Ďaleko v lese rastie mnoho kapradín, nízkych kríkov a množstvo krásnych, velikých hríbov. Jemný mach sa tam strieda s mladou trávičkou a s drobnými kvietkami. Náhodného pútnika ich krása upúta možno práve preto, že sú maličké, nariedko roztrúsené pomedzi trávu.
Najstarší ľudia našej dediny hovoria, že je to veľmi ďaleko, až kdesi za potokom tečúcim hlboko v skalnej rosadline. Kdesi tam bol maličký svet lásky a šťastia. Bol to svet malých človiečikov žijúcich radostne pod veľkými kapradinami. Do tohoto sveta by sa na potulkách svojimi predstavami vybralo rado každé dieťa. Z prítomnosti by si odbehlo ďaleko do lesa, snáď až za potok, ktorý tečie hlboko v skalnej rosadline.
V týchto ďalekých končinách ešte nebolo búrky, len ranná rosa zvlažuje každý deň kvietky a dáva vlahu všetkému živému. Pri jej kvapôčkach pookrajú aj malí trpaslíci. Radostne pobehujú pomedzi veľké kapradiny až kým rosa opäť nevyschne. Potom si zase políhajú pod obrovské hríby, aby si v ich tieni odpočinuli a porozprávali si množstvo príbehov.
Len málokedy sa stalo, že by do týchto končín zablúdil aj človek. Ak sa sem predsa len dostal, prešiel naprieč týmto svetom bez toho, aby si všimol maličké postavy ukryté v tráve a koreňoch stromov. Postavičky ho zvedavo pozorovali a divili sa jeho veľkosti a vážnej, chmúrnej tvári. Keď potom človek odišiel, opäť veselo vybehli zo svojich úkrytov. Pribehli k obrovským šľapajám, ktoré tu po ňom ostali, a začudovane ich obchádzali. Spúšťali sa do nich a zase vyliezali, veselo sa smiali a žartujúc strkali do seba. Tešili sa vo svojom maličkom svete svojim hviezdičkám.
Najstarší ľudia našej dediny rozprávali, že keď jeden z malých človiečikov ochorel, bývala mu veľká zima a často kýchal. Vtedy mu jeho druhovia urobili postieľku z jemného machu a položili ju pod jeden z liečivých hríbov. Potom sa o neho starali a vysedávali pri ňom celé dni. Z neďalekého pramienka mu nosili v malých nádobkách čistú, sviežu vodu, aby sa mohol napiť a vyzdravieť.
Jeden veľmi starý človek raz dokonca rozprával, že pri jednej svojej potulke lesom našiel skrytý chodníček. Ten ho zaviedol priamo do sveta malých človiečikov. Pustil sa týmto chodníčkom a zrazu sa musel diviť. Stromy a kríky okolo neho sa začali zväčšovať, stávali sa neuveriteľne obrovskými. Za krátky čas už prechádzal popod veľké kaprade a hríby. Keď sa chcel dotknúť ich klobúku, musel sa veľmi načiahnúť. Zrazu k nemu pribehlo mnoho malých človiečikov. Radostne ho obstúpili a neskôr mu poukazovali ich celý malý svet. Potom raz ale zablúdil a unavený zaspal pod jednou krásnou, červenou jahodou.
Keď sa zobudil, videl už len obyčajné stromy a naokolo zopár menších kapradín. Smutne vzdychol, odtrhol si malú, červenú jahôdku, ktorá akoby náhodou rástla vedľa jeho ruky. Pomaly ju vychutnal, a potom sa pobral domov lesom, ktorý sa mu teraz už zdal celkom známy. Tak v našej dedine rozprávali starci deťom svoje rozprávky. Hovorili o nich, že sa isto stali, a že sú pravdivé. Udiali sa ale ďaleko v lese, až za potokom, ktorý tečie tak veľmi hlboko v skalnej rosadline.
Slnko, hviezdy a tiene