Nad svetom panovala noc. Na tmavej oblohe sa trblietali miriady malých žiarivých hviezdičiek. Ako už mnohokrát predtým aj teraz ukazovala Polárka cestu na sever. Ako už mnohokrát predtým aj teraz začala postupne zanikať, miznúť v žiare vychádzajúceho slnka.
Na celý svet padla rosa. Po jednom z listov neveľkej jablone stekali dve kvapôčky vody. O chvíľku sa spojili, vytvorili malú guličku, ktorá sa hneď na to skĺzla po liste a na zem padli dvaja kamaráti.
Chvíľu sa potulovali svojim rajom, až si nakoniec uvedomili, že skutočne existujú. Neskôr prišli k veľkému starému dubu. V jeho kmeni boli osadené drevené, mosadzou obíjané, dvere. Otvorili ich a vstúpili tam, odkiaľ práve prišli.
Malý rozprávkový dedko s bielou bradou za nimi zatvoril a opäť cinkol svojou čarovnou paličkou.
Schody viedli hlboko do podzemia. Na ich konci bol starý, popraskaný kvetináč plný hliny. Ten začal rozprávať, že má v hrsti život. V ňom mlčky rástla krásna kvetina.
Kdesi v tmavom rohu započulo ucho zaprášenej amfory toto mlčanie a zatvorili sa ďalšie dvere. Zavial čerstvý vánok tam, kde nikdy nezaveje. Dvaja kamaráti obišli vekom zošlý sarkofág každý z jednej strany. Ten im začal rozprávať príbehy o láske. Neskôr nazreli doň a uvideli múmiu.
Starý, veľký pavúk s krížom na chrbte zapletal medzi dvomi brvnami ďalšie nite svojich pavučín. Opäť zavial čerstvý vánok. Prišla ďalšia chodba, ďalšie dvere, vstúpili do ďalšej miestnosti. Bola v nej malá ohlodaná kostra hlodavca a na nej položené šťastie. Uvedomili si, že ju poznajú, uvedomili si, že nie sú. Kdesi v diaľke započuli mlčanie a pobrali sa hľadať sami seba.
Najskôr sa chceli vrátiť naspäť, na konci schodov ale uvideli, že je zamknuté. No a nakoniec, prečo by mali vstupovať tam, odkiaľ práve prichádzajú?
Rozhodli sa preto putovať známym labyrintom nepoznaného avšak seba už nikdy nenašli. Vystriedalo sa mnoho komnát, mnoho siení a mnoho rokov. Poznali jablko z raja a možno aj zvinutého hada. Keď ale zavládla noc, netopiere vždy škriekali svoju pieseň smrti. Trblietavý pramienok vody tečúci za hromadou smetí sa stával znovu a znovu len fatamorgánou.
Napokon sa už prestali aj hľadať. Uvedomili si, že naozaj nie sú. Už pred dávnym časom sa ale zrodili práve preto, že prestali existovať.
Z malej guľôčky vody, ktorá sa skĺzla na zem, vyrástla kvetina. Keď pominie noc, z jej listov spadne na zem ďalšia kvapka rosy.
Hviezdy a tiene