Citronáda

Po tabuli môjho okna stekalo dvadsaťtri kvapiek. Malý škriatok sa na ne z kúta izby pozeral. Premýšľal, ako sa odlišujú kvapky rosy, dažďa a slzy.
Von sa už začalo zvečerievať, bola zima a fúkal ostrý vietor. Tu na devätnástom poschodí ho bolo obzvlášť dobre počuť. Hvízdal, kvílil a hľadal každú škáru v tesnení okna. Chcel sa ku mne dostať a netaktne si sadnúť na váľandu ako nevítaný hosť.

V tejto výške som si pripadal ako starodávny námorník v strážnom koši Pinty.
Mohutné vlny sa vzdúvajú, narážajú na boky lode, ktorá v prudkom vetre praští, kymáca sa zboka na bok. Vyduté plachty ju rýchlo ženú dopredu. Zdá sa, že loď čoskoro dosiahne miesto na obzore, kde sa tmavé mraky už dotýkajú hladiny. Všade vôkol samá voda, pevnina akoby zmizla, stratila sa, akoby celý svet bola len voda a mraky.
Podišiel som k zarosenému oknu a odtlačil som naň svoju dlaň. Chvíľu som pozoroval, ako rosa zabúda.

Snáď si ešte pamätáte, ako som vám raz predstavil jedného svojho priateľa. Nikto ma teraz opäť prišiel pozrieť a podľa svojho zvyku prišiel opäť cez zatvorené dvere. Položil mi na plece ruku a chvíľku sme sa mlčky rozprávali.
Zaklopal som prstom na sklo. Niekoľko kvapiek sa zviezlo o niečo nižšie, oblok sa pre niečo rozplakal. Rýchlo som zobral prachovku a sklo dosucha poutieral. Potom som si išiel urobiť vodu s citrónom. Vitamín C je totiž zdravý.
V počítači potichu zahvižďal pevný disk a ja som si uvedomil, že táto blbosť je ešte o niečo nezmyselnejšia než tie predošlé.

O chvíľu to dám niekomu prečítať, aby mi našiel preklepy a chyby. On ich opraví pomyslí si svoje a povie niečo iné alebo pravde podobné. Potom sa vráti späť k reálnej domácej úlohe svojho života.
Zvláštne, na okne je opäť dvadsaťtri kvapiek, z toho osem sĺz. Prečo? Hlúpa otázka. Pri čítaní takéhoto článku je potrebné cítiť a nie premýšľať.
Predstavte si, že by ste išli po ulici a zastavil by vás neznámy človek. Zahľadel by sa na vás a vážne by sa opýtal:
“Čo sa vám zdá? Môže byť radosť belasá?”
Možno by ste si o ňom pomysleli svoje a išli by ste ďalej. Tento roztomilý človek by si asi tiež pomyslel svoje. Ostali by ste obaja sami so svojou pravdou a pritom stačilo tak málo – jediná veta:
“Milý priateľ, myslím, že radosť môže byť len ružová, výnimočne bledofialová.”
Aké krásne je niekedy nepremýšľať.

Hviezdy a tiene