
milosťou, ktorú môže Božie dieťa prijímať, aby zotrvalo pri viere.
Je to zároveň milosťou pre svet, aby si všetci mohli všimnúť na
veriacich Boží charakter. Spoločenstvo nemôže byť zachované, keď
sa obchádza predčítané Božie Slovo, ktoré nám povedal sám Pán
Ježiš! Kristus vedie k životu viery a buduje svoje deti, aby
vedeli napomínať bez hnevu a zlosti, bez osobných sporov a iných
nečistôt. Ježiš chce, aby Jeho Slovo stálo, aby veriaci boli
schopní napomínať a pritom nehrešiť. Žiada tri napomenutia -
v súkromí, pred svedkami, pred zborom. Ak človek neprijíma Boží
hlas má byť vylúčený z cirkvi. Ak sa tento postup nedodrží,
rozmohne sa hriech, zformálnejú modlitby a spoločenstvo skôr, či
neskôr duchovne zahynie. V tom je počiatok a koniec formálneho
kresťanstva, inštitucionálnych cirkví bez prítomnosti Božieho
Ducha.
Pán chce prijať spoločenstvo, ale žiada, aby sa jeho deti
nechovali pokrytecky a vykonávali oddane správcovstvo, ktoré im
poručil. Žiada očisťovanie a riadenie sa Jeho Slovom aj
v spoločenskom zborovom živote. Kto miluje viac svojich rodičov,
deti, priateľov než Mňa, nie je Ma hoden! - Hovorí Pán. Kristus
chce prijať obete svojich detí, musia byť však nepoškvrnené
145
a čisté, obmyté Jeho krvou!
Viera a skutky pre spasenie druhých
1. Korintským 10,32-33.
Božie deti sú svetlom sveta. Ak nie sú, potom nemajú podiel na
Božom kráľovstve! Náš život patrí v prvom rade poslaniu svietiť.
Cez veriacich má svet poznať, že bol na Zemi Mesiáš. Svietiť môže
len Pánom prijatý a požehnaný zbor, kde sa čistia jednotlivci, aj
skupiny Božím Slovom. Keď sa v spoločenstve začína tolerovať
hriech, mení sa toto spoločenstvo len na skupinu nábožných
pohanov, bez skutočnej lásky k Pánovi Ježišovi Kristovi...
146
Joel 3,15-21.
Moderný, rozhľadený človek pri pohľade do minulosti všeličo
odsúdi. Otroctvo sa mu zdá ukrutné, mnohoženstvo ponižujúce pre
ženu, viera v rôznych bohov smiešna... Humanizmus, prírodné
a humanitné vedy dnes dávajú akúsi istotu, informácie z masmédií
ponúkajú život poznania a faktov... - Čo bolo, bolo - vývoj ide
ďalej a dnes tu máme "krajší svet". - Kedysi existovali predaní
ľudia, otroci. Keby sme dnes začali hľadať, nájdeme možno
narkomanov, alkoholikov, hráčov, ktorí niekedy tak veľmi túžia byť
slobodní. Predané deti, na ktoré rodičia nemali čas, vystrú ruky
a dajú sa sputnať napr. heroínom, pretože nemajú síl brániť sa! Je
skutočne iná doba? Nepredávajú "na trhoch sveta" aj dnes otrokov?
Dnešné otroctvo poznáme pod inými pojmami, existuje v iných
formách a mnohí si nielen naň zvykli, ale dokonca predávajú
"svojich otrokov", a pritom kričia slová o humanizme! ...
Človek si zapne televíziu, začíta sa do historického románu
z prostredia arabských krajín a usmieva sa nad mnohoženstvom. -
Realita života pritom hlasne volá, že prežitkom je nie história,
ale vernosť v manželstve! Kolegovia, sekretárky, vedúci,
zákazníčky, - jednoducho vzťahy na pracoviskách píšu dnes "svoj
historický román" o mnohoženstve, ktoré navyše nevyžaduje ani
zodpovednosť. Moderná predajná láska túto "knihu" zviaže a ponúkne
novodobému šejkovi...
Človek dnes nenachádza ospravedlnenia svojich skutkov, -
utláčaní volajú v zúfalstve o pomoc a trochu porozumenia. A predsa
si človek zamiloval tento svet a naučil sa z neho ťažiť. Nepokoj
svedomia je nepríjemný, preto populácia privítala filozofov
a vedcov, ktorí na základoch svojej ľahkovážnej viery vybudovali
"istoty". Na klamnú vieru sa potom zabudlo a ostali len tie
"istoty", podvod, ktorí väčšina prijíma a málokto chce o ňom
premýšľať. Tak sa zrodila nová viera a nové náboženstvo, ktoré sa
volá "ja"! "Ja" je jeho najvyšším božstvom, ktorému podliehajú
všetky ostatné. Napriek tomu dnes rozprávame o Diovi, o bohyni
Diane, Afrodité ... len ako o bájkach. Ľudstvo sa naučilo dokonale
klamať seba! - Mocní bohovia dnešného pohanstva sa volajú inak.
"A Hospodin bude revať zo Siona a z Jeruzalema vydá svoj hlas!"
Možno nás niekedy pobúrilo, keď sme niekoho videli páchať
ukrutnosť. Hospodin bude revať zo Siona na tých, ktorí ju dnes
páchajú, alebo sa jej neprotivia. Boh Abrahámov, Jákobov a Izákov
neznesie otroctva, ani predajnosti, či iné, vymyslené, kruté
božstvá! Kristus stvoril svet pre človeka, aby bol naplnený, nie
aby trpel. Vyvolil si jeden národ, aby mu zveril svoje Slovo
a sľuby, aby mohol každý nájsť zasľúbenia, na ktoré sa dá
spoľahnúť. Hriechom a problémom ostáva, že človek ani veľmi nemá
záujem okúsiť Pánovu ponuku. Prítomný svet násilia, pomotaných
pojmov a podvodov svedomia mu v podstate vyhovuje. Je ľahké nájsť
cestu, na ktorej sa dá všeličo dosiahnuť, a pritom neprísť do
konfliktu so svojim svedomím! Táto cesta je nadmieru široká. Už
sme sa pozastavili nad tým, aký odkaz nám nechal Ježiš cez
židovský národ? Porozmýšľali sme, o svojom božstve a svedomí?
Nestačí sa len volať kresťanom!
Nikto nevie kedy príde Kristus vo svojej moci! On sám ale
pripomína, že príchod leta zvestujú zmäknuté letorasty. Skúsme si
otvoriť Bibliu a prečítajme si v nej Nový zákon. Toto napísané
Slovo nám bude rozprávať, že je letorast vekov mäkký a rozvitý.
Priblížila sa doba, keď Stvoriteľ zareve na neprávosti a násilia.
Skutočný Boh nebude večne trpieť násilie. - Sľúbil nám to vo
svojom Slove. Dnes ešte prežívame obdobie milosti, keď sa môžeme
147
slobodne rozhodovať pre svet, alebo prijatie Pánovej milosti.
Žiadny hriech nie je tak veľký, aby nemohol byť obmytý krvou
Ježiša Krista. Pán ale žiada čisté srdce, skutočné rozhodnutie
a skutočnú potrebu pomoci. Formálne kresťanstvo nikdy neprijal
a ani neprijíma!
Prichádza deň, keď zahynie násilie spolu s násilníkmi. "Vrchy
budú kvapkať sladkým vínom, brehy potečú mliekom, všetky potoky
Júdove potečú vodami a prameň bude vychádzať z Domu Hospodinovho
a bude napájať dolinu Šittím." Toto krásne obrazné zasľúbenie
hojnosti naplnenia môže človek prijať, alebo odmietnuť, - ostáva
skutočne slobodný... Je to zasľúbenie pre budúci, ale tiež aj
prítomný život.
148
Veriaci sloník
Rosa na listoch zvestovala včasné ráno a slnko na obzore sa smialo
na celý svet. Aj dnes kráčal radostný sloník pomedzi záhradky do
Božej základnej školy. Na chrbte mal červenú tašku so zelenými
pruhmi a jeho oči rozprávali úprimnosť. Cez ploty nazeral do
záhrad a obdivoval kvety, ktoré v nich krásne rástli. - Vedel, že
za javorom týčiacim sa blízko pred ním, uvidí tú, ktorú si najviac
obľúbil. Krásne záhony, ovocný sad, ktorý v nej bol, vždy upútal
jeho pozornosť. Niekedy v nej vídaval mladé dievča, ako pleje
burinu, - vtedy sa jej vždy prihovoril. Dnes ho ale čakalo
prekvapenie. - Na lavičke vedľa domu sedelo dievča zamyslené a jej
kvety vädli. - Niečo tu nebolo v poriadku, na čo by rozhodne mal
prísť, veď slniečko tak radostne žiari - prečo teda smútiť?
Pretože sa mu záhradka páčila, aj dievča si obľúbil, rozhodol sa,
že jej pomôže. Opatrne prešiel úzkou bráničkou, pričom trochu
nalomil jeden stĺpik, ktorý ju držal. - Nuž čo, veď bol sloník.
Ako akrobat kládol predné nohy pomedzi kvetiny, aby ich nepolámal,
- veď sa to učili v Božej škole. Na tie zadné ale trochu zabudol,
takže ostával dobrej vôle len preto, že sa neohliadol späť. Keď
potom sledoval pohľad bledej dievčiny, ktorá sa pozerala kamsi za
neho, zastal a už sa neodvážil ani pohnúť. - Keby ho len niekto
mohol z tej záhradky vyniesť na rukách! Porozumel, že sloníkovia
môžu pomôcť len vtedy, keď ich Pán ku pomoci povolá. "Bože pomôž
tomu človeku!" - Zaprosil a želal si, aby sa dalo dať späť, čo sa
späť už dať nedá. ... Pán Ježiš neskôr povolal tohoto sloníka
pomáhať ľuďom...
149
150
Cirkev a Láska
Láska je viac ako dáva svet
Kristov príklad Lásky
1. Korintským 13,1-3.
Evanjelium Pána Ježiša poukazuje na duchovnú hodnotu, na
základe ktorej môžu ľudia uveriť a prijať Pána do srdca. Svetlom
sveta je Cirkev Božích detí. Hodnotou, ktorou sa od sveta odlišuje
je Kristova Láska. Svet nemôže prijať zvesť Evanjelia len na
základe mnohých slov, potrebuje pri veriacich ľuďoch vidieť aj
Lásku. - Vo svete môže človek nájsť múdrosť, porozumenie,
priateľstvá,..., ale Božiu, Stvoriteľskú Lásku nie!
Kresťania môžu prinášať mnohé obete, môžu dokonca pre Krista aj
umierať, keď v nich ale nie je Božia Láska, klamú svojou falošnou
pobožnosťou len sami seba! Biblia poukazuje na skutočnosť, že môže
byť spasený len človek s Božou Láskou v srdci!
Ľudia si Lásku predstavujú rôznymi spôsobmi. Jedni v nej vidia
množstvo emócií, iní zase akúsi toleranciu voči hriechu. Niekomu
sa zdá, že miluje, keď tomu druhému nepovie nič, čo by ho mohlo
uraziť, alebo nahnevať... Veriaci ľudia, aby nemuseli znášať kríž
rozdelenia, niekedy vedú svojou domnelou Láskou blížnych do
hriechu a duchovnej smrti.
Čo je skutočná Láska, o ktorej rozprával Kristus? Ako si
predstaviť tú hodnotu, ktorú ľudia nenachádzajú vo svete a pomocou
ktorej majú prijať Evanjelium?
Prvý a najväčší príklad Božej Lásky nám dal Pán Ježiš, keď
prišiel na Zem za nás umrieť. Od tohoto príkladu by sa mali
odvíjať všetky naše ďalšie úvahy!
Ján 3,16.
Ján 13,34-35.
Ján 14,23-24.
Boh Stvoriteľ miloval svet, preto nehľadal svoje pohodlie, ale
naopak, radšej seba dal ukrižovať, aby človek mohol žiť. Táto
veľkolepá Božia Láska prišla rozdávať život zadarmo, ale zároveň
s podmienkou. - Tou podmienkou je pokánie! Kristus neprišiel
spasiť diabla, ale ľudí, ktorí diabla odmietli! Božia Láska teda
nie je nerozumná, nechcela zaplaviť celé Nebo hriechom a utrpením,
ale chcela z utrpenia a hriechu spasiť človeka!
Pán Ježiš Kristus dáva svojim deťom nové prikázanie, - aby sa
Jeho deti milovali tak, ako aj On ich miloval! - Teda Láskou
rozumnou, ktorá nemnoží hriech... Len tak môže svet spoznať živého
Boha, keď túto Lásku uvidí v Cirkvi Božích detí.
Človek sám zo seba nie je schopný vyprodukovať Božiu Lásku.
Potrebuje k tomu spasenie. Inými slovami môžu odovzdávať túto
Lásku len tí ľudia, ktorí uverili, učinili pokánie a sú poslušní
Božiemu Slovu! - Ján 3,36. Poslušnosť pred Hospodinom je vlastnosť
u veriaceho človeka, ktorá sa prejavuje ochotou meniť svoje
zmýšľanie, ochotou vyznávať nové hriechy a nedostatky. Prejavuje
sa teda neustálym posväcovaním svojho života... - Takýto prístup
ateista vo svete nenájde! Ak ho uvidí v kresťanskom spoločenstve,
bude si to minimálne vážiť. - Božie Slovo vyzýva k Láske, ale nie
151
k hocijakej, - ku Kristovej Láske!
Božia Rada, Láska a neprávosť
Naozaj Pán miloval?...
1. Korintským 13,4-7.
Božia Láska vie prepáčiť a dať novú príležitosť, nezávidí
druhým ničoho, čo majú naviac! Nevystatuje sa a nie je neslušná.
Nemyslí na seba a svoj prospech, prosperitu. Láska sa neraduje
z neprávosti, ktorú Božie Slovo odsudzuje. Hľadá Božiu vôľu, aby
mohli všetci prijať Pánove Evanjelium.
Láska trpezlivo znáša poníženie, nevracia úder úderom a urážku
urážkou. Zároveň sa ale celou silou zastáva Božieho Slova.
Nedovolí rozkladať Cirkev Božích detí a vynaloží všetko úsilie,
aby ostala verná svojmu Bohu!
Matúš 16,21-25.
Pán Ježiš nebudoval prázdne priateľstvá, ani si nerobil
známosti medzi zákonníkmi a farizejmi, aby tak získal vplyv! Tvrdo
odmietol Petrov prístup, keď sa cez neho prejavili ľudské emócie,
ľudská láska, ktorá rozkladá Božie dielo. Pán Ježiš nezapredal
svojho nebeského Otca za pozemské priateľstvo! Poznal dobre
priority Božej Lásky, ktorá hľadá v prvom rade spasenie národov. -
Načo by boli v cirkevných spoločenstvách akési kluby priateľov,
kde by vládlo vzájomné porozumenie, keď by navonok pohoršovali
svet? - Takéto vzťahy nazval Pán Ježiš zákonníctvom
a farizejstvom. - Ján 5,40-44. Ak veriaci ľudia hľadajú chválu
jedni od druhých, je možné, že zradili Pána Ježiša a oddali sa
pokryteckej, emotívnej láske, ktorá s tou Božou nemá nič spoločné!
Matúš 10,34-38.
Nesprávny pohľad na Lásku niekedy spôsobuje, že veriaci ľudia
chcú za každú cenu dosiahnuť akýsi pokoj. Radšej dovolia páchať
hriech a snažia si nahovoriť, že nie je až tak veľký, než aby
vzali svoj kríž a prijali konflikt so svojim spoluveriacim, za
účelom budovať a očisťovať Cirkev Božích detí. Božia Láska pôsobí
aj rozdelenie! Čistý kresťanský život a hriech nemôžu existovať
vedľa seba! Ak existujú, potom už nejde o čistú vieru, ale
o prevrátené kresťanstvo, ktoré nie je schopné slúžiť svetu
svetlom Božieho Slova pre nedostatok Kristovej Lásky.
Ak niekto toleruje hriech svojmu synovi, dcére, otcovi, alebo
matke a vnáša ho aj do spoločenstva Božích detí tým, že
ospravedlňuje svojich pokrvných blízkych, nie je hodný spasenia
Pána Ježiša! Možno klame sám seba - pravidelne si čítava Písmo.
Možno navyše pravidelne navštevuje Bohoslužby, ale podiel na Božom
Kráľovstve už v skutočnosti stratil! - Z takéhoto stavu môže
pomôcť len hlboké pokánie.
Úprimná Božia Láska pôsobí rozdelenie, oddeľuje hriech od
Cirkvi, čím opäť len buduje a volá späť stratené ovečky. - Ak
potom prídu a učinia pokánie, raduje sa im viac, než tým zvyšným,
ktoré boli v bezpečí v "košiari".
152
Dospelosť a detinstvo
Duchovná čistota Lásky
1. Korintským 13,8-13.
Ľudské poznanie a múdrosť sú len čiastočné. Dokonca aj poznanie
Božích detí nie je úplné. Pán Ježiš preto vedie k vytváraniu
vzťahov, k zdieľaniu, k napomínaniu a povzbudzovaniu... Jeden
človek sa ľahšie pomýli ako skupina Božích detí, ktoré hľadajú
Pánovu vôľu v Biblii a s modlitbou. Skutočná Božia Láska potom
pôsobí porozumenie a vyznávanie svojich omylov.
Niekedy veriaci človek pre svoju pýchu nedokáže prijať
proroctvo, výklad druhého brata, alebo sestry. Radšej ďalej
študuje Písmo, aby nejako obhájil svoj názor. Božie Slovo tak
prestáva byť v jeho živote svetlom, Biblia sa stáva prostriedkom
na presadenie svojich vlastných postojov. Takýto pokrytec je často
ukrytý pred očami svojich bratov a sestier, možno vypadá veľmi
pobožne, ale v skutočnosti úplne vypadol z Božej Lásky a začína
rozsievať svár, pretože sa stáva nenapomenuteľný. - Ak veriaci
človek prestáva pre seba rešpektovať Božie Slovo, potom prestáva
byť Božím dieťaťom, aj keď kresťanom a členom cirkevnej inštitúcie
ostať môže. - Varujme sa ľudskej lásky plnej emócií a porušených
vzťahov! Božie Slovo dáva jasný príklad Pána Ježiša, ako milovať
a budovať Cirkev.
Skutky 20,26-28.
Duchovná dospelosť sebou nesie naplňovanie pravej Kristovej
Lásky. Je teda svetlom sveta! Božie dieťa má vyspievať, zanechávať
svoje detinstvo. Boží Duch zaručuje duchovný rast! Permanentná
duchovná nedospelosť v živote úprimného kresťana nie je biblicky
možná!
Rastiem duchovne, som Božím dieťaťom?
Apoštol Pavel bol čistý krvi všetkých, pretože hlásal celú
Božiu Radu! - Len tak obstál v Božej Láske a bol schopný milovať!
Čistota kresťanskej Lásky spočíva v prijímaní celého Božieho
Slova. Ak z Písma neprijímame napomenutia, ktoré sú pre nás
nepríjemné, pošpiňujeme Lásku, ktorú nám Kristus vložil do srdca.
- Takto sa môžeme ľahko stať osobne zodpovední za pohoršenie
sveta.
Židom 12,4-8.
Cirkev Božích detí sa nedá budovať tak, že odovzdáme len časť
svojho starého "ja" Pánovi. - Radšej potom nič neodovzdať! Ananiáš
a Zafíra nemuseli predať pole, ale oni ho predali a pre svoju
telesnosť, lakomosť oklamali Petra a povedali, že za pole dostali
menej. Zvyšok si chceli nechať. Božie Slovo z úst Petra ich
zabilo! - Skutky 5,1-16. - Aj toto bol prejav Božej Lásky, ktorá
tak zachovala čistotu Cirkvi a veriacich pribúdalo! Kristus
nenávidí hriech, chráňme sa, aby sme sa nestali prisluhovačmi
diabla a zneužívali Cirkev pre svoj prospech! Božia Láska je
rozumná, múdra, ktorá buduje Kráľovstvo Nebeské a nenávidí hriech!
Prijímam napomenutia? Uráža ma, keď niekto poukáže na môj
nedostatok? Dokážem zmeniť staré postoje a začať konať podľa
nového poznania? Pripúšťam si celú Božiu Radu?
Rodič, ktorý nekarhá svoje deti za ich prestúpenia a nenapomína
153
ich, keď jednajú nesprávne, klame sám seba ak tvrdí, že ich
miluje! Miluje totiž seba a z detí si robí hračky, bez
zodpovednosti ich vychovávať a vzdelávať v Láske Pána Ježiša.
Kristus nerobí zo svojich detí cudzoložňatá! Vzdeláva ich, trestá,
napomína, ale aj potešuje, aby mohli od Neho prijať spasenie
a plnosť v Božom Kráľovstve.
Slúžim druhým ľuďom na spasenie, alebo na zatratenie?
Dôsledok porušenej lásky
Výzva Božieho Slova
1. Samuelova 2,12-17.
Kňaz Éli miloval svojich synov, ale nemiloval ich Božou Láskou.
Dôsledkom jeho prístupu bolo pohoršenie ľudí, ktorí sa pohoršovali
na obetných daroch Hospodinovi. Či nie sú často aj dnes cirkevné
spoločenstvá na pohoršenie svetu? Kresťania sa snažia pokrytecky
ospravedlňovať a ďalej jednajú ako kňaz Éli! Prevracajú Božiu Radu
a ľudskú lásku nazývajú Božou! Obviňujú svet z nevery, ale sami sú
pohoršením!
Božie Slovo vyzýva veriacich ku pokániu. Človek sa dokáže dlho
klamať podobne, ako sa asi klamal aj Éli. Boží súd je ale "za
dverami". Dĺžku svojho života nepozná nikto! Boží hnev dáva na
seba dlho čakať, ale potom prichádza náhle a niet už pomoci!
Pamätajme na Ananiáša i Zafíru! Preštudujme si, ako skončil kňaz
Éli a jeho synovia! Málo pýchy môže pokaziť veľa dobrého. Prejde
niekoľko mesiacov, alebo rokov a ukáže sa, že to málo pýchy bolo
vlastne neúnosne veľa. - Dokážem si priznať omyl? Dokážem sa
pokoriť?
1. Petra 1,22.
1. Korintským 10,31-32.
Dva záverečné odseky Písma vyzývajú k Láske Božej. Každý človek
ju môže prijať i odmietnuť. Kto odmietne Božiu Lásku môže vydať aj
sám seba na upálenie, nič mu to neprospeje! Týmto Biblia vážne
upozorňuje na to, že dnes znie Božie slovo evanjelizačne nielen
svetu, ale aj kresťanstvu. Kto príde k Pánovi Ježišovi a odovzdá
Mu srdce podľa celej Božej Rady, bude žiť a Pánove Slovo sa v ňom
stane prameňom živej vody na spasenie mnohých...
154
Vedecký historický dizajn
a
Boh Hospodin
Pri svojom osobnom hodnotení Biblie a Evanjelia Pána Ježiša
Krista sa človek stretáva s nepríjemnými a na prvý pohľad dosť
silnými argumentami vedy. Vedecký vzor historického vývoja človeka
- vedecká historická paradigma nepripúšťa:
- biblické stvorenie,
- biblické dejiny merané len v tisícročiach,
- biblickú potopu ako celosvetovú kataklizmu.
Pretože môžu človeka vedecké vývojové hypotézy veľmi zneistiť
na ceste viery a duchovného rastu, budeme ich teraz kriticky
hodnotiť a poukážeme na ich veľké nedostatky.
Najskôr rámcovo načrtneme ortodoxnú vedeckú paradigmu, ktorá je
všeobecne prijímaná vedeckou ortodoxnou komunitou bez existencie
vedeckých dôkazov, ktoré by ju skutočne potvrdzovali.
Ortodoxná vedecká paradigma
Veverička z doby ľadovej
Za najstarších predchodcov súčasného človeka sa považujú
australopitekovia, ktorí osídľovali prevažne južnú a východnú
Afriku asi pred tromi miliónmi rokov.
Ako ďalšie vývojové štádiá prichádzajú za nimi homo habilis -
človek zručný, neskôr homo erektus - človek vzpriamený niekedy
začiatkom pleistocénu, čo bolo asi pred 2.5 miliónmi rokov.
Pred 400 000 až 100 000 rokmi sa objavilo ďalšie vývojové
štádium človeka - prehistorický homo sapiens - človek rozumný.
Tento časový interval datuje vývojový príchod človeka na Zem do
poslednej doby ľadovej.
Neandertálci boli rannými predchodcami súčasného človeka,
osídľovali Európu, Afriku a Áziu asi pred 100 000 až 35 000 rokmi.
Na konci obdobia neandertálcov sa asi pred 35 000 až 10 000
rokmi objavuje tzv. človek kromaňonský.
Kromaňonský človek sa stal našim priamym vývojovým predchodcom,
teda predchodcom súčasného človeka - homo sapiens.
Asi pred 13 000 rokmi sa začal povrch Zeme ohrievať. Koniec
procesu ohrievania sa datuje približne 8 000 rokov p.n.l. Je to
približný čas konca poslednej doby ľadovej.
Pri rozpúšťaní ľadovcov sa dvíhala morská hladina, nízko
položené územia boli zalievané vodou, menila sa mapa Zeme. Výška
morskej hladiny sa ustálila asi 4 000 rokov p.n.l. Pri týchto
zmenách zanikol pevninový most medzi Áziou a Amerikou. Stratili sa
spojnice medzi Britskými ostrovmi a Európou, Japonskom a Sibírou,
Tasmániou a Austráliou... Hŕstky populácie sa ocitli odlúčené
a začali sa vyvíjať osobitne.
Vedci sa zhodujú, že takmer v celej dobe ľadovej sa ľudia
živili zberom a lovom. Odchodom doby ľadovej sa udiala zásadná
zmena, ľudstvo sa začalo venovať poľnohospodárstvu. Ľudia si
155
začali zvykať na stále príbytky, začali vyrábať nástroje
a domestikovať zvieratá.
Suméri pochádzali pravdepodobne z anatólie, súčasného Turecka,
ich príchod odštartoval najvzrušujúcejší proces v dejinách ľudstva
- tzv. civilizáciu približne 3 300 p.n.l.
Koncom tretieho tisícročia p.n.l. existovalo najmenej dvanásť
mestských štátov. Ľudstvo sa vynorilo z temnôt doby ľadovej
a vydalo sa na dlhý pochod smerujúci k priemyselnej revolúcii.
Takýto vývoj nazýva súčasná veda pojmom "lineárna evolúcia" - od
jednoduchého k zložitému, od ignorancie k pochopeniu...
Odhady letopočtov sú vedecky vypracované na základe karbónovej
metódy určovania veku, termoluminiscenčnej metódy alebo iných
súčasných vedeckých metód na určovanie prehistorického
a historického veku predmetov.
Archeologické rozpory
Snaživý maratónec s fraktúrou stehennej kosti
Historická paradigma opisovaná v predchádzajúcej časti je
v súčasnosti prijímaná ortodoxnou vedou aj napriek tomu, že
niekoľko desiatok najnovších archeologických objavov poukazuje na
jej nekorektnosť. Najnovšie archeologické objavy totiž poukazujú
na to, že bol proces lineárnej evolúcie narušený nelineárnym
zlomom. Ak by sa tento zlom bral do úvahy, museli by sme pohliadať
na našu prehistóriu úplne odlišným spôsobom.
Nachádza sa navyše čoraz viac dôkazov o vyspelých kultúrach
v období poslednej doby ľadovej, v ktorej ortodoxná paradigma
počíta len s lovcami a zberačmi. Doba ľadová by svojimi
klimatickými podmienkami neumožňovala rozvoj vyspelejších
civilizácií. Stále zreteľnejšie sa ukazuje, že vedecká hypotéza
o dobách ľadových bola skôr fantáziou hodiacou sa viac do
prostredia rozprávok, než do oblasti vedecky ponímanej histórie.
Ďalej si uvedieme niekoľko rozporností ortodoxnej historickej
paradigmy a niekoľko otázok, na ktoré táto vierou prijímaná
paradigma nedokáže nájsť hodnovernú odpoveď.
1.
Ak sa jedná naozaj o plynulú evolúciu, prečo sa archeologicky
nepotvrdila existencia množstva vývojových štádií? Našlo sa len
zopár "vývojových" zástupcov, ktoré dokazujú skôr existenciu
vyhynutých druhov, než skutočný vývojový rad.
2.
Na území dnešného Mexika existovala v 15. a 16. storočí
rozsiahla Aztécka ríša. Aztéčania budovali mestá, dláždili cesty,
boli kultivovaní... Hlavné mesto - Tenochtitlan - malo 300 000
obyvateľov. Počiatky Aztéckej ríše sú zahalené tajomstvom.
Ortodoxná veda predpokladá, že Aztékovia doputovali na juh zo
severného Mexika, kde sa však nenašli archeologické nálezy
svedčiace o ich kultúre. Odkiaľ teda prišiel tento zvláštny
a vyspelý národ?
3.
Pri aztéckom Tenochtitlane sa v Mexiku nachádza obrovská
pyramída - Cuicuilco - stavaná bez použitia malty. Táto pyramída
už v 15. storočí niesla stopy dávnych vekov a dodnes sa nevie, kto
a ako túto pyramídu vybudoval. Vedecké výskumy ukázali, že táto
pyramída bola starobylým monumentom už pred 8 000 rokmi. Pyramída
156
v dobe ľadovej, keď mal človek behať po zemi zabalený v kožušine
s kyjakom v ruke?
4.
Mesto Tiahuanaco sa rozprestieralo na južnom pobreží jazera
Titicaca v terajšej Bolívii. Jeho starobylé ruiny sú nesmierne
pôsobivé. K základným stavbám patrí stupňovitá pyramída zo zeminy,
obložená andezitom a veľký objekt nazývaný Kalasasaya - ide
o striedanie kamenných stĺpov a obdĺžnikových blokov. Do
Kalasasaye sa vchádza bránou vytesanou z monolitu. Tiahuanaco je
výsledkom takého brilantného inžinierstva, že zatieni aj kultúru
Aztékov. Kamenné bloky stavieb vážia po 65 ton, pričom nenesú
stopy po dláte, takže ostáva záhadou, ako ich opracovali. Stavebný
kameň pochádza z dvoch samostatných lomov, vzdialených 16 a 80 km.
Ťažili sa v nich bloky vážiace až 400 ton.
Akou technológiou sa ťažili tieto kvádre? Aká technológia sa
použila na ich transport? Podľa súčasných odhadov patria tieto
stavby do poslednej doby ľadovej. Ako naši predkovia v kožušinách
mohli riešiť problémy stavebného inžinierstva takýchto rozmerov?
Ako sa s výskytom takýchto vyspelých prehistorických
technológií vyrovná ortodoxná hypotéza lineárnej evolúcie? Dnes by
človek možno dokázal vytvoriť také stavby, ale pred sto rokmi
určite nie. Kde sa stratil lineárny vývoj počas tisícok rokov?
5.
Súčasťou Tiahuanaca je množstvo prístavov a dokov napriek tomu,
že toto mesto leží vo výške 3 900 m nad morom. Ortodoxní
archeológovia tvrdili, že ide o rituálne prístavy, z ktorých sa
človek "plavil na druhý svet". Súčasná archeológia potvrdila, že
toto mesto prekvitalo obchodom, remeselníctvom. Ukázalo sa, že
Tiahuanaco bolo kedysi hlavným mestom veľkej starobylej ríše.
Prečo bolo prehistorické prístavné mesto Tiahuanaco postavené
3 900 m nad morom? Alebo snáď v prehistorických dobách ležalo toto
mesto na pobreží mora? Ortodoxná veda však nepripúšťa možnosť
takej veľkej geologickej sily, katastrofy, ktorá by dokázala
v krátkom čase zdvihnúť časť kontinentu do výšky 4 km.
6.
Podľa súčasných archeologických vykopávok sú niektoré zbrane,
ktoré sa používali v dobe ľadovej, omnoho vyspelejšie než tie,
ktoré sa používali na jej konci. Je to v priamom rozpore
s hypotézou lineárnej evolúcie. Ako to, že v časoch doby ľadovej
bolo ľudstvo vyspelejšie, než na jej konci?
7.
Lineárnu evolúciu vyvracajú súčasné archeologické nálezy
z Egypta, amerických prehistorických kultúr, európskych
prehistorických kultúr - New Grange v Írsku, stavba staršia ako
pyramídy... Nastal snáď v dejinách zeme akýsi kataklizmatický
zlom, v rámci ktorého zanikli vyspelé civilizácie a ľudstvo muselo
začínať odznovu?
Ortodoxná vedecká paradigma niečo také nepripúšťa aj napriek
tomu, že nedokáže uspokojivo odpovedať na množstvo otázok
a v súčasnosti sa stáva stále viac a viac podobnou rozprávke,
ktorej uveria akurát tak deti na prvom stupni ZŠ.
8.
Geológovia už dlhší čas skúmajú tzv. blúdiace balvany
s hmotnosťou až do sto ton, ktoré zanechávali za sebou ryhy na
podloží. Ortodoxná veda predpokladá, že ich posúvali ľadovce. Pri
takomto ponímaní by však nesúhlasili smery ich pohybu, ktoré sa
dajú jednoznačne určiť zo zanechaných rýh.
Nenastala kedysi na Zemi kataklizma, v rámci ktorej sa preliali
157
vody oceánov cez pevniny a došlo by aj k posunu bludných balvanov?
Udalosť by však musela byť naozaj kataklizmatická v takom rozsahu,
že by došlo ku geologickej deformácii povrchu Zeme a posunutiu osi
otáčania Zeme. Ortodoxná veda niečo také nepripúšťa, pričom sa
zúfalo drží rozprávok o lineárnej evolúcii a dobách ľadových.
9.
V arktickej Amerike boli objavené prehistorické pozostatky
limety, ktorá mala na konároch ešte zvyšky plodov. Ortodoxná
paradigma nepripúšťa kataklizmu, z ktorej by vyplývalo náhle
zaľadnenie tropickej oblasti. Ako sa teda mohlo niečo také stať?
10.
Vo "večnom" ľade na Sibíri boli objavené zmrznuté mamuty, ktoré
mali v žalúdku ešte zvyšky čerstvej trávy. Smrť a ľad ich teda
prekvapil náhle. Ako sa to mohlo stať bez príchodu globálnej
kataklizmy?
Ak by sa niečo také stalo len v súvislosti s dopadom pomerne
malého asteroidu s následkom pozvoľnej klimatickej zmeny, mamuty
by vyhynuli postupne, nie v priebehu niekoľkých hodín.
Na tomto mieste by som sa chcel čitateľovi ospravedlniť. Pri
štúdiu literatúry o vyššie uvedených skutočnostiach som nazbieral
hromadu ďalších dôkazov o rozporoch a nezodpovedaných otázkach.
Keby však mali byť publikované v tomto článku, jeho rozsah by sa
mnohonásobne zväčšil. Uviedol som preto z nich len desať, ktoré
však vytvárajú zaujímavý pohľad na ortodoxnú paradigmu, ktorú
súčasné školy tak tvrdohlavo natláčajú do hláv našim deťom.
Už je dávno preč tá doba, keď neboli k dispozícii potrebné
archeologické objavy a ľudstvo bolo očarené hypotézou o dobách
ľadových v súvislosti s lineárnou evolúciou. Dnes sa však táto
hypotéza podobá skôr na tvrdohlavého maratónca s fraktúrou
stehennej kosti, ktorý zúfalo krivká s presvedčením, že dobehne do
cieľa.
Svätá inkvizícia súčasnej vedy
Ako išiel ateizmus na vandrovku
Vedecké poznávanie a hodnotenie našej histórie sa v súčasnosti
dostalo do rozporu samo so sebou. Väčšia, ortodoxná skupina vedcov
zastáva svoju starú ortodoxnú paradigmu a menšia skupina vedcov
zhromažďuje stále ďalšie a ďalšie dôkazy, ktoré túto paradigmu
vyvracajú.
Bolo napísané priveľa učebníc, v ktorých sa rozprávka o dobách
ľadových podáva ako dôstojná náuka. Predstavte si, že by sa stal
zázrak a všetci vedci sveta by si vnútorne pripustili, že je
ortodoxná paradigma nezmyselná. Dokázali by to aj verejne povedať?
Čo by sme potom učili naše deti? Kde by bol náš vedecký dizajn
a imidž pred mladou generáciou?
Takto vzniká v oblasti vedy to, čo existovalo v stredoveku na
pôde cirkvi - svätá inkvizícia. Je križovaný a upaľovaný každý,
kto by sa odvážil spochybňovať ortodoxnú historickú paradigmu.
Ignorácia archeologických objavov je až zarážajúca. Svedčí o tom,
že aj vedci sú len ľudia, ktorí keď celý život budovali nejakú
teóriu, ktorá sa nakoniec ukazuje ako nesprávna, len ťažko si
pripúšťajú, že sa mýlili.
Takto sa kedysi ateizmus vybral na vandrovku mimo logiku
a vnímanie skutočnosti. Dnes môžeme vidieť jeho tvár, ktorá sa
158
snaží vypadať dôveryhodne, dôveryhodná však určite nie je.
Ďalej by som chcel poukázať na jednu hypotézu, ktorá obsiahne
všetky rozpornosti súčasnej vedy a prijateľne ich vysvetlí. Táto
hypotéza bude navyše v súlade s Božím Slovom, ktoré je napísané
v Biblii.
Hypotéza gravitačnej kataklizmy
Ako učinil Boh potopu?
Planéty našej slnečnej sústavy nesú stopy po dopadoch väčších
i menších kozmických telies. Tieto stopy sa ortodoxne vysvetľujú,
že sú spôsobené v priebehu množstva miliónov rokov.
Predpokladajme teraz, že pred pár tisíckami rokov preletelo cez
našu slnečnú sústavu veľké teleso s takou hmotnosťou, že jeho
gravitačné pôsobenie pri priblížení sa k Zemi spôsobilo globálnu
kataklizmu. Okolo tohoto telesa mohli obiehať menšie satelity,
ktoré pri priblížení sa k Zemi mohli na ňu aj dopadnúť.
Gravitačné pôsobenie takéhoto telesa mohlo vyvolať vo vodách
oceánov niečo podobné ako vyvoláva náš Mesiac, ale v omnoho väčšom
rozsahu. Prílivová vlna by sa potom mohla "navŕšiť" v smere
pôsobenia gravitačnej sily. Po vzdialení tohoto veľkého kozmického
telesa by sa potom táto vlna preliala cez pevniny do nových
oceánov a morí.
Vzhľadom na silné gravitačné pôsobenie by sa podobne zachovala
aj magma vo vnútri Zeme. Zemské kryhy by sa dali do pohybu, lámali
by sa, povrch Zeme by menil svoj tvar. Takýmto pôsobením by sa
mohol dostať aj prístav Tiahuanaco do výšky štyroch kilometrov.
Pri takejto globálnej zmene by sa mohla posunúť os otáčania
Zeme. Póly by sa takto mohli ocitnúť v miernom pásme a mierne
pásmo by sa v krátkom čase stalo pólom. Takáto zmena vysvetľuje
podobné objavy, ako je napr. čerstvá tráva v žalúdku zamrznutého
mamuta.
Pri takejto kataklizme by zahynula väčšina ľudstva. Keby sa
niečo také stalo v súčasnosti, civilizácia by zanikla a zvyšky
populácie by začínali pekne odznova. Hľadal by sa pazúrik, zvyšky
potravy...
Prehistorické civilizácie museli existovať. Boli na vysokej
civilizačnej úrovni, lebo stavali z inžinierskeho hľadiska úžasné
stavby. Ak tieto národy prekvapila vyššie spomínaná kataklizma,
museli tiež začínať odznova. To by vysvetľovalo zlom v lineárnej
evolúcii - dávnejšie národy vyspelejšie ako ich nástupcovia.
Všetky súčasné metódy, ktoré sú používané na odhady veku
prehistorických predmetov, vychádzajú z množstva predpokladov,
ktoré kedysi nemuseli byť splnené. Z toho vyplýva, že vek daných
predmetov je síce odhadnutý, ale nemusí byť odhadnutý správne.
Inými slovami mohli celé dejiny ľudstva trvať pár tisíc rokov tak,
ako to opisuje Biblia. Zlom v lineárnej evolúcii mohol nastať
práve pri biblickej potope, keď veľké teleso letelo našou slnečnou
sústavou. Z hľadiska pozorovateľa - Noeho - začalo pršať, otvorili
sa vodné žriedla, prelievali sa vody... Nastal koniec starých
civilizácií a ľudstvo začalo nanovo poznávať "kamenistú" cestu
k novej civilizácii.
Zvyšky generácií, ktoré si ešte pamätali technológie, nemali
k dispozícii prostriedky. Ďalšie generácie si už technológie
pamätať nemohli a vytvárali si prostriedky na základe zvyškov
159
informácií z ústneho podania.
Možno práve preto vyzerá staršia egyptská kultúra vyspelejšie
než tá novšia. Pri skúmaní egyptských artefaktov sa stretávame
s fenoménom, akoby Egypťania v jednom okamihu vývoja zabudli na
technológie, ktoré predtým jednoznačne používali.
Takto sa nám začína skladať nová mozaika dejín. Puzzle starých
i nových poznatkov začínajú do seba zapadať a navyše začínajú
nepriamo potvrdzovať pravdivosť Božieho Slova.
Božie Slovo
Pán sa s človekom nikdy nerozprával na svojej úrovni. Človek by
Ho totiž nepochopil. Hospodin sa priblížil k človeku a v dejinách
sa s ním rozprával vždy na úrovni vtedajšieho ľudského chápania.
Preto ak čítame Bibliu a hodnotíme ju, je veľmi dôležité uvedomiť
si túto skutočnosť a vnímať úroveň Božieho príhovoru k človeku.
Ak je v Genezis napísané, že Boh stvoril najskôr svetlo a až
potom Slnko, musíme to hodnotiť z hľadiska pozorovateľa na Zemi.
Vtedy nikto nepoznal hviezdnu mechaniku a keby sa povedalo slovo
"gravitácia", človek by to vnímal len ako zvuk, nerozumel by tomu
pojmu.
A tak Boh učinil našu slnečnú sústavu a na Zemi bola para,
hmla. Z hľadiska pozorovateľa bolo svetlo, Slnko nebolo vidieť.
Potom Boh oddelil vody - jedni umiestnil na nebo, iné na Zem. To
bol proces, na základe ktorého začalo byť viditeľné Slnko.
Z hľadiska pozorovateľa na Zemi Pán až potom učinil Slnko
a Mesiac...
Podobne to bolo aj s potopou, ktorá je biblickým dôkazom
prehistorických civilizácií, porušeného pokazeného sveta, na ktorý
Pán dopustil zánik kvôli zlobe a ukrutnosti ľudí.
Verím, že puzzle našej predstavivosti teraz zapadli na svoje
miesto, na základe čoho môže naša myseľ smelo svedčiť o úžasnej
pravdivosti Božieho Slova.
160
Boh posilňuje
O prorokovi
Prorok Ezechiel bol v roku 597 p.n.l. odvlečený do Babylónskeho
zajatia. Na rozdiel od proroka Daniela sa nedostal do babylonskej
metropole, bol usídlený v dedine Tell-abíb pri rieke Kebár. Jeho
meno sa prekladá - Boh posilňuje. Predpokladá sa, že asi po
piatich rokoch od presídlenia prijal od Stvoriteľa svoje prorocké
povolanie - mal vtedy asi tridsať rokov.
Ezechielove proroctvá sú ovplyvnené kňažskou symbolikou,
obhajoval Božiu zvrchovanosť, pripomínal, že sa patrí Bohu
podriadiť, lebo je dobrý a vševedúci. Keď Boh trestá, robí to len
preto, aby priviedol človeka naspäť k Nemu, aby ho zachránil od
smrti v hriechu. Ezechiel bol zameraný skôr na funkciu pastiersku
než prorockú. Nešlo mu však o to, aby vychoval medzi ľuďmi
zbožných jednotlivcov, snažil sa obživiť národ ako celok, chcel
v ňom vyprovokovať duchovné prebudenie.
Židovská povesť hovorí, že bol zavraždený nejakým židovským
kniežaťom v Babylone, ktorého obviňoval z modloslužby. Podľa tejto
povesti bol pochovaný pri Eufrate vo vzdialenosti jednej dennej
cesty od Bagdadu.
Kniha Ezechiel
Ezechielove proroctvo patrí do židovského kánonu. Väčšina
vedcov autentičnosť tejto starozákonnej knihy nespochybňuje.
Kniha Ezechiel by sa dala rozdeliť na tri časti:
a) 1-24 - proroctvo o páde Jeruzalema
b) 25-32 - proroctvo o siedmych pohanských národoch
c) 33-48 - proroctvo o obnovení Izraela
161
162
Božia velebnosť
Proroci a proroctvá
I,II.
Božie povolanie
Ezechiel 1,1-3.
Veľmi ťažké okolnosti v životoch veriacich ľudí môžu niekedy
spôsobiť duchovnú skleslosť, v krajnom prípade až depresiu. Ľahko
sa ponúka množstvo otázok:
Prečo to Pán na mňa dopustil?
Čo som urobil zlého alebo čo by som mal zmeniť vo svojom
živote, aby Boh zmenil nepriaznivé okolnosti?
Existuje vôbec Stvoriteľ?
V živote Ezechiela môžeme tiež pozorovať ťažké okolnosti. Bol
zajatý a presídlený do neznámej zeme. Na rozdiel od proroka
Daniela sa nedostal ani na kráľovský dvor. Bol prinútený bývať
v akejsi nezaujímavej dedine pri neznámej rieke - v modernej reči
by sa dalo povedať, že ho Nabuchodonozor dal zašiť do poriadneho
zapadákova. Na tomto mieste už pravdepodobne nebude mať vyhliadky
niečo v živote dokázať.
Práve vo chvíli, keď by si mohol Ezechiel zúfať - po piatich
rokoch zajatia v zapadákove - mu Boh zjavuje svoju vôľu a povoláva
ho do zvláštnej služby. Z Ezechiela sa stáva prorok, ktorý má
sprostredkúvať židovskému národu Božiu vôľu. Ezechiel sa od svojho
Boha neodvracal ani v ťažkých chvíľach a Boh ho povýšil - dal mu
moc, rozprávať s podporou a mocou samotného Stvoriteľa.
Každý veriaci človek, ak je jeho viera úprimná a živá, prežije
skôr, či neskôr aj povolanie do nejakej duchovnej služby. Takéto
povolanie môže prísť aj v čase duchovnej krízy, keď by sa na prvý
pohľad zdalo, že Boh od toho človeka akosi odstúpil.
Poznáme alebo hľadáme svoje duchovné povolanie do konkrétnej
duchovnej služby?
Prvotina prorockého zjavenia
Ezechiel 1,4-14.
Po úprimnom prijatí spasenia Pána Ježiša Krista, človek začne
žiť nový život - už nerobí všetko tak ako predtým, lebo sa
rozhodol podriadiť svoje záujmy Božej vôli. Mohlo by sa zdať, že
poznávanie Stvoriteľa a krajší život je všetko, čo človeka po
obrátení čaká. Boh má ale so svojimi deťmi záujem aj
spolupracovať, zveriť im časť svojej moci, a preto ich vedie tak,
aby ich mohol už v tomto živote povolať do konkrétnej duchovnej
služby podobne, ako Ezechiela. Aby však veriaci mohol
spolupracovať so svojim Bohom, potrebuje hlbšie poznať, kým tento
Boh v skutočnosti je a kým je v skutočnosti človek. Túto skúsenosť
prežijú skôr či neskôr vo svojom živote všetky Božie deti. Jedni
ju prežijú veľmi intenzívne, iní zázračne a ďalší skôr jemne
a pokojne. Pri všetkých veriacich je toto duchovné stretnutie so
163
Stvoriteľom niečím podobné: Prežívajú zhnusenie, rozčarovanie zo
samého seba a prestávajú rozumieť tomu, aká úžasná je
v skutočnosti Božia láska a moc, ktorá preklenie všetky hriechy
človeka.
Pri svojom povolaní do prorockej služby sa aj Ezechiel stretol
so svojim Bohom úplne novým spôsobom, než na aký bol dovtedy
zvyknutý. Uvidel zjavenie, ktoré mu pravdepodobne nebolo neznáme,
lebo v ňom bolo použité množstvo starozákonnej symboliky:
V Izraeli znamenal vietor od severu spravidla víchricu - živel,
v ktorom sa skrývala drtivá sila. Božie zjavenie vyjadruje hneď na
začiatku Božiu obrovskú moc, drtivú silu, ktorej nemôže nikto
odolať. S týmto prejavom Božej moci prichádza zároveň vyjadrenie
Jeho slávy, čo je symbolicky zachytené žiarou, ohňom a žeravým,
drahým kovom. Stvoriteľ nemusí nič konzultovať, nemusí sa s nikým
radiť, nie je na nikom závislý - je sám jediný Boh, ktorý vytvára
svojou vôľou morálku, spravodlivosť i hranice zla.
Uprostred toho zjavenia bolo vidieť štyri bytosti, každá z nich
išla svojim smerom a neobracali sa. Židovské vyjadrenie "do celého
sveta" by malo podobu - "do všetkých štyroch uhlov zeme" alebo "na
všetky štyri strany zeme" alebo "do všetkých štyroch smerov".
Štyri bytosti symbolizujú Božiu moc, ktorá sa prejavuje na celej
zemi! Niet na zemi ani vo vesmíre miesta, kde by Božia vôľa
neplatila! Každá z bytostí išla svojim smerom a neobracali sa!
Ich štyri krídla vyjadrujú, že je Stvoriteľ vo svojom jednaní
dosť rýchly, so svojou mocou nemôže nič zmeškať. Prichádza včas aj
ako pomstiteľ aj ako záchranca alebo spasiteľ. Jeho moc na celej
zemi navyše súvisí, tvorí jeden harmonický celok - spojené krídla.
Teľa, vôl alebo býk vyjadrovali v starozákonnej terminológii
konajúcu silu. Každá zo spomínaných bytostí mala čosi ako nohy
býka - teda silu vykonať svoje poslanie. Božia vôľa sa nedá
zvrátiť, zastaviť inou silou!
Štyri ruky bytostí vyjadrovali, že Boh zároveň koná, tvorí
a jeho práca je zmysluplná, ale zároveň aj opatruje, chráni -
nemôže sa stať, aby Mu niekto vytrhol z ruky jeho vyvolených alebo
aby sa mu niečo nepodarilo.
Bytosti sa podobali na človeka - Boh sa nezjavuje ľuďom
nepochopiteľným spôsobom, jeho Slovo je ľudské - berie do úvahy
potreby človeka a je človekom pochopiteľné.
Tvár v židovskej terminológii vyjadruje zmýšľanie, zámer,
cítenie, vyjadruje povahu človeka, ktorému patrí. Boh sa prejavuje
štyrmi spôsobmi a štyrmi spôsobmi aj pristupuje k človeku:
1. - Tvár človeka - Boh s ľuďmi jedná prirodzene ľudsky, pozná
ich potreby a nežiada od nich niečo nemožné - takto sa prejavuje
Boh Priateľ.
2. - Tvár leva - Starý Zákon poukazuje na leviu odvahu, ktorá
neustupuje pred človekom. Symbol leva vyjadruje aj Božie spasenie
- "Lev z Júdy" - Kristus zvíťazil, spasil. Druhou Božou tvárou je
Boh Spasiteľ.
3. - Tvár býka - býk sa v starom zákone považuje za symbol sily
a moci. Niekedy sa slovo silný prekladá ako Býk. Hospodin je
človeku silou, ktorá sa nikdy neminie, lebo táto sila postavila
a drží celý svet. Treťou Božou tvárou je Boh Stvoriteľ.
4. - Tvár orla - orol vyjadruje vytrvalosť a zrak, ktorý
rozpoznáva aj vo veľkej diaľke - Boh je s človekom trpezlivý,
pozoruje ho, stará sa oň s najväčšou pozornosťou a vytrvalosťou.
Štvrtou Božou tvárou je Boh Otec.
Kdekoľvek na celej zemi alebo za akýchkoľvek okolností sa
človek stretne zo svojim Bohom, má Boh vždy tieto štyri tváre -
164
Boh stvoriteľ, otec, spasiteľ a priateľ človeka. (viď Zjavenie
Jána 4,7-8.)
Božie Slovo v mierach človeka,
zrozumiteľnosť Božích súdov
Ezechiel 1,15-21.
Keď Stvoriteľ človeku niečo zvestuje, nikdy to nie je povedané
tak, aby to nikto nemohol rozlúštiť. Božie proroctvá síce niekedy
môžu byť človeku na nejaký čas ukryté, ale iba preto, aby mohli
byť v správnom čase pochopené. Boh niekedy skrýva svoju vôľu pred
hriešnikmi, ktorí Ho tvrdošíjne odmietajú, pred svojimi deťmi ju
však rozpráva jasne a zrozumiteľne.
Symbolika Božieho Slova tejto kapitoly je pre znalca
starozákonných pojmov, ktorý je navyše Božím dieťaťom, ľahko
pochopiteľná. Majestát tejto symboliky je primeraný majestátu
živého Boha a tiež aj situačnosti Ezechielovho stretnutia sa
s Hospodinom.
Pán použil v tejto symbolike dokonca aj symboly, ktoré vznikli
na základe ľudskej práce - kolesá. Kolesá v Starom zákone
vyjadrovali blížiaceho sa nepriateľa, hrmot kolies znamenal pre
mnohých strach. Symbolika kolies v tomto zjavení vyjadruje
prichádzajúci Boží súd. Tento súd sa z čiastky už naplnil
príchodom Ježiša Krista ako Spasiteľa a z čiastky sa ešte len
naplní, keď príde s mocou naplniť spravodlivosť. Božie súdy sa
s hrmotom napĺňajú v každom jednom živote človeka - pre niekoho
znamenajú vyslobodenie, pre iného záhubu. Farba týchto kolies bola
podobná kameňu taršíšu - chryzolitu. Tento kameň má modrozelenkavú
farbu a je priehľadný, bol tiež nazývaný morským kameňom. More
symbolizuje meniace sa okolnosti v tomto svete, čo poukazuje na
to, že Boh vykonáva svoje súdy hlavne formou meniacich sa
okolností, ktoré drží pevne v rukách. Chryzolit je zelená,
priezračná odroda olivínu. Na Áronovom náprsníku bol medzi
drahokamami vo štvrtom rade.
Lúkote kolies - ich vonkajšie obruby - boli vysoké a strašné.
Keď mal vojnový voz v dobách Starého Zákona kolesá s veľkým
priemerom, bol najobávanejší. Takéto kolesá prešli aj cez veľké
prekážky a keď boli navyše aj pevné, takýto voz znamenal pre
nepriateľa pohromu. Božie súdy sú pre človeka hrozné, Božie
vyslobodenie krásne a oboje je nezvratné, nikto nemôže zastaviť
alebo odvrátiť Boží súd. Obruby kolies boli navyše plné očí -
tento symbol poukazuje na Božiu vševedúcnosť - Boh sa nepomýli,
nikto Boha neoklame! Stvoriteľ pozná všetky pohnútky aj skutky
človeka a svoje súdy koná na základe absolútneho poznania! (viď
Zjavenie Jána 4,5-6.)
Všetko dianie podriadené
moci spasenia Ježiša Krista
Ezechiel 1,22-28.
Nad celým týmto zjavením bola obloha ako krištáľ, čo
symbolizuje, že je všetko toto dianie čisté, bez špiny zloby,
165
neprajnosti, závisti... (viď Zjavenie Jána 4,5-6.)
Nad oblohou bol Boží trón farby zafíru. Zafír je priezračný,
modrý kameň, ktorý sa často pripodobňoval k farbe južnej oblohy.
Tento symbol vyjadruje, že Boh vládne nielen dianiu na zemi, ale
aj všetkému dianiu na nebi - teda úplne všade. Zafír bol druhým
kameňom v druhom rade na náprsníku najvyššieho kňaza.
Na Božom tróne sedel ktosi ako človek - Pán Ježiš Kristus - mal
dookola žiaru ako dúha, ktorá je od čias potopy pre človeka
symbolom zmierenia sa so Stvoriteľom. (viď Zjavenie Jána 4,1-4.)
Najrôznejšie hlasy a blesky symbolizujú vykonávajúcu Božiu
spravodlivosť - to čo sme v tejto kapitole čítali, sa deje aj dnes
a deje sa aj pri nás!
Mám so Stvoriteľom vzťah, ktorý je vzťahom štyroch tvárí?
Neleží medzi mnou a Bohom hriech?
(viď Hudec,M: "Odkaz apoštola Jána, nezapečatené proroctvo"
kapitola: "Velebnosť a sláva Boha Hospodina, sklené more")
Symbolika Božej slávy je v tejto kapitole uzatvorená
symbolickým vyjadrením, že všetko dianie na zemi, ktoré Boh
dopúšťa a činí je podriadené spaseniu Pána Ježiša Krista. Je to
najväčší prejav Božej zvrchovanej lásky, ktorá neprišla človeka
odsúdiť, ale snaží sa človeku pomôcť - spasiť ho, navrátiť do
Božej prítomnosti, kde sa naplnia všetky jeho potreby v radosti
a šťastí.
Povolanie do prorockej služby
Ezechiel 2,1-7.
Keď Stvoriteľ prehovoril k Ezechielovi, najskôr chcel, aby pred
ním nekľačal ako sluha, ale stál ako dieťa pred svojim otcom.
Ezechielove stretnutie sa s Hospodinom bolo spojené s povolaním do
konkrétnej - prorockej služby.
Ezechiel nemal rozprávať tak, ako by sme si to možno my radi
predstavovali: Povedal by veľké veci, veľké zjavenia a celé
zástupy by sa odvrátili od svojich hriechov... Ezechiel mal len
kázať, a to bez ohľadu na to, či niekto príjme alebo či niekto
odmietne jeho slová! Hospodin nikdy nebude nútiť ľudí, aby si Ho
ctili! Ponúkne im milosť, ale ak odmietnu, stane sa len jediné -
poznajú vo svojom srdci, že odmietli Boha! Možno si to navonok
nepripustia, ale isto to poznajú! Ezechiel teda dostal moc
rozprávať s Božou autoritou.
Podobne stretávame aj dnes veriacich ľudí, ktorí nám možno
nezvestujú nič lichotivé a možno si ani nechceme priznať, že nás
ich Slová oslovili a zasiahli. Pritom ale v hĺbke srdca vieme, že
k nám cez nich hovoril sám Boh s mocou a slávou o akej sme čítali
v predchádzajúcej kapitole...
Keď Pán povolá kázať Božie Slovo nás, malo by pre nás platiť
to, čo povedal aj prorokovi Ezechielovi: "A ty synu človeka sa ich
neboj! Ani sa neboj ich slov, keď ťa obkľúčia ako bodliaky a tŕne
a keď budeš bývať medzi škorpiónmi! Neboj sa ich slov, ani sa
neľakaj ich tvári! ... Ale budeš im hovoriť Moje Slová už či
počujú alebo nechajú! ..."
166
Božie Slovo
Ezechiel 2,8-10.
Na záver tejto kapitoly Stvoriteľ povzbudzuje Ezechiela, aby
nebol spurný, ale aby sa podvoľoval Jeho vôli, aby nikdy nestratil
kontakt so Stvoriteľom. Ezechiel mal prijať nový dar - mal zjesť
knihu Božieho Slova, Božieho zjavenia.
Tento posledný symbol poukazuje na to, že ak niekto chce kázať
Božie Slovo, je potrebné najskôr stretnúť sa so svojim Stvoriteľom
a potom nielen prijať Božiu vôľu, ale jej aj porozumieť - stráviť
ju - zjesť knihu. (viď Hudec,M: "Odkaz apoštola Jána, nezapečatené
proroctvo" kapitola: "Výzva prorokovať, kniha sladká ako med",
Zjavenie Jána 10,8-11.)
Hospodin pred Ezechielom otvoril svitok knihy - dal mu
nahliadnuť do Božích právd, to však nestačilo! Stráviť Božiu vôľu
v hlbokej podstate jej porozumieť znamená žiť s Božím Slovom
a podriaďovať mu svoj vlastný život. Množstvo osobných skúseností
potom odhalí Božie zjavenia v úplne inom svetle, než by sa na prvý
pohľad zdalo. Keď sa so Stvoriteľom stretol Job, povedal: "Doteraz
som o Tebe slýchal, ale teraz Ťa vidí moje oko!" Porozumel, čo
prakticky znamenajú Slová, ktoré dovtedy len slýchal.
Ezechiel bol povolaný kázať s požehnaním a mocou, ktorá môže aj
dnes sprevádzať niektoré Božie deti...
Kniha Božieho Slova bola popísaná odpredu aj odzadu
a rozprávala o mnohom utrpení, ktoré je na zemi. Z dvoch strán
popísaný list sa nedá otočiť tak, aby text už nebolo vidno. Pred
Božím Slovom nikto neunikne, každému raz zaznie do uší s mocou, že
si človek bude musieť pripustiť, že započul Hlas Božieho
volania...
167
168
Kniha Božieho Slova
Proroci a proroctvá
III,IV.
Prvé a druhé počutie
Ezechiel 3,1-7.
Obraz knihy, ktorú mal prorok zjesť symbolizuje Božie Slovo -
Božia vôľa, ktorej má človek porozumieť - "stráviť ju". (viď
Hudec,M: "Odkaz apoštola Jána, nezapečatené proroctvo" kapitola:
"Výzva prorokovať, kniha sladká ako med", Zjavenie Jána 10,8-11.)
Moderný svet v súčasnosti sa veľmi vzdialil od čistého,
úprimného vzťahu s Bohom Stvoriteľom, čím je poznačené aj súčasné
kresťanstvo. Veriaci, ktorí vyrastali od malička v rodinách
veriacich rodičov, spoznávali rozumovo Božie zjavenia veľmi skoro.
Preto často v období svojej puberty už museli čeliť pocitu, že
vieru spoznali a že ich to už začína nudiť. Ľudia, ktorí začali
Krista spoznávať v neskoršom veku, začali prežívať takýto pocit
neskôr, keď si už prečítali viacero kníh a vydiskutovali viacero
rozhovorov. Ďalšou zaujímavou skupinou sú ľudia, ktorí neprežili
vo svojom živote osobné stretnutie s Hospodinom, začali však
spoznávať Boha len intelektuálne, aby nasýtili svoju náboženskú,
historickú alebo nejakú inú zvedavosť... Všetky tieto skupiny ľudí
nesú sebou niečo veľmi podobné - prežívanie viery dominantne ako
intelektuálnu zvedavosť, očakávanie zázrakov, odhaľovanie
nepoznaného... Ak v živote veriaceho existuje takáto dominanta, je
veľmi pravdepodobné, že skôr, či neskôr začne čeliť ťažkému
duchovnému útoku - viera ho začne nudiť, začne mať pocit, že ju už
spoznal a na základe toho ho prestane napĺňať. Práve v tomto
spočíva vzdialenie sa od Božej lásky - ľudia poväčšine nehľadajú
Boha kvôli prežívaniu svojej porušenosti a potrebe spasenia, ale
kvôli túžbe po moci - zázrakoch, kvôli túžbe byť nadradení nad
druhými ľuďmi na základe vyššieho poznania!
Predčítané Božie Slovo poukazuje na to, že intelektuálne
porozumenie - "zjedenie knihy" - je len prvým krôčikom na ceste
poznávania Boha Stvoriteľa. Študent neštuduje na škole preto, aby
nakoniec svoje znalosti zahodil a nevyužíval ich! Intelektuálne
poznanie Božej vôle preto žiada od veriaceho človeka aplikáciu vo
svojom osobnom živote! Ak si prečítame o sile modlitby, o Božej
láske,... potom nie je ďalším krokom ďalšie čítanie! Ďalším krokom
živej viery je spoľahnutie sa na Božie zasľúbenia. Človek by mal
prestať používať staré zvyky, poznačené hriechom, a mal by začať
skúšať žiť doslova s modlitbou a spoliehaním na Božiu pomoc! Tu
však veriaci ľudia veľmi zlyhávajú.
Svoje osobné zlyhania si veriaci potom niekedy kompenzujú
ďalším čítaním, ďalšími informáciami, ktoré im prinášajú nové
zlyhania a pôsobia prevrátený záujem nájsť v Písme niečo také, čo
by akosi ospravedlnilo ich život, a pritom ich ďalej vyučovalo.
Svätý Duch nakoniec prestane mať záujem zjavovať takémuto človeku
nové pravdy, lebo v prvom rade očakáva nové zmeny v jeho živote -
chce mu darovať svoju moc, aby zmenila jeho život! To však
vyžaduje od človeka, aby sa prestal spoliehať na seba a svet
a začal viac dôverovať Bohu...
169
Mnohí kresťania duchovne umierajú v intelektuálnej naplnenosti
poznania kresťanstva, zároveň však v úplnej duchovnej
vyprahnutosti bez osobného poznania Božej moci, lásky a vzťahu
s touto Bytosťou...
Prorok Ezechiel mal knihu najskôr zjesť, potom mal však hneď
ísť a činiť to, čo od neho Boh chcel! Stretnutie s Bohom,
porozumenie Jeho Slova spojené s aplikáciami v osobnom živote
potom spôsobia množstvo nových skúseností. Jedna duchovná
skúsenosť nasleduje za druhou a nastáva akýsi prirodzený "zázrak"
- na základe nových skúseností začne človek rozumieť Božiemu Slovu
hlbšie, začne ho vidieť v iných zorných uhloch - otvára sa mu
ďalšie intelektuálne i duchovné poznávanie. Bez skúseností živej
viery to však nie je možné a kresťan hynie v intelektuálnom
poznávaní kresťanstva - akoby väčšie poznanie spôsobovalo len
väčšiu duchovnú vyprahnutosť a odlúčenie od Božej blízkosti...
Božie povolanie a ľudská spôsobilosť
Ezechiel 3,8-11.
Keď Božie dieťa porozumie Božej vôli a chce žiť podľa Božieho
Slova, niekedy ho premkne neistota, či to dokáže. Na príklade
proroka Ezechiela môžeme vidieť, že keď ho Stvoriteľ posielal
medzi tvrdých ľudí, ktorí nebudú prijímať jeho kázanie, vystrojil
ho k tomu tak, aby mohol obstáť! Učinil Ezechielovu "tvár a čelo"
tvrdé, aby mohol rozprávať a zároveň znášať všetok zdanlivý
neúspech, protivenstvo, intrigovanie...
Ak dnes veriaci človek príjme svoje povolanie, môže si byť
istý, že mu k tomuto povolaniu Stvoriteľ daruje aj spôsobilosť
obstáť. Takúto spôsobilosť dostávajú veriaci ľudia z časti formou
ich pováh a daností, z časti formou pomoci druhých a tiež aj
formou priamej alebo nepriamej Božej moci. Pán Ježiš nedá nikdy
pokúšať, zaťažiť svoje dieťa nad jeho možnosti! (viď 1. Korintským
10,13.)
Duchovná zodpovednosť
Ezechiel 3,12-21.
Duchovne mladý kresťan sa niekedy chová veľmi nezodpovedne.
Neplní svoje sľuby, nedá sa na neho spoľahnúť a ľahko opúšťa niečo
veľmi potrebné kvôli osobnému pobaveniu. Pre jeho mladosť sa mu
takýto prístup duchovne toleruje a Boh ho ďalej vedie, aby trochu
duchovne dozrel a stal sa spoľahlivejším, dospelejším.
Úplne iná situácia je, keď Boh niekoho duchovne dospelého
povolá do konkrétnej služby! Takýto človek sa stane akýmsi
strážcom podobne, ako aj prorok Ezechiel! Ak tento človek potom
zlyhá, ponesie omnoho väčšiu zodpovednosť a dielo, ktoré svojou
nespoľahlivosťou pokazil už ostane pokazené! Duchovným povolaním
do duchovnej práce vzniká ohromná zodpovednosť! Trapné
ospravedlnenia niektorých veriacich, že Boh bude aj tak dávať za
nami veci do poriadku neobstoja na základe predčítaného odseku
Božieho Slova! Keby prorok mlčal, spôsobil by tým smrť ľudí,
ktorých mu Pán duchovne zveril! Tak by sa stal vinným na smrť...
170
Stvoriteľ z našich životov nechce mať len "detské ihrisko", na
ktorom o nič nejde! Vychováva nás v slobode a ako slobodným nám
dáva moc, zveruje nám iných ľudí, pričom očakáva našu
zodpovednosť. Pretože náš život nie je "detským ihriskom", naše
zlyhania spôsobujú problémy druhým ľuďom. Niektoré zlyhania môžu
dokonca spôsobiť druhým aj ich duchovnú smrť - odvrátenie sa od
Hospodina.
Osobné stretnutie a rozhovor so živým Bohom Stvoriteľom
Ezechiel 3,22-27.
Každý veriaci človek má iné povolanie, inú zodpovednosť a aj
inak vníma svoj vzťah so Stvoriteľom. Táto rozdielnosť je ale
spájaná vzájomným dopĺňaním, jednotou Božej lásky. Božie deti
preto síce prežívajú tú istú Božiu moc, tú istú Božiu lásku, ale
každé z nich ju prežíva iným spôsobom. Každý veriaci komunikuje
s Bohom trochu inak a je posielaný do inej služby. Ezechiel bol
v tomto životnom období poslaný do veľmi zvláštnej a jedinečnej
služby - nemal rozprávať príliš veľa, lebo by ho vspurní Židia
nechceli počúvať a možno by ho aj zavraždili. Božiu zvesť mal
odovzdávať formou relatívne krátkych príhovorov, ktoré mal potom
vyjadrovať relatívne dlhý čas symbolicky vo svojom vlastnom
živote. Tento symbolický život by sa dal nazvať spútanosťou
povrazmi - budeme o ňom viac čítať v ďalšej kapitole. Je však
nesprávne rozumieť celej ďalšej kapitole tak, že každé Božie dieťa
môže alebo dokonca má žiť podobne, ako Ezechiel! Iné Božie deti
majú iné poslania, ale každé z nich si môže zobrať z Ezechiela
príklad jeho vernosti, pretože keď Ho Boh poslal, Ezechiel išiel
aj napriek tomu, že to bolo pre neho veľmi ťažké! Prorok išiel
a jeho Boh mu dal silu i moc obstáť, aby mohli druhí ľudia nájsť
spasenie.
Božie mlčanie
Ezechiel 4,1-3.
Prorok mal symbolicky vyjadriť, že bude proti Jeruzalemu vedená
vojna dlhý čas, že to bude mesto, proti ktorému bude vedená
svetská politika svetových veľmocí. Navyše musel symbolicky
vyjadriť, že tento stav bude Božím dopustením a že Boh nebude
chcieť počuť modlitby za vyslobodenie pre hriech veriacich Židov!
Pán Ježiš Kristus napomína svoje deti, dopúšťa na ne aj zlé,
aby ich odvrátil od hriechu, ktorý by im ublížil oveľa viac -
spôsobil by im duchovné zahynutie. Keď však veriaci ľudia nechcú
počúvať Božie napomenutia, Boh začne mlčať, mlčí na ich modlitby
o pomoc, mlčí na modlitby o radu a útechu,... mlčí, mlčí...
Veriaceho človeka môže vytrhnúť z takéhoto Božieho mlčania
jedine pokánie. Súčasní kresťania, podobne ako aj Židia kedysi,
majú však sklon obchádzať pokánie a snažiť sa modliť, byť cirkevne
aktívni, možno si aj čítať Písmo a verejne vyznávať neosobné
kresťanské frázy. V ich živote potom Božie mlčanie pretrváva a ich
kresťanstvo sa začína veľmi podobať na klamanie samého seba, že je
všetko v poriadku...
171
Obraz ľudského a kravského výkalu
Ezechiel 4,4-17.
Súčasné kresťanstvo sebou nesie nestáleho, zradného ducha,
ktorý veľmi rád zrádza, opúšťa druhých. Niekomu sa v niektorom
kresťanskom spoločenstve niečo znepáči a hneď má sklon riešiť
situáciu odchodom z toho spoločenstva niekam inam. Zabudne na
všetky vzťahy, roztrhá zväzky s vyjadrením, že odchádza zo špiny
akéhosi nečistého "Egypta". Prorok Ezechiel nemal opustiť svojich
hrešiacich bratov a sestry! Naopak, mal s nimi niesť ich hriech
a znášať dôsledky ich neprávosti! Božia vernosť viedla tohoto
človeka k vernosti voči hrešiacim Židom.
Byť v spoločenstve, kde sa pácha hriech, a zároveň tento hriech
odmietať je skutočne ťažké, vyjadruje to Ezechielova spútanosť,
lebo hriech druhých spútava Božie deti, ktoré nemôžu naplno
uctievať svojho Boha a byť svetlom tohoto sveta.
Ezechiel symbolicky vyjadril, že hriech Židov z Jeruzalema budú
musieť niesť úprimní veriaci 40 rokov - prestúpenie Júdy - ležal
na pravom boku 40 symbolických dní. Na obdobie týchto 40 rokov
boli Židia odvlečení do zajatia a Jeruzalem bol rozborený. Toto
obdobie sa skončilo, keď začal v Babylone vládnuť perský kráľ,
ktorý dovolil Nehemiášovi obnoviť Jeruzalem a znovu postaviť jeho
brány a opevnenia.
Ezechiel ešte predtým mal ležať aj na ľavom boku 390 dní -
prestúpenie Izraela vo všeobecnosti. Babylonský kráľ dal odvliecť
do zajatia z Jeruzalema a okolia všetkých remeselníkov a ponechal
v tejto oblasti len chudinu a vinárov, čo spôsobilo veľkú biedu
v celom Izraeli. Ľudia v tejto oblasti prežívali len veľmi ťažko
a situácia sa príliš nezlepšila ani príchodom Nehemiáša. Bieda
a ekonomické problémy trvali približne 390 rokov, čo Ezechiel
vyjadril svojim jedením a pitím na prídel. Zároveň vyjadril, že
mnohí Židia ostanú i naďalej počas tohoto obdobia roztratení po
Perzii a budú jesť svoj chlieb nečistý - podľa pohanských
zvyklostí. Túto okolnosť Ezechiel symbolizoval pečením svojho
chleba na kravskom lajne.
Úprimne veriaci Ezechiel sa zhrozil, keď počul, čo od neho jeho
Boh chce. Žiaľ, Židia mali tak tvrdé srdcia, že sa im to nedalo
odovzdať inak, než takouto dlho trvajúcou symbolikou. Napriek tomu
Pán urobil Ezechielovi ústupok, takže nemusel používať ľudské
výkaly na pečenie, svoj symbolický chlieb mohol piecť aj na
kravských.
V tejto chvíli by sa možno zdalo, že to Svätý Duch trochu
prehnal... Vážne by som chcel však pripomenúť, že sa tu jedná
o symboliku ľudského hriechu - ľudskej zloby, nenávisti, závisti,
agresie, násilia, náboženských obetných vrážd... Ak Boží Duch
použil takéto prirovnanie, potom je dobré uvedomiť si, že všetka
takáto nečistota pred Hospodinom smrdí, je mu odporná podobne ako
sú nám odporné naše výkaly, ktoré pravidelne vyhadzujeme do
záchodu a kupujeme si najrozličnejšie hygienické, voňavé prášky na
čistenie mís, aby sme svoje výkaly nemuseli voňať ani tam! Tak sa
Stvoriteľovi bridí, protiví hriech, ktorí niekedy živíme vo svojom
vlastnom srdci...
172
173
Prečo nesvätím sobotu?
Keď chce v súčasnosti veriaci človek zvestovať Evanjelium Pána
Ježiša Krista, stretáva sa častokrát s odporom svojich
poslucháčov: "Kresťanstvo? Veď kresťania narobili v dejinách toľko
vojen, násilia! No a majú sklon hašteriť sa pre nezmysly až
podnes..."
Chcel by som sa preto učiť vnímať Božiu vôľu cez Bibliu
s nadhľadom a požehnaním od Svätého Ducha tak, aby som bol vo
viere oslobodený od vecí nepodstatných a prikladal dôraz na to, čo
zdôrazňuje aj Pán Ježiš:
Matúš 9,13.
"Ale iďte a naučte sa, čo je to: Milosrdenstvo chcem a nie
obeť. Lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych ku
pokániu."
Kresťania sa vedia doťahovať o jedle, krste, sobote, jazykoch,
uzdravovaní, o časoch, dogmách, slovíčkach, a pritom im uniká to,
čo je v Božom Zákone naozaj dôležité. Strácajú tak požehnanie
a schopnosť zasiahnúť Evanjeliom človeka, ktorý potrebuje nájsť
pokoj, radosť a spasenie.
Dotknem sa preto v tejto úvahe otázok svätenia siedmeho dňa
a pokúsim sa vysvetliť, prečo je pre mňa bratom alebo sestrou tak
isto človek, ktorý svätí nedeľu, ako aj človek, ktorý svätí
sobotu. A ak by sa našla skupina veriacich ľudí, ktorí vyznávajú
Pána Ježiša Krista ako Božieho Syna a Spasiteľa a ktorí by sa
rozhodli svätiť napríklad štvrtok, boli by pre mňa tak isto bratmi
a sestrami.
Kristovo Panovanie
Matúš 12,1-8.
"Toho času išiel Ježiš v sobotu siatinami a Jeho učeníci súc
hladní, začali trhať klasy a jesť. A keď to videli farizeovia,
povedali Mu: Hľa, Tvoji učeníci robia to, čo sa nepatrí robiť
v sobotu.
...
A keby ste boli poznali, čo je to: Milosrdenstvo chcem a nie
obeť, neboli by ste odsúdili nevinných. Lebo Syn človeka je Pánom
i soboty."
Božie deti v Pánovi Ježišovi Kristovi sú oslobodení od litery
Zákona v zmysle skutkov, zásluh a dodržiavania obradov. Kristovo
Evanjelium dáva Božím Deťom nový rozmer moci a milosti. Preto je
v Písme napísané:
Kolosenským 2,16-19.
"Tedy nech vás nikto nesúdi pre pokrm alebo nápoj alebo pre
nejaký sviatok alebo novmesiac alebo pre soboty. Čo všetko je
tôňou budúcich vecí, ale telo je Kristovo. Nech vás nikto
174
nepripraví o víťazné, chcúc to docieliť samozvolenou pokorou
a náboženstvom anjelov, dávajúc sa do toho, čoho nevidel, súc
darmo nadúvaný mysľou svojho tela a nedržiac sa hlavy, odkiaľ celé
telo skrze poje a zväzky zaopatrované výživou a spolu viazané
rastie vzrastom Božím."
Dovolí si niekto zvesiť Krista z kríža?
Kresťania, pri svojich plytkých sporoch, zachádzajú niekedy až
tak ďaleko, že jedna skupina odsudzuje druhú do zatratenia, lebo
tí druhý nevykonávajú obrady podľa predstáv tých prvých.
"Nesúďte, lebo budete súdení!" - Hovorí Pán.
Ak si niekto dovolí povedať o druhom, že nebude spasený,
strháva tým Krista z kríža a zakazuje Kristovi umrieť za toho
človeka.
Ak niekto zase iného vyzdvihuje a tvrdí, že tento človek
spasený bude. Vešia tým Krista na kríž a vynucuje si, aby za toho
človeka umrel. Oboje je obrovská trúfalosť, ktorá nemôže priniesť
nikomu požehnanie!
Rimanom 10,5-8.
"Lebo Mojžiš píše o spravodlivosti zo Zákona, že človek ktorý
by to učinil, bude tým žiť. Ale spravodlivosť z viery hovorí
takto:
Nepovedz vo svojom srdci: Kto vystúpi hore do neba? To je
zviesť Krista dolu.
Alebo: Kto zostúpi do priepasti? To je vyviesť Krista hore
z mŕtvych.
Ale čo hovorí z viery spravodlivosť? Blízko teba je Slovo
v tvojich ústach a v tvojom srdci. To jest to Slovo viery, ktoré
kážeme."
Svätenie soboty je starozákonné prikázanie dané židovskému
národu. Ak niekto kladie svätenie soboty nad milosť Pána Ježiša
Krista, mal by prijať aj ostatné prikázania dané Židom, ako
napríklad obriezku.
Ak ale niekto svätí sobotu pod Kristovou milosťou, potom nerobí
zle a nemal by sa pohoršovať ani nad tým, kto Kristovi zasvätil
nedeľu alebo napríklad štvrtok.
Pavlove vysvetlenie
Rimanom 14,5-8.
"Lebo niekto súdi, že niektorý deň je nad iný deň a zase niekto
súdi, že každý deň ako deň. Každý nech si je istý veci sám vo
svojej mysli. Kto dá na deň, dá Pánovi, kto nedá na deň, nedá
Pánovi na deň. Kto je, je Pánovi, lebo ďakuje Bohu a kto neje neje
Pánovi a ďakuje Bohu. Lebo nikto z nás nežije sám v sebe a nikto
sám sebe nezomiera. Lebo keď žijeme, žijeme Pánovi a keď mrieme,
mrieme Pánovi. A tak tedy buď žijeme, buď mrieme sme Pánovi."
Kristus sa stal naozaj Pánom, stal sa teda Pánom aj soboty.
175
Žiadny človek nemá právo upierať mu jeho Božstvo a zvrchovanosť.
Preto sa všetci kresťania svätiaci akýkoľvek deň vo viere
a svätiaci ho Pánovi, môžu nazývať smelo bratmi a sestrami.
Som vďačný, že môžem vnímať víťazstvo Pána Ježiša na kríži ako
víťazstvo skutočne vyslobodzujúce a jeho Panstvo ako skutočné
Božie Panovanie, ktoré mi otvára cestu k srdciam druhých ľudí.
176
177
Bláznovstvo pre svet...
Ak je človek intelektuálom bez výraznejšieho osobného vzťahu
k Pánovi Ježišovi Kristovi, štúdium Biblie začína s presvedčením,
že ide o múdru knihu.
Pri štúdiu Biblie sa takýto intelektuál začne stretávať
s rozpornosťami medzi vedou a biblickým učením:
- Zjavenie Jána, učenie o budúcnosti - nevedecké,
- Genezis, učenie o minulosti - nevedecké,
- Evanjeliá, učenie o Kristovej moci a zázrakoch
(uzdravovania, premena vody...) - nevedecké,
- Nový a Starý Zákon, učenie o sexualite (nepožehnanie
predmanželského sexu, homosexualita ako dôsledok hriechu...)
- nevedecké...
Intelektuál, bez osobného poznania Písma začína postupne
"vytrhávať strany z Biblie" so slovami, že je Biblia múdra kniha,
ale niektoré veci v nej je potrebné chápať správne, lebo ich
priamo nehodnotí.
Na konci študijného biblického obdobia spomínaného intelektuála
vzniká človek, ktorý Bibliu už nikdy viac nezoberie do rúk, ale
umrie s tvrdením, že je Biblia múdrou knihou.
Takéto obdobie duchovného umierania môže trvať niekoľko
desaťročí a do života veriaceho človeka sa vkráda nenápadne,
postupne, pomaličky vytláča zložku osobnej viery.
Osobné skúsenosti s Pánom Ježišom Kristom sú jedinou zárukou,
ktorá môže človeku zachovať Božie Slovo s dôkazmi existujúcimi
výlučne v jeho osobnom živote. V tomto zmysle by som chcel
vyjadriť spolu s apoštolom Pavlom: "Na mieste Ježiša Krista vás
prosím, zmierte sa s Bohom!"
Božie dieťa bude pre tento svet vždy len bláznom a jedinou jeho
kvalitou bude pokoj a dôvera, s ktorou sa dokáže vložiť do Božích
rúk. To je tá vôňa, ktorá priťahuje svet. Vo svete je množstvo
nepokoja, zloby, dravosti, ktorá neveriacich ľudí ubíja a privádza
často do zúfalstva.
Ak veriaci človek prestane "vytrhávať z Biblie strany" a vloží
naozaj celý svoj život do Božích rúk s vedomím, že Biblia nie je
len akousi múdrou knihou, ale že ide o Sväté Božie Slovo, Hospodin
sa k takémuto človeku prizná až prehojne. Jeho život zmení na
život plný dôkazov vyplývajúcich z poznania Biblie, dôvery voči
Bohu a osobnej živej viery.
Na počiatku...
Genezis 1,1-2.
Prvý deň stvorenia nebol ani len symbolickým dňom, pretože ešte
nebolo stvorené svetlo a nemohol sa striedať deň s nocou. Napriek
tomu je toto obdobie nazývané dňom. Na základe tohto textu je
preto prirodzené chápať dni stvorenia ako symbolické dni, ktoré
rozdeľujú proces tvorenia do siedmych období.
V obdobiach tvorenia vznikal aj čas, preto je neprirodzené
merať tieto obdobia časom, ktorý ešte len vznikal. Možno práve
preto Biblia upresňuje: "Pre Boha je jeden deň ako tisíc rokov
a tisíc rokov ako jeden deň." 2. Petra 3,8.
178
"Prvý deň" stvorenia podľa Biblie našu vedu nijak neobmedzuje.
Vedec by možno povedal, že ide o astrálne obdobie vzniku Zeme.
Genezis 1,3-5.
"Prvý deň" stvorenia bol týmto ukončený. Na tomto mieste je
potrebné uvedomiť si, že Biblia hodnotí celé dejiny z pozície
pozorovateľa - človeka - ktorý je na Zemi a nevie nič o hviezdnej
mechanike. Poväčšine je tento pozorovateľ na mieste súčasného
štátu Izrael a od tohto miesta potom určuje aj zemepisné smery
a globálnejšie pohľady na celú Zem.
Na tomto mieste stvorenia už pravdepodobne existovalo Slnko,
mesiac a hviezdy. Na Zemi však bolo veľa pary, hmly a tak
z hľadiska pozorovateľa na zemi bolo stvorené svetlo a striedanie
dňa s nocou. Práve v "prvom dni" stvorenia bolo určite stvorené aj
elektromagnetické spektrum. Preto môžeme povedať, že bolo skutočne
stvorené svetlo aj ako fyzikálna veličina.
Genezis 1,6-8.
"Druhý deň" stvorenia vznikol prirodzený zrážkový systém.
Z hľadiska fyziky začali fungovať adiabatické deje v prírode -
vyparovanie a zrážanie vody, dažde...
Týmto vyjadrením sa ešte stále Biblia nedostáva do rozporu so
súčasnou vedou. Dokonca by sa mohlo zdať, že vedci, ktorí zaviedli
hypotézy o vzniku Zeme sa dali inšpirovať práve Bibliou.
Genezis 1,9-13.
V "treťom dni" bola Zem geograficky sformovaná na súš, moria,
jazerá a rieky. V tomto období na základe Božej tvorčej aktivity
začali rásť na Zemi, v moriach, jazerách a riekach rastliny, čo by
mohlo byť opäť v súlade s modernou vedou.
V tomto období Biblia ešte stále nešpecifikuje čas, fixuje
udalosti stvorenia len na časovo usporiadanú postupnosť, ktorú
ďalej neupresňuje.
Genezis 1,14-19.
"Štvrtý deň" stvorenia Hospodin učinil oblohu priehľadnou.
Pozorovateľ na Zemi mohol uvidieť Slnko, Mesiac a hviezdy. Som
hlboko presvedčený o tom, že Biblia bola primárnou motiváciou
človeka, ktorý začal bádať a vytvárať vedecké hypotézy. Na tomto
mieste Pán upozornil človeka na meranie času, poukázal na hviezdy,
že je možné pomocou nich sa geograficky a dokonca aj historicky
orientovať. Vytvoril prvé hodiny - striedanie dňa a noci, dĺžka
slnečného tieňa. Tento Boží mechanizmus merania času používa
človek až podnes.
Genezis 1,20-23.
V období "piateho dňa" Hospodin tvoril živočíchy vo vode
a živočíchy schopné lietať, ktoré Biblia označuje pojmom vtáky.
Pri čítaní Biblie si na tomto mieste kladiem otázku, či náhodou aj
pán Darwin na počiatku nečítal Genezis. Či náhodou aj on nebol
motivovaný Božím Slovom, ktoré sa v súčasnosti v súvislosti so
vznikom Zeme tak veľmi znevažuje...
179
Genezis 1,24-31.
Takto prichádzame pomaly k udalostiam obdobia "šiesteho dňa"
stvorenia Zeme, v ktorom Hospodin v prvom rade stvoril živočíchy
pohybujúce sa na súši - zvieratá. V druhom rade stvoril človeka,
pre ktorého predtým úplne pripravil celý ekosystém - domov.
Napriek tomuto upozorneniu na Božiu lásku však zatiaľ nemôžeme
presnejšie špecifikovať Biblickú históriu. Takže by sa na základe
tohto textu dala prijať ešte aj vedecká hypotéza o vývoji človeka
počas glaciálnych a interglaciálnych období - v dobách ľadových.
Na tomto mieste zatiaľ Biblia neoprávňuje vykladača k tvrdeniu, že
hypotézy o dobách ľadových sú biblicky neprijateľné.
Ponecháme preto zatiaľ túto otázku otvorenú.
Všimnime si, že Hospodin rozpráva o sebe už na tomto mieste
v množnom čísle. Tým je vyjadrené, že je Hospodin nepochopiteľnou
bytosťou, ktorú poznávame v súčasnosti cez Boha Otca, Boha Syna
a Boha Ducha Svätého. Podľa Evanjelia Jána prvej kapitoly bol
Kristus pri stvorení sveta - Slovo na počiatku - čo sa píše aj na
začiatku prvej kapitoly Genezis.
Hospodin daroval človeku vládu nad Zemou, nad živočíchmi. Tým
je vyjadrené, že mu daroval niečo, čo nemá žiaden iný tvor na Zemi
- ľudskú inteligenciu.
Vyjadrením, že bol človek stvorený na Boží obraz, je povedané,
že bol stvorený pre slobodné rozhodovanie a pre vytváranie domova
lásky a porozumenia.
Pri stvorení boli, ako pokrm pre všetkých, plánované rastliny
a ich plody. So vstupom hriechu do dejín Zeme sa tento prvotný
úmysel zmenil na potravinový reťazec, ktorý je dnes prirodzený
a plný utrpenia.
Genezis 2,1-4.
Neodmysliteľnou súčasťou stvorenia bolo obdobie "siedmeho dňa".
Hospodin nepotrebuje odpočinok! V evanjeliu Pán Ježiš rozpráva, že
Jeho Otec pracuje neustále. Toto obdobie siedmeho dňa je však pre
človeka veľmi dôležité. Vyjadruje pomer práce a odpočinku, ktorý
je pre človeka dôležitý podobne, ako je dôležitá aj práca. Tento
model práce a relaxácie používa ľudstvo až podnes.
Pre veriaceho človeka ja týmto vyjadrená aj potreba vyhradeného
času, ktorý je prirodzené venovať na rozvíjanie osobného vzťahu
človeka a Boha. Nejedná sa tu však o nedeľu! Hovoríme o obdobiach
a časových pomeroch.
Obdobie "siedmeho dňa" takto rámcovo uzatvára dejiny stvorenia
vesmíru, Zeme, rastlín, živočíchov a človeka.
Božie upresnenie
Genezis 2,5-6.
Stvorenie človeka bolo veľmi jedinečné, preto Hospodin vo
svojom Slove niektoré okolnosti upresňuje.
Predčítaný text je dôležitou poznámkou, ktorá poukazuje na to,
že sa v ďalšom texte vrátime do obdobia "šiesteho dňa" a v tomto
období sa zameriame len na stvorenie človeka.
180
Genezis 2,7-25.
"Hospodin utvoril Adama, vezmúc prach zo zeme..." Táto biblická
symbolika vyjadruje dve dôležité skutočnosti:
1. človek bol vytvorený "zo zeme", nie z tela zvierat, nie je
teda vývojovým štádiom nižších organizmov,
2. človek nebol stvorený ako pár, nedochádzalo teda k vývoju
človeka ani v rámci jeho druhu!
Biblické učenie sa na tomto mieste začína prudko odlišovať od
vedeckých hypotéz. Táto rozpornosť je križovatkou v ľudskom
živote, v rámci ktorej sa človek rozhoduje, čomu bude veriť:
a) na jednej strane je Biblia a Hospodin,
b) na druhej strane sú ľudské hypotézy, ktoré sa nedajú
dokázať, interpretácie geologických nálezov, ktoré sú opäť len
nedokázateľnými teóriami.
Na tomto mieste sa veriaci človek začína stávať bláznom
v očiach ateistu. Zároveň sa pri takýchto odsekoch rozhoduje, či
si človek duchu tohto sveta dá ukradnúť ten najväčší poklad, ktorý
má - úplnú a svätú hodnovernosť Biblie.
Na tomto mieste je upresnené, že Hospodin človeku pripravil
najskôr domov - raj a až potom ho postavil do tohto úžasného
ekosystému. Podobne Pán koná aj v súčasnosti, keď išiel pripraviť
pre človeka nový domov, neporušený hriechom.
Geografiu Zeme pred potopou nepoznáme. Predpokladám, že
biblická potopa vznikla na základe Božieho dopustenia tak, že
v blízkosti Zeme preletelo veľké, hmotné teleso, ktoré spôsobilo
gravitačnú kataklizmu. Menší úlomok tohto telesa padol v miestach
súčasného Mexického zálivu. Takáto kataklizma mohla úplne zmeniť
Zemské geografické rozloženie kontinentov a morí. Preto dnes
nedokážeme rozumieť označeniu "rieky z Édenu" a názvom riek Píšon,
Gíchon, Hidekel a Eufratés. Napriek kataklizme, ktorá sa udiala sa
pravda o histórii nezmenila. Druhá kapitola Genezis vychádza
z geografie pred potopou a my to dnes môžeme prijať výlučne na
základe dôvery v Božie Slovo.
"Zo stromu poznania dobrého a zlého nebudeš jesť..." Týmto
zákazom Hospodin stvoril možnosť porušenia Jeho prikázania.
Jednanie človeka sa takto stalo slobodné aj od vplyvu samého
Stvoriteľa. Človek mohol, ale aj nemusel - vzniká takto láska vo
vzťahu medzi človekom a Bohom. Láska môže existovať len na základe
slobodných rozhodnutí. Táto symbolika by sa mala stať základným
motívom pri jednaní veriaceho človeka s druhými ľuďmi. Veriaci
človek by nemal nikdy okrádať iného človeka o slobodu v jeho
rozhodovaní...
Adam existoval na Zemi sám dosť dlhé obdobie, v ktorom poznával
prírodu a skúmal ju. Dával totiž mená, ktoré v Starom Zákone
charakterizujú pomenované veci a bytosti. Nejaký čas toto vedecké
pôsobenia Adama napĺňalo, až nakoniec dozrel k tomu, že mu
Hospodin požehnal manželku.
Všimnime si, že je týmto vyjadrené, že prvá žena na Zemi nebola
akousi samicou, páriacou sa so samcom - mužom. Adam bol človekom,
a preto už aj on najskôr k manželstvu dospieval a až potom bol
schopný stať sa manželom a otcom.
Znovu pripomínam - žiadny vývoj človeka počas glaciálnych
a interglaciálnych období!
181
Biblické rodokmene
Matúš 1,1-17.
Lukáš 3,23-38.
1. Paralipomenon 1-29.
Na základe štúdia biblických rodokmeňov môžeme povedať, že od
Adama po Noacha bolo 10 pokolení. Potopa začala, keď mal Noach 600
rokov.
Tu by som chcel pripomenúť, že obdobie pred potopou bolo
špecifické iným ekosystémom, v ktorom bola pravdepodobne omnoho
nižšia prirodzená rádioaktivita. Z tohto dôvodu sa ľudia dožívali
omnoho vyššieho veku. Na základe dlhovekosti sa preto mohol každý
človek rozvíjať intelektuálne omnoho lepšie ako dnes. Preto
predpokladám, že aj vtedajšie vedecké poznanie bolo lepšie
a rozsiahlejšie ako je to súčasné. Môžu na to poukazovať aj
obrovské megalitické stavby, ktoré dnes tak obdivujeme.
Od Noacha po Krista bolo 52 pokolení.
Na základe štúdia týchto biblických rodokmeňov je možné
predpokladať, že od potopy do prelomu letopočtov bolo približne
2000-3000 rokov. Od Adama po Noacha bolo približne 1000-2000
rokov, teda biblická história siaha do rokov 5000-3000 pred našim
letopočtom. Môžeme hovoriť približne 4000 rokov pred našim
letopočtom.
Do rokov približne 2500 pred našim letopočtom máme zachované
archeologické nálezy s písmom, takže rozprávame o Egypte, Asýrii,
Babylone, perzskej ríši, grécku a Rímskej ríši. Rozhodne
nehovoríme o dobách ľadových.
Takže pokiaľ pripustíme z biblického hľadiska v živote človeka
glaciál - dobu ľadovú, musela by byť medzi rokmi 5000 a 2000 pred
našim letopočtom, t.j. v období pred potopou.
O takomto glaciálnom období veda nerozpráva. V tomto období
navyše biblicky predpokladáme existenciu rozsiahlej civilizácie,
ktorá bola na vyššom stupni poznania, než je tá naša súčasná.
Dôsledky tejto civilizácie sa však dotýkali Božieho ľudu len
okrajovo, lebo centrum tohto vyspelého pohanstva bolo geograficky
situované ďaleko od miesta, kde napr. Noe staval koráb.
Táto úvaha zároveň vrhá trochu iné svetlo na schopnosti Noacha,
ktorý dokázal postaviť tak veľkú loď, o akej čítame v ďalších
kapitolách Knihy Genezis.
