Bol letný, slnkom presvietený, deň. Vodič išiel na buldozéri po asfaltovej ceste a ani sa nedivil, že niečo také zvláštne robí. Motor naplno ručal a buldozér sa vliekol svojim slimačím tempom. Cesty boli inak prázdne, bez každodennej premávky, ani to sa však v tomto príbehu nezdalo byť podivné. Pofukoval teplý vetrík, ktorý mu previeval vlasy. Riadil totiž veľmi starý typ buldozéra, ktorý na kabíne po stranách nemal dvere a vpredu namiesto skla bol len otvor. Na križovatke zabočil vpravo na pomerne úzku asfaltku. Táto cesta bola úplne zapadnutá snehom. Vrstva snehu bola vysoká asi meter a sneh bol mokrý a ťažký. Neubral plyn a starý buldozér začal pred sebou tlačiť hromadu snehu, ktorý sa po stranách rozchádzal. Na jednej strane padal do plytkého garátu na druhej strane do malej riečky, ktorá tiekla popri ceste. Úroveň riečky bola asi tak dva metre pod úrovňou cesty. Motor ručal, buldozér sa kĺzal po ceste vpravo i vľavo. Záťaž bola na hranici tohoto stroja a na ceste bol asi ľad. Po krátkom čase sa buldozér skĺzol do plytkého garátu a úplne uviazol. Vodič si uvedomil, že sa s tejto situácie dostane poľahky, veď sedel na buldozéri, ktorý spiatočkou bez problémov vycúva. Uvedomil si tiež, že keby sa skĺzol na druhú stranu, stroj by sa zničil a mohol by sa aj zabiť. Prebudil som sa, prorocký sen sa skončil a ako to už býva pri takýchto snoch, presne som rozumel, čo mi Pán chce povedať.
Gymnázium pre zrakovo postihnutú mládež som začal navštevovať v Prahe. Býval som na internáte v izbe, kde stále nejaký spolužiak prišiel alebo odišiel. Prebiehala tu bohatá komunikácia, často smiech, krik a priateľské zápasy. Bolo to v podstate príjemné prostredie, ale ja som mal svoj osobný vnútorný problém s ktorým som sa nikomu nezdôveril. Cítil som sa nepotrebný, zbytočný, jednoducho slepý. Keď som si večer líhal do postele, ktorá bola pri stene, zakryl som sa perinou a hlavu som si zakryl vankúšom. Trochu som vtedy klamal, hovoril som ostatným, že takto ľahšie zaspím. Zo dvaja alebo traja spolužiaci si na moju posteľ sadli, opreli sa o mňa a diskutovali s ostatnými. Mne to naozaj nevadilo a bez problémov som vedel spať aj takto.
Dosť často som však pred Hospodinom a pod vankúšom potichu plakal. Kričal som na svojho Boha, aby sa nadomnou zmiloval, aby môj život mohol mať zmysel. Pod vankúšom ma Hospodin vypočul a daroval mi charizma, ktoré som predtým nemal. Vložil do môjho srdca záujem o písanie a o štúdium Biblie. Do mysle mi vložil schopnosť formulovať myšlienky a písomne ich v bodovom písme pre nevidiacich ukladať na papier. Dostal som darom načítané časti Biblie na magnetofónových kazetách. Začal mi posielať ľudí, ktorí si so mnou Bibliu čítali a vyučovali ma. Tiež mi posielal ľudí, ktorí si so mnou tiež čítali, ale chceli, aby som vyučoval ja ich.
Božia škola sa začala – teória a prax.
Neskôr som dostal k dispozícii pomôcku, ktorá mi umožňovala písať v bodovom písme pre nevidiacich a napísané texty tlačiť v čiernotlači. Rozumel som tomuto Božiemu povolaniu a snažil som sa byť “dobrým” žiakom. Prešlo niekoľko rokov, Pán mi pomohol zmaturovať a prijali ma na matematicko-fyzikálnu fakultu. Na tejto škole som v treťom ročníku začal viesť skupinku biblického štúdia a prisnil sa mi jeden z prorockých snov. Pán ma upozornil, že mám čítať prevažne Bibliu. Mám si vyberať encyklopedickú literatúru, v ktorej sa dajú nájsť konkrétne a pomerne krátke texty. Mal som si uvedomiť, že mi bol zrak zobratý aj preto, aby som nemohol veľa čítať a aby som sa tak vyhol niektorým zaužívaným kresťanským paradigmám.
Ten buldozér bolo moje charizma a ja som sa nemal vyhýbať “zasneženým cestám Biblie”. Ak som niečomu nerozumel, mal som hľadať v Písme, rozprávať sa o tej veci a len v menšej miere čítať iných autorov. Vzhľadom na svoj zrakový hendikep sa mi to inak ani nedalo.
Prorocký sen ma ale upozorňoval na jednu dôležitú skutočnosť. “Zasnežené cesty” sa nedajú odhŕňať príliš rýchlo. Hľadanie Božích právd s modlitbou môže trvať aj roky a vyžaduje trpezlivosť. Toto upozornenie bolo a je pre mňa veľmi dôležité až podnes.
Slnko, hviezdy a tiene